Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 113/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-74

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. novembra 2012

v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka, Juraja Horvátha, Milana Ľalíka, Sergeja Kohuta, Marianny

Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu generálneho prokurátora

Slovenskej republiky na začatie konania o súlade § 79 ods. 1 písm. v) zákona

č. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch,

stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov a § 82 ods. 1 písm. b) toho istého zákona v časti vzťahujúcej

sa na uloženie pokuty za porušenie povinnosti uloženej § 79 ods. 1 písm. v) s čl. 12 ods. 1 a

2, , ) až e), a Slovenskej

republiky a čl. 4 ods. 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a Dohovoru č. 29 o nútenej alebo povinnej práci takto

rozhodol:

Návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Návrh

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 2. decembra

2010 doručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len

„navrhovateľ“ alebo „generálny prokurátor“) na začatie konania o súlade § 79 ods. 1

písm. v) o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,

zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti“) a § 82 ods. 1 písm. b) toho istého zákona

v časti vzťahujúcej sa na uloženie pokuty za porušenie povinnosti uloženej § 79 ods. 1

písm. v) s čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1, čl. 36 písm. c) až e), čl. 38 ods. 1 a čl. 41 ods. 2

(ďalej len „“), a 3 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a Dohovoru č. 29 o nútenej alebo

povinnej práci (ďalej len „dohovor č. 29“).

Navrhovateľ vo svojom návrhu s poukazom na § 79 ods. 1 písm. v), § 79 ods. 3

a § 82 ods. 1 písm. b) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, ako aj § 7 ods. 6

o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním

zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“) zhrnul dôvody podaného návrhu

takto:

«Z vyznačenej právnej úpravy je zrejmé, že:

• zákon ustanovuje povinnosť vykonávať lekársku službu prvej pomoci

• podľa rozpisu určeného samosprávnym krajom

• pod sankciou uloženia pokuty až do sumy 3 319 eur

• výlučne tým poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ktorí inak poskytujú

všeobecnú ambulantnú starostlivosť v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo alebo

pediatria alebo špecializovanú zubno-lekársku ambulantnú starostlivosť na základe

povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (všeobecnej ambulancie pre

dospelých, všeobecnej ambulancie pre deti a dorast alebo špecializovanej ambulancie

zubno-lekárskej), t. j. tým lekárom, ktorí majú oprávnenie poskytovať zdravotnú

starostlivosť vo vlastnej všeobecnej ambulancii pre dospelých, všeobecnej ambulancii pre

deti a dorast alebo špecializovanej ambulancii zubno-lekárskej) (ďalej len „súkromný

lekár“),

• a to v zdravotníckom zariadení iného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti –

poskytovateľa, ktorý je oprávnený na základe vydaného povolenia prevádzkovať

ambulanciu lekárskej služby prvej pomoci.

Takáto právna úprava nie je v súlade s ustanoveniami čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1,

), a , a 41 ods. 2 , a 3

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s Dohovorom o nútenej alebo

povinnej práci (č. 29), pretože:

• porušuje zákaz nútenej práce a povinnej práce,

a tým aj , Dohovoru o ochrane

ľudských práv a Dohovor o nútenej alebo povinnej práci (č. 29), keďže:

- súkromným lekárom ustanovuje zákonnú povinnosť vykonávať lekárske služby prvej

pomoci podľa rozpisu samosprávneho kraja pod hrozbou uloženia sankcie, a to aj proti ich

vôli a bez akýchkoľvek záruk na odmenu za vykonanú prácu, na ochranu ich bezpečnosti

a zdravia pri práci a na primeraný odpočinok po práci,

• umožňuje ukladanie povinnej práce a nútenej práce v prospech súkromných

jednotlivcov a súkromných právnických osôb,

a tým porušuje čl. 4 Dohovoru o nútenej alebo povinnej práci (č. 29), keďže:

- prevádzkovateľom ambulancie lekárskej služby prvej pomoci môže byť aj fyzická

osoba alebo právnická osoba, ktorá je podnikateľom,

- v zákone ustanovený spôsob zabezpečenia výkonu lekárskej služby prvej pomoci

umožňuje tvorbu zisku v prospech prevádzkovateľov ambulancií lekárskej služby prvej

pomoci prostredníctvom nútenej práce a povinnej práce zákonom uloženej súkromným

lekárom,

• porušuje princíp rovnosti v dôstojnosti a právach,

a tým aj , keďže:

- z právneho hľadiska prevádzkovatelia ambulancií lekárskej služby prvej pomoci

i súkromní lekári (t. j. lekári inak s povolením na prevádzkovanie vlastnej všeobecnej

ambulancie pre dospelých, všeobecnej ambulancie pre deti a dorast alebo špecializovanej

ambulancie zubno-lekárskej) sú poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti; tento právny

status súkromní lekári de iure i de facto strácajú počas výkonu lekárskej služby prvej

pomoci na úkor prevádzkovateľov ambulancií lekárskej služby prvej pomoci,

- povinnosť vykonávať lekársku službu prvej pomoci zákonodarca neuložil všetkým

lekárom, ktorí spĺňajú odborné predpoklady na výkon lekárskej služby prvej pomoci; takúto

zákonnú povinnosť nemajú lekári, ktorí vykonávajú zdravotnícke povolanie

v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu alebo na základe licencie

na výkon samostatnej zdravotníckej praxe,

• neprimerane zvýhodňuje prevádzkovateľov ambulancií lekárskej služby prvej

pomoci,

a tým porušuje , keďže:

- prevádzkovatelia ambulancií lekárskej služby prvej pomoci nemajú povinnosť

personálne zabezpečiť výkon lekárskej služby prvej pomoci; personálne obsadenie ich

ambulancií zabezpečujú jednotlivé samosprávne kraje prostredníctvom zaradenia

do rozpisu tých lekárov, ktorým zákonodarca uložil povinnosť vykonávať lekársku službu

prvej pomoci,

- platby za zdravotné výkony súkromných lekárov uskutočnených počas lekárskej

služby prvej pomoci poukazujú zdravotné poisťovne prevádzkovateľom ambulancií

lekárskych služieb prvej pomoci na základe nariadenia vlády Slovenskej republiky

č. o výške úhrady za zdravotnú starostlivosť, ktorú uhrádza zdravotná

poisťovňa poskytovateľovi lekárskej služby prvej pomoci v znení neskorších predpisov,

- vzájomné právne vzťahy medzi prevádzkovateľmi ambulancií lekárskej služby prvej

pomoci a súkromnými lekármi, ktorí sú povinní či nútení poskytovať zdravotnú starostlivosť

v ambulancii lekárskej služby prvej pomoci nie sú upravené zákonom; v aplikačnej praxi sú

spravidla založené innominátnymi zmluvami – ide o zmluvy vynútené s jednostranne

určenými zmluvnými podmienkami, ktoré absolútne negujú princíp zmluvnej autonómie

a rovnosti zmluvných strán (ak lekár zmluvu odmietne podpísať, pod hrozbou uloženia

sankcie lekársku službu prvej pomoci aj tak musí vykonať, ale nedostane žiadnu odmenu

za jej výkon),

• diskriminuje – výrazne poškodzuje a znevýhodňuje súkromných lekárov v oblasti

pracovných podmienok,

a tým porušuje , ), a

a Dohovor o nútenej alebo povinnej práci (č. 29), keďže:

- medzi prevádzkovateľom ambulancie lekárskej služby prvej pomoci a lekárom

povinným vykonávať v jeho ambulancii lekársku službu prvej pomoci nevzniká

pracovnoprávny vzťah, prevádzkovateľ ambulancie lekárskej služby prvej pomoci nemá

postavenie zamestnávateľa a ani nemá uložené žiadne povinnosti, plnenie ktorých by

zabezpečilo lekárom povinným vykonávať lekársku službu prvej pomoci aspoň primerané

pracovné podmienky a najmä, ochranu ich zdravia,

- poskytovanie zdravotnej starostlivosti počas výkonu lekárskej služby prvej pomoci

je prácou, napriek tomu súkromní lekári pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti počas

lekárskej služby prvej pomoci nemajú priznané právo na spravodlivé a uspokojujúce

pracovné podmienky, a to na rozdiel od lekárov, ktorí poskytujú zdravotnú starostlivosť

v iných ambulanciách v postavení zamestnanca,

• porušuje ústavné právo na zvýšenú ochranu zdravia a osobitné pracovné

podmienky,

a tým aj a , keďže:

- zákon neposkytuje žiadnu ochranu pred zaradením do rozpisu samosprávneho

kraja, a teda povinnosťou vykonávať lekársku službu prvej pomoci ani tehotným ženám,

osobám zdravotne postihnutým či rodičom maloletých detí,

a to všetko bez toho, aby boli splnené podmienky ustanovené v čl. 13 ods. 1 písm. a),

ods. 3 a 4, , Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, čl. 2 ods. 1 a súvisiacich ustanovení Dohovoru

o nútenej alebo povinnej práci (č. 29)...»

Vzhľadom na uvedené navrhovateľ požiadal, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví, že „Ustanovenie o poskytovateľoch

zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách

v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších prepisov

a ustanovenie § 82 ods. 1 písm. b) toho istého zákona v časti vzťahujúcej sa na uloženie

pokuty za porušenie povinnosti uloženej v § 79 ods. 1 písm. v) nie sú v súlade

s ustanoveniami čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1. čl. 36 písm. c), d) a e), čl. 38 ods. 1 a čl. 41

ods. 2 , a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (oznámenie č. ) a Dohovoru o nútenej alebo povinnej

práci (č. 29) (oznámenie č. ).“.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí

pléna ústavného súdu a uznesením sp. zn. z 23. novembra 2011 ho prijal

na ďalšie konanie.

2. Stanoviská účastníka konania a vedľajšieho účastníka konania

Podaním zo 14. decembra 2011 ústavný súd vyzval podľa § 39 ods. 1 zákona

o ústavnom súde Národnú radu Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a vládu

Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) ako vedľajšieho účastníka konania, zastúpeného

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo

spravodlivosti“), na zaujatie stanoviska k návrhu generálneho prokurátora ako navrhovateľa.

Ústavnému súdu bolo stanovisko vlády, zastúpenej ministerstvom spravodlivosti,

doručené 18. januára 2012 a ministerstvo spravodlivosti v ňom ústavnému súdu navrhlo

podanému návrhu na začatie konania nevyhovieť. V úvode odôvodnenia svojho stanoviska

ministerstvo spravodlivosti konštatovalo, že sa plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými

v stanovisku národnej rady, na ktoré v podrobnostiach odkazuje. V rámci ďalšej

argumentácie v ňom ministerstvo spravodlivosti poukázalo v súvislosti so špecifikáciou

povinnosti vykonávať lekársku službu prvej pomoci (ďalej aj „LSPP“) podľa rozpisu

určeného samosprávnym krajom na znenie § 79 ods. 1 písm. v) zákona o poskytovateľoch

zdravotnej starostlivosti vo vzťahu k zabezpečeniu nepretržitej dostupnosti všeobecnej

ambulantnej starostlivosti pre dospelých, všeobecnej ambulantnej starostlivosti pre deti

a dorast a špecializovanej zubno-lekárskej ambulantnej starostlivosti na § 2 ods. 20 zákona

o zdravotnej starostlivosti a vo vzťahu k definovaniu spôsobov výkonu LSPP na § 7 ods. 6

zákona o zdravotnej starostlivosti. Ministerstvo spravodlivosti ďalej uviedlo,

že financovanie poskytovateľov prevádzkujúcich ambulancie LSPP sa realizuje na základe

ich zmluvného vzťahu so zdravotnou poisťovňou, ktorá im úhradu za zdravotnú

starostlivosť poskytuje podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky č.

o výške úhrady za zdravotnú starostlivosť, ktorú uhrádza zdravotná poisťovňa

poskytovateľovi lekárskej služby prvej pomoci v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), a prílohy č. 4 opatrenia Ministerstva zdravotníctva

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo zdravotníctva“) č. 07045/2003-OAP

z 30. decembra 2003, ktorým sa ustanovuje rozsah regulácie cien v oblasti zdravotníctva

v znení neskorších zmien (oznámenie ministerstva zdravotníctva č.

v platnom znení). Financovanie LSPP „je upravené paušálnou platbou na poistenca

za poskytovanie lekárskej služby prvej pomoci, ktorú uhrádza zdravotná poisťovňa

poskytovateľovi v súlade s nariadením vlády SR č. , podľa ktorého sa výška

náhrady za zdravotnú starostlivosť, ktorú uhrádza zdravotná poisťovňa poskytovateľovi

lekárskej služby prvej pomoci, určuje podľa zdravotných výkonov poskytovaných v rámci

všeobecnej ambulantnej zdravotnej starostlivosti a v rámci špecializovanej zubno-lekárskej

ambulantnej zdravotnej starostlivosti podľa katalógu zdravotných výkonov. Zdravotné

výkony sa ohodnocujú počtom bodov uvedených v zozname zdravotných výkonov; zoznam

zdravotných výkonov a ich bodové hodnoty sú uvedené v prílohe citovaného nariadenia

vlády. Výška úhrady za jeden bod zdravotného výkonu sa ustanovuje minimálnou výškou

úhrady za jeden bod zdravotného výkonu poskytovaného v rámci všeobecnej ambulantnej

zdravotnej starostlivosti, a to 0,019916 eura a maximálnou výškou úhrady za jeden bod

zdravotného výkonu poskytovaného v rámci špecializovanej zubno-lekárskej ambulantnej

zdravotnej starostlivosti, a to 0,029875 eura. K výške úhrady sa pripočítava pre ambulanciu

lekárskej služby prvej pomoci pre dospelých minimálna výška úhrady 0,039434 eura

na jedného poistenca verejného zdravotného poistenia mesačne, pre ambulanciu lekárskej

služby prvej pomoci pre deti a dorast minimálna výška úhrady 0,098586 eura na jedného

poistenca verejného zdravotného poistenia mesačne, pre ambulanciu špecializovanej

zubno-lekárskej služby prvej pomoci maximálna výška úhrady 0,032862 eura na jedného

poistenca verejného zdravotného poistenia mesačne.

Ak ide o poskytovanie návštevnej lekárskej služby prvej pomoci, k výške úhrady

sa pripočítava výška úhrady za dopravu lekára. Maximálna výška úhrady za dopravu lekára

za jeden kilometer jazdy je 0,50 eura. Výška úhrady nezahŕňa náklady na lieky zaradené

do zoznamu liekov podľa osobitného predpisu, ktoré vykazujú zdravotnej poisťovni

poistenca na osobitnom zúčtovacom doklade.

K financovaniu poskytovateľa lekárskej služby prvej pomoci možno vo všeobecnosti

uviesť, že je zabezpečované okrem prostriedkov z verejného zdravotného poistenia aj

z výberu poplatkov od poistencov za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej

starostlivosti. Pri poskytovaní ambulantnej zdravotnej starostlivosti v rámci lekárskej

služby prvej pomoci je poplatok 1,99 eura. Ak po vyšetrení poistenca na pohotovosti

nasleduje prijatie do nemocnice, poplatok sa neplatí.

K paušálnej mesačnej platbe na poistenca, ktorú uhrádza zdravotná poisťovňa

poskytovateľovi lekárskej služby prvej pomoci je potrebné uviesť, že táto je určená

na čiastočné pokrytie nákladov spojených s prevádzkou lekárskej služby prvej pomoci

vzhľadom na charakter poskytovanej zdravotnej starostlivosti, ktorou sa zabezpečuje

nepretržitá dostupnosť všeobecnej zdravotnej starostlivosti.

Ak poskytovateľ zdravotnej starostlivosti vykonáva lekársku službu prvej pomoci

v ambulancii iného poskytovateľa lekárskej služby prvej pomoci, výška úhrady vyplýva

zo zmluvného vzťahu medzi týmito poskytovateľmi. Povinnosť poskytovateľov pri výkone

lekárskej služby prvej pomoci uzavrieť medzi sebou zmluvu nie je stanovená v zákone, avšak

pre upravenie podmienok medzi týmito dvomi subjektmi sa zmluvný vzťah odporúča.

V zmysle sú účastníci zmluvného vzťahu povinní dbať, aby sa

pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo môže viesť k vzniku rozporov.

Nemožno akceptovať tvrdenie navrhovateľa, že lekári, ktorých samosprávny kraj

zaradil do rozpisu, sú povinní vykonávať lekársku službu prvej pomoci aj proti svojej vôli,

dokonca aj bez nároku na odmenu za vykonávanie lekárskej služby prvej pomoci. Čl. 18

ods. 1 a ods. 2 písm. d) SR ustanovuje, že konanie uložené zákonom (

písm. v) ) na ochranu života, zdravia alebo práv iných, nemožno

chápať ako porušenie zákazu nútenej práce alebo nútenej služby.

Neobstojí ani argumentácia navrhovateľa, že žiaden zákon nezaručuje súkromným

lekárom odmenu za výkon lekárskej služby prvej pomoci a že lekársku službu prvej pomoci

musia vykonávať aj bez nároku na odmenu, prípadne za odmenu, ktorá je neprimeraná ich

odbornosti, kvalite a významu ich práce, ako aj skutočnosti, že ide o prácu, ktorá z hľadiska

času, v ktorom je vykonávaná, má charakter práce nadčas, práce v noci alebo práce

vo sviatok. Lekár vykonávajúci lekársku službu prvej pomoci má nárok na odmenu

za vykonávanie lekárskej služby prvej pomoci, a to aj vtedy, ak s poskytovateľom

ambulancií lekárskej služby prvej pomoci nepodpísal žiadnu zmluvu, a to napr. na základe

ustanovenia a nasl. upravujúceho bezdôvodné obohatenie.“.

Vo vzťahu k argumentácii navrhovateľa týkajúcej sa neexistencie právneho

prostriedku nápravy, ktorým by sa dotknutí lekári mohli brániť zaradeniu do rozpisu

samosprávneho kraja, ministerstvo spravodlivosti uviedlo: „Je pravdou, že zákon

č. takýto prostriedok neupravuje, čo ale neznamená, že dotknutí lekári sa

proti zaradeniu do rozpisu samosprávneho kraja nemôžu vôbec brániť. Právny poriadok

Slovenskej republiky poskytuje možnosť využiť ustanovenie upravujúce

konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, keď dotknutí lekári

môžu z dôvodov uvádzaných navrhovateľom požiadať súd o ochranu pred nezákonným

zásahom samosprávneho kraja (napr. tehotné lekárky môžu namietať svoje zaradenie

do rozpisu samosprávneho kraja resp. dotknutí lekári starajúci sa o maloleté deti môžu

prípadne namietať čas vykonávania lekárskej služby prvej pomoci – povinnosť vykonávať

lekársku službu prvej pomoci bez prestávky od 16.00 hod. do 7.30 hod. bezprostredne

po skončení práce vo svojej ambulancii a bezprostredne pred nástupom do práce vo svojej

ambulancii nasledujúci deň a pod.).“

Ministerstvo spravodlivosti v súvislosti s argumentáciou týkajúcou sa protiústavnosti

§ 82 ods. 1 písm. b) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti uviedlo, že v tomto

smere navrhovateľ svoj návrh žiadnym relevantným spôsobom nezdôvodnil, len „podsúva,

ako keby za nevykonanie lekárskej služby prvej pomoci podľa rozpisu určeného

samosprávnym krajom mala byť automaticky uložená pokuta 3.319 eur“. S ohľadom

na § 82 ods. 8 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti je však zrejmé, že toto

tvrdenie je nepravdivé, keďže z uvedeného ustanovenia vyplýva, že pri určení pokuty podľa

§ 82 ods. 1 až 7 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti sa prihliadne najmä

na závažnosť, čas trvania, následky a povahu zistených nedostatkov.

Z uvedených dôvodov podľa ministerstva spravodlivosti „nemohlo dôjsť k rozporu

navrhovateľom označených ustanovení s ustanoveniami

ods. 1 a 2, , ), a , a SR,

ods. 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Dohovoru o nútenej

alebo povinnej práci“.

Ústavnému súdu bolo 17. februára 2012 doručené aj stanovisko národnej rady

k podanému návrhu. Národná rada v stanovisku poukázala na to, že povinnosť

poskytovateľa, ktorý poskytuje všeobecnú ambulantnú starostlivosť v špecializačnom

odbore všeobecné lekárstvo alebo v špecializačnom odbore pediatria, a poskytovateľa, ktorý

poskytuje špecializovanú ambulantnú starostlivosť v odbore zubné lekárstvo, poskytovať

lekársku službu prvej pomoci podľa rozpisu určeného samosprávnym krajom [§ 79 ods. 1

písm. w)], ako aj sankcia za porušenie tejto povinnosti boli zavedené zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti (ďalej len „“).

Po zmene, ktorú vykonal , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, je uvedená povinnosť upravená v § 79 ods. 1

písm. v) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti.

V rámci svojho stanoviska národná rada poukázala na definíciu LSPP v rámci § 2

ods. 20 zákona o zdravotnej starostlivosti (LSPP je zdravotná starostlivosť, ktorou sa

zabezpečuje nepretržitá dostupnosť všeobecnej ambulantnej starostlivosti pre dospelých,

všeobecnej ambulantnej starostlivosti pre deti a dorast a špecializovanej zubno-lekárskej

ambulantnej starostlivosti), ako aj na § 7 ods. 6 tohto zákona, ktorý definuje miesto výkonu

LSPP poskytovateľmi (v zdravotníckom zariadení poskytovateľa, ktorý je oprávnený

na základe vydaného povolenia prevádzkovať ambulanciu LSPP).

Národná rada uviedla, že uvedená povinnosť poskytovať LSPP „nie je v našom

právnom poriadku novinkou“, ale bola obsiahnutá už v § 26 ods. 1 písm. l) zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších

predpisov, podľa ktorého bolo zdravotnícke zariadenie (t. j. poskytovateľ zdravotnej

starostlivosti) povinné vykonávať LSPP alebo ústavnú pohotovostnú službu v čase mimo

riadnej prevádzky zdravotníckeho zariadenia, a rovnako bola upravená aj v § 21 ods. 2

o Liečebnom poriadku v znení

neskorších predpisov, podľa ktorého LSPP bol povinný poskytovať praktický lekár

pre dospelých, praktický lekár pre deti a dorast a stomatológ (mohol ju poskytovať aj

odborný lekár).

Ustanovením § 79 ods. 1 písm. v) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti

sa podľa národnej rady realizuje , ktorým sa štát zaviazal zabezpečiť každému

právo na ochranu zdravia. Zabezpečenie nepretržitého poskytovania zdravotnej

starostlivosti je vo verejnom záujme a poskytovanie LSPP je nevyhnutné na ochranu života

a zdravia.

V stanovisku národná rada tiež poukázala na , v ktorom

sú taxatívnym výpočtom určené práce a služby, ktoré sa nepokladajú za nútené práce

(okrem iných aj konanie uložené zákonom na ochranu života, zdravia alebo práv iných)

napriek tomu, že zákon ustanovuje povinnosť danú prácu alebo službu vykonať a že

ustanovuje sankciu pre prípad nesplnenia tejto povinnosti. Povinnosť poskytovať LSPP

je preto konaním, ktoré nemožno považovať za nútenú prácu alebo službu, a preto aj § 79

ods. 1 písm. v) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti je v súlade s čl. 18 ods. 1

.

Vo vzťahu k námietke nesúladu označených ustanovení zákona o poskytovateľoch

zdravotnej starostlivosti s dohovorom č. 29 národná rada uviedla: «poukazujeme v prvom

rade na to, že slovenský preklad jeho znenia uverejnený pod č. nie je presný,

preto pri výklade jeho ustanovení je potrebné vychádzať z jeho originálneho anglického

znenia. (V čl. 33 je upravené, že anglické a francúzske znenia tohto Dohovoru majú rovnakú

platnosť.)

Ďalej poukazujeme na jeho čl. 1 ods. 1, podľa ktorého štáty, ktoré ratifikujú tento

dohovor, sa zaväzujú potlačiť („suppress“) používanie nútenej alebo povinnej práce

vo všetkých jej formách.

Keďže v citovanom dohovore nie je výslovne použitý pojem „zákaz alebo zakázať“,

pri výklade nútenej alebo povinnej práce je preto nevyhnutné zohľadniť aj ďalší dokument

Medzinárodnej organizácie práce, ktorý ho dopĺňa, a to Dohovor o zrušení nútenej práce

(č. 105, z r. 1957), ktorý SR ratifikovala dňa 29. 9. 1997 (č. ). V tomto je

povinnosť štátov zrušiť („abolition“) nútenú alebo povinnú prácu vymedzená iba na tie

prípady, ak je táto použitá

- ako prostriedok politického nátlaku, alebo vzdelania alebo ako potrestanie

za politické či ideologické názory,

- ako metóda mobilizácie alebo použitia práce na účely ekonomického rozvoja,

- ako prostriedok pracovnej disciplíny,

- ako trest za účasť na štrajku,

- ako prostriedok rasovej, sociálnej, národnej alebo náboženskej diskriminácie.

Vzhľadom na uvedené, ako aj čl. 1 ods. 2 (na prechodné obdobie sa možno uchýliť

k nútenej alebo povinnej práci výhradne na verejné účely a len výnimočne, a to

za podmienok a záruk, ktoré sú ďalej ustanovené) a čl. 2 ods. 2 (Pre potreby tohto dohovoru

výraz nútená alebo povinná práca nebude zahŕňať žiadnu prácu ani službu vymáhanú

na základe zákonov o povinnej vojenskej službe, ak tvorí súčasť obvyklých občianskych

povinností občanov krajiny, ak sa od ktorejkoľvek osoby vymáha v dôsledku odsúdenia

súdnym rozhodnutím, ak je vymáhaná v prípadoch mimoriadnych okolností a všeobecne

všetkých okolností, ktoré ohrozujú alebo by mohli ohroziť život alebo dobré životné

podmienky všetkého alebo časti obyvateľstva) Dohovoru č. 29, zákaz povinnej práce

nemožno chápať absolútne, keďže uvedené ustanovenia pripúšťajú výnimky z neho, resp.

uloženie takejto práce pri dodržaní stanovených podmienok. Sme preto toho názoru, že

keďže poskytovanie zdravotnej starostlivosti sa považuje za službu vo verejnom záujme

(podľa § 3 ods. 3 zákona o poskytovateľoch výkon zdravotníckeho povolania

pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti je činnosťou bezprostredne nevyhnutnou

na ochranu života a zdravia ľudí), že sa na ňu predmetný dohovor nemá vzťahovať, nakoľko

v zmysle jeho čl. 2 ods. 2 je takáto práca alebo služba vyňatá spod pojmu nútená alebo

povinná práca.

V čl. 5 ods. 1 Dohovoru č. 29 je taktiež upravené, že žiadna výsada udelená

súkromným jednotlivcom alebo spoločnostiam nebude zahŕňať žiadnu formu nútenej alebo

povinnej práce pre výrobu ani pre získavanie výrobkov, ktoré títo súkromníci používajú

alebo s ktorými obchodujú. LSPP takýto charakter nemá a uloženú povinnosť nemožno

považovať za povinnú prácu v prospech súkromníkov.»

Národná rada vo vzťahu k argumentácii týkajúcej sa personálneho a materiálno

technického zabezpečenia LSPP a k odmeňovaniu súkromných lekárov ako poskytovateľov

zdravotnej starostlivosti uviedla: „Poskytovateľ LSPP je podľa § 79 ods. 1 písm. d) zákona

o poskytovateľoch povinný zabezpečiť personálne vybavenie ambulancie LSPP v súlade

s výnosom Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky č. 09812/2008-OL

z 10. septembra 2008 o minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie

a materiálno-technické vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych zariadení v znení

neskorších predpisov. Splnenie uvedenej povinnosti zabezpečuje prostredníctvom

zmluvného vzťahu (uzatvoreného podľa , Občianskeho alebo Obchodného

zákonníka v závislosti od dohody zmluvných strán) s poskytovateľom zdravotnej

starostlivosti, v ktorom si zmluvné strany dohodnú aj podmienky odmeňovania. Zákon

stavia aspoň nepriamo obe zmluvné strany (poskytovateľa LSPP – lekára povinného slúžiť

LSPP) do pozície nájsť dohodu, aby obaja mohli splniť svoje povinnosti stanovené v zákone

(t. j. povinnosť zabezpečiť personálne vybavenie ambulancie LSPP na jednej strane

a povinnosť poskytovať LSPP na strane druhej). Hoci zákon priamo nerieši odmeňovanie

lekárov slúžiacich LSPP, neznamená to, že poskytovatelia LSPP nie sú povinní ich

primerane odmeňovať. Úpravu odmeňovania, ako aj ďalších otázok súvisiacich

so zmluvným vzťahom (úprava pracovných podmienok, pracovného času, bezpečnosti

a ochrany zdravia pri práci ponecháva zákon na zmluvné strany). Je možné diskutovať

o vyváženosti postavenia oboch zmluvných strán, ale nemožno sa stotožniť s tvrdením,

že ustanovenie § 79 ods. 1 písm. v) zákona o poskytovateľoch je z dôvodu absencie

podrobnejšej právnej úpravy postavenia lekárov povinných slúžiť LSPP (povinnosť

zabezpečiť primerané pracovné podmienky, bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci,

odmenu vyplýva z iných všeobecne záväzných právnych predpisov) v rozpore s čl. 36

ods. písm. c), d) a e), a .“

V súvislosti s námietkou nedostatočného zabezpečenia povinnosti dodržiavania

právnych predpisov týkajúcich sa bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci u poskytovateľov

prevádzkujúcich ambulancie LSPP národná rada poukázala na § 2 ods. 2 písm. b) a d)

o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa povinnosti a opatrenia

ustanovené týmto zákonom v rozsahu nevyhnutnom na zaistenie bezpečnosti a ochrany

zdravia pri práci vzhľadom na povahu činnosti vzťahujú aj na fyzickú osobu, ktorá je

podnikateľom a nie je zamestnávateľom, ako aj na fyzickú osobu, ktorá sa nachádza

s vedomím zamestnávateľa na jeho pracovisku alebo v jeho priestore. Uvedená povinnosť je

taktiež podľa národnej rady ustanovená v § 12 ods. 2 zákona o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti, v ktorom je upravené, že orgán príslušný na vydanie povolenia vydá

povolenie fyzickej osobe, ak má licenciu na výkon zdravotníckeho povolania [§ 68 ods. 1

písm. b)], ak má vo vlastníctve alebo nájme priestory, v ktorých sa bude zdravotná

starostlivosť poskytovať a tieto priestory spĺňajú požiadavky z hľadiska ochrany zdravia.

Vo vzťahu k námietke nerovnosti zaobchádzania (diskriminácie) v súvislosti

s uložením povinnosti vykonávať LSPP iba „súkromným“ lekárom (poskytovateľom

zdravotnej starostlivosti), t. j. ktorí poskytujú zdravotnú starostlivosť na základe povolenia,

národná rada poukázala na o rovnakom zaobchádzaní v niektorých

oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých predpisov

(antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov, ktorý v § 2a ods. 2 a 3 definuje

priamu diskrimináciu a nepriamu diskrimináciu, a následne uviedla: „porovnateľnosť s inou

osobou, je v danom prípade potrebné chápať v rámci vymedzených skupín na výkon

zdravotníckych povolaní, ktoré sú v § 3 ods. 4 zákona o poskytovateľoch uvádzané pod

samostatnými písmenami, teda osobitne v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom

pracovnom vzťahu, na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia

alebo na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe.“

K poukazu navrhovateľa na smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES

zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času národná rada

uviedla: «táto sa podľa čl. 1 ods. 3 vzťahuje na všetky odvetvia činnosti, verejné

a súkromné, ale v zmysle čl. /EHS („Táto smernica sa neuplatňuje tam,

kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti

verejných služieb.“) a bez toho, aby boli dotknuté jej čl. 14, 17, 18 a 19. A práve tieto

články upravujú odchýlky od ustanovených minimálnych požiadaviek. V čl. 17 ods. 3

písm. c) citovanej smernice je umožnené členským štátom prijať odchýlky od čl. 3 až 5, 8

a 16 (t. j. dĺžka denného a týždenného odpočinku, prestávky v práci a nočná práca)

v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby alebo výroby, najmä služby

súvisiace s prijatím, liečením alebo starostlivosťou v nemocniciach alebo podobných

zariadeniach. Ako je už uvedené, keďže zabezpečenie nepretržitého poskytovania zdravotnej

starostlivosti je vo verejnom záujme, možno konštatovať, že citovaná smernica

sa na poskytovanie LSPP nevzťahuje, resp. pripúšťa pre jej vykonávanie výnimky. Okrem

toho je treba poukázať aj na to, že jej dotknuté ustanovenia nemajú priamy účinok, ani nie

sú priamo záväzné, preto nie je možné sa domáhať práv z nej vyplývajúcich.»

Ani jeden z účastníkov konania netrval na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie.

3. Spoločná správa výborov národnej rady k návrhu

V záujme preskúmania účelu a zmyslu napadnutých ustanovení § 79 ods. 1 v spojení

s § 82 ods. 1 písm. b) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti sa ústavný súd

oboznámil aj so spoločnou správou výborov národnej rady o prerokovaní vládneho návrhu

zákona, ktorým sa novelizoval zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, ktorý bol

schválený uznesením národnej rady č. 385 zo 17. mája 2007 (uvedený zákon bol v Zbierke

), v ktorej sa vo vzťahu

k napadnutým ustanoveniam uvádza: „Podľa platnej právnej úpravy je lekárska služba

prvej pomoci zdravotná starostlivosť, ktorou sa zabezpečuje nepretržitá dostupnosť

všeobecnej ambulantnej starostlivosti a ambulantnej starostlivosti v špecializačnom odbore

stomatológia. Z tejto definície vyplýva, že všeobecní lekári a zubní lekári by mali

poskytovať všeobecnú ambulantnú a stomatologickú starostlivosť nepretržite. Niektorí

lekári chápu poskytovanie lekárskej služby prvej pomoci ako svoju nepretržitú dostupnosť

na mobilnom telefóne, čo je však prakticky nereálne. Vzhľadom na uvedené sa navrhuje

doplniť povinnosti poskytovateľa o povinnosť poskytovať lekársku službu prvej pomoci

podľa rozpisu určeného samosprávnym krajom. Navrhované uloženie pokuty až do výšky

100 000 Sk za porušenie povinnosti je odôvodnené významom poskytovania lekárskej služby

prvej pomoci. Vzhľadom na to, že lekárska služba prvej pomoci sa poskytuje v

zdravotníckom zariadení (ambulancii) ktorej prevádzkovateľom je iný poskytovateľ,

upravujú sa aj príslušné ustanovenia o výkone samostatnej zdravotníckej praxe tak, aby

bolo jednoznačné, že poskytovanie lekárskej služby prvej pomoci nie je samostatnou

zdravotníckou praxou.“

II.

1. Právomoc ústavného súdu

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom.

Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

2. Dotknuté ustanovenia , dohovoru a dohovoru č. 29

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené

služby.

Podľa ) až e) zamestnanci majú právo na spravodlivé

a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu bezpečnosti

a zdravia pri práci (c), najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času (d) a primeraný

odpočinok po práci (e).

Podľa ženy, mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú právo

na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné pracovné podmienky.

Podľa žene v tehotenstve sa zaručuje osobitná starostlivosť,

ochrana v pracovných vzťahoch a zodpovedajúce pracovné podmienky.

Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené

alebo povinné práce.

Podľa čl. 4 ods. 3 dohovoru sa za „nútenú alebo povinnú prácu“ na účely tohto

článku nepovažujú:

a) práca bežne požadovaná pri výkone trestu uloženého podľa článku 5 tohto

dohovoru alebo v čase podmienečného prepustenia z tohto trestu;

b) služba vojenského charakteru alebo v prípade osôb, ktoré odmietajú vojenskú

službu z dôvodov svedomia v krajinách, kde sa také odmietnutie vojenskej služby uznáva,

iná služba vyžadovaná namiesto povinnej vojenskej služby;

c) služba vyžadovaná v prípade núdze alebo pohromy, ktorá ohrozuje život alebo

blaho spoločenstva;

d) práca alebo služba, ktorá tvorí súčasť bežných občianskych povinností.

Podľa čl. 4 ods. 1 dohovoru č. 29 príslušný úrad nebude ukladať ani dovoľovať

ukladanie nútenej alebo povinnej práce v prospech súkromných jednotlivcov, súkromných

spoločností ani súkromných právnických osôb.

3. Znenie napadnutých ustanovení zákona o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti

Podľa § 79 ods. 1 písm. v) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti

poskytovateľ, ktorý je držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na výkon samostatnej

zdravotníckej praxe, je povinný, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, vykonávať lekársku

službu prvej pomoci podľa rozpisu určeného samosprávnym krajom, ak ide

o poskytovateľa, ktorý poskytuje všeobecnú ambulantnú starostlivosť v špecializačnom

odbore všeobecné lekárstvo alebo v špecializačnom odbore pediatria, a poskytovateľa, ktorý

poskytuje špecializovanú zubno-lekársku ambulantnú starostlivosť (ďalej len

„poskytovatelia zdravotnej starostlivosti“).

Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti orgán

príslušný na vydanie povolenia (§ 11) uloží držiteľovi povolenia vydaného podľa tohto

zákona pokutu za porušenie niektorej z povinností ustanovených v § 79 ods. 1 písm. i), j),

q), r), v), y) a zb) a ods. 2 písm. a) až d) a v § 79a ods. 1 písm. d) až do 3 319 eur (ďalej aj

„napadnuté ustanovenia“).

4. Predmet konania pred ústavným súdom a podstata argumentácie

navrhovateľa

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o súlade napadnutých

ustanovení zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti s ustanoveniami ,

dohovoru a dohovoru č. 29 uvedenými v návrhu na začatie konania. Navrhovateľ vo svojej

argumentácii namietal, že prijatá právna úprava, t. j. napadnuté ustanovenia zákona

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, podľa neho:

- porušuje zákaz nútenej práce a povinnej práce, a tým aj a

ods. 2 a 3 dohovoru,

- umožňuje ukladanie povinnej práce a nútenej práce v prospech súkromných

jednotlivcov a súkromných právnických osôb, a tým porušuje čl. 4 dohovoru č. 29,

- porušuje princíp rovnosti v dôstojnosti a v právach, a tým aj a 2

s ohľadom na skutočnosť, že poskytovatelia zdravotnej starostlivosti pracujúci

v pracovnoprávnom pomere alebo obdobnom pomere rovnako ako osoby s licenciou

na výkon samostatnej zdravotníckej praxe uvedenou povinnosťou nie sú viazaní,

- neprimerane zvýhodňuje poskytovateľov prevádzkujúcich ambulancie LSPP, a tým

porušuje a 2 , pretože im ako podnikateľom zabezpečuje zamestnancov,

prijímajú všetky platby za zdravotné výkony, a keďže vzájomné vzťahy medzi nimi

a poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti nie sú upravené zákonom, dochádza

k uzatváraniu „vynútených dohôd“ s jednostrannými nevyváženými podmienkami,

- diskriminuje, t. j. výrazne poškodzuje a znevýhodňuje poskytovateľov zdravotnej

starostlivosti v oblasti práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky

zaručeného ) až e) , ako aj v oblasti práva na zvýšenú ochranu zdravia

pri práci a osobitné pracovné podmienky zaručeného a .

Navrhovateľ navrhuje napadnuté ustanovenia zákona o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti, ktoré upravujú systém zabezpečenia nepretržitej LSPP a sú súčasťou

právneho poriadku Slovenskej republiky, z čoho vyplýva požiadavka ich súladu s

a s kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami, zrušiť.

5. Posúdenie súladu napadnutých ustanovení zákona o poskytovateľoch

zdravotnej starostlivosti s označenými ustanoveniami , dohovoru a dohovoru

č. 29

Podľa má každý právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného

poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke

pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

Práva vyplývajúce z majú relatívnu povahu a garantujú sa v medziach

, podľa ktorého domáhať sa práv uvedených v , , ,

až a až tejto možno len v medziach zákonov, ktoré tieto

ustanovenia vykonávajú.

Na uvedenú ústavnoprávnu úpravu ochrany zdravia nadväzuje zákonná úprava

ochrany zdravia a poskytovania zdravotnej starostlivosti upravená predovšetkým zákonom

o zdravotnej starostlivosti, zákonom o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, ako aj

o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou

starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o zdravotných poisťovniach“).

Uvedeným právam vyplývajúcim z zodpovedá povinnosť štátu vytvoriť

pri výkone verejnej správy na úseku zdravotníctva taký systém, resp. mechanizmus, ktorý

by bol zameraný na realizáciu opatrení smerujúcich k zabezpečeniu ochrany zdravia

prostredníctvom zabezpečenia zdravotnej starostlivosti na náklady zdravotného poistenia

a v jeho medziach (cieľom systému je zladenie individuálnych potrieb jednotlivcov

s dostupnými finančnými prostriedkami). Systémom umožňujúcim a súčasne

zabezpečujúcim poskytovanie nepretržitej LSPP sa vytvárajú podmienky na reálne

naplnenie ústavnoprávne zaručeného práva na ochranu zdravia.

Pojem LSPP je vymedzený v rámci § 2 ods. 2 zákona o zdravotnej starostlivosti,

podľa ktorého je LSPP zdravotná starostlivosť, ktorou sa zabezpečuje nepretržitá

dostupnosť všeobecnej ambulantnej starostlivosti pre dospelých, všeobecnej ambulantnej

starostlivosti pre deti a dorast a špecializovanej zubno-lekárskej ambulantnej starostlivosti.

Uvedený inštitút LSPP bol inkorporovaný do nášho právneho poriadku zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon o zdravotnej starostlivosti.

Do uvedenej doby sa zdravotná starostlivosť poskytovala mimo denných

ordinačných hodín ambulantných lekárov prostredníctvom nemocníc (urgentný príjem) a

zároveň aj prostredníctvom rýchlej záchrannej zdravotnej služby (neodkladná zdravotná

starostlivosť na mieste spolu s transportom).

V § 7 zákona o zdravotnej starostlivosti sú definované jednotlivé formy vykonávania

zdravotnej starostlivosti, rozsah vykonávania LSPP, ako aj miesto jej výkonu.

Podľa § 7 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti v rámci všeobecnej ambulantnej

starostlivosti a v rámci špecializovanej zubno-lekárskej ambulantnej starostlivosti sa

poskytuje lekárska služba prvej pomoci najmenej v rozsahu verejnej minimálnej siete

poskytovateľov.

V § 7 ods. 6 zákona o zdravotnej starostlivosti zákonodarca ustanovil miesto výkonu

LSPP, keď uviedol, že LSPP vykonávajú poskytovatelia poskytujúci všeobecnú ambulantnú

starostlivosť (pre dospelých a pre deti a dorast) a špecializovanú zubno-lekársku

ambulantnú starostlivosť (poskytovatelia zdravotnej starostlivosti, pozn.) v zdravotníckom

zariadení poskytovateľa, ktorý je oprávnený na základe vydaného povolenia prevádzkovať

ambulanciu LSPP; LSPP všeobecnej ambulantnej starostlivosti sa vykonáva aj formou

návštevnej služby v domácom prostredí alebo v inom prirodzenom prostredí osoby, ktorej

sa ambulantná starostlivosť poskytuje. LSPP pre dospelých môže vykonávať aj lekár

s odbornou spôsobilosťou na výkon špecializovaných pracovných činností v odbore

vnútorného lekárstva, LSPP pre deti a dorast môže vykonávať aj lekár s odbornou

spôsobilosťou na výkon špecializovaných pracovných činností v odbore pediatrie. LSPP sa

vykonáva podľa rozpisu určeného samosprávnym krajom, ktorý obsahuje miesto výkonu

LSPP, čas jej vykonávania a zoznam poskytovateľov zdravotnej starostlivosti s uvedením

dátumov vykonávania LSPP v období, na ktoré sa tento rozpis vyhotovuje.

Zmeny zákona o zdravotnej starostlivosti boli vyvolané zmenou zákona

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, v ktorom sa v § 79 ods. 1 písm. v) – pôvodne

po novele účinnej od 1. júla 2007 –

zakotvila povinnosť pre poskytovateľov zdravotnej starostlivosti ex lege vykonávať službu

v prospech poskytovateľa prevádzkujúceho ambulanciu LSPP podľa rozpisu určeného

samosprávnym krajom.

Zákonom o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti je vytvorený systém založený

na zákonnej povinnosti určitej skupiny poskytovateľov zdravotnej starostlivosti vykonávať

službu v prospech poskytovateľa prevádzkujúceho ambulanciu LSPP, a zabezpečiť tak

poskytovanie nepretržitej LSPP.

Z argumentácie navrhovateľa je zrejmé, že zákonodarca vytvorením uvedeného

systému, resp. mechanizmu dal podľa neho prednosť princípu ochrany zdravia každého

podľa pred označenými základnými právami a slobodami podľa

a ľudskými právami a základnými slobodami podľa dohovoru a právami podľa dohovoru

č. 29 (ďalej len „označené práva“) poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorých

zaviazal na plnenie povinnosti vyplývajúcej z napadnutých ustanovení, v dôsledku čoho

došlo k neprimeranému obmedzeniu ním označených práv.

Prijatá právna úprava podľa navrhovateľa porušuje ústavný príkaz zákazu nútenej

práce a nútenej služby ( a a 3 dohovoru), pretože

poskytovateľov zdravotnej starostlivosti núti pod hrozbou sankcie vykonávať prácu

v prospech iného podnikateľa, resp. inej právnickej osoby (čl. 4 ods. 1 dohovoru č. 29),

porušuje zákaz diskriminácie ( a 2 ), pretože poskytovatelia zdravotnej

starostlivosti pracujúci v pracovnom alebo obdobnom pomere alebo na základe licencie

na výkon samostatnej zdravotníckej praxe nie sú uvedenou povinnosťou viazaní, zasahuje

do ich práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky (na ochranu bezpečnosti

a zdravia pri práci, na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, primeraný odpočinok

pri práci) tým, že nereguluje podmienky zmluvného vzťahu medzi poskytovateľmi

zdravotnej starostlivosti a poskytovateľmi prevádzkujúcimi ambulanciu LSPP [čl. 36

písm. c) až a e), a ].

Keďže v danom prípade je zrejmé, že uložením povinnosti poskytovateľom

zdravotnej starostlivosti podľa § 79 ods. 1 písm. v) zákona o zdravotnej starostlivosti,

v súlade s ktorou sú nútení konať pod hrozbou sankcie podľa § 82 tohto zákona, dochádza

k zásahu a obmedzeniu ich označených práv, je potrebné pri posudzovaní súladu

napadnutých ustanovení s , dohovorom a dohovorom č. 29 odpovedať na otázku, či

takáto právna úprava nepretržitej LSPP dostatočne zohľadňuje konvalidujúce záujmy, ktoré

predstavujú predovšetkým právo na ochranu zdravia, resp. verejný záujem na ochrane

zdravia, a princípy a práva reflektujúce záujmy zaviazaných osôb – poskytovateľov

zdravotnej starostlivosti, ale aj poskytovateľov prevádzkujúcich ambulancie LSPP, pretože

v opačnom prípade by došlo k neprimeranému obmedzeniu ich označených práv v prospech

verejného záujmu.

V záujme vyhodnotenia tejto otázky je potrebné vykonať test proporcionality

pozostávajúci z preskúmania podmienky vhodnosti, podmienky nevyhnutnosti (potrebnosti)

a podmienky primeranosti (proporcionalita v užšom význame), v ktorom vyvažovaním

dotknutých ústavných princípov získame odpoveď, či zákonodarca rešpektoval všeobecné

ústavné princípy obsiahnuté v a 4 , t. j. či zásah do označených práv

zo strany štátu bol v súlade s a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská

republika viazaná.

Prvým krokom pri realizácii uvedeného testu je preskúmanie splnenia podmienky

vhodnosti napadnutých ustanovení zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti

z hľadiska možnosti dosiahnutia cieľa, resp. posúdenie napadnutých ustanovení z hľadiska

naplnenia sledovaného účelu. Právna norma by mala smerovať k naplneniu účelu, ktorý je

dostatočne dôležitý, aby ospravedlnil zásah, resp. obmedzenie označených práv.

Účelom napadnutých ustanovení je vytvoriť systém, ktorým by sa zabezpečila

nepretržitá dostupnosť všeobecnej ambulantnej starostlivosti pre dospelých, všeobecnej

ambulantnej starostlivosti pre deti a dorast a špecializovanej zubno-lekárskej ambulantnej

starostlivosti, čím dochádza k naplneniu práva na ochranu zdravia zaručeného .

S ohľadom na uvedené možno konštatovať, že napadnutými ustanoveniami zákonodarca

sledoval dostatočne dôležitý verejný záujem na ochrane života a zdravia obyvateľstva,

pre ktorý došlo k obmedzeniu označených práv poskytovateľov zdravotnej starostlivosti,

a preto v tomto prípade možno podmienku vhodnosti testu proporcionality považovať

za splnenú.

Inak povedané, napadnuté ustanovenia zákona o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti sú legitímne z pohľadu dosahovania verejného záujmu, a teda sú spôsobilým

dôvodom obmedzenia označených práv poskytovateľov zdravotnej starostlivosti.

V rámci skúmania splnenia podmienky potrebnosti (nevyhnutnosti) je potrebné

odpovedať na otázku, či zákonodarcom uložená zákonná povinnosť podľa § 79 ods. 1

písm. v) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti je najvhodnejším z možných

dostupných prostriedkov zabezpečenia nepretržitej LSPP, resp. zdravotnej starostlivosti.

Napadnuté ustanovenia zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti by nemali

obmedzovať označené práva poskytovateľov zdravotnej starostlivosti viac, ako je

nevyhnutné na dosiahnutie zákonodarcom sledovaného cieľa.

V danom prípade navrhovateľ argumentuje, že obmedzenie označených práv

poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, v dôsledku ktorého sú nútení proti svojej vôli

vykonávať zdravotnú starostlivosť v prospech poskytovateľov prevádzkujúcich ambulancie

LSPP (podnikateľa), je také vážne, že ho možno považovať za výkon nútenej práce, ktorá je

v rozpore s , a 3 dohovoru, ako aj dohovoru č. 29.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na , ktorý

ustanovuje, že za nútenú prácu alebo službu sa nepovažuje konanie na ochranu života,

zdravia alebo práv iných, a na čl. 4 ods. 3 písm. d) dohovoru, podľa ktorého sa za nútenú

prácu alebo službu nepovažuje práca alebo služba, ktorá tvorí súčasť bežných občianskych

povinností. S ohľadom na legitímny cieľ povinnosti ustanovenej napadnutými

ustanoveniami je potrebné preskúmať, či rozsah obmedzenia označených práv

poskytovateľov zdravotnej starostlivosti nepresahuje mieru nevyhnutnosti vo vzťahu

k sledovanému cieľu.

Pojem nútenej alebo povinnej práce, tak ako ju chápe ústavný súd a ako bol vyložený

v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“; napr. Van der Musselle

v. Belgicko, 1983, A 70), sa týka predovšetkým prác a služieb naplňujúcich dve

kumulatívne podmienky. Musí ísť o práce či služby, ktoré osoba vykonáva proti svojej vôli,

a záväzok tieto práce či služby vykonávať sa javí ako zjavne nespravodlivý alebo

pre povinného predstavuje zbytočnú, neodôvodnenú tvrdosť.

V prvom rade je potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť, že v rámci výkonu povinnosti

ustanovenej § 79 ods. 1 písm. v) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti

poskytujú poskytovatelia zdravotnej starostlivosti službu vo všeobecnom hospodárskom

záujme (§ 4 zákona o zdravotnej starostlivosti) a jej náplň je obsahovo zhodná s činnosťou,

ktorá nie je mimo okruh normálnych bežných lekárskych profesijných aktivít.

Poskytovatelia zdravotnej starostlivosti sú súčasťou systému zabezpečujúceho

nepretržitú zdravotnú starostlivosť, ktorý je založený na koncepte profesionálnej

a občianskej solidarity a je určený na odvrátenie stavu núdze, resp. odvrátenie škody

na zdraví a živote obyvateľstva.

Zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti v § 5 ods. 1 definuje minimálnu

sieť poskytovateľov zdravotnej starostlivosti (ďalej aj „minimálna sieť“), ktorá vznikne

usporiadaním najmenšieho počtu verejne dostupných poskytovateľov zdravotnej

starostlivosti na príslušnom území (Slovenskej republiky, samosprávneho kraja alebo

okresu) v takom počte a zložení, ktorý zabezpečuje efektívne dostupnú, plynulú, sústavnú

a odbornú zdravotnú starostlivosť (s prihliadnutím na počet obyvateľov a geografické

a demografické podmienky príslušného územia, chorobnosť a úmrtnosť obyvateľov

na príslušnom území, migráciu cudzincov a osôb bez štátnej príslušnosti na príslušnom

území a bezpečnosť štátu).

Každému z poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorí patria do minimálnej siete

a sú viazaní povinnosťou podľa § 79 ods. 1 písm. v) zákona o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti, bol orgánom príslušným na vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancie

pridelený zdravotný obvod (§ 2 ods. 22 a 23 zákona o zdravotnej starostlivosti),

t. j. administratívne určená časť územia Slovenskej republiky, v rámci ktorého majú

zabezpečovať nepretržitú LSPP, resp. zdravotnú starostlivosť.

Z uvedeného vyplýva, že napadnutými ustanoveniami nastavený systém

zabezpečenia nepretržitej zdravotnej starostlivosti oslobodzuje poskytovateľov zdravotnej

starostlivosti od povinnosti byť dostupný nepretržite pre svojich pacientov, a to aj počas

nocí, víkendov a sviatkov, t. j. mimo ordinačných hodín, a zabezpečuje dostupnosť

lekárskych služieb počas tohto času.

Definícii LSPP ako nepretržite dostupnej zdravotnej starostlivosti (§ 2 ods. 20 zákona

o zdravotnej starostlivosti) zodpovedá povinnosť každej zdravotnej poisťovne uložená § 7

ods. 1 a 2 zákona o zdravotných poisťovniach, podľa ktorej je zdravotná poisťovňa povinná

uzatvárať zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti s poskytovateľmi zdravotnej

starostlivosti najmenej v rozsahu minimálnej siete; ak je verejná sieť poskytovateľov

na príslušnom území menšia ako minimálna sieť, je povinná uzatvárať zmluvy

o poskytovaní zdravotnej starostlivosti s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti v rozsahu

verejnej siete poskytovateľov (odsek 1). Zdravotná poisťovňa je povinná uzatvoriť zmluvu

o poskytovaní zdravotnej starostlivosti s každým poskytovateľom všeobecnej ambulantnej

zdravotnej starostlivosti, ak má uzatvorenú dohodu o poskytovaní všeobecnej ambulantnej

zdravotnej starostlivosti najmenej s jedným jej poistencom (odsek 2).

Príslušná zdravotná poisťovňa uhradí poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti

mesačne cenu kapitácie za poistencov, s ktorými má uzatvorenú dohodu o zdravotnej

starostlivosti, a cenu zdravotných výkonov uhrádzaných nad rámec kapitácie v súlade

s nariadením vlády č.

Z uvedeného vyplýva, že štát uloženie zákonnej povinnosti poskytovateľom

zdravotnej starostlivosti kompenzuje prostredníctvom tzv. mesačnej kapitačnej platby, ktorú

dostáva každý poskytovateľ zdravotnej starostlivosti za každého registrovaného poistenca

od príslušnej zdravotnej poisťovne, ktorá je poskytovaná paušálne bez akejkoľvek závislosti

na nimi podanom výkone.

Podľa údajov Slovenskej spoločnosti všeobecného praktického lekárstva Slovenskej

lekárskej spoločnosti u všeobecných lekárov pre dospelých pochádza 10 % z celkových

príjmov lekára z priamych platieb od pacientov a 90 % platieb od poisťovní, z toho 80 % je

v podobe kapitačných platieb a 10 % na základe bodovania nad rámec kapitácie (hlavne

preventívne výkony), pritom na jednu ambulanciu všeobecného lekára pre dospelých

vychádza približne 1600 poistencov (zdroj: ‹http://hpi.sk/hpi/sk/view/4484/odmenovanie-

vseobecnych-lekarov.html›).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na argumentáciu navrhovateľa, ktorou

namietal diskrimináciu poskytovateľov zdravotnej starostlivosti okrem iného preto, že

povinnosť vykonávať lekársku službu prvej pomoci zákonodarca neuložil všetkým

poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ktorí spĺňajú odborné predpoklady na výkon

lekárskej služby prvej pomoci; takúto zákonnú povinnosť nemajú poskytovatelia zdravotnej

starostlivosti, ktorí vykonávajú zdravotnícke povolanie v pracovnoprávnom vzťahu alebo

v obdobnom pracovnom vzťahu alebo na základe licencie na výkon samostatnej

zdravotníckej praxe.

Podľa ústavného súdu je zrejmé, že uloženie povinnosti ustanovenej v napadnutých

ustanoveniach spôsobuje, že zo skupiny poskytovateľov zdravotnej starostlivosti (§ 4

zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti) je vyčlenená osobitná skupina, ktorej

označené práva sú následkom tohto vyčlenenia zasiahnuté. Dôvodom, pre ktorý došlo

k vyčleneniu osobitnej skupiny poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, je skutočnosť, že

títo sú zaradení do minimálnej siete, vykonávajú svoju činnosť na základe povolenia podľa

§ 11 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a príslušným orgánom im bol

pridelený zdravotný obvod. Uvedené vyčlenenie spôsobené uložením zákonnej povinnosti

je im bezpochyby na príťaž, na druhej strane však preň existuje ospravedlniteľný dôvod,

ktorým je verejný záujem na ochrane života a zdravia obyvateľstva. Realizácia uvedeného

verejného záujmu predstavuje dostatočný dôvod na nerovné zaobchádzanie s touto

osobitnou skupinou poskytovateľov zdravotnej starostlivosti a je navyše vyvažované

spomínanou kontraktačnou povinnosťou zdravotných poisťovní, dôsledkom ktorej sú

jednotlivým poskytovateľom zdravotnej starostlivosti zaradeným do minimálnej siete

vyplácané mesačné kapitačné platby. S ohľadom na uvedené preto napadnuté ustanovenia

nespôsobujú neospravedlniteľnú, resp. neodôvodnenú diskrimináciu poskytovateľov

zdravotnej starostlivosti, a teda porušenie a 2 .

V tejto súvislosti je potrebné taktiež poznamenať, že zákonodarca v rámci právnej

úpravy neustanovil, že poskytovatelia zdravotnej starostlivosti majú poskytovať svoje

služby výkonu zdravotnej starostlivosti v prospech poskytovateľov prevádzkujúcich

ambulanciu LSPP bez nároku na odmenu za jej vykonanie. Príjem poskytovateľov

zdravotnej starostlivosti za výkon LSPP na základe povinnosti uloženej napadnutými

ustanoveniami predstavuje osobitný príjem poskytovaný nad rámec ich hlavného príjmu

za poskytovanie zdravotnej starostlivosti počas dennej prevádzky v ich zdravotníckych

zariadeniach.

Z prieskumu vykonaného ústavným súdom pre účely zaobstarania údajov

o priemernom mesačnom počte služieb pripadajúcich na jedného poskytovateľa zdravotnej

starostlivosti v rámci plnenia povinnosti vyplývajúcej z § 79 ods. 1 písm. v) zákona

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti na území príslušných samosprávnych krajov

vyplýva, že uvedený mesačný počet služieb závisí od veľkosti jednotlivých okresov a je

takýto:

• Bratislavský samosprávny kraj ─ 1 až 3-krát mesačne (výnimkou

sú prevádzkovatelia zubno-lekárskej ambulantnej starostlivosti, ktorí zabezpečujú

prevádzku s vybranou skupinou zubných lekárov, čo znamená, že väčšina zubných lekárov

v tomto kraji nevykonáva službu LSPP);

• Nitriansky samosprávny kraj ─ 3 až 5-krát mesačne v okresoch s nižším počtom

obyvateľov a 1-krát mesačne v okresoch s vyšším počtom obyvateľov);

• Košický samosprávny kraj ─ 1 až 4-krát mesačne v závislosti od počtu obyvateľov

jednotlivých okresov);

• Prešovský samosprávny kraj ─ 4 až 6-krát v okresoch s nižším počtom obyvateľov

a 1 až 2-krát v okresoch s vyšším počtom obyvateľov;

• Trnavský samosprávny kraj ─ 2 až 4-krát mesačne v závislosti od počtu obyvateľov

v jednotlivých okresoch;

• Žilinský samosprávny kraj ─ 1 až 3,8-krát mesačne v závislosti od počtu

obyvateľov v jednotlivých okresoch;

• Trenčiansky samosprávny kraj ─ 1 až 4-krát mesačne v závislosti od počtu

obyvateľov v jednotlivých okresoch (poskytovatelia špecializovanej zubno-lekárskej

ambulantnej zdravotnej starostlivosti s miestom prevádzkovania v Trenčíne sa zúčastňujú

výkonu LSPP priemerne 1-krát ročne).

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že poskytovatelia zdravotnej starostlivosti

vykonávajú povinnosť uloženú im ustanovením § 79 ods. 1 písm. v) zákona

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti približne 2 až 4-krát mesačne.

S ohľadom na uvedené, ako aj na skutočnosť, že zásadné ochromenie fungovania

systému nepretržitej zdravotnej starostlivosti by mohlo vyústiť do vzniku neodstrániteľných

škôd na živote a zdraví obyvateľstva, podľa názoru ústavného súdu zákonodarcom

v napadnutých ustanoveniach uloženú povinnosť nemožno považovať za zjavne

nespravodlivú či neprimerane prísnu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na rozhodnutie o neprijateľnosti sťažnosti

zo 4. mája 2010 vo veci Steindel proti Nemecku, v ktorej ESĽP preskúmaval v súvislosti

s namietaným porušením čl. 4 dohovoru povinnosť praktického lekára vykonávať služby

na lekárskej pohotovosti dospejúc pritom k záveru, že takúto činnosť lekára nemožno

považovať za „nútenú alebo povinnú prácu“, pretože nevybočovala z rozsahu vykonávaných

lekárskych činností. Lekári boli za služby platení a v zásade uvoľnení z povinnosti byť

k dispozícii pre svojich pacientov mimo ordinačných hodín. Povinnosť slúžiť

na pohotovosti bola súčasťou systému postaveného na snahe uľahčiť všetkým lekárom v ich

povinnosti byť dostupnými v nočných hodinách a cez víkendy pri súčasnom zaistení

poskytovania lekárskej starostlivosti a nepredstavovala pre nich neprimeranú záťaž.

K námietke navrhovateľa, podľa ktorej je uloženie povinnosti napadnutými

ustanoveniami v rozpore s dohovorom č. 29, podľa argumentácie predovšetkým

s jeho čl. 4 ods. 1, je potrebné uviesť, že napadnuté ustanovenia, resp. nimi uloženú

povinnosť možno podriadiť pod výnimku ustanovenú v čl. 2 písm. b) tohto dohovoru, podľa

ktorej výraz „nútená a povinná práca“ nezahŕňa žiadnu prácu ani službu,

ktorá tvorí súčasť obvyklých občianskych povinností občanov krajiny, ktorá sa plne

spravuje sama. Navyše, ako vyplýva z prípravných dokumentov k čl. 4 dohovoru č. 29,

ktorý mal charakter prechodného ustanovenia, zákaz v ňom ustanovený (čl. 4 ods. 1

dohovoru č. 29 „Príslušný úrad nebude ukladať ani dovoľovať ukladanie nútenej alebo

povinnej práce v prospech súkromných jednotlivcov, súkromných spoločností ani

súkromných právnických osôb.“) nemal ani v čase prijatia tohto dohovoru platiť absolútne,

ale bola z neho vyňatá nútená a povinná práca vykonávaná v prospech súkromných

jednotlivcov, spoločností alebo iných právnických osôb, ktoré boli na výkon tejto práce

vo verejnom záujme riadne splnomocnené príslušným orgánom a ktoré ju vykonávali

pod jeho dohľadom a pri dodržaní všetkých ustanovení dohovoru č. 29, ktoré stanovujú

mantinely vykonávania takejto nútenej práce, resp. práce vykonávanej na základe

nariadenia príslušného úradu (Forced labour Convention, Preparatory document,

Report I, International Labour Conference 14th: 1930 Geneva, Switzerland, dostupné

na internete

˂http://www.ilo.org/public/libdoc/conventions/Fundamental_Conventions/Convention_no._

29/29_English/30B09_5_engl.pdf ˃).

S ohľadom na všetky uvedené skutočnosti možno podľa názoru ústavného súdu

konštatovať, že miera povinnosti uloženej napadnutými ustanoveniami, ktorá je úzko

spojená s povinnosťou zaplatiť pokutu podľa § 82 ods. 1 zákona o poskytovateľoch

zdravotnej starostlivosti, sa podľa názoru ústavného súdu nevymyká z limitov stanovených

a a 3 dohovoru a možno ju považovať za účinný prostriedok

naplnenia legitímneho cieľa. S ohľadom na túto skutočnosť možno považovať aj podmienku

nevyhnutnosti testu proporcionality za splnenú.

V rámci testu proporcionality je napokon potrebné skúmať splnenie podmienky

primeranosti (proporcionality v užšom význame), ktorým sa zisťuje, či napadnutá právna

norma je primeraná zamýšľanému cieľu, t. j. či obmedzenie označených práv

poskytovateľov zdravotnej starostlivosti nemôže svojimi negatívnymi dôsledkami

presahovať pozitíva stelesnené v presadení verejného záujmu prostredníctvom napadnutých

ustanovení právnej úpravy, resp. závažnosť a vyváženosť pri stanovení povinnosti a ochrane

záujmov subjektov, ktoré boli uložením povinnosti dotknuté (poskytovatelia zdravotnej

starostlivosti, ale aj poskytovatelia prevádzkujúci ambulancie LSPP).

Reálny výkon nepretržitej LSPP má pre spoločnosť zásadný význam

a pri posudzovaní návrhu na oslobodenie poskytovateľov zdravotnej starostlivosti od tejto

povinnosti je potrebné prihliadnuť na dôsledky vyplývajúce z takéhoto úkonu

pre spoločnosť (obyvateľstvo), resp. preskúmať mieru vyváženosti proti sebe stojacich

záujmov prostredníctvom systematického, empirického, kontextového a hodnotového

argumentu. Uvedené argumenty umožňujú prehľadne racionalizovať tretí krok testu

proporcionality.

Systémový argument znamená zvažovanie zmyslu a zaradenia označených práv

v systéme základných práv a slobôd. V tomto prípade stojí na jednej strane verejný záujem

na ochrane zdravia, v záujme realizácie ktorého je poskytovateľom zdravotnej starostlivosti

uložená povinnosť plniť úlohy, ktoré z ústavného poriadku vyplývajú štátu. Na strane

druhej tu naproti verejnému záujmu na ochrane zdravia stoja s ním rovnocenné záujmy

jednak poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorým povinnosť uložená napadnutými

ustanoveniami zasahuje do ich slobody podnikania, základného práva na spravodlivé

a primerané pracovné podmienky, ako aj základného práva na osobitné pracovné

podmienky, ale aj rovnocenné záujmy poskytovateľov prevádzkujúcich LSPP,

predovšetkým ich sloboda podnikania. Keďže všetky uvedené práva majú svoj základ

v druhej hlave , znamená to, že spoločne spadajú z hľadiska systematiky

do skupiny základných práv a slobôd, ktoré sú vnímané ako rovnocenné.

Empirický argument má na mysli faktickú závažnosť javu, ktorý je spojený

s ochranou určitého základného práva. Pri vyhodnotení tohto kritéria ústavný súd preskúmal

námietku, podľa ktorej súčasná právna úprava negarantuje akékoľvek finančné zaistenie

tejto služby poskytovateľov zdravotnej starostlivosti z verejných prostriedkov, pričom

dojednanie pracovných podmienok i samotnej odmeny za vykonanú prácu je ponechané len

na ich vzájomnej dohode s poskytovateľmi prevádzkujúcimi ambulancie LSPP, avšak

za súčasného stavu narušenia ich zmluvnej voľnosti, pretože návrh zmluvy a v ňom uvedené

podmienky sú stanovené jednostranne poskytovateľmi prevádzkujúcimi ambulancie LSPP

a poskytovatelia zdravotnej starostlivosti ich v dôsledku svojej viazanosti zákonnou

povinnosťou podľa § 79 ods. 1 písm. v) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti

musia akceptovať, ďalej námietku nezaistenia dostatočného materiálno-technického

vybavenia ambulancií LSPP, ako aj námietku, podľa ktorej súčasná právna úprava

neposkytuje poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti možnosť domáhať sa prostredníctvom

účinného právneho prostriedku svojho nezaradenia do rozpisu vykonávaného príslušným

samosprávnym krajom v prípade, ak u neho vznikne nárok na osobitné pracovné

podmienky.

Z argumentácie navrhovateľa vyplýva, že poskytovatelia zdravotnej starostlivosti

sú pri uzatváraní zmlúv s poskytovateľmi prevádzkujúcimi ambulancie LSPP ich „vazalmi“,

ktorí musia akceptovať jednostranne diktované podmienky napriek tomu, že títo svoje

postavenie zneužívajú najmä pri určovaní odmeny. V dôsledku obmedzenia zmluvnej

voľnosti poskytovateľov zdravotnej starostlivosti pri uzatváraní „nanútených,

resp. neslobodných dohôd“ s poskytovateľmi prevádzkujúcimi ambulancie LSPP dochádza

k dohode o cenovo poddimenzovanej odmene za vykonanú prácu, ktorá nereflektuje reálny

hodnotový obsah nimi poskytnutej lekárskej starostlivosti.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na

o verejnej minimálnej sieti poskytovateľov zdravotnej starostlivosti v znení neskorších

predpisov, ktoré v § 9 určuje, že minimálna sieť je ustanovená najmenej jedným

poskytovateľom zdravotnej starostlivosti všeobecnej ambulantnej starostlivosti

pre dospelých na 100 000 obyvateľov, jedným poskytovateľom zdravotnej starostlivosti

ambulantnej zdravotnej starostlivosti pre deti a dorast na 50 000 detí a jedným

poskytovateľom zdravotnej starostlivosti pre špecializovanú zubno-lekársku ambulantnú

zdravotnú starostlivosť na 400 000 obyvateľov.

V rámci objektívneho vyváženia záujmov všetkých dotknutých subjektov je v tomto

prípade potrebné uviesť, že poskytovatelia prevádzkujúci ambulancie LSPP sú podnikatelia,

ktorých zdroje financovania tvoria odplata za konkrétne poskytnuté zdravotné výkony

podľa nariadenia vlády č. , úhrada priamo od poistenca za spracovanie údajov

zistených pri poskytovaní ambulantnej starostlivosti v rámci LSPP najviac vo výške 1,7 %

zo sumy životného minima (približne 2 €) podľa § 38a ods. 2 písm. b) zákona

č. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného

zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej

starostlivosti v znení neskorších predpisov a paušálna platba za každého poistenca v rámci

ich spádového územia podľa príslušného opatrenia ministerstva zdravotníctva

č. 07045/2003-OAP z 30. decembra 2003, ktorým sa ustanovuje rozsah regulácie cien

v oblasti zdravotníctva v znení neskorších zmien a doplnkov (oznámenie ministerstva

zdravotníctva č. ).

Navrhovateľ v tejto súvislosti namietal, že v dôsledku nerovného postavenia

sú poskytovatelia zdravotnej starostlivosti ako podnikatelia vo vzťahu k poskytovateľom

prevádzkujúcim ambulancie LSPP diskriminovaní.

Podľa judikatúry ESĽP diskriminácia znamená odlišné zaobchádzanie s osobami

nachádzajúcimi sa z relevantných hľadísk v obdobnom postavení bez objektívneho

a rozumného odôvodnenia (porov. Willis proti Spojenému kráľovstvu, § 48). Rozdiel

v zaobchádzaní je v zmysle čl. 14 dohovoru diskriminačný, pokiaľ nemá objektívne

a rozumné odôvodnenie. Rozdielne zaobchádzanie navyše nielenže musí sledovať legitímny

cieľ, ale musí tiež existovať „primeraný vzťah medzi zvolenými prostriedkami

a sledovaným cieľom“.

Z už uvedeného vyplýva, že dôvodom odlišného právneho postavenia

poskytovateľov zdravotnej starostlivosti voči poskytovateľom prevádzkujúcim ambulancie

LSPP je plnenie zákonnej povinnosti podľa napadnutých ustanovení, ktorá sleduje legitímny

cieľ a s ohľadom na jej charakter ju nemožno považovať za neprimeranú.

Poskytovatelia prevádzkujúci ambulancie LSPP majú povinnosť zabezpečiť

personálne zabezpečenie a materiálno-technické vybavenie LSPP, v rámci ktorého

sú vyplácané aj odmeny za vykonanú prácu poskytovateľom zdravotníckej starostlivosti.

Hospodársky výsledok jednotlivých poskytovateľov prevádzkujúcich ambulancie LSPP

potom závisí predovšetkým od výšky paušálnej platby, ktorá zohľadňuje len počet

poistencov s trvalým bydliskom v príslušnom spádovom území, a objemu výkonov

poskytnutých v rámci výkonu LSPP. Z uvedeného vyplýva, že samotná ponuka odmeny

práce pre jednotlivých poskytovateľov zdravotnej starostlivosti je logicky závislá aj

od hospodárskeho výsledku vytvoreného v rámci činnosti jednotlivých poskytovateľov

prevádzkujúcich ambulancie LSPP, ktorý závisí od nastavenia minimálnej siete. Uniformný

systém financovania rôzne veľkých ambulancií LSPP vedie k podfinancovaniu malých

a stredne veľkých ambulancií LSPP pôsobiacich v spádovom území s nízkou koncentráciou

obyvateľstva. S ohľadom na uvedené výška odmeny ponúknutá poskytovateľom zdravotnej

starostlivosti zo strany poskytovateľov prevádzkujúcich ambulancie LSPP musí následne

zohľadňovať aj ich ekonomické možnosti. Ponúknutá neadekvátna výška odmeny

jednotlivým poskytovateľom zdravotnej starostlivosti preto nemusí byť výsledkom zneužitia

situácie, v ktorej sa nachádzajú v dôsledku im uloženej zákonnej povinnosti, zo strany

poskytovateľov prevádzkujúcich ambulancie LSPP, ale jednoducho len nevyhnutným

dôsledkom ich nepriaznivej finančnej situácie. Na strane druhej sa výkon LSPP v spádovej

oblasti s nižšou koncentráciou obyvateľstva prejaví aj nižšou frekvenciou potreby

vykonávania zdravotných úkonov v rámci výkonu LSPP jednotlivými poskytovateľmi

zdravotnej starostlivosti.

Vo vzťahu k zmluvnej voľnosti poskytovateľov zdravotnej starostlivosti pri výkone

ich práva podnikať je potrebné povedať, že táto je pri uzatváraní zmlúv s poskytovateľmi

prevádzkujúcimi ambulancie LSPP obmedzená, pretože napadnutými ustanoveniami

uložená povinnosť im nedáva možnosť voľby pri výkone služby v prospech poskytovateľov

prevádzkujúcich ambulancie LSPP v čase určenom v rozpise vyhotovenom príslušným

samosprávnym krajom. Uvedené služby poskytovatelia zdravotnej starostlivosti

nevykonávajú pre účely dosiahnutia zisku, ale pre účely splnenia zákonnej povinnosti

upravenej napadnutými ustanoveniami, a preto je na ich postavenie aplikovateľný aj čl. 36

písm. c) až e) . Ako vyplýva aj zo stanoviska národnej rady v tejto veci, v rámci

ochrany práva na spravodlivé a primerané pracovné podmienky [čl. 36 písm. c) až e)

], ako aj práva na osobitné pracovné podmienky ( a )

v rámci systému nepretržitej LSPP majú poskytovatelia zdravotnej starostlivosti možnosť

využiť účinné prostriedky nápravy poskytnuté im platným právnym poriadkom, ktorými sú

predovšetkým žaloba podľa a nasl. alebo žaloba

o vydanie bezdôvodného obohatenia.

V súvislosti s námietkou nedostatočného materiálno-technického zabezpečenia

ambulancií LSPP ústavný súd poukazuje na § 8 ods. 1 a 2 zákona o poskytovateľoch

zdravotnej starostlivosti, ktorý určuje povinnosť poskytovateľom prevádzkujúcim

ambulancie LSPP zabezpečiť personálne a materiálno-technické vybavenie zdravotníckeho

zariadenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v súlade so svojím odborným

zameraním a zároveň splnomocňuje ministerstvo zdravotníctva na stanovenie minimálnych

požiadaviek na personálne zabezpečenie a materiálno-technické vybavenie jednotlivých

druhov zdravotníckych zariadení [vrátane ambulancií lekárskej služby prvej pomoci § 7

ods. 3 písm. a) bod 3a), 3b) a 3c)] vydaním všeobecne záväzného právneho predpisu.

V súčasnosti sú tieto minimálne podmienky, resp. štandardy ustanovené výnosom

ministerstva zdravotníctva zo 7. decembra 2011 č. -2011, ktorým sa mení výnos

ministerstva zdravotníctva z 10. septembra 2008 č. 09812/2008-OL o minimálnych

požiadavkách na personálne zabezpečenie a materiálno-technické vybavenie jednotlivých

druhov zdravotníckych zariadení v znení neskorších predpisov. Kontrolu, resp. dozor

dodržiavania uvedených zákonodarcom nastavených minimálnych štandardov materiálno-

technického vybavenia ambulancií LSPP zveruje zákon o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti v § 81 ods. 1 písm. a) orgánu príslušnému na vydanie povolenia (§ 11), ak ide

o plnenie povinností držiteľmi povolení podľa § 79 a dodržiavanie podmienok

prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia na základe povolenia. Podľa ústavného súdu

súčasná právna úprava dostatočne zohľadňuje potrebu materiálno-technického zabezpečenia

ambulancií LSPP, zaisťuje ich minimálne štandardy a aj kontrolu ich dodržiavania, preto sa

uvedená námietka navrhovateľa javí ako nerelevantná.

Kontextový argument zahŕňa ďalšie negatívne dopady obmedzenia jedného

základného práva a slobody v dôsledku uprednostnenia iného. Vo vzťahu k tomuto

argumentu je potrebné opätovne poukázať na problém nedostatočného finančného

ohodnotenia poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ale aj neprimerane dlhú dĺžku

pracovnej doby poskytovateľov zdravotnej starostlivosti v spojení s ich právom

na odpočinok. Posledné dva problémy však vo veľkej miere závisia od organizácie práce

jednotlivých poskytovateľov zdravotnej starostlivosti a jej správnym nastavením možno

uvedené negatívne dôsledky eliminovať.

Hodnotový argument predstavujúci zvažovanie pozitív v kolízii sa nachádzajúcich

základných práv a slobôd vzhľadom na akceptovanú hierarchiu hodnôt v tomto prípade

vyznieva v prospech verejného záujmu na ochrane zdravia majúceho nepochybne vyššiu

hodnotu ako záujem na ochrane základných práv a slobôd na primerané a spravodlivé

pracovné podmienky a osobitné pracovné podmienky poskytovateľov zdravotnej

starostlivosti.

Ústavný súd konštatuje, že právna norma vyjadrená v napadnutých ustanoveniach

obstála v teste proporcionality.

Z uvedeného vyplýva, že zákonodarcom zvolený systém zabezpečenia nepretržitej

zdravotnej starostlivosti je ústavne akceptovateľný a proporcionálny zásah do označených

práv poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Hľadiac izolovane na napadnuté ustanovenia

ústavný súd konštatuje, že sú súladné s označenými článkami .

Navrhovateľ namietal okrem samotného uloženia zákonnej povinnosti a sankcie, pod

hrozbou ktorej je táto povinnosť vyžadovaná, aj absenciu právnych noriem regulujúcich

právne postavenie poskytovateľov zdravotnej starostlivosti súvisiacich s ich základnými

právami a slobodami na primerané a spravodlivé pracovné podmienky, ako aj osobitné

pracovné podmienky v rámci právneho vzťahu, v ktorom vykonávajú prácu v prospech

poskytovateľov prevádzkujúcich ambulanciu LSPP. Inak povedané, že miesto spornej

ústavnosti leží aj mimo napadnutých ustanovení zákona o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti a spočíva v legislatívnom opomenutí regulácie právnych vzťahov, ktoré sú

s napadnutými ustanoveniami nerozlučne previazané.

Ústavný súd už vyslovil, že „Legislatívne opomenutie je stav, keď zákonodarca

pozitívne upravujúc určitú oblasť spoločenských vzťahov opomenul niektoré významné

prvky tejto právnej úpravy. Zákonodarca teda pri legislatívnom opomenutí reguluje určitú

oblasť nekompletne, fragmentárne, opomínajúc právny komponent, ktorý je želateľný

z hľadiska integrity daného inštitútu, resp. ústavnosti. Ústavné súdy za určitých okolností

riešia situáciu legislatívneho opomenutia buď derogáciou z pozície negatívneho

zákonodarcu, alebo ústavne konformným výkladom. Všeobecný súd nesmie

pri rozhodovaní odmietnuť spravodlivosť ani v prípade nepravej medzery v práve. Ústavný

súd však v rámci abstraktnej kontroly môže konštatovať, že ide o legislatívne opomenutie,

a eventuálne ho riešiť derogačným apelom na zákonodarcu. Môže však taktiež, využijúc aj

perspektívu všeobecného súdu aplikujúceho dané ustanovenia, vykonať záväzný ústavne

konformný výklad ().“.

Vo veci sp. zn. (m. m. ) ústavný súd uviedol:

«V konaní o súlade právnych predpisov nemožno podľa názoru ústavného súdu vyjadreného

aj v jeho judikatúre napádať to, že v napadnutom právnom predpise niečo chýba, bolo

opomenuté alebo sa tam neuviedlo so zreteľom napríklad na znenie . [Ústavný súd

v tejto súvislosti poukazuje na účel a predmet konania o súlade právnych predpisov podľa

, ktorým je posúdenie obsahového súladu predpisu nižšieho stupňa právnej

sily s predpisom vyššieho stupňa právnej sily, a hoci napadnutý stav „nedostatočného“

premietnutia príkazu právneho predpisu vyššieho stupňa právnej sily do predpisu nižšieho

stupňa právnej sily môže byť za určitých okolností posudzovaný aj pred ústavným súdom

(napríklad v konaní podľa ), „legislatívne opomenutie“ zásadne netvorí

predmet konania o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom ()]».

Aj napriek tomu, že v platnej legislatívne nie sú zákonodarcom upravené všetky

detaily právneho postavenia poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, súčasná právna

úprava v spojení so štandardnými metódami právneho výkladu umožňuje taký výklad

a aplikovateľnosť právnych predpisov, ktorý zabezpečí ústavne konformnú ochranu

právneho postavenia poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Okrem toho by zrušenie

napadnutých ustanovení (tak ako to žiada navrhovateľ, pozn.) znamenalo zníženie

dostupnosti zdravotnej starostlivosti, čo by mohlo mať nepriaznivé dôsledky z hľadiska

ochrany zdravia obyvateľstva predovšetkým v oblastiach s nízkou koncentráciou

obyvateľstva, kde bežne nie sú iné možnosti poskytnutia lekárskej služby prvej pomoci

v prípade stavu núdze.

Navyše zrušenie súvisiaceho ustanovenia kvôli protiústavnosti legislatívneho

opomenutia je právnym nástrojom aplikovateľným len proti extrémnej nesúladnosti

s , čo nie je prípad predmetnej veci (m. m. ).

Ústavný súd nie je pozitívny zákonodarca, a preto ani v konaní o súlade príslušného

zákona nemôže suplovať činnosť prislúchajúcu zákonodarcovi (národnej rade). V tomto

prípade ústavný súd považuje za nevyhnuté zdôrazniť, že explicitne priznané právo každého

na ochranu zdravia podľa zároveň zaväzuje štát k povinnosti zabezpečiť jeho

realizáciu predovšetkým prostredníctvom právnej úpravy materiálnych a inštitucionálnych

predpokladov nevyhnutných na jeho efektívny výkon. Napriek tomu, že v súčasnosti

zákonodarcom nastavený systém zabezpečujúci realizáciu práva na ochranu zdravia je

možné považovať za ústavne udržateľný, jeho uplatnenie spôsobuje v aplikačnej praxi

nemalé problémy, ktoré podľa ústavného súdu poukazujú jednoznačne na potrebu

podrobnejšej právnej regulácie, ktorá by zabezpečila väčšiu ochranu práv subjektov

realizujúcich povinnosti zverené , t. j. v tomto prípade poskytovateľov zdravotnej

starostlivosti, a to nielen vo vzťahu k niektorým aspektom ich právneho postavenia, ale

taktiež vo vzťahu k účinným prostriedkom nápravy nad rozsah poskytnutý im súčasnou

právnou úpravou, ktorá vzhľadom na jej vágnosť môže spôsobovať problémy v aplikačnej

praxi predovšetkým v súvislosti s jej efektivitou.

Ústavný súd návrhu generálneho prokurátora na vyslovenie nesúladu § 79 ods. 1

písm. v) v spojení s § 82 ods. 1 písm. b) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti

s označenými článkami , dohovoru a dohovoru č. 29 z dôvodov uvedených v tomto

rozhodnutí nevyhovel.

S ohľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012