Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 907/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Gažíkom, Bojnická

cesta 7, Prievidza, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a v spojení s porušením

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 30. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. augusta 2014 faxom a 13. augusta 2014 poštou doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) v spojení s porušením a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 30. apríla 2014 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“).

Sťažovateľ uvádza, že 29. marca 2010 faxom a následne 30. marca 2010 poštou

sa domáhal voči odporcovi – Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky, náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

a nezákonným rozhodnutím vo výške 40 000 €.

V sťažnosti poukazuje na okolnosti, za ktorých mu predmetná škoda vznikla.

Uvádza, že 21. decembra 1998 bola voči nemu vedená exekúcia predajom špecifikovaných

nehnuteľností – domu a zastavanej plochy, ktorých bol spoluvlastníkom v podiele 1/2.

Uznesením z 13. septembra 1999 Okresný súd Rožňava „zasiahol do... (jeho) vlastníckeho

práva k predmetnej nehnuteľnosti, keď na základe jeho rozhodnutia pripadla

1/2 nehnuteľnosti druhému spoluvlastníkovi, ktorý ju však získal za podhodnotenú a netržnú

cenu“. Sťažovateľ uvádza, že v konaniach pred súdmi Slovenskej republiky úspešný nebol,

až Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vydal 14. októbra 2008 rozhodnutie,

ktorým rozhodol, že Slovenská republika porušila jeho ľudské práva a základné slobody.

Sťažovateľ poukazuje na to, že rozhodnutím ESĽP mu bola priznaná náhrada len časti

škody, pričom ESĽP „nezohľadnil, že k vyplateniu peňazí, ako náhrady čiastočne

majetkovej a nemajetkovej ujmy dôjde až o 10 rokov po predaji nehnuteľností, čím...

v dôsledku neskorej platby narastali z nevyplatených dlhov úroky z omeškania a trovy

exekúcie. ESĽP odškodnil len časť priamej škody.“.

Dňa 29. septembra 2009 sťažovateľ požiadal o prerokovanie náhrady zvyšnej škody

podľa č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “), ktorá mu mala byť spôsobená Okresným súdom Rožňava. Následne

sa domáhal náhrady tejto škody návrhom podaným Okresnému súdu Prievidza (ďalej len

„okresný súd“).

O návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. z 22. marca 2011 tak,

že ho zamietol z dôvodu, «že náhradu škody... mal požadovať do troch rokov od vtedy

odkedy škoda vznikla, t. j. odvtedy, kedy som si myslel, že uvedená škoda mi bola

spôsobená.

Ja som namietal, že v tejto lehote som sa náhrady škody nemohol domáhať, nakoľko

existovalo právoplatné rozhodnutie slovenských súdov o právnom stave. Argumentácia

súdu, že som mal požiadať zároveň preventívne o prerušenie konania s tým, že možno

niekedy v budúcnosti za viacero rokov by mi náhrada bola priznaná odporuje ustanoveniam

o náhrade škody. Uvedené však z môjho pohľadu nie je podstatné, lebo tento nárok

na náhradu škody spôsobenú nesprávnym a nezákonným úradným postom orgánu štátu

možno uplatniť len vtedy, keď neexistuje rozhodnutie, ktoré by nejakým spôsobom

„odobrilo“ tento postup. Takéto rozhodnutie existuje, a sú to práve uznesenia Okresného

súdu Rožňava zo dňa 13. 09. 1999.

... v prípade úspechu pred Európskym súdom pre ľudské práva, keď je konštatované,

že došlo k porušeniu ľudských práv, má účastník konania právo v zmysle Občianskeho

súdneho poriadku podať návrh na obnovu konania. Týmto návrhom na obnovu konania

môže sa poškodený účastník konania domôcť nápravy pôvodnej krivdy. Ja, ako účastník

exekučného konania, som toto právo nemal, lebo obnova konania nie je prípustná

v exekučných veciach. Z tohto dôvodu som bol ukrivdený na svojich právach a myslím si,

že uvedený postup je protiústavný, poškodzujúci moje ľudské práva. Nie je žiaden legitímny

dôvod na to, aby účastníci v exekučnom konaní nemohli byť žiadnym spôsobom odškodnený,

to znamená, ak nie je možné konať o obnove konania a domáhať sa nápravy, je potom

povinnosťou štátu túto náhradu mi poskytnúť.».

Sťažovateľ proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom z 10. júla 2012 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil s tým,

že pripustil dovolanie na otázku zásadného právneho významu „či podanie na Európsky

súd pre ľudské práva znamená prerušenie behu premlčacej lehoty vo veciach náhrady škody

uplatňovanej podľa zákona 514/2003...“.

Proti rozsudku krajského súdu z 10. júla 2012 podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom

rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 21. augusta 2013 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil. Najvyšší súd

vytkol krajskému súdu, že „nevyjadril svoj názor na otázku zásadného významu, ktorú

predložil...“.

Po vrátení veci najvyšším súdom vo veci opäť rozhodol krajský súd napadnutým

rozsudkom z 30. apríla 2014 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

„V zásade v rozsudku uvádza tie skutočnosti, ktoré vyplývajú z predchádzajúcich

právnych názorov súdov, a to, že podľa neho sa jedná o náhradu škody s tým, že na daný

právny vzťah sa použil , nakoľko nadobudol

účinnosť až od 01. 07. 2004, pričom vzhľadom na prechodné ustanovenie § 27 ods. 2

citovaného zákona daný právny vzťah je potrebné posudzovať práve podľa zákona

č. Tu však obdobne ako v novom zákone existujú dve úpravy zodpovednosti

štátu za náhradu škody, a to z dôvodu nesprávneho a nezákonného postupu, podľa ktorého

súd nárok posudzoval. Ďalej sa zaoberal tým, že žaloba mala byť podaná práve v 3-ročnej

lehote od uvedeného zásahu. Tento právny názor odporuje judikatúre Slovenských súdov

ako i jednoduchému výkladu spočívajúcemu v tom, že nasledovné rozhodnutie sa apriori

zaoberalo i postupom, ktorý vykonal súd alebo exekútor pred daným rozhodnutím. Z tohto

dôvodu uvedený právny názor neobstojí, lebo je zrejmé, že rozhodnutia Okresného súdu

Rožňava zo dňa 13. 09. 1999 bolo rozhodnutiami, ktorým sa ex lege zaoberali aj zisťovaním

ceny predávanej nehnuteľnosti a ktoré by prípadný nesprávny postup mali odstrániť takým

rozhodnutím, kde by nepotvrdili nadobudnutie vlastníctva podielovému spoluvlastníkovi.

Z tohto dôvodu sa súd mal podrobnejšie zaoberať práve tým, čo si uplatňujem

ja a práve tým právnym titulom, ktorý si uplatňujem ja, a to že došlo k nezákonnému

rozhodnutiu, Je pravda, že toto rozhodnutie zrušené nebolo, lebo do nášho právneho

poriadku sme neprijali ustanovenie o zrušení rozhodnutí slovenských súdov rozhodnutiami

Európskeho súdu pre ľudské práva tak, ako to majú niektoré iné štáty. Na rozdiel od toho

u nás existuje ustanovenie o obnove konania. V zmysle ... Nakoľko

obnova v exekučných konaniach nie je prípustná, z tohto dôvodu som bol ukrátený

na svojich právach a nemôžem sa domáhať plnej náhrady škody voči tomu, kto ju spôsobil,

a to obnovením spoluvlastníckeho vzťahu do pôvodného.

Ako som už uviedol a odôvodnil, náhrada škody, ktorá mi bola priznaná Európskym

súdom pre ľudské práva sa týkala len priamej náhrady škody, nejednalo sa o náhradu

škody, ktorá mi vznikla tým, že náhrada škody ktorá mi vznikla mi bola uhradená takmer

po 10 rokoch po vzniku škody a pri úrokovej sadzbe, ktorou som ja bol povinný platiť

a trovách exekučného konania, moja škoda sa zniekoľkonásobila. Nakoniec v konaní pred

Európskym súdom pre ľudské práva sa ani približne nezisťovala výška škody, ktorá by

sa dala určiť len konaniami podľa vnútroštátnych predpisov.

Z uvedených dôvodov som bol poškodený na svojich právach a nemám inú možnosť

na ich ochranu, ako obrátiť sa na Ústavný súd SR, ktorý môže rozhodnúť o mojich právach.

Ako bolo vyslovené citovaným rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva,

Slovenská republika, Okresný súd Rožňava svojimi uzneseniami porušil moje ľudské práva.

Nakoľko obnova konania v exekučnom konaní nie je možná musel som sa domáhať náhrady

škody. V súvislosti s úpravou náhrady škody spôsobenej štátom v

nebolo možne však si náhradu škody za porušenie tohto práva od štátu úspešne uplatniť.

Z uvedeného dôvodu mám za to, že bola tiež porušená rovnosť účastníkov konania a bol

som diskriminovaný. V zásade každý právny subjekt na území Slovenskej republiky znáša

náhradu škody, ktorú zavinil. Slovenská republika ako účastník týchto vzťahov by tiež mala

plne za svoje činy zodpovedať. V mojom prípade sa to však nepotvrdilo, pričom Slovenská

republika v zásade ani neporušila konkrétne ustanovenia zákonných právnych predpisov.

To, že tieto zákonné právne predpisy nespĺňajú parametre európskeho súdneho práva v tejto

časti sa dá napraviť ich zmenou a do toho času, pokiaľ k zmene nedôjde, náhradou takejto

ujmy iným spôsobom.“

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľa na slobodu a rovnosť podľa čl. 12 ods. 1..., právo

vlastniť majetok podľa , na spravodlivý proces podľa článku 46 odsek 1

Slovenskej republiky, na spravodlivý proces podľa článku 6 Dohovoru..., konaním

a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30. 04. 2014 vo veci vedenej pod sp. zn.

, bolo porušené.

... Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30. 04. 2014 vo veci

vedenej pod sp. zn. a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

... Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi nemajetkovú ujmu

vo výške 100.000 € a nahradiť mu trovy konania a právneho zastúpenia na účet advokáta...

vo výške 340,90 EUR v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje

takto:

„V prípade, ak by som hneď pri predaji nehnuteľnosti dostal primeranú náhradu za

môj spoluvlastnícky podiel v nehnuteľnostiach, vyplatil by som ňou moje dlhy a ešte by mi

zostali finančné prostriedky. Nakoľko sa tak nestalo moje dlhy pri 22 % úrokovej sadzbe

p. a. narástli na niekoľko násobok. Priznaná suma nestačí ani na ich náhradu. Z dôvodu

zlých finančných podmienok triem biedu, sú proti mne vedené rôzne exekúcie. Mnohí moji

priatelia sa odo mňa odvracajú a jeden z nich, z dôvodu že nevidel východisko zo situácie

keď som mu nemohol vrátiť vyšší finančný obnos ktorý mi požičal, spáchal samovraždu.

Môj syn trpí a má neveselí detstvo nakoľko sa o neho nedokážem postarať tak ako sa majú

jeho spolužiaci. Takýto stav trvá od roku 1999.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť sťažovateľa, ktorou

namieta porušenie základných práv podľa a v spojení

s porušením a práva podľa dohovoru postupom krajského

súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 30. apríla 2014 z hľadiska toho,

či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Krajský súd ako odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 30. apríla 2014,

ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, poukázal na predchádzajúce rozhodnutia vo veci

konajúcich súdov, na obsah opravných prostriedkov sťažovateľa (odvolania a dovolania,

pozn.) a následne uviedol tieto právne závery:

„V prejednávanej veci súd prvého stupňa vzhľadom na vznesenú námietku

premlčania sa v prvom rade zaoberal takouto vznesenou námietkou premlčania skôr, ako

pristúpil k meritórnemu preskúmaniu daného nároku na náhradu škody.

Tak ako už bolo konštatované v skoršom rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne, súd

prvého stupňa správne na daný právny vzťah použil zák. č. 58/69 Zb., nakoľko zák.

č. nadobudol účinnosť až od 01. 07. 2004, pričom v náväznosti na prechodné

ust. § 27 ods. 2 cit. zákona, daný právny vzťah je potrebné posudzovať práve podľa

zák. č. 58/69 Zb.

Zák. č. 58/69 Zb. rozlišuje dve formy zodpovednosti štátu za škodu. Prvou formou

je vydanie nezákonného rozhodnutia a druhou formou zodpovednosti štátu za škodu

je nesprávny úradný postup, čo sa prejavuje aj v špeciálnom úprave v danom zákone,

pokiaľ ide o počiatok a dĺžku plynutia lehôt.

Počiatok premlčacej doby u nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím právna úprava viazala na deň doručenia, resp. oznámenia zrušujúceho

rozhodnutia, čo však nie je prejednávaný prípad. Na to, aby sa mohlo jednať o nezákonné

rozhodnutie tu nie je splnená podmienka zrušenia daného rozhodnutia. Neobstojí preto

námietka navrhovateľa v odvolaní, že takéto zrušenie rozhodnutia by malo byť nahradené

rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 10. 07. 2007, č. 57239/00, pretože

týmto rozhodnutím nedochádza ku zrušeniu rozhodnutí (resp. rozhodnutia) vnútroštátneho

súdu, ale sa ním len deklaruje porušenie čl. 41 Dohovoru.

Preto nárok navrhovateľa na náhradu škody je v súvislosti s vyššie citovanými

ustanoveniami zákona potrebné posudzovať ako nárok za náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom.

V náväznosti na ust. § 22 a § 23 zák. č. 58/69 Zb. ust. § 22 ods. 1, 2 zákona dopadajú

na premlčanie všetkých práv podľa zákona s výnimkou práva na náhradu škody spôsobenej

rozhodnutím o väzbe, či treste, ktorého premlčanie je upravené v § 23 zákona. Ust. § 22

ods. 3 zákona potom upravuje prerušenie behu premlčacej doby pre všetky druhy nárokov

prejednateľné obligatórne podľa § 9 zákona. Ust. § 22 ods. 1, 2 zákona ide o kombináciu

doby subjektívnej a objektívnej, ktorá platí len pre prípady zodpovednosti za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím, čo vyplýva z dikcie § 22 ods. 2, kde počiatok behu

objektívnej premlčacej doby viaže len na okamih doručenia oznámenia rozhodnutia, ktorým

bolo nezákonné rozhodnutie zrušené (čo nie je prejednávaný prípad) a preto sa toto

ustanovenie nevzťahuje na existenciu nesprávneho úradného postupu.

Pri nároku zodpovednosti za nesprávny úradný postup sa teda uplatní jediná

a to subjektívna premlčacia doba podľa § 22 ods. 1 veta prvá zákona, ktorá počína bežať

okamihom, kedy sa poškodený o vzniku škody dozvedel, teda kedy zistil skutkové okolnosti,

z ktorých možno dôvodiť vznik škody a orientačne, približne aj jej rozsah tak, aby bolo

možné tiež určiť približne výšku škody v peniazoch.

Počiatok behu trojročnej subjektívnej premlčacej doby je potom nutné s poukazom

na vyššie uvedené odvíjať od vedomostí navrhovateľa o tom, že mu škoda v určitej výške

vznikla a že za ňu tiež štát zodpovedá, a nie od vedomostí navrhovateľa o nesprávnom

úradnom postupe samotnom, t. j. o vedomosti, že nastala škodová udalosť. Tá totiž nemusí

časovo spadať do jedného s okamihom vzniku škody.

V zmysle konštantnej judikatúry totiž platí, že pre počiatok behu subjektívnej

premlčacej doby práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

orgánu štátu nie je rozhodná vedomosť poškodeného o tom, ktorý orgán štátu škodu

spôsobil, ani to, či a kedy sa poškodený dozvedel o výsledku šetrenia príslušného orgánu

a jeho sťažnosti pre nesprávny úradný postup.

Pokiaľ teda uzavrieme, že v prejednávanej veci sa teda navrhovateľ domáha náhrady

škody voči štátu z nesprávneho úradného postupu s tým, že jeho nárok je potrebné

posudzovať podľa ust. zákona 58/69 Zb. predmetom konania čo do veci samej je postup

exekučného súdu Okresného súdu v Rožňave, kedy odvolací súd zhodne s názorom súdu

prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ sa ako poškodený v exekučnom konaní

dozvedel o škode momentom, kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie Okresného súdu

v Rožňave zo dňa 13. 09. 1999, t. j. dňom 29. 09. 1999 a preto odo dňa nasledujúceho

od 30. 09. 1999 začala plynúť tak ako správne konštatoval súd prvého stupňa trojročná

subjektívna premlčacia lehota, ktorá uplynula dňom 30. 09. 2002.

Čo sa týka prípadného prerušenia plynutia premlčacích dôb podaním sťažnosti

na Európsky súd pre ľudské práva v tomto smere odvolací súd konštatuje, že právny

poriadok Slovenskej republiky (na rozdiel od úpravy v Českej republike) nezakladá

prerušenie plynutia premlčacej doby v súvislosti s podaním sťažnosti na Európsky súd pre

ľudské práva. V prejednávanej veci nemožno ani argumentovať legitímnym očakávaním,

že o jeho sťažnosti vecne rozhodne Európsky súd pre ľudské práva. Preto ust.

nemožno vykladať v tom kontexte, že podaním takejto sťažnosti by došlo k prerušeniu

plynutia premlčacej doby. Odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že zák. č. 58/69 Zb.

obsahuje špeciálnu úpravu ohľadom plynutia premlčacej doby, a preto nie je dôvod

aplikovať tu všeobecný právny predpis. Okrem toho je nutné zdôrazniť, že pokiaľ

navrhovateľ uplatnil svoje nároky sťažnosťou pred Európskym súdom pre ľudské práva,

uplatnil si tak nárok na spravodlivé zadosťučinenie za porušenie jeho práva garantované

Dohodou, pričom na druhej strane táto vznesená námietka premlčania v konaní vedenom

pred súdom prvého stupňa ako aj odvolacím súdom sa týkala navrhovateľom tvrdeného

nároku na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle zák. č. 58/69 Zb. Jedná

sa preto o celkom odlišné nároky a uplatnenie jedného z nich nemôže viesť k prerušeniu

behu premlčacích dôb u druhého nároku.

V konečnom dôsledku aj zo samotného rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva

prípad Kanala verzus Slovenská republika, sťažnosť č. 57239/00 zo dňa 10. 07. 2007

vyplýva, že sťažovateľ namietal, že jeho majetok bol bez dostatočného odôvodnenia predaný

za cenu podstatne nižšiu ako bola jeho trhová hodnota, pričom sa odvolal na článok

protokolu č. 1. Zároveň v rozsudku európsky súd konštatuje, že v prejednávanom prípade

bol predaj sťažovateľovho majetku uskutočnený v súlade s príslušnými ustanoveniami

exekučného poriadku z roku 1995 a vyhl. č. 465/91. Súd tiež konštatuje, že pokiaľ ide

o sťažovateľov argument, že exekučné konanie malo byť zastavené potom čo jeho brat začal

splácať jeho dlh, Okresný súd Rožňava 13. 09. 1999 konštatoval, že veriteľ nedal súhlas na

takúto dohodu tak, ako to vyžadoval príslušný zákon a preto súd nenachádza žiaden náznak,

že by namietaný zásah bol nezákonný. Zároveň sa v rozsudku konštatuje, že súd nemôže

špekulovať nad tým, za akú cenu by bol majetok na dražbe predaný, ak by spoluvlastník

nevyužil svoje predkupné právo. Vnútroštátne orgány však tým, že umožnili spoluvlastníkovi

nadobudnúť sťažovateľov podiel na nehnuteľnosti za cenu, ktorá bola nižšia ako je trhová

hodnota, zbavili sťažovateľa primeranej šance, aby bol majetok predaný za jeho skutočnú

cenu a aby došlo k vyrovnaniu jeho dlhov vo väčšom rozsahu. Preto v konečnom dôsledku

súd konštatoval, že nie je presvedčený, že vo vyššie uvedenom exekučnom konaní bola

dosiahnutá spravodlivá rovnováha medzi požiadavkami verejného záujmu a požiadavky

ochrany práv sťažovateľa a preto tým došlo k porušeniu článku protokolu čl. 41 Dohovoru

ustanovuje, že ak súd dospeje k záveru, že bol porušený dohovor alebo jeho protokoly

a vnútroštátne právo dotknutej vysokej zmluvnej strany umožňuje len čiastočnú nápravu,

súd prizná poškodenej strane v prípade potreby spravodlivé zadosťučinenie. Keďže však

v otázke aplikácie článku 41 nie je pripravená na rozhodnutie, preto bola vec odročená

s tým, že nasledoval rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 14. 10. 2008.

V rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 14. 10. 2008 prípad Kanala

verzus Slovenská republika sa ďalej konštatuje, že ak v rozsudku konštatoval porušenie

dohovoru, dotknutý štát má právny záväzok ukončiť toto porušovanie a napraviť jeho

následky.

Zároveň sa v rozsudku konštatuje, že nie je na súde, aby špekuloval ohľadom ceny,

za ktorú by bol majetok predaný na dražby, ak by spoluvlastník nebol využil svoje

predkupné právo. Vzhľadom na záver, ku ktorému dospel súd v hlavnom rozsudku sa však

domnieva, že sťažovateľ utrpel stratu možnosti. Berúc do úvahy charakter zisteného

porušenia a relevantné okolnosti tak, ako boli zistené uskutočnil odhad na spravodlivom

základe ako to vyžaduje čl. 41 a priznal sťažovateľov z titulov všetkých druhov ujmy, spolu

celkovú sumu 15.000,- eur a zároveň 5.114,- eur z titulu nákladov a výdavkov, ktoré

mu spoločne zo sporov vznikli vrátane úroku z omeškania.

Ako teda vyplýva z vyššie uvedeného rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

vychádzal z úplne iných princípov, ako požadoval navrhovateľ v tomto konaní titulom

nesprávneho úradného postupu tak, ako bolo vyššie uvedené. Za týchto okolností potom

odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že bol v celom rozsahu správny postup súdu prvého

stupňa, ktorý návrh navrhovateľa zamietol z titulu vznesenej námietky premlčania zo strany

odporcu, nakoľko preukázateľne navrhovateľ podal svoj návrh na súde po uplynutí

zákonom stanovenej trojročnej subjektívnej lehote tak, ako bolo vyššie konštatované.“

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu

z 30. apríla 2014 ako odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru,

podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (, , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor

zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania ().

Ústavný súd preto (napriek tomu, že sa sťažovateľ nedomáha vyslovenia porušenia

v sťažnosti označených práv relevantným rozhodnutím okresného súdu) preskúmal

aj rozsudok okresného súdu č. k. -90 z 22. marca 2011, ktorým tento zamietol

návrh sťažovateľa. Okresný súd v predmetnom rozsudku uviedol:

„Po zhodnotení výsledkov dokazovania súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa

nie je dôvodný. Vzhľadom na skutočnosť, že odporca v priebehu konania vzniesol námietku

premlčania, súd sa zaoberal tým, či nárok navrhovateľa je premlčaný alebo nie je

premlčaný. Navrhovateľ sa v tejto veci domáha náhrady škody z titulu zodpovednosti

za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom

v zmysle Pokiaľ navrhovateľ v návrhu uviedol, že dňa 29. 9. 2009 v zmysle

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,

žiadal o prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym

a nezákonným úradným postupom orgánu verejnej moci, treba uviesť, že v tomto prípade,

ak navrhovateľ odvodzuje svoj nárok z konaní pred Okresným súdom Rožňava vo veci

sp. zn. Er 244/98 a Er 251/98, ktoré skončili vrátením poverenia zo dňa 13. 12. 2002, treba

nárok navrhovateľa v zmysle posudzovať podľa zákona

č. nadobudol účinnosť až 1. 7. 2004.

Vychádzajúc z horeuvedeného súd potom skúmal, či nárok (právo) uplatnený

navrhovateľom v tomto konaní je alebo nie je premlčaný a to v zmysle § 22 zákona

č. Treba uviesť, že rozlišuje zodpovednosť za škodu

spôsobenú rozhodnutím a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. V zmysle právo na náhradu škody podľa tohto

zákona sa premlčuje za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode.

Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie

premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Najneskôr sa

toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené)

nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Sám navrhovateľ potvrdil, že neexistuje v danej veci rozhodnutie, ktoré by bolo zrušené,

a z ktorého by sa odvodzovalo uplatnené právo. Súd má za to, že v danom prípade treba

použiť pre posúdenie premlčania, či nepremlčania uplatneného práva ustanovenie § 22

ods. 1 veta prvá. V prípade tohto ustanovenia ide

o subjektívnu premlčaciu dobu, čo možno vyvodiť zo znenia tohto ustanovenia,

t. j. premlčanie sa viaže na deň, keď sa poškodený dozvedel o škode. Súd má za to, že pod

pojmom dozvedieť sa o škode treba rozumieť vyžadovanie preukázanej vedomosti

poškodeného o vzniknutej škode určitého druhu a rozsahu do takej miery, aby mohol svoj

nárok uplatniť (vyčísliť) v žalobnom návrhu na súde. Pojem vedomosť o škode treba

vysvetliť tak, že ide o vedomosť o škode (teda nie o protiprávnom úkone, či o škodnej

udalosti), ale ako vedomosť o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu

a rozsahu, ktoré možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený

mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde. V prípade zodpovednosti za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa názoru súdu platí len horeuvedená

trojročná subjektívna doba, pri ktorej je rozhodný deň, keď sa poškodený dozvedel o škode

a neplatí tu desaťročná objektívna premlčacia doba v zmysle § 22 ods. 2 zákona

č. Pre určenie začiatku plynutia trojročnej subjektívnej premlčacej doby

je rozhodujúci deň, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Podľa názoru súdu deň, kedy

sa poškodený dozvedel o škode, možno stotožniť s dňom, kedy nadobudlo právoplatnosť

uznesenie Okresného súdu v Rožňave č. k. -180, Er 251/98 zo dňa 13. 9. 1999,

t. j. deň 29. 9. 1999, ktorý deň je totožný s dňom, kedy toto uznesenie bolo doručené

navrhovateľovi ako povinnému v exekučnom konaní. Týmto uznesením doručeným

navrhovateľovi ako povinnému v 1. rade dňa 29. 9. 1999 Okresný súd v Rožňave potvrdil

nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu povinného z nehnuteľností

zapísaných na , zastavanej

plochy, s. spoluvlastníkom . Z odôvodnenia tohto

uznesenia vyplýva, že znalec znaleckým posudkom určil cenu

nehnuteľnosti vo výške 439.280 Sk a na základe takto zistenej ceny exekútor dňa

21. 12. 1998 vydal vyhlášku o dražbe nehnuteľností, podľa ktorej dražba sa mala konať dňa

22. 1. 1999 na EÚ v Dražba sa však nekonala, pretože dňa 28. 12. 1998

spoluvlastník dražených nehnuteľností zložil výšku podielu nehnuteľnosti,

ktorý sa mal dražiť vo výške 219.640 Sk a zabránil tak v zmysle § 166 ods. 2 Exekučného

poriadku predaju nehnuteľnosti. K zmareniu dražby došlo v dôsledku toho, že spoluvlastník

, ktorý je podielovým spoluvlastníkom v 1 dražených nehnuteľností, dňa

28. 12. 1998 zaplatil výšku podielu nehnuteľnosti, ktorá sa mala dražiť vo výške 219.640 Sk

a zabránil tak predaju draženého spoluvlastníckeho podielu, resp. dražbe tohto

spoluvlastníckeho podielu povinného v 1. rade. Súd k cene nehnuteľnosti uviedol,

že námietku povinného v 1. rade smerujúcu k cene nehnuteľnosti súd považoval

za neopodstatnenú, pretože cena nehnuteľnosti bola zistená podľa cenových predpisov,

čo potvrdili obaja znalci. Znalec je totiž pri zisťovaní ceny obmedzený cenovým predpisom

vyhláškou č. 455/91 Zb. Pri takto určenej cene exekútor určil vyhláškou termín dražby.

Vyhláška o vykonaní dražby zo dňa 21. 12. 1998 bola navrhovateľovi ako povinnému

v 1. rade doručená 28. 12. 1998, teda v deň, keď spoluvlastník zložil hotovosť za podiel

povinného v 1. rade. Nesúhlas navrhovateľa s cenou nehnuteľnosti (v exekučnom konaní

ako povinného v 1. rade) vyplýva aj z obsahu spisov sp. zn. Er 251/98 a Er 244/98,

keď napríklad navrhovateľ ako povinný v 1. rade podal námietky k znaleckému posudku

k cene nehnuteľnosti už dňa 14. 10. 1998, keď podal námietky voči priebehu exekúcie

a návrh na anulovanie dražby a predaja nehnuteľnosti zo dňa 22. 1. 1999, v ktorých

namietal tiež cenu nehnuteľností podľa znaleckého posudku. Napokon navrhovateľ

ako povinný v 1. rade v dovolaní zo dňa 19. 10. 1999 uvádza, že cena nehnuteľnosti

nezodpovedá trhovej cene. V predmetnej exekučnej veci napokon došlo k vráteniu poverenia

exekútorom súdu 13. 12. 2002 z dôvodu, že došlo k vymoženiu pohľadávky.

Navrhovateľ podal žiadosť o prerokovanie jeho nároku na náhradu škody spôsobenú

nesprávnym a nezákonným úradným postupom orgánu verejnej moci odporcovi dňa

29. 9. 2009, čo odporca potvrdil. I táto skutočnosť je dôležitá pre posúdenie premlčania

uplatneného nároku. Podľa názoru súdu vzhľadom na horeuvedené dňom 30. 9. 2002 došlo

k uplynutiu trojročnej subjektívnej premlčacej doby a teda nárok navrhovateľa uplatnený

v súdnom konaní návrhom podaným dňa 29. 3. 2010, písomne doplneným dňa 30. 3. 2010

je premlčaný. Trojročná premlčacia subjektívna doba začala plynúť dňa 30. 9. 1999

a uplynula dňa 30. 9. 2002. S prihliadnutím na skutočnosť, že navrhovateľ ako povinný

v 1. rade v exekučnom konaní mal inú predstavu o výške ceny predmetnej nehnuteľnosti a to

vo vyššej ako bola ustálená dvoma znaleckými posudkami, možno z tejto skutočnosti

vyvodiť, že mal vedomosť o škode ako o určitej majetkovej ujme určitého druhu a rozsahu,

ktorú bolo možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby mohol svoj nárok na

náhradu škody uplatniť na súde v premlčacej dobe.

Vzhľadom na skutočnosť, že odporca vzniesol námietku premlčania a podľa názoru

súdu je nárok navrhovateľa premlčaný, súd nemohol navrhovateľovi nárok priznať a návrh

zamietol. Súd vychádza z toho, že ak bola námietka premlčania dôvodná, nemôže byť

uplatnené právo na náhradu škody súdom priznané.

Súd uvádza, že sa prednostne zaoberal otázkou premlčania práva a po dospení

k záveru, že nárok navrhovateľa je premlčaný, návrh zamietol bez toho, aby skúmal,

či je daná zodpovednosť za škodu u odporcu a a bez toho, aby sa zaoberal výškou škody.

Pokiaľ ide o obranu navrhovateľa, že premlčacia doba začala plynúť

až právoplatnosťou rozhodnutia ESĽP, súd uvádza, že sa s týmto názorom navrhovateľa

nestotožňuje. V súlade s článkom 19 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd na zabezpečenie plnenia záväzkov prijatých Vysokými zmluvnými stranami v tomto

dohovore a v jeho protokoloch sa zriaďuje Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle článku

34 tohto Dohovoru súd (rozumej ESĽP) môže prijímať sťažnosti od ktoréhokoľvek

jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo od skupiny osôb, ktoré sa považujú

za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných Dohovorom alebo jeho protokolmi

jednou z Vysokých zmluvných strán. Vysoké zmluvné strany sa zaväzujú, že nebudú žiadnym

spôsobom brániť účinnému výkonu tohto práva. Práve v zmysle tohto článku sa navrhovateľ

obrátil so svojou žiadosťou na ESĽP. ESĽP vo svojom rozsudku zo dňa 10. 7. 2007

konštatoval porušenie článku 1 Protokolu č. 1. Podľa článku 1 Protokolu č. 1 (Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) každá fyzická alebo

právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho

majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné

zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov priznať

zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku so všeobecným

záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút. Navrhovateľ sa svojou

žiadosťou na ESĽP obrátil dňa 6. 3. 2000, čo vyplýva z rozsudku ESĽP zo dňa 14. 10. 2008.

Podľa názoru súdu táto skutočnosť nemá za následok spočívanie premlčacej doby.

Navrhovateľovi nič nebránilo uplatniť si včas nárok na náhradu škody voči odporcovi

priamo na súde, pretože výšku škody, jej rozsah mu bol známy po 29. 9. 1999. Je síce

pravdou, že v zmysle veta druhá súd je tiež viazaný rozhodnutím

ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných

ľudských práv a slobôd, ale súd nevidí priamu súvislosť rozhodnutia ESĽP s týmto konaním.

Súd vychádza zo , pričom zákonným dôvodom na odškodnenie podľa

tohto zákona nie je zistenie porušenia ľudských práv a slobôd pri postupe orgánov verejnej

moci, pretože výslovne dovoľuje postihnúť len porušenie zákona. Súd

nevidel dôvod na postup podľa písmeno b) , pretože tento

zákon už nie je účinný. Vzhľadom na horeuvedené súd návrh navrhovateľa zamietol.“

Sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

v spojení s porušením a práva podľa dohovoru

postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 30. apríla 2014.

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom konajúcich súdov,

podľa ktorého nárok na náhradu škody uplatnil po uplynutí premlčacej lehoty, a aj s tým,

ako konajúce súdy určili začiatok plynutia premlčacej lehoty.

Sťažovateľ poukazuje na to, že rozhodnutie ESĽP mu priznalo len náhradu časti

škody, pričom nemal možnosť podať návrh na obnovu konania, preto sa musel domáhať

náhrady škody.

Podľa sťažovateľa bol porušený princíp rovnosti strán a taktiež došlo k diskriminácii,

keďže nebola vyvodená zodpovednosť štátu za vzniknutú škodu.

Krajský súd v napadnutom rozsudku z 30. apríla 2014 uviedol, že vec posudzoval

podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu

štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „“), a nie

podľa Nárok právne kvalifikoval ako nárok na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom, pri ktorom sa uplatní len subjektívna

premlčacia lehota. Táto lehota začne plynúť podľa

okamihom, kedy sa poškodený dozvedel o vzniku škody, t. j. kedy zistil skutkové okolnosti,

z ktorých možno dôvodiť vznik škody. Začiatok plynutia premlčacej lehoty sa preto

neodvíja od vedomosti o nesprávnom úradnom postupe, t. j. vedomosti o tom, že nastala

škodová udalosť. Podľa krajského súdu nie je rozhodujúca vedomosť o orgáne štátu, ktorý

škodu spôsobil, prípadne vedomosť o výsledku šetrenia alebo sťažnosti pre nesprávny

úradný postup. Krajský súd poukázal, že tieto závery vyplývajú z konštantnej judikatúry

(bez jej citácie uvedením konkrétnych rozhodnutí, pozn.). Tieto právne závery uviedol

vo svojom rozsudku aj okresný súd, pričom uviedol, že dňom, kedy sa sťažovateľ dozvedel

o škode, bol 29. september 1999, t. j. deň nadobudnutia právoplatnosti uznesenia Okresného

súdu Rožňava z 13. septembra 1999, ktorý bol dňom doručenia tohto uznesenia

sťažovateľovi. Podľa okresného súdu sťažovateľ svoj nárok uplatnil podaním na súd

29. marca 2010, t. j. po uplynutí premlčacej lehoty.

Krajský súd v spojení s okresným súdom uviedli, že podanie sťažnosti ESĽP nemá

za následok prerušenie plynutia premlčacej lehoty z dôvodu, že pre takýto záver chýba

výslovná zákonná úprava. K tomuto záveru dospeli konajúce súdy aj na tom základe,

že konanie pred ESĽP má iný predmet, ktorý vecne nesúvisí s konaním o nároku na náhradu

škody pre nesprávny úradný postup podľa , ktorý môže byť úspešne

uplatnený, len keď sa konštatuje porušenie zákona v konaní orgánu štátu.

Ústavný súd považuje výklad príslušných ustanovení –

predovšetkým § 22 ods. 1 – krajským súdom za jeden z možných výkladov, pričom

konajúcimi súdmi uplatnený výklad rešpektuje zmysel a účel tohto ustanovenia, je logický

a nemožno ho považovať za svojvoľný (arbitrárny). Ústavný súd tiež konštatuje, že krajský

súd svoj právny záver o premlčaní nároku primerane odôvodnil, tento záver preto nie je

zjavne neodôvodnený. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu predstavuje

dostatočný podklad pre výrok napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým tento potvrdil

preskúmavaný rozsudok okresného súdu, ktorým tento zamietol návrh sťažovateľa.

Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právny záver konajúcich súdov

je založený na aplikácii a výklade Výklad a aplikácia

tohto ustanovenia ‒predovšetkým vo vzťahu k začiatku plynutia premlčacej lehoty −

zodpovedá rozhodovacej praxi všeobecných súdov.

V tomto kontexte ústavný súd poukazuje napr. na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. marca 2012, v ktorom najvyšší súd uviedol:

„Ak ale podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody je nesprávny úradný

postup, potom pre začiatok plynutia trojročnej subjektívnej premlčacej doby v zmysle

ustanovenia vety prvej je rozhodujúci okamih, kedy

sa poškodený dozvedel o škode, v takom prípade na rozdiel od škody uplatňovanej vydaním

nezákonného rozhodnutia, pre plynutie premlčacej doby nemá právny význam zrušenie

rozhodnutia, ktorému prípadne i predchádzal nesprávny úradný postup ani deň jeho

doručenia (oznámenia) poškodenému. Predpoklad hypotézy právnej normy § 22 ods. 1

(pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej doby práva na náhradu

škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu) sa totiž nespája s vedomosťou

poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá ale ani s jeho vedomosťou o tom, či a prípadne

kedy nesprávnosť úradného postupu bola vyslovená (konštatovaná) príslušným orgánom...

Jediným predpokladom začiatku plynutia premlčacej doby je okamih, kedy sa poškodený

dozvedel o škode. Poškodený sa dozvie o škode vtedy, ak sú mu známe skutkové okolnosti,

z ktorých možno zistiť vznik škody (v predpokladanej výške) zakladajúcej jej uplatnenie

v zmysle , preto nie je určujúce, či napríklad (ne)správnosť úradného

postupu bola v inom konaní zisťovaná, prípadne vzniknuté následky mohli byť v takom

konaní reparovateľné a či výsledky takéhoto konania (jeho právne závery) boli

poškodenému známe; v uvedenom okamihu teda nemusí byť daná (napr. z rozhodnutia súdu

vyplývajúca) nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednosti povinného subjektu.“

Obdobné právne závery vyplývajú aj z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu

Českej republiky v rámci aplikácie a výkladu Najvyšší

súd Českej republiky napr. v uznesení sp. zn. z 22. apríla 2004 uviedol:

„Ustanovenie prvej vety neuvádza ako predpoklad

začiatku plynutia premlčacej lehoty vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá,

resp. ktorý orgán štátu škodu spôsobil... Pre začiatok plynutia premlčacej doby nie je

významné ani to, či a kedy sa poškodený dozvedel výsledok šetrenia o jeho sťažnosti

na nesprávny úradný postup. Výsledok konania o takejto sťažnosti nie je podmienkou (ani

prekážkou) pre uplatnenie nároku na náhradu škody a nemá vplyv na vedomosť

poškodeného o tom, že vznikla škoda.“

Rovnaké právne závery vyplývajú aj z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky

sp. zn. z 30. augusta 2006, resp. z uznesenia sp. zn.

z 5. apríla 2011.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,

že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať

za porušenie základného práva podľa alebo práva podľa

dohovoru (, ). Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré

by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

alebo jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom

z 30. apríla 2014. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad predovšetkým krajským

súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd nezistil ani také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vysloviť

porušenie základného práva sťažovateľa podľa postupom krajského

súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 30. apríla 2014.

Sťažovateľ tiež namieta porušenie postupom krajského súdu

v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 30. apríla 2014.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že má charakter

ústavného princípu, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, ktoré sú všetky orgány

verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní , a preto sú vždy

implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o

sťažnostiach podľa (m. m. ). Keďže predmetom tohto

konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a

základných slobôd vyplývajúcich z a kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno

v tomto konaní uvažovať o porušení len v spojení s porušením

konkrétneho základného práva alebo slobody.

Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušení

niektorého základného práva alebo slobody, nemohol dospieť ani k záveru o porušení čl. 12

ods. 1 .

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2016