Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 581/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra

2017 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej obchodnou spoločnosťou FUTEJ & Partners, s. r. o.,

Radlinského 2788/2, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel

Futej, CSc., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. ,

z 24. septembra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 12. júla 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra

2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

, z 24. septembra 2015 (ďalej aj „rozsudok krajského

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 12. júla 2017 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti opísala skutkový priebeh namietaného konania

a následne uviedla argumentáciu obdobnú ako v množstve iných podobných vecí, ktoré

zastupuje v konaní pred ústavným súdom ten istý právny zástupca, ktoré ústavný súd

už v minulosti opakovane odmietol (napr. , , ,

, ).

3. Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd

nálezom rozhodol tak, že vysloví porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

napadnuté rozhodnutia zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľka sa zároveň domáha úhrady trov konania pred ústavným súdom.

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

7. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

8. Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným

právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť,

že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

9. Ústavný súd vzhľadom na dikciu konštatuje,

že hoci sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu s návrhom doručila

aj splnomocnenie na advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, predmetné

splnomocnenie bolo udelené na podanie ústavnej sťažnosti proti uzneseniu najvyššieho súdu

sp. zn. z 12. júla 2017, nie však proti napadnutému rozsudku krajského

súdu.

10. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné

zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu

presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva

tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

11. Vyplývajúc z už uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že splnomocnenie

udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna

náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona

o ústavnom súde) nebolo udelené na zastupovanie vo veci namietaného porušenia

sťažovateľkou označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ale len

na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom v rozsahu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu.

12. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne

vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní

účastníkov konania (napr. , , ,

, , , , ,

, ). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení

sp. zn. z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať

všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta.

Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby,

ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať

nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené

zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené

náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade

naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo,

a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

13. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

14. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením najvyššieho

súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že najvyšší súd odmietol jej právo na súdnu

ochranu a dostatočne sa nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle

platnej právnej úpravy považovať, a svoje uznesenie nedostatočne odôvodnil.

15. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu

sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní.

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

17. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

18. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie, pričom nezistil

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci

oporu v zákone.

19. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: «... Vzhľadom

k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t.j. za účinnosti

Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), dovolací

súd postupoval v zmysle ustanovenia (na základe ktorého právne účinky

úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú

zachované), a procesnú prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle ustanovení § 236, § 237

ods. 1 a

... Žalobkyňa dovolaním napadla potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý

nevykazuje znaky rozhodnutí uvedených v S ods. 1 a 2, 3 , voči ktorým bolo

dovolanie prípustné.

... Predmetné dovolanie by bolo prípustné len vtedy, ak by v konaní došlo

k procesným vadám uvedeným v Žalobkyňa procesné vady konania

v zmysle až e/ a netvrdila a ich existenciu nezistil

ani dovolací súd, nepreukázaná bola tiež vada konania namietaná žalobkyňou (§ 237 ods. 1

písm. f/ ).

... O procesnú vadu v zmysle išlo najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal strane sporu jej procesné práva priznané

[napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách

stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (

), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom ( ),

byť predvolaný na súdne pojednávanie ( ), na to, aby mu bol rozsudok doručený

do vlastných rúk ( )].

... Žalobkyňa videla odňatie možnosti konať pred súdom v tom, že rozhodnutie

odvolacieho súdu nebolo preskúmateľné.

... K tejto námietke dovolací súd odkazuje na zjednocujúce stanovisko

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 publikované v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, podľa

ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zasadne vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť

o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho

súdneho poriadku. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad

uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka

sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy,

keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady

najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok

z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“

(Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

... Za neopodstatnenú dovolací súd považuje aj námietku, ktorou dovolateľka

spochybňuje predvídateľnosť rozhodovania súdov opomenutím pre ňu priaznivej judikatúry,

ktorú však v dovolaní nekonkretizuje, čo vylučuje možnosť objektívneho preskúmania

pravdivosti jej tvrdení. Napriek tomu dovolací súd uvádza, že rozhodnutia súdov v danej

veci sa neodkláňajú od doterajšej relevantnej a doposiaľ konzistentnej rozhodovacej súdnej

praxe (prvoinštančných, odvolacích, či dovolacieho súdu) v identických alebo obdobných

prípadoch (porovnaj napr. , , , ,

, , , , ,

Cdo 174/2015, , , , ,

, , , , ,

a ďalšie), čím je rešpektovaný princíp predvídateľného rozhodovania

súdov (právnej istoty) a vylúčený prípadný negatívny dôsledok vedúci k odmietnutiu

spravodlivosti (denegatio iustitiae).

... Prípustnosť dovolania v zmysle nezakladalo

nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých

navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere

najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993

a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. , 2

Cdo 29/2011, , , , ,

, a pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného

práva podľa nepatri právo procesnej strany

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj ).

... Pokiaľ žalobkyňa v dovolaní tvrdila, že rozhodnutie odvolacieho súdu je založené

na nesprávnom právnom posúdení veci, dovolací súd uvádza, že nesprávne právne

posúdenie veci ako dovolací dôvod v zmysle prípustnosť

dovolania nikdy nezakladalo (viď R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu,

napríklad sp. zn. , , , ,

, . a ), preto sa dovolací súd

týmito námietkami žalobkyne nemohol zaoberať.»

20. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,

že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis

mutandis , ).

21. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom

rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení

napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako procesne neprípustné, a ústavne

konformným spôsobom sa vysporiadal so všetkými jej dovolacími námietkami.

22. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty

sťažovateľky.

23. Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon

dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.

24. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

25. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2017