Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 103/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť B. U., Z., zastúpeného advokátom Mgr. M. B., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

v spojení s uznesením Krajskej prokuratúry v Bratislave sp. zn. I KO-V-70/02

z 23. júla 2002 o zaistení jeho nehnuteľného majetku a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. U. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára

2012 doručená faxom (doplnená písomným podaním doručeným 22. februára 2012)

sťažnosť B. U. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. v spojení s uznesením Krajskej prokuratúry

v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) sp. zn. I KO-V-70/02 z 23. júla 2002

o zaistení jeho nehnuteľného majetku (ďalej aj „uznesenie o zaistení majetku“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že prokurátor krajskej prokuratúry uznesením

sp. zn. I KO-V-70/02 z 23. júla 2002 rozhodol o zaistení majetku sťažovateľa, a to

pozemkov a stavieb evidovaných na LV č. 1067, k. ú. Z.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ v novembri 2011 Generálnej prokuratúre

Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) podnet na preskúmanie jeho

zákonnosti, v ktorom sa domáhal jeho zrušenia z dôvodu, že obmedzenie jeho majetkových

práv trvá neprimerane dlho.

Predmetný podnet prokurátor generálnej prokuratúry prípisom č. k.

IV/1 GPt 571/00-159 zo 16. novembra 2011 postúpil krajskému súdu, na ktorom bola

v trestnej veci sťažovateľa podaná obžaloba.

Krajský súd na postúpený podnet reagoval prípisom sp. zn.

z 12. decembra 2011, ktorým sťažovateľovi oznámil, že uznesenie krajskej prokuratúry

o zaistení jeho majetku nezruší, pretože podľa jeho názoru „dôvod, pre ktorý bol majetok

zaistený, doposiaľ nezanikol“.

Sťažovateľ v sťažnosti cituje ustanovenia o trestnom konaní

súdnom () v znení neskorších predpisov platného a účinného

do 31. decembra 2004 (ďalej len „“) vzťahujúce sa na zaistenie majetku

a konštatuje, že s vydaním uznesenia o zaistení majetku sú spojené mimoriadne intenzívne

zásahy do majetkových práv obvineného. Obvinený je podľa názoru sťažovateľa „zbavený

práva disponovať s majetkom, ktoré právo je okrem iného garantované SR

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Táto skutočnosť posúva uznesenie o zaistení majetku do ústavnoprávnej roviny. Inými

slovami povedané, uznesenie o zaistení majetku musí byť nielen vydané za dodržania

podmienok podľa , ale súčasne musí vždy a za každých okolností

vyhovovať ústavno-právnym podmienkam obmedzenia majetku podľa SR

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

Z ustanovenia vyplýva, že v štádiu po podaní obžaloby

(v štádiu konania pred súdom) je oprávnený vydať, obmedziť alebo zrušiť uznesenie

o zaistení majetku výlučne len súd; a to aj v prípade, ak ho vydal prokurátor v prípravnom

konaní. Prokurátor je v štádiu konania pred súdom len stranou konania, atribútom ktorého

konania je rovnosť strán, ako ústavný princíp podľa SR. Uvedené teda

vylučuje, aby prokurátor mohol v štádiu trestného konania pred súdom vydávať

autoritatívne rozhodnutia, nakoľko by bol porušený princíp rovnosti strán. Pasívne

legitimovaným v danej veci sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd preto môže

byť len súd, ktorý je príslušný konať v trestnej veci sťažovateľa. Uvedený záver je

opodstatnený aj z dôvodu, že ak bude sťažnosti vyhovené, adresátom rozhodnutia bude

vo veci sťažovateľa konajúci súd ako orgán činný v trestnom konaní, pre ktorý bude právny

názor Ústavného súdu SR, ako i jeho rozhodnutie nepochybne záväzné.“.

Pre úplnosť sťažovateľ uvádza, že z súčasne vyplýva, že

„predseda senátu rozhoduje len o zaistení majetku, o vyňatí určitých vecí zo zaistenia alebo

o jeho zrušení. nepredpokladá, že súd by mal rozhodnúť (uznesením)

o podnete obžalovaného na zrušenie zaistenia majetku. V každom prípade súd v danej veci

žiadne rozhodnutie nevydal.“.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. z 15. júla

2003, ktorý je podľa jeho názoru aplikovateľný aj v tejto veci. Sťažovateľ konštatuje, že

v citovanom náleze ústavný súd „riešil otázku porušenia vlastníckeho práva z dôvodu, že

súd vydal uznesenie predbežného charakteru (uznesenie o odložení vykonateľnosti

stavebného povolenia), ktorého dôsledkom bolo obmedzenie vlastníckeho práva

sťažovateľov. Ústavný súd SR dospel k záveru o porušení vlastníckeho práva sťažovateľov

z dôvodu porušenia princípu primeranosti, a to preto, pretože obmedzenie vlastníckych práv

sťažovateľov trvalo neprimerane dlho. Za neprimerane dlhé obdobie trvania obmedzenia

vlastníckeho práva v konkrétnom prípade považoval Ústavný súd SR obdobie pol druha

roka.“.

Ďalej sťažovateľ uvádza, že uznesenie o zaistení majetku „bolo vydané dňa

23. 07. 2002. Je nepochybné, že toto uznesenie má predbežný charakter rovnako, ako

uznesenie o odložení vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu. Rovnako je

nepochybné, že s vydaním uznesenia o zaistení majetku je spojené obmedzenie vlastníckeho

práva sťažovateľa (ius disponendi). Toto obmedzenie pretrváva k dnešnému dňu už viac ako

9 (deväť) rokov. Z ústavnoprávnych požiadaviek na obmedzenie vlastníckeho práva vyplýva,

že obmedzenie výkonu vlastníckeho práva musí byť primerané, a to aj z hľadiska času...

V danom prípade neexistuje žiadna konkrétna skutočnosť alebo skutočnosti, ktoré by

odôvodňovali také dlhé trvanie obmedzenia vlastníckeho práva sťažovateľa, a preto je

zrejmé, že existencia uznesenia o zaistení majetku sťažovateľa porušuje právo sťažovateľa

vlastniť majetok garantované SR a Dodatkového protokolu

k Dohovoru.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jeho právo „na majetok zaručené

SR a právo pokojne užívať majetok podľa Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochranu ľudských práv a základných slobôd bolo porušené tým, že zaistenie

jeho majetku na základe uznesenia prokurátora Krajskej prokuratúry Bratislava sp. zn.

IKO-V-70/02 zo dňa 23. 07. 2002 trvá (trvalo) po dobu, ktorá nie je primeraná“. Zároveň

navrhuje, aby ústavný súd zrušil predmetné uznesenie krajskej prokuratúry.

Sťažovateľ v petite sťažnosti síce neoznačil, koho považuje za porušovateľa

označených práv, avšak v záhlaví sťažnosti uviedol, že táto sťažnosť smeruje proti

„odporcovi: Krajskému súdu v Bratislave“, z čoho ústavný súd vychádzal pri predbežnom

prerokovaní jeho sťažnosti.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti (návrhu) ide predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade všeobecného súdu

v trestnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil

sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom

tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená

situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu (Ochrana majetku) každá fyzická alebo právnická

osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku

s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva...

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľovi ako obvinenému bol uznesením krajskej prokuratúry sp. zn.

I KO-V-70/02 z 23. júla 2002 zaistený nehnuteľný majetok (bližšie špecifikovaný

v uznesení o zaistení majetku) z dôvodu, že bolo proti nemu začaté trestné stíhanie za

trestný čin, za ktorý vzhľadom na jeho povahu a závažnosť a na pomery sťažovateľa je

potrebné očakávať uloženie trestu prepadnutia majetku, a navyše existuje obava, že výkon

tohto trestu bude zmarený alebo sťažený.

Podľa ak je obvinený stíhaný pre trestný čin, za ktorý

so zreteľom na povahu a závažnosť činu a na pomery obvineného treba očakávať uloženie

trestu prepadnutia majetku, a je obava, že výkon tohto trestu bude zmarený alebo sťažený,

môže súd a v prípravnom konaní prokurátor majetok obvineného zaistiť. Súd zaistí majetok

obvineného vždy, ak uložil trest prepadnutia majetku rozsudkom, ktorý doteraz

nenadobudol právoplatnosť. Pri zaistení sa postupuje primerane podľa § 47 ods. 2.

Podľa zaistenie postihuje celý majetok obvineného,

prírastok a výťažky, ktoré zo zaisteného majetku plynú, ako aj majetok, ktorý obvinený

nadobudne po zaistení. Nevzťahuje sa však na prostriedky a veci, na ktoré sa podľa zákona

nevzťahuje prepadnutie majetku.

Podľa pokiaľ trvá zaistenie, sú neúčinné všetky

právne úkony obvineného, ktoré sa týkajú zaisteného majetku, okrem úkonov smerujúcich

na odvrátenie bezprostredne hroziacej škody.

Podľa kto má vo svojej moci veci, ktoré patria

do zaisteného majetku, je povinný, len čo sa o zaistení dozvie, oznámiť to prokurátorovi

alebo súdu, ktorý majetok zaistil; ináč zodpovedá za škodu spôsobenú opomenutím

oznámenia.

Podľa predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor

zruší zaistenie, ak zanikne dôvod, pre ktorý bol majetok zaistený.

V auguste 2005 bola v trestnej veci sťažovateľa (a ďalších spoluobvinených) podaná

na krajskom súde obžaloba pre trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2

a a v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) v znení , pre trestný čin legalizácie

príjmu z trestnej činnosti spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 252 ods. 1 písm. a) a b)

a ods. 4 a pre trestný čin falšovania

a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery podľa § 176 ods. 1 a 2

písm. b) Vec nie je dosiaľ právoplatne

skončená.

Krajský súd prípisom sp. zn. z 12. decembra 2011 reagoval na podnet

sťažovateľa postúpený generálnou prokuratúrou, v ktorom mu oznámil, že „v zmysle § 349

účinného do 31. 12. 2005... dôvod, pre ktorý bol majetok zaistený doposiaľ

nezanikol“.

Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa

a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu malo

dôjsť tým, že v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. dosiaľ trvá

zaistenie jeho majetku, ku ktorému došlo na základe uznesenia krajskej prokuratúry

o zaistení majetku. Podľa sťažovateľa je zaistenie jeho majetku trvajúce už takmer 10 rokov

neprimerané.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa so zaistením

jeho nehnuteľného majetku, ktoré podľa jeho názoru trvá neprimerane dlhú dobu.

Sťažovateľ však namieta len porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu, ktoré sú hmotnoprávneho charakteru.

V sťažnosti nenamieta porušenie ústavnoprocesných princípov súdneho konania

zakotvených v až postupom krajského súdu.

Ústavný súd je viazaný návrhom sťažovateľa a v dôsledku tejto viazanosti mu

neprináleží v prípade sťažovateľa preskúmanie možnosti porušenia ústavnoprocesných

princípov súdneho konania zakotvených v až , keďže ich porušenie

sťažovateľ nenamieta.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí

aj základné právo vyplývajúce z , resp. právo podľa dodatkového

protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Preto o prípadnom

porušení základného práva podľa a práva podľa dodatkového

protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu

primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až alebo práva podľa dohovoru,

resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené dospel k názoru, že bez možnosti vyslovenia

porušenia práv sťažovateľa procesnoprávneho charakteru (podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47

ods. 2 a , resp. podľa dohovoru), čoho sa však sťažovateľ,

ako už bolo uvedené, nedomáha, nemožno dospieť ani k záveru o porušení jeho základného

práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu. Táto

skutočnosť už sama osebe zakladá v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu dôvod

na odmietnutie sťažnosti podľa pre zjavnú

neopodstatnenosť, a preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní v celom rozsahu odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

S uvedenou ustálenou judikatúrou ústavného súdu korešponduje aj nález ústavného

súdu sp. zn. z 15. júla 2003, na ktorý v okolnostiach veci poukazuje

aj sťažovateľ, považujúc ho za aplikovateľný aj v jeho veci. Predmetom sťažnosti, ktorá

bola prerokovaná v označenom konaní, však bolo namietané porušenie základných práv

sťažovateľa podľa a podľa v spojení s ,

ods. 2 a a práva podľa dodatkového protokolu postupom

a rozhodnutím krajského súdu v rámci správneho súdnictva, teda sťažovateľ síce namietal

porušenie svojich základných práv hmotnoprávneho charakteru, avšak primárne

uplatnil námietku porušenia ústavnoprocesných princípov zakotvených v .

V tomto konaní to však tak nie je.

Ústavný súd poukazuje ďalej aj na skutočnosť, že v súčasnosti je trestná vec

sťažovateľa a spol. v štádiu rozhodovania pred krajským súdom, ktorý môže podľa § 349

rozhodnúť o zrušení zaistenia jeho majetku v prípade, že zanikne

dôvod, pre ktorý bol zaistený. Z tohto pohľadu je sťažnosť už na prvý pohľad

„nejednoznačná“, keďže sťažovateľ sa v jej texte síce zmieňuje o prípise (liste) krajského

súdu sp. zn. z 12. decembra 2011, ale v zmysle jej petitu, ktorým je ústavný súd

viazaný ( ), smeruje vo svojej podstate proti uzneseniu

prokurátora krajskej prokuratúry sp. zn. I KO-V-70/02 z 23. júla 2002, ktorého zrušenie

navrhuje, hoci právnym základom práv, ochrany ktorých sa sťažovateľ domáha, je

v súčasnom štádiu trestného konania (po podaní obžaloby, pozn.) podľa názoru ústavného

súdu už označený prípis krajského súdu, ktorý z materiálneho hľadiska nesie znaky

rozhodnutia. Preto mal sťažovateľ v okolnostiach prípadu podľa názoru ústavného súdu

namietať predmetný prípis a v ňom obsiahnutý záver, že dôvod zaistenia majetku v jeho

prípade stále trvá.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa je

z hľadiska označenia právneho aktu (rozhodnutia), na základe ktorého podľa jeho tvrdenia

trvá porušenie jeho základného práva podľa a práva podľa

dodatkového protokolu, zmätočná, keďže namieta porušenie týchto práv uznesením

prokurátora krajskej prokuratúry sp. zn. I KO-V-70/02 z 23. júla 2002, ktoré už bolo

„subsumované“ označeným prípisom krajského súdu. Táto skutočnosť zakladá ďalší dôvod

pre odmietnutie jeho sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že ak sťažovateľ bude toho názoru,

že postupom krajského súdu ďalej dochádza k porušovaniu jeho základných práv podľa

alebo práv zaručených kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, nič mu nebráni, aby

podal ústavnému súdu novú sťažnosť podľa .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2013