Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 385/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-63

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta

a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika na neverejnom zasadnutí

21. januára 2014 vo veci prijatej sťažnosti spoločnosti RINGIER Slovakia, a. s.,

Prievozská 14, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Havlátom, advokátska

kancelária HAVLÁT & PARTNERI, Rudnayovo námestie 1, Bratislava, pre namietané

porušenie jej základného práva na slobodu prejavu podľa , 2 a 4

Slovenskej republiky a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 21. júna 2011 takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti RINGIER Slovakia, a. s., na slobodu prejavu podľa čl. 26

ods. 1 a 2 a právo na slobodu prejavu podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 21. júna 2011 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 21. júna 2011 z r u š u j e

a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti RINGIER

Slovakia, a. s., trovy právneho zastúpenia v sume 531,40 € (slovom päťstotridsaťjeden eur

a štyridsať centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Jána Havláta, advokátska kancelária

HAVLÁT & PARTNERI, Rudnayovo námestie 1, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti spoločnosti RINGIER Slovakia, a. s.,

n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra

2011 doručená sťažnosť spoločnosti RINGIER Slovakia, a. s., Prievozská 14, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na slobodu

prejavu podľa , 2 a 4 (ďalej len „“) a práva

na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 21. júna 2011. Ústavný súd uznesením č. k. -39

z 23. augusta 2012 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľke sa žalobou podanou

Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) domáhal žalobca svojho práva

na ochranu osobnosti podľa ustanovení a nasledujúcich

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Okresný súd vydal vo veci sťažovateľky 14. septembra 2007 rozsudok, ktorým uložil

sťažovateľke povinnosť uverejniť ospravedlnenie v špecifikovanom denníku a nahradiť

žalobcovi nemajetkovú ujmu sumou 1 000 000 Sk (33 193,92 €).

O odvolaní, ktorým sťažovateľka napadla predmetný rozsudok, rozhodol krajský súd

namietaným rozhodnutím, ktorým prvostupňový rozsudok v časti výroku, ktorým bola

sťažovateľke uložená povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi, potvrdil a v časti výroku

o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v sume 1 000 000 Sk (33 193,92 €) zrušil a vec vrátil

krajskému súdu na nové konanie.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd namietaným rozsudkom v časti, v ktorej

potvrdil výrok rozsudku prvostupňového súdu o povinnosti sťažovateľky uverejniť

ospravedlnenie, porušil jej základné právo zaručené , 2 a 4 a právo

zaručené čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.

Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje odvolávajúc sa na judikatúru štrasburských

orgánov ochrany práva k otázkam rozsahu a obsahu slobody prejavu, ktoré zdôraznili, že

„článok 10 nechráni iba podstatu vyjadrených myšlienok a informácii, ale takisto formu,

prostredníctvom ktorej sú rozširované. Ochrana urážajúcich, šokujúcich alebo

znepokojujúcich myšlienok tvorí súčasť požiadaviek pluralizmu, tolerancie a liberálneho

myslenia, bez ktorých neexistuje žiadna demokratická spoločnosť.“.

Sťažovateľka v kontexte svojho prípadu poukazuje na podstatne širšie hranice

prípustnosti kritiky osôb verejného záujmu, ktoré sa spravidla vedome otvorene vystavujú

podrobnému skúmaniu zo strany novinárov a širšej verejnosti, a sú tak povinné prejaviť

väčšiu mieru tolerancie v prípade kritiky ich konania.

Sťažovateľka formuluje rozsah novinárskej slobody zahŕňajúcej aj možnosť

preháňania či provokácie a aj interpretovania faktov, pričom citujúc nález Ústavného súdu

Českej republiky poukazuje na potrebu rešpektovania špecifík bežnej periodickej tlače

určenej na informovanie najširšej verejnosti, ktorá v niektorých prípadoch môže pristúpiť

k určitým zjednodušeniam, kde nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že každé takéto zjednodušenie

či skreslenie nutne vedie k zásahu do osobnostných práv dotknutých osôb, pretože len

veľmi ťažko možno trvať na úplnej presnosti skutkových zistení, a preto významné musí

byť podľa sťažovateľky to, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo

skutočnosti.

Sťažovateľka ako nekompatibilné s princípmi ochrany slobody prejavu hodnotí

závery namietaného rozsudku krajského súdu, ktorý informácie o nervovom kolapse

žalobcu uverejnené v špecifikovanom denníku v článkoch s názvom „Nervový kolaps!“

a „M. prežíva najťažšie chvíle vo svojom živote!“ kvalifikoval ako neprípustné hodnotiace

úsudky a správanie žalobcu nepovažoval za neprístojné do takej miery, aby bolo možné

výrazy v dotknutých článkoch použité hodnotiť ako primerané.

Podľa sťažovateľky krajský súd na jednej strane informácie o nervovom kolapse

žalobcu a o jeho zlom psychickom stave považoval za hodnotiace úsudky, u ktorých ako

takých neprichádza do úvahy hodnotiť ich pravdivosť či nepravdivosť, no na strane druhej

nevyvodil z toho tomu zodpovedajúce závery a rozhodol v rozpore s európskym štandardom

ochrany slobody prejavu. Na tomto mieste sťažovateľka dôvodí, že označené informácie

mali podľa jej názoru povahu hodnotenia relevantných faktov a boli primeraným

hodnotením správania žalobcu, ktoré malo dostatočný faktický podklad a predstavovalo

viac či menej voľnú interpretáciu v kontexte týchto faktov:

«-očakávané víťazstvo v prezidentských voľbách malo byť žalobcovým veľkolepým

návratom do významnej politickej a ústavnej funkcie, namiesto toho išlo o jeho ďalšiu

porážku,

-politické pôsobenie žalobcu po porážke v parlamentných voľbách v roku 1998 bolo

sprevádzané len politickými prehrami,

-o žalobcovi je všeobecne známe, že problematicky znáša politické prehry (napríklad jeho

„lúčenie“ v STV v roku 1998 ) a že sa nedokáže ovládať,

-napriek jeho sľubu, že sa počas volebnej noci porozpráva s novinármi, objavil sa až ráno

o 9.15 hod, pričom k svojej prehre sa „vyjadril“ čudesným vypiskovaním,

-odborník z oblasti psychiatrie sa vyjadril, že nie je prekvapujúce, ak zhoda všetkých

nepriaznivých okolností žalobcu „položila“,

-sa tak vyjadrili spolupracovníci žalobcu,

-z výzoru žalobcu po volebnej noci,

-z chovania žalobcu, ktorý, okrem známeho vypiskovania ako svojho „posolstva“ verejnosti,

ešte aj odmietol podať víťazovi volieb ruku a zagratulovať mu.»

Sťažovateľka dôvodí, že vzhľadom na kontext článkov, ako aj na všetky ďalšie

uverejnené informácie je zrejmé, že použitý termín nervový kolaps, resp. vyjadrenia o zlom

psychickom stave žalobcu nemali ambíciu hodnotiť jeho zdravotný stav, ale boli použité

v tom zmysle, že «(ľudovo povedané) žalobca stratil nervy, že na zodpovedajúcej úrovni

nezvládol svoju volebnú porážku. Výroky boli teda laickým a obrazným zhodnotením

správania žalobcu a vyjadrením skutočnosti, že nedokáže znášať prehry. Išlo do určitej

miery o nadsázku. To potvrdzuje aj to, ako uvádza sám žalobca, že v článku použitý pojem

„nervový kolaps“ medicína nepozná.». Ako podporný argument sťažovateľka uvádza, že

články obsahovali dostatok informácií na to, aby si čitateľ sám urobil vlastný názor

na správanie žalobcu.

V ďalšej rovine sťažovateľka predostiera argumentáciu o charaktere informácií

v článkoch obsiahnutých a s tým súvisiacim postavením žalobcu ako osoby verejného

záujmu, ktorý ako zúčastnený kandidát prezidentských volieb, s ktorými obsah článkov

súvisel, si musel byť vedomý toho, že aj vo fáze po uskutočnení volieb bude jeho správanie

vystavené podrobnému skúmaniu a hodnoteniu zo strany novinárov a širokej verejnosti

a ako politik patriaci do kategórie osôb, u ktorých je rozsah ochrany najužší, bude teda

musieť prejaviť väčšiu mieru tolerancie.

Podľa názoru sťažovateľky výroky dotknutých článkov o nervovom kolapse žalobcu

mali síce provokatívny charakter, išlo ale o vyjadrenie obrazné, ktoré vzhľadom

na správanie žalobcu bolo absolútne priliehavé, práve jeho neprístojným správaním

vyprovokované a ako také spadajúce do rozsahu novinárskej slobody poskytujúcej aj

možnosť preháňania až provokácie.

Podľa vyjadrenia sťažovateľky dôvody, o ktoré sa vo svojom rozhodnutí krajský súd

oprel, sú paradoxne popretím jeho predchádzajúcich záverov, keď krajský súd na jednej

strane uznáva široký rozsah slobody prejavu a na strane druhej sa v konečnom dôsledku

prikláňa k tradicionalisticko-formalistickému uplatneniu slobody prejavu v praxi. Podľa

sťažovateľky sa záver súdu o porušení práva žalobcu na ochranu osobnosti nezakladá

na exaktných dôvodoch, resp. argumentácii, ale v podstate len na subjektívnom posúdení,

podľa ktorého formulácie zvolené v článkoch neboli nevyhnutné a primerané, čo sú otázky,

ktoré neprináleží súdu riešiť. Argumentáciu súdu sťažovateľka považuje za odporujúcu

štandardu ochrany slobody prejavu, pretože táto novinárom poskytuje aj možnosť preháňať

a provokovať, čo podľa sťažovateľky logicky vylučuje možnosť použité výrazy vyjadrujúce

subjektívny názor novinára skúmať z hľadiska toho, či sú pre účely informovania verejnosti

nevyhnutné. Proti záverom namietaného rozhodnutia krajského súdu, ktorý takto použité

výrazy hodnotil ako slúžiace len na pritiahnutie pozornosti čitateľskej verejnosti,

sťažovateľka argumentuje judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)

a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej „je pochopiteľné, že tlač sa snaží

upútať pozornosť čitateľov a tento zámer je legitímny, ak slúži popri podpore predaja novín

aj na určité objasnenie udalostí, teda zámerom je upútať verejnosť na riešenie určitej

spoločenskej otázky“. Aj závery rozhodnutia krajského súdu, v ktorých tento kvalifikoval

v dotknutých článkoch použité výrazy ako vybočujúce zo všeobecne uznávaných medzí

pravidiel slušnosti a ohľaduplnosti, spochybňuje sťažovateľka citáciou judikatúry ESĽP,

podľa ktorej „článok 10 nechráni iba podstatu vyjadrených myšlienok a informácii, ale

takisto formu, prostredníctvom ktorej sú rozširované“, a vyjadruje stanovisko, podľa

ktorého požiadavka ohľaduplnosti v kontexte politickej debaty jednoducho nemá miesto.

Sťažovateľka dodáva, že krajský súd ani neodôvodnil, prečo v článkoch použité výrazy

hodnotil ako odporujúce dobrým mravom, osočujúce, urážlivé a znevažujúce, a na ilustráciu

poukazuje na konkrétne rozhodnutia ESĽP, v ktorých za akceptovateľnú realizáciu slobody

prejavu tento považoval výrazové prostriedky takej expresivity, ktorým sa v dotknutých

článkoch použité, podľa názoru sťažovateľky „neškodné“ výrazy ani nepribližujú, čo svedčí

podľa sťažovateľky o rozpätí hraníc slobody prejavu širšom, než aké pripustil krajský súd

vo svojom rozhodnutí. Sťažovateľka zdôrazňuje, že relevantnou otázkou v prerokovávanej

veci nebolo posúdenie primeranosti použitých výrazových prostriedkov, ale naopak,

primeranosti zásahu do slobody prejavu, a uvedenou otázkou sa súd v podstate podľa jej

názoru nezaoberal. Ďalej sa v rámci svojej argumentácie sťažovateľka venuje vyvráteniu

záverov krajského súdu, podľa ktorých v článku obsiahnuté jednoznačné tvrdenie

o nervovom kolapse a zlom psychickom stave žalobcu ponechalo čitateľovi minimálny

priestor s takýmto hodnotením polemizovať a vytvoriť si vlastný názor, a na tomto mieste

sťažovateľka uvádza, že článok obsahoval všetky relevantné skutočnosti, z ktorých boli

závery článku vyvodené, čo pre čitateľa vytváralo dostatočnú možnosť urobiť si vlastný

úsudok. Argumentáciu v tomto smere ešte sťažovateľka dopĺňa odkazom na judikatúru

ESĽP, ktorá za relevantnú nepovažuje skutočnosť, ako čitateľ vnímal alebo mohol vnímať

obsah článku, ale naopak, za relevantnú považuje otázku, či novinári informovali o otázkach

verejného záujmu.

V závere sťažovateľka zdôrazňuje, že si je vedomá, že sloboda prejavu nie je

bezbrehá, a preto nemožno uverejňovať akékoľvek hodnotiace úsudky, teda úsudky

prehnané, excesívne, ktoré nemajú žiaden faktický základ; v dotknutých článkoch však

podľa názoru sťažovateľky nešlo o takýto prípad, pretože ich skutkový základ bol jasný

a nepochybný, a to, že sa konajúci súd pri hodnotení relevantných skutočností subjektívne

nestotožnil s autorom predmetných článkov, ešte nebolo dostatočným dôvodom na postih

citovaných výrokov. Sťažovateľka uzatvára argumentáciu uvádzajúc, že práve

pre skutočnosť, že hodnotiace úsudky majú subjektívny charakter, nie je neobvyklé, že dve

osoby sa v hodnotení nemusia zhodnúť, a to je jadrom a podstatou demokratickej

spoločnosti, t. j. možnosť existencie plurality názorov bez toho, aby jeden alebo druhý názor

bol postihnutý.

Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie v závere sťažnosti žiada, aby

ústavný súd vo veci rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jej základných práv

podľa , 2 a 4 a práv podľa a 2 dohovoru rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 21. júna 2011, označený rozsudok zrušil, vrátil vec

krajskému súdu na nové konanie a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia.

Krajský súd, zastúpený jeho podpredsedníčkou, v liste sp. zn. Spr 3530/12

doručenom ústavnému súdu 2. októbra 2012 odkázal na odôvodnenie namietaného

rozsudku, ktoré sa podľa názoru podpredsedníčky krajského súdu so všetkými vecnými

námietkami sťažovateľky prezentovanými v odvolaní dostatočne vysporiadalo. Vo svojom

stanovisku podpredsedníčka krajského súdu uviedla: „V rámci odôvodnenia predmetného

rozsudku odvolací súd okrem iného uviedol, že v preskúmavanej veci považoval

za rozhodujúce posúdenie výrokov o nervovom kolapse navrhovateľa a jeho zlom

psychickom stave z toho hľadiska, či išlo o nepravdivé skutkové tvrdenia alebo

o neprípustné hodnotiace úsudky. Hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor, zaujíma

sa ním určitý postoj k danému faktu tak, že sa hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti,

a to na základe vlastných subjektívnych kritérií, ide teda o názor opierajúci sa o vlastné

subjektívne kritéria; hodnotiaci úsudok preto nemožno dokazovať, je však potrebné u neho

skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je

primeraná a či jeho základnou, primárnou motiváciou nie je zneváženie či škandalizácia

dotknutej osoby.

V danej právnej veci odvolací súd síce prisvedčil argumentácii odporcu, že zo strany

autorky článku išlo nepochybne o hodnotiace úsudky, jej subjektívne názory vyvodené

zo správania a výzoru navrhovateľa v deň prezidentských volieb, ako aj z poznania jeho

správania vo verejnom (politickom) živote v minulosti, avšak následne explicitne uviedol, že

takéto hodnotiace úsudky autorky článku bolo potrebné posúdiť v tom smere, či boli

podložené objektívne existujúcimi faktami, teda či na ich základe bolo možné k vysloveným

hodnotiacim úsudkom spoľahlivo (rozumne, resp. logicky) dospieť a či boli primerané

a prijateľné čo do formy ich prezentácie a podania verejnosti. Po takomto posúdení

odvolací súd dospel k záveru, že len na základe objektívne existujúcich faktov (rozvedených

v odôvodnení rozsudku) nie je možné považovať vyvodený hodnotiaci úsudok o nervovom

kolapse navrhovateľa a jeho zlom zdravotnom stave za adekvátny a primeraný týmto

zisteniam, kedy použité zveličujúce výrazy vybočili z medzí nutných k dosiahnutiu

sledovaného a spoločensky uznávaného účelu, a to sprostredkovať verejnosti reakciu

neúspešného kandidáta v prezidentských voľbách. Hodnotiaci úsudok tak pôsobil difamačne

vzhľadom na expresívne prehnané vykreslenie porážky navrhovateľa ako nervového kolapsu

s vážnym dopadom na jeho psychický stav vo verejnosti a prioritne tak slúžil na pritiahnutie

pozornosti čitateľskej verejnosti ako na dosiahnutie legitímneho cieľa v podobe

informovania verejnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu tak hodnotiace úsudky vybočili

z medzí všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti a ohľaduplnosti, čím stratili charakter

korektného úsudku, a tým sa ocitli mimo medzí právnej ochrany.

Odvolací súd sa v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia dostatočným spôsobom

vysporiadal aj s otázkou prekročenia miery zjednodušenia či skreslenia skutočností, ktorá je

v bežnej tlači prípustná, s otázkou postavenia navrhovateľa ako osoby verejného záujmu,

ktorá musí znášať oveľa väčšiu mieru tolerancie k médiám, zodpovednosti odporcu ako

vydavateľa aj za prevzaté výroky, tvrdenia a citácie spolupracovníkov navrhovateľa, ako aj

s ďalšími argumentmi odporcu, pričom ich ďalšie uvádzanie by bolo len ich opakovaním.

V kontexte vyjadrenia referujúcej sudkyne a dôvodov obsiahnutých v odôvodnení

predmetného rozsudku sa stotožňujem s právnym záverom, ku ktorému odvolací súd

vo svojom rozhodnutí dospel, t. j. že článok bol objektívne spôsobilý zasiahnuť

do osobnostných práv navrhovateľa, privodiť mu ujmu na jeho cti a vážnosti a bol tak

objektívne spôsobilý spochybniť osobu navrhovateľa, najmä z hľadiska jeho duševného

zdravotného stavu, v súvislosti s výkonom verejnej funkcie a navádzať nepriamo k úvahám

o jeho zdravotnej spôsobilosti zastávať verejné funkcie, v dôsledku čoho bolo uverejnenie

týchto hodnotiacich úsudkov spôsobilé negatívne ovplyvniť spoločenské hodnotenie

navrhovateľa, jeho ďalšie postavenie a uplatnenie najmä v politickom živote.

Z tohto hľadiska preto legitímny cieľ ochrany osobnostných práv navrhovateľa

nevyhnutne musel prevážiť spôsob, akým odporca uplatňoval právo na slobodu prejavu.“

Na základe označenej argumentácie formuloval krajský súd svoje stanovisko o tom,

že označené základné právo sťažovateľky zaručené a jej právo zaručené

dohovorom porušené neboli.

V závere listu podpredsedníčka krajského súdu tiež vyjadrila súhlas s upustením

od ústneho pojednávania ústavného súdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

V podaní doručenom ústavnému súdu 9. novembra 2012 súhlasila s upustením

od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľka. Vo svojom vyjadrení uviedla, že

v celom rozsahu zotrváva na svojom návrhu a v ňom obsiahnutej argumentácii.

V predmetnom vyjadrení sťažovateľka prezentovala „pre úplnosť“ túto argumentáciu:

„(i) hoci odvolací súd správne postrehol, že predmetom sporu sú hodnotiace úsudky,

odvolací súd si neuvedomil, akú širokú majú novinári voľnosť (slobodu) pri formulovaní

hodnotiacich súdov. Odvolací súd opomenul, že právom novinárov je preháňať

a provokovať. Prístup súdu sa naopak javí rigidný a úzko formalistický, pretože súd

vychádzal z nesprávnej premisy, že hodnotiace úsudky musia byť adekvátne a primerané, čo

je v zjavnej kontrapozícii s právom novinárov preháňať, provokovať a logicky teda

zveličovať. Uvedené musí platiť zvlášť v prípade osôb verejného záujmu, ak sa navyše

komentuje ich správanie sa na verejnosti. Hoci súd sám uznal širokú mieru slobody

novinárov pri voľbe výrazov a možnosť preháňať, v neprospech sťažovateľa paradoxne

rozhodol práve preto, že výrazy považoval za prehnané,

(ii) nebolo spochybnené, že hodnotiace úsudky mali skutkový základ, a preto ich nebolo

možné hodnotiť ako prehnané,

(iii) odvolací súd opomenul, že účelom hodnotiacich úsudkov nebolo hodnotiť zdravotný

stav žalobcu. Hodnotiace úsudky boli vyslovené s veľkou mierou nadsázky a z kontextu

jasne vyplývalo, že boli prednesené vo význame, že žalobca ľudovo povedané stratil nervy,

keď na úrovni ( okrem iného aj politika a štátnika ) nedokázal prijať volebnú prehru;

(iv) záver súdu o tom, že hodnotiace úsudky vybočili zo všeobecne uznávaných pravidiel

slušnosti a ohľaduplnosti jednoducho neobstojí. Sťažovateľ nepoužil žiadne neslušné, hrubé

či vulgárne výrazy, a to napriek tomu, že predmetom hodnotenia bolo neslušné a hrubé

správanie sa žalobcu,

(v) súd svoj záver o porušení práva žalobcu na ochranu osobnosti nezaložil na exaktných

dôvodoch, resp. argumentácii, ale v podstate len na subjektívnom posúdení o tom, že

formulácie zvolené autorkou článku neboli nevyhnutné, resp. že neboli náležité, priliehavé

a primerané, ktoré otázky súdu vôbec neprináleží riešiť. Odvolací súd v podstate neurobil

nič iné, ako úsudok novinára nahradil svojím vlastným, čo je neprípustné,

(vi) súd v danom prípade stanovil neprípustné reštriktívne hranice slobode prejavu

a postihol v podstate len mierne a neškodné výroky, hoci žalobca sám svojím správaním

v minulosti pravidelne vyvolával odôvodnené úvahy o svojej nervovej labilite.“

Ústavný súd dospel k názoru, že od pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci a so súhlasom účastníkov konania od ústneho pojednávania vo veci samej

upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj zo súvisiaceho spisového

materiálu zistil tieto pre posúdenie sťažnosti relevantné skutočnosti:

Žalobou podanou okresnému súdu sa domáhal žalobca ochrany osobnosti a náhrady

nemajetkovej ujmy voči sťažovateľke argumentujúc, že v „najčítanejšom denníku

s celoštátnou pôsobnosťou“, ktorého je sťažovateľka vydavateľom, bola uverejnená séria

článkov, ktoré podľa názoru žalobcu svojím obsahom zasiahli neprípustným spôsobom

do jeho práva na ochranu osobnosti.

Žalobca argumentoval, že v predmetných článkoch boli zverejnené nepravdivé

informácie o jeho zdravotnom stave, keď boli označené články zverejnené pod názvom:

„Nervový kolaps!“ a „M. prežíva najťažšie chvíle vo svojom živote!“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 14. septembra 2007 podanej

žalobe vyhovel a rozhodol o povinnosti sťažovateľky uverejniť v predmetnom denníku

ospravedlnenie a z titulu náhrady nemajetkovej ujmy uhradiť žalobcovi sumu 1 000 000 Sk.

Okresný súd prezentoval v rozsudku toto odôvodnenie:

„Z listinných dôkazov a to prefotených článkov denníka Nový čas, súd zistil

nasledovné:

V pondelňajšom vydaní denníka Nový čas zo dňa 19.4.2004 je veľkými písmenami

vytlačené M.: Nervový kolaps! V článku v ten istý deň autorka J. M. opísala navrhovateľa

nasledovne: podliate červené oči, strhaná tvár, nervózne správanie, sprevádzané čudesným

pohvizdovaním si. Ďalej uviedla, že volebná noc sa skončila pre V. M. nervovým kolapsom.

Ďalej v článku uviedla, že predseda vyzeral hrozne, celý očervenel, nevydal zo seba ani

slovko. Báli sme sa o neho, vyzeral, že prežíva nervový kolaps, prezradil nemenovaný muž

z M. najbližšieho okolia.

V denníku Nový čas zo dňa 20.4.2004 bolo veľkým nadpisom na prvej strane uvedené

M. - Najťažšie hodiny jeho života. Zároveň bolo na tejto titulnej strane uvedené menšími

písmenami doslova: V. M. trpí! Prežíva veľmi ťažké chvíle svojho života. Po tom, ako sa

dozvedel, že sa nestane slovenský prezidentom nasledoval nervový kolaps. Utešujú ho

najbližší, no s najťažším úderom vo svojom živote sa nedokáže zmieriť. V tom istom denníku

v článku s názvom M. prežíva najťažšie chvíle vo svojom živote, autorka J. M. uviedla; Je

plný bolesti a zlosti, psychiater označil jeho správanie za grobianske. Len ťažko sa

spamätáva z nervového kolapsu, ktorý prežil pár minút po voľbách. Ťažké s ním to má

podľa všetkého nielen rodina, ale aj najbližší spolupracovníci.

Denník Nový čas číta každý deň nielen široká slovenská čitateľská verejnosť, ale

prostredníctvom internetu ho číta aj veľa zahraničných čitateľov.

Oba články tak ako boli obsahovo napísané i s upútavkami na titulnej strane, mohli

v širokej čitateľskej verejnosti vyvolať presvedčenie o zlom zdravotnom stave navrhovateľa,

keďže tento mal utrpieť nervový kolaps, z ktorého sa spamätáva.

Autorka článku ohľadom nervového kolapsu navrhovateľa ako tam tvrdila, že

u navrhovateľa nastal, neoprela tieto svoje tvrdenia o objektívne pravdivé správy, ale sama

usúdila, ako vyplynulo z jej výpovede, že navrhovateľ utrpel nervový kolaps a to z jeho

správania, pretože ho pozná. Ako vyplynulo z výpovede svedkyne pani M., táto sa

s navrhovateľom osobne nepozná, pozná ho len ako novinárka.

;

Navrhovateľ hoci je osobou verejne známouje predovšetkým občanom, ktorý má

právo na ochranu svojej osobnosti.

Keďže tieto články boli napísané na základe nepravdivých údajov o zdravotnom

stave navrhovateľa, uložil súd odporcovi uverejniť v denníku Nový čas ospravedlnenie tak,

ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

To, že tieto údaje pravdivými neboli, potvrdili vo svojich výpovediach svedkovia

MUDr. U. a Ing. K., ktorí vo svojich výpovediach jednoznačne potvrdili, že navrhovateľ sa

v čase volieb správal naprosto normálne.

MUDr. U. vo svojej výpovedi zároveň uviedol, že v dôsledku týchto článkov bol

navrhovateľ nútený podrobiť sa komplexnej lekárskej prehliadke, aby deklaroval, že je

po zdravotnej stránke schopný naďalej zastávať svoju funkciu v HZDS.

Keďže týmito článkami došlo aj k poškodeniu dobrého mena navrhovateľa, nie len

ako občana, ale aj politika, zaviazal súd odporcu k náhrade nemajetkovej ujmy tak, ako je

uvedené vo výroku tohto rozsudku. Takúto výšku nemajetkovej ujmy ako je uvedené

vo výroku tohto rozsudku, súd považoval za postačujúcu, vzhľadom k preukázaným

problémom, ktoré navrhovateľovi v súvislosti s uverejnením týchto článkov vznikli, a to nie

len v súkromnom živote, ale hlavne verejnom živote, a preto súd návrh navrhovateľa

vo zvyšku zamietol.“

Sťažovateľka rozsudok okresného súdu napadla odvolaním, v ktorom vytýkala

konajúcemu súdu, že posúdil zverejnené informácie o nervovom kolapse žalobcu ako

nepravdivé informácie, keď podľa názoru sťažovateľky tieto predstavovali hodnotiaci

úsudok, ktorého pravdivosť či nepravdivosť preukazovať nemožno. Podľa sťažovateľky

v článkoch zverejnené informácie o nervovom kolapse žalobcu a o jeho zlom zdravotnom

stave predstavovali primerané hodnotenie správania žalobcu, ktoré malo dostatočný faktický

podklad, pričom takto zvolené výrazy nemali ambíciu popisovať jeho zdravotný stav

z medicínskeho hľadiska, ale mali byť obrazným vyjadrením situácie, keď „navrhovateľ

stratil nervy“ a nezvládol volebnú porážku na zodpovedajúcej úrovni. Sťažovateľka

v podanom odvolaní zdôraznila, že v dotknutých článkoch bol zverejnený dostatok

informácií na to, aby si čitateľ mohol sám vytvoriť vlastný názor na správanie žalobcu,

ďalej že žalobca mal v postavení kandidáta na funkciu prezidenta status osoby verejného

záujmu a prežívanie výsledkov volieb jednotlivými kandidátmi bolo legitímnym predmetom

záujmu čitateľskej verejnosti. Podľa sťažovateľky použitý výrok o nervovom kolapse mal

síce provokatívny charakter, no bol absolútne priliehavý vzhľadom na neprístojné správanie

žalobcu.

Krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. z 21. júna 2011 prvostupňové

rozhodnutie okresného súdu v časti uloženej povinnosti poskytnúť žalobcovi ospravedlnenie

potvrdil, v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy rozsudok zrušil a vrátil vec

okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd

konštatoval správnosť právneho záveru prvostupňového súdu, ktorý považoval obsah článku

za „objektívne spôsobilý spochybniť osobu navrhovateľa, najmä z hľadiska jeho duševného

zdravotného stavu, v súvislosti s výkonom verejnej funkcie a navádzať nepriamo k úvahám

o jeho zdravotnej nespôsobilosti zastávať verejné funkcie“.

Krajský súd poukázal na postavenie politikov ako verejných osôb povinných strpieť

väčšiu mieru kritiky zameranú na preverenie ich odbornej a morálnej spôsobilosti

obstarávať veci verejné a stotožnil sa s argumentáciou sťažovateľky, ktorá výroky

o nervovom kolapse žalobcu považovala na rozdiel od prvostupňového súdu za „jej

subjektívne názory vyvodené zo správania a výzoru navrhovateľa v deň prezidentských

volieb, ako aj z poznania jeho správania vo verejnom (politickom )živote v minulosti“, teda

za hodnotiace úsudky. Na tomto mieste poukázal krajský súd na potrebu preskúmať, či

prezentovaný hodnotiaci úsudok, resp. jeho forma mala primeranú povahu a či jeho

základnou motiváciou nebolo zneváženie či škandalizácia osoby žalobcu. Krajský súd

dospel k záveru, že výraz nervový kolaps použitý v titulnej upútavke článku vzhľadom

na kontext celého článku nebol použitý vo význame zhodnotenia zdravotného stavu

žalobcu, ale ako obrazné vyjadrenie skutočnosti, že žalobca nezvládol volebnú porážku.

Na druhej strane, v súvislosti so zverejnenými informáciami o zlom psychickom stave

žalobcu sa krajský súd s obranou sťažovateľky nestotožnil a nepovažoval označené

informácie za obrazné zhodnotenie správania žalobcu. Krajský súd dôvodil: „Autorka

článku preto svoj úsudok o nervovom kolapse navrhovateľa a jeho zlom psychickom stave

mohla oprieť jedine o poznanie správania navrhovateľa z minulosti, o jeho správanie

v prezidentských voľbách (nepodanie ruky víťazovi, nekomunikovanie s novinármi,

popiskovanie si) a o jeho výzor po volebnej noci (strhaná tvár, nervózne správanie, červené

oči). Len na základe týchto objektívne existujúcich faktov však odvolací súd nepovažoval

vyvodený hodnotiaci úsudok o nervovom kolapse navrhovateľa a o jeho zlom psychickom

stave za adekvátny a primeraný týmto zisteniam, kedy použité expresívne výrazy (nervový

kolaps, zlý psychický stav) podľa názoru odvolacieho súdu vybočili z medzí nutných

k dosiahnutiu sledovaného a spoločensky uznávaného účelu, a to sprostredkovať verejnosti

reakciu neúspešného kandidáta v prezidentských voľbách. Hodnotiaci úsudok tak pôsobil

difamačne vzhľadom na expresívne prehnané vykreslenie prežívania porážky navrhovateľa

ako nervového kolapsu s vážnym dopadom na jeho psychický stav (zlý) vo verejnosti

a prioritne tak slúžil na pritiahnutie pozornosti čitateľskej verejnosti ako na dosiahnutie

legitímneho cieľa v podobe informovania verejnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu tak

hodnotiace úsudky vybočili z medzí všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti

a ohľaduplnosti, čím stratili charakter korektného úsudku, a tým sa ocitli mimo medzí

právnej ochrany.“

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uzavrel, že hodnotiace úsudky

prezentované v článkoch tak prekročili aj prípustnú mieru zjednodušenia či skreslenia

skutočností a na ich základe mohol bežný čitateľ skutočne nadobudnúť „silný a presvedčivý

dojem o nervovom zrútení navrhovateľa či pochybnosti o jeho duševnom zdraví“.

III.

A. Právne východiská

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa cenzúra sa zakazuje.

Podľa slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie

možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné

na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného

zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez

zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj

zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo

sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom

a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu

úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až , resp. dohovoru, inými slovami, bez možnosti

vyslovenia porušenia práv sťažovateľa procesnoprávneho charakteru (podľa čl. 46 ods. 1

a 2, a , resp. podľa dohovoru) nemožno dospieť

ani k záveru o porušení jeho základných práv hmotného charakteru.

Sťažovateľka námietku porušenia , príp. dohovoru

explicitne v petite svojej sťažnosti neformulovala.

Treba však povedať, že z hľadiska označenej judikatúry v prípade sťažovateľky ide

o špecifickú situáciu, kde mali konajúce súdy, u ktorých bola ochrana práva na súkromie

uplatnená, zásadne pozíciu potenciálneho primárneho (nie sekundárneho) porušiteľa

základného práva na slobodu prejavu podľa a práva podľa dohovoru,

(ako základného práva hmotného charakteru), keďže žiadny prechádzajúci potenciálny

primárny porušiteľ základného práva podľa a práva podľa dohovoru

neexistuje.

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť ústavný súd postupoval v intenciách judikatúry

ústavného súdu, ktorá na označené špecifikum reflektuje (pozri napr. ,

, ), a teda rozhodoval priamo o sťažovateľkou uplatnenej

námietke porušenia základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Sloboda prejavu

Sloboda prejavu vo všetkých štátoch vybudovaných na demokratických princípoch

predstavuje jeden zo základných pilierov demokracie a uplatňuje sa nielen voči

informáciám a myšlienkam, ktoré sú prijímané priaznivo, resp. sú pokladané za neškodné či

neutrálne, ale aj voči tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť

obyvateľstva. To je dané požiadavkami pluralizmu, znášanlivosti a otvorenosti, bez ktorých

nemožno hovoriť o demokratickej spoločnosti (rozsudok ESĽP Handyside proti Spojenému

kráľovstvu zo 7. decembra 1976, sťažnosť č. 5493/72).

Ako explicitne z obsahu limitačnej klauzuly v a

dohovoru vyplýva, ktokoľvek, kto vykonáva slobodu prejavu, má aj určité povinnosti

a nesie určitú zodpovednosť, v rámci ktorých nesmie prekročiť isté hranice stanovené

v záujme štátnej bezpečnosti, ochrany práv a slobôd iných a ostatných tu vymedzených

relevantných sociálnych potrieb. Takto prezentované výnimky ohraničujúce slobodu

prejavu si však vyžadujú úzku interpretáciu, kde potreba obmedzenia slobody prejavu musí

byť preukázaná presvedčivým spôsobom, a to vzhľadom na význam tejto slobody

garantujúcej ducha tolerancie demokratickej spoločnosti.

Sloboda prejavu v kolízii s právom na súkromie

Jadrom ochrany ľudských práv je vždy snaha o maximalizáciu hodnôt slobody,

rovnosti a dôstojnosti jednotlivcov, ktoré predstavujú určité spojené nádoby, kde nie je

možná ich absolutizácia, ale len rozumné vyvažovanie.

V tejto súvislosti ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre viackrát zdôraznil, že

každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd treba riešiť prostredníctvom ich

spravodlivej rovnováhy (pozri , , ). Všetky základné

práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo

slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo

slobody ().

Judikatúra ESĽP, ktorú ústavný súd konštantne vo svojej rozhodovacej činnosti

zohľadňuje a ktorá pokrýva prípady kolízie práva na ochranu súkromia s právom na slobodu

prejavu, sa vyznačuje značnou rôznorodosťou, kde každý prípad je jedinečný, preto nie je

možné vyvodiť z nej striktné všeobecné pravidlá, práve naopak, tieto prípady si vyžadujú

náležité posúdenie skutkových okolností prípadu a následné starostlivé vyvážanie týchto

vzájomne protichodných garancií.

Kritéria posúdenia miery ústavnej ochrany slobody prejavu pri kolízii

s osobnostnými právami

I napriek spomínanej rôznorodosti judikatúry existuje v oblasti difamačných sporov

niekoľko základných orientačných kritérií, ktoré zvyknú byť zohľadňované pri riešení

otázky ochrany osobnostných práv v strete so slobodou prejavu a ktorých systematickým

posúdením možno uzavrieť, či bude daná prednosť ochrane slobody prejavu, alebo naopak,

osobnostným právam. Medzi uvedené základné kritériá patria status osoby, do ktorej

osobnostných práv bolo zasiahnuté, obsah a forma prejavu, status autora prejavu, úmysel,

cieľ a motív autora prejavu.

1. Status osoby, do ktorej osobnostných práv bolo zasiahnuté

Najvšeobecnejšia klasifikácia osôb, do ktorých osobnostných práv malo byť

výkonom slobody prejavu zasiahnuté, je ich rozdelenie na osoby verejné a osoby súkromné,

teda radových občanov, ktorí nezastavajú žiadnu zvláštnu funkciu ani inú významnú

spoločenskú rolu.

Osoby verejné možno ďalej rozčleniť na osoby verejne činné a osoby verejne známe.

Kategória osôb verejne činných zahŕňa všetky osoby, ktoré sa nejakým spôsobom podieľajú

na výkone verejnej moci (politici vrátane regionálnych politikov a kandidátov vo voľbách,

sudcovia ako špecifická kategória, štátni úradníci, predstavitelia ozbrojených zložiek, iní

verejní činitelia a pod.). Tieto osoby spravidla zastávajú volené či menované funkcie, výkon

ktorých podlieha kontrole zo strany verejnej mienky ako často jedinej možnej podobe

neformálneho sankčného mechanizmu. Skupinou disponujúcou v tejto kategórii najužším

ochranným filtrom sú politici. Vedľa skupiny osôb verejne činných je vymedzená skupina

osôb verejne známych, u ktorých verejná známosť môže byť daná tým, že vynikajú

v určitých aktivitách, poprípade sa významne angažujú v určitých záležitostiach verejného

záujmu (celebrity, členovia kráľovskej rodiny, u ktorých je však potrebné rozlišovať, či

zastávajú nejakú oficiálnu funkciu, pretože pokiaľ áno, majú rovnaký status ako politici,

významní podnikatelia, publig figures by conduct – osoby, ktoré vstúpia do verejnej arény

svojím konaním, napr. nejakým kontroverzným činom a následne sa k veci vyjadrujú

v médiách).

Dôvody odlišného vymedzenia hraníc možných zásahov do osobnostných práv

u verejných osôb možno vidieť jednak v skutočnosti, že vstupom do verejného priestoru

musia tieto osoby preukázať vyššiu mieru tolerancie, teda strpieť vyššiu mieru záujmu o ich

osobu, a jednak v tom, že vďaka tomuto svojmu postaveniu majú tieto osoby väčšie

možnosti prístupu do médií, teda väčšie možnosti oponovať možnej kritike, než je to u osôb

súkromných.

2. Obsah a forma prejavu

Pri posudzovaní miery zásahu do osobnostných práv je vždy kľúčovým kritériom

posúdenia nevyhnutnej miery ochrany slobody prejavu samotný obsah tohto prejavu.

Z hľadiska tohto kritéria je potrebné zvažovať predovšetkým to, do akej miery sa prejav

týka politických záležitostí, resp. záležitostí verejného záujmu („public interest“).

Tiež je relevantné, či je obsah prejavu formulovaný ako skutkové tvrdenie alebo ako

hodnotiaci úsudok.

Čím viac sa difamačný prejav dotýka veci verejného záujmu, tým viac platí

prezumpcia práva tento prejav realizovať; v tomto zmysle najsilnejšou prezumpciou

ochrany disponujú politické prejavy, teda prejavy týkajúce sa správy veci verejných.

Ochrana politických prejavov úzko súvisí s jednou z funkcií slobody prejavu, ktorou je

umožniť jednotlivcom čo najširšiu participáciu na moci a kontrolu moci. Zdravá demokracia

si vyžaduje, aby bola vládnuca moc vystavená podrobnému drobnohľadu nielen zo strany

zákonodarcu a súdov, ale aj zo strany verejnosti a médií (pozri napr. rozsudky ESĽP Sener

proti Turecku z 18. júla 2000, sťažnosť č. 26680/95; Lombardo a ďalší proti Malte

z 24. apríla 2007, sťažnosť č. 7333/06 ), preto sa vládnuca moc musí zdržať prijímania

reštriktívnych opatrení majúcich odradzujúci účinok na politickú debatu (pozri rozsudok

ESĽP Castells proti Španielsku z 23. apríla 1992, sťažnosť č. 11798/85). Z uvedených

dôvodov by mali vnútroštátne súdy čo najintenzívnejšiemu prieskumu podrobiť práve

zásahy do prejavov namierených proti vláde a politikom (pozri rozsudky ESĽP Piermont

proti Francúzsku z 20. marca 1995, sťažnosť č. 15773/89 a Ceylan proti Turecku z 8. júla

1999, sťažnosť č. 23556/94).

Pri prejave majúcom charakter skutkových tvrdení sa posudzuje atribút pravdivosti či

nepravdivosti, avšak pri prejave názorov (hodnotiacich úsudkoch) to z povahy veci možné

nie je. Východiskovým rozhodnutím v tejto otázke je prípad Lingens proti Rakúsku

(rozsudok ESĽP z 8. júla 1986, sťažnosť č. 9815/82), kde ESĽP požiadavku preukázania

pravdivosti hodnotiaceho úsudku kvalifikoval ako rozpornú s čl. 10 dohovoru, teda

porušujúcu slobodu prejavu („existencia faktov môže byť dokázaná, ale pravdivosť

hodnotiacich úsudkov preukázať nemožno“). Kategorizácia výrokov na skutkové tvrdenia

a hodnotiace úsudky predstavuje dva modelové atribúty, ktoré možno jednotlivým výrokom

prisúdiť, pričom v hraničných a sporných prípadoch môže jeden výrok obsahovať tak atribút

skutkového tvrdenia, ako aj atribút hodnotového súdu. Navyše, posudzovaný výrok musí

byť vyhodnotený v širšom kontexte, a teda rozhodujúce bude celkové vyznenie dotknutého

prejavu.

3. Status autora prejavu

Frekventovanou skupinou autorov difamačných prejavov či iných zásahov do práva

na ochranu osobnosti sú novinári, resp. médiá. Európsky súd pre ľudské práva v rámci

svojej judikatúry zdôrazňuje nezastupiteľnú úlohu novinárov ako strážnych psov

demokracie („public watchdog“), ktorí sa významne podieľajú na formovaní verejnej

mienky a stimulácii verejnej debaty o otázkach verejného záujmu (prípad Cumpana̅̅

a Mazare proti Rumunsku, rozsudok ESĽP zo 17. decembra 2004, sťažnosť č. 33348/96).̅

Z tohto stanoviska odvodzuje judikatúra ESĽP špecifickú ochranu tlače, kde pred hrozbou

príliš rozsiahlych odškodnení v prípadoch možných omylov a z toho vyplývajúceho strachu

informovať o kontroverzných prípadoch poskytuje periodickej tlači, resp. ostatným médiám

privilégium určitej miery nepresnosti. Požiadavka úplne presných skutkových tvrdení by

totiž znamenala pre novinárov bremeno nesplniteľných nárokov, a preto sú v záujme

zachovania slobody tlače akceptovateľné aj určité zjednodušenia, pričom smerodajné je, aby

celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde.

4. Kritérium úmyslu, cieľa a motívu

Východiskom požiadavky posudzovať aj otázku cieľa, motivácie, precíznosti práce

a dobrej viery novinára, resp. autora prejavu pri zverejnení difamačných výrokov či iných

zásahov ako relevantného kritéria na vyváženie slobody prejavu a ochrany osobnostných

práv je koncepcia „chilling effect“, teda zohľadnenie možného odradzujúceho účinku

prípadných sankcií pre verejnú debatu pro futuro. Čím viac sú na strane autora difamačného

prejavu zreteľné snaha dopátrať sa pravdy, verifikovať údaje, resp. snaha vynaložiť

potrebnú profesijnú precíznosť, tým viac bude potrebné zohľadniť váhu slobody prejavu,

pretože na rozdiel od úmyselných difamácií je takéto konanie pre rozvoj demokracie

prospešné aj za cenu zverejnenia určitých nepresností v niektorých prípadoch.

Uvedené štyri kritériá majú v difamačnej judikatúre relatívne pevné postavenie,

čo však neznamená, že sa v sporoch o vyvažovanie slobody prejavu a osobnostných práv

nezohľadňujú aj iné faktory. Vo väčšine prípadov zohráva významnú úlohu aj povaha

média, resp. fóra, na ktorom bol prejav realizovaný. Vo všeobecnosti platí, že čím väčšiu

publicitu má difamačný prejav, tým musí byť rozširovateľ opatrnejší, v hierarchii verejných

informačných prostriedkov najväčší potenciál poškodiť dotknutú osobu majú audiovizuálne

informačné prostriedky (televízia), hneď po nich nasledujú celoštátne periodiká s vysokým

nákladom (Lindon, Otchakovsky-Laurens a July proti Francúzsku, rozsudok ESĽP

z 22. októbra 2007, sťažnosť č. 21279/02 a č. 36448/02).

B. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na slobodu

prejavu zaručeného a 2 a práva na slobodu prejavu zaručeného

čl. 10 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd už v minulosti viackrát judikoval, že základné práva obsiahnuté v ústave

vykladá v intenciách dohovoru, teda v intenciách judikatúry ESĽP. Tak to je aj v súvislosti

s danou problematikou.

Z hľadiska metodologického pri sťažnostiach týkajúcich sa namietaného porušenia

čl. 10 dohovoru po uznaní, že ide o vec spadajúcu do pôsobnosti označeného článku,

ESĽP presúva svoju pozornosť na skúmanie ospravedlniteľnosti takéhoto zásahu z pohľadu

limitov vymedzených čl. 10 dohovoru. Ako prvé nastupuje posúdenie kritéria legality

(že k zásahu došlo na základe zákona), potom legitímnosti (že k zásahu došlo pre účely

niektorého zo záujmov vymedzených čl. 10 ods. 2 dohovoru) a napokon proporcionality

zásahu, teda že zásah bol v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa

nevyhnutný.

V posudzovanom prípade sťažovateľky došlo k obmedzeniu slobody prejavu

na zákonnom podklade, ktorý predstavujú ustanovenia § 11 a nasledujúcich Občianskeho

zákonníka, pričom toto obmedzenie sledovalo legitímny cieľ – ochranu práva na súkromie

tretej osoby, resp. práva na ochranu jej osobnosti.

Kritérium proporcionality aplikované pri posudzovaní zásahov do slobody prejavu

vyžaduje adekvátne vyváženie dvoch navzájom si konkurujúcich záujmov, v konkrétnom

prípade sťažovateľky, na jednej strane garancie slobody prejavu, na druhej strane záujmu

na ochrane práv jednotlivca na súkromie. Pri zodpovedaní otázky, či napadnutý zásah

do slobody prejavu bol v demokratickej spoločnosti nevyhnutný, je potrebné vychádzať

z toho, že adjektívum „nevyhnutný“ predpokladá existenciu „naliehavej sociálnej potreby“.

Sťažovateľka je toho názoru, že v jej prípade konajúci súd slobode prejavu „stanovil

neprípustné reštriktívne hranice“. V rámci svojej argumentácie prezentovala sťažovateľka

nesúhlas so závermi rozsudku krajského súdu, ktorý podľa vyjadrenia sťažovateľky

na jednej strane kvalifikoval žalobcom napadnuté výroky ako hodnotiace úsudky, ktoré mali

svoj skutkový základ, no na druhej strane hodnotil tieto výroky vo vzťahu k prezentovaným

faktom ako neadekvátne a neprimerané. Naopak, sťažovateľka považovala v článkoch

uverejnené výroky za nevybočujúce z medzí prípustnej kritiky odvolávajúc sa pritom

na prezentovaný skutkový základ vrátane kontroverznej mediálnej prezentácie žalobcu

v minulosti, ďalej na privilégium novinárov preháňať, provokovať, a teda zveličovať,

a v neposlednom rade aj na status žalobcu – aktívneho politika zaťaženého väčším

bremenom tolerancie voči verejnej kritike.

Z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu a jeho

konformnosti s dohovorom bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či bol zásah do slobody

prejavu sťažovateľky primeraný, teda či zodpovedal zmienenej požiadavke proporcionality,

inými slovami, či konajúci súd náležite zohľadnil a vyvážil v intenciách zmienených

orientačných kritérií všetky relevantné okolnosti prípadu sťažovateľky a konflikt slobody

prejavu sťažovateľky s osobnostnými právami žalobcu rozhodol v duchu požiadavky

spravodlivej rovnováhy.

Je nesporné, že v čase uverejnenia dotknutých článkov bol žalobca poslancom

parlamentu, predsedom politickej strany a súčasne neúspešným kandidátom prezidentských

volieb, ktoré boli témou označených článkov, a teda musel zniesť v súlade so stabilizovanou

judikatúrou v porovnaní s inými osobami vyššiu mieru kritiky. Na túto skutočnosť krajský

súd formálne reflektoval, keď v odôvodnení rozsudku prezentoval postavenie žalobcu ako

politika patriaceho ku kategórii „public figures par excellence“, pre ktorú platia širšie limity

prijateľnej kritiky. Paradoxne však krajský súd okolnosť statusu žalobcu pri vyvažovaní

presunul skôr na opačnú stranu a zohľadnil ju v neprospech sťažovateľky. V rozsudku totiž

položil dôraz na potenciálny negatívny dopad difamačného prejavu na ďalšiu politickú

aktivitu žalobcu.

V súvislosti s posúdením kritériá obsahu prejavu ústavný súd poukazuje na kľúčové

poslanie tlače, ktorým je predovšetkým vyhľadávanie a rozširovanie informácií a myšlienok

o otázkach verejného záujmu, kde je nespochybniteľným právom verejnosti takéto

informácie dostať. K takýmto otázkam verejného záujmu patria v prvom rade informácie

súvisiace s činnosťou štátnej moci, ako aj osôb, ktoré ju reprezentujú, teda osôb pôsobiacich

vo verejnom živote. Tieto otázky „môžu a majú byť verejne posudzované“ (pozri nález

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ). Legitímnu tému verejného záujmu

nepochybne tvoria aj informácie o osobách politikov, ktoré sa týkajú spôsobu ich

vystupovania na verejnosti a štýlu ich komunikácie, pretože poskytujú verejnosti možnosť

odhaliť osobnostný profil politických vodcov, a vytvoriť si tak názor na ich personálne

kvality.

Ako už bolo povedané, žalobca v materiálnej dobe bol politikom a súčasne

kandidátom vykonaných prezidentských volieb, predstavoval teda potenciálny terč prísnej

verejnej kontroly jeho osobnej spôsobilosti obstarávať veci verejné, ktorá nepochybne

zahŕňa aj overenie spôsobilosti profesionálneho vystupovania na verejnosti odrážajúcu popri

zárukách odbornosti aj záruky primeraných duševných dispozícií politika.

Odobrať sťažovateľke právo „špekulovať“ o „nervovej labilite“ politika, pokiaľ mala

na takéto hodnotiace úvahy postačujúce fakty, by bolo v zjavnom rozpore s eminentnou

úlohou, ktorú médiá a novinári v právnom štáte plnia. Na tomto mieste ústavný súd

opätovne zdôrazňuje, že v otvorenej demokratickej spoločnosti majú nárok na ochranu

nielen informácie a myšlienky neutrálneho rázu, ale aj tie, ktoré urážajú, šokujú, či

znepokojujú.

Krajský súd, i keď súhlasil so sťažovateľkou, že dotknuté výroky v článku

obsiahnuté predstavovali hodnotiace úsudky autorky prejavu, považoval použité výrazy

za neprimerané, poškodzujúce dobrú povesť žalobcu.

Judikatúra ústavného súdu si aj v uvedenom smere osvojila prístup ESĽP, ktorý

hodnotiacim úsudkom, u ktorých ich subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy,

poskytuje ochranu, pokiaľ tieto vychádzajú z dostatočného faktického základu (pozri napr.

rozsudky ESĽP Jeruzalem proti Rakúsku z 27. februára 2001, sťažnosť č. 26958/95;

Dyuldin a Kislov proti Rusku z 31. júla 2007, sťažnosť č. 25968/02).

Hodnotiace úsudky prezentované v článku sa opierali o objektívne existujúce fakty

(nepodanie ruky víťazovi volieb, odmietnutie komunikácie s novinármi, „popiskovanie

si“, výzor žalobcu po volebnej noci – strhaná tvár, nervózne správanie, červené oči;

kontroverzné mediálne vystupovanie žalobcu v minulosti), čo nespochybňuje ani krajský

súd.

Ústavný súd je toho názoru, že autorka článku zachovala primeranú opatrnosť

a vysvetlila dostatočne podklady pre svoje domnienky o žalobcovej indispozícii prijať

na zodpovedajúcej úrovni volebnú porážku.

Novinárska sloboda zahŕňa možnosť uchýliť sa aj k určitému stupňu zjednodušenia,

preháňania a dokonca provokácie. V tomto smere ústavný súd poukazujúc na úlohu titulku

ako pútača používaného v printových médiách (zvlášť ak ide o médium bulvárneho typu,

ako je tomu v prípade sťažovateľky), vo svojej judikatúre ustálil akceptovateľnosť titulkov

obsahujúcich expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky.

Namietané články obsahovali titulok provokačného nádychu („Nervový kolaps“)

a zveličujúce výroky („zlý psychický stav“), tieto však boli prezentované s náležitým

vyvážením, keďže samotný obsah článkov prezentoval dostatok informácií tvoriacich reálny

faktický základ, prostredníctvom ktorého mal čitateľ možnosť vytvoriť si „vlastný

čitateľský úsudok“ na správanie žalobcu, a to je jeden z podstatných faktorov, ktorý bolo

potrebné zohľadniť. Ústavný súd sa dokonca domnieva, že hranice akceptovateľnej kritiky

vo svojom konkrétnom prípade rozšíril samotný žalobca, a to svojím postojom, keď zvolil

rozhodne neštandardný spôsob a odmietol mediálnu konfrontáciu s výsledkami volieb.

Relevantným aspektom prípadu sťažovateľky je aj identifikácia miesta uverejnenia

posudzovaného článku. Vo všeobecnosti sa s okolnosťou hromadnej distribúcie informácie

spája nárok na vyššiu mieru ochrany osobnostných práv. Posudzovaný článok bol

uverejnený v denníku s celoštátnou pôsobnosťou (a podľa všetkého s vysokým nákladom).

V danom prípade v intenciách judikatúry ústavného súdu je potrebné vnímať kritérium

miesta distribúcie v spojení s kritériom statusu autora prejavu. Pokiaľ je autorom prejavu

novinár, tak ako to je v prípade sťažovateľky, tak jeho privilegované postavenie do určitej

miery neutralizuje kritérium miesta zaznenia prejavu. Rovnako silným neutralizačným

faktorom je aj okolnosť statusu žalobcu, ktorý ako aktívny politik v inkriminovanej dobe

v porovnaní s bežnými súkromnými osobami disponoval širokými možnosťami realizovať

svoju mediálnu obhajobu voči prednesenej kritike.

Hodnotiace úsudky obsiahnuté v inkriminovaných článkoch boli prezentované

v priebehu živej politickej diskusie, keď mali médiá širokú slobodu sprostredkovať

verejnosti prežívanie výsledkov volieb zo strany zúčastnených kandidátov, či už úspešných

alebo neúspešných. S ohľadom na úlohu novinárov poskytovať informácie a myšlienky

týkajúce sa verejného života, aj keď tieto urážajú, šokujú či znepokojujú, ústavný súd

konštatuje, že v článkoch použité expresívnejšie a zveličujúce výrazy, v kontexte obsahu

článku, resp. konkrétnych faktov tu uvedených, neprekročili hranice akceptovateľnej

kritiky. Navyše, žalobca ako prominentný politik bol povinný zniesť bremeno mediálnej

kritiky a prejaviť voči nej väčšiu mieru tolerancie.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie konajúcich súdov sa neopieralo

o akceptovateľné vyhodnotenie relevantných skutočností, a preto zásah do sťažovateľkinej

slobody prejavu nebol v demokratickej spoločnosti nevyhnutný. Ústavný súd preto dospel

k záveru, že základné právo sťažovateľky zaručené a 2 a právo zaručené

čl. 10 ods. 1 dohovoru porušené boli (1. bod výroku nálezu).

C. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na slobodu

prejavu podľa a práva na slobodu prejavu podľa

dohovoru

Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného na slobodu prejavu práva

podľa a práva na slobodu prejavu podľa dohovoru.

Zmyslom a dohovoru je garantovať práva, ktoré nie sú iba teoretické či

iluzórne, ale ktoré sú praktické a efektívne, a tento princíp je potrebné rešpektovať aj

pri posudzovaní zásahov do práva na slobodu prejavu, ktoré však nie je právom absolútnym.

Ako už bolo uvedené, obsah a dohovoru predstavuje

základnú limitačnú klauzulu podmienok, pri splnení ktorých je možné slobodu prejavu

obmedziť.

v obmedzenie slobody prejavu viaže na splnenie dvoch

podmienok – formálnej a materiálnej. Formálnou podmienkou je obmedzenie slobody

prejavu právnym predpisom s právnou silou zákona a materiálnou podmienkou sú taxatívne

uvedené opatrenia, ktoré však musia vykazovať znak nevyhnutnosti.

Obdobne podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru zásahy do práva na slobodu prejavu sú

v súlade s týmto článkom, iba ak sú: (i) stanovené zákonom, (ii) nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti a (iii) v záujme taxatívne určených zvláštnych cieľov.

Dohovor i vyžadujú kumulatívne splnenie týchto podmienok, pričom chránia nielen

samotnú podstatu myšlienok a informácií, ale tiež spôsob, ktorým sú vyjadrené (rozsudok

ESĽP vo veci Oberschlick; pozri tiež m. m. ).

Inými slovami, každá z týchto noriem je dôležitým kriteriálnym nástrojom

na posúdenie zásahu do slobody prejavu (legality a legitímnosti), zároveň však aj

interpretačným pravidlom (nevyhnutnosť zásahu pre dosiahnutie taxatívne určeného účelu

či cieľa). Na druhej strane ani dohovoru primárne

negarantujú individuálne práva osôb. Normatívny obsah týchto článkov predurčuje ich

priamu aplikáciu skôr v inom type konania pred ústavným súdom (konanie

o súlade právnych predpisov s , resp. s dohovorom), k čomu napokon vo veci

sp. zn. aj došlo.

Ústavný súd súc si vedomý toho, že vo viacerých jeho doterajších

rozhodnutiach v obdobných veciach (napr. , ) došlo

k vysloveniu porušenia aj a dohovoru v spojení s

ods. 1 a 2 , resp. s dohovoru, v snahe poukázať na uvedený rozdielny

charakter týchto článkov, pričom v konkrétnych okolnostiach prípadu ani nezistil priamu

vecnú súvislosť posudzovaného rozsudku krajského súdu s nimi, v tejto časti sťažnosti

nevyhovel (4. bod výroku nálezu).

Zároveň ústavný súd zdôrazňuje, že tento právny názor sa nijakým spôsobom

nedotkol oprávnených záujmov sťažovateľky, pretože vyslovením porušenia jej práv

v rozsahu 1. bodu výroku nálezu a zrušením napadnutého rozhodnutia krajského súdu jej

bola poskytnutá plnohodnotná ochrana pred zásahom do jej práv a slobôd.

IV.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody, takéto

rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe toho, že ústavný súd rozhodol o porušení označených práv sťažovateľky

napadnutým rozsudkom krajského súdu, v súlade s toto rozhodnutie

zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie, v ktorom bude tento viazaný právnym

názorom ústavného súdu ( ).

Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala, aby jej

ústavný súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľky

vychádzal ústavný súd z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania

pred ústavným súdom (konanie o sťažnosti v zmysle ) je v zásade

nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným

zadosťučinením alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným

súdom (napr. , , ).

Podľa ustanovenia § 11 ods. 3 v spojení s ustanovením § 1 ods. 3 vyhlášky je

odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon

právnej služby 1/6 z výpočtového základu. Základom na výpočet náhrady za úkon

právnej služby vykonaný v roku 2011 je v danom prípade priemerná mesačná mzda

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2010 v sume 741 €,

za úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 priemerná mesačná mzda zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2011 v sume 763 €.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2011

v konaní pred ústavným súdom predstavuje sumu 123,50 € a hodnota režijného

paušálu je 7,41 €, v prípade úkonu právnej služby vykonaného v roku 2012 je

základná sadzba tarifnej odmeny sumu 127,16 € a hodnota režijného paušálu 7,63 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred

ústavným súdom v súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky za 2 úkony právnej služby

vykonané v roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom,

písomné podanie vo veci – sťažnosť) a náhradu režijného paušálu za dva úkony podľa

vyhlášky, ako aj náhradu za 1 úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 a režijného

paušálu za jeden úkon.

Ústavný súd takto priznal sťažovateľke podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom

súde náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 531,40 €.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa pripája odlišné

stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2014