Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 350/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť T. H., N., zastúpeného advokátom JUDr. L. M., P., Č.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd, práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základného práva nebyť stíhaný za čin, za ktorý už bol právoplatne

odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby podľa

a Listiny základných práv a slobôd,

a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd, práva nebyť opakovane súdený alebo

trestaný podľa čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, práva na obnovu konania podľa čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, základného práva slobodne prejavovať náboženstvo

a vieru podľa , slobody náboženského vyznania

podľa čl. 15 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a slobody myslenia, svedomia

a náboženstva podľa čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 18

ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, základného práva nebyť

nútený vykonávať vojenskú službu podľa a

ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, práva nebyť podrobovaný donucovaniu

narušujúcemu slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo podľa čl. 18 ods. 2 a 3

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 1 a čl. 4 ods. 4 Listiny

základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -33

z 22. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2012

doručená sťažnosť T. H., N. (ďalej len „sťažovateľ“), v petite ktorej namietal porušenie

svojich základných práv zaručených v čl. 24 ods. 2, čl. 25 ods. 2, čl. 40 ods. 5 a 6, čl. 46

ods. 1 a a 6 (ďalej len „“), , ,

čl. 15 ods. 1 a 3, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 5 a 6 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 4 ods. 1 a 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“) a čl. 18 ods. 1 až 3

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) uznesením

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -33 z 22. marca

2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že rozsudkom Vojenského obvodového

súdu Bratislava (ďalej len „vojenský súd“) sp. zn. z 23. júna 1976 bol sťažovateľ

uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269

ods. 1 (č. účinného do 31. decembra 2005, pozn.), za čo bol

odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov so zaradením

do I. nápravno-výchovnej skupiny. Dôvodom uvedeného odsúdenia bola skutočnosť, že

sťažovateľ kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu Svedkov Jehových odmietol vykonať

vojenskú službu. Z rovnakého dôvodu bol sťažovateľ rozsudkom toho istého súdu

sp. zn. 3 T/255/79 z 3. januára 1980 odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody

v trvaní troch rokov. Celý trest sťažovateľ vykonal. Na základe

o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov bol sťažovateľ v roku 1992 čiastočne

rehabilitovaný. Vojenský súd rozsudkom sp. zn. z 27. mája 1992

pri nezmenenom výroku o vine z predchádzajúcich rozsudkov odsúdil sťažovateľa na trest

odňatia slobody v trvaní šestnástich mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú

dobu jedného roka. Na sťažovateľovi však stále „visí“ vina. Keďže Európsky súd pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v podobných veciach vyslovil, že perzekúcia kvôli

odopretiu vojenskej služby z náboženských dôvodov je porušením čl. 9 dohovoru,

sťažovateľ z dôvodu, aby dosiahol úplnú rehabilitáciu, podal Okresnému súdu Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) návrh na obnovu konania „smerujúci proti právoplatnému

rozsudku Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 23. 06. 1976 sp. zn. “.

Okresný súd uznesením č. k. -17 z 10. januára 2012 obnovu konania

v uvedenej trestnej veci povolil a citovaný rozsudok vojenského súdu a všetky ďalšie

rozhodnutia na neho nadväzujúce v celom rozsahu zrušil. Na základe sťažnosti

prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava I krajský súd uznesením

č. k. -33 z 22. marca 2012 uznesenie okresného súdu v celom rozsahu zrušil

a zároveň zamietol uvedený návrh sťažovateľa, pretože nezistil podmienky obnovy konania

podľa ( účinného od 1. januára 2006,

pozn.).

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu boli

porušené viaceré jeho základné práva a slobody. Podľa jeho názoru jadro sporu spočíva

vo výklade čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7, ktorý garantuje „právo“ na obnovu konania podľa

zákona a príslušného štátu, ak nové alebo novoodhalené skutočnosti

alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť rozhodovanie vo veci.

Za takúto novú skutočnosť sťažovateľ považuje už spomínané rozsudky ESĽP. Podľa jeho

názoru krajský súd v napadnutom rozhodnutí existenciu tohto práva pripúšťa iba v prípade

procesných a hmotnoprávnych vád dovolania (čo je ale fakticky nerealizovateľné, pretože

sťažovateľ v roku 1992 dovolanie podať nemohol) alebo v prípade existencie nových

skutočností alebo dôkazov (uvedené však krajský súd nezistil). Inými slovami, krajský súd

podmienky na aplikáciu citovaného článku dohovoru interpretuje tak, že nápravu vadného

rozhodnutia fakticky vylučuje. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že novou

skutočnosťou podľa (ako podmienkou obnovy konania) by

mohlo byť rozhodnutie ESĽP, avšak muselo by si týkať priamo sťažovateľa. Sťažovateľ je

však toho názoru, že pokiaľ existujú porovnateľné rozsudky ESĽP týkajúce sa iných

fyzických osôb, nie je dôvod, aby slovenské súdy také prípady riešili v neprospech rovnako

postihnutých osôb.

Sťažovateľ taktiež namietal porušenie zásady „ne bis in idem“, čo odôvodňuje tým,

že „v rehabilitačním řízení v roce 1992 bylo spojeno řízení o prvním odsouzení z roku 1976

a druhém z roku 1980. V rehabilitačním řízení byl vysloven nový trest při nezměneném

výroku o vině z obou případů. Přitom vyslovením viny i v druhém případe byla výslovně

porušená tato zásada...“, čo je samo osebe dôvodom na povolenie obnovy konania.

Sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 1 listiny zaručujúceho rovnosť – t. j. rovnaké

zaobchádzanie s osobami v rovnakom právnom postavení.

Ďalším dôvodom na povolenie obnovy konania je skutočnosť, že rehabilitačný súd

potom, ako zrušil pôvodné odsudzujúce rozsudky, opomenul aplikovať čl. VI amnestie

prezidenta republiky z 8. decembra 1989, čo je závažným porušením zákona.

Podľa názoru sťažovateľa novozistenými skutočnosťami sú aj tieto:

„- není nijak doložena společenská nebezpečnost stěžovatelova jednání;

- v rehabilitačním řízení nebyl (a ani nemohl být) zohledněn právní náhled

vyplývající ze ;

- v rehabilitačním řízení nebylo zohledněno právo stěžovatele na použití příznivější

právní úpravy podle čl. 40 odst. 6 Listiny s přihlédnutím k právu na odepření vojenské

služby z důvodu svědomí a náboženského vyznaní podle čl. 15 odst. 3 Listiny a čl. 25 odst. 2

a k právu na svobodu svědomí a náboženského vyznaní podle -3 Paktu,

Listiny, Úmluvy a .“

Okresný súd tieto vady vzal do úvahy, ale krajský súd nie, čím porušil právo

sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, „právo“ na obnovu konania

podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7, ako aj už označené práva. Okresný súd poskytol

sťažovateľovi súdnu ochranu, avšak krajský súd nie, čím došlo aj k porušeniu jeho práva

podľa listiny a .

V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

«I. Usnesením Krajského sondu Trenčín ze dne 22. 3. 2012 č. j. -33

bylo porušeno právo stěžovatele na

- spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy;

- šetření základních prav a svobod podle čl. 4 odst. 4 Listiny;

- soudní ochranu podle Listiny a ;

- znovuotevření případu podle čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě;

- rovnost podle čl. 1 Listiny;

- zásadu „ne bis in idem“ podle čl. 40 odst. 5 Listiny, čl. 50 odst. 5 Úmluvy a čl. 4

odst. 1 Protokolu č. 7 k Úmluvě;

- posouzení věci podle příznivější právní úpravy podle čl. 40 odst. 6 Listiny a čl. 50

odst. 6 ;

- odepření vojenské služby z důvodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 15

odst. 3 Listiny a ;

- svobodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 18 odst. 1-3 Paktu, čl. 15 odst.

1 Listiny a a Úmluvy.

II. Usnesení Krajského soudu Trenčín ze dne 22. 3. 2012 č. j. -33 se

zrušuje.

Stěžovateli se přiznáva přiměřené zadostiučinění ve výši 1.000,- Euro, které je

Krajský sond Trenčín povinen vyplatit k rukám stěžovatele do dvou měsíců od doručení

tohoto nálezu.

IV. Stěžovateli se... přiznávají náklady právního zastupování...»

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že sťažnosť ako celok pôsobí zmätočne

a vytvára priestor na mnohé dohady a dedukcie zo strany ústavného súdu, ktorý však

v zmysle môže preskúmať len to rozhodnutie

všeobecného súdu, ktorého sa z dôvodu namietaného porušenia základných práv a slobôd

domáha sťažovateľ v petite svojej sťažnosti. Hoci sťažovateľ uvádza, že proti nemu boli

vedené tri trestné konania (r. 1976, 1980, 1992), z napadnutého rozhodnutia krajského súdu

vyplýva, že o obnovu konania žiadal len v prvom prípade (r. 1976).

Sťažovateľ sa snaží o dosiahnutie úplnej rehabilitácie – t. j. zbavenia viny za trestný

čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa (právoplatných) rozsudkov vojenského

súdu sp. zn. z 23. júna 1976 a sp. zn. 3 T/255/79 z 3. januára 1980, ktorú

odmietol vykonať z dôvodu svojho náboženského presvedčenia Svedkov Jehovových. Tejto

viny ho nezbavil ani rozsudok vojenského súdu sp. zn. z 27. mája 1992

vydaný v rehabilitačnom konaní. Keďže ESĽP v podobných veciach (týkajúcich sa iných

fyzických osôb) vyslovil, že perzekúcia kvôli odopretiu vojenskej služby z náboženských

dôvodov je porušením čl. 9 dohovoru, podal sťažovateľ okresnému súdu návrh na obnovu

konania vedeného vojenským súdom pod sp. zn. . Okresný súd uznesením

č. k. -17 z 10. januára 2012 obnovu konania povolil, avšak krajský súd

uznesením č. k. -33 z 22. marca 2012 prvostupňové rozhodnutie zrušil

a návrh sťažovateľa zamietol pre nezistenie podmienok obnovy konania podľa § 394

(t. j. pre neexistenciu rozhodnutia ESĽP týkajúceho sa priamo

sťažovateľa). Napadnutým rozhodnutím krajského súdu malo dôjsť k porušeniu „práva“

sťažovateľa na obnovu konania vyplývajúceho z čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7, od čoho odvíja

aj porušenie ďalších práv uvedených v I. časti odôvodnenia tohto uznesenia ústavného súdu.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd uviedol:

«Ustanovenie čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 vyššie citovaného Dohovoru vyjadruje

možnosť obnovy konania, ako výnimky z ods. 1 vyššie citovaného ustanovenia

a neprípustnosti stíhania a potrestania, ak v tej istej veci už bolo právoplatne rozhodnuté.

Predmetné ustanovenie Dohovoru pod pojmom obnova konania nemá na mysli len obnovu

konania v zmysle nášho (vrátane účinných do 31. 12. 2005), ale obnovu

konania všeobecne, z dôvodov jednak skutkových alebo procesných. Takto formulovanej

možnosti „otvorenia“ právoplatne skončenej veci bol potom daný výraz aj v Ústave

Slovenskej republiky, kde v čl. 50 ods. 5 sa používa pojem „mimoriadne opravné

prostriedky“.

Ďalej je potrebné poukázať na to, že citované ustanovenie Dohovoru výslovne

odkazuje na zákon a príslušného štátu, pričom v je

daný tomuto výraz v ustanoveniach o mimoriadnych opravných prostriedkoch – 8. hlava III.

časti , kde najmä procesné vady a hmotnoprávne vady, vrátane vád týkajúcich sa

trestu, môžu byť dôvodom na dovolanie (predtým sťažnosť pre porušenie zákona) a až

skutkové vady v prípade nových skutočností, alebo dôkazov týkajúce sa ako výroku o vine

tak, aj výroku o treste, môžu byť podmienkou pre obnovu konania.

Pod pojmom podstatná chyba v predchádzajúcom konaní nemožno mať na mysli

použitie nesprávnej právnej kvalifikácie na základe nesprávneho právneho názoru, hoci by

to aj vyplývalo z nesprávnej aplikácie do úvahy prichádzajúcich predpisov, vrátane

medzinárodných dohôd. Iný výklad by bol v rozpore s podmienkami obnovy konania podľa

Obnova konania, ako jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov

sa podľa povolí na základe zistenia nových skutočností alebo dôkazov

súdu skôr neznámych. V rámci konania o návrhu na obnovu konania preto súd nie je

oprávnený skúmať procesnú správnosť pôvodného postupu konania ani správnosť

pôvodných právnych záverov. Výnimka je prípustná len podľa ,

(rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa však podľa názoru krajského súdu

musí týkať predmetnej veci a odsúdeného a právoplatný rozsudok o tom, že policajt,

prokurátor, sudca alebo prísediaci v pôvodnom konaní porušením povinností spáchali

trestný čin). Súd prvého stupňa si svojím rozhodnutím prakticky predčasne „osvojil“

kompetencie tohto Európskeho súdu, pričom v konaní o obnove konania negatívne dôsledky

vyššie uvedených súdnych rozhodnutí nemožno inak napraviť.

Z uvedených dôvodov dospel preto krajský súd k záveru, že súd prvého stupňa svojim

rozhodnutím pochybil, pretože v predmetnej trestnej veci neboli zistené podmienky pre

povolenie obnovy konania v dôsledku čoho zrušil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

v celom rozsahu a návrh odsúdeného na obnovu konania zamietol.»

Podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom

konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol

oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a tohto

štátu.

Podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 ustanovenia predchádzajúceho odseku nie sú

na prekážku obnove konania podľa zákona a príslušného štátu, ak nové

alebo novoodhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli

ovplyvniť rozhodovanie vo veci.

Podľa ak sa skončilo trestné stíhanie vedené proti

určitej osobe právoplatným rozsudkom, právoplatným trestným rozkazom alebo

právoplatným uznesením, možno v trestnom stíhaní tej istej osoby pre ten istý skutok

pokračovať, len ak bola povolená obnova konania.

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa skutočnosťou skôr neznámou podľa odsekov

1 až 3 je aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého rozhodnutím

prokurátora alebo súdu Slovenskej republiky alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, boli

porušené základné ľudské práva alebo slobody obvineného, ak negatívne dôsledky tohto

rozhodnutia nemožno inak napraviť.

Ústavný súd konštatuje, že čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 nemožno aplikovať na súdne

konania, ktoré boli právoplatne ukončené pred tým, ako sa tento právny predpis stal pre

Slovenskú republiku platným, resp. záväzným. Pre Slovenskú republiku (ako nástupnícky

štát Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky) dohovor nadobudol platnosť 18. marca

1992 a protokol č. 7 nadobudol platnosť 1. júna 1992. V posudzovanom prípade je teda

nereálne, aby ESĽP vydal rozhodnutie, ktorým by bolo možné obnoviť trestné konanie (pre

účely „zbavenia“ sťažovateľa viny, pozn.) právoplatne ukončené súdom Slovenskej

republiky ešte v 1976, a teda aby bola poskytnutá ochrana „právu“ sťažovateľa podľa čl. 4

ods. 2 protokolu č. 7, porušenie ktorého namieta. Inými slovami, podmienka obnovy tohto

trestného konania podľa v súčasnosti účinných ustanovení spočívajúca

vo vydaní rozhodnutia ESĽP (bez ohľadu na to, akej fyzickej osoby sa týka) nemôže byť

reálne splnená.

Ústavný súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so stanoviskom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 14/97 z 21. mája 1998, že «opätovné uznanie obvineného

za vinného z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1

je porušením zásady „ne bis in idem“». Námietka porušenia tejto zásady

smerujúca výlučne ku konaniu z r. 1976 však zo strany sťažovateľa vyznieva nelogicky,

keďže vtedy bol zo spáchania uvedeného trestného činu uznaný vinným prvýkrát.

Rovnaké závery o neaplikovateľnosti čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 však platia aj pre

trestné konanie právoplatne ukončené v r. 1980.

Z dokumentov predložených sťažovateľom nemožno zistiť, kedy nadobudol

právoplatnosť rozsudok vojenského súdu sp. zn. z 27. mája 1992 (obsahujúci

dva výroky o vine sťažovateľa za ten istý trestný čin) vydaný v rehabilitačnom konaní,

a zároveň z nich vyplýva to, že sťažovateľ o obnovu tohto konania ani nežiadal. Podľa

názoru ústavného súdu by však ani v prípade, ak by (teoreticky) bola povolená obnova tohto

konania z dôvodu porušenia zásady „ne bis in idem“, nebolo možné reálne dosiahnuť účel

sledovaný sťažovateľom – t. j. iné rozhodnutie o vine, presnejšie, rozhodnutie, ktoré by ho

zbavilo viny, resp. ktorým by bol úplne rehabilitovaný, pretože, ako bude uvedené ďalej,

skutok, ktorého sa dopustil, bol v zmysle predchádzajúcej právnej úpravy bez akýchkoľvek

pochybností považovaný za trestný čin.

V rozhodnom čase (r. 1976 aj r. 1980) práva a povinnosti občanov upravovala

Československej socialistickej republiky č. v znení neskorších predpisov

(ďalej len „ústava č. “).

Ústavný súd nemá právomoc skúmať a rozhodovať o porušení základných práv

a slobôd, ktoré nastalo pred dňom, keď bol ústavný súd konštituovaný a keď nadobudol

účinnosť , t. j. pred 15. februárom 1993 (pozri napr. ,

, , , ).

Z judikatúry ústavného súdu však vyplýva:

Platná a účinná zákonná právna norma nie je niečo, čo je k dispozícii orgánom ju

aplikujúcim. Tieto orgány sú právnu normu povinné aplikovať. V teórii ústavného práva

i v slovenskom ústavnom systéme sa uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti právnych noriem,

čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí pozerať ako na súladnú

s dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť

(mutatis mutandis ).

Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona

účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa

priaznivejšie... Preskúmanie zákonnosti (a aj ústavnosti, pozn.) napadnutého

(právoplatného) rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, musí preto vychádzať

z právneho stavu platného v čase, keď došlo k vydaniu napadnutého rozhodnutia, prípadne

keď sa uskutočnilo konanie, ktoré mu predchádzalo... Relevantná časť v rozhodnom čase

(1981) platného práva nevykazuje ani podľa vtedy platných medzinárodných štandardov

znaky neznesiteľnej nespravodlivosti, ktoré by súdy dnes mohli a museli zohľadniť, pretože

aj v iných členských štátoch Rady Európy existoval trestnoprávny postih za nenastúpenie

vojenskej služby (podobne ).

V intenciách uvedeného ústavný súd nepovažuje právne posúdenie veci krajským

súdom za ústavne neudržateľné. Naopak, sťažnosť sťažovateľa (v znení, v akom bola

predložená) je ako celok zjavne neopodstatnená, a keďže ústavný súd už pri jej predbežnom

prerokovaní nezistil žiadnu možnosť porušenia označených základných práv a slobôd,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (podobne

), podľa ju odmietol ako zjavne

neopodstatnenú. Vzhľadom na uvedené nebol dôvod zaoberať sa ostatnými návrhmi

sťažovateľa v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012