Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 36 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (42)III. ÚS 385/2012
PDF · 534.12 KB
No categories available
III. ÚS 385/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta
a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika na neverejnom zasadnutí
21. januára 2014 vo veci prijatej sťažnosti spoločnosti RINGIER Slovakia, a. s.,
Prievozská 14, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Havlátom, advokátska
kancelária HAVLÁT & PARTNERI, Rudnayovo námestie 1, Bratislava, pre namietané
porušenie jej základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 8 Co 5/2008 z 21. júna 2011 takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti RINGIER Slovakia, a. s., na slobodu prejavu podľa čl. 26
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 8 Co 5/2008 z 21. júna 2011 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 5/2008 z 21. júna 2011 z r u š u j e
a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti RINGIER
Slovakia, a. s., trovy právneho zastúpenia v sume 531,40 € (slovom päťstotridsaťjeden eur
a štyridsať centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Jána Havláta, advokátska kancelária
HAVLÁT & PARTNERI, Rudnayovo námestie 1, Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti spoločnosti RINGIER Slovakia, a. s.,
n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra
2011 doručená sťažnosť spoločnosti RINGIER Slovakia, a. s., Prievozská 14, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na slobodu
prejavu podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 8 Co 5/2008 z 21. júna 2011. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 385/2012-39
z 23. augusta 2012 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľke sa žalobou podanou
Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) domáhal žalobca svojho práva
na ochranu osobnosti podľa ustanovení § 11 a nasledujúcich zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“).
Okresný súd vydal vo veci sťažovateľky 14. septembra 2007 rozsudok, ktorým uložil
sťažovateľke povinnosť uverejniť ospravedlnenie v špecifikovanom denníku a nahradiť
žalobcovi nemajetkovú ujmu sumou 1 000 000 Sk (33 193,92 €).
O odvolaní, ktorým sťažovateľka napadla predmetný rozsudok, rozhodol krajský súd
namietaným rozhodnutím, ktorým prvostupňový rozsudok v časti výroku, ktorým bola
sťažovateľke uložená povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi, potvrdil a v časti výroku
o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v sume 1 000 000 Sk (33 193,92 €) zrušil a vec vrátil
krajskému súdu na nové konanie.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd namietaným rozsudkom v časti, v ktorej
potvrdil výrok rozsudku prvostupňového súdu o povinnosti sťažovateľky uverejniť
ospravedlnenie, porušil jej základné právo zaručené čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a právo
zaručené čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.
Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje odvolávajúc sa na judikatúru štrasburských
orgánov ochrany práva k otázkam rozsahu a obsahu slobody prejavu, ktoré zdôraznili, že
„článok 10 nechráni iba podstatu vyjadrených myšlienok a informácii, ale takisto formu,
prostredníctvom ktorej sú rozširované. Ochrana urážajúcich, šokujúcich alebo
znepokojujúcich myšlienok tvorí súčasť požiadaviek pluralizmu, tolerancie a liberálneho
myslenia, bez ktorých neexistuje žiadna demokratická spoločnosť.“.
Sťažovateľka v kontexte svojho prípadu poukazuje na podstatne širšie hranice
prípustnosti kritiky osôb verejného záujmu, ktoré sa spravidla vedome otvorene vystavujú
podrobnému skúmaniu zo strany novinárov a širšej verejnosti, a sú tak povinné prejaviť
väčšiu mieru tolerancie v prípade kritiky ich konania.
Sťažovateľka formuluje rozsah novinárskej slobody zahŕňajúcej aj možnosť
preháňania či provokácie a aj interpretovania faktov, pričom citujúc nález Ústavného súdu
Českej republiky poukazuje na potrebu rešpektovania špecifík bežnej periodickej tlače
určenej na informovanie najširšej verejnosti, ktorá v niektorých prípadoch môže pristúpiť
k určitým zjednodušeniam, kde nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že každé takéto zjednodušenie
či skreslenie nutne vedie k zásahu do osobnostných práv dotknutých osôb, pretože len
veľmi ťažko možno trvať na úplnej presnosti skutkových zistení, a preto významné musí
byť podľa sťažovateľky to, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo
skutočnosti.
Sťažovateľka ako nekompatibilné s princípmi ochrany slobody prejavu hodnotí
závery namietaného rozsudku krajského súdu, ktorý informácie o nervovom kolapse
žalobcu uverejnené v špecifikovanom denníku v článkoch s názvom „Nervový kolaps!“
a „M. prežíva najťažšie chvíle vo svojom živote!“ kvalifikoval ako neprípustné hodnotiace
úsudky a správanie žalobcu nepovažoval za neprístojné do takej miery, aby bolo možné
výrazy v dotknutých článkoch použité hodnotiť ako primerané.
Podľa sťažovateľky krajský súd na jednej strane informácie o nervovom kolapse
žalobcu a o jeho zlom psychickom stave považoval za hodnotiace úsudky, u ktorých ako
takých neprichádza do úvahy hodnotiť ich pravdivosť či nepravdivosť, no na strane druhej
nevyvodil z toho tomu zodpovedajúce závery a rozhodol v rozpore s európskym štandardom
ochrany slobody prejavu. Na tomto mieste sťažovateľka dôvodí, že označené informácie
mali podľa jej názoru povahu hodnotenia relevantných faktov a boli primeraným
hodnotením správania žalobcu, ktoré malo dostatočný faktický podklad a predstavovalo
viac či menej voľnú interpretáciu v kontexte týchto faktov:
«-očakávané víťazstvo v prezidentských voľbách malo byť žalobcovým veľkolepým
návratom do významnej politickej a ústavnej funkcie, namiesto toho išlo o jeho ďalšiu
porážku,
-politické pôsobenie žalobcu po porážke v parlamentných voľbách v roku 1998 bolo
sprevádzané len politickými prehrami,
-o žalobcovi je všeobecne známe, že problematicky znáša politické prehry (napríklad jeho
„lúčenie“ v STV v roku 1998 ) a že sa nedokáže ovládať,
-napriek jeho sľubu, že sa počas volebnej noci porozpráva s novinármi, objavil sa až ráno
o 9.15 hod, pričom k svojej prehre sa „vyjadril“ čudesným vypiskovaním,
-odborník z oblasti psychiatrie sa vyjadril, že nie je prekvapujúce, ak zhoda všetkých
nepriaznivých okolností žalobcu „položila“,
-sa tak vyjadrili spolupracovníci žalobcu,
-z výzoru žalobcu po volebnej noci,
-z chovania žalobcu, ktorý, okrem známeho vypiskovania ako svojho „posolstva“ verejnosti,
ešte aj odmietol podať víťazovi volieb ruku a zagratulovať mu.»
Sťažovateľka dôvodí, že vzhľadom na kontext článkov, ako aj na všetky ďalšie
uverejnené informácie je zrejmé, že použitý termín nervový kolaps, resp. vyjadrenia o zlom
psychickom stave žalobcu nemali ambíciu hodnotiť jeho zdravotný stav, ale boli použité
v tom zmysle, že «(ľudovo povedané) žalobca stratil nervy, že na zodpovedajúcej úrovni
nezvládol svoju volebnú porážku. Výroky boli teda laickým a obrazným zhodnotením
správania žalobcu a vyjadrením skutočnosti, že nedokáže znášať prehry. Išlo do určitej
miery o nadsázku. To potvrdzuje aj to, ako uvádza sám žalobca, že v článku použitý pojem
„nervový kolaps“ medicína nepozná.». Ako podporný argument sťažovateľka uvádza, že
články obsahovali dostatok informácií na to, aby si čitateľ sám urobil vlastný názor
na správanie žalobcu.
V ďalšej rovine sťažovateľka predostiera argumentáciu o charaktere informácií
v článkoch obsiahnutých a s tým súvisiacim postavením žalobcu ako osoby verejného
záujmu, ktorý ako zúčastnený kandidát prezidentských volieb, s ktorými obsah článkov
súvisel, si musel byť vedomý toho, že aj vo fáze po uskutočnení volieb bude jeho správanie
vystavené podrobnému skúmaniu a hodnoteniu zo strany novinárov a širokej verejnosti
a ako politik patriaci do kategórie osôb, u ktorých je rozsah ochrany najužší, bude teda
musieť prejaviť väčšiu mieru tolerancie.
Podľa názoru sťažovateľky výroky dotknutých článkov o nervovom kolapse žalobcu
mali síce provokatívny charakter, išlo ale o vyjadrenie obrazné, ktoré vzhľadom
na správanie žalobcu bolo absolútne priliehavé, práve jeho neprístojným správaním
vyprovokované a ako také spadajúce do rozsahu novinárskej slobody poskytujúcej aj
možnosť preháňania až provokácie.
Podľa vyjadrenia sťažovateľky dôvody, o ktoré sa vo svojom rozhodnutí krajský súd
oprel, sú paradoxne popretím jeho predchádzajúcich záverov, keď krajský súd na jednej
strane uznáva široký rozsah slobody prejavu a na strane druhej sa v konečnom dôsledku
prikláňa k tradicionalisticko-formalistickému uplatneniu slobody prejavu v praxi. Podľa
sťažovateľky sa záver súdu o porušení práva žalobcu na ochranu osobnosti nezakladá
na exaktných dôvodoch, resp. argumentácii, ale v podstate len na subjektívnom posúdení,
podľa ktorého formulácie zvolené v článkoch neboli nevyhnutné a primerané, čo sú otázky,
ktoré neprináleží súdu riešiť. Argumentáciu súdu sťažovateľka považuje za odporujúcu
štandardu ochrany slobody prejavu, pretože táto novinárom poskytuje aj možnosť preháňať
a provokovať, čo podľa sťažovateľky logicky vylučuje možnosť použité výrazy vyjadrujúce
subjektívny názor novinára skúmať z hľadiska toho, či sú pre účely informovania verejnosti
nevyhnutné. Proti záverom namietaného rozhodnutia krajského súdu, ktorý takto použité
výrazy hodnotil ako slúžiace len na pritiahnutie pozornosti čitateľskej verejnosti,
sťažovateľka argumentuje judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)
a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej „je pochopiteľné, že tlač sa snaží
upútať pozornosť čitateľov a tento zámer je legitímny, ak slúži popri podpore predaja novín
aj na určité objasnenie udalostí, teda zámerom je upútať verejnosť na riešenie určitej
spoločenskej otázky“. Aj závery rozhodnutia krajského súdu, v ktorých tento kvalifikoval
v dotknutých článkoch použité výrazy ako vybočujúce zo všeobecne uznávaných medzí
pravidiel slušnosti a ohľaduplnosti, spochybňuje sťažovateľka citáciou judikatúry ESĽP,
podľa ktorej „článok 10 nechráni iba podstatu vyjadrených myšlienok a informácii, ale
takisto formu, prostredníctvom ktorej sú rozširované“, a vyjadruje stanovisko, podľa
ktorého požiadavka ohľaduplnosti v kontexte politickej debaty jednoducho nemá miesto.
Sťažovateľka dodáva, že krajský súd ani neodôvodnil, prečo v článkoch použité výrazy
hodnotil ako odporujúce dobrým mravom, osočujúce, urážlivé a znevažujúce, a na ilustráciu
poukazuje na konkrétne rozhodnutia ESĽP, v ktorých za akceptovateľnú realizáciu slobody
prejavu tento považoval výrazové prostriedky takej expresivity, ktorým sa v dotknutých
článkoch použité, podľa názoru sťažovateľky „neškodné“ výrazy ani nepribližujú, čo svedčí
podľa sťažovateľky o rozpätí hraníc slobody prejavu širšom, než aké pripustil krajský súd
vo svojom rozhodnutí. Sťažovateľka zdôrazňuje, že relevantnou otázkou v prerokovávanej
veci nebolo posúdenie primeranosti použitých výrazových prostriedkov, ale naopak,
primeranosti zásahu do slobody prejavu, a uvedenou otázkou sa súd v podstate podľa jej
názoru nezaoberal. Ďalej sa v rámci svojej argumentácie sťažovateľka venuje vyvráteniu
záverov krajského súdu, podľa ktorých v článku obsiahnuté jednoznačné tvrdenie
o nervovom kolapse a zlom psychickom stave žalobcu ponechalo čitateľovi minimálny
priestor s takýmto hodnotením polemizovať a vytvoriť si vlastný názor, a na tomto mieste
sťažovateľka uvádza, že článok obsahoval všetky relevantné skutočnosti, z ktorých boli
závery článku vyvodené, čo pre čitateľa vytváralo dostatočnú možnosť urobiť si vlastný
úsudok. Argumentáciu v tomto smere ešte sťažovateľka dopĺňa odkazom na judikatúru
ESĽP, ktorá za relevantnú nepovažuje skutočnosť, ako čitateľ vnímal alebo mohol vnímať
obsah článku, ale naopak, za relevantnú považuje otázku, či novinári informovali o otázkach
verejného záujmu.
V závere sťažovateľka zdôrazňuje, že si je vedomá, že sloboda prejavu nie je
bezbrehá, a preto nemožno uverejňovať akékoľvek hodnotiace úsudky, teda úsudky
prehnané, excesívne, ktoré nemajú žiaden faktický základ; v dotknutých článkoch však
podľa názoru sťažovateľky nešlo o takýto prípad, pretože ich skutkový základ bol jasný
a nepochybný, a to, že sa konajúci súd pri hodnotení relevantných skutočností subjektívne
nestotožnil s autorom predmetných článkov, ešte nebolo dostatočným dôvodom na postih
citovaných výrokov. Sťažovateľka uzatvára argumentáciu uvádzajúc, že práve
pre skutočnosť, že hodnotiace úsudky majú subjektívny charakter, nie je neobvyklé, že dve
osoby sa v hodnotení nemusia zhodnúť, a to je jadrom a podstatou demokratickej
spoločnosti, t. j. možnosť existencie plurality názorov bez toho, aby jeden alebo druhý názor
bol postihnutý.
Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie v závere sťažnosti žiada, aby
ústavný súd vo veci rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jej základných práv
podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a práv podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 8 Co 5/2008 z 21. júna 2011, označený rozsudok zrušil, vrátil vec
krajskému súdu na nové konanie a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia.
Krajský súd, zastúpený jeho podpredsedníčkou, v liste sp. zn. Spr 3530/12
doručenom ústavnému súdu 2. októbra 2012 odkázal na odôvodnenie namietaného
rozsudku, ktoré sa podľa názoru podpredsedníčky krajského súdu so všetkými vecnými
námietkami sťažovateľky prezentovanými v odvolaní dostatočne vysporiadalo. Vo svojom
stanovisku podpredsedníčka krajského súdu uviedla: „V rámci odôvodnenia predmetného
rozsudku odvolací súd okrem iného uviedol, že v preskúmavanej veci považoval
za rozhodujúce posúdenie výrokov o nervovom kolapse navrhovateľa a jeho zlom
psychickom stave z toho hľadiska, či išlo o nepravdivé skutkové tvrdenia alebo
o neprípustné hodnotiace úsudky. Hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor, zaujíma
sa ním určitý postoj k danému faktu tak, že sa hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti,
a to na základe vlastných subjektívnych kritérií, ide teda o názor opierajúci sa o vlastné
subjektívne kritéria; hodnotiaci úsudok preto nemožno dokazovať, je však potrebné u neho
skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je
primeraná a či jeho základnou, primárnou motiváciou nie je zneváženie či škandalizácia
dotknutej osoby.
V danej právnej veci odvolací súd síce prisvedčil argumentácii odporcu, že zo strany
autorky článku išlo nepochybne o hodnotiace úsudky, jej subjektívne názory vyvodené
zo správania a výzoru navrhovateľa v deň prezidentských volieb, ako aj z poznania jeho
správania vo verejnom (politickom) živote v minulosti, avšak následne explicitne uviedol, že
takéto hodnotiace úsudky autorky článku bolo potrebné posúdiť v tom smere, či boli
podložené objektívne existujúcimi faktami, teda či na ich základe bolo možné k vysloveným
hodnotiacim úsudkom spoľahlivo (rozumne, resp. logicky) dospieť a či boli primerané
a prijateľné čo do formy ich prezentácie a podania verejnosti. Po takomto posúdení
odvolací súd dospel k záveru, že len na základe objektívne existujúcich faktov (rozvedených
v odôvodnení rozsudku) nie je možné považovať vyvodený hodnotiaci úsudok o nervovom
kolapse navrhovateľa a jeho zlom zdravotnom stave za adekvátny a primeraný týmto
zisteniam, kedy použité zveličujúce výrazy vybočili z medzí nutných k dosiahnutiu
sledovaného a spoločensky uznávaného účelu, a to sprostredkovať verejnosti reakciu
neúspešného kandidáta v prezidentských voľbách. Hodnotiaci úsudok tak pôsobil difamačne
vzhľadom na expresívne prehnané vykreslenie porážky navrhovateľa ako nervového kolapsu
s vážnym dopadom na jeho psychický stav vo verejnosti a prioritne tak slúžil na pritiahnutie
pozornosti čitateľskej verejnosti ako na dosiahnutie legitímneho cieľa v podobe
informovania verejnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu tak hodnotiace úsudky vybočili
z medzí všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti a ohľaduplnosti, čím stratili charakter
korektného úsudku, a tým sa ocitli mimo medzí právnej ochrany.
Odvolací súd sa v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia dostatočným spôsobom
vysporiadal aj s otázkou prekročenia miery zjednodušenia či skreslenia skutočností, ktorá je
v bežnej tlači prípustná, s otázkou postavenia navrhovateľa ako osoby verejného záujmu,
ktorá musí znášať oveľa väčšiu mieru tolerancie k médiám, zodpovednosti odporcu ako
vydavateľa aj za prevzaté výroky, tvrdenia a citácie spolupracovníkov navrhovateľa, ako aj
s ďalšími argumentmi odporcu, pričom ich ďalšie uvádzanie by bolo len ich opakovaním.
V kontexte vyjadrenia referujúcej sudkyne a dôvodov obsiahnutých v odôvodnení
predmetného rozsudku sa stotožňujem s právnym záverom, ku ktorému odvolací súd
vo svojom rozhodnutí dospel, t. j. že článok bol objektívne spôsobilý zasiahnuť
do osobnostných práv navrhovateľa, privodiť mu ujmu na jeho cti a vážnosti a bol tak
objektívne spôsobilý spochybniť osobu navrhovateľa, najmä z hľadiska jeho duševného
zdravotného stavu, v súvislosti s výkonom verejnej funkcie a navádzať nepriamo k úvahám
o jeho zdravotnej spôsobilosti zastávať verejné funkcie, v dôsledku čoho bolo uverejnenie
týchto hodnotiacich úsudkov spôsobilé negatívne ovplyvniť spoločenské hodnotenie
navrhovateľa, jeho ďalšie postavenie a uplatnenie najmä v politickom živote.
Z tohto hľadiska preto legitímny cieľ ochrany osobnostných práv navrhovateľa
nevyhnutne musel prevážiť spôsob, akým odporca uplatňoval právo na slobodu prejavu.“
Na základe označenej argumentácie formuloval krajský súd svoje stanovisko o tom,
že označené základné právo sťažovateľky zaručené ústavou a jej právo zaručené
dohovorom porušené neboli.
V závere listu podpredsedníčka krajského súdu tiež vyjadrila súhlas s upustením
od ústneho pojednávania ústavného súdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
V podaní doručenom ústavnému súdu 9. novembra 2012 súhlasila s upustením
od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľka. Vo svojom vyjadrení uviedla, že
v celom rozsahu zotrváva na svojom návrhu a v ňom obsiahnutej argumentácii.
V predmetnom vyjadrení sťažovateľka prezentovala „pre úplnosť“ túto argumentáciu:
„(i) hoci odvolací súd správne postrehol, že predmetom sporu sú hodnotiace úsudky,
odvolací súd si neuvedomil, akú širokú majú novinári voľnosť (slobodu) pri formulovaní
hodnotiacich súdov. Odvolací súd opomenul, že právom novinárov je preháňať
a provokovať. Prístup súdu sa naopak javí rigidný a úzko formalistický, pretože súd
vychádzal z nesprávnej premisy, že hodnotiace úsudky musia byť adekvátne a primerané, čo
je v zjavnej kontrapozícii s právom novinárov preháňať, provokovať a logicky teda
zveličovať. Uvedené musí platiť zvlášť v prípade osôb verejného záujmu, ak sa navyše
komentuje ich správanie sa na verejnosti. Hoci súd sám uznal širokú mieru slobody
novinárov pri voľbe výrazov a možnosť preháňať, v neprospech sťažovateľa paradoxne
rozhodol práve preto, že výrazy považoval za prehnané,
(ii) nebolo spochybnené, že hodnotiace úsudky mali skutkový základ, a preto ich nebolo
možné hodnotiť ako prehnané,
(iii) odvolací súd opomenul, že účelom hodnotiacich úsudkov nebolo hodnotiť zdravotný
stav žalobcu. Hodnotiace úsudky boli vyslovené s veľkou mierou nadsázky a z kontextu
jasne vyplývalo, že boli prednesené vo význame, že žalobca ľudovo povedané stratil nervy,
keď na úrovni ( okrem iného aj politika a štátnika ) nedokázal prijať volebnú prehru;
(iv) záver súdu o tom, že hodnotiace úsudky vybočili zo všeobecne uznávaných pravidiel
slušnosti a ohľaduplnosti jednoducho neobstojí. Sťažovateľ nepoužil žiadne neslušné, hrubé
či vulgárne výrazy, a to napriek tomu, že predmetom hodnotenia bolo neslušné a hrubé
správanie sa žalobcu,
(v) súd svoj záver o porušení práva žalobcu na ochranu osobnosti nezaložil na exaktných
dôvodoch, resp. argumentácii, ale v podstate len na subjektívnom posúdení o tom, že
formulácie zvolené autorkou článku neboli nevyhnutné, resp. že neboli náležité, priliehavé
a primerané, ktoré otázky súdu vôbec neprináleží riešiť. Odvolací súd v podstate neurobil
nič iné, ako úsudok novinára nahradil svojím vlastným, čo je neprípustné,
(vi) súd v danom prípade stanovil neprípustné reštriktívne hranice slobode prejavu
a postihol v podstate len mierne a neškodné výroky, hoci žalobca sám svojím správaním
v minulosti pravidelne vyvolával odôvodnené úvahy o svojej nervovej labilite.“
Ústavný súd dospel k názoru, že od pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci a so súhlasom účastníkov konania od ústneho pojednávania vo veci samej
upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.
II.
Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj zo súvisiaceho spisového
materiálu zistil tieto pre posúdenie sťažnosti relevantné skutočnosti:
Žalobou podanou okresnému súdu sa domáhal žalobca ochrany osobnosti a náhrady
nemajetkovej ujmy voči sťažovateľke argumentujúc, že v „najčítanejšom denníku
s celoštátnou pôsobnosťou“, ktorého je sťažovateľka vydavateľom, bola uverejnená séria
článkov, ktoré podľa názoru žalobcu svojím obsahom zasiahli neprípustným spôsobom
do jeho práva na ochranu osobnosti.
Žalobca argumentoval, že v predmetných článkoch boli zverejnené nepravdivé
informácie o jeho zdravotnom stave, keď boli označené články zverejnené pod názvom:
„Nervový kolaps!“ a „M. prežíva najťažšie chvíle vo svojom živote!“.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 14 C/233/2004 zo 14. septembra 2007 podanej
žalobe vyhovel a rozhodol o povinnosti sťažovateľky uverejniť v predmetnom denníku
ospravedlnenie a z titulu náhrady nemajetkovej ujmy uhradiť žalobcovi sumu 1 000 000 Sk.
Okresný súd prezentoval v rozsudku toto odôvodnenie:
„Z listinných dôkazov a to prefotených článkov denníka Nový čas, súd zistil
nasledovné:
V pondelňajšom vydaní denníka Nový čas zo dňa 19.4.2004 je veľkými písmenami
vytlačené M.: Nervový kolaps! V článku v ten istý deň autorka J. M. opísala navrhovateľa
nasledovne: podliate červené oči, strhaná tvár, nervózne správanie, sprevádzané čudesným
pohvizdovaním si. Ďalej uviedla, že volebná noc sa skončila pre V. M. nervovým kolapsom.
Ďalej v článku uviedla, že predseda vyzeral hrozne, celý očervenel, nevydal zo seba ani
slovko. Báli sme sa o neho, vyzeral, že prežíva nervový kolaps, prezradil nemenovaný muž
z M. najbližšieho okolia.
V denníku Nový čas zo dňa 20.4.2004 bolo veľkým nadpisom na prvej strane uvedené
M. - Najťažšie hodiny jeho života. Zároveň bolo na tejto titulnej strane uvedené menšími
písmenami doslova: V. M. trpí! Prežíva veľmi ťažké chvíle svojho života. Po tom, ako sa
dozvedel, že sa nestane slovenský prezidentom nasledoval nervový kolaps. Utešujú ho
najbližší, no s najťažším úderom vo svojom živote sa nedokáže zmieriť. V tom istom denníku
v článku s názvom M. prežíva najťažšie chvíle vo svojom živote, autorka J. M. uviedla; Je
plný bolesti a zlosti, psychiater označil jeho správanie za grobianske. Len ťažko sa
spamätáva z nervového kolapsu, ktorý prežil pár minút po voľbách. Ťažké s ním to má
podľa všetkého nielen rodina, ale aj najbližší spolupracovníci.
Denník Nový čas číta každý deň nielen široká slovenská čitateľská verejnosť, ale
prostredníctvom internetu ho číta aj veľa zahraničných čitateľov.
Oba články tak ako boli obsahovo napísané i s upútavkami na titulnej strane, mohli
v širokej čitateľskej verejnosti vyvolať presvedčenie o zlom zdravotnom stave navrhovateľa,
keďže tento mal utrpieť nervový kolaps, z ktorého sa spamätáva.
Autorka článku ohľadom nervového kolapsu navrhovateľa ako tam tvrdila, že
u navrhovateľa nastal, neoprela tieto svoje tvrdenia o objektívne pravdivé správy, ale sama
usúdila, ako vyplynulo z jej výpovede, že navrhovateľ utrpel nervový kolaps a to z jeho
správania, pretože ho pozná. Ako vyplynulo z výpovede svedkyne pani M., táto sa
s navrhovateľom osobne nepozná, pozná ho len ako novinárka.
;
Navrhovateľ hoci je osobou verejne známouje predovšetkým občanom, ktorý má
právo na ochranu svojej osobnosti.
Keďže tieto články boli napísané na základe nepravdivých údajov o zdravotnom
stave navrhovateľa, uložil súd odporcovi uverejniť v denníku Nový čas ospravedlnenie tak,
ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
To, že tieto údaje pravdivými neboli, potvrdili vo svojich výpovediach svedkovia
MUDr. U. a Ing. K., ktorí vo svojich výpovediach jednoznačne potvrdili, že navrhovateľ sa
v čase volieb správal naprosto normálne.
MUDr. U. vo svojej výpovedi zároveň uviedol, že v dôsledku týchto článkov bol
navrhovateľ nútený podrobiť sa komplexnej lekárskej prehliadke, aby deklaroval, že je
po zdravotnej stránke schopný naďalej zastávať svoju funkciu v HZDS.
Keďže týmito článkami došlo aj k poškodeniu dobrého mena navrhovateľa, nie len
ako občana, ale aj politika, zaviazal súd odporcu k náhrade nemajetkovej ujmy tak, ako je
uvedené vo výroku tohto rozsudku. Takúto výšku nemajetkovej ujmy ako je uvedené
vo výroku tohto rozsudku, súd považoval za postačujúcu, vzhľadom k preukázaným
problémom, ktoré navrhovateľovi v súvislosti s uverejnením týchto článkov vznikli, a to nie
len v súkromnom živote, ale hlavne verejnom živote, a preto súd návrh navrhovateľa
vo zvyšku zamietol.“
Sťažovateľka rozsudok okresného súdu napadla odvolaním, v ktorom vytýkala
konajúcemu súdu, že posúdil zverejnené informácie o nervovom kolapse žalobcu ako
nepravdivé informácie, keď podľa názoru sťažovateľky tieto predstavovali hodnotiaci
úsudok, ktorého pravdivosť či nepravdivosť preukazovať nemožno. Podľa sťažovateľky
v článkoch zverejnené informácie o nervovom kolapse žalobcu a o jeho zlom zdravotnom
stave predstavovali primerané hodnotenie správania žalobcu, ktoré malo dostatočný faktický
podklad, pričom takto zvolené výrazy nemali ambíciu popisovať jeho zdravotný stav
z medicínskeho hľadiska, ale mali byť obrazným vyjadrením situácie, keď „navrhovateľ
stratil nervy“ a nezvládol volebnú porážku na zodpovedajúcej úrovni. Sťažovateľka
v podanom odvolaní zdôraznila, že v dotknutých článkoch bol zverejnený dostatok
informácií na to, aby si čitateľ mohol sám vytvoriť vlastný názor na správanie žalobcu,
ďalej že žalobca mal v postavení kandidáta na funkciu prezidenta status osoby verejného
záujmu a prežívanie výsledkov volieb jednotlivými kandidátmi bolo legitímnym predmetom
záujmu čitateľskej verejnosti. Podľa sťažovateľky použitý výrok o nervovom kolapse mal
síce provokatívny charakter, no bol absolútne priliehavý vzhľadom na neprístojné správanie
žalobcu.
Krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. 8 Co 5/2008 z 21. júna 2011 prvostupňové
rozhodnutie okresného súdu v časti uloženej povinnosti poskytnúť žalobcovi ospravedlnenie
potvrdil, v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy rozsudok zrušil a vrátil vec
okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd
konštatoval správnosť právneho záveru prvostupňového súdu, ktorý považoval obsah článku
za „objektívne spôsobilý spochybniť osobu navrhovateľa, najmä z hľadiska jeho duševného
zdravotného stavu, v súvislosti s výkonom verejnej funkcie a navádzať nepriamo k úvahám
o jeho zdravotnej nespôsobilosti zastávať verejné funkcie“.
Krajský súd poukázal na postavenie politikov ako verejných osôb povinných strpieť
väčšiu mieru kritiky zameranú na preverenie ich odbornej a morálnej spôsobilosti
obstarávať veci verejné a stotožnil sa s argumentáciou sťažovateľky, ktorá výroky
o nervovom kolapse žalobcu považovala na rozdiel od prvostupňového súdu za „jej
subjektívne názory vyvodené zo správania a výzoru navrhovateľa v deň prezidentských
volieb, ako aj z poznania jeho správania vo verejnom (politickom )živote v minulosti“, teda
za hodnotiace úsudky. Na tomto mieste poukázal krajský súd na potrebu preskúmať, či
prezentovaný hodnotiaci úsudok, resp. jeho forma mala primeranú povahu a či jeho
základnou motiváciou nebolo zneváženie či škandalizácia osoby žalobcu. Krajský súd
dospel k záveru, že výraz nervový kolaps použitý v titulnej upútavke článku vzhľadom
na kontext celého článku nebol použitý vo význame zhodnotenia zdravotného stavu
žalobcu, ale ako obrazné vyjadrenie skutočnosti, že žalobca nezvládol volebnú porážku.
Na druhej strane, v súvislosti so zverejnenými informáciami o zlom psychickom stave
žalobcu sa krajský súd s obranou sťažovateľky nestotožnil a nepovažoval označené
informácie za obrazné zhodnotenie správania žalobcu. Krajský súd dôvodil: „Autorka
článku preto svoj úsudok o nervovom kolapse navrhovateľa a jeho zlom psychickom stave
mohla oprieť jedine o poznanie správania navrhovateľa z minulosti, o jeho správanie
v prezidentských voľbách (nepodanie ruky víťazovi, nekomunikovanie s novinármi,
popiskovanie si) a o jeho výzor po volebnej noci (strhaná tvár, nervózne správanie, červené
oči). Len na základe týchto objektívne existujúcich faktov však odvolací súd nepovažoval
vyvodený hodnotiaci úsudok o nervovom kolapse navrhovateľa a o jeho zlom psychickom
stave za adekvátny a primeraný týmto zisteniam, kedy použité expresívne výrazy (nervový
kolaps, zlý psychický stav) podľa názoru odvolacieho súdu vybočili z medzí nutných
k dosiahnutiu sledovaného a spoločensky uznávaného účelu, a to sprostredkovať verejnosti
reakciu neúspešného kandidáta v prezidentských voľbách. Hodnotiaci úsudok tak pôsobil
difamačne vzhľadom na expresívne prehnané vykreslenie prežívania porážky navrhovateľa
ako nervového kolapsu s vážnym dopadom na jeho psychický stav (zlý) vo verejnosti
a prioritne tak slúžil na pritiahnutie pozornosti čitateľskej verejnosti ako na dosiahnutie
legitímneho cieľa v podobe informovania verejnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu tak
hodnotiace úsudky vybočili z medzí všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti
a ohľaduplnosti, čím stratili charakter korektného úsudku, a tým sa ocitli mimo medzí
právnej ochrany.“
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uzavrel, že hodnotiace úsudky
prezentované v článkoch tak prekročili aj prípustnú mieru zjednodušenia či skreslenia
skutočností a na ich základe mohol bežný čitateľ skutočne nadobudnúť „silný a presvedčivý
dojem o nervovom zrútení navrhovateľa či pochybnosti o jeho duševnom zdraví“.
III.
A. Právne východiská
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať
idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu
konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.
Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 26 ods. 3 ústavy cenzúra sa zakazuje.
Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie
možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné
na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného
zdravia a mravnosti.
Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa
slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez
zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.
Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj
zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo
sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom
a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu
úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08,
I. ÚS 471/2012) je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie
nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, inými slovami, bez možnosti
vyslovenia porušenia práv sťažovateľa procesnoprávneho charakteru (podľa čl. 46 ods. 1
a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemožno dospieť
ani k záveru o porušení jeho základných práv hmotného charakteru.
Sťažovateľka námietku porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, príp. čl. 6 ods. 1 dohovoru
explicitne v petite svojej sťažnosti neformulovala.
Treba však povedať, že z hľadiska označenej judikatúry v prípade sťažovateľky ide
o špecifickú situáciu, kde mali konajúce súdy, u ktorých bola ochrana práva na súkromie
uplatnená, zásadne pozíciu potenciálneho primárneho (nie sekundárneho) porušiteľa
základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ústavy a práva podľa čl. 10 dohovoru,
(ako základného práva hmotného charakteru), keďže žiadny prechádzajúci potenciálny
primárny porušiteľ základného práva podľa čl. 26 ústavy a práva podľa čl. 10 dohovoru
neexistuje.
Vzhľadom na uvedenú skutočnosť ústavný súd postupoval v intenciách judikatúry
ústavného súdu, ktorá na označené špecifikum reflektuje (pozri napr. II. ÚS 326/09,
IV. ÚS 448/2012, III. ÚS 42/09), a teda rozhodoval priamo o sťažovateľkou uplatnenej
námietke porušenia základného práva podľa čl. 26 ústavy a práva podľa čl. 10 dohovoru.
Sloboda prejavu
Sloboda prejavu vo všetkých štátoch vybudovaných na demokratických princípoch
predstavuje jeden zo základných pilierov demokracie a uplatňuje sa nielen voči
informáciám a myšlienkam, ktoré sú prijímané priaznivo, resp. sú pokladané za neškodné či
neutrálne, ale aj voči tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť
obyvateľstva. To je dané požiadavkami pluralizmu, znášanlivosti a otvorenosti, bez ktorých
nemožno hovoriť o demokratickej spoločnosti (rozsudok ESĽP Handyside proti Spojenému
kráľovstvu zo 7. decembra 1976, sťažnosť č. 5493/72).
Ako explicitne z obsahu limitačnej klauzuly v čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2
dohovoru vyplýva, ktokoľvek, kto vykonáva slobodu prejavu, má aj určité povinnosti
a nesie určitú zodpovednosť, v rámci ktorých nesmie prekročiť isté hranice stanovené
v záujme štátnej bezpečnosti, ochrany práv a slobôd iných a ostatných tu vymedzených
relevantných sociálnych potrieb. Takto prezentované výnimky ohraničujúce slobodu
prejavu si však vyžadujú úzku interpretáciu, kde potreba obmedzenia slobody prejavu musí
byť preukázaná presvedčivým spôsobom, a to vzhľadom na význam tejto slobody
garantujúcej ducha tolerancie demokratickej spoločnosti.
Sloboda prejavu v kolízii s právom na súkromie
Jadrom ochrany ľudských práv je vždy snaha o maximalizáciu hodnôt slobody,
rovnosti a dôstojnosti jednotlivcov, ktoré predstavujú určité spojené nádoby, kde nie je
možná ich absolutizácia, ale len rozumné vyvažovanie.
V tejto súvislosti ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre viackrát zdôraznil, že
každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd treba riešiť prostredníctvom ich
spravodlivej rovnováhy (pozri PL. ÚS 22/06, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné
práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo
slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo
slobody (PL. ÚS 7/96).
Judikatúra ESĽP, ktorú ústavný súd konštantne vo svojej rozhodovacej činnosti
zohľadňuje a ktorá pokrýva prípady kolízie práva na ochranu súkromia s právom na slobodu
prejavu, sa vyznačuje značnou rôznorodosťou, kde každý prípad je jedinečný, preto nie je
možné vyvodiť z nej striktné všeobecné pravidlá, práve naopak, tieto prípady si vyžadujú
náležité posúdenie skutkových okolností prípadu a následné starostlivé vyvážanie týchto
vzájomne protichodných garancií.
Kritéria posúdenia miery ústavnej ochrany slobody prejavu pri kolízii
s osobnostnými právami
I napriek spomínanej rôznorodosti judikatúry existuje v oblasti difamačných sporov
niekoľko základných orientačných kritérií, ktoré zvyknú byť zohľadňované pri riešení
otázky ochrany osobnostných práv v strete so slobodou prejavu a ktorých systematickým
posúdením možno uzavrieť, či bude daná prednosť ochrane slobody prejavu, alebo naopak,
osobnostným právam. Medzi uvedené základné kritériá patria status osoby, do ktorej
osobnostných práv bolo zasiahnuté, obsah a forma prejavu, status autora prejavu, úmysel,
cieľ a motív autora prejavu.
1. Status osoby, do ktorej osobnostných práv bolo zasiahnuté
Najvšeobecnejšia klasifikácia osôb, do ktorých osobnostných práv malo byť
výkonom slobody prejavu zasiahnuté, je ich rozdelenie na osoby verejné a osoby súkromné,
teda radových občanov, ktorí nezastavajú žiadnu zvláštnu funkciu ani inú významnú
spoločenskú rolu.
Osoby verejné možno ďalej rozčleniť na osoby verejne činné a osoby verejne známe.
Kategória osôb verejne činných zahŕňa všetky osoby, ktoré sa nejakým spôsobom podieľajú
na výkone verejnej moci (politici vrátane regionálnych politikov a kandidátov vo voľbách,
sudcovia ako špecifická kategória, štátni úradníci, predstavitelia ozbrojených zložiek, iní
verejní činitelia a pod.). Tieto osoby spravidla zastávajú volené či menované funkcie, výkon
ktorých podlieha kontrole zo strany verejnej mienky ako často jedinej možnej podobe
neformálneho sankčného mechanizmu. Skupinou disponujúcou v tejto kategórii najužším
ochranným filtrom sú politici. Vedľa skupiny osôb verejne činných je vymedzená skupina
osôb verejne známych, u ktorých verejná známosť môže byť daná tým, že vynikajú
v určitých aktivitách, poprípade sa významne angažujú v určitých záležitostiach verejného
záujmu (celebrity, členovia kráľovskej rodiny, u ktorých je však potrebné rozlišovať, či
zastávajú nejakú oficiálnu funkciu, pretože pokiaľ áno, majú rovnaký status ako politici,
významní podnikatelia, publig figures by conduct – osoby, ktoré vstúpia do verejnej arény
svojím konaním, napr. nejakým kontroverzným činom a následne sa k veci vyjadrujú
v médiách).
Dôvody odlišného vymedzenia hraníc možných zásahov do osobnostných práv
u verejných osôb možno vidieť jednak v skutočnosti, že vstupom do verejného priestoru
musia tieto osoby preukázať vyššiu mieru tolerancie, teda strpieť vyššiu mieru záujmu o ich
osobu, a jednak v tom, že vďaka tomuto svojmu postaveniu majú tieto osoby väčšie
možnosti prístupu do médií, teda väčšie možnosti oponovať možnej kritike, než je to u osôb
súkromných.
2. Obsah a forma prejavu
Pri posudzovaní miery zásahu do osobnostných práv je vždy kľúčovým kritériom
posúdenia nevyhnutnej miery ochrany slobody prejavu samotný obsah tohto prejavu.
Z hľadiska tohto kritéria je potrebné zvažovať predovšetkým to, do akej miery sa prejav
týka politických záležitostí, resp. záležitostí verejného záujmu („public interest“).
Tiež je relevantné, či je obsah prejavu formulovaný ako skutkové tvrdenie alebo ako
hodnotiaci úsudok.
Čím viac sa difamačný prejav dotýka veci verejného záujmu, tým viac platí
prezumpcia práva tento prejav realizovať; v tomto zmysle najsilnejšou prezumpciou
ochrany disponujú politické prejavy, teda prejavy týkajúce sa správy veci verejných.
Ochrana politických prejavov úzko súvisí s jednou z funkcií slobody prejavu, ktorou je
umožniť jednotlivcom čo najširšiu participáciu na moci a kontrolu moci. Zdravá demokracia
si vyžaduje, aby bola vládnuca moc vystavená podrobnému drobnohľadu nielen zo strany
zákonodarcu a súdov, ale aj zo strany verejnosti a médií (pozri napr. rozsudky ESĽP Sener
proti Turecku z 18. júla 2000, sťažnosť č. 26680/95; Lombardo a ďalší proti Malte
z 24. apríla 2007, sťažnosť č. 7333/06 ), preto sa vládnuca moc musí zdržať prijímania
reštriktívnych opatrení majúcich odradzujúci účinok na politickú debatu (pozri rozsudok
ESĽP Castells proti Španielsku z 23. apríla 1992, sťažnosť č. 11798/85). Z uvedených
dôvodov by mali vnútroštátne súdy čo najintenzívnejšiemu prieskumu podrobiť práve
zásahy do prejavov namierených proti vláde a politikom (pozri rozsudky ESĽP Piermont
proti Francúzsku z 20. marca 1995, sťažnosť č. 15773/89 a Ceylan proti Turecku z 8. júla
1999, sťažnosť č. 23556/94).
Pri prejave majúcom charakter skutkových tvrdení sa posudzuje atribút pravdivosti či
nepravdivosti, avšak pri prejave názorov (hodnotiacich úsudkoch) to z povahy veci možné
nie je. Východiskovým rozhodnutím v tejto otázke je prípad Lingens proti Rakúsku
(rozsudok ESĽP z 8. júla 1986, sťažnosť č. 9815/82), kde ESĽP požiadavku preukázania
pravdivosti hodnotiaceho úsudku kvalifikoval ako rozpornú s čl. 10 dohovoru, teda
porušujúcu slobodu prejavu („existencia faktov môže byť dokázaná, ale pravdivosť
hodnotiacich úsudkov preukázať nemožno“). Kategorizácia výrokov na skutkové tvrdenia
a hodnotiace úsudky predstavuje dva modelové atribúty, ktoré možno jednotlivým výrokom
prisúdiť, pričom v hraničných a sporných prípadoch môže jeden výrok obsahovať tak atribút
skutkového tvrdenia, ako aj atribút hodnotového súdu. Navyše, posudzovaný výrok musí
byť vyhodnotený v širšom kontexte, a teda rozhodujúce bude celkové vyznenie dotknutého
prejavu.
3. Status autora prejavu
Frekventovanou skupinou autorov difamačných prejavov či iných zásahov do práva
na ochranu osobnosti sú novinári, resp. médiá. Európsky súd pre ľudské práva v rámci
svojej judikatúry zdôrazňuje nezastupiteľnú úlohu novinárov ako strážnych psov
demokracie („public watchdog“), ktorí sa významne podieľajú na formovaní verejnej
mienky a stimulácii verejnej debaty o otázkach verejného záujmu (prípad Cumpana̅̅
a Mazare proti Rumunsku, rozsudok ESĽP zo 17. decembra 2004, sťažnosť č. 33348/96).̅
Z tohto stanoviska odvodzuje judikatúra ESĽP špecifickú ochranu tlače, kde pred hrozbou
príliš rozsiahlych odškodnení v prípadoch možných omylov a z toho vyplývajúceho strachu
informovať o kontroverzných prípadoch poskytuje periodickej tlači, resp. ostatným médiám
privilégium určitej miery nepresnosti. Požiadavka úplne presných skutkových tvrdení by
totiž znamenala pre novinárov bremeno nesplniteľných nárokov, a preto sú v záujme
zachovania slobody tlače akceptovateľné aj určité zjednodušenia, pričom smerodajné je, aby
celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde.
4. Kritérium úmyslu, cieľa a motívu
Východiskom požiadavky posudzovať aj otázku cieľa, motivácie, precíznosti práce
a dobrej viery novinára, resp. autora prejavu pri zverejnení difamačných výrokov či iných
zásahov ako relevantného kritéria na vyváženie slobody prejavu a ochrany osobnostných
práv je koncepcia „chilling effect“, teda zohľadnenie možného odradzujúceho účinku
prípadných sankcií pre verejnú debatu pro futuro. Čím viac sú na strane autora difamačného
prejavu zreteľné snaha dopátrať sa pravdy, verifikovať údaje, resp. snaha vynaložiť
potrebnú profesijnú precíznosť, tým viac bude potrebné zohľadniť váhu slobody prejavu,
pretože na rozdiel od úmyselných difamácií je takéto konanie pre rozvoj demokracie
prospešné aj za cenu zverejnenia určitých nepresností v niektorých prípadoch.
Uvedené štyri kritériá majú v difamačnej judikatúre relatívne pevné postavenie,
čo však neznamená, že sa v sporoch o vyvažovanie slobody prejavu a osobnostných práv
nezohľadňujú aj iné faktory. Vo väčšine prípadov zohráva významnú úlohu aj povaha
média, resp. fóra, na ktorom bol prejav realizovaný. Vo všeobecnosti platí, že čím väčšiu
publicitu má difamačný prejav, tým musí byť rozširovateľ opatrnejší, v hierarchii verejných
informačných prostriedkov najväčší potenciál poškodiť dotknutú osobu majú audiovizuálne
informačné prostriedky (televízia), hneď po nich nasledujú celoštátne periodiká s vysokým
nákladom (Lindon, Otchakovsky-Laurens a July proti Francúzsku, rozsudok ESĽP
z 22. októbra 2007, sťažnosť č. 21279/02 a č. 36448/02).
B. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na slobodu
prejavu zaručeného čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a práva na slobodu prejavu zaručeného
čl. 10 ods. 1 dohovoru
Ústavný súd už v minulosti viackrát judikoval, že základné práva obsiahnuté v ústave
vykladá v intenciách dohovoru, teda v intenciách judikatúry ESĽP. Tak to je aj v súvislosti
s danou problematikou.
Z hľadiska metodologického pri sťažnostiach týkajúcich sa namietaného porušenia
čl. 10 dohovoru po uznaní, že ide o vec spadajúcu do pôsobnosti označeného článku,
ESĽP presúva svoju pozornosť na skúmanie ospravedlniteľnosti takéhoto zásahu z pohľadu
limitov vymedzených čl. 10 dohovoru. Ako prvé nastupuje posúdenie kritéria legality
(že k zásahu došlo na základe zákona), potom legitímnosti (že k zásahu došlo pre účely
niektorého zo záujmov vymedzených čl. 10 ods. 2 dohovoru) a napokon proporcionality
zásahu, teda že zásah bol v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa
nevyhnutný.
V posudzovanom prípade sťažovateľky došlo k obmedzeniu slobody prejavu
na zákonnom podklade, ktorý predstavujú ustanovenia § 11 a nasledujúcich Občianskeho
zákonníka, pričom toto obmedzenie sledovalo legitímny cieľ – ochranu práva na súkromie
tretej osoby, resp. práva na ochranu jej osobnosti.
Kritérium proporcionality aplikované pri posudzovaní zásahov do slobody prejavu
vyžaduje adekvátne vyváženie dvoch navzájom si konkurujúcich záujmov, v konkrétnom
prípade sťažovateľky, na jednej strane garancie slobody prejavu, na druhej strane záujmu
na ochrane práv jednotlivca na súkromie. Pri zodpovedaní otázky, či napadnutý zásah
do slobody prejavu bol v demokratickej spoločnosti nevyhnutný, je potrebné vychádzať
z toho, že adjektívum „nevyhnutný“ predpokladá existenciu „naliehavej sociálnej potreby“.
Sťažovateľka je toho názoru, že v jej prípade konajúci súd slobode prejavu „stanovil
neprípustné reštriktívne hranice“. V rámci svojej argumentácie prezentovala sťažovateľka
nesúhlas so závermi rozsudku krajského súdu, ktorý podľa vyjadrenia sťažovateľky
na jednej strane kvalifikoval žalobcom napadnuté výroky ako hodnotiace úsudky, ktoré mali
svoj skutkový základ, no na druhej strane hodnotil tieto výroky vo vzťahu k prezentovaným
faktom ako neadekvátne a neprimerané. Naopak, sťažovateľka považovala v článkoch
uverejnené výroky za nevybočujúce z medzí prípustnej kritiky odvolávajúc sa pritom
na prezentovaný skutkový základ vrátane kontroverznej mediálnej prezentácie žalobcu
v minulosti, ďalej na privilégium novinárov preháňať, provokovať, a teda zveličovať,
a v neposlednom rade aj na status žalobcu – aktívneho politika zaťaženého väčším
bremenom tolerancie voči verejnej kritike.
Z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu a jeho
konformnosti s dohovorom bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či bol zásah do slobody
prejavu sťažovateľky primeraný, teda či zodpovedal zmienenej požiadavke proporcionality,
inými slovami, či konajúci súd náležite zohľadnil a vyvážil v intenciách zmienených
orientačných kritérií všetky relevantné okolnosti prípadu sťažovateľky a konflikt slobody
prejavu sťažovateľky s osobnostnými právami žalobcu rozhodol v duchu požiadavky
spravodlivej rovnováhy.
Je nesporné, že v čase uverejnenia dotknutých článkov bol žalobca poslancom
parlamentu, predsedom politickej strany a súčasne neúspešným kandidátom prezidentských
volieb, ktoré boli témou označených článkov, a teda musel zniesť v súlade so stabilizovanou
judikatúrou v porovnaní s inými osobami vyššiu mieru kritiky. Na túto skutočnosť krajský
súd formálne reflektoval, keď v odôvodnení rozsudku prezentoval postavenie žalobcu ako
politika patriaceho ku kategórii „public figures par excellence“, pre ktorú platia širšie limity
prijateľnej kritiky. Paradoxne však krajský súd okolnosť statusu žalobcu pri vyvažovaní
presunul skôr na opačnú stranu a zohľadnil ju v neprospech sťažovateľky. V rozsudku totiž
položil dôraz na potenciálny negatívny dopad difamačného prejavu na ďalšiu politickú
aktivitu žalobcu.
V súvislosti s posúdením kritériá obsahu prejavu ústavný súd poukazuje na kľúčové
poslanie tlače, ktorým je predovšetkým vyhľadávanie a rozširovanie informácií a myšlienok
o otázkach verejného záujmu, kde je nespochybniteľným právom verejnosti takéto
informácie dostať. K takýmto otázkam verejného záujmu patria v prvom rade informácie
súvisiace s činnosťou štátnej moci, ako aj osôb, ktoré ju reprezentujú, teda osôb pôsobiacich
vo verejnom živote. Tieto otázky „môžu a majú byť verejne posudzované“ (pozri nález
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 453/03). Legitímnu tému verejného záujmu
nepochybne tvoria aj informácie o osobách politikov, ktoré sa týkajú spôsobu ich
vystupovania na verejnosti a štýlu ich komunikácie, pretože poskytujú verejnosti možnosť
odhaliť osobnostný profil politických vodcov, a vytvoriť si tak názor na ich personálne
kvality.
Ako už bolo povedané, žalobca v materiálnej dobe bol politikom a súčasne
kandidátom vykonaných prezidentských volieb, predstavoval teda potenciálny terč prísnej
verejnej kontroly jeho osobnej spôsobilosti obstarávať veci verejné, ktorá nepochybne
zahŕňa aj overenie spôsobilosti profesionálneho vystupovania na verejnosti odrážajúcu popri
zárukách odbornosti aj záruky primeraných duševných dispozícií politika.
Odobrať sťažovateľke právo „špekulovať“ o „nervovej labilite“ politika, pokiaľ mala
na takéto hodnotiace úvahy postačujúce fakty, by bolo v zjavnom rozpore s eminentnou
úlohou, ktorú médiá a novinári v právnom štáte plnia. Na tomto mieste ústavný súd
opätovne zdôrazňuje, že v otvorenej demokratickej spoločnosti majú nárok na ochranu
nielen informácie a myšlienky neutrálneho rázu, ale aj tie, ktoré urážajú, šokujú, či
znepokojujú.
Krajský súd, i keď súhlasil so sťažovateľkou, že dotknuté výroky v článku
obsiahnuté predstavovali hodnotiace úsudky autorky prejavu, považoval použité výrazy
za neprimerané, poškodzujúce dobrú povesť žalobcu.
Judikatúra ústavného súdu si aj v uvedenom smere osvojila prístup ESĽP, ktorý
hodnotiacim úsudkom, u ktorých ich subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy,
poskytuje ochranu, pokiaľ tieto vychádzajú z dostatočného faktického základu (pozri napr.
rozsudky ESĽP Jeruzalem proti Rakúsku z 27. februára 2001, sťažnosť č. 26958/95;
Dyuldin a Kislov proti Rusku z 31. júla 2007, sťažnosť č. 25968/02).
Hodnotiace úsudky prezentované v článku sa opierali o objektívne existujúce fakty
(nepodanie ruky víťazovi volieb, odmietnutie komunikácie s novinármi, „popiskovanie
si“, výzor žalobcu po volebnej noci – strhaná tvár, nervózne správanie, červené oči;
kontroverzné mediálne vystupovanie žalobcu v minulosti), čo nespochybňuje ani krajský
súd.
Ústavný súd je toho názoru, že autorka článku zachovala primeranú opatrnosť
a vysvetlila dostatočne podklady pre svoje domnienky o žalobcovej indispozícii prijať
na zodpovedajúcej úrovni volebnú porážku.
Novinárska sloboda zahŕňa možnosť uchýliť sa aj k určitému stupňu zjednodušenia,
preháňania a dokonca provokácie. V tomto smere ústavný súd poukazujúc na úlohu titulku
ako pútača používaného v printových médiách (zvlášť ak ide o médium bulvárneho typu,
ako je tomu v prípade sťažovateľky), vo svojej judikatúre ustálil akceptovateľnosť titulkov
obsahujúcich expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky.
Namietané články obsahovali titulok provokačného nádychu („Nervový kolaps“)
a zveličujúce výroky („zlý psychický stav“), tieto však boli prezentované s náležitým
vyvážením, keďže samotný obsah článkov prezentoval dostatok informácií tvoriacich reálny
faktický základ, prostredníctvom ktorého mal čitateľ možnosť vytvoriť si „vlastný
čitateľský úsudok“ na správanie žalobcu, a to je jeden z podstatných faktorov, ktorý bolo
potrebné zohľadniť. Ústavný súd sa dokonca domnieva, že hranice akceptovateľnej kritiky
vo svojom konkrétnom prípade rozšíril samotný žalobca, a to svojím postojom, keď zvolil
rozhodne neštandardný spôsob a odmietol mediálnu konfrontáciu s výsledkami volieb.
Relevantným aspektom prípadu sťažovateľky je aj identifikácia miesta uverejnenia
posudzovaného článku. Vo všeobecnosti sa s okolnosťou hromadnej distribúcie informácie
spája nárok na vyššiu mieru ochrany osobnostných práv. Posudzovaný článok bol
uverejnený v denníku s celoštátnou pôsobnosťou (a podľa všetkého s vysokým nákladom).
V danom prípade v intenciách judikatúry ústavného súdu je potrebné vnímať kritérium
miesta distribúcie v spojení s kritériom statusu autora prejavu. Pokiaľ je autorom prejavu
novinár, tak ako to je v prípade sťažovateľky, tak jeho privilegované postavenie do určitej
miery neutralizuje kritérium miesta zaznenia prejavu. Rovnako silným neutralizačným
faktorom je aj okolnosť statusu žalobcu, ktorý ako aktívny politik v inkriminovanej dobe
v porovnaní s bežnými súkromnými osobami disponoval širokými možnosťami realizovať
svoju mediálnu obhajobu voči prednesenej kritike.
Hodnotiace úsudky obsiahnuté v inkriminovaných článkoch boli prezentované
v priebehu živej politickej diskusie, keď mali médiá širokú slobodu sprostredkovať
verejnosti prežívanie výsledkov volieb zo strany zúčastnených kandidátov, či už úspešných
alebo neúspešných. S ohľadom na úlohu novinárov poskytovať informácie a myšlienky
týkajúce sa verejného života, aj keď tieto urážajú, šokujú či znepokojujú, ústavný súd
konštatuje, že v článkoch použité expresívnejšie a zveličujúce výrazy, v kontexte obsahu
článku, resp. konkrétnych faktov tu uvedených, neprekročili hranice akceptovateľnej
kritiky. Navyše, žalobca ako prominentný politik bol povinný zniesť bremeno mediálnej
kritiky a prejaviť voči nej väčšiu mieru tolerancie.
Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie konajúcich súdov sa neopieralo
o akceptovateľné vyhodnotenie relevantných skutočností, a preto zásah do sťažovateľkinej
slobody prejavu nebol v demokratickej spoločnosti nevyhnutný. Ústavný súd preto dospel
k záveru, že základné právo sťažovateľky zaručené čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a právo zaručené
čl. 10 ods. 1 dohovoru porušené boli (1. bod výroku nálezu).
C. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na slobodu
prejavu podľa čl. 26 ods. 4 ústavy a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 2
dohovoru
Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného na slobodu prejavu práva
podľa čl. 26 ods. 4 ústavy a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru.
Zmyslom ústavy a dohovoru je garantovať práva, ktoré nie sú iba teoretické či
iluzórne, ale ktoré sú praktické a efektívne, a tento princíp je potrebné rešpektovať aj
pri posudzovaní zásahov do práva na slobodu prejavu, ktoré však nie je právom absolútnym.
Ako už bolo uvedené, obsah čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru predstavuje
základnú limitačnú klauzulu podmienok, pri splnení ktorých je možné slobodu prejavu
obmedziť.
Ústava v čl. 26 ods. 4 obmedzenie slobody prejavu viaže na splnenie dvoch
podmienok – formálnej a materiálnej. Formálnou podmienkou je obmedzenie slobody
prejavu právnym predpisom s právnou silou zákona a materiálnou podmienkou sú taxatívne
uvedené opatrenia, ktoré však musia vykazovať znak nevyhnutnosti.
Obdobne podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru zásahy do práva na slobodu prejavu sú
v súlade s týmto článkom, iba ak sú: (i) stanovené zákonom, (ii) nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti a (iii) v záujme taxatívne určených zvláštnych cieľov.
Dohovor i ústava vyžadujú kumulatívne splnenie týchto podmienok, pričom chránia nielen
samotnú podstatu myšlienok a informácií, ale tiež spôsob, ktorým sú vyjadrené (rozsudok
ESĽP vo veci Oberschlick; pozri tiež m. m. PL. ÚS 15/98).
Inými slovami, každá z týchto noriem je dôležitým kriteriálnym nástrojom
na posúdenie zásahu do slobody prejavu (legality a legitímnosti), zároveň však aj
interpretačným pravidlom (nevyhnutnosť zásahu pre dosiahnutie taxatívne určeného účelu
či cieľa). Na druhej strane čl. 26 ods. 4 ústavy ani čl. 10 ods. 2 dohovoru primárne
negarantujú individuálne práva osôb. Normatívny obsah týchto článkov predurčuje ich
priamu aplikáciu skôr v inom type konania pred ústavným súdom (konanie
o súlade právnych predpisov s ústavou, resp. s dohovorom), k čomu napokon vo veci
sp. zn. PL. ÚS 15/98 aj došlo.
Ústavný súd súc si vedomý toho, že vo viacerých jeho doterajších
rozhodnutiach v obdobných veciach (napr. II. ÚS 340/09, IV. ÚS 284/2012) došlo
k vysloveniu porušenia aj čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru v spojení s čl. 26
ods. 1 a 2 ústavy, resp. s čl. 10 ods. 1 dohovoru, v snahe poukázať na uvedený rozdielny
charakter týchto článkov, pričom v konkrétnych okolnostiach prípadu ani nezistil priamu
vecnú súvislosť posudzovaného rozsudku krajského súdu s nimi, v tejto časti sťažnosti
nevyhovel (4. bod výroku nálezu).
Zároveň ústavný súd zdôrazňuje, že tento právny názor sa nijakým spôsobom
nedotkol oprávnených záujmov sťažovateľky, pretože vyslovením porušenia jej práv
v rozsahu 1. bodu výroku nálezu a zrušením napadnutého rozhodnutia krajského súdu jej
bola poskytnutá plnohodnotná ochrana pred zásahom do jej práv a slobôd.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody, takéto
rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Na základe toho, že ústavný súd rozhodol o porušení označených práv sťažovateľky
napadnutým rozsudkom krajského súdu, v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy toto rozhodnutie
zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie, v ktorom bude tento viazaný právnym
názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala, aby jej
ústavný súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom.
Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľky
vychádzal ústavný súd z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania
pred ústavným súdom (konanie o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy) je v zásade
nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným
zadosťučinením alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným
súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05, III. ÚS 142/06).
Podľa ustanovenia § 11 ods. 3 v spojení s ustanovením § 1 ods. 3 vyhlášky je
odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon
právnej služby 1/6 z výpočtového základu. Základom na výpočet náhrady za úkon
právnej služby vykonaný v roku 2011 je v danom prípade priemerná mesačná mzda
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2010 v sume 741 €,
za úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 priemerná mesačná mzda zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2011 v sume 763 €.
Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2011
v konaní pred ústavným súdom predstavuje sumu 123,50 € a hodnota režijného
paušálu je 7,41 €, v prípade úkonu právnej služby vykonaného v roku 2012 je
základná sadzba tarifnej odmeny sumu 127,16 € a hodnota režijného paušálu 7,63 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred
ústavným súdom v súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky za 2 úkony právnej služby
vykonané v roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom,
písomné podanie vo veci – sťažnosť) a náhradu režijného paušálu za dva úkony podľa
vyhlášky, ako aj náhradu za 1 úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 a režijného
paušálu za jeden úkon.
Ústavný súd takto priznal sťažovateľke podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom
súde náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 531,40 €.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné
stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2014