Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 484/2015
PDF · 496.75 KB
No categories available
III. ÚS 484/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti RINGIER AXEL SPRINGER Slovakia, a. s.,
Prievozská 14, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou HAVLÁT & PARTNERS,
Rudnayovo námestie 1, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ján Havlát,
vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Sž/8/2014 z 24. februára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti RINGIER AXEL SPRINGER Slovakia, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2015
doručená sťažnosť spoločnosti RINGIER AXEL SPRINGER Slovakia, a. s. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 26
ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 10
ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Sž/8/2014 z 24. februára 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa v konaní
v správnom súdnictve napadla správnou žalobou rozhodnutie Rady pre vysielanie
a retransmisiu (ďalej len „rada“) sp. zn. RP/007/2014 z 11. februára 2014 v konaní
sp. zn. 346 PLO/O 4393/2012. Týmto rozhodnutím rada uložila sťažovateľke pokutu
vo výške 500 eur za porušenie povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 1 písm. e) zákona
č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z.
o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní
a retransmisii“) tým, že 13. júla 2012 v rámci svojej audiovizuálnej mediálnej služby
na požiadanie tivi poskytovanej prostredníctvom internetovej stránky www.cas.sk sekcia
„tivi.sk“ poskytovala v rubrike „Celebrity“ program „ na Slávikovi: Chcel
šokovať, keď ďakoval za rastlinku?“, ktorý svojím obsahom a spôsobom spracovania
otvorene propagoval užívanie omamných látok.
Sťažovateľka uviedla, že „Ide o v poradí druhé rozhodnutie v predmetnej veci, keď
prvé rozhodnutie správneho orgánu Najvyšší súdu SR rozsudkom sp. zn. 6Sž 3/2013 zo dňa
16. 12. 2013 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Najvyšší súd SR v tomto rozsudku okrem iného zaujal právny názor, že je
povinnosťou Rady pre vysielanie a retransmisiu náležite zdôvodniť kolíziu zásahu do práva
sťažovateľa na slobodu prejavu a práva na informácie s nevyhnutnou ochranou verejného
záujmu a to vzhľadom na štandardný výklad čl. 10 Dohovoru. Výslovne Najvyšší súd SR
zdôraznil, že hoci judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nie je súčasťou právneho
poriadku Slovenskej republiky, postup a rozhodovanie orgánov verejnej moci v rozpore
s jeho judikatúrou, môže mať za následok, že Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodne
tak, že takýmto postupom (rozhodnutím) došlo k porušeniu práva garantovaného
Dohovorom. Pretože správny orgán takto nepostupoval, zaťažil rozhodnutie vadou
nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov.“.
Vo svojej sťažnosti sťažovateľka zdôraznila dôležitosť základného práva na slobodu
prejavu tiež poukazom na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 28/1996, ako aj
rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Observer a Guardian proti
Spojenému kráľovstvu z roku 1991, Handyside z roku 1976, Lingens z roku 1986,
Oberschlick z roku 1991, Vogt proti Nemecku z roku 1995, Door a Dublin Well Woman
proti Írsku z roku 1992, Cumpänä a Mazäre proti Rumunsku z roku 2004, nepriamo
Goodwin proti Spojenému kráľovstvu z roku 1996, Fressoz a Roire proti Francúzsku z roku
1999), osobitne s dôrazom na rozsudok vo veci Pravoye Delo a Shtekel proti Ukrajine
z roku 2011 a Jersild proti Dánsku z roku 1994.
Za dôležité v prerokovávanej veci označila sťažovateľka chápanie a výklad pojmu
„propagácia“: „Propagácia vo všeobecnom chápaní je zámerné rozširovanie myšlienok,
názorov za účelom dosiahnutia stanoveného cieľa. Aby teda išlo o propagáciu, dokonca
o propagáciu otvorenú, musí byť preukázané, že vysielanie predmetného programu
sledovalo cieľ podporiť užívanie marihuany. Sťažovateľ však takýto cieľ nesledoval.“
Uviedla, že «Predmetom informovania v uvedenom programe bolo verejnosti priblížiť
interpreta oceneného v rámci celoštátnej ankety SLÁVIK. Ten sa okrem svojho talentu
„zviditeľnil“ aj svojím kontroverzným poďakovaním „inšpirujúcej zelenej rastlinke“.
Predmetom informovania boli teda otázky legitímneho verejného záujmu... Je teda zrejmé,
že sťažovateľ nielenže nesledoval cieľ otvorene propagovať užívanie rastliny Cannabis, ale
sledoval cieľ informovať o otázkach legitímneho verejného záujmu a súčasne aj cieľ
realizovať právo na informácie, podstatou ktorého je šírenie informácií o otázkach
legitímneho verejného záujmu.».
Následne rozpracovala analýzu vyhlásení prezentovaných v programe, na ktorú
poukázala s tým, že nemožno opomínať spôsob (odsudzujúci, neschvaľujúci), akým
sťažovateľka tému spracovala. Zdôraznila, že „Účelom programu nebolo schvaľovať alebo
podporovať kontroverzné vyhlásenia speváka , či schvaľovať alebo
podporovať užívanie marihuany. Účelom programu bolo na jednej strane pomenovať podľa
všetkého priehľadný pokus speváka upútať na seba pozornosť a vytvárať okolo seba nádych
kontroverznosti a na druhej strane vysloviť názor, že o problematike užívania omamných
látok je potrebné hovoriť otvorene... Popis objektívnej skutočnosti, udalosti, ktorá sa udiala
pred tisíckami divákov, nemožno považovať za otvorenú propagáciu marihuany.
Poukazujeme na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Pravoye Delo
a Shtekel proti UKRAJINE z roku 2011, podľa ktorého je právom novinárov šíriť tvrdenia
vykonané inými, šíriť informácie publikované na internete a komentovať skutočnosti, ktoré
boli na internete uverejnené.“.
S ohľadom na vykonanú analýzu sťažovateľka skonštatovala, že východisko rady –
široká definícia pojmu „propagácia“ ako akýkoľvek prejav, ktorý sa týka užívania
omamných látok – je zjavne chybné a je potrebné ho odmietnuť, pretože vo svojej podstate
popiera slobodu prejavu.
Uviedla, že jej námietkami o tom, že „Správny orgán sa priklonil k takému významu
tohto pojmu, ktorý zahŕňa akékoľvek šírenie informácie bez ohľadu na zámer autora
spravodajského materiálu, a to napriek tomu, že:
(i) z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva naopak princíp
reštriktívneho výkladu. Obmedzenia slobody prejavu a práva na informácie podľa druhého
odseku čl. 10 Dohovoru predstavujú výnimky, ktoré je potrebné ich interpretovať
a aplikovať reštriktívne (napr. Observer a Guardian proti Spojenému kráľovstvu z roku
1991, Handyside z roku 1976, Lingens z roku 1986, Oberschlick z roku 1991, Vogt proti
Nemecku z roku 1995, Dor a Dublin Well Woman proti írsku z roku 1992 );
(ii) takýto výklad pojmu celkom zrejme nie je kompatibilný s rozsudkom Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci JERS1LD proti DÁNSKU z roku 1994. Z obsahu rozsudku
celkom jasne vyplýva, že samotná skutočnosť, že v relácii zaznel rasistický prejav, nie je
dôvodom pre postih za výkon slobody prejavu;
(iii) takýto výklad má zmrazujúci vplyv na diskusiu o otázkach legitímneho verejného
záujmu“, sa najvyšší súd vôbec nezaoberal.
Sťažovateľka ďalej namietla, že rada jednotlivé informácie uverejnené v programe
posudzovala izolovane bez ohľadu na kontext, v akom boli prednesené (nález ústavného
súdu sp. zn. IV. ÚS 448/2012, rozsudky Európskeho súdu pre ľudského práva vo veciach
Feldek proti Slovenskej republike z roku 2001, Colaco Mestre a Sic proti Portugalsku
z roku 2007, Perná proti Taliansku z roku 2003 alebo Cumpänä a Mazäre proti Rumunsku
z roku 2004). Zopakovala, že účelom programu nebolo schvaľovať či podporovať
kontroverzné vyhlásenie speváka „ “, resp. užívanie marihuany, ale
„pomenovať a ironicky kritizovať priehľadný pokus speváka upútať na seba pozornosť
a vytvárať okolo seba nádych kontroverznosti a na druhej strane vysloviť názor, že
o problematike užívania omamných látok je potrebné hovoriť otvorene“. Toto sťažovateľka
označila za „legitímny výkon slobody prejavu a práva na informácie, ktoré preto nemôže
byť predmetom sankcionovania zo strany správneho orgánu“.
Následne na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení sťažovateľka predložila ďalší
rozbor správy vrátane reakcie redaktorov, kedy napr. uviedla slová redaktorky: „Veď čo si
budeme nahovárať. Táto rastlinka je v povedomí slovenských občanov už asi dosť známa
a netreba ju predstavovať.“ Z tejto reakcie má byť zrejmé, že «Je zrejmé, že redaktorka sa
týmto nesnažila bagatelizovať a ospravedlňovať užívanie marihuany, ale sa snažila vyjadriť
svoj dešpekt k takýmto a podobným vyhláseniam celebrít, ktoré sa snažia takýmto lacným
a dá sa povedať už ošúchaným spôsobom pútať pozornosť verejnosti. Sám správny orgán
priznal, že vyjadrenia redaktorky boli ironické. Predmetom kritiky redaktorky je to, že sa
spevák snaží pútať na seba pozornosť kvázi záhadnými tvrdeniami o užívaní marihuany,
čo je však trápne, keď každý vie, o čom spevák hovorí. Pokiaľ potom správny orgán popiera
kritické ladenie komentárov redaktorky, zjavne to odporuje obsahu programu... Redaktorka
kritizuje to, že svojimi výrokmi sa snažil vytvoriť okolo seba škandál, aby
upútal na seba pozornosť, že hovoril „záhadne“, hoci je každému zrejmé, o čom hovoril; že
v danom prípade ide iba o pózu, ktorá nemôže tých „viac chápavých“ zaujať („Chcel
šokovať, keď ďakoval za rastlinku?“, „Takže teraz poďme všetci híkať nad tým, aký škandál
spôsobil. To asi nie“).». V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva Jersild proti Dánsku z roku 1994 a Nergens Tidende a další proti Nórsku
z roku 2000.
Podľa názoru sťažovateľky rada neškodnému komentáru prisúdila význam, ktorý
nemá, a vyvodila svoje závery bez akéhokoľvek základu, opomenula kontext, ako aj
ironický (správne skôr sarkastický, pozn.) tón redaktorky, sústreďuje sa len na textovú časť
audiovizuálneho záznamu, čím ho vytrháva z kontextu.
Za ďalšie výrazné pochybenie vedúce k zásahu do práva sťažovateľky na slobodu
prejavu označila sťažovateľka to, že rada dotknutý program vôbec neposudzovala z hľadísk
a výkladov vyplývajúcich z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, v čom videla aj
porušenie záväzného právneho názoru najvyššieho súdu vysloveného v jeho skoršom
rozsudku sp. zn. 6 Sž/3/2013 zo 16. decembra 2013 [§ 250j ods. 7 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“)]. V tomto rozsudku okrem iného vyslovil, že je povinnosťou
rady „náležite zdôvodniť kolíziu zásahu do práva navrhovateľa na slobodu prejavu a práva
na informácie s nevyhnutnou ochranou verejného záujmu, a to vzhľadom na štandardný
výklad čl. 10 Dohovoru“, ktorý podľa sťažovateľky predstavujú práve ňou v sťažnosti
citované rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva. Podčiarkla, že v novom rozhodnutí
rada len zopakovala svoje predchádzajúce stanoviská a závery, ktoré najvyšší súd v tu
označenom skoršom rozsudku posúdil ako „jednostranné, formalistické, a teda ako zjavne
nezdôvodnené, a tým aj v nesúlade s čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru“. Toto je podľa
sťažovateľky absolútne neprijateľné.
Ďalej sťažovateľka rozobrala štruktúru a argumentáciu rady v jej rozhodnutí, ktoré
predchádzalo napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, pričom dôrazne poukázala
na rozpor záverov rady s rozsudkom Jersild proti Dánsku, ktorý ďalej sťažovateľka použila
na podporu vlastných názorov, pretože je toho názoru, že princípy tohto prípadu sú
„v plnom rozsahu aplikovateľné aj v danom prípade. Výroky samé osebe
môžu byť posudzované ako negatívne, resp. zavrhnutiahodné a časť z nich bez legitímnej
ambície na ochranu čl. 26 Ústavy SR alebo čl. 10 Dohovoru, avšak postihnutie sťažovateľa
za ich šírenie, t. j. jeho postihnutie za šírenie výrokov iných vážne ohrozuje prínos tlače
k rozprave nad otázkami verejného záujmu. Sťažovateľ nemal úmysel otvorene propagovať
užívanie omamných látok. Hoci výroky neboli sprevádzané otvorene
odsudzujúcimi výrokmi redaktorky, v každom prípade boli sprevádzané ironickými
komentármi redaktorky, v každom prípade boli sprevádzané ironickými komentármi, ktoré
vyjadrovali dešpekt ich autorky k správaniu a výrokom speváka. Uvedené je pochopiteľné,
keď redaktorka nekomentovala otvorené hlásanie rasovej nenávisti, ale viac či menej skryté
a viac či menej úprimné vyjadrenia na tému užívania mäkkej drogy motivované podľa
všetkého snahou vyvolať pozornosť verejnosti.“. Rada podľa sťažovateľky nesprávne
posúdila vyjadrenia redaktorky ako zľahčujúce problematiku návykových látok. Vznikla
teda situácia výrazne podobná citovanému rozsudku Jersild proti Dánsku, kedy redaktor
poskytol priestor pre prezentáciu názorov neonacistickej organizácie, ktoré kriticky
komentoval.
Pokiaľ najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol ako jediný dôvod, prečo vo veci
neaplikovať rozsudok Jersild proti Dánsku, skutočnosť, že redaktorka sa jednoznačne
nedištancovala od názoru, resp. vyjadrenia prezentovaného treťou osobou, sťažovateľka
uviedla, že rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva staval na inom argumente. Tým je
„princíp, že úlohou médií je šíriť (reprodukovať) všetky názory verejného významu, a to aj
také, ktoré samé osebe nepožívajú ochranu podľa čl. 10 Dohovoru; i keď by takéto názory
nemali by právnym systémom opomínané, ohnisko záujmu by malo byť zamerané na zdroj
takýchto prejavov, ale nie na médiá, ktoré ich len reprodukujú. To, že Európsky súd pre
ľudské práva zmienil skutočnosť, že v prípade Jersild proti DÁNSKU z roku 1994 sa novinár
od výrokov extrémistov otvorene dištancoval, je potrebné vnímať v kontexte, že novinár sám
rasovú nenávisť nehlásal; nemožno to ale vnímať ako podmienku ochrany podľa čl. 10
Dohovoru.“.
Poukázala tiež na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Thoma
v. Luxembursko z roku 2001, konkrétne na názor, že „podľa ktorého všeobecná požiadavka
pre novinárov systematicky a formálne sa dištancovať od obsahu citácií, ktoré by mohli
uraziť alebo provokovať ostatných, alebo poškodiť ich povesť nie je zlučiteľná s úlohou
tlače, ktorá spočíva v poskytovaní informácií o aktuálnom dianí, názoroch a myšlienkach.
Rovnako ako v citovanom, aj v tomto prípade bolo z programu zrejmé, čo sú citácie
respondenta a čo sú komentáre redaktora, čo považoval Európsky súd pre ľudské práva
z a podstatné“. Dodala, že „ironické komentáre“ redaktorky dostatočne vyjadrovali jej
dešpekt, napriek absencii otvorene odsudzujúcej reakcii.
Podľa sťažovateľky sa ani rada, ani najvyšší súd nedokázali logicky a konzistentne
vysporiadať s aplikáciou rozsudku Jersild proti Dánsku, pričom rada položila neprimeraný
dôraz na charakter programu sťažovateľky (informovanie zo show biznisu), čo považovala
rada za jeden z dôvodov na odopretie ochrany a odmietnutie aplikácie citovaného rozsudku.
S týmto názorom rady sťažovateľka ďalej polemizovala.
Následne najvyššiemu súdu sťažovateľka vytkla, že sa nezaoberal otázkou
proporcionality, ktorú rovnako ako otázky legality a legitimity neposúdil v súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (okrem iného tiež Pravoye Delo a Shtekel
proti Ukrajine z roku 2011): „Splnenie podmienky legality a legitimity totiž oba orgány
stotožňujú so samotnou skutočnosťou, že existuje ustanovenie § 19 ods. 1, písm. e) ZoVR. Je
však zrejmé, že z hľadiska judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je tým splnená len
podmienka legality. Nie sú tým ale bez ďalšieho splnené ďalšie dve podmienky, a to, že
sankcia v konkrétnom prípade a vzhľadom na jeho špecifické okolnosti sleduje niektorý
z legitímnych cieľov podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru a predovšetkým, že je nevyhnutná
v demokratickej spoločnosti. To dokonca správny orgán tvrdí, že vôbec nie je oprávnený
skúmať. To je však zjavný omyl .“
Sťažovateľka tiež poukázala na to, že súlad s čl. 10 dohovoru nemožno oprieť výškou
sankcie, pretože ani nízka sankcia nemôže ospravedlniť to, že už postih za výkon slobody
prejavu a práva na informácie ako taký je nezlučiteľný z čl. 10 dohovoru (tu poukázala
na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Colaço Mestre a Sic – Sociedale
Independente de Comunicaçao S. A. proti Portugalsku z roku 2007). Podľa sťažovateľky
neobstojí ani argument, že sankcia sťažovateľku neohrozí, pretože môže viesť
k neuverejneniu informácie týkajúcej sa verejného záujmu v budúcnosti: „V danom
konkrétnom prípade jednoducho má verejnosť právo vedieť, čo spevák povedal
na SLÁVIKOVI a ako nemožne a trápne sa snaží svoje výroky vysvetliť.“
Vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľka uviedla, že mu
vytýka vady totožné s výhradami na margo správneho rozhodnutia rady. Podľa jej názoru
skutočnosť, že najvyšší súd má vlastnú predstavu o obsahu takéhoto programu, čo aj
vo svojom rozsudku uviedol, ovplyvnila jeho rozhodovanie vo veci. Tento postoj však
zakladá neprimerané normovanie obsahu informácií prezentovaných v médiách. Práve toto
skreslilo vnímanie veci najvyšším súdom a tiež viedlo k odmietnutiu jedného zo základných
princípov ochrany slobody prejavu a práva na informácie médií, ktorých úlohou je
nastavovať zrkadlo spoločnosti.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 3 Sž 8/2014 zo dňa 24. 02. 2015 porušil právo
sťažovateľa na slobodu prejavu a právo na informácie zaručené čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy
SR a čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sž 8/2014 zo dňa 24. 02. 2015 sa zrušuje
a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z me dzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať
idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu
konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.
Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie
možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné
na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného
zdravia a mravnosti.
Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa
slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania
štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali
udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj
zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo
sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti,
na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu
povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority
a nestrannosti súdnej moci.
Ako zo sťažnosti vyplýva, sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv
rozsudkom najvyššieho súdu tým, že sa nedokázal logicky a konzistentne vysporiadať
s aplikáciou rozsudku Jersild proti Dánsku, nezaoberal sa otázkou proporcionality, ktorú
rovnako ako otázky legality a legitimity neposúdil v súlade s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva, no najmä tým, že si osvojil právne závery vyslovené radou v jej
rozhodnutí.
Sťažovateľka však v prvom rade polemizuje s právnymi názormi a závermi rady a jej
rozhodnutia pomeriava s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. To, čo
najvyššiemu súdu vytýka, sú v podstate jeho právne závery o tom, že rada sa vysporiadala
so skonštatovaným priestupkom proti zákonu o vysielaní a retransmisii zákonným
spôsobom rešpektujúcim povinnosť výkladu práva v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd zásadne nemá oprávnenie preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr. II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00). Inými slovami, úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (m. m. I. ÚS 13/01,
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05,
Najvyšší súd sa v sťažnosťou napadnutom rozsudku svedomito, zrozumiteľne,
konzistentne a spôsobom súladným s ústavou vysporiadal s predmetom konania,
z odôvodnenia rozsudku je zrejmá vlastná úvaha o skutkovom a právnom posúdení
preskúmavaného správneho rozhodnutia rady a konania, ktoré mu predchádzalo,
vysporadajúc sa s tvrdeniami a námietkami sťažovateľky. Jediná výhrada, ktorú možno voči
tomuto rozsudku vzniesť, je skutočnosť, že najvyšší súd fakticky ponechal bez povšimnutia
časť konania predchádzajúcu vydaniu ním preskúmavaného správneho rozhodnutia,
osobitne vysporiadanie sa so záverom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž/3/2013
z 30. októbra 2013, pretože by bolo žiaduce, aby ním preskúmavané správne rozhodnutie
konfrontoval s požiadavkami tohto zrušujúceho rozsudku, najmä či správny orgán
rešpektoval právny názor správneho súdu v ňom vyslovený.
Toto opomenutie však nemá vplyv na hodnotenie namietaného rozsudku najvyššieho
súdu ako nerešpektujúceho požiadavku rešpektovania základných práv a ľudských slobôd
a ústavnokomformného výkladu všeobecne záväzných právnych predpisov.
Ústavný súd zistil, že najvyšší súd v ani jednom z citovaných rozsudkom
nespochybnil právne závery rady, a to aj v prípade zrušenia jej rozhodnutia. Ústavný súd
vytkol nedostatočné vysporiadanie sa s námietkami a tvrdeniami sťažovateľky. Na základe
sťažnosti a jej príloh ani ústavný súd nemá potrebu spochybňovať závery najvyššieho súdu v
napadnutom rozsudku. Rozsudok najvyššieho súdu, rovnako ako aj rozhodnutie rady
preukazujú k slobode slova a k právu na informácie rešpekt, nepopierajú ich. Najvyšší súd
sa veci venoval z hľadísk, ktoré sťažovateľka aj v tomto konaní pokladala za kľúčové, či už z
hľadiska sťažovateľkou namietaného skutkového hodnotenia vystúpenia
v kontexte postojov redaktorov alebo z hľadiska výkladu práva na informácie a slobodu
prejavu Európskym súdom pre ľudské práva v citovaných rozsudkoch.
Vzhľadom na dôraz, aký kladie sťažovateľka na rolu médií, ako aj na právo verejnosti
na informácie, o ktorom práve deklaruje, že ho (aj) touto sťažnosťou bráni, nemôže ústavný
súd nepoukázať na niekoľko detailov. V prvom rade, ako poukázal aj najvyšší súd, sporný
klip zverejnený na web stránke www.cas.sk, podstránke video (tivi.cas.sk) bol uvedený v
sekcii „celebrity“. Ďalšie sekcie sú: správy, šport, zaujímavosti, funny videá, krimi,
technika, auto, sexi telá, varenie, Eva; sekcia celebrity nasleduje po správach. Ústavný súd
si dovolí vysloviť domnienku, že návštevník tivi.cas.sk, sekcie „celebrity“ o informáciách
obsiahnutých v zavesených videách neuvažuje v intenciách verejnej diskusie o probléme,
ale skôr očakáva „ľahší žáner“ správ, či už z „cool“ života celebrít alebo o ich faux pas.
Ako aj najvyšší súd skonštatoval, „je na prevádzkovateľovi mediálnej služby, akú
spravodajskú techniku zvolí, avšak nesie objektívnu zodpovednosť za to, aby spôsob
spracovania obsahovo neporušil ústavný a zákonný rámec ochrany spoločnosti (čl. 26
ods. 4 Ústavy SR a čl. 10 bodom 2 Dohovoru v spojení s § 19 ods. 1 písm. e) zákona
č. 308/2000 Z. z.), v tomto prípade pred propagáciou a zľahčovaním následkov užívania
omamných látok“.
Najvyšší súd jednoznačne vyslovil, že zo strany sťažovateľky „v danom prípade
reprezentovaného redaktorkou programu, nebola potreba otvoreného spoločenského
dialógu na tému užívania omamných látok v posudzovanom programe nijako prezentovaná,
ani neboli uvedené názorové východiská zakladajúce diskusiu na danú tému. Paradoxne,
v posudzovanom programe, zaznela z úst M. S. otvorená propagácia užívania predmetnej
omamnej látky namiesto alkoholu, a to bez akéhokoľvek vyslovenia kritiky, oponujúceho
názoru, prípadne jednoznačného dištancovania sa od uvedených vyhlásení speváka
zo strany navrhovateľa (redaktorky programu).“.
Sama sťažovateľka si je vedomá dôležitosti kontextu vyjadrenia, pričom v prípade
sporného videa mala možnosť tento kontext aktívne dotvoriť. Zo sťažnosti a z jej príloh
mohol ústavný súd zistiť obsah videa, najmä výroky a komentáre redakcie,
zhodne uvádzané sťažovateľkou, radou i najvyšším súdom. Rozpor nastal v hodnotení
kontextu, kedy sťažovateľka tvrdila, že komentáre redakcie smerovali k odsúdeniu
spevákovho správania ako „trápneho pokusu o zviditeľnenie sa“, a najvyšší súd,
že redakciou dotvorený kontext smeroval k popretiu „škandalóznosti“ hudobníkovho
postoja, a repliky a správanie redaktorky „nemožno vnímať ako odsúdenie, príp. jasné
vyjadrenie kritického postoja k vyjadreniam speváka na trému užívania omamnej látky“.
Tento názor jednoznačne a pregnantne vyslovila už rada, ktorá po skonštatovaní
vyjadrení a redaktorky tivi.cas.sk uviedla: „Ako je zo znenia uvedených
vyjadrení zrejmé, nepochybne bola nimi rozširovaná, hlásaná myšlienka pozitívneho vplyvu
marihuany minimálne pri určitej skupine ľudí (pre tých, ktorým dobre slúži, je... je...
požehnaním..). Rovnako bola marihuana vyzdvihovaná nad alkohol a bol prezentovaný
názor podporujúci jej legalizáciu (... Ja by som zakázal alkohol a povolil marihuanu). Je
možné konštatovať, že marihuana bola vyjadreniami interpreta v podstate odporúčaná.
Propagačný charakter programu je nepochybne umocňovaný tým, že autorom uvedených
vyjadrení je populárna osobnosť zábavného biznisu, o čom svedčí aj jej úspech v ankete
Slávik a rovnako tak počet avizovaných verejných vystúpení. Nakoľko je
interpretom hip hopovej scény a členom populárnej skupiny , má celkom zrejme značný
vplyv na veľkú skupinu najmä mladých ľudí, pre ktorých je rešpektovanou osobnosťou
a vzorom, najmä pokiaľ sa jedná o životný štýl. Na základe predmetného programu mohli
mladí ľudia, pre ktorých je životný štýl hviezd show biznisu v mnohých aspektoch určujúci
nadobudnúť dojem, že užívanie drog je pre dosiahnutie spoločenskej prestíže nápomocné až
žiaduce a navyše je spoločensky akceptovateľné, k čomu výrazne prispieva aj fakt,
že redaktorka svojimi komentármi stavala vyjadrenia do pozície bežnej,
prirodzenej súčasti každodenného života spoločnosti, čím ich nepochybne do veľkej miery
zľahčovala a dokonca je možné konštatovať, že boli verejne otvorene ospravedlňované.
Uvedené potom môže mať za následok imitáciu uvedeného životného štýlu
vrátane užívania omamných látok práve mladými ľuďmi.“
Nemožno však inak, než súhlasiť s tvrdením sťažovateľky o potrebe poskytovať
ochranu slobode prejavu, ako i právu (verejnosti) na informácie. Táto by však nemala
opomínať čl. 13 ods. 2 ústavy, v zmysle ktorého medze základných práv a slobôd možno
upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom, ako ani čl. 26 ods. 4
ústavy, ktorý vymedzuje podmienky obmedzenia slobodu prejavu a práva vyhľadávať a šíriť
informácie, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a
slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
Slovenský právny poriadok marihuanu pokladá za látku (drogu), ktorej užívanie nepovoľuje
bez ohľadu na vek, pričom dôvod tohto zákazu možno subsumovať pod opatrenie
nevyhnutné na ochranu verejného zdravia.
Je tiež pravdou, že o tejto problematike existuje nejednotnosť v odbornej obci
i verejnosti, a to z hľadiska medicínskeho, ako aj rekreačného užívania drogy. Relácia, ktorú
sťažovateľka háji, je programom zábavného typu, nie je debatnou platformou. No najmä tak,
ako ju zostavila a zverejnila sťažovateľka, vrátane hlavného titulku, ju nemožno považovať
za argument v tejto diskusii, ktorá navyše nie je aktuálne na Slovensku mediálne „živá“, a to
ani na sociálnych médiách, ani za „nastavovanie zrkadla“, či za reláciu, bez ktorej by došlo
k obmedzeniu práva verejnosti na informácie. Spôsob, ako s vystúpením
sťažovateľka naložila, naznačuje skôr zámer sťažovateľky nezaostať za „informovaním“ voči
ostatným bulvárnym platformám a súčasne sa od nich odlíšiť popretím údajného škandálu a
hraničí so zneužitím slobody prejavu a práva tretích subjektov na informácie.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie, preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne
neopodstatneným návrhom. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na
odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi
označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním
alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak
ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví
zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky z hľadiska možnosti porušenia jej práv podľa
čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru vyhodnotil ako zjavne
neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 25 ods. 2 zákon o ústavnom súde odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2015