Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 567/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného advokátom

Mgr. Vladimírom Šárnikom, Rožňavská 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa

a základného práva na náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej moci podľa čl. 46 ods. 3

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 24. mája 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 15. apríla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a základného práva na náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej moci

zaručeného v rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 24. mája 2017 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 15. apríla 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava IV (ďalej len

„okresný súd“) na základe návrhu oprávneného poverením č. 5104*000696 zo 7. novembra

1997 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie uskutočnením prác a výkonov proti

sťažovateľovi na základe rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia Bratislava IV

č. 327/1821/94/Sz. Počas exekúcie exekútor vymohol od sťažovateľa náklady vykonaných

prác a trovy exekúcie vo výške 6 456,81 €. Uznesením č. k. -297 z 20. mája

2010, právoplatným 6. júla 2010, okresný súd exekúciu na návrh sťažovateľa zastavil

z dôvodu zániku vykonateľnosti exekučného titulu už 24. septembra 2000. Zastaveniu

exekúcie predchádzalo uznesenie krajského súdu č. k. -286 z 28. januára

2010, v ktorom tento ako odvolací súd skonštatoval aj ďalšie vady exekúcie – faktický

výkon exekúcie na základe rozhodnutia, ktoré nebolo uvedené v poverení, t. j. de iure výkon

exekúcie bez poverenia, a tiež prekročenie právomoci exekútora, ktorý v rozpore

so zákonom sám uzatvoril zmluvu so zhotoviteľom prác.

3. Sťažovateľ podal 6. apríla 2011 žalobu, ktorou sa domáhal náhrady škody

spôsobenej exekúciou – náhrady všetkých súm, ktoré boli od neho exekučne vymožené, ako

aj úrokov, ktoré musel zaplatiť banke za úver čerpaný na úhradu exekučne vymáhanej sumy

pod hrozbou exekučného predaja rodinného domu sťažovateľa. Súd prvej inštancie žalobe

sťažovateľa rozsudkom č. k. -89 z 28. apríla 2016 v celom rozsahu vyhovel

a Slovenskú republiku zaviazal na zaplatenie náhrady škody sťažovateľovi. Krajský súd

ako odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie svojím rozsudkom zmenil tak, že žalobu

v celom rozsahu zamietol z dôvodu premlčania, pričom svoje rozhodnutie založil

na aplikácii o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon

č. “), ktorý určuje ako rozhodujúci moment pre začatie plynutia premlčacej

lehoty okamih, keď sa poškodený o škode dozvedel.

4. Súdy pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podľa názoru sťažovateľa aplikovali

právne normy ústavne nekonformným spôsobom, v rozpore s ich účelom a zmyslom,

nelogicky až absurdne a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, čoho dôsledkom

je porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného . Súdy súčasne

porušili aj základné právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

a nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu podľa .

5. Krajský súd svoje rozhodnutie založil na právnom názore, že subjektívna

premlčacia lehota nároku sťažovateľa na náhradu škody začala plynúť v momente, keď sa

sťažovateľ dozvedel o zmenšení svojho majetku v dôsledku exekúcie, nie momentom, keď

bola exekúcia ako nezákonná zastavená. Takéto právne posúdenie je však podľa sťažovateľa

nesprávne, keďže nezohľadňuje špecifiká exekučného konania. Exekučné konanie na jednej

strane nie je ani výlučne súdnym konaním, ale súčasne nie je ani výlučne faktickým

výkonom. Exekučné konanie predovšetkým vzniklo skoro až doslovným prebratím právnej

úpravy výkonu rozhodnutia z pri súčasnom zohľadnení

špecifického postavenia exekútora, ktorý nemá postavenie súdu, ale koná pod dohľadom

súdu. Tieto charakteristiky odvolací súd však opomenul zohľadniť. Exekučné konanie

začína na návrh oprávneného, právomoc exekútora vzniká vydaním poverenia zo strany

súdu, súd rozhoduje o opravných prostriedkoch povinného aj oprávneného a exekúcia končí

buď rozhodnutím súdu, alebo vrátením poverenia súdu exekútorom.

6. Veľmi dôležitým je podľa sťažovateľa samotný spôsob vykonávania exekúcie

zo strany exekútora. Exekútor síce „vykonáva“ exekúciu, ale nerobí tak fyzicky, ale

prostredníctvom exekučných príkazov, ktoré sú de iure procesnými rozhodnutiami.

Exekučné konanie pritom predstavuje jeden neoddeliteľný celok. Pokiaľ to zákon pripúšťa,

môže povinný napádať procesné rozhodnutia exekútora opravnými prostriedkami –

námietkami. Námietky sú prípustné proti upovedomeniu o začatí exekúcie, nie však už proti

jednotlivým exekučným príkazom. Aj proti exekučnému príkazu však jestvuje určitá forma

opravného prostriedku – návrh na zastavenie exekúcie v príslušnej časti.

7. Sťažovateľ zastáva názor, že na exekúciu nemožno bez ďalšieho aplikovať

všeobecnú právnu úpravu týkajúcu sa náhrady škody z nesprávneho úradného postupu alebo

nezákonného rozhodnutia, keďže táto nezohľadňuje už uvedené špecifiká exekúcie. Je preto

potrebné pristúpiť k analogickej aplikácii zákona. Najbližšou je podľa sťažovateľa právna

úprava pre škodu spôsobenú trestným konaním vyjadrená v

Zhodne s trestným konaním totiž môžu byť jednotlivé procesné rozhodnutia predstavujúce

zásah do práv dotknutej osoby formálne zákonné, dokonca môžu byť vydané v rámci riadne

a zákonne začatého trestného konania. Pokiaľ je však toto konanie zastavené spôsobom

priaznivým pre dotknutú osobu, vzniká jej nárok na náhradu škody aj za procesné

rozhodnutia, ktoré boli počas konania formálne zákonné, bez podmienky ich priameho

zrušenia (, ). Spoločné s trestným konaním má exekúcia aj to,

že pri jej zastavení sa spätne, osobitne a výslovne nerušia jednotlivé procesné rozhodnutia,

ale zastavenie exekúcie znamená súčasne ich právny zánik. Exekúciu teda exekútor

vykonáva procesnými rozhodnutiami, ktorých priame zrušenie nie je možné dosiahnuť

žiadnym procesným postupom. Pokiaľ však exekútor spôsobí škodu, nespôsobí ju spravidla

nesprávnym úradným postupom, ale skoro vždy rozhodnutím. Samozrejme pokiaľ nejde

o výnimočný prípad excesu. Na jednej strane teda jestvuje procesné rozhodnutie exekútora

vylučujúce posúdenie konania exekútora ako úradného postupu, na druhej strane však stojí

fakt, že priame zrušenie procesného rozhodnutia exekútora nie je možné žiadnym

procesným postupom dosiahnuť. Tieto procesné rozhodnutia exekútora priamo zasahujúce

do práv povinného pritom samy osebe môžu byť formálne zákonné, môžu byť však

vydávané v rámci exekučného konania, ktoré je nezákonné. Kedykoľvek v priebehu

exekúcie môže dôjsť k jej zastaveniu, čím bude skonštatovaná nezákonnosť všetkých

formálne zákonných procesných rozhodnutí vydaných v jej rámci exekútorom.

8. V otázke premlčania je preto podľa názoru sťažovateľa potrebné analogicky

aplikovať druhú vetu vzťahujúci sa na škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím. Rozhodnutie o zastavení exekúcie je totiž jediným spôsobom

„zrušenia“ procesných rozhodnutí exekútora a aj vecne má takýto charakter, aj keď

neobsahuje výslovný výrok „zrušuje sa“. Rozhodnutiu o zastavení exekúcie je tak možné

na účely priznať účinky zrušenia rozhodnutí exekútora vydaných

v rámci tejto exekúcie.

9. Všeobecná úprava začiatku premlčania v zmysle

však bezpochyby platí aj pre premlčanie nároku na náhradu škody proti štátu. Žiaden nárok

sa totiž nemôže začať premlčiavať skôr, ako by vôbec mohol byť uplatnený. Bez ohľadu

na to, ako začiatok plynutia premlčacej lehoty určuje , táto nemôže

začať plynúť skôr, ako môže byť nárok uplatnený. Iný výklad by bol v rozpore s účelom

a zmyslom inštitútu premlčania. Kým exekúcia nie je čiastočne alebo úplne zastavená, platí

prezumpcia jej zákonnosti a správnosti a zasahovať do jej priebehu môže iba exekučný súd.

10. Sťažovateľ zastáva názor, že v prípade exekúcie je z podstaty konania vylúčené,

aby počas prebiehajúcej exekúcie súčasne všeobecný súd na základe žaloby povinného

o náhradu škody zaviazal štát či exekútora vrátiť povinnému plnenie, ktoré od neho bolo

v exekúcii vymožené. Takýto postup však fakticky odvolací súd vyžaduje od sťažovateľa,

keď mu hovorí, že vzápätí po exekučnom vymožení nákladov a trov exekúcie mohol a mal

podať žalobu o náhradu škody. Paradoxne sa pritom sťažovateľ úplne od počiatku exekúcie

domáhal jej zastavenia, dočkal sa až po približne 13 rokoch. Ak by teda okamžite podal

žalobu o náhradu škody, zrejme by o nej všeobecný súd rozhodol skôr ako exekučný súd

o návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie. Rozhodol by však tak, že by žalobu zamietol

ako predčasne podanú, pretože zákonnosť trvajúcej exekúcie môže posudzovať iba

exekučný súd. Sťažovateľ by síce mohol podať predčasnú žalobu a súčasne sa domáhať

prerušenia konania, ale to nič nemení na skutočnosti, že by išlo vždy o žalobu predčasnú.

Nemožno preto od sťažovateľa spravodlivo požadovať, aby podával žalobu, o ktorej by súd

až do zastavenia exekúcie nemohol konať.

11. Rovnako je nesprávne v situácii absencie právnej úpravy vzťahujúcej sa priamo

na nárok sťažovateľa jeho nárok posudzovať podľa právnej normy, ktorej dôsledkom by

bola povinnosť podať predčasnú žalobu, namiesto právnej normy, ktorá je posudzovanej

situácii bližšia a ktorá podanie predčasnej žaloby nevyžaduje. Zrejme nedomysleným

dôsledkom takéhoto právneho názoru je stav, že každý povinný domáhajúci sa zastavenia

exekúcie bude pre istotu ihneď podávať žaloby pri každom exekučnom plnení a súčasne

žiadať prerušenie konania. Jediným dôsledkom takého výkladu teda bude zahlcovanie súdov

úplne zbytočnými žalobami, pričom prínos takejto praxe nebude vôbec žiadny.

12. V prípade sťažovateľa ide dokonca o situáciu, keď štát na jednej strane neprijal

jasnú právnu úpravu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú exekútorom a súčasne sa

domáha aplikácie právnej úpravy, ktorá je na tento inštitút výslovne nevhodná, keďže

nezohľadňuje jeho špecifiká a v situácii nejasnej právnej úpravy ešte aj vznáša námietku

premlčania.

13. Sťažovateľ zastáva názor, že právna otázka posúdenia začatia plynutia premlčacej

lehoty nároku na náhradu škody spôsobenej exekúciou, ktorá bola zastavená, v režime

nebola v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu vôbec riešená,

čo zakladalo prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového

poriadku (ďalej aj „CSP“). Sťažovateľ preto využil dovolanie ako dostupný prostriedok

nápravy a proti rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie, ktoré bolo najvyšším súdom

odmietnuté z dôvodu, že právna otázka, na vyriešení ktorej založil svoje rozhodnutie

odvolací súd, už bola v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu vyriešená, a to uznesením

sp. zn. . Takýto záver považuje sťažovateľ za nesprávny. V konaní

o žalobe sťažovateľa sa riešila právna otázka začatia plynutia premlčacej lehoty nároku

na náhradu škody spôsobenej exekúciou, pričom sťažovateľ poukazoval na špecifiká

exekučného konania, ktoré neumožňujú aplikáciu právnej normy týkajúcej sa začatia

plynutia premlčacej lehoty náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.

Rozhodnutie sp. zn. , na ktoré sa najvyšší súd odvoláva, naopak, rieši

právnu otázku začatia plynutia premlčacej lehoty nároku na náhradu škody spôsobenej

nezaregistrovaním platiteľa dane z pridanej hodnoty, čo je úplne iný typ konania s úplne

inou procesnou úpravou a týka sa úplne iného právneho odvetvia. Je preto zjavne arbitrárny

záver najvyššieho súdu, že rozhodnutie sp. zn. rieši právnu otázku,

pre ktorú podal dovolanie sťažovateľ. Najvyšší súd teda dovolanie sťažovateľa odmietol

v rozpore s , čím porušil jeho základné právo na súdnu ochranu

garantované a sekundárne aj základné právo na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím garantované čl. 46

ods. 3 .

14. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal

nález, v ktorom vysloví:

„1. Krajský súd v Bratislave svojím rozsudkom zo dňa 24.05.2017, č. k.

-141 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 3

SR.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.05.2017, č. k. -141

sa zrušuje.

3. Najvyšší súd SR svojím uznesením zo dňa 15.04.2019, č. k. porušil

základné práva sťažovateľa zaručené v , ods. 3 SR.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.04.2019, č. k. sa zrušuje.

5. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR sú povinní zaplatiť sťažovateľovi

spoločne a nerozdielne náhradu trov konania na účet ich právneho zástupcu.“

II.

Právomoc ústavného súdu

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

18. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

19. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

20. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa ods. 3 každý má právo na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej

správy alebo nesprávnym úradným postupom.

21. Pri prieskume ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavný súd vychádzal zo svojej

konštantnej judikatúry, podľa ktorej zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie práva s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený

a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach,

v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené

základné právo alebo sloboda účastníka konania (strany sporu) pred všeobecným súdom

(m. m. , , , ).

III.

Právne posúdenie ústavnej sťažnosti

22. Predmetom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa a základného práva na náhradu škody

spôsobenej orgánom verejnej moci podľa rozsudkom krajského súdu

a uznesením najvyššieho súdu v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom v exekučnom konaní, v ktorom sťažovateľ vystupoval v procesnom postavení

povinného.

22.1 Rozsudkom krajského súdu bol zmenený rozsudok okresného súdu tak,

že žaloba sťažovateľa bola zamietnutá. Podstatná námietka sťažovateľa spočíva v tom,

že krajský súd aplikoval na posúdenie žalovaného nároku § 22 ods. 1 prvú vetu zákona

č. , táto právna úprava je však podľa sťažovateľa nevhodná, nezohľadňujúca

špecifiká exekučného konania, a preto aj posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby

pri náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pri exekúcii momentom, keď

sa sťažovateľ dozvedel o výške škody, teda zmenšení svojho majetku (najneskôr 29. júna

2007, keď v rámci exekúcie súdny exekútor oznámil exekučnému súdu zaplatenie

vymáhanej sumy), je nesprávne. V otázke premlčania je podľa názoru sťažovateľa potrebné

analogicky aplikovať druhú vetu vzťahujúci sa na škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Z podstaty exekučného konania je vylúčené, aby

počas prebiehajúcej exekúcie súčasne všeobecný súd na základe žaloby povinného

o náhradu škody zaviazal štát či exekútora vrátiť povinnému plnenie, ktoré od neho bolo

v exekúcii vymožené, bez rozhodnutia exekučného súdu o zastavení exekúcie ako

nezákonnej. V prípade sťažovateľa bolo takým rozhodnutím uznesenie exekučného súdu

sp. zn. Er 721/1997 z 20. mája 2010, právoplatné 6. júla 2010, ktorým bola exekúcia

zastavená s dôvodu zániku vykonateľnosti exekučného titulu. Uvedenému rozhodnutiu

predchádzalo uznesenie krajského súdu sp. zn. z 28. januára 2010,

v ktorom konštatoval výkon exekúcie na základe rozhodnutia neuvedeného v poverení

na výkon exekúcie a prekročenie oprávnení súdneho exekútora.

22.2 Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ namieta, že odmietnutím

jeho dovolania, ktorého prípustnosť vyvodzoval z , tvrdiac,

že právna otázka posúdenia začatia plynutia premlčacej lehoty nároku na náhradu škody

spôsobenej exekúciou, ktorá bola zastavená, v režime nebola

v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu dosiaľ riešená, porušil ním označené práva.

23. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

24. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

25. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa je

poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené

procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť

každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho

porušeniu by mohlo dôjsť v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť

domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol

konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby

().

26. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom v zmysle patrí v zmysle doterajšej

judikatúry ústavného súdu v zásade do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

27. V prípadoch, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže (mohol) domôcť využitím

jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

28. Ústavný súd konštatuje, že proti rozsudku krajského súdu, ktorým krajský súd

zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, bolo prípustné dovolanie, ktoré sťažovateľ aj využil.

Z toho vyplýva, že zásadnú námietku sťažovateľa týkajúcu sa začiatku plynutia premlčacej

doby pri nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom preskúmal

najvyšší súd ako súd dovolací. Z uvedeného dôvodu sa v sťažovateľovej veci uplatnil

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z , a preto

ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu v súlade

s odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

29. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, v ktorom uplatnil

dovolací dôvod podľa , teda namietal, že rozhodnutie záviselo

od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola

riešená. Sťažnostná argumentácia sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu sa v podstate obmedzuje na to, že najvyšší súd pri procesnom odmietnutí jeho

dovolania podľa nepostupoval správne, pokiaľ konštatoval, že otázka,

na vyriešení ktorej bolo založené rozhodnutie odvolacieho súdu, teda otázka začatia

plynutia subjektívnej premlčacej doby pri práve na náhradu škody z titulu nesprávneho

úradného postupu pri exekúcii podľa , už bola dovolacím súdom

riešená, poukazujúc na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 20. marca

2012. Rozhodnutie najvyššieho súdu považuje sťažovateľ za formalistické.

30. V skutočnosti však, aj keď označeným dôvodom odmietnutia dovolania

sťažovateľa je neprípustnosť rozhodnutia, proti ktorému smeruje, z obsahu odôvodnenia

rozhodnutia najvyššieho súdu (body 12 až 21 jeho odôvodnenia) je zrejmé, že rozhodnutie

v dovolacom konaní uvedené v predchádzajúcom bode tohto odôvodnenia dovolací súd

nielen identifikoval, ale sa s ním aj stotožnil vrátane dôkladnej reprodukcie jeho obsahu

a riešenia kritickej otázky (začiatok plynutia premlčacej doby). V skutočnosti teda išlo

o vecný prieskum, čo je pre ústavný súd vo vzťahu k podkladom pre závery o možnom

porušení sťažovateľom označených práv (v rovine nie stotožnenia sa so správnosťou

na úrovni aplikácie zákona, ale v rovine ústavnej udržateľnosti napadnutého rozhodnutia)

rozhodujúce.

31. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že samotná otázka posúdenia

podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti

dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie

tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného

sporového poriadku, ktoré v zmysle majú ustanovovať podrobnosti

o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z , môže

viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa len v prípade ústavnej

neudržateľnosti takého vyriešenia. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

preto nie je povinnosť dovolacieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti

opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ ani

nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V opačnom

prípade by totiž dovolací súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo

neprípustnosti podaného opravného prostriedku vôbec boli naplnené.

32. Dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania okrem prípadov, ak od rozhodnutia

o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý dovolaním nebol dotknutý, ide o nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 a dovolanie podal len niektorý zo subjektov, určitý spôsob

usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu [§ 439 písm. a), b) a c)

]. Dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi ( ) a skutkovým stavom tak,

ako ho zistil odvolací súd ( ). Dovolací súd však nie je viazaný dovolacím

návrhom, t. j. petitom dovolania ( ).

33. Zmyslom dovolania je okrem eliminovania zmätočných rozhodnutí (§ 420

v spojení s ) vytvárať jednotnú rozhodovaciu prax týkajúcu sa zásadných

právnych otázok ( v spojení s ). Dovolatelia, ako aj širšia právnická obec

očakávajú odpovede na tieto otázky. Od najvyššieho súdu sa preto pri posudzovaní

prípustnosti dovolania podaného podľa oprávnene očakáva citlivý a dôsledný

prístup pri zvažovaní, či určité jeho skoršie rozhodnutia nielen z formálneho hľadiska, ale aj

reálne dávajú odpoveď na dovolateľom nastolenú právnu otázku zásadného významu. Len

tak je možné naplniť cieľ dovolania, ktorým je riešenie otázok zásadného právneho

významu a zjednocovanie judikatúry, čo sú podstatné prvky napĺňania princípu právnej

istoty. Naplnením tejto funkcie plní dovolanie aj celospoločenskú úlohu (pozri ŠTEVČEK,

M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J.,

TOMAŠOVIČ, M. a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016,

s. 1346.).

34. Ústavný súd už v minulosti judikoval, že základom interpretácie a aplikácie

každej právnej normy v materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy,

vymedzenie jej rozsahu a identifikácia jej obsahu (m. m. ). Nevyhnutnou

súčasťou rozhodovacej činnosti všeobecných súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných

právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu

a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy

o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu

prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť

k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia

viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu)

odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka

súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov

( ). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle

(arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii

(m. m. ).

35. Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich

oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych

otázok v prerokovaných veciach (m. m. ).

36. Ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol

zaoberať mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľa, ktorým napadol rozsudok

krajského súdu, jeho dovolanie riadne preskúmal, no keďže dôvody zakladajúce prípustnosť

dovolania nezistil, sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti podaného mimoriadneho

opravného prostriedku podľa , v zmysle ktorého dovolací súd odmietne

dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Zároveň

však postupoval tak, ako to je uvedené v bode 30 tohto odôvodnenia.

37. V konaní nebolo sporným, že žalobou uplatnený nárok sťažovateľa je nárokom

na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pri exekúcii, pri ktorom sa

uplatní len subjektívna premlčacia doba. Táto začne plynúť podľa § 22 ods. 1 zákona

č. okamihom, keď sa poškodený dozvedel o vzniku škody, t. j. keď zistil

skutkové okolnosti, z ktorých možno dôvodiť vznik škody. Začiatok plynutia premlčacej

lehoty sa preto neodvíja od vedomosti o nesprávnom úradnom postupe, t. j. vedomosti

o tom, že nastala škodová udalosť. V právnej veci sťažovateľa bol sporným práve začiatok

plynutia premlčacej doby vzhľadom na špecifiká exekučného konania a túto právnu otázku

považoval sťažovateľ za dosiaľ dovolacím súdom neriešenú. Podľa názoru konajúcich

súdov (okresného súdu, ktorý námietku premlčania nepripustil z dôvodu rozporu s dobrými

mravmi, i krajského súdu, ktorý, naopak, nepovažoval prípad sťažovateľa za výnimočný)

v prípade sťažovateľa týmto okamihom bol najneskôr moment uhradenia vymáhanej sumy

sťažovateľom v rámci exekúcie. Podľa názoru sťažovateľa začala plynúť premlčacia doba

až právoplatnosťou rozhodnutia exekučného súdu o nezákonnosti vedenia exekúcie.

38. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právny záver konajúcich súdov

je založený na aplikácii a výklade Výklad a aplikácia

tohto ustanovenia, predovšetkým vo vzťahu k začiatku plynutia premlčacej lehoty,

zodpovedá rozhodovacej praxi všeobecných súdov, ktorá nie je právnou otázkou dosiaľ

dovolacím súdom neriešenou, ako to tvrdí sťažovateľ ()

39. Najvyšší súd v napadnutom uznesení okrem uznesenia sp. zn.

z 20. marca 2012, v ktorom najvyšší súd otázku začiatku plynutia premlčacej doby

pri náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom jednoznačne vyriešil,

poukázal aj na súvisiace uznesenie ústavného súdu sp. zn. , v ktorom zase

ústavný súd poukázal aj judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, napr. uznesenie

sp. zn. z 22. apríla 2004, ako aj jeho rozhodnutia sp. zn.

z 30. augusta 2006 a sp. zn. z 5. apríla 2011, v ktorých

dospel k obdobným právnym záverom, čo opäť zodpovedá postupu dovolacieho súdu podľa

bodu 30 tohto odôvodnenia. Ním prezentované právne názory možno v zásade aplikovať aj

na prípad sťažovateľa.

40. Ústavný súd v tejto súvislosti ďalej uvádza, že v zmysle svojej štandardnej

judikatúry nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutí, proti ktorým bola ústavná

sťažnosť podaná. Jeho primárnou úlohou ako nezávislého ochrancu ústavnosti priamo

definovanou v je skúmať a rozhodovať o porušeniach ústavnosti v kontexte

označených základných práv, a nie skúmať porušenia zákonnosti, ktoré svojou intenzitou

nedosahujú porušenia označených základných práv a slobôd. Inými slovami, ústavný súd

teda nepovažuje za potrebné zaoberať sa zákonnou právnou argumentáciou, ktorou je/bola

odôvodňovaná opodstatnenosť sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti, ale iba z nej

vyplývajúcimi ústavnoprávnymi aspektmi, ktorých mieru a intenzitu zásahu

do sťažovateľom označených základných práv a slobôd posudzuje, resp. posudzoval, a to

v zmysle svojho pevne zakotveného poslania v právnom štáte ().

41. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným

už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.

Sťažovateľ neuviedol zásadnú skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať,

že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je postihnuté takými nedostatkami, ktoré

by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom

dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa.

42. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť

vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj

ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ,

).

43. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel

k záveru, že ho možno považovať za ústavne akceptovateľné. Ústavný súd konštatuje,

že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno považovať

za arbitrárne ani za svojvoľné alebo za nepreskúmateľné. Toto odôvodnenie poskytuje

dostatočný základ pre jeho výrok. Úvahy najvyššieho súdu sú zrozumiteľné, nevybočujú

zo základných pravidiel formálnej logiky a vychádzajú z namietanej vady uvedenej

v dovolaní, ako aj z relevantných právnych noriem, ktorých účel a význam nepopierajú.

Ústavný súd teda nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu z hľadiska posúdenia možného porušenia jeho

základných práv podľa a 3 umožnila dospieť k záveru, ktorý by

odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv. Ako už bolo uvedené v bode 30, táto

konštatácia neznamená stotožnenie sa so správnosťou rozhodnutia na úrovni aplikácie

zákona (pri riešení otázky premlčania), ale spôsob jej zodpovedania v napadnutom

rozhodnutí (v nadväznosti na doterajšiu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu) udržiava

napadnuté rozhodnutie v rovine ústavnej udržateľnosti. Odlišné hmotnoprávne závery môžu

byť „pro futuro“ produktom zjednocovania rozhodovacej praxe všeobecných súdov, ktoré

je úlohou najvyššieho súdu, nie ústavného súdu.

44. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol v súlade s ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu