Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 45/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. januára 2010 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana

Ľalíka o sťažnosti PhDr. V. K., Š., zastúpeného advokátom JUDr. I. K., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s a 4 , na zákaz diskriminácie

podľa a 2 , na rovnosť účastníkov konania podľa

, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s právom na zákaz diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva vlastniť majetok

podľa a 4 a práva podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. V 102/2006 z 30. apríla 2007

takto

rozhodol:

1. Základné právo PhDr. V. K. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4

Obo 316/2005 z 30. januára 2006 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. V 102/2006 z 30. apríla 2007 p o r u š e n é b o l o .

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

1 Obdo V 102/2006 z 30. apríla 2007 v spojení s uznesením sp. zn.

z 30. januára 2006 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť PhDr. V. K. trovy

právneho zastúpenia v sume 208,99 € (slovom dvestoosem eur a deväťdesiatdeväť centov)

na účet právneho zástupcu JUDr. I. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2007

doručená sťažnosť PhDr. V. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3

a 4 (ďalej len „“), na zákaz diskriminácie podľa

ods. 1 a 2 , na rovnosť účastníkov konania podľa , ako aj svojho

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s právom na zákaz

diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4

a práva podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. V 102/2006

z 30. apríla 2007, ktorým najvyšší súd ako súd dovolací odmietol dovolanie sťažovateľa

proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 30. januára 2006

o zastavení odvolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku.

2. Z obsahu sťažnosti sťažovateľa, k nej pripojených príloh a zo spisu Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. vyplývajú tieto

rozhodujúce skutočnosti:

2. 1 Sťažovateľ ako fyzická osoba so živnostenským listom založil 23. júla 1990 pre

podnikateľské účely v pobočke banky B. bežný účet na meno Ing. P. H., „K.“, B. (ďalej

len „konzorcium“). Pre opakované problémy s dispozíciou finančných prostriedkov na

uvedenom účte sťažovateľ požiadal o jeho blokádu, avšak pobočka banky mu oznámila, že

v dôsledku toho, že prestal byť členom konzorcia, sprístupní účet len riadiacemu orgánu

konzorcia, t. j. jeho prezidentovi Ing. P. H.. Keďže sa sťažovateľovi nepodarilo pri

rokovaniach so zmluvnou bankou presadiť oprávnenia majiteľa účtu podal 31. mája 1994

pôvodne na Obvodnom súde Bratislava I návrh na začatie konania o náhradu škody od

zmluvnej banky. Obvodný súd Bratislava I uznesením sp. zn. z 24. mája 1995

vyslovil vo veci svoju vecnú nepríslušnosť a návrh postúpil na ďalšie konanie krajskému

súdu, na ktorom je vedený pod sp. zn. . Krajský súd vyzval 31. marca 1998

sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku 44 304 Sk. Keďže sťažovateľ súdny poplatok

v určenej lehote nezaplatil, krajský súd uznesením č. k. 33 Cb 178/95-No z 26. júna 1998

konanie zastavil. Po dodatočnom zaplatení súdneho poplatku krajský súd zrušil uvedené

uznesenie 24. augusta 1998 a pokračoval v konaní.

2. 2 Dňa 14. augusta 2000 sťažovateľ doručil krajskému súdu právnu kvalifikáciu

nároku, vyčíslenie škody a žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov, ku ktorej pripojil

doklady o svojich príjmoch za roky 1997-1999 a žiadal o úplné oslobodenie od súdnych

poplatkov vo veci sp. zn. . Krajský súd uznesením sp. zn.

z 20. augusta 2002 rozhodol, že sťažovateľovi nepriznáva oslobodenie od súdneho poplatku,

a v odôvodnení uviedol, že tento žiadal o oslobodenie od súdneho poplatku do výšky

500 000 Sk. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 30. júna 2003 uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. Následne krajský súd uznesením sp. zn. z 13. februára 2004

priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdneho poplatku za návrh. Proti tomuto rozhodnutiu

podal sťažovateľ 24. februára 2004 odvolanie, v ktorom poukazuje na skutočnosť, že

konanie v jeho veci je vedené proti orgánu štátu, v dôsledku čoho má byť konanie

oslobodené od platenia súdnych poplatkov podľa

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) (v znení platnom do 30. apríla 2004). Najvyšší

súd uznesením sp. zn. , z 20. júla 2004 uznesenie krajského súdu

potvrdil. Proti uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2005 odmietnuté.

2. 3 Krajský súd vo veci samej rozhodol rozsudkom sp. zn. z 29. júla

2005 tak, že návrh zamietol. Sťažovateľ sa proti rozsudku odvolal 28. septembra 2005. Dňa

10. novembra 2005 bol najvyšším súdom vyzvaný na zaplatenie odvolacieho súdneho

poplatku vo výške 600 000 Sk, ktorý nezaplatil. Najvyšší súd odvolacie konanie pre

nezaplatenie súdneho poplatku uznesením sp. zn. z 30. januára 2006

zastavil. Sťažovateľ podal aj proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, ktoré najvyšší súd

považoval za dovolanie a uznesením sp. zn. z 30. apríla 2007 ho odmietol.

Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 11. júna 2007.

3. Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a uznesením

sp. zn. z 19. februára 2009 ju prijal na ďalšie konanie.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu z 3. marca 2009 sa k veci vyjadril najvyšší

súd, zastúpený jeho podpredsedníčkou, podaním sp. zn. -21, v ktorom sa uvádza:

„Sťažnosti pána PhDr. V. K. navrhujeme nevyhovieť. Sťažnosťou napadnuté

uznesenie dovolacieho súdu sp. zn. V 102/2006 považujeme za vecne správne.

Dovolací súd v odôvodnení tohto uznesenia podrobne sa vyporiadal so všetkými právne

relevantnými otázkami, ... Tým, že odvolací súd uznesením z 30. januára 2006 č. k. 4 Obo

316/2005-502 odvolacie konanie zastavil, žiadne právo žalobcu neporušil.

Žalobca uvedené uznesenie odvolacieho súdu z 30. januára 2006 napadol

mimoriadnym opravným prostriedkom, a to dovolaním. Dovolací súd dospel k záveru, že

dovolanie nie je prípustné, a preto uznesením z 30. apríla 2007 č. k. V 102/2006

dovolanie odmietol. Právny názor dovolacieho súdu, že dovolanie nie je prípustné ani

podľa ust. , považujeme za dôvodný. Nepochybne žalobcovi žiadnym

rozhodnutím nebolo priznané oslobodenie od súdneho poplatku za odvolanie. ...

Navrhujeme, aby ústavný súd Slovenskej republiky nálezom vyslovil, že základné

práva sťažovateľa porušené neboli ...“.

5. Podpredsedníčka najvyššieho súdu v podaní zo 16. marca 2009 a právny zástupca

sťažovateľa v podaní z 13. marca 2009 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na ústnom

pojednávaní.

Ústavný súd preto so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil v danej veci od ústneho

pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

7. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa

ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá

ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu

ochranu vykonávajú ( v spojení s ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa a právo na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Právo na súdnu ochranu však nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4

v spojení s ), akými sú napr. spôsobilosť byť účastníkom konania,

povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené náležitosti

návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a taktiež zaplatenie súdneho poplatku podľa

ustanovení príslušného zákona.

8. Uloženie poplatkovej povinnosti v občianskoprávnych veciach nemožno samo

osebe považovať za rozporné ani s právom na prístup k súdu chráneným v čl. 6 ods. 1

dohovoru (napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva – Tolstoy – Miloslavsky v.

Spojené kráľovstvo, 1995, Kreuz v. Poľsko, 2001).

9. Výklad a aplikácia ustanovení (ďalej len „OSP“),

ako aj ustanovení ďalších zákonných predpisov upravujúcich podmienky prístupu k súdnej

ochrane zo strany všeobecných súdov musí byť v súlade s účelom základného práva na

súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola

zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu

ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (obdobne napr. ,

).

Z tohto hľadiska musí všeobecný súd prihliadať na rovnováhu medzi poskytnutím

materiálnej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania a ochranou plynulého

a riadneho výkonu spravodlivosti pred neuváženým, prípadne šikanujúcim výkonom práva

jednak spoplatňovaním úkonov súdneho konania a jednak rozhodovaním o zastavení

konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, pre ktoré platilo a platí všeobecné pravidlo, že

je vždy dvojinštančné.

10. Vychádzajúc z uvedených zásad napadnuté uznesenia najvyššieho súdu treba

považovať za rozhodnutia, ktoré porušujú označené práva sťažovateľa v dôsledku toho,

že boli arbitrárne a svojvoľné, pretože najvyšší súd o zastavení odvolacieho konania pre

nezaplatenie poplatku rozhodol len v jednom stupni bez možnosti podať proti nemu opravný

prostriedok, ktorý zo zákona vylúčený nebol [ a nasl. , resp. zákona

č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“)], pretože poplatník mohol

ešte do rozhodnutia odvolacieho súdu súdny poplatok zaplatiť.

11. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , ).

12. Najvyšší súd ako súd druhého stupňa odvolacie konanie uznesením sp. zn.

z 30. januára 2006 zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku. Odvolanie,

ktoré sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu, posúdil najvyšší súd ako „dovolanie“

a uznesením sp. zn. V 102/2006 z 30. apríla 2007 ho odmietol (ide o rozhodnutie

napadnuté ústavnou sťažnosťou). Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,

„že dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému tento

mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný“. Ďalej najvyšší súd vo svojom

odôvodnení poukázal na to, že skúmal aj prípustnosť dovolania z dôvodov uvedených

v a dospel k záveru, „že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu netrpí žiadnou

z vád taxatívne uvedených v ust. “. Najvyšší súd odmietol tvrdenie sťažovateľa,

že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom [ ]

s odôvodnením, že „... už dovolací súd konštatoval vo svojom predchádzajúcom uznesení

v danej veci z 30. 9. 2005 č. k. -480, (že) takáto situácia v súvislosti

s nezaplatením súdneho poplatku by nastala iba vtedy, ak by došlo k zastaveniu konania pre

nezaplatenie súdneho poplatku, hoci pre tento postup by nebol daný zákonný dôvod.“; preto

dovolanie sťažovateľa odmietol.

13. Ústavný súd sa so závermi najvyššieho súdu nestotožňuje, a to z dôvodu, že

najvyšší súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa, ktoré svojvoľne považoval za

„dovolanie“, dospel k absurdným záverom, ktoré majú za následok porušenie

sťažovateľovho základného práva na prístup k súdu podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku rozhodol

v jednom stupni, hoci v tom čase platné právne predpisy výslovne pripúšťali možnosť podať

proti rozhodnutiu o zastavení konania odvolanie. Ustanovenie § 10 ods. 3 zákona o súdnych

poplatkoch účastníka výslovne oprávňovalo napadnúť uznesenie o zastavení konania pre

nezaplatenie súdneho poplatku odvolaním a súčasne súdny poplatok uhradiť. Preto sa

ústavný súd nestotožnil ani so závermi dovolacieho súdu, ktorý konštatoval, že súdne

rozhodnutie o zastavení odvolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku bolo

správne a zákonné a že aj bolo náležite odôvodnené. Ústavný súd dospel k záveru, že

v uvedenom prípade musel byť daný dôvod pre nápravu nezákonného rozhodnutia, a teda

aj dovolací dôvod podľa .

14. Keďže napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru, ústavný

súd tieto uznesenia zrušil ( v spojení s zákona o ústavnom

súde) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3

písm. b) ].

15. Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosti sťažovateľa, v ktorej namietal porušenie

základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3

, ako aj práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu nevyhovel, a to

jednak z dôvodu neexistencie priamej príčinnej súvislosti medzi označenými základnými

právami a slobodami a namietaným konaním a rozhodnutím orgánu štátu, ako aj z dôvodu,

že časti označených práv poskytujú ochranu všeobecné súdy (bod 4 výroku nálezu).

16. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa. Úhradu

priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2007 v súlade s § 1 ods. 3, § 11

ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov v sume 208,99 €, čo zodpovedá sume

v slovenských korunách za 2 úkony právnej pomoci po 2 970 Sk (prevzatie a príprava

a spísanie ústavnej sťažnosti) a 2-krát paušálna náhrada hotových výdavkov po 178 Sk, t. j.

spolu 6 296 Sk (bod 3 výroku nálezu).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

17. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2010