Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 307/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., pre namietané porušenie jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa , základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 16. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2011

doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 16. decembra 2010.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že 27. marca 1996 podal

sťažovateľ Okresnému súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) žalobu o ochranu osobnosti

proti O. B. Okresný súd rozsudkom č. k. -82 zo 14. apríla 2004 žalobu

zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 1

Co/79/2004 zo 16. marca 2005 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Proti rozsudku

odvolacieho súdu podal sťažovateľ 29. novembra 2005 dovolanie s odôvodnením, že mu

odvolací súd odňal možnosť konať v zmysle .

Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 16. decembra 2010 dovolanie zamietol.

Sťažovateľ ďalej uviedol:

„... Najvyšší súd mi spravodlivosť svojím konečným rozhodnutím odmietol

s poukazom, že proti takýmto veciam, ktoré som vo svojom dovolaní namietal, dovolanie...

jednoducho prípustné nie je. S tým nesúhlasím...

- keď prejednanie dovolania trvá viac ako 5 rokov a je o ničom, to nemôže

zodpovedať požiadavke Dohovoru, že vec bola prejednaná v primeranej lehote podľa jeho

ods. 1/, a že tu neexistovali žiadne prieťahy v konaní podľa ods. 2/, SR...

- pokiaľ dovolací súd tu riešil iba otázky procesnej povahy, tak čo je potom a kto to

má riešiť, keď ja sa na súde od falošného dôkazu dištancujem a súdi si nedajú námahu, aby

to vyšetrili a presvedčili ma o opaku, keď je to také jednoduché – stačilo ukázať originál,

ktorého nebolo, takže zvíťazila opäť lož a podvod!

- ďalší rozpor je v tom, že najvyšší súd na jednom mieste tvrdí, že prípustnosť

podaného dovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia a na inom mieste cituje

§ 237, ktorý jasnou rečou hovorí, že dovolanie je prípustné voči každému rozhodnutiu ak je

vadné a vadou musí byť aj to, keď súdy absolútne nezvládli dokazovanie, lebo uznali

falzifikát!

- ... táto moja vec nenapĺňa požiadavky spravodlivého súdneho procesu podľa čl. 6

Dohovoru, ktorá spočíva v povinnosti každého súdu zaoberať sa účinne aj námietkami,

argumentami a dôkaznými návrhmi sporných strán, pokiaľ má podstatný alebo rozhodujúci

význam pre rozhodnutie!“

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že „základné a ľudské práva

I. K. K. podľa a 46 SR a ods. 1/, Dohovoru postupom Najvyššieho súdu

SR v dovolaní u konania vedeného na Okresnom súde v Bardejove pod č. k.

porušené boli“, aby mu priznal finančné zadosťučinenie v sume 33 000 €, ako aj náhradu

trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z ustanovenia vyplýva, že ústavný súd je

viazaný návrhom na začatie konania, preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti považoval

za potrebné ustáliť, porušenia akých základných práv a slobôd sa sťažovateľ domáha.

Sťažovateľ jednoznačne neoznačil, ktoré základné právo podľa mu bolo

porušené [ ], a svoju námietku vo vzťahu

k právam vyplývajúcim z citovaného článku ani neodôvodnil tak, ako to požaduje § 20

ods. 1 . Z konštantnej judikatúry ústavného súdu však vyplýva,

že medzi obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

a obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (porušenie

ktorého sťažovateľ v sťažnosti namietal, pozn.) nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(), preto sa uvedené právne východiská vzťahujú na obe označené práva.

Okrem toho sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa , ktoré svojím obsahom zodpovedá právu

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručenému čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré je

súčasťou princípov spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s postupom najvyššieho súdu

v dovolacom konaní (vo veci žaloby sťažovateľa o ochranu osobnosti), ktoré trvalo viac

ako päť rokov a ktoré bolo ukončené odmietnutím dovolania sťažovateľa uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. decembra 2010.

Ústavný súd zo spisu zistil, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nadobudlo

právoplatnosť 4. januára 2011, pričom sťažovateľovi, ako aj jeho právnej zástupkyni bolo

doručené v rovnaký deň, t. j. 30. decembra 2010, čo potvrdili svojimi podpismi na

poštových doručenkách. Z tohto dôvodu tvrdenie sťažovateľa, že uvedené rozhodnutie mu

bolo doručené až jeho právnou zástupkyňou 2. marca 2011, nemožno považovať za

pravdivé.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

všeobecného súdu. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím

súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom. Ústavný súd preto poskytuje ochranu

tomuto právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané

porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. , , ). Ak

v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nedochádza k porušovaniu označeného

práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, a to bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie

().

Spôsobenie zbytočných prieťahov v konaní súdom môže založiť porušenie

základného práva účastníka súdneho konania na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov v zmysle prvej vety , ale neznamená spravidla odmietnutie

spravodlivosti majúce za následok porušenie základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1

(), resp. práva upraveného dohovoru.

Ako vyplýva z uvedeného, dovolacie konanie bolo najvyšším súdom právoplatne

skončené 4. januára 2011, avšak sťažovateľ sa obrátil na ústavný súd so svojou sťažnosťou

až 21. apríla 2011 (podanou na pošte 19. apríla 2011), t. j. v čase, keď porušovanie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru najvyšším

súdom už netrvalo, a teda konanie o jeho sťažnosti nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany,

ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k týmto právam (mutatis mutandis ,

, ). Z tohto dôvodu ústavný súd v súlade so svojou

konštantnou judikatúrou sťažnosť odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

V posudzovanom konaní mal sťažovateľ dostatok času domáhať sa ochrany svojich

práv využitím dostupných právnych prostriedkov, a teda aj podaním sťažnosti ústavnému

súdu. Je preto bez právneho významu skúmať to, či bola sťažnosť podaná v lehote

vyplývajúcej z .

Ústavný súd zároveň vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. , , ).

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu nie je aj to, aby dovolací súd skúmal dôkazy

uvedené sťažovateľom v dovolaní, pretože taký postup by odporoval § 243a ods. 2

, podľa ktorého dovolací súd ani v prípade, že nariadi

pojednávanie, dokazovanie nevykonáva (m. m. ). Dôvody odmietnutia

dovolania sú v napadnutom uznesení najvyššieho súdu formulované zrozumiteľne a sú

dostatočne logické, pričom vychádzajú zo skutočnosti, že neboli splnené podmienky

dovolania tak, ako to predpokladajú ustanovenia , k čomu

najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (obdobne ,

). Najvyšší súd neodmietol sťažovateľovi poskytnutie súdnej ochrany

vyplývajúcej z , vecou sa zaoberal a pri skúmaní prípustnosti dovolania

dospel k záveru, že v posudzovanom prípade absentujú predpoklady prípustnosti súdneho

prieskumu na základe tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd

nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ústavný súd zároveň

poznamenáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

detailov uvádzaných účastníkmi konania (m. m. , ).

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo už bez ďalšieho právneho významu

zaoberať sa návrhmi sťažovateľa, ktoré sa vzťahujú na meritórne rozhodnutie vo veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2011