Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 34/2014
PDF · 210.33 KB
No categories available
III. ÚS 34/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť V. C., zastúpeného spoločnosťou Bukovinský & Chlipala,
s. r. o., advokátska kancelária, Svätoplukova 30, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 Co/188/2012-
286 z 18. decembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2013
doručená sťažnosť V. C., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou Bukovinský
& Chlipala, s. r. o., advokátska kancelária, Svätoplukova 30, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 13 Co/188/2012-286 z 18. decembra 2012.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:
«10. Sťažovateľ sa písomným podaním zo dňa 14. júna 2012 odvolal voči Rozsudku
Okresného súdu č. 2, pričom namietal nedostatok aktívnej legitimácie Navrhovateľov,
argumentoval dobromyseľnosťou držby na strane právnych predchodcov Sťažovateľa
a domáhal sa ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere (ďalej ako „Odvolanie“).
11. Rozsudkom Krajského súdu potvrdil Krajský súd Banská Bystrica Rozsudok
Okresného súdu č. 2, pričom nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnil posúdenie námietky
Sťažovateľa o nedostatku aktívnej legitimácie Navrhovateľov.
V
Porušenie práva na súdnu ochranu
1. Sťažovateľ vo svojom Odvolaní namietal nedostatok aktívnej legitimácie
Navrhovateľov, nakoľko Navrhovatelia sa v Určovacej žalobe pôvodne domáhali, aby súd
určil, že do dedičstva po nebohom J. E. s prímením J. patrí 1/3 Pozemku, teda
Navrhovatelia sa pôvodne domáhali určenia vlastníctva iba k 1/3 Pozemku.
Navrhovatelia následne písomným podaním o Úprave petitu návrhu žiadali, aby súd
určil, že do dedičstva po nebohom J. E. s prímením J. patrí celý Pozemok. Súd Uznesením o
pripustení zmeny návrhu Navrhovateľov vyhovel.
Vzhľadom na skutočnosti, že:
i) v pozemnoknižnej zápisnici č. 2648 sa ako podieloví spoluvlastníci parcely
uvádzajú osoby:
• J. E. - podiel 1/3;
• M. E. (neskôr na základe darovacej zmluvy Z. R., rod. E.) - podiel 1/3;
• J. E. (právny predchodca Navrhovateľov) - podiel 1/3;
ii) v Rozsudku Okresného súdu č. 2 samotný súd uvádza na str. 2, odsek 4, že zápis o
prevode z roku 1958 na p. R., rod. E. je posledný;
iii) navrhovatelia nikdy nepredložili akýkoľvek relevantný doklad alebo listinu
preukazujúce fakt, že spoluvlastníci pôvodnej parcely si reálne rozdelili pozemok uvedený
pozemnoknižnej zápisnici č. 2648 a právnemu predchodcovi Navrhovateľov prináleží
sporný Pozemok;
máme za to, že k reálnemu/právoplatnému rozdeleniu pôvodnej parcely, resp.
Pozemku na samostatné pozemky nikdy nedošlo.
4. Výroková časť Rozsudku Okresného súdu č. 2 sa neopierala o relevantné písomné
dôkazy, z ktorých by bolo možné opodstatnene zhodnotiť, že k reálnej delbe Pozemku
skutočne došlo. Jediná právna argumentácia v prospech delby vychádzala predovšetkým z
nasledujúcich právnych viet:
„Svedeckými výpoveďami bolo takisto nepochybne zistené, že v minulosti došlo
medzi troma bratmi k dohode o reálnom rozdelení pozemnoknižnej parcely, pričom sporná
plocha v minulosti pripadla J. E. – J., a tento plochu aj pre seba užíval v období, ako bude
uvedené nižšie.“ (strana 2, odsek 4, posledná veta Rozsudku Okresného súdu č. 2).
„Nepochybne takisto bolo zo svedeckých výpovedí zistené, že v 50. rokoch, resp. ešte
na začiatku 60. rokov spornú plochu kosil J. E., ktorému táto pripadla v rámci reálnej delby
v minulosti, ako je uvedené vyššie...“ (strana 4, odsek 3, prvá veta Rozsudku Okresného
súdu č. 2).
5. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd nemal k dispozícii akýkoľvek relevantný písomný
dôkaz, ktorý by preukázal, že došlo k reálnemu rozdeleniu Pozemku a že vlastníkom
Pozemku sa stal výlučne právny predchodca Navrhovateľov. Napriek absencii písomných
dôkazov súd vyslovil záver, že mal preukázané, že došlo k reálnej deľbe. Tieto jednostranné
závery súdu sú o to zarážajúcejšie, že Navrhovatelia predložili niekoľko svedeckých
výpovedí, ktoré potvrdili oprávnenosť držby právnych predchodcov žalovaného, no napriek
tomu súd dospel k nasledovnému záveru: „Skutočnosť, že rodina K. odkúpila spornú plochu
od J. E., sa nepotvrdila žiadnou listinou“ (strana 4 odsek 4, prvá veta Rozsudku Okresného
súdu č. 2).
6. Nakoľko nebolo akýmkoľvek spôsobom relevantne preukázané, že došlo
k reálnemu rozdeleniu parcely, resp. Pozemku a že vlastníkom Pozemku sa stal výlučne
právny predchodca Navrhovateľov, máme zato, že Navrhovatelia nemali dostatok aktívnej
legitimácie na podanie žalobného návrhu, nakoľko ten mali a mohli podať výlučne všetci
spoluvlastníci Pozemku resp. ich právni nástupcovia.
7. Ďalej je potrebné upozorniť na zjavný rozpor medzi závermi, ku ktorým dospel súd
so zápisom v pozemnoknižnej zápisnici. Súd uviedol, že „došlo k reálnej deľbe medzi
bratmi", avšak ako vyplýva z pozemnoknižnej zápisnice M. E. previedol svoj podiel na Z. R.
rod. E. a teda k reálnemu rozdeleniu medzi bratmi nemohlo dôjsť, keďže spoluvlastníkom
podľa posledného zápisu bola Z. R. rod. E.
8. V Rozsudku Krajského súdu sa súd nedostatočne vysporiadal s námietkou
Sťažovateľa na nedostatok aktívnej legitimácie Navrhovateľov, nakoľko k predmetnej
námietke iba uviedol, že: „Vzhľadom na uvedené je potom námietka žalovaného v podanom
odvolaní, že žalobcovia prípadne nepreukázali reálnu delbu právne bezvýznamná.
Vlastníctvo pozemkovoknižného vlastníka J. E. bolo preukázané zápisom v pozemkovej
knihe." (strana 4, odsek 3 Rozsudku Krajského súdu).
9. Na jednej strane podľa názoru súdu bol J.. E.. s prímením J.. vedený ako podielový
spoluvlastník Pozemku v pomere 1/3, na strane druhej Rozsudkom okresného súdu č. 2,
potvrdeného Rozsudkom Krajského súdu sa určilo, že do dedičstva poručiteľa/nebohého J..
E.. patrí celý sporný Pozemok, teda v pomere 1/1. Predmetnú právnu skutočnosť Krajský
súd absolútne neskúmal a vo svojom rozsudku nedostatočne odôvodnil, na základe akých
skutočností nevyhovel námietke Sťažovateľa na nedostatok aktívnej legitimácie
Navrhovateľov.
10. V zmysle ustanovenia §-u 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „OSP“) „V odôvodnení rozsudku súd
uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril
odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal dälšie navrhnuté dôkazy a ako
vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé“, pričom
v zmysle § 211 ods. 2 OSP „Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom
súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.“
11. „Výklad opodstatnenosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku má obsahovať
odôvodnenie rozsudku. Účelom odôvodnenia je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku;
zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia.“
(civilná zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk 37/1985).
12. „Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu... Takéto odôvodnenie musí
obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu.“ (III. ÚS 209/04)
13. Sťažovateľ upozorňoval na závažnú procesnú chybu Krajského súdu vtom
ohľade, že naďalej pokračoval v konaní s nedostatkom aktívnej legitimácie Navrhovateľov,
pričom celé konanie nemalo dospieť ani k samotnému meritórnemu rozhodnutiu vo veci
samej, nakoľko hmotnoprávne postavenie Navrhovateľov neumožňovalo domáhať sa práv
tak ako boli špecifikované v Určovacej žalobe po vydaní Uznesenia o pripustení zmeny,
teda aby súd určil, že do dedičstva patril celý Pozemok, a nie iba podiel 1/3. Napriek
skutočnosti, že „Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného
práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane
žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu
skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta"
(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. júna 2010, sp. zn. 2 Cdo 205/2009), Rozsudok
Krajského súdu neobsahuje dostatočné odôvodnenie o vysporiadaní sa s nedostatkom
aktívnej legitimácie Navrhovateľov a práve otázka aktívnej legitimácie predstavovala
zásadný prvok celého konania vo veci.
14. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva síce nevyžaduje, aby v odôvodnení
rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany, avšak ak ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument
(Higgins v. Francúzsko z 19. februára 1998, Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997).
„Potreba náležité odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je
jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že
rozhodovanie súdu je kontrolovateľné“ (III. ÚS 517/2011-9).
15. Na základe vyššie uvedených skutočností máme za to, že nedostatočným
odôvodnením v rozsudku Krajského súdu ohľadom námietky Sťažovateľa na nedostatok
aktívnej legitimácie Navrhovateľov v súdnom konaní došlo k porušeniu základného práva
Sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy, článku 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, nakoľko vysporiadanie sa s aktívnou legitimáciou Navrhovateľov predstavovalo
podstatný prvok súdneho konania, ktorý mal po zaoberaní sa s predmetnou otázkou Krajský
súd riadne a vecne odôvodniť.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej vydal tento nález:
„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
Banská Bystrica zo dňa 18. decembra 2012, so sp. zn. 13 Co/188/2012-186 porušené bolo.
II. Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 18. decembra 2012 so sp. zn.
13 Co/188/2012-186 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Banská Bystrica na ďalšie
konanie.
III. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Krajskému súdu Banská Bystrica
povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
do 10 kalendárnych dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstatou námietok sťažovateľa sú tvrdenia o tom, že krajský súd sa nevysporiadal
so zásadnou odvolacou námietkou nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľov, čím
porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie.
Ústavný súd k námietkam sťažovateľa vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru
uvádza, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a
základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a
právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z
ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS
80/05, III. ÚS 122/2010).
Vzhľadom na vymedzený rozsah možných zásahov do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov ústavný súd posúdil to, či rozsudok krajského súdu v spojení
s rozsudkom okresného súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle,
arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že
popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010).
Krajský súd vo svojom odôvodnení uviedol:
«Žalovaný mal nadobudnúť vlastníctvo k sporným pozemkom (novovytvorená
parcela a parcela geometrický plán z 21. 09. 2009 - a p. v. spisu) kúpnou zmluvou vloženou
do katastra nehnuteľností dňa 17. 10. 2007. Predávajúcimi podľa tejto zmluvy boli K. V.,
M.. M., J. K. a P. K. vystupujúci ako ich podieloví spoluvlastníci a to na základe ich
vyhlásenia urobeného pred notárkou JUDr. Vierou Kalinovou formou notárskej zápisnice o
„osvedčení vyhlásenia o vydržaní“ Nz/625/2002 dňa 16. 08. 2002 (číslo listu 57-58 spisu).
Z obsahu notárskej zápisnice ale vyplýva, že vlastníctvo titulom vydržania mali nadobudnúť
ich rodičia D. K. a K. K. a to „ku dňu 22. 09. 1969“ a neuvádza sa nič o tom ako mali
nadobudnúť vlastníctvo deti.
Z vykonaného dokazovania tiež nemožno urobiť spoľahlivý záver o tom, že D.. K..
a K. K. „zaobchádzali (so spornými pozemkami) ako so svojou (vecou) a so zreteľom na
všetky okolnosti boli dobromyseľní, že im vec patrí“ (§ 132a ods. 1 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom pred 01.01. 1992). Jednak bolo na nich, aby preukázali takúto držbu (až do
smrti K. K. tak neurobili), pretože svoje vlastníctvo pozemkovoknižný vlastník (jeho právni
nástupcovia) preukazuje zápisom v pozemkovej knihe a nie jeho stratu (J. E. je
pozemkovoknižný vlastník, číslo listu 7-10 spisu), jednali užívanie pozemku (akokoľvek
dlhé) a spôsob tohto užívania bez ďalšieho nezakladá dobromyseľnosť v tom, že držiteľ s
vecou nakladá ako so svojou.
Vzhľadom na uvedené je potom námietka žalovaného v podanom odvolaní, že
žalobcovia prípadne nepreukázali reálnu deľbu právne bezvýznamná. Vlastníctvo
pozemkovoknižného vlastníka J. E. bolo preukázané zápisom v pozemkovej knihe...
V zásade platí, že existenciu vlastníctva k veci musí preukazovať ten, komu nesvedčí
listinné preukázané vlastníctvo. Za listinné preukázané vlastníctvo nemožno považovať
osvedčenie vlastníctva formou notárskej zápisnice, ak táto obsahuje len vyhlásenia osoby
(osôb), ktorá tvrdí (ktoré tvrdia), že je/sú vlastníkom/vlastníkmi veci, pričom sa notárovi
nedoložilo, prečo sa k vyhláseniu nepripájajú vyjadrenia dotknutého pozemkovoknižného
vlastníka resp. ich právnych nástupcov. Notárska zápisnica N 660/2002 a Nz 625/2002
zo dňa 16. 08. 2002 (č. listu 57 - 58 spisu) obsahuje len vyhlásenie K. V., M. M., J. K. a P.
K., že „predmetné nehnuteľnosti pôvodne nadobudli ich rodičia a to neb. D. K. s manželkou
K. rod. K. v rokoch 1958-60. Predmetné pozemky zakúpili neperfektnými zmluvami dňa
22. 09. 1958 od V. K., A. K. a K. W., za účelom výstavby vlastného rodinného domu“.
Rozhodujúcou právnou skutočnosťou pri tvrdení nadobudnutia vlastníctva vydržaním
je právna kontinuita medzi nesporným pozemkovoknižným vlastníkom a vydržateľom a na
základe čoho mal držiteľ za to, že vec nielen drží (že nie je iba detentorom), ale že ju drží
ako svoje vlastníctvo. Dôkazná povinnosť je na držiteľovi. Tam, kde k zmene osoby
vlastníka k nehnuteľnosti dochádza mimo zápis vo verejnej knihe (napr. pri tvrdenom
nadobudnutí vlastníctva vydržaním), musí súd vychádzať z doložených konkrétnych
okolností o tom, prečo je držiteľ pozemku dobromyseľný v tom, že mu vec patrí ako
vlastníkovi. V súdenej veci ale žalovaní, deti manželov K., ani svedkovia neuviedli nič, z
čoho by bolo možné nepochybne vyvodiť záver o strate vlastníctva poručiteľa J. E. k
sporným pozemkom. V tomto smere správne okresný súd uviedol, že zo žiadnych okolností
nevyplýval titul pre oprávnenú držbu, napr. kúpa pozemku od J. E.
Odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil s tým, že doplnil
autorizačné a úradné overenie geometrického plánu.»
Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní [§ 241 ods. 2 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku], ak odvolací súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo inak nevyšli v konaní najavo, alebo nezohľadnil
rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo v hodnotení
dôkazov je logický rozpor alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z postupu predpísaného súdu v ustanovení § 132
až § 135 Občianskeho súdneho poriadku. Ak však nemožno súdu vytýkať žiadnu z týchto
vád pri hodnotení dôkazov, ktorú možno ako nesprávnosť – ako vyplýva zo zásady voľného
hodnotenia dôkazov – hodnotiť zo spôsobu, ako k nemu súd dospel, potom nemožno
spochybňovať ani jeho názory. Znamená to, že hodnotenie dôkazov, a teda ani jeho
výsledok (skutkové zistenie) z iných ako uvedených hľadísk nemožno napádať.
Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti judikoval (napr. I. ÚS 67/06),
že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného
hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú ústavné garancie (najmä čl. 46 až
čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia dôkazov
všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval
Krajský súd a rovnako aj okresný súd sa pri úvahách o otázke reálnej deľby
a vlastníctve k celej spornej nehnuteľnosti správne neobmedzili pri zisťovaní skutočného
stavu veci iba na ohliadku nehnuteľnosti, ale rešpektujúc ustanovenie § 132 Občianskeho
súdneho poriadku vychádzali aj z iných dôkazných prostriedkov, v tomto prípade výpovedí
svedkov, ktoré všeobecné súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí vymenovali a vyhodnotili
a pri formovaní záverečného úsudku o predmete konania prihliadali na všetky relevantné
skutočnosti. Ustálenie vecnej stránky sporu nevykazuje žiadne odchýlky od pravidiel
logického uvažovania, ktoré by vyústili do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru.
Analýzou rozhodnutia krajského súdu a jeho odôvodnenia v kontexte s odôvodnením
prvostupňového súdu dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd sa v nevyhnutnom
rozsahu zaoberal aj všetkými relevantnými námietkami sťažovateľa.
V danom prípade sa konalo o žalobe, ktorou sa dedičia domáhali určenia, že určitá
vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. Ústavný súd preto zohľadnil aj právny názor, že
zásadnou otázkou v konaní bolo posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto
veci. Navrhované určenie sa tu vzťahuje na okamih smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré
nastali po tomto okamihu, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Po smrti poručiteľa totiž
môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik
vlastníctva niekoho iného (napríklad vydržaním); v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá
vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti
právne bezvýznamné (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Cdo 154/2010).
Na vznesenú námietku uvedenú v bode 8 (s. 7/10), že „... krajský súd sa
nedostatočne vysporiadal s námietkou sťažovateľa na nedostatok aktívnej legitimácie
navrhovateľov“, ústavný súd preskúmal rozhodnutie v namietanej časti (s. 4 ods. 3 rozsudku
krajského súdu) v časti, kde krajský súd uviedol, že „svoje vlastníctvo pozemkovoknižný
vlastník (jeho právni nástupcovia) preukazuje zápisom v pozemkovej knihe a nie jeho stratu
(J. E. je pozemkovoknižný vlastník), jednali užívanie pozemku (akokoľvek dlhé) a spôsob
tohto užívania bez ďalšieho nezakladá dobromyseľnosť v tom, že držiteľ s vecou nakladá
ako so svojou“.
Tomuto tvrdeniu krajského súdu zodpovedá aj príslušná časť pozemkovoknižnému
zápisu nachádzajúca sa ako súčasť spisu č. l. 7 – 10. Aj keď krajský súd neuvádza
konkrétne, že právni nástupcovia vlastníka sú aktívne legitimovaní v konaní, svojím
regulérnym postupom a vyjadrením v rozhodnutí sa s týmto problémom vysporiadal tak, že
jeho postup je v súlade s ústavným príkazom na zabezpečovanie spravodlivého súdneho
konania.
Ústavný súd zároveň prízvukuje, že sa riadi aj princípom minimalizácie zásahov
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní pred ústavným súdom
preskúmavané (napr. IV. ÚS 303/04, I. ÚS 230/08, III. ÚS 286/08), a preto sa bližšie
nezaoberal skúmaním vecnej správnosti rozsudku vo veci samej.
Vzhľadom na uvedené a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne
konanie (i základného práva na súdnu ochranu) nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný
súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2014