Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 34/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť V. C., zastúpeného spoločnosťou Bukovinský & Chlipala,

s. r. o., advokátska kancelária, Svätoplukova 30, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

286 z 18. decembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2013

doručená sťažnosť V. C., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou Bukovinský

& Chlipala, s. r. o., advokátska kancelária, Svätoplukova 30, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -286 z 18. decembra 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

«10. Sťažovateľ sa písomným podaním zo dňa 14. júna 2012 odvolal voči Rozsudku

Okresného súdu č. 2, pričom namietal nedostatok aktívnej legitimácie Navrhovateľov,

argumentoval dobromyseľnosťou držby na strane právnych predchodcov Sťažovateľa

a domáhal sa ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere (ďalej ako „Odvolanie“).

11. Rozsudkom Krajského súdu potvrdil Krajský súd Banská Bystrica Rozsudok

Okresného súdu č. 2, pričom nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnil posúdenie námietky

Sťažovateľa o nedostatku aktívnej legitimácie Navrhovateľov.

V

Porušenie práva na súdnu ochranu

1. Sťažovateľ vo svojom Odvolaní namietal nedostatok aktívnej legitimácie

Navrhovateľov, nakoľko Navrhovatelia sa v Určovacej žalobe pôvodne domáhali, aby súd

určil, že do dedičstva po nebohom J. E. s prímením J. patrí 1/3 Pozemku, teda

Navrhovatelia sa pôvodne domáhali určenia vlastníctva iba k 1/3 Pozemku.

Navrhovatelia následne písomným podaním o Úprave petitu návrhu žiadali, aby súd

určil, že do dedičstva po nebohom J. E. s prímením J. patrí celý Pozemok. Súd Uznesením o

pripustení zmeny návrhu Navrhovateľov vyhovel.

Vzhľadom na skutočnosti, že:

i) v pozemnoknižnej zápisnici č. 2648 sa ako podieloví spoluvlastníci parcely

uvádzajú osoby:

• J. E. - podiel 1/3;

• M. E. (neskôr na základe darovacej zmluvy Z. R., rod. E.) - podiel 1/3;

• J. E. (právny predchodca Navrhovateľov) - podiel 1/3;

ii) v Rozsudku Okresného súdu č. 2 samotný súd uvádza na str. 2, odsek 4, že zápis o

prevode z roku 1958 na p. R., rod. E. je posledný;

iii) navrhovatelia nikdy nepredložili akýkoľvek relevantný doklad alebo listinu

preukazujúce fakt, že spoluvlastníci pôvodnej parcely si reálne rozdelili pozemok uvedený

pozemnoknižnej zápisnici č. 2648 a právnemu predchodcovi Navrhovateľov prináleží

sporný Pozemok;

máme za to, že k reálnemu/právoplatnému rozdeleniu pôvodnej parcely, resp.

Pozemku na samostatné pozemky nikdy nedošlo.

4. Výroková časť Rozsudku Okresného súdu č. 2 sa neopierala o relevantné písomné

dôkazy, z ktorých by bolo možné opodstatnene zhodnotiť, že k reálnej delbe Pozemku

skutočne došlo. Jediná právna argumentácia v prospech delby vychádzala predovšetkým z

nasledujúcich právnych viet:

„Svedeckými výpoveďami bolo takisto nepochybne zistené, že v minulosti došlo

medzi troma bratmi k dohode o reálnom rozdelení pozemnoknižnej parcely, pričom sporná

plocha v minulosti pripadla J. E. – J., a tento plochu aj pre seba užíval v období, ako bude

uvedené nižšie.“ (strana 2, odsek 4, posledná veta Rozsudku Okresného súdu č. 2).

„Nepochybne takisto bolo zo svedeckých výpovedí zistené, že v 50. rokoch, resp. ešte

na začiatku 60. rokov spornú plochu kosil J. E., ktorému táto pripadla v rámci reálnej delby

v minulosti, ako je uvedené vyššie...“ (strana 4, odsek 3, prvá veta Rozsudku Okresného

súdu č. 2).

5. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd nemal k dispozícii akýkoľvek relevantný písomný

dôkaz, ktorý by preukázal, že došlo k reálnemu rozdeleniu Pozemku a že vlastníkom

Pozemku sa stal výlučne právny predchodca Navrhovateľov. Napriek absencii písomných

dôkazov súd vyslovil záver, že mal preukázané, že došlo k reálnej deľbe. Tieto jednostranné

závery súdu sú o to zarážajúcejšie, že Navrhovatelia predložili niekoľko svedeckých

výpovedí, ktoré potvrdili oprávnenosť držby právnych predchodcov žalovaného, no napriek

tomu súd dospel k nasledovnému záveru: „Skutočnosť, že rodina K. odkúpila spornú plochu

od J. E., sa nepotvrdila žiadnou listinou“ (strana 4 odsek 4, prvá veta Rozsudku Okresného

súdu č. 2).

6. Nakoľko nebolo akýmkoľvek spôsobom relevantne preukázané, že došlo

k reálnemu rozdeleniu parcely, resp. Pozemku a že vlastníkom Pozemku sa stal výlučne

právny predchodca Navrhovateľov, máme zato, že Navrhovatelia nemali dostatok aktívnej

legitimácie na podanie žalobného návrhu, nakoľko ten mali a mohli podať výlučne všetci

spoluvlastníci Pozemku resp. ich právni nástupcovia.

7. Ďalej je potrebné upozorniť na zjavný rozpor medzi závermi, ku ktorým dospel súd

so zápisom v pozemnoknižnej zápisnici. Súd uviedol, že „došlo k reálnej deľbe medzi

bratmi", avšak ako vyplýva z pozemnoknižnej zápisnice M. E. previedol svoj podiel na Z. R.

rod. E. a teda k reálnemu rozdeleniu medzi bratmi nemohlo dôjsť, keďže spoluvlastníkom

podľa posledného zápisu bola Z. R. rod. E.

8. V Rozsudku Krajského súdu sa súd nedostatočne vysporiadal s námietkou

Sťažovateľa na nedostatok aktívnej legitimácie Navrhovateľov, nakoľko k predmetnej

námietke iba uviedol, že: „Vzhľadom na uvedené je potom námietka žalovaného v podanom

odvolaní, že žalobcovia prípadne nepreukázali reálnu delbu právne bezvýznamná.

Vlastníctvo pozemkovoknižného vlastníka J. E. bolo preukázané zápisom v pozemkovej

knihe." (strana 4, odsek 3 Rozsudku Krajského súdu).

9. Na jednej strane podľa názoru súdu bol J.. E.. s prímením J.. vedený ako podielový

spoluvlastník Pozemku v pomere 1/3, na strane druhej Rozsudkom okresného súdu č. 2,

potvrdeného Rozsudkom Krajského súdu sa určilo, že do dedičstva poručiteľa/nebohého J..

E.. patrí celý sporný Pozemok, teda v pomere 1/1. Predmetnú právnu skutočnosť Krajský

súd absolútne neskúmal a vo svojom rozsudku nedostatočne odôvodnil, na základe akých

skutočností nevyhovel námietke Sťažovateľa na nedostatok aktívnej legitimácie

Navrhovateľov.

10. V zmysle ustanovenia §-u 157 ods. 2 Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „OSP“) „V odôvodnení rozsudku súd

uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril

odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal dälšie navrhnuté dôkazy a ako

vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé“, pričom

v zmysle „Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom

súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.“

11. „Výklad opodstatnenosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku má obsahovať

odôvodnenie rozsudku. Účelom odôvodnenia je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku;

zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia.“

(civilná zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk 37/1985).

12. „Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa a dohovoru je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu... Takéto odôvodnenie musí

obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu.“ ()

13. Sťažovateľ upozorňoval na závažnú procesnú chybu Krajského súdu vtom

ohľade, že naďalej pokračoval v konaní s nedostatkom aktívnej legitimácie Navrhovateľov,

pričom celé konanie nemalo dospieť ani k samotnému meritórnemu rozhodnutiu vo veci

samej, nakoľko hmotnoprávne postavenie Navrhovateľov neumožňovalo domáhať sa práv

tak ako boli špecifikované v Určovacej žalobe po vydaní Uznesenia o pripustení zmeny,

teda aby súd určil, že do dedičstva patril celý Pozemok, a nie iba podiel 1/3. Napriek

skutočnosti, že „Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného

práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane

žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu

skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta"

(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. júna 2010, sp. zn. ), Rozsudok

Krajského súdu neobsahuje dostatočné odôvodnenie o vysporiadaní sa s nedostatkom

aktívnej legitimácie Navrhovateľov a práve otázka aktívnej legitimácie predstavovala

zásadný prvok celého konania vo veci.

14. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva síce nevyžaduje, aby v odôvodnení

rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany, avšak ak ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument

(Higgins v. Francúzsko z 19. februára 1998, Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997).

„Potreba náležité odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je

jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že

rozhodovanie súdu je kontrolovateľné“ (-9).

15. Na základe vyššie uvedených skutočností máme za to, že nedostatočným

odôvodnením v rozsudku Krajského súdu ohľadom námietky Sťažovateľa na nedostatok

aktívnej legitimácie Navrhovateľov v súdnom konaní došlo k porušeniu základného práva

Sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle , článku 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, nakoľko vysporiadanie sa s aktívnou legitimáciou Navrhovateľov predstavovalo

podstatný prvok súdneho konania, ktorý mal po zaoberaní sa s predmetnou otázkou Krajský

súd riadne a vecne odôvodniť.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej vydal tento nález:

„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

Banská Bystrica zo dňa 18. decembra 2012, so sp. zn. -186 porušené bolo.

II. Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 18. decembra 2012 so sp. zn.

-186 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Banská Bystrica na ďalšie

konanie.

III. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Krajskému súdu Banská Bystrica

povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

do 10 kalendárnych dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou námietok sťažovateľa sú tvrdenia o tom, že krajský súd sa nevysporiadal

so zásadnou odvolacou námietkou nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľov, čím

porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd k námietkam sťažovateľa vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru

uvádza, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a

základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a

právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z

ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (podobne , , IV. ÚS

80/05, ).

Vzhľadom na vymedzený rozsah možných zásahov do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov ústavný súd posúdil to, či rozsudok krajského súdu v spojení

s rozsudkom okresného súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle,

arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že

popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. ).

Krajský súd vo svojom odôvodnení uviedol:

«Žalovaný mal nadobudnúť vlastníctvo k sporným pozemkom (novovytvorená

parcela a parcela geometrický plán z 21. 09. 2009 - a p. v. spisu) kúpnou zmluvou vloženou

do katastra nehnuteľností dňa 17. 10. 2007. Predávajúcimi podľa tejto zmluvy boli K. V.,

M.. M., J. K. a P. K. vystupujúci ako ich podieloví spoluvlastníci a to na základe ich

vyhlásenia urobeného pred notárkou JUDr. Vierou Kalinovou formou notárskej zápisnice o

„osvedčení vyhlásenia o vydržaní“ dňa 16. 08. 2002 (číslo listu 57-58 spisu).

Z obsahu notárskej zápisnice ale vyplýva, že vlastníctvo titulom vydržania mali nadobudnúť

ich rodičia D. K. a K. K. a to „ku dňu 22. 09. 1969“ a neuvádza sa nič o tom ako mali

nadobudnúť vlastníctvo deti.

Z vykonaného dokazovania tiež nemožno urobiť spoľahlivý záver o tom, že D.. K..

a K. K. „zaobchádzali (so spornými pozemkami) ako so svojou (vecou) a so zreteľom na

všetky okolnosti boli dobromyseľní, že im vec patrí“ (

v znení účinnom pred 01.01. 1992). Jednak bolo na nich, aby preukázali takúto držbu (až do

smrti K. K. tak neurobili), pretože svoje vlastníctvo pozemkovoknižný vlastník (jeho právni

nástupcovia) preukazuje zápisom v pozemkovej knihe a nie jeho stratu (J. E. je

pozemkovoknižný vlastník, číslo listu 7-10 spisu), jednali užívanie pozemku (akokoľvek

dlhé) a spôsob tohto užívania bez ďalšieho nezakladá dobromyseľnosť v tom, že držiteľ s

vecou nakladá ako so svojou.

Vzhľadom na uvedené je potom námietka žalovaného v podanom odvolaní, že

žalobcovia prípadne nepreukázali reálnu deľbu právne bezvýznamná. Vlastníctvo

pozemkovoknižného vlastníka J. E. bolo preukázané zápisom v pozemkovej knihe...

V zásade platí, že existenciu vlastníctva k veci musí preukazovať ten, komu nesvedčí

listinné preukázané vlastníctvo. Za listinné preukázané vlastníctvo nemožno považovať

osvedčenie vlastníctva formou notárskej zápisnice, ak táto obsahuje len vyhlásenia osoby

(osôb), ktorá tvrdí (ktoré tvrdia), že je/sú vlastníkom/vlastníkmi veci, pričom sa notárovi

nedoložilo, prečo sa k vyhláseniu nepripájajú vyjadrenia dotknutého pozemkovoknižného

vlastníka resp. ich právnych nástupcov. Notárska zápisnica N 660/2002 a Nz 625/2002

zo dňa 16. 08. 2002 (č. listu 57 - 58 spisu) obsahuje len vyhlásenie K. V., M. M., J. K. a P.

K., že „predmetné nehnuteľnosti pôvodne nadobudli ich rodičia a to neb. D. K. s manželkou

K. rod. K. v rokoch 1958-60. Predmetné pozemky zakúpili neperfektnými zmluvami dňa

22. 09. 1958 od V. K., A. K. a K. W., za účelom výstavby vlastného rodinného domu“.

Rozhodujúcou právnou skutočnosťou pri tvrdení nadobudnutia vlastníctva vydržaním

je právna kontinuita medzi nesporným pozemkovoknižným vlastníkom a vydržateľom a na

základe čoho mal držiteľ za to, že vec nielen drží (že nie je iba detentorom), ale že ju drží

ako svoje vlastníctvo. Dôkazná povinnosť je na držiteľovi. Tam, kde k zmene osoby

vlastníka k nehnuteľnosti dochádza mimo zápis vo verejnej knihe (napr. pri tvrdenom

nadobudnutí vlastníctva vydržaním), musí súd vychádzať z doložených konkrétnych

okolností o tom, prečo je držiteľ pozemku dobromyseľný v tom, že mu vec patrí ako

vlastníkovi. V súdenej veci ale žalovaní, deti manželov K., ani svedkovia neuviedli nič, z

čoho by bolo možné nepochybne vyvodiť záver o strate vlastníctva poručiteľa J. E. k

sporným pozemkom. V tomto smere správne okresný súd uviedol, že zo žiadnych okolností

nevyplýval titul pre oprávnenú držbu, napr. kúpa pozemku od J. E.

Odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil s tým, že doplnil

autorizačné a úradné overenie geometrického plánu.»

Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní [§ 241 ods. 2 písm. c)

], ak odvolací súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré

z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo inak nevyšli v konaní najavo, alebo nezohľadnil

rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo v hodnotení

dôkazov je logický rozpor alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo

malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z postupu predpísaného súdu v ustanovení § 132

až . Ak však nemožno súdu vytýkať žiadnu z týchto

vád pri hodnotení dôkazov, ktorú možno ako nesprávnosť – ako vyplýva zo zásady voľného

hodnotenia dôkazov – hodnotiť zo spôsobu, ako k nemu súd dospel, potom nemožno

spochybňovať ani jeho názory. Znamená to, že hodnotenie dôkazov, a teda ani jeho

výsledok (skutkové zistenie) z iných ako uvedených hľadísk nemožno napádať.

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti judikoval (napr. ),

že z princípu nezávislosti súdov podľa vyplýva tiež zásada voľného

hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú ústavné garancie (najmä čl. 46 až

), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia dôkazov

všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval

().

Krajský súd a rovnako aj okresný súd sa pri úvahách o otázke reálnej deľby

a vlastníctve k celej spornej nehnuteľnosti správne neobmedzili pri zisťovaní skutočného

stavu veci iba na ohliadku nehnuteľnosti, ale rešpektujúc ustanovenie § 132 Občianskeho

súdneho poriadku vychádzali aj z iných dôkazných prostriedkov, v tomto prípade výpovedí

svedkov, ktoré všeobecné súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí vymenovali a vyhodnotili

a pri formovaní záverečného úsudku o predmete konania prihliadali na všetky relevantné

skutočnosti. Ustálenie vecnej stránky sporu nevykazuje žiadne odchýlky od pravidiel

logického uvažovania, ktoré by vyústili do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru.

Analýzou rozhodnutia krajského súdu a jeho odôvodnenia v kontexte s odôvodnením

prvostupňového súdu dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd sa v nevyhnutnom

rozsahu zaoberal aj všetkými relevantnými námietkami sťažovateľa.

V danom prípade sa konalo o žalobe, ktorou sa dedičia domáhali určenia, že určitá

vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. Ústavný súd preto zohľadnil aj právny názor, že

zásadnou otázkou v konaní bolo posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto

veci. Navrhované určenie sa tu vzťahuje na okamih smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré

nastali po tomto okamihu, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Po smrti poručiteľa totiž

môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik

vlastníctva niekoho iného (napríklad vydržaním); v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá

vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti

právne bezvýznamné (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. ).

Na vznesenú námietku uvedenú v bode 8 (s. 7/10), že „... krajský súd sa

nedostatočne vysporiadal s námietkou sťažovateľa na nedostatok aktívnej legitimácie

navrhovateľov“, ústavný súd preskúmal rozhodnutie v namietanej časti (s. 4 ods. 3 rozsudku

krajského súdu) v časti, kde krajský súd uviedol, že „svoje vlastníctvo pozemkovoknižný

vlastník (jeho právni nástupcovia) preukazuje zápisom v pozemkovej knihe a nie jeho stratu

(J. E. je pozemkovoknižný vlastník), jednali užívanie pozemku (akokoľvek dlhé) a spôsob

tohto užívania bez ďalšieho nezakladá dobromyseľnosť v tom, že držiteľ s vecou nakladá

ako so svojou“.

Tomuto tvrdeniu krajského súdu zodpovedá aj príslušná časť pozemkovoknižnému

zápisu nachádzajúca sa ako súčasť spisu č. l. 7 – 10. Aj keď krajský súd neuvádza

konkrétne, že právni nástupcovia vlastníka sú aktívne legitimovaní v konaní, svojím

regulérnym postupom a vyjadrením v rozhodnutí sa s týmto problémom vysporiadal tak, že

jeho postup je v súlade s ústavným príkazom na zabezpečovanie spravodlivého súdneho

konania.

Ústavný súd zároveň prízvukuje, že sa riadi aj princípom minimalizácie zásahov

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní pred ústavným súdom

preskúmavané (napr. , , ), a preto sa bližšie

nezaoberal skúmaním vecnej správnosti rozsudku vo veci samej.

Vzhľadom na uvedené a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne

konanie (i základného práva na súdnu ochranu) nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ústavný

súd sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2014