Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 34/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. novembra 2012

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja

Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť Mgr. R. D., T., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na informácie zaručeného v čl. 26 ods. 1

a 2 postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom

pod sp. zn. na pojednávaní konanom 30. novembra 2011 a jeho oznámením

z 12. decembra 2011 a takto

rozhodol:

1. Základné právo Mgr. R. D. na informácie zaručené v a 2

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I na verejnom pojednávaní

konanom 30. novembra 2011 vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho oznámením

z 12. decembra 2011 p o r u š e n é b o l o .

2. Oznámenie Okresného súdu Bratislava I z 12. decembra 2011 z r u š u j e .

3. Mgr. R. D. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,52 €

(slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiatdva centov), ktorú j e Okresný súd Bratislava I

p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokáta Mgr. V. Š., B., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-9 zo 14. marca 2012 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. R. D., T. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na informácie

zaručeného v a 2 (ďalej len „“) postupom

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

na pojednávaní konanom 30. novembra 2011 a jeho oznámením

z 12. decembra 2011.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že «Sťažovateľ sa ako verejnosť zúčastnil dňa

30.11.2011 verejného pojednávania na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „OS BA I“)

vo veci sp. zn. , z ktorého vyhotovoval zvukový záznam. Sťažovateľ však

vyhotovovaním zvukového záznamu nijako nerušil priebeh pojednávania, keďže jeho

nahrávacie zariadenie nevydávalo zvuky ani nebolo zdrojom svetelných efektov, nebolo

nadrozmerné, sťažovateľ sa za účelom vyhotovenia zvukového záznamu nepohyboval

v súdnej sieni, ale iba pokojne sedel na mieste určenom pre verejnosť.

Hodinu po začatí pojednávania si navrhovateľ všimol, že sťažovateľ vyhotovuje

zvukový záznam priebehu pojednávania a upozornil na to sudkyňu.

Sudkyňa na upozornenie zo strany navrhovateľa zareagovala tým, že sťažovateľovi

najprv oznámila, že bol povinný požiadať súd o súhlas s nahrávaním, neskôr toto stanovisko

zmenila tak, že bol povinný nahrávanie vopred oznámiť súdu.

Súčasne sudkyňa oznámila sťažovateľovi, že zvukový záznam pojednávania nesmie

použiť bez súhlasu súdu. Následne listom zo dňa 08.12.2011 sťažovateľ požiadal súd

o súhlas s použitím zvukového záznamu. Listom zo dňa 12.12.2011 súd oznámil

sťažovateľovi nesúhlas s použitím zvukového záznamu.».

Sťažovateľ ďalej po citovaní označených článkov a relevantnej judikatúry

ústavného súdu v rámci dôvodov sťažnosti uviedol:

«Zákonmi, ktoré upravujú právo na informácie vo vzťahu k súdnemu pojednávaniu

sú a o sudcoch a prísediacich. Tieto

právne predpisy nespájajú výkon práva na informácie s ohlasovacou ani povoľovacou

povinnosťou a nerobí tak ani iný právny predpis.

Ust. síce umožňuje urobiť samosudcovi „vhodné opatrenia“, jeho

rozhodovacia právomoc je však obmedzená na súdnu sieň, v ktorej vedie pojednávanie

a časovo je vymedzená priebehom súdneho pojednávania (nemôže uplatniť oprávnenia

podľa § 34 ods. 3 zákona o sudcoch a prísediacich mimo času pojednávania, t. j. pred

pojednávaním alebo po pojednávaní). Vhodné opatrenia v zmysle ust. však môžu

smerovať iba k naplneniu účelu pojednávania a vykonaniu dôkazov. Takýmto opatrením

však nie je podmieňovanie vyhotovovania zvukového záznamu priebehu pojednávania

oznámením či povolením, pokiaľ samozrejme vyhotovovaním záznamu nedochádza

k rušeniu priebehu pojednávania. Sťažovateľ však vyhovovaním zvukového záznamu

priebeh pojednávania nijako nenarúšal, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že navrhovateľ si

všimol zhotovovanie zvukového záznamu až hodinu po začatí pojednávania.

Samosudkyňa však výkon sťažovateľovho práva na informácie podmieňovala najskôr

povolením, neskôr už iba ohlásením. Zároveň povolením podmieňovala aj neskoršie

použitie zvukového záznamu a po podaní písomnej žiadosti zo strany sťažovateľa mu tento

súhlas odoprela.

Sudkyňa tak svojím postupom bez zákonného oprávnenia obmedzila právo

sťažovateľa na informácie podľa ,ods. 2 .»

Na základe uvedených podstatných skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. OS BA I postupom na pojednávaní dňa 30.11.2011 vo veci sp. zn.

porušil základné práva sťažovateľa zaručené v , ods. 2 SR.

2. OS BA I oznámením nesúhlasu s použitím zvukového záznamu listom zo dňa

12.12.2011 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v , ods. 2 SR.

3. Oznámenie OS BA I zo dňa 12.12.2011 sa zrušuje.

4. OS BA I je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania na účet jeho

právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

K prijatej sťažnosti sa vyjadril okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. A.

K., listom sp. zn. Spr 3314/2012 z 18. apríla 2012. Predsedníčka okresného súdu vo svojom

vyjadrení k veci uviedla:

„Podľa názoru sťažovateľa, postup zákonnej sudkyne v konaní vedenom pod sp.zn.

odporuje zákonu, pretože podľa ústavného práva na informácie spočívajúce

vo vyhotovovaní písomných zápiskov, či zvukového záznamu na verejnom súdnom

pojednávaní nepodlieha povoleniu ani ohlasovacej povinnosti, a to ani pri zaznamenávaní

informácii, ani pri ďalšom nakladaní s nimi. Konanie sudkyne (tým že dňa 12.12.2011

oznámila pánovi D., že súd nesúhlasí s použitím zvukového záznamu) predstavuje svojvoľné

obmedzenie verejnej kontroly súdnictva a zároveň je spôsobilé narušiť dobrú povesť

súdnictva.

vo svojom článku 46 ods.1 garantuje zásadu sudcovskej

nezávislosti. V tejto súvislosti sa ako orgán štátnej správy súdu nemôžem vyjadrovať alebo

hodnotiť zvolený procesnoprávny postup zákonnej sudkyne v konaní vedenom na tunajšom

súde pod sp.zn. , usmerňovať, akým spôsobom má postupovať, zaujímať svoj

právny názor k veci alebo akýmkoľvek spôsobom ju ovplyvňovať, či už ide o postup v konaní

alebo spôsob rozhodovania.

Z vyjadrenia zákonnej sudkyne som zistila, že sudkyňa nemá vedomosť, že by

porušila procesné právo účastníkov konania a ani prítomnej verejnosti na pojednávaní

konanom dňa 30.11.2011. Má za to, že neporušila ústavné právo Mgr. R. D. na pojednávaní

konanom dňa 30.11.2011, ktorý realizoval nahrávku súdneho pojednávania. Na

pojednávaní boli navrhovateľom zverejnené mená osôb, ktorých navrhovateľ rozhodoval

ako zákonný sudca v rámci trestného konania. S použitím analógie legis s vyhláškou

č. o zverejňovaní súdnych rozhodnutí Ministerstva spravodlivosti SR, súd

nemohol udeliť súhlas s uverejnením nahrávky v rozsahu požadovanom Mgr. R. D., nakoľko

mená účastníkov konania pri zverejňovaní súdnych rozhodnutí sú anonymizované a to by

malo platiť aj pri prezentácii predmetnej nahrávky. Celej záležitosti sa podľa názoru

sudkyne dalo predísť, ak by pán Mgr. R. D. pred otvorením pojednávania upovedomil súd,

že nahrávku súdneho konania bude realizovať. Súd by pri výpovedi navrhovateľa upozornil,

aby neuviedol celé mená obžalovaných, o ktorých rozhodoval.

Konečné rozhodnutie ponechávam na zváženie Ústavnému súdu Slovenskej

republiky.“

Predsedníčka okresného súdu zároveň oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania, ak ústavný súd dospeje k názoru, že od tohto pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním doručeným

23. apríla 2012 ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva

zaručeného v a 2 .

III.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, z obsahu zápisnice o pojednávaní a zvukového

záznamu zachytávajúceho priebeh verejného súdneho pojednávania konaného 30. novembra

2011 v právnej veci vedenej pod sp. zn. možno skutkový stav veci týkajúci

sa predmetu konania zhrnúť takto:

Sťažovateľ sa 30. novembra 2011 zúčastnil ako predstaviteľ verejnosti na súdnom

pojednávaní pred okresným súdom v konaní o tzv. antidiskriminačnej žalobe vedenom pod

sp. zn. . O priebehu súdneho pojednávania si sťažovateľ vyhotovoval

zvukový záznam. Keď navrhovateľ (sudca Okresného súdu Žilina, pozn.) zistil, že

sťažovateľ vyhotovuje zvukový záznam z verejného pojednávania, upozornil na túto

skutočnosť konajúcu sudkyňu. Konajúca sudkyňa na upozornenie reagovala oznámením

sťažovateľovi, že bol povinný požiadať súd o súhlas s vyhotovovaním zvukového záznamu,

neskôr svoje stanovisko zmenila tak, že bol povinný nahrávanie vopred oznámiť súdu.

Súčasne konajúca sudkyňa oznámila sťažovateľovi, že vyhotovený zvukový záznam nesmie

použiť bez súhlasu súdu, a poučila sťažovateľa, že nahrávku nebude môcť použiť vzhľadom

na obsah výpovede navrhovateľa v prerokúvanej veci. Sťažovateľ listom z 8. decembra

2011 požiadal okresný súd o udelenie súhlasu na použitie zvukového záznamu, ktorý mienil

zverejniť na voľne prístupnej internetovej stránke. Okresný súd listom z 12. decembra 2011

oznámil sťažovateľovi, že s použitím (zverejnením) zvukového záznamu nesúhlasí.

IV.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. na pojednávaní konanom 30. novembra

2011 a jeho oznámením z 12. decembra 2011, ktorým vyslovil nesúhlas s použitím

(zverejnením) zvukového záznamu vyhotoveného sťažovateľom z verejného súdneho

pojednávania, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na informácie podľa čl. 26

ods. 1 a 2 .

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.

Podmienky ustanoví zákon.

Ústavný súd už konštatoval (, ), že v rámci

existujú dve skupiny správaní a činností, a to tie, ktoré vyžadujú povolenie (pričom toto

tvorí podmienku ich vykonávania), a tie, ktoré možno vykonávať bez povolenia štátneho

orgánu. Za predpokladu, že nastanú okolnosti, ktoré sú uvedené v (ak

ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,

bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti), ich však

možno obmedziť zákonom.

Osobný rozsah základného práva na informácie je daný slovom každý. Právo

vyhľadávať a prijímať informácie treba pritom chápať ako konanie smerujúce k získaniu,

prijímaniu a spracovaniu informácie. Realizácia tohto práva súvisí s uplatnením všeobecnej

povinnosti orgánov verejnej moci poskytovať informácie o svojej činnosti, postupoch,

konaniach, rozhodovacích procesoch a rozhodnutiach jednotlivým fyzickým osobám alebo

hromadným informačným prostriedkom.

Podľa právneho názoru ústavného súdu vysloveného napr. v rozhodnutiach

vo veciach vedených pod sp. zn. a sp. zn. sloboda prejavu a právo

prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa zaručuje každému jednotlivcovi ako

jeho základné právo. Prostredníctvom práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey

a informácie sa každému umožňuje dozvedieť sa informáciu a získať informáciu do svojej

dispozičnej sféry a v nej informáciu spracovať pre svoju potrebu i potrebu iných, keďže

v súlade s k nemu patrí aj právo informáciu ďalej rozširovať.

Právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie teda chráni možnosť

získať informácie nielen pasívnym správaním, ale aj aktívnym správaním oprávnenej osoby.

Z ústavnej definície vyplýva, že právo na informácie zaručené v má tri

zložky, a to vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie informácií. Ide o tri relatívne

samostatné zložky práva na informácie. Vyhľadávanie informácií je vlastne zisťovanie, či

v oblasti záujmu toho, kto informácie vyhľadáva, informácie vôbec jestvujú, aké a kde sa

nachádzajú. Prijímanie informácií je získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak,

aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná.

Získanie informácie sa môže uskutočňovať tak zmyslovými orgánmi, ako aj rôznymi

technickými prostriedkami, akými sú za súčasného stavu zvukové, obrazové, ako aj

zvukovo-obrazové záznamy, ale aj akýmkoľvek iným spôsobom. Rozširovanie informácií je

akýkoľvek spôsob odovzdania prijatej informácie ďalšiemu subjektu, resp. ďalším

subjektom (mutatis mutandis ).

ponecháva v dispozičnej sfére každého oprávneného subjektu, aby sa

rozhodol, ako právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať informácie o verejných veciach

uplatní a či pritom využije technické zariadenia určené na vyhotovenie obrazového,

zvukovoobrazového alebo zvukového záznamu (podobne aj ).

o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o slobode informácií“) nepokrýva všetky aspekty ústavného práva na informácie

v zmysle a na daný prípad sa nevzťahuje [podľa zákona

o slobode informácií sa tento zákon vzťahuje len na informácie, ktoré má inštitúcia

k dispozícii, nemožno ho použiť na nahrávanie práve prebiehajúcej udalosti, inštitúcia

podávajúca informácie má povinnosť vybaviť žiadosť o informácie v zákonom

ustanovených lehotách a navyše sa podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií

tento zákon nevzťahuje na informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdov a orgánov

činných v trestnom konaní].

Obmedzenie práva zaručeného podľa a 2 zákonom je možné, ak

ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,

bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4

). Základným predpokladom ústavnosti obmedzenia práva na informácie je to,

aby bolo obmedzenie uložené zákonom. Termínom „zákon“ sa podľa judikatúry ústavného

súdu rozumie neurčitý počet všeobecne záväzných právnych predpisov s definovaným

stupňom právnej sily ().

Zákonmi, ktoré upravujú právo na informácie v súvislosti s možnosťami a spôsobmi

ich získavania, sú vzhľadom na daný prípad Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) a o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o sudcoch a prísediacich“).

Podľa na zabezpečenie nerušeného priebehu pojednávania súd

môže vykonať opatrenia potrebné na usmernenie správania prítomných osôb.

Podľa pojednávanie vedie predseda senátu, a to tak, aby prispelo

k spravodlivému rozhodnutiu, aby splnilo výchovný účel a aby prebiehalo dôstojne

a nerušene. Robí vhodné opatrenia, aby zabezpečil splnenie účelu pojednávania a úspešné

vykonanie dôkazov; dbá pritom aj na to, aby svedkovia, ktorí dosiaľ neboli vyslúchnutí,

neboli prítomní na pojednávaní.

Podľa právneho názoru ústavného súdu zákon týmito ustanoveniami vymedzuje

hranice sudcovského (predseda senátu, samosudca) rozhodovania o opatreniach potrebných

na usmernenie správania prítomných osôb (teda nielen účastníkov konania), o vedení

pojednávania so zreteľom na jeho dôstojný a nerušený priebeh, ako aj o vhodnosti opatrení

na zabezpečenie splnenia účelu pojednávania.

Podľa § 34 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich sudca, ktorý vedie súdne

pojednávanie, rozhoduje o tom, či je možné v priebehu pojednávania uskutočňovať

obrazové záznamy, obrazové prenosy alebo zvukové prenosy. Ustanovenie citovaného

zákona sa teda týka použitia videotechniky a v oblasti audiotechniky sa týka iba prenosov

na diaľku (rozhlas, televízia), nie magnetofónových záznamov, pokiaľ súčasne nie sú

diaľkovo reprodukované.

Keďže zákon o sudcoch a prísediacich nevyžaduje súhlas predsedu senátu

(samosudcu) na vyhotovenie zvukového záznamu a nerobí tak ani iný právny predpis,

ústavný súd vychádza z názoru, že v právomoci predsedu senátu (samosudcu) je iba to, aby

v zmysle ustanovenia urobil „vhodné opatrenia“.

Podľa právnych názorov ústavného súdu vyslovených už v uvedených konaniach

(, ) sudca môže o uložení poriadkového opatrenia uvažovať len

v rámci a zákonov upravujúcich priebeh konania. V prípadoch, keď zákon výslovne

upravuje postup súdu a členov senátu, sudca svojou úvahou nemôže uložiť iné poriadkové

opatrenie, ako mu dovoľuje zákon, ani nemôže uložiť zákonom dovolené poriadkové

opatrenie vtedy, keď nie sú splnené zákonom ustanovené podmienky na uloženie

poriadkového opatrenia.

neobsahuje zákaz prijímať informácie o činnosti orgánov Slovenskej

republiky, teda ani o činnosti orgánov súdnej moci. Sťažovateľ bol v danom prípade

v postavení osoby prítomnej na verejnom pojednávaní, ktoré tvorí vznik práva na všeobecne

prístupný informačný zdroj a ktoré mu (t. j. každému) zaručuje prijímanie a vyhľadávanie

informácií v zmysle a 2 .

ani zákonná právna úprava nevylučujú situáciu, aby každá osoba prítomná na

pojednávaní prijímala informácie z toho istého zdroja viacerými spôsobmi. Ponechávajú

však na rozhodnutí každého oprávneného subjektu, v akej forme právo prijímať informácie

uplatní (či si vyhotoví záznam písomne, či využije svoju pamäť alebo či pritom využije

technické zariadenia určené na vyhotovenie zvukového záznamu).

Ústavný súd už konštatoval, že rozhodovacia právomoc predsedu senátu pri vedení

pojednávania je obmedzená na súdnu sieň, v ktorej vedie pojednávanie, a časovo je

vymedzená priebehom súdneho pojednávania (nemôže uplatniť oprávnenia podľa § 34

ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich, príp. opatrenia podľa § 116 ods. 2 a § 117 ods. 1

mimo času pojednávania, t. j. pred pojednávaním alebo po pojednávaní)

(m. m. ).

Dôvodom nesúhlasu okresného súdu na použitie zvukového záznamu bola

skutočnosť, že v priebehu súdneho pojednávania boli zverejnené mená osôb

(obžalovaných), o ktorých navrhovateľ rozhodoval ako zákonný sudca v rámci trestného

konania. V tejto súvislosti okresný súd argumentoval analogickým použitím vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o zverejňovaní súdnych

rozhodnutí (ďalej len „“), ktorou sa vykonávajú ustanovenia

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) týkajúce sa povinnosti súdov

zverejňovať a sprístupňovať súdne rozhodnutia.

Ústavný súd predovšetkým uvádza, že , ako aj ustanovenie

§ 82a zákona o súdoch nadobudlo účinnosť 1. januára 2012, na posudzovaný prípad ich

preto nemožno aplikovať. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že vyhláška

č. , ako aj citované ustanovenie zákona o súdoch sa vzťahuje na

anonymizáciu rozhodnutí súdov, ktoré boli nimi vydané a ktoré podliehajú povinnému

zverejňovaniu. V zmysle citovaných právnych predpisov sú povinné postupovať súdy pri

plnení povinnosti poskytovať informácie o svojej činnosti a v žiadnom prípade ich nemožno

aplikovať (ani analogicky) na subjekty realizujúce svoje ústavné právo na informácie.

Povinnosť dbať na ochranu práv a právom chránených záujmov dotknutých osôb pri

slobodnom rozširovaní informácií v posudzovanom prípade zaťažuje sťažovateľa, a nie

okresný súd, ktorý nenesie žiadnu zodpovednosť za prípadný zásah do týchto práv alebo

oprávnených záujmov. Inak povedané, za prípadné porušenie (nerešpektovanie) práv

a právom chránených záujmov dotknutých osôb zverejnením zvukového záznamu nesie

zodpovednosť sťažovateľ, a nie okresný súd, ktorý nemá žiadnu právnu možnosť limitovať

sťažovateľa v dispozícii s vyhotoveným zvukovým záznamom z verejného súdneho

pojednávania. V okolnostiach posudzovaného prípadu prichádzalo do úvahy prijatie

opatrenia podľa (vylúčenie verejnosti pre celé konanie alebo pre jeho

časť), ku ktorému však okresný súd nepristúpil.

Na základe zistených skutočností a uvedených právnych východísk ústavný súd

dospel k záveru, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. na verejnom

súdnom pojednávaní konanom 30. novembra 2011 tým, že podmienil použitie zvukového

záznamu vyhotoveného sťažovateľom privolením súdu, ako aj neudelením súhlasu na

použitie zvukového záznamu z verejného súdneho pojednávania v označenej veci, zasiahol

do výkonu základného práva sťažovateľa na informácie zaručeného a 2 .

Tento postup okresného súdu prekračuje zákonom ustanovené možnosti obmedzenia

základného práva na informácie, t. j. nie je vhodným ani primeraným opatrením na základe

ani na základe zákona o sudcoch a prísediacich.

Vzhľadom na definíciu jednotlivých zložiek práva na informácie treba dospieť

k záveru, že nesúhlas okresného súdu s použitím zvukového záznamu z verejného súdneho

pojednávania smeroval bezprostredne iba proti právu sťažovateľa na slobodné rozširovanie

informácií prostredníctvom zvukového záznamu. Uvedeným postupom okresný súd

zasiahol do výkonu práva sťažovateľa zvoleným spôsobom získané informácie rozširovať.

V dôsledku uvedeného ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu na

verejnom pojednávaní konanom 30. novembra 2011 vo veci vedenej pod sp. zn.

a jeho oznámením z 12. decembra 2011 bolo porušené základné právo

sťažovateľa na slobodné rozširovanie informácií pomocou zvukového záznamu zaručené

v a 2 .

V.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Vzhľadom na konštatované porušenie práv sťažovateľa oznámením okresného súdu

z 12. decembra 2011, ktorým okresný súd neudelil súhlas na použitie (zverejnenie)

zvukového záznamu vyhotoveného sťažovateľom, ktorý ani nemusel byť udelený, ústavný

súd toto oznámenie zrušil (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho obligatórnym

právnym zastúpením advokátom v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil

trovy konania za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2012 v celkovej sume 408,98 €,

ktoré aj bližšie špecifikoval.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie

a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1

písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 127,16 €, t. j. spolu 254,32 €, čo spolu

s režijným paušálom 2 x 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 269,58 €. Keďže

právny zástupca sťažovateľa je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“),

uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Náhradu

za ďalší úkon – odpoveď na výzvu ústavného súdu z 10. apríla 2012 – ústavný súd nepriznal

z dôvodu absencie vecného rozmeru vo vzťahu k predmetu konania. Trovy právneho

zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume

323,52 €.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa ( v spojení s ) podľa výroku

rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012