Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 285 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (290)I. ÚS 45/09
PDF · 202.14 KB
No categories available
I. ÚS 45/09
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 45/09-54
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. januára 2010 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana
Ľalíka o sťažnosti PhDr. V. K., Š., zastúpeného advokátom JUDr. I. K., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, na zákaz diskriminácie
podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, na rovnosť účastníkov konania podľa
čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s právom na zákaz diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 102/2006 z 30. apríla 2007
takto
rozhodol:
1. Základné právo PhDr. V. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4
Obo 316/2005 z 30. januára 2006 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Obdo V 102/2006 z 30. apríla 2007 p o r u š e n é b o l o .
2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Obdo V 102/2006 z 30. apríla 2007 v spojení s uznesením sp. zn. 4 Obo 316/2005
z 30. januára 2006 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť PhDr. V. K. trovy
právneho zastúpenia v sume 208,99 € (slovom dvestoosem eur a deväťdesiatdeväť centov)
na účet právneho zástupcu JUDr. I. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2007
doručená sťažnosť PhDr. V. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3
a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na zákaz diskriminácie podľa čl. 12
ods. 1 a 2 ústavy, na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj svojho
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s právom na zákaz
diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4
ústavy a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo V 102/2006
z 30. apríla 2007, ktorým najvyšší súd ako súd dovolací odmietol dovolanie sťažovateľa
proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 316/2005 z 30. januára 2006
o zastavení odvolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku.
2. Z obsahu sťažnosti sťažovateľa, k nej pripojených príloh a zo spisu Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 33 Cb 178/95 vyplývajú tieto
rozhodujúce skutočnosti:
2. 1 Sťažovateľ ako fyzická osoba so živnostenským listom založil 23. júla 1990 pre
podnikateľské účely v pobočke banky B. bežný účet na meno Ing. P. H., „K.“, B. (ďalej
len „konzorcium“). Pre opakované problémy s dispozíciou finančných prostriedkov na
uvedenom účte sťažovateľ požiadal o jeho blokádu, avšak pobočka banky mu oznámila, že
v dôsledku toho, že prestal byť členom konzorcia, sprístupní účet len riadiacemu orgánu
konzorcia, t. j. jeho prezidentovi Ing. P. H.. Keďže sa sťažovateľovi nepodarilo pri
rokovaniach so zmluvnou bankou presadiť oprávnenia majiteľa účtu podal 31. mája 1994
pôvodne na Obvodnom súde Bratislava I návrh na začatie konania o náhradu škody od
zmluvnej banky. Obvodný súd Bratislava I uznesením sp. zn. 20 Cb 282/94 z 24. mája 1995
vyslovil vo veci svoju vecnú nepríslušnosť a návrh postúpil na ďalšie konanie krajskému
súdu, na ktorom je vedený pod sp. zn. 33 Cb 178/95. Krajský súd vyzval 31. marca 1998
sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku 44 304 Sk. Keďže sťažovateľ súdny poplatok
v určenej lehote nezaplatil, krajský súd uznesením č. k. 33 Cb 178/95-No z 26. júna 1998
konanie zastavil. Po dodatočnom zaplatení súdneho poplatku krajský súd zrušil uvedené
uznesenie 24. augusta 1998 a pokračoval v konaní.
2. 2 Dňa 14. augusta 2000 sťažovateľ doručil krajskému súdu právnu kvalifikáciu
nároku, vyčíslenie škody a žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov, ku ktorej pripojil
doklady o svojich príjmoch za roky 1997-1999 a žiadal o úplné oslobodenie od súdnych
poplatkov vo veci sp. zn. 33 Cb 178/95. Krajský súd uznesením sp. zn. 33 Cb 178/95
z 20. augusta 2002 rozhodol, že sťažovateľovi nepriznáva oslobodenie od súdneho poplatku,
a v odôvodnení uviedol, že tento žiadal o oslobodenie od súdneho poplatku do výšky
500 000 Sk. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd uznesením
sp. zn. 5 Obo 251/02 z 30. júna 2003 uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Následne krajský súd uznesením sp. zn. 33 Cb 178/95 z 13. februára 2004
priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdneho poplatku za návrh. Proti tomuto rozhodnutiu
podal sťažovateľ 24. februára 2004 odvolanie, v ktorom poukazuje na skutočnosť, že
konanie v jeho veci je vedené proti orgánu štátu, v dôsledku čoho má byť konanie
oslobodené od platenia súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) (v znení platnom do 30. apríla 2004). Najvyšší
súd uznesením sp. zn. 2 Obo 52/04, 2 Ndob 17/04 z 20. júla 2004 uznesenie krajského súdu
potvrdil. Proti uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 79/2004 z 30. septembra 2005 odmietnuté.
2. 3 Krajský súd vo veci samej rozhodol rozsudkom sp. zn. 33 Cb 178/95 z 29. júla
2005 tak, že návrh zamietol. Sťažovateľ sa proti rozsudku odvolal 28. septembra 2005. Dňa
10. novembra 2005 bol najvyšším súdom vyzvaný na zaplatenie odvolacieho súdneho
poplatku vo výške 600 000 Sk, ktorý nezaplatil. Najvyšší súd odvolacie konanie pre
nezaplatenie súdneho poplatku uznesením sp. zn. 4 Obo 316/2005 z 30. januára 2006
zastavil. Sťažovateľ podal aj proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, ktoré najvyšší súd
považoval za dovolanie a uznesením sp. zn. 1 Obdo 102/2006 z 30. apríla 2007 ho odmietol.
Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 11. júna 2007.
3. Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a uznesením
sp. zn. I. ÚS 45/09 z 19. februára 2009 ju prijal na ďalšie konanie.
4. Na základe žiadosti ústavného súdu z 3. marca 2009 sa k veci vyjadril najvyšší
súd, zastúpený jeho podpredsedníčkou, podaním sp. zn. KP 8/2009-21, v ktorom sa uvádza:
„Sťažnosti pána PhDr. V. K. navrhujeme nevyhovieť. Sťažnosťou napadnuté
uznesenie dovolacieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 102/2006 považujeme za vecne správne.
Dovolací súd v odôvodnení tohto uznesenia podrobne sa vyporiadal so všetkými právne
relevantnými otázkami, ... Tým, že odvolací súd uznesením z 30. januára 2006 č. k. 4 Obo
316/2005-502 odvolacie konanie zastavil, žiadne právo žalobcu neporušil.
Žalobca uvedené uznesenie odvolacieho súdu z 30. januára 2006 napadol
mimoriadnym opravným prostriedkom, a to dovolaním. Dovolací súd dospel k záveru, že
dovolanie nie je prípustné, a preto uznesením z 30. apríla 2007 č. k. 1 Obdo V 102/2006
dovolanie odmietol. Právny názor dovolacieho súdu, že dovolanie nie je prípustné ani
podľa ust. § 237 písm. d) O. s. p., považujeme za dôvodný. Nepochybne žalobcovi žiadnym
rozhodnutím nebolo priznané oslobodenie od súdneho poplatku za odvolanie. ...
Navrhujeme, aby ústavný súd Slovenskej republiky nálezom vyslovil, že základné
práva sťažovateľa porušené neboli ...“.
5. Podpredsedníčka najvyššieho súdu v podaní zo 16. marca 2009 a právny zástupca
sťažovateľa v podaní z 13. marca 2009 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na ústnom
pojednávaní.
Ústavný súd preto so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho
pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
7. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa
ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá
ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu
ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať
základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Právo na súdnu ochranu však nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4
v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy), akými sú napr. spôsobilosť byť účastníkom konania,
povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené náležitosti
návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a taktiež zaplatenie súdneho poplatku podľa
ustanovení príslušného zákona.
8. Uloženie poplatkovej povinnosti v občianskoprávnych veciach nemožno samo
osebe považovať za rozporné ani s právom na prístup k súdu chráneným v čl. 6 ods. 1
dohovoru (napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva – Tolstoy – Miloslavsky v.
Spojené kráľovstvo, 1995, Kreuz v. Poľsko, 2001).
9. Výklad a aplikácia ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),
ako aj ustanovení ďalších zákonných predpisov upravujúcich podmienky prístupu k súdnej
ochrane zo strany všeobecných súdov musí byť v súlade s účelom základného práva na
súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola
zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.
Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu
ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (obdobne napr. II. ÚS 174/04,
Z tohto hľadiska musí všeobecný súd prihliadať na rovnováhu medzi poskytnutím
materiálnej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania a ochranou plynulého
a riadneho výkonu spravodlivosti pred neuváženým, prípadne šikanujúcim výkonom práva
jednak spoplatňovaním úkonov súdneho konania a jednak rozhodovaním o zastavení
konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, pre ktoré platilo a platí všeobecné pravidlo, že
je vždy dvojinštančné.
10. Vychádzajúc z uvedených zásad napadnuté uznesenia najvyššieho súdu treba
považovať za rozhodnutia, ktoré porušujú označené práva sťažovateľa v dôsledku toho,
že boli arbitrárne a svojvoľné, pretože najvyšší súd o zastavení odvolacieho konania pre
nezaplatenie poplatku rozhodol len v jednom stupni bez možnosti podať proti nemu opravný
prostriedok, ktorý zo zákona vylúčený nebol [§ 201 a nasl. OSP, resp. § 10 ods. 3 zákona
č. 171/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)], pretože poplatník mohol
ešte do rozhodnutia odvolacieho súdu súdny poplatok zaplatiť.
11. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 209/05).
12. Najvyšší súd ako súd druhého stupňa odvolacie konanie uznesením sp. zn.
4 Obo 316/2005 z 30. januára 2006 zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku. Odvolanie,
ktoré sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu, posúdil najvyšší súd ako „dovolanie“
a uznesením sp. zn. 1 Obdo V 102/2006 z 30. apríla 2007 ho odmietol (ide o rozhodnutie
napadnuté ústavnou sťažnosťou). Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,
„že dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému tento
mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný“. Ďalej najvyšší súd vo svojom
odôvodnení poukázal na to, že skúmal aj prípustnosť dovolania z dôvodov uvedených
v § 237 OSP a dospel k záveru, „že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu netrpí žiadnou
z vád taxatívne uvedených v ust. § 237 OSP“. Najvyšší súd odmietol tvrdenie sťažovateľa,
že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]
s odôvodnením, že „... už dovolací súd konštatoval vo svojom predchádzajúcom uznesení
v danej veci z 30. 9. 2005 č. k. 1 Obdo V 79/2004-480, (že) takáto situácia v súvislosti
s nezaplatením súdneho poplatku by nastala iba vtedy, ak by došlo k zastaveniu konania pre
nezaplatenie súdneho poplatku, hoci pre tento postup by nebol daný zákonný dôvod.“; preto
dovolanie sťažovateľa odmietol.
13. Ústavný súd sa so závermi najvyššieho súdu nestotožňuje, a to z dôvodu, že
najvyšší súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa, ktoré svojvoľne považoval za
„dovolanie“, dospel k absurdným záverom, ktoré majú za následok porušenie
sťažovateľovho základného práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku rozhodol
v jednom stupni, hoci v tom čase platné právne predpisy výslovne pripúšťali možnosť podať
proti rozhodnutiu o zastavení konania odvolanie. Ustanovenie § 10 ods. 3 zákona o súdnych
poplatkoch účastníka výslovne oprávňovalo napadnúť uznesenie o zastavení konania pre
nezaplatenie súdneho poplatku odvolaním a súčasne súdny poplatok uhradiť. Preto sa
ústavný súd nestotožnil ani so závermi dovolacieho súdu, ktorý konštatoval, že súdne
rozhodnutie o zastavení odvolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku bolo
správne a zákonné a že aj bolo náležite odôvodnené. Ústavný súd dospel k záveru, že
v uvedenom prípade musel byť daný dôvod pre nápravu nezákonného rozhodnutia, a teda
aj dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP.
14. Keďže napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný
súd tieto uznesenia zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom
súde) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3
písm. b) zákona o ústavnom súde].
15. Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosti sťažovateľa, v ktorej namietal porušenie
základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3
ústavy, ako aj práv podľa čl. 14 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu nevyhovel, a to
jednak z dôvodu neexistencie priamej príčinnej súvislosti medzi označenými základnými
právami a slobodami a namietaným konaním a rozhodnutím orgánu štátu, ako aj z dôvodu,
že časti označených práv poskytujú ochranu všeobecné súdy (bod 4 výroku nálezu).
16. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa. Úhradu
priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2007 v súlade s § 1 ods. 3, § 11
ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov v sume 208,99 €, čo zodpovedá sume
v slovenských korunách za 2 úkony právnej pomoci po 2 970 Sk (prevzatie a príprava
a spísanie ústavnej sťažnosti) a 2-krát paušálna náhrada hotových výdavkov po 178 Sk, t. j.
spolu 6 296 Sk (bod 3 výroku nálezu).
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
17. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. januára 2010