Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 484/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti RINGIER AXEL SPRINGER Slovakia, a. s.,

Prievozská 14, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou HAVLÁT & PARTNERS,

Rudnayovo námestie 1, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ján Havlát,

vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v , 2 a 4

Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 24. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti RINGIER AXEL SPRINGER Slovakia, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2015

doručená sťažnosť spoločnosti RINGIER AXEL SPRINGER Slovakia, a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 26

ods. 1, 2 a 4 (ďalej len „“) a práva zaručeného v

ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 24. februára 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa v konaní

v správnom súdnictve napadla správnou žalobou rozhodnutie Rady pre vysielanie

a retransmisiu (ďalej len „rada“) sp. zn. z 11. februára 2014 v konaní

sp. zn. 346 PLO/O 4393/2012. Týmto rozhodnutím rada uložila sťažovateľke pokutu

vo výške 500 eur za porušenie povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 1 písm. e) zákona

č. o vysielaní a retransmisii a o zmene

o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní

a retransmisii“) tým, že 13. júla 2012 v rámci svojej audiovizuálnej mediálnej služby

na požiadanie tivi poskytovanej prostredníctvom internetovej stránky www.cas.sk sekcia

„tivi.sk“ poskytovala v rubrike „Celebrity“ program „ na Slávikovi: Chcel

šokovať, keď ďakoval za rastlinku?“, ktorý svojím obsahom a spôsobom spracovania

otvorene propagoval užívanie omamných látok.

Sťažovateľka uviedla, že „Ide o v poradí druhé rozhodnutie v predmetnej veci, keď

prvé rozhodnutie správneho orgánu Najvyšší súdu SR rozsudkom sp. zn. zo dňa

16. 12. 2013 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR v tomto rozsudku okrem iného zaujal právny názor, že je

povinnosťou Rady pre vysielanie a retransmisiu náležite zdôvodniť kolíziu zásahu do práva

sťažovateľa na slobodu prejavu a práva na informácie s nevyhnutnou ochranou verejného

záujmu a to vzhľadom na štandardný výklad čl. 10 Dohovoru. Výslovne Najvyšší súd SR

zdôraznil, že hoci judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nie je súčasťou právneho

poriadku Slovenskej republiky, postup a rozhodovanie orgánov verejnej moci v rozpore

s jeho judikatúrou, môže mať za následok, že Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodne

tak, že takýmto postupom (rozhodnutím) došlo k porušeniu práva garantovaného

Dohovorom. Pretože správny orgán takto nepostupoval, zaťažil rozhodnutie vadou

nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov.“.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľka zdôraznila dôležitosť základného práva na slobodu

prejavu tiež poukazom na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. , ako aj

rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Observer a Guardian proti

Spojenému kráľovstvu z roku 1991, Handyside z roku 1976, Lingens z roku 1986,

Oberschlick z roku 1991, Vogt proti Nemecku z roku 1995, Door a Dublin Well Woman

proti Írsku z roku 1992, Cumpänä a Mazäre proti Rumunsku z roku 2004, nepriamo

Goodwin proti Spojenému kráľovstvu z roku 1996, Fressoz a Roire proti Francúzsku z roku

1999), osobitne s dôrazom na rozsudok vo veci Pravoye Delo a Shtekel proti Ukrajine

z roku 2011 a Jersild proti Dánsku z roku 1994.

Za dôležité v prerokovávanej veci označila sťažovateľka chápanie a výklad pojmu

„propagácia“: „Propagácia vo všeobecnom chápaní je zámerné rozširovanie myšlienok,

názorov za účelom dosiahnutia stanoveného cieľa. Aby teda išlo o propagáciu, dokonca

o propagáciu otvorenú, musí byť preukázané, že vysielanie predmetného programu

sledovalo cieľ podporiť užívanie marihuany. Sťažovateľ však takýto cieľ nesledoval.“

Uviedla, že «Predmetom informovania v uvedenom programe bolo verejnosti priblížiť

interpreta oceneného v rámci celoštátnej ankety SLÁVIK. Ten sa okrem svojho talentu

„zviditeľnil“ aj svojím kontroverzným poďakovaním „inšpirujúcej zelenej rastlinke“.

Predmetom informovania boli teda otázky legitímneho verejného záujmu... Je teda zrejmé,

že sťažovateľ nielenže nesledoval cieľ otvorene propagovať užívanie rastliny Cannabis, ale

sledoval cieľ informovať o otázkach legitímneho verejného záujmu a súčasne aj cieľ

realizovať právo na informácie, podstatou ktorého je šírenie informácií o otázkach

legitímneho verejného záujmu.».

Následne rozpracovala analýzu vyhlásení prezentovaných v programe, na ktorú

poukázala s tým, že nemožno opomínať spôsob (odsudzujúci, neschvaľujúci), akým

sťažovateľka tému spracovala. Zdôraznila, že „Účelom programu nebolo schvaľovať alebo

podporovať kontroverzné vyhlásenia speváka , či schvaľovať alebo

podporovať užívanie marihuany. Účelom programu bolo na jednej strane pomenovať podľa

všetkého priehľadný pokus speváka upútať na seba pozornosť a vytvárať okolo seba nádych

kontroverznosti a na druhej strane vysloviť názor, že o problematike užívania omamných

látok je potrebné hovoriť otvorene... Popis objektívnej skutočnosti, udalosti, ktorá sa udiala

pred tisíckami divákov, nemožno považovať za otvorenú propagáciu marihuany.

Poukazujeme na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Pravoye Delo

a Shtekel proti UKRAJINE z roku 2011, podľa ktorého je právom novinárov šíriť tvrdenia

vykonané inými, šíriť informácie publikované na internete a komentovať skutočnosti, ktoré

boli na internete uverejnené.“.

S ohľadom na vykonanú analýzu sťažovateľka skonštatovala, že východisko rady –

široká definícia pojmu „propagácia“ ako akýkoľvek prejav, ktorý sa týka užívania

omamných látok – je zjavne chybné a je potrebné ho odmietnuť, pretože vo svojej podstate

popiera slobodu prejavu.

Uviedla, že jej námietkami o tom, že „Správny orgán sa priklonil k takému významu

tohto pojmu, ktorý zahŕňa akékoľvek šírenie informácie bez ohľadu na zámer autora

spravodajského materiálu, a to napriek tomu, že:

(i) z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva naopak princíp

reštriktívneho výkladu. Obmedzenia slobody prejavu a práva na informácie podľa druhého

odseku čl. 10 Dohovoru predstavujú výnimky, ktoré je potrebné ich interpretovať

a aplikovať reštriktívne (napr. Observer a Guardian proti Spojenému kráľovstvu z roku

1991, Handyside z roku 1976, Lingens z roku 1986, Oberschlick z roku 1991, Vogt proti

Nemecku z roku 1995, Dor a Dublin Well Woman proti írsku z roku 1992 );

(ii) takýto výklad pojmu celkom zrejme nie je kompatibilný s rozsudkom Európskeho

súdu pre ľudské práva vo veci JERS1LD proti DÁNSKU z roku 1994. Z obsahu rozsudku

celkom jasne vyplýva, že samotná skutočnosť, že v relácii zaznel rasistický prejav, nie je

dôvodom pre postih za výkon slobody prejavu;

(iii) takýto výklad má zmrazujúci vplyv na diskusiu o otázkach legitímneho verejného

záujmu“, sa najvyšší súd vôbec nezaoberal.

Sťažovateľka ďalej namietla, že rada jednotlivé informácie uverejnené v programe

posudzovala izolovane bez ohľadu na kontext, v akom boli prednesené (nález ústavného

súdu sp. zn. , rozsudky Európskeho súdu pre ľudského práva vo veciach

Feldek proti Slovenskej republike z roku 2001, Colaco Mestre a Sic proti Portugalsku

z roku 2007, Perná proti Taliansku z roku 2003 alebo Cumpänä a Mazäre proti Rumunsku

z roku 2004). Zopakovala, že účelom programu nebolo schvaľovať či podporovať

kontroverzné vyhlásenie speváka „ “, resp. užívanie marihuany, ale

„pomenovať a ironicky kritizovať priehľadný pokus speváka upútať na seba pozornosť

a vytvárať okolo seba nádych kontroverznosti a na druhej strane vysloviť názor, že

o problematike užívania omamných látok je potrebné hovoriť otvorene“. Toto sťažovateľka

označila za „legitímny výkon slobody prejavu a práva na informácie, ktoré preto nemôže

byť predmetom sankcionovania zo strany správneho orgánu“.

Následne na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení sťažovateľka predložila ďalší

rozbor správy vrátane reakcie redaktorov, kedy napr. uviedla slová redaktorky: „Veď čo si

budeme nahovárať. Táto rastlinka je v povedomí slovenských občanov už asi dosť známa

a netreba ju predstavovať.“ Z tejto reakcie má byť zrejmé, že «Je zrejmé, že redaktorka sa

týmto nesnažila bagatelizovať a ospravedlňovať užívanie marihuany, ale sa snažila vyjadriť

svoj dešpekt k takýmto a podobným vyhláseniam celebrít, ktoré sa snažia takýmto lacným

a dá sa povedať už ošúchaným spôsobom pútať pozornosť verejnosti. Sám správny orgán

priznal, že vyjadrenia redaktorky boli ironické. Predmetom kritiky redaktorky je to, že sa

spevák snaží pútať na seba pozornosť kvázi záhadnými tvrdeniami o užívaní marihuany,

čo je však trápne, keď každý vie, o čom spevák hovorí. Pokiaľ potom správny orgán popiera

kritické ladenie komentárov redaktorky, zjavne to odporuje obsahu programu... Redaktorka

kritizuje to, že svojimi výrokmi sa snažil vytvoriť okolo seba škandál, aby

upútal na seba pozornosť, že hovoril „záhadne“, hoci je každému zrejmé, o čom hovoril; že

v danom prípade ide iba o pózu, ktorá nemôže tých „viac chápavých“ zaujať („Chcel

šokovať, keď ďakoval za rastlinku?“, „Takže teraz poďme všetci híkať nad tým, aký škandál

spôsobil. To asi nie“).». V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva Jersild proti Dánsku z roku 1994 a Nergens Tidende a další proti Nórsku

z roku 2000.

Podľa názoru sťažovateľky rada neškodnému komentáru prisúdila význam, ktorý

nemá, a vyvodila svoje závery bez akéhokoľvek základu, opomenula kontext, ako aj

ironický (správne skôr sarkastický, pozn.) tón redaktorky, sústreďuje sa len na textovú časť

audiovizuálneho záznamu, čím ho vytrháva z kontextu.

Za ďalšie výrazné pochybenie vedúce k zásahu do práva sťažovateľky na slobodu

prejavu označila sťažovateľka to, že rada dotknutý program vôbec neposudzovala z hľadísk

a výkladov vyplývajúcich z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, v čom videla aj

porušenie záväzného právneho názoru najvyššieho súdu vysloveného v jeho skoršom

rozsudku sp. zn. zo 16. decembra 2013 [§ 250j ods. 7 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“)]. V tomto rozsudku okrem iného vyslovil, že je povinnosťou

rady „náležite zdôvodniť kolíziu zásahu do práva navrhovateľa na slobodu prejavu a práva

na informácie s nevyhnutnou ochranou verejného záujmu, a to vzhľadom na štandardný

výklad čl. 10 Dohovoru“, ktorý podľa sťažovateľky predstavujú práve ňou v sťažnosti

citované rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva. Podčiarkla, že v novom rozhodnutí

rada len zopakovala svoje predchádzajúce stanoviská a závery, ktoré najvyšší súd v tu

označenom skoršom rozsudku posúdil ako „jednostranné, formalistické, a teda ako zjavne

nezdôvodnené, a tým aj v nesúlade s SR a Dohovoru“. Toto je podľa

sťažovateľky absolútne neprijateľné.

Ďalej sťažovateľka rozobrala štruktúru a argumentáciu rady v jej rozhodnutí, ktoré

predchádzalo napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, pričom dôrazne poukázala

na rozpor záverov rady s rozsudkom Jersild proti Dánsku, ktorý ďalej sťažovateľka použila

na podporu vlastných názorov, pretože je toho názoru, že princípy tohto prípadu sú

„v plnom rozsahu aplikovateľné aj v danom prípade. Výroky samé osebe

môžu byť posudzované ako negatívne, resp. zavrhnutiahodné a časť z nich bez legitímnej

ambície na ochranu SR alebo Dohovoru, avšak postihnutie sťažovateľa

za ich šírenie, t. j. jeho postihnutie za šírenie výrokov iných vážne ohrozuje prínos tlače

k rozprave nad otázkami verejného záujmu. Sťažovateľ nemal úmysel otvorene propagovať

užívanie omamných látok. Hoci výroky neboli sprevádzané otvorene

odsudzujúcimi výrokmi redaktorky, v každom prípade boli sprevádzané ironickými

komentármi redaktorky, v každom prípade boli sprevádzané ironickými komentármi, ktoré

vyjadrovali dešpekt ich autorky k správaniu a výrokom speváka. Uvedené je pochopiteľné,

keď redaktorka nekomentovala otvorené hlásanie rasovej nenávisti, ale viac či menej skryté

a viac či menej úprimné vyjadrenia na tému užívania mäkkej drogy motivované podľa

všetkého snahou vyvolať pozornosť verejnosti.“. Rada podľa sťažovateľky nesprávne

posúdila vyjadrenia redaktorky ako zľahčujúce problematiku návykových látok. Vznikla

teda situácia výrazne podobná citovanému rozsudku Jersild proti Dánsku, kedy redaktor

poskytol priestor pre prezentáciu názorov neonacistickej organizácie, ktoré kriticky

komentoval.

Pokiaľ najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol ako jediný dôvod, prečo vo veci

neaplikovať rozsudok Jersild proti Dánsku, skutočnosť, že redaktorka sa jednoznačne

nedištancovala od názoru, resp. vyjadrenia prezentovaného treťou osobou, sťažovateľka

uviedla, že rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva staval na inom argumente. Tým je

„princíp, že úlohou médií je šíriť (reprodukovať) všetky názory verejného významu, a to aj

také, ktoré samé osebe nepožívajú ochranu podľa čl. 10 Dohovoru; i keď by takéto názory

nemali by právnym systémom opomínané, ohnisko záujmu by malo byť zamerané na zdroj

takýchto prejavov, ale nie na médiá, ktoré ich len reprodukujú. To, že Európsky súd pre

ľudské práva zmienil skutočnosť, že v prípade Jersild proti DÁNSKU z roku 1994 sa novinár

od výrokov extrémistov otvorene dištancoval, je potrebné vnímať v kontexte, že novinár sám

rasovú nenávisť nehlásal; nemožno to ale vnímať ako podmienku ochrany podľa čl. 10

Dohovoru.“.

Poukázala tiež na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Thoma

v. Luxembursko z roku 2001, konkrétne na názor, že „podľa ktorého všeobecná požiadavka

pre novinárov systematicky a formálne sa dištancovať od obsahu citácií, ktoré by mohli

uraziť alebo provokovať ostatných, alebo poškodiť ich povesť nie je zlučiteľná s úlohou

tlače, ktorá spočíva v poskytovaní informácií o aktuálnom dianí, názoroch a myšlienkach.

Rovnako ako v citovanom, aj v tomto prípade bolo z programu zrejmé, čo sú citácie

respondenta a čo sú komentáre redaktora, čo považoval Európsky súd pre ľudské práva

z a podstatné“. Dodala, že „ironické komentáre“ redaktorky dostatočne vyjadrovali jej

dešpekt, napriek absencii otvorene odsudzujúcej reakcii.

Podľa sťažovateľky sa ani rada, ani najvyšší súd nedokázali logicky a konzistentne

vysporiadať s aplikáciou rozsudku Jersild proti Dánsku, pričom rada položila neprimeraný

dôraz na charakter programu sťažovateľky (informovanie zo show biznisu), čo považovala

rada za jeden z dôvodov na odopretie ochrany a odmietnutie aplikácie citovaného rozsudku.

S týmto názorom rady sťažovateľka ďalej polemizovala.

Následne najvyššiemu súdu sťažovateľka vytkla, že sa nezaoberal otázkou

proporcionality, ktorú rovnako ako otázky legality a legitimity neposúdil v súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (okrem iného tiež Pravoye Delo a Shtekel

proti Ukrajine z roku 2011): „Splnenie podmienky legality a legitimity totiž oba orgány

stotožňujú so samotnou skutočnosťou, že existuje ustanovenie § 19 ods. 1, písm. e) ZoVR. Je

však zrejmé, že z hľadiska judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je tým splnená len

podmienka legality. Nie sú tým ale bez ďalšieho splnené ďalšie dve podmienky, a to, že

sankcia v konkrétnom prípade a vzhľadom na jeho špecifické okolnosti sleduje niektorý

z legitímnych cieľov podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru a predovšetkým, že je nevyhnutná

v demokratickej spoločnosti. To dokonca správny orgán tvrdí, že vôbec nie je oprávnený

skúmať. To je však zjavný omyl .“

Sťažovateľka tiež poukázala na to, že súlad s čl. 10 dohovoru nemožno oprieť výškou

sankcie, pretože ani nízka sankcia nemôže ospravedlniť to, že už postih za výkon slobody

prejavu a práva na informácie ako taký je nezlučiteľný z čl. 10 dohovoru (tu poukázala

na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Colaço Mestre a Sic – Sociedale

Independente de Comunicaçao S. A. proti Portugalsku z roku 2007). Podľa sťažovateľky

neobstojí ani argument, že sankcia sťažovateľku neohrozí, pretože môže viesť

k neuverejneniu informácie týkajúcej sa verejného záujmu v budúcnosti: „V danom

konkrétnom prípade jednoducho má verejnosť právo vedieť, čo spevák povedal

na SLÁVIKOVI a ako nemožne a trápne sa snaží svoje výroky vysvetliť.“

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľka uviedla, že mu

vytýka vady totožné s výhradami na margo správneho rozhodnutia rady. Podľa jej názoru

skutočnosť, že najvyšší súd má vlastnú predstavu o obsahu takéhoto programu, čo aj

vo svojom rozsudku uviedol, ovplyvnila jeho rozhodovanie vo veci. Tento postoj však

zakladá neprimerané normovanie obsahu informácií prezentovaných v médiách. Práve toto

skreslilo vnímanie veci najvyšším súdom a tiež viedlo k odmietnutiu jedného zo základných

princípov ochrany slobody prejavu a práva na informácie médií, ktorých úlohou je

nastavovať zrkadlo spoločnosti.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. zo dňa 24. 02. 2015 porušil právo

sťažovateľa na slobodu prejavu a právo na informácie zaručené , 2 a 4

SR a čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 24. 02. 2015 sa zrušuje

a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z me dzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie

možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné

na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného

zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania

štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali

udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj

zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo

sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti,

na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu

povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority

a nestrannosti súdnej moci.

Ako zo sťažnosti vyplýva, sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv

rozsudkom najvyššieho súdu tým, že sa nedokázal logicky a konzistentne vysporiadať

s aplikáciou rozsudku Jersild proti Dánsku, nezaoberal sa otázkou proporcionality, ktorú

rovnako ako otázky legality a legitimity neposúdil v súlade s judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva, no najmä tým, že si osvojil právne závery vyslovené radou v jej

rozhodnutí.

Sťažovateľka však v prvom rade polemizuje s právnymi názormi a závermi rady a jej

rozhodnutia pomeriava s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. To, čo

najvyššiemu súdu vytýka, sú v podstate jeho právne závery o tom, že rada sa vysporiadala

so skonštatovaným priestupkom proti zákonu o vysielaní a retransmisii zákonným

spôsobom rešpektujúcim povinnosť výkladu práva v súlade s ( ).

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd zásadne nemá oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr. ,

). Inými slovami, úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnou zmluvou podľa (m. m. ,

).

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (m. m. , , , ,

).

Najvyšší súd sa v sťažnosťou napadnutom rozsudku svedomito, zrozumiteľne,

konzistentne a spôsobom súladným s vysporiadal s predmetom konania,

z odôvodnenia rozsudku je zrejmá vlastná úvaha o skutkovom a právnom posúdení

preskúmavaného správneho rozhodnutia rady a konania, ktoré mu predchádzalo,

vysporadajúc sa s tvrdeniami a námietkami sťažovateľky. Jediná výhrada, ktorú možno voči

tomuto rozsudku vzniesť, je skutočnosť, že najvyšší súd fakticky ponechal bez povšimnutia

časť konania predchádzajúcu vydaniu ním preskúmavaného správneho rozhodnutia,

osobitne vysporiadanie sa so záverom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. októbra 2013, pretože by bolo žiaduce, aby ním preskúmavané správne rozhodnutie

konfrontoval s požiadavkami tohto zrušujúceho rozsudku, najmä či správny orgán

rešpektoval právny názor správneho súdu v ňom vyslovený.

Toto opomenutie však nemá vplyv na hodnotenie namietaného rozsudku najvyššieho

súdu ako nerešpektujúceho požiadavku rešpektovania základných práv a ľudských slobôd

a ústavnokomformného výkladu všeobecne záväzných právnych predpisov.

Ústavný súd zistil, že najvyšší súd v ani jednom z citovaných rozsudkom

nespochybnil právne závery rady, a to aj v prípade zrušenia jej rozhodnutia. Ústavný súd

vytkol nedostatočné vysporiadanie sa s námietkami a tvrdeniami sťažovateľky. Na základe

sťažnosti a jej príloh ani ústavný súd nemá potrebu spochybňovať závery najvyššieho súdu v

napadnutom rozsudku. Rozsudok najvyššieho súdu, rovnako ako aj rozhodnutie rady

preukazujú k slobode slova a k právu na informácie rešpekt, nepopierajú ich. Najvyšší súd

sa veci venoval z hľadísk, ktoré sťažovateľka aj v tomto konaní pokladala za kľúčové, či už z

hľadiska sťažovateľkou namietaného skutkového hodnotenia vystúpenia

v kontexte postojov redaktorov alebo z hľadiska výkladu práva na informácie a slobodu

prejavu Európskym súdom pre ľudské práva v citovaných rozsudkoch.

Vzhľadom na dôraz, aký kladie sťažovateľka na rolu médií, ako aj na právo verejnosti

na informácie, o ktorom práve deklaruje, že ho (aj) touto sťažnosťou bráni, nemôže ústavný

súd nepoukázať na niekoľko detailov. V prvom rade, ako poukázal aj najvyšší súd, sporný

klip zverejnený na web stránke www.cas.sk, podstránke video (tivi.cas.sk) bol uvedený v

sekcii „celebrity“. Ďalšie sekcie sú: správy, šport, zaujímavosti, funny videá, krimi,

technika, auto, sexi telá, varenie, Eva; sekcia celebrity nasleduje po správach. Ústavný súd

si dovolí vysloviť domnienku, že návštevník tivi.cas.sk, sekcie „celebrity“ o informáciách

obsiahnutých v zavesených videách neuvažuje v intenciách verejnej diskusie o probléme,

ale skôr očakáva „ľahší žáner“ správ, či už z „cool“ života celebrít alebo o ich faux pas.

Ako aj najvyšší súd skonštatoval, „je na prevádzkovateľovi mediálnej služby, akú

spravodajskú techniku zvolí, avšak nesie objektívnu zodpovednosť za to, aby spôsob

spracovania obsahovo neporušil ústavný a zákonný rámec ochrany spoločnosti (čl. 26

ods. 4 SR a bodom 2 Dohovoru v spojení s zákona

č. ), v tomto prípade pred propagáciou a zľahčovaním následkov užívania

omamných látok“.

Najvyšší súd jednoznačne vyslovil, že zo strany sťažovateľky „v danom prípade

reprezentovaného redaktorkou programu, nebola potreba otvoreného spoločenského

dialógu na tému užívania omamných látok v posudzovanom programe nijako prezentovaná,

ani neboli uvedené názorové východiská zakladajúce diskusiu na danú tému. Paradoxne,

v posudzovanom programe, zaznela z úst M. S. otvorená propagácia užívania predmetnej

omamnej látky namiesto alkoholu, a to bez akéhokoľvek vyslovenia kritiky, oponujúceho

názoru, prípadne jednoznačného dištancovania sa od uvedených vyhlásení speváka

zo strany navrhovateľa (redaktorky programu).“.

Sama sťažovateľka si je vedomá dôležitosti kontextu vyjadrenia, pričom v prípade

sporného videa mala možnosť tento kontext aktívne dotvoriť. Zo sťažnosti a z jej príloh

mohol ústavný súd zistiť obsah videa, najmä výroky a komentáre redakcie,

zhodne uvádzané sťažovateľkou, radou i najvyšším súdom. Rozpor nastal v hodnotení

kontextu, kedy sťažovateľka tvrdila, že komentáre redakcie smerovali k odsúdeniu

spevákovho správania ako „trápneho pokusu o zviditeľnenie sa“, a najvyšší súd,

že redakciou dotvorený kontext smeroval k popretiu „škandalóznosti“ hudobníkovho

postoja, a repliky a správanie redaktorky „nemožno vnímať ako odsúdenie, príp. jasné

vyjadrenie kritického postoja k vyjadreniam speváka na trému užívania omamnej látky“.

Tento názor jednoznačne a pregnantne vyslovila už rada, ktorá po skonštatovaní

vyjadrení a redaktorky tivi.cas.sk uviedla: „Ako je zo znenia uvedených

vyjadrení zrejmé, nepochybne bola nimi rozširovaná, hlásaná myšlienka pozitívneho vplyvu

marihuany minimálne pri určitej skupine ľudí (pre tých, ktorým dobre slúži, je... je...

požehnaním..). Rovnako bola marihuana vyzdvihovaná nad alkohol a bol prezentovaný

názor podporujúci jej legalizáciu (... Ja by som zakázal alkohol a povolil marihuanu). Je

možné konštatovať, že marihuana bola vyjadreniami interpreta v podstate odporúčaná.

Propagačný charakter programu je nepochybne umocňovaný tým, že autorom uvedených

vyjadrení je populárna osobnosť zábavného biznisu, o čom svedčí aj jej úspech v ankete

Slávik a rovnako tak počet avizovaných verejných vystúpení. Nakoľko je

interpretom hip hopovej scény a členom populárnej skupiny , má celkom zrejme značný

vplyv na veľkú skupinu najmä mladých ľudí, pre ktorých je rešpektovanou osobnosťou

a vzorom, najmä pokiaľ sa jedná o životný štýl. Na základe predmetného programu mohli

mladí ľudia, pre ktorých je životný štýl hviezd show biznisu v mnohých aspektoch určujúci

nadobudnúť dojem, že užívanie drog je pre dosiahnutie spoločenskej prestíže nápomocné až

žiaduce a navyše je spoločensky akceptovateľné, k čomu výrazne prispieva aj fakt,

že redaktorka svojimi komentármi stavala vyjadrenia do pozície bežnej,

prirodzenej súčasti každodenného života spoločnosti, čím ich nepochybne do veľkej miery

zľahčovala a dokonca je možné konštatovať, že boli verejne otvorene ospravedlňované.

Uvedené potom môže mať za následok imitáciu uvedeného životného štýlu

vrátane užívania omamných látok práve mladými ľuďmi.“

Nemožno však inak, než súhlasiť s tvrdením sťažovateľky o potrebe poskytovať

ochranu slobode prejavu, ako i právu (verejnosti) na informácie. Táto by však nemala

opomínať , v zmysle ktorého medze základných práv a slobôd možno

upraviť za podmienok ustanovených touto len zákonom, ako ani

, ktorý vymedzuje podmienky obmedzenia slobodu prejavu a práva vyhľadávať a šíriť

informácie, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a

slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Slovenský právny poriadok marihuanu pokladá za látku (drogu), ktorej užívanie nepovoľuje

bez ohľadu na vek, pričom dôvod tohto zákazu možno subsumovať pod opatrenie

nevyhnutné na ochranu verejného zdravia.

Je tiež pravdou, že o tejto problematike existuje nejednotnosť v odbornej obci

i verejnosti, a to z hľadiska medicínskeho, ako aj rekreačného užívania drogy. Relácia, ktorú

sťažovateľka háji, je programom zábavného typu, nie je debatnou platformou. No najmä tak,

ako ju zostavila a zverejnila sťažovateľka, vrátane hlavného titulku, ju nemožno považovať

za argument v tejto diskusii, ktorá navyše nie je aktuálne na Slovensku mediálne „živá“, a to

ani na sociálnych médiách, ani za „nastavovanie zrkadla“, či za reláciu, bez ktorej by došlo

k obmedzeniu práva verejnosti na informácie. Spôsob, ako s vystúpením

sťažovateľka naložila, naznačuje skôr zámer sťažovateľky nezaostať za „informovaním“ voči

ostatným bulvárnym platformám a súčasne sa od nich odlíšiť popretím údajného škandálu a

hraničí so zneužitím slobody prejavu a práva tretích subjektov na informácie.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie, preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne

neopodstatneným návrhom. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na

odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi

označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním

alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak

ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví

zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, ).

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky z hľadiska možnosti porušenia jej práv podľa

, 2 a 4 a a 2 dohovoru vyhodnotil ako zjavne

neopodstatnenú a ako takú ju podľa odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015