Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 581/2017
PDF · 187.96 KB
No categories available
III. ÚS 581/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra
2017 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej obchodnou spoločnosťou FUTEJ & Partners, s. r. o.,
Radlinského 2788/2, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel
Futej, CSc., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10 Co 346/2015,
10 Co 348/2015 z 24. septembra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Cdo 127/2016 z 12. júla 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra
2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
10 Co 346/2015, 10 Co 348/2015 z 24. septembra 2015 (ďalej aj „rozsudok krajského
súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Cdo 127/2016 z 12. júla 2017 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti opísala skutkový priebeh namietaného konania
a následne uviedla argumentáciu obdobnú ako v množstve iných podobných vecí, ktoré
zastupuje v konaní pred ústavným súdom ten istý právny zástupca, ktoré ústavný súd
už v minulosti opakovane odmietol (napr. I. ÚS 275/2017, I. ÚS 352/2017, I. ÚS 380/2017,
III. ÚS 283/2017, III. ÚS 365/2017).
3. Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd
nálezom rozhodol tak, že vysloví porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
napadnuté rozhodnutia zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Sťažovateľka sa zároveň domáha úhrady trov konania pred ústavným súdom.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
7. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
8. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným
právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť,
že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
9. Ústavný súd vzhľadom na dikciu § 20 zákona o ústavnom súde konštatuje,
že hoci sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu s návrhom doručila
aj splnomocnenie na advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, predmetné
splnomocnenie bolo udelené na podanie ústavnej sťažnosti proti uzneseniu najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Cdo 127/2016 z 12. júla 2017, nie však proti napadnutému rozsudku krajského
súdu.
10. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné
zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu
presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva
tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
11. Vyplývajúc z už uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že splnomocnenie
udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna
náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona
o ústavnom súde) nebolo udelené na zastupovanie vo veci namietaného porušenia
sťažovateľkou označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ale len
na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom v rozsahu napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu.
12. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní
účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,
II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,
IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení
sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať
všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta.
Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby,
ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať
nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené
zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené
náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade
naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo,
a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
13. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
14. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením najvyššieho
súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že najvyšší súd odmietol jej právo na súdnu
ochranu a dostatočne sa nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle
platnej právnej úpravy považovať, a svoje uznesenie nedostatočne odôvodnil.
15. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu
sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích
konaní.
16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
17. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
18. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie, pričom nezistil
žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci
oporu v zákone.
19. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: «... Vzhľadom
k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t.j. za účinnosti zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“), dovolací
súd postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 CSP (na základe ktorého právne účinky
úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú
zachované), a procesnú prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle ustanovení § 236, § 237
... Žalobkyňa dovolaním napadla potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý
nevykazuje znaky rozhodnutí uvedených v § 23S ods. 1 a 2, 3 O. s. p., voči ktorým bolo
dovolanie prípustné.
... Predmetné dovolanie by bolo prípustné len vtedy, ak by v konaní došlo
k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O. s. p. Žalobkyňa procesné vady konania
v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. netvrdila a ich existenciu nezistil
ani dovolací súd, nepreukázaná bola tiež vada konania namietaná žalobkyňou (§ 237 ods. 1
písm. f/ O. s. p.).
... O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. išlo najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal strane sporu jej procesné práva priznané
občianskym súdnym poriadkom [napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách
stanovených zákonom (§ 41 O. s. p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44
O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O. s. p.),
byť predvolaný na súdne pojednávanie (§115 O. s. p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený
do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O. s. p.)].
... Žalobkyňa videla odňatie možnosti konať pred súdom v tom, že rozhodnutie
odvolacieho súdu nebolo preskúmateľné.
... K tejto námietke dovolací súd odkazuje na zjednocujúce stanovisko
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, podľa
ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zasadne vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť
o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho
súdneho poriadku. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad
uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka
sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy,
keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady
najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok
z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“
(Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
... Za neopodstatnenú dovolací súd považuje aj námietku, ktorou dovolateľka
spochybňuje predvídateľnosť rozhodovania súdov opomenutím pre ňu priaznivej judikatúry,
ktorú však v dovolaní nekonkretizuje, čo vylučuje možnosť objektívneho preskúmania
pravdivosti jej tvrdení. Napriek tomu dovolací súd uvádza, že rozhodnutia súdov v danej
veci sa neodkláňajú od doterajšej relevantnej a doposiaľ konzistentnej rozhodovacej súdnej
praxe (prvoinštančných, odvolacích, či dovolacieho súdu) v identických alebo obdobných
prípadoch (porovnaj napr. 1 Cdo 34/2016, 1 Cdo 227/2016, 2 Cdo 932/2015, 2 Cdo 8/2016,
3 Cdo 121/2016, 3 Cdo 122/2016, 4 Cdo 7/2016, 4 Cdo 431/2015, 4 Cdo 48/2016,
Cdo 174/2015, 5Cdo 175/2015, 5 Cdo 377/2015, 5Cdo 796/2015, 5 Cdo 664/2015,
14 Cdo 143/2016, 6 Cdo 133/2016, 7 Cdo 99/2016, 7 Cdo 111/2016, 8 Cdo 142/2016,
8 Cdo 143/2016 a ďalšie), čím je rešpektovaný princíp predvídateľného rozhodovania
súdov (právnej istoty) a vylúčený prípadný negatívny dôsledok vedúci k odmietnutiu
spravodlivosti (denegatio iustitiae).
... Prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. nezakladalo
nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere
najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993
a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2
Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatri právo procesnej strany
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).
... Pokiaľ žalobkyňa v dovolaní tvrdila, že rozhodnutie odvolacieho súdu je založené
na nesprávnom právnom posúdení veci, dovolací súd uvádza, že nesprávne právne
posúdenie veci ako dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. prípustnosť
dovolania nikdy nezakladalo (viď R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu,
napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,
5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011. 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014), preto sa dovolací súd
týmito námietkami žalobkyne nemohol zaoberať.»
20. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,
že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis
mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
21. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom
rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení
napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako procesne neprípustné, a ústavne
konformným spôsobom sa vysporiadal so všetkými jej dovolacími námietkami.
22. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru
o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty
sťažovateľky.
23. Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon
dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti
a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.
24. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
25. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2017