Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 471/2012
PDF · 126.81 KB
No categories available
I. ÚS 471/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. P. a M. P., obaja bytom Ž., zastúpených advokátkou Mgr.
S. G., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k.
5 Co 133/2012-343 z 28. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. P. a M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta
2012 doručená sťažnosť J. P. a M. P., obaja bytom Ž.(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených
advokátkou Mgr. S. G., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 5 Co 133/2012-343 z 28. mája 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo
„napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný
súd“) bolo vedené konanie pod sp. zn. 9 C 1391/1998 o návrhu navrhovateľov proti
sťažovateľom na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.
Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 9 C 1391/1998-312 z 24. novembra
2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že návrhu navrhovateľov vyhovel a určil
ich vlastnícke právo k nehnuteľnosti, resp. určil, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva
po právnych predchodcoch navrhovateľov, a sťažovateľom uložil povinnosť nahradiť trovy
konania navrhovateľom.
Sťažovatelia podali proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom namietali
skutkové a právne závery okresného súdu.
Krajský súd v odvolacom konaní napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok
okresného súdu a sťažovateľov zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania
navrhovateľov.
Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu, ktorý
je podľa nich založený na nesprávnych skutkových a právnych záveroch.
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol
týmto nálezom:
„základné právo sťažovateľov vlastniť majetok zaručeného v článku 20 Ústavy
Slovenskej republiky a práva zaručeného v článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Žilina zo dňa
28. 5. 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.: č. 5Co/133/2012, porušené bolo,
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu Žilina
č. 5Co/133/2012 zo dňa 28. 5. 2012 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie
konanie.
Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania do troch dní od
vydania nálezu na účet právnej zástupkyne... do 3 dní od právoplatnosti nálezu vo výške
322,96 € (za 2 úkony, pričom 1 úkon predstavuje sumu 127,16 € + 7,63 € režijný paušál
+ DPH).“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu, ktorý je
podľa nich založený na nesprávnych skutkových a právnych záveroch.
Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08)
zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva
vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a práva vyplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu,
ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Keďže ústavný súd je viazaný sťažnosťou a sťažovatelia vo svojej sťažnosti
nenamietali porušenie svojich práv procesnoprávneho charakteru, ústavný súd možnosť
porušenia takýchto základných práv nemohol preskúmavať.
Ústavný súd konštatuje, že bez možnosti porušenia práv sťažovateľov
procesnoprávneho charakteru (čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru) nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1
ústavy a práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu, a preto sťažnosť pri predbežnom
prerokovaní v celom rozsahu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. októbra 2012