Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)II. ÚS 907/2016
PDF · 365.64 KB
No categories available
II. ÚS 907/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Gažíkom, Bojnická
cesta 7, Prievidza, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Co 283/2013 a jeho rozsudkom z 30. apríla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. augusta 2014 faxom a 13. augusta 2014 poštou doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 283/2013
(ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 30. apríla 2014 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“).
Sťažovateľ uvádza, že 29. marca 2010 faxom a následne 30. marca 2010 poštou
sa domáhal voči odporcovi – Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky, náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
a nezákonným rozhodnutím vo výške 40 000 €.
V sťažnosti poukazuje na okolnosti, za ktorých mu predmetná škoda vznikla.
Uvádza, že 21. decembra 1998 bola voči nemu vedená exekúcia predajom špecifikovaných
nehnuteľností – domu a zastavanej plochy, ktorých bol spoluvlastníkom v podiele 1/2.
Uznesením z 13. septembra 1999 Okresný súd Rožňava „zasiahol do... (jeho) vlastníckeho
práva k predmetnej nehnuteľnosti, keď na základe jeho rozhodnutia pripadla
1/2 nehnuteľnosti druhému spoluvlastníkovi, ktorý ju však získal za podhodnotenú a netržnú
cenu“. Sťažovateľ uvádza, že v konaniach pred súdmi Slovenskej republiky úspešný nebol,
až Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vydal 14. októbra 2008 rozhodnutie,
ktorým rozhodol, že Slovenská republika porušila jeho ľudské práva a základné slobody.
Sťažovateľ poukazuje na to, že rozhodnutím ESĽP mu bola priznaná náhrada len časti
škody, pričom ESĽP „nezohľadnil, že k vyplateniu peňazí, ako náhrady čiastočne
majetkovej a nemajetkovej ujmy dôjde až o 10 rokov po predaji nehnuteľností, čím...
v dôsledku neskorej platby narastali z nevyplatených dlhov úroky z omeškania a trovy
exekúcie. ESĽP odškodnil len časť priamej škody.“.
Dňa 29. septembra 2009 sťažovateľ požiadal o prerokovanie náhrady zvyšnej škody
podľa č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 514/2003 Z. z.“), ktorá mu mala byť spôsobená Okresným súdom Rožňava. Následne
sa domáhal náhrady tejto škody návrhom podaným Okresnému súdu Prievidza (ďalej len
„okresný súd“).
O návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 4 C 56/2010 z 22. marca 2011 tak,
že ho zamietol z dôvodu, «že náhradu škody... mal požadovať do troch rokov od vtedy
odkedy škoda vznikla, t. j. odvtedy, kedy som si myslel, že uvedená škoda mi bola
spôsobená.
Ja som namietal, že v tejto lehote som sa náhrady škody nemohol domáhať, nakoľko
existovalo právoplatné rozhodnutie slovenských súdov o právnom stave. Argumentácia
súdu, že som mal požiadať zároveň preventívne o prerušenie konania s tým, že možno
niekedy v budúcnosti za viacero rokov by mi náhrada bola priznaná odporuje ustanoveniam
o náhrade škody. Uvedené však z môjho pohľadu nie je podstatné, lebo tento nárok
na náhradu škody spôsobenú nesprávnym a nezákonným úradným postom orgánu štátu
možno uplatniť len vtedy, keď neexistuje rozhodnutie, ktoré by nejakým spôsobom
„odobrilo“ tento postup. Takéto rozhodnutie existuje, a sú to práve uznesenia Okresného
súdu Rožňava zo dňa 13. 09. 1999.
... v prípade úspechu pred Európskym súdom pre ľudské práva, keď je konštatované,
že došlo k porušeniu ľudských práv, má účastník konania právo v zmysle Občianskeho
súdneho poriadku podať návrh na obnovu konania. Týmto návrhom na obnovu konania
môže sa poškodený účastník konania domôcť nápravy pôvodnej krivdy. Ja, ako účastník
exekučného konania, som toto právo nemal, lebo obnova konania nie je prípustná
v exekučných veciach. Z tohto dôvodu som bol ukrivdený na svojich právach a myslím si,
že uvedený postup je protiústavný, poškodzujúci moje ľudské práva. Nie je žiaden legitímny
dôvod na to, aby účastníci v exekučnom konaní nemohli byť žiadnym spôsobom odškodnený,
to znamená, ak nie je možné konať o obnove konania a domáhať sa nápravy, je potom
povinnosťou štátu túto náhradu mi poskytnúť.».
Sťažovateľ proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd rozsudkom z 10. júla 2012 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil s tým,
že pripustil dovolanie na otázku zásadného právneho významu „či podanie na Európsky
súd pre ľudské práva znamená prerušenie behu premlčacej lehoty vo veciach náhrady škody
uplatňovanej podľa zákona 514/2003...“.
Proti rozsudku krajského súdu z 10. júla 2012 podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom
rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.
6 Cdo 300/2012 z 21. augusta 2013 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil. Najvyšší súd
vytkol krajskému súdu, že „nevyjadril svoj názor na otázku zásadného významu, ktorú
predložil...“.
Po vrátení veci najvyšším súdom vo veci opäť rozhodol krajský súd napadnutým
rozsudkom z 30. apríla 2014 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:
„V zásade v rozsudku uvádza tie skutočnosti, ktoré vyplývajú z predchádzajúcich
právnych názorov súdov, a to, že podľa neho sa jedná o náhradu škody s tým, že na daný
právny vzťah sa použil zákon č. 58/1969 Zb., nakoľko zákon č. 514/2003 Z. z. nadobudol
účinnosť až od 01. 07. 2004, pričom vzhľadom na prechodné ustanovenie § 27 ods. 2
citovaného zákona daný právny vzťah je potrebné posudzovať práve podľa zákona
č. 58/1969 Zb. Tu však obdobne ako v novom zákone existujú dve úpravy zodpovednosti
štátu za náhradu škody, a to z dôvodu nesprávneho a nezákonného postupu, podľa ktorého
súd nárok posudzoval. Ďalej sa zaoberal tým, že žaloba mala byť podaná práve v 3-ročnej
lehote od uvedeného zásahu. Tento právny názor odporuje judikatúre Slovenských súdov
ako i jednoduchému výkladu spočívajúcemu v tom, že nasledovné rozhodnutie sa apriori
zaoberalo i postupom, ktorý vykonal súd alebo exekútor pred daným rozhodnutím. Z tohto
dôvodu uvedený právny názor neobstojí, lebo je zrejmé, že rozhodnutia Okresného súdu
Rožňava zo dňa 13. 09. 1999 bolo rozhodnutiami, ktorým sa ex lege zaoberali aj zisťovaním
ceny predávanej nehnuteľnosti a ktoré by prípadný nesprávny postup mali odstrániť takým
rozhodnutím, kde by nepotvrdili nadobudnutie vlastníctva podielovému spoluvlastníkovi.
Z tohto dôvodu sa súd mal podrobnejšie zaoberať práve tým, čo si uplatňujem
ja a práve tým právnym titulom, ktorý si uplatňujem ja, a to že došlo k nezákonnému
rozhodnutiu, Je pravda, že toto rozhodnutie zrušené nebolo, lebo do nášho právneho
poriadku sme neprijali ustanovenie o zrušení rozhodnutí slovenských súdov rozhodnutiami
Európskeho súdu pre ľudské práva tak, ako to majú niektoré iné štáty. Na rozdiel od toho
u nás existuje ustanovenie o obnove konania. V zmysle § 228 ods. 1 písm. d) OSP... Nakoľko
obnova v exekučných konaniach nie je prípustná, z tohto dôvodu som bol ukrátený
na svojich právach a nemôžem sa domáhať plnej náhrady škody voči tomu, kto ju spôsobil,
a to obnovením spoluvlastníckeho vzťahu do pôvodného.
Ako som už uviedol a odôvodnil, náhrada škody, ktorá mi bola priznaná Európskym
súdom pre ľudské práva sa týkala len priamej náhrady škody, nejednalo sa o náhradu
škody, ktorá mi vznikla tým, že náhrada škody ktorá mi vznikla mi bola uhradená takmer
po 10 rokoch po vzniku škody a pri úrokovej sadzbe, ktorou som ja bol povinný platiť
a trovách exekučného konania, moja škoda sa zniekoľkonásobila. Nakoniec v konaní pred
Európskym súdom pre ľudské práva sa ani približne nezisťovala výška škody, ktorá by
sa dala určiť len konaniami podľa vnútroštátnych predpisov.
Z uvedených dôvodov som bol poškodený na svojich právach a nemám inú možnosť
na ich ochranu, ako obrátiť sa na Ústavný súd SR, ktorý môže rozhodnúť o mojich právach.
Ako bolo vyslovené citovaným rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva,
Slovenská republika, Okresný súd Rožňava svojimi uzneseniami porušil moje ľudské práva.
Nakoľko obnova konania v exekučnom konaní nie je možná musel som sa domáhať náhrady
škody. V súvislosti s úpravou náhrady škody spôsobenej štátom v zákone č. 58/1969 Zb.
nebolo možne však si náhradu škody za porušenie tohto práva od štátu úspešne uplatniť.
Z uvedeného dôvodu mám za to, že bola tiež porušená rovnosť účastníkov konania a bol
som diskriminovaný. V zásade každý právny subjekt na území Slovenskej republiky znáša
náhradu škody, ktorú zavinil. Slovenská republika ako účastník týchto vzťahov by tiež mala
plne za svoje činy zodpovedať. V mojom prípade sa to však nepotvrdilo, pričom Slovenská
republika v zásade ani neporušila konkrétne ustanovenia zákonných právnych predpisov.
To, že tieto zákonné právne predpisy nespĺňajú parametre európskeho súdneho práva v tejto
časti sa dá napraviť ich zmenou a do toho času, pokiaľ k zmene nedôjde, náhradou takejto
ujmy iným spôsobom.“
Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„... Základné právo sťažovateľa na slobodu a rovnosť podľa čl. 12 ods. 1..., právo
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, na spravodlivý proces podľa článku 46 odsek 1 Ústavy
Slovenskej republiky, na spravodlivý proces podľa článku 6 Dohovoru..., konaním
a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30. 04. 2014 vo veci vedenej pod sp. zn.
5 Co/283/2013, bolo porušené.
... Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30. 04. 2014 vo veci
vedenej pod sp. zn. 5 Co/283/2013 a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
... Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi nemajetkovú ujmu
vo výške 100.000 € a nahradiť mu trovy konania a právneho zastúpenia na účet advokáta...
vo výške 340,90 EUR v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje
takto:
„V prípade, ak by som hneď pri predaji nehnuteľnosti dostal primeranú náhradu za
môj spoluvlastnícky podiel v nehnuteľnostiach, vyplatil by som ňou moje dlhy a ešte by mi
zostali finančné prostriedky. Nakoľko sa tak nestalo moje dlhy pri 22 % úrokovej sadzbe
p. a. narástli na niekoľko násobok. Priznaná suma nestačí ani na ich náhradu. Z dôvodu
zlých finančných podmienok triem biedu, sú proti mne vedené rôzne exekúcie. Mnohí moji
priatelia sa odo mňa odvracajú a jeden z nich, z dôvodu že nevidel východisko zo situácie
keď som mu nemohol vrátiť vyšší finančný obnos ktorý mi požičal, spáchal samovraždu.
Môj syn trpí a má neveselí detstvo nakoľko sa o neho nedokážem postarať tak ako sa majú
jeho spolužiaci. Takýto stav trvá od roku 1999.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť sťažovateľa, ktorou
namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení
s porušením čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského
súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 30. apríla 2014 z hľadiska toho,
či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Krajský súd ako odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 30. apríla 2014,
ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, poukázal na predchádzajúce rozhodnutia vo veci
konajúcich súdov, na obsah opravných prostriedkov sťažovateľa (odvolania a dovolania,
pozn.) a následne uviedol tieto právne závery:
„V prejednávanej veci súd prvého stupňa vzhľadom na vznesenú námietku
premlčania sa v prvom rade zaoberal takouto vznesenou námietkou premlčania skôr, ako
pristúpil k meritórnemu preskúmaniu daného nároku na náhradu škody.
Tak ako už bolo konštatované v skoršom rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne, súd
prvého stupňa správne na daný právny vzťah použil zák. č. 58/69 Zb., nakoľko zák.
č. 514/2003 Z. z. nadobudol účinnosť až od 01. 07. 2004, pričom v náväznosti na prechodné
ust. § 27 ods. 2 cit. zákona, daný právny vzťah je potrebné posudzovať práve podľa
zák. č. 58/69 Zb.
Zák. č. 58/69 Zb. rozlišuje dve formy zodpovednosti štátu za škodu. Prvou formou
je vydanie nezákonného rozhodnutia a druhou formou zodpovednosti štátu za škodu
je nesprávny úradný postup, čo sa prejavuje aj v špeciálnom úprave v danom zákone,
pokiaľ ide o počiatok a dĺžku plynutia lehôt.
Počiatok premlčacej doby u nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím právna úprava viazala na deň doručenia, resp. oznámenia zrušujúceho
rozhodnutia, čo však nie je prejednávaný prípad. Na to, aby sa mohlo jednať o nezákonné
rozhodnutie tu nie je splnená podmienka zrušenia daného rozhodnutia. Neobstojí preto
námietka navrhovateľa v odvolaní, že takéto zrušenie rozhodnutia by malo byť nahradené
rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 10. 07. 2007, č. 57239/00, pretože
týmto rozhodnutím nedochádza ku zrušeniu rozhodnutí (resp. rozhodnutia) vnútroštátneho
súdu, ale sa ním len deklaruje porušenie čl. 41 Dohovoru.
Preto nárok navrhovateľa na náhradu škody je v súvislosti s vyššie citovanými
ustanoveniami zákona potrebné posudzovať ako nárok za náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom.
V náväznosti na ust. § 22 a § 23 zák. č. 58/69 Zb. ust. § 22 ods. 1, 2 zákona dopadajú
na premlčanie všetkých práv podľa zákona s výnimkou práva na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o väzbe, či treste, ktorého premlčanie je upravené v § 23 zákona. Ust. § 22
ods. 3 zákona potom upravuje prerušenie behu premlčacej doby pre všetky druhy nárokov
prejednateľné obligatórne podľa § 9 zákona. Ust. § 22 ods. 1, 2 zákona ide o kombináciu
doby subjektívnej a objektívnej, ktorá platí len pre prípady zodpovednosti za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, čo vyplýva z dikcie § 22 ods. 2, kde počiatok behu
objektívnej premlčacej doby viaže len na okamih doručenia oznámenia rozhodnutia, ktorým
bolo nezákonné rozhodnutie zrušené (čo nie je prejednávaný prípad) a preto sa toto
ustanovenie nevzťahuje na existenciu nesprávneho úradného postupu.
Pri nároku zodpovednosti za nesprávny úradný postup sa teda uplatní jediná
a to subjektívna premlčacia doba podľa § 22 ods. 1 veta prvá zákona, ktorá počína bežať
okamihom, kedy sa poškodený o vzniku škody dozvedel, teda kedy zistil skutkové okolnosti,
z ktorých možno dôvodiť vznik škody a orientačne, približne aj jej rozsah tak, aby bolo
možné tiež určiť približne výšku škody v peniazoch.
Počiatok behu trojročnej subjektívnej premlčacej doby je potom nutné s poukazom
na vyššie uvedené odvíjať od vedomostí navrhovateľa o tom, že mu škoda v určitej výške
vznikla a že za ňu tiež štát zodpovedá, a nie od vedomostí navrhovateľa o nesprávnom
úradnom postupe samotnom, t. j. o vedomosti, že nastala škodová udalosť. Tá totiž nemusí
časovo spadať do jedného s okamihom vzniku škody.
V zmysle konštantnej judikatúry totiž platí, že pre počiatok behu subjektívnej
premlčacej doby práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
orgánu štátu nie je rozhodná vedomosť poškodeného o tom, ktorý orgán štátu škodu
spôsobil, ani to, či a kedy sa poškodený dozvedel o výsledku šetrenia príslušného orgánu
a jeho sťažnosti pre nesprávny úradný postup.
Pokiaľ teda uzavrieme, že v prejednávanej veci sa teda navrhovateľ domáha náhrady
škody voči štátu z nesprávneho úradného postupu s tým, že jeho nárok je potrebné
posudzovať podľa ust. zákona 58/69 Zb. predmetom konania čo do veci samej je postup
exekučného súdu Okresného súdu v Rožňave, kedy odvolací súd zhodne s názorom súdu
prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ sa ako poškodený v exekučnom konaní
dozvedel o škode momentom, kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie Okresného súdu
v Rožňave zo dňa 13. 09. 1999, t. j. dňom 29. 09. 1999 a preto odo dňa nasledujúceho
od 30. 09. 1999 začala plynúť tak ako správne konštatoval súd prvého stupňa trojročná
subjektívna premlčacia lehota, ktorá uplynula dňom 30. 09. 2002.
Čo sa týka prípadného prerušenia plynutia premlčacích dôb podaním sťažnosti
na Európsky súd pre ľudské práva v tomto smere odvolací súd konštatuje, že právny
poriadok Slovenskej republiky (na rozdiel od úpravy v Českej republike) nezakladá
prerušenie plynutia premlčacej doby v súvislosti s podaním sťažnosti na Európsky súd pre
ľudské práva. V prejednávanej veci nemožno ani argumentovať legitímnym očakávaním,
že o jeho sťažnosti vecne rozhodne Európsky súd pre ľudské práva. Preto ust. § 112 OZ
nemožno vykladať v tom kontexte, že podaním takejto sťažnosti by došlo k prerušeniu
plynutia premlčacej doby. Odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že zák. č. 58/69 Zb.
obsahuje špeciálnu úpravu ohľadom plynutia premlčacej doby, a preto nie je dôvod
aplikovať tu všeobecný právny predpis. Okrem toho je nutné zdôrazniť, že pokiaľ
navrhovateľ uplatnil svoje nároky sťažnosťou pred Európskym súdom pre ľudské práva,
uplatnil si tak nárok na spravodlivé zadosťučinenie za porušenie jeho práva garantované
Dohodou, pričom na druhej strane táto vznesená námietka premlčania v konaní vedenom
pred súdom prvého stupňa ako aj odvolacím súdom sa týkala navrhovateľom tvrdeného
nároku na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle zák. č. 58/69 Zb. Jedná
sa preto o celkom odlišné nároky a uplatnenie jedného z nich nemôže viesť k prerušeniu
behu premlčacích dôb u druhého nároku.
V konečnom dôsledku aj zo samotného rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva
prípad Kanala verzus Slovenská republika, sťažnosť č. 57239/00 zo dňa 10. 07. 2007
vyplýva, že sťažovateľ namietal, že jeho majetok bol bez dostatočného odôvodnenia predaný
za cenu podstatne nižšiu ako bola jeho trhová hodnota, pričom sa odvolal na článok
protokolu č. 1. Zároveň v rozsudku európsky súd konštatuje, že v prejednávanom prípade
bol predaj sťažovateľovho majetku uskutočnený v súlade s príslušnými ustanoveniami
exekučného poriadku z roku 1995 a vyhl. č. 465/91. Súd tiež konštatuje, že pokiaľ ide
o sťažovateľov argument, že exekučné konanie malo byť zastavené potom čo jeho brat začal
splácať jeho dlh, Okresný súd Rožňava 13. 09. 1999 konštatoval, že veriteľ nedal súhlas na
takúto dohodu tak, ako to vyžadoval príslušný zákon a preto súd nenachádza žiaden náznak,
že by namietaný zásah bol nezákonný. Zároveň sa v rozsudku konštatuje, že súd nemôže
špekulovať nad tým, za akú cenu by bol majetok na dražbe predaný, ak by spoluvlastník
nevyužil svoje predkupné právo. Vnútroštátne orgány však tým, že umožnili spoluvlastníkovi
nadobudnúť sťažovateľov podiel na nehnuteľnosti za cenu, ktorá bola nižšia ako je trhová
hodnota, zbavili sťažovateľa primeranej šance, aby bol majetok predaný za jeho skutočnú
cenu a aby došlo k vyrovnaniu jeho dlhov vo väčšom rozsahu. Preto v konečnom dôsledku
súd konštatoval, že nie je presvedčený, že vo vyššie uvedenom exekučnom konaní bola
dosiahnutá spravodlivá rovnováha medzi požiadavkami verejného záujmu a požiadavky
ochrany práv sťažovateľa a preto tým došlo k porušeniu článku protokolu čl. 41 Dohovoru
ustanovuje, že ak súd dospeje k záveru, že bol porušený dohovor alebo jeho protokoly
a vnútroštátne právo dotknutej vysokej zmluvnej strany umožňuje len čiastočnú nápravu,
súd prizná poškodenej strane v prípade potreby spravodlivé zadosťučinenie. Keďže však
v otázke aplikácie článku 41 nie je pripravená na rozhodnutie, preto bola vec odročená
s tým, že nasledoval rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 14. 10. 2008.
V rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 14. 10. 2008 prípad Kanala
verzus Slovenská republika sa ďalej konštatuje, že ak v rozsudku konštatoval porušenie
dohovoru, dotknutý štát má právny záväzok ukončiť toto porušovanie a napraviť jeho
následky.
Zároveň sa v rozsudku konštatuje, že nie je na súde, aby špekuloval ohľadom ceny,
za ktorú by bol majetok predaný na dražby, ak by spoluvlastník nebol využil svoje
predkupné právo. Vzhľadom na záver, ku ktorému dospel súd v hlavnom rozsudku sa však
domnieva, že sťažovateľ utrpel stratu možnosti. Berúc do úvahy charakter zisteného
porušenia a relevantné okolnosti tak, ako boli zistené uskutočnil odhad na spravodlivom
základe ako to vyžaduje čl. 41 a priznal sťažovateľov z titulov všetkých druhov ujmy, spolu
celkovú sumu 15.000,- eur a zároveň 5.114,- eur z titulu nákladov a výdavkov, ktoré
mu spoločne zo sporov vznikli vrátane úroku z omeškania.
Ako teda vyplýva z vyššie uvedeného rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
vychádzal z úplne iných princípov, ako požadoval navrhovateľ v tomto konaní titulom
nesprávneho úradného postupu tak, ako bolo vyššie uvedené. Za týchto okolností potom
odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že bol v celom rozsahu správny postup súdu prvého
stupňa, ktorý návrh navrhovateľa zamietol z titulu vznesenej námietky premlčania zo strany
odporcu, nakoľko preukázateľne navrhovateľ podal svoj návrh na súde po uplynutí
zákonom stanovenej trojročnej subjektívnej lehote tak, ako bolo vyššie konštatované.“
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu
z 30. apríla 2014 ako odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru,
podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor
zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného
súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
Ústavný súd preto (napriek tomu, že sa sťažovateľ nedomáha vyslovenia porušenia
v sťažnosti označených práv relevantným rozhodnutím okresného súdu) preskúmal
aj rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 56/2010-90 z 22. marca 2011, ktorým tento zamietol
návrh sťažovateľa. Okresný súd v predmetnom rozsudku uviedol:
„Po zhodnotení výsledkov dokazovania súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa
nie je dôvodný. Vzhľadom na skutočnosť, že odporca v priebehu konania vzniesol námietku
premlčania, súd sa zaoberal tým, či nárok navrhovateľa je premlčaný alebo nie je
premlčaný. Navrhovateľ sa v tejto veci domáha náhrady škody z titulu zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom
v zmysle § 58/1969 Zb. Pokiaľ navrhovateľ v návrhu uviedol, že dňa 29. 9. 2009 v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
žiadal o prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym
a nezákonným úradným postupom orgánu verejnej moci, treba uviesť, že v tomto prípade,
ak navrhovateľ odvodzuje svoj nárok z konaní pred Okresným súdom Rožňava vo veci
sp. zn. Er 244/98 a Er 251/98, ktoré skončili vrátením poverenia zo dňa 13. 12. 2002, treba
nárok navrhovateľa v zmysle § 27 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. posudzovať podľa zákona
č. 58/1969 Zb. Zákon č. 514/2003 Z. z. nadobudol účinnosť až 1. 7. 2004.
Vychádzajúc z horeuvedeného súd potom skúmal, či nárok (právo) uplatnený
navrhovateľom v tomto konaní je alebo nie je premlčaný a to v zmysle § 22 zákona
č. 58/1969 Zb. Treba uviesť, že zákon č. 58/1969 Zb. rozlišuje zodpovednosť za škodu
spôsobenú rozhodnutím a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. V zmysle § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa tohto
zákona sa premlčuje za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode.
Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie
premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Najneskôr sa
toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené)
nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
Sám navrhovateľ potvrdil, že neexistuje v danej veci rozhodnutie, ktoré by bolo zrušené,
a z ktorého by sa odvodzovalo uplatnené právo. Súd má za to, že v danom prípade treba
použiť pre posúdenie premlčania, či nepremlčania uplatneného práva ustanovenie § 22
ods. 1 veta prvá. V prípade tohto ustanovenia § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. ide
o subjektívnu premlčaciu dobu, čo možno vyvodiť zo znenia tohto ustanovenia,
t. j. premlčanie sa viaže na deň, keď sa poškodený dozvedel o škode. Súd má za to, že pod
pojmom dozvedieť sa o škode treba rozumieť vyžadovanie preukázanej vedomosti
poškodeného o vzniknutej škode určitého druhu a rozsahu do takej miery, aby mohol svoj
nárok uplatniť (vyčísliť) v žalobnom návrhu na súde. Pojem vedomosť o škode treba
vysvetliť tak, že ide o vedomosť o škode (teda nie o protiprávnom úkone, či o škodnej
udalosti), ale ako vedomosť o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu
a rozsahu, ktoré možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený
mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde. V prípade zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa názoru súdu platí len horeuvedená
trojročná subjektívna doba, pri ktorej je rozhodný deň, keď sa poškodený dozvedel o škode
a neplatí tu desaťročná objektívna premlčacia doba v zmysle § 22 ods. 2 zákona
č. 58/1969 Zb. Pre určenie začiatku plynutia trojročnej subjektívnej premlčacej doby
je rozhodujúci deň, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Podľa názoru súdu deň, kedy
sa poškodený dozvedel o škode, možno stotožniť s dňom, kedy nadobudlo právoplatnosť
uznesenie Okresného súdu v Rožňave č. k. Er 244/98-180, Er 251/98 zo dňa 13. 9. 1999,
t. j. deň 29. 9. 1999, ktorý deň je totožný s dňom, kedy toto uznesenie bolo doručené
navrhovateľovi ako povinnému v exekučnom konaní. Týmto uznesením doručeným
navrhovateľovi ako povinnému v 1. rade dňa 29. 9. 1999 Okresný súd v Rožňave potvrdil
nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu povinného z nehnuteľností
zapísaných na , zastavanej
plochy, s. spoluvlastníkom . Z odôvodnenia tohto
uznesenia vyplýva, že znalec znaleckým posudkom určil cenu
nehnuteľnosti vo výške 439.280 Sk a na základe takto zistenej ceny exekútor dňa
21. 12. 1998 vydal vyhlášku o dražbe nehnuteľností, podľa ktorej dražba sa mala konať dňa
22. 1. 1999 na EÚ v Dražba sa však nekonala, pretože dňa 28. 12. 1998
spoluvlastník dražených nehnuteľností zložil výšku podielu nehnuteľnosti,
ktorý sa mal dražiť vo výške 219.640 Sk a zabránil tak v zmysle § 166 ods. 2 Exekučného
poriadku predaju nehnuteľnosti. K zmareniu dražby došlo v dôsledku toho, že spoluvlastník
, ktorý je podielovým spoluvlastníkom v 1 dražených nehnuteľností, dňa
28. 12. 1998 zaplatil výšku podielu nehnuteľnosti, ktorá sa mala dražiť vo výške 219.640 Sk
a zabránil tak predaju draženého spoluvlastníckeho podielu, resp. dražbe tohto
spoluvlastníckeho podielu povinného v 1. rade. Súd k cene nehnuteľnosti uviedol,
že námietku povinného v 1. rade smerujúcu k cene nehnuteľnosti súd považoval
za neopodstatnenú, pretože cena nehnuteľnosti bola zistená podľa cenových predpisov,
čo potvrdili obaja znalci. Znalec je totiž pri zisťovaní ceny obmedzený cenovým predpisom
vyhláškou č. 455/91 Zb. Pri takto určenej cene exekútor určil vyhláškou termín dražby.
Vyhláška o vykonaní dražby zo dňa 21. 12. 1998 bola navrhovateľovi ako povinnému
v 1. rade doručená 28. 12. 1998, teda v deň, keď spoluvlastník zložil hotovosť za podiel
povinného v 1. rade. Nesúhlas navrhovateľa s cenou nehnuteľnosti (v exekučnom konaní
ako povinného v 1. rade) vyplýva aj z obsahu spisov sp. zn. Er 251/98 a Er 244/98,
keď napríklad navrhovateľ ako povinný v 1. rade podal námietky k znaleckému posudku
k cene nehnuteľnosti už dňa 14. 10. 1998, keď podal námietky voči priebehu exekúcie
a návrh na anulovanie dražby a predaja nehnuteľnosti zo dňa 22. 1. 1999, v ktorých
namietal tiež cenu nehnuteľností podľa znaleckého posudku. Napokon navrhovateľ
ako povinný v 1. rade v dovolaní zo dňa 19. 10. 1999 uvádza, že cena nehnuteľnosti
nezodpovedá trhovej cene. V predmetnej exekučnej veci napokon došlo k vráteniu poverenia
exekútorom súdu 13. 12. 2002 z dôvodu, že došlo k vymoženiu pohľadávky.
Navrhovateľ podal žiadosť o prerokovanie jeho nároku na náhradu škody spôsobenú
nesprávnym a nezákonným úradným postupom orgánu verejnej moci odporcovi dňa
29. 9. 2009, čo odporca potvrdil. I táto skutočnosť je dôležitá pre posúdenie premlčania
uplatneného nároku. Podľa názoru súdu vzhľadom na horeuvedené dňom 30. 9. 2002 došlo
k uplynutiu trojročnej subjektívnej premlčacej doby a teda nárok navrhovateľa uplatnený
v súdnom konaní návrhom podaným dňa 29. 3. 2010, písomne doplneným dňa 30. 3. 2010
je premlčaný. Trojročná premlčacia subjektívna doba začala plynúť dňa 30. 9. 1999
a uplynula dňa 30. 9. 2002. S prihliadnutím na skutočnosť, že navrhovateľ ako povinný
v 1. rade v exekučnom konaní mal inú predstavu o výške ceny predmetnej nehnuteľnosti a to
vo vyššej ako bola ustálená dvoma znaleckými posudkami, možno z tejto skutočnosti
vyvodiť, že mal vedomosť o škode ako o určitej majetkovej ujme určitého druhu a rozsahu,
ktorú bolo možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby mohol svoj nárok na
náhradu škody uplatniť na súde v premlčacej dobe.
Vzhľadom na skutočnosť, že odporca vzniesol námietku premlčania a podľa názoru
súdu je nárok navrhovateľa premlčaný, súd nemohol navrhovateľovi nárok priznať a návrh
zamietol. Súd vychádza z toho, že ak bola námietka premlčania dôvodná, nemôže byť
uplatnené právo na náhradu škody súdom priznané.
Súd uvádza, že sa prednostne zaoberal otázkou premlčania práva a po dospení
k záveru, že nárok navrhovateľa je premlčaný, návrh zamietol bez toho, aby skúmal,
či je daná zodpovednosť za škodu u odporcu a a bez toho, aby sa zaoberal výškou škody.
Pokiaľ ide o obranu navrhovateľa, že premlčacia doba začala plynúť
až právoplatnosťou rozhodnutia ESĽP, súd uvádza, že sa s týmto názorom navrhovateľa
nestotožňuje. V súlade s článkom 19 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd na zabezpečenie plnenia záväzkov prijatých Vysokými zmluvnými stranami v tomto
dohovore a v jeho protokoloch sa zriaďuje Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle článku
34 tohto Dohovoru súd (rozumej ESĽP) môže prijímať sťažnosti od ktoréhokoľvek
jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo od skupiny osôb, ktoré sa považujú
za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných Dohovorom alebo jeho protokolmi
jednou z Vysokých zmluvných strán. Vysoké zmluvné strany sa zaväzujú, že nebudú žiadnym
spôsobom brániť účinnému výkonu tohto práva. Práve v zmysle tohto článku sa navrhovateľ
obrátil so svojou žiadosťou na ESĽP. ESĽP vo svojom rozsudku zo dňa 10. 7. 2007
konštatoval porušenie článku 1 Protokolu č. 1. Podľa článku 1 Protokolu č. 1 (Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) každá fyzická alebo
právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho
majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné
zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov priznať
zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku so všeobecným
záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút. Navrhovateľ sa svojou
žiadosťou na ESĽP obrátil dňa 6. 3. 2000, čo vyplýva z rozsudku ESĽP zo dňa 14. 10. 2008.
Podľa názoru súdu táto skutočnosť nemá za následok spočívanie premlčacej doby.
Navrhovateľovi nič nebránilo uplatniť si včas nárok na náhradu škody voči odporcovi
priamo na súde, pretože výšku škody, jej rozsah mu bol známy po 29. 9. 1999. Je síce
pravdou, že v zmysle § 135 ods. 1 veta druhá O. s. p. súd je tiež viazaný rozhodnutím
ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných
ľudských práv a slobôd, ale súd nevidí priamu súvislosť rozhodnutia ESĽP s týmto konaním.
Súd vychádza zo zákona č. 58/1969 Zb., pričom zákonným dôvodom na odškodnenie podľa
tohto zákona nie je zistenie porušenia ľudských práv a slobôd pri postupe orgánov verejnej
moci, pretože zákon č. 58/1969 Zb. výslovne dovoľuje postihnúť len porušenie zákona. Súd
nevidel dôvod na postup podľa § 109 ods. 1 písmeno b) zákona č. 58/1969 Zb., pretože tento
zákon už nie je účinný. Vzhľadom na horeuvedené súd návrh navrhovateľa zamietol.“
Sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 30. apríla 2014.
Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom konajúcich súdov,
podľa ktorého nárok na náhradu škody uplatnil po uplynutí premlčacej lehoty, a aj s tým,
ako konajúce súdy určili začiatok plynutia premlčacej lehoty.
Sťažovateľ poukazuje na to, že rozhodnutie ESĽP mu priznalo len náhradu časti
škody, pričom nemal možnosť podať návrh na obnovu konania, preto sa musel domáhať
náhrady škody.
Podľa sťažovateľa bol porušený princíp rovnosti strán a taktiež došlo k diskriminácii,
keďže nebola vyvodená zodpovednosť štátu za vzniknutú škodu.
Krajský súd v napadnutom rozsudku z 30. apríla 2014 uviedol, že vec posudzoval
podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), a nie
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Nárok právne kvalifikoval ako nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom, pri ktorom sa uplatní len subjektívna
premlčacia lehota. Táto lehota začne plynúť podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.
okamihom, kedy sa poškodený dozvedel o vzniku škody, t. j. kedy zistil skutkové okolnosti,
z ktorých možno dôvodiť vznik škody. Začiatok plynutia premlčacej lehoty sa preto
neodvíja od vedomosti o nesprávnom úradnom postupe, t. j. vedomosti o tom, že nastala
škodová udalosť. Podľa krajského súdu nie je rozhodujúca vedomosť o orgáne štátu, ktorý
škodu spôsobil, prípadne vedomosť o výsledku šetrenia alebo sťažnosti pre nesprávny
úradný postup. Krajský súd poukázal, že tieto závery vyplývajú z konštantnej judikatúry
(bez jej citácie uvedením konkrétnych rozhodnutí, pozn.). Tieto právne závery uviedol
vo svojom rozsudku aj okresný súd, pričom uviedol, že dňom, kedy sa sťažovateľ dozvedel
o škode, bol 29. september 1999, t. j. deň nadobudnutia právoplatnosti uznesenia Okresného
súdu Rožňava z 13. septembra 1999, ktorý bol dňom doručenia tohto uznesenia
sťažovateľovi. Podľa okresného súdu sťažovateľ svoj nárok uplatnil podaním na súd
29. marca 2010, t. j. po uplynutí premlčacej lehoty.
Krajský súd v spojení s okresným súdom uviedli, že podanie sťažnosti ESĽP nemá
za následok prerušenie plynutia premlčacej lehoty z dôvodu, že pre takýto záver chýba
výslovná zákonná úprava. K tomuto záveru dospeli konajúce súdy aj na tom základe,
že konanie pred ESĽP má iný predmet, ktorý vecne nesúvisí s konaním o nároku na náhradu
škody pre nesprávny úradný postup podľa zákona č. 58/1969 Zb., ktorý môže byť úspešne
uplatnený, len keď sa konštatuje porušenie zákona v konaní orgánu štátu.
Ústavný súd považuje výklad príslušných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. –
predovšetkým § 22 ods. 1 – krajským súdom za jeden z možných výkladov, pričom
konajúcimi súdmi uplatnený výklad rešpektuje zmysel a účel tohto ustanovenia, je logický
a nemožno ho považovať za svojvoľný (arbitrárny). Ústavný súd tiež konštatuje, že krajský
súd svoj právny záver o premlčaní nároku primerane odôvodnil, tento záver preto nie je
zjavne neodôvodnený. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu predstavuje
dostatočný podklad pre výrok napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým tento potvrdil
preskúmavaný rozsudok okresného súdu, ktorým tento zamietol návrh sťažovateľa.
Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právny záver konajúcich súdov
je založený na aplikácii a výklade § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Výklad a aplikácia
tohto ustanovenia ‒predovšetkým vo vzťahu k začiatku plynutia premlčacej lehoty −
zodpovedá rozhodovacej praxi všeobecných súdov.
V tomto kontexte ústavný súd poukazuje napr. na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
5 M Cdo 13/2010 z 20. marca 2012, v ktorom najvyšší súd uviedol:
„Ak ale podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody je nesprávny úradný
postup, potom pre začiatok plynutia trojročnej subjektívnej premlčacej doby v zmysle
ustanovenia § 22 ods. 1 vety prvej zákona č. 58/1969 Zb. je rozhodujúci okamih, kedy
sa poškodený dozvedel o škode, v takom prípade na rozdiel od škody uplatňovanej vydaním
nezákonného rozhodnutia, pre plynutie premlčacej doby nemá právny význam zrušenie
rozhodnutia, ktorému prípadne i predchádzal nesprávny úradný postup ani deň jeho
doručenia (oznámenia) poškodenému. Predpoklad hypotézy právnej normy § 22 ods. 1
zákona č. 58/1969 Zb. (pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej doby práva na náhradu
škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu) sa totiž nespája s vedomosťou
poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá ale ani s jeho vedomosťou o tom, či a prípadne
kedy nesprávnosť úradného postupu bola vyslovená (konštatovaná) príslušným orgánom...
Jediným predpokladom začiatku plynutia premlčacej doby je okamih, kedy sa poškodený
dozvedel o škode. Poškodený sa dozvie o škode vtedy, ak sú mu známe skutkové okolnosti,
z ktorých možno zistiť vznik škody (v predpokladanej výške) zakladajúcej jej uplatnenie
v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., preto nie je určujúce, či napríklad (ne)správnosť úradného
postupu bola v inom konaní zisťovaná, prípadne vzniknuté následky mohli byť v takom
konaní reparovateľné a či výsledky takéhoto konania (jeho právne závery) boli
poškodenému známe; v uvedenom okamihu teda nemusí byť daná (napr. z rozhodnutia súdu
vyplývajúca) nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednosti povinného subjektu.“
Obdobné právne závery vyplývajú aj z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu
Českej republiky v rámci aplikácie a výkladu § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Najvyšší
súd Českej republiky napr. v uznesení sp. zn. 25 Cdo 754/2003 z 22. apríla 2004 uviedol:
„Ustanovenie § 22 ods. 1 prvej vety zákona č. 58/1969 Zb. neuvádza ako predpoklad
začiatku plynutia premlčacej lehoty vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá,
resp. ktorý orgán štátu škodu spôsobil... Pre začiatok plynutia premlčacej doby nie je
významné ani to, či a kedy sa poškodený dozvedel výsledok šetrenia o jeho sťažnosti
na nesprávny úradný postup. Výsledok konania o takejto sťažnosti nie je podmienkou (ani
prekážkou) pre uplatnenie nároku na náhradu škody a nemá vplyv na vedomosť
poškodeného o tom, že vznikla škoda.“
Rovnaké právne závery vyplývajú aj z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 25 Cdo 1793/2004 z 30. augusta 2006, resp. z uznesenia sp. zn. 28 Cdo 479/2009
z 5. apríla 2011.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,
že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať
za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré
by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy alebo jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom
z 30. apríla 2014. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny výklad predovšetkým § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. krajským
súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Ústavný súd nezistil ani také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vysloviť
porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy postupom krajského
súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 30. apríla 2014.
Sťažovateľ tiež namieta porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu
v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 30. apríla 2014.
Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že čl. 12 ods. 1 ústavy má charakter
ústavného princípu, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, ktoré sú všetky orgány
verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždy
implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o
sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohto
konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a
základných slobôd vyplývajúcich z ústavy a kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno
v tomto konaní uvažovať o porušení čl. 12 ods. 1 ústavy len v spojení s porušením
konkrétneho základného práva alebo slobody.
Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušení
niektorého základného práva alebo slobody, nemohol dospieť ani k záveru o porušení čl. 12
ods. 1 ústavy.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2016