Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 152/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-99

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti RS INVESTMENT LTD, Egmont

Street, Kingstown, Saint Vincent, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Kucek & Partners,

s. r. o., Mickiewiczova 9, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Adrián Kucek,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. júla 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti RS INVESTMENT LTD o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra

2017 (mailom) a 30. októbra 2017 (poštou) doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti RS

INVESTMENT LTD (ďalej aj „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. júla 2017 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“). V napadnutom konaní najvyšší súd rozhodoval

na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). Sťažnosť bola doplnená mailom 30. októbra

2017 a podaním sťažovateľky doručeným ústavnému súdu 2. novembra 2017, v ktorom

poukazuje na nesprávnosť záverov generálneho prokurátora a jeho vágne vyjadrenia k veci

a dopĺňa svoju argumentáciu aj o ďalšiu judikatúru ústavného súdu [napr. nález sp. zn.

z 2. 7. 2017, nález – (z 11. mája 2016, pozn.), ktorým

ústavný súd povolil obnovu konania vo veci obchodnej spoločnosti COMPCAR... vedenej

ústavným súdom pod sp. zn. – v tejto veci bolo prijaté aj odlišné stanovisko

sudcu I. senátu ústavného súdu, pozn.] a tiež judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej aj „ESĽP“), ktorá podľa nej „tlmí“ nutnosť podávania mimoriadneho dovolania.

, ktorý je účinný od 1. júla 2016, už judikatúru ESĽP reflektuje,

a to v úprave nového inštitútu dovolania generálneho prokurátora. Európsky súd pre ľudské

práva považuje mimoriadny opravný prostriedok za prípustný iba vtedy, ak v priebehu

konania došlo k závažným procesných pochybeniam súdov (Sutyazhnik v. Rusko a ďalšie).

2. Zo sťažnosti a z jej doplnenia, ako aj jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom

Okresným súdom Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľka v procesnom

postavení žalobkyne v konaní vedenom pod sp. zn. domáha proti žalovanej

Slovenskej republike, v zastúpení Ministerstvom financií Slovenskej republiky

(ďalej len „žalovaná“ v citáciách aj „žalovaný“), náhrady škody (a ušlého zisku) v sume

4 473 112,35 € s príslušenstvom, ktorá jej mala byť spôsobená v príčinnej súvislosti s ňou

tvrdeným nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím Daňového úradu

Bratislava I (ďalej len „správca dane“) pri registrácii inej spoločnosti (IMMO SK s. r. o.)

za platiteľa dane z pridanej hodnoty, ktoré mali viesť k jej majetkovej ujme a vzniku škody

(zmluvami o postúpení pohľadávky mala táto „pohľadávka“ prejsť napokon na

sťažovateľku, preto odvíja od tejto skutočnosti aj svoju aktívnu legitimáciu v spore).

3. Vo veci samej rozhodol rozsudkom okresný súd prvýkrát 18. februára 2009,

ktorým čiastočne nároku sťažovateľky vyhovel, pričom toto rozhodnutie bolo na základe

odvolania žalovanej potvrdené aj rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 30. júna 2009. Žalovaná podala následne dovolanie,

ktoré bolo najvyšším súdom odmietnuté. Následne generálny prokurátor podal v tejto veci

mimoriadne dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 20. marca 2012 tak, že v časti uplatneného nároku zrušil napadnuté rozsudky a vec vrátil

na ďalšie konanie okresnému súdu. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že

obidva súdy sa nedostatočne vysporiadali s otázkou, či príčinou škody je nesprávny úradný

postup alebo nezákonné rozhodnutie, a v nadväznosti na to mali posúdiť aj námietku

premlčania.

4. Okresný súd druhýkrát rozsudkom zo 17. januára 2013 uložil žalovanej povinnosť

zaplatiť náhradu škody v sume 4 473 112, 35 € spolu s úrokom z omeškania, ktorý potvrdil

rozsudkom sp. zn. , z 24. júna 2014 aj krajský súd.

Rozhodnutie okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu nadobudli

právoplatnosť 22. augusta 2014.

5. Na podnet žalovanej podal 4. júna 2015 generálny prokurátor mimoriadny opravný

prostriedok (mimoriadne dovolanie), o ktorom rozhodol napadnutým uznesením najvyšší

súd tak, že zrušil rozsudky okresného súdu a krajského súdu uvedené v bode 4 a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie.

6. Sťažovateľka brojí proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a namieta, že

najvyšší súd „ústavne nesúladným spôsobom vyložil právnu normu, ktorú vo svojom

rozhodovacom procese aplikoval“, a tiež tvrdí, že napadnuté uznesenie „vykazuje znaky

arbitrárnosti a je ústavne nekonformným spôsobom odôvodnené“.

7. Mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom bolo podľa sťažovateľky

neprípustné z dôvodov:

i) absencie procesných predpokladov uvedených v ustanovení § 243e ods. 1

(ďalej aj „OSP“),

ii) nezlučiteľnosti mimoriadneho dovolania s princípom právnej istoty ‒absencia

spôsobilého dovolacieho dôvodu podľa f) ods. 1 písm. c) ,

iii) nerešpektovania princípu viazanosti dôvodmi uvedenými v mimoriadnom

dovolaní najvyšším súdom,

iiii) (ne)dôvodnosti a (ne)opodstatnenosti argumentácie generálneho prokurátora

v celom rozsahu.

8. K bodu 7 i) sťažovateľka bližšie uvádza, že žalovaná v podnete namietala iba vadu

zmätočnosti v zmysle a nenamietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu

(krajského súdu) spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c)

]. pričom najvyšší súd na túto skutočnosť dostatočne nereagoval. Najvyšší súd konal

a rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, hoci o ňom konať vôbec

nemal, pretože podľa jej názoru mimoriadne dovolanie v tomto prípade nebolo prípustné,

keďže žalovaná mala možnosť podať dovolanie a tento mimoriadny opravný prostriedok aj

využila.

9. K bodu 7 ii) sťažovateľka uvádza, že v danom prípade neexistujú žiadne okolnosti,

ktoré by odôvodňovali zásah do právoplatného a záväzného rozsudku. Najvyšší súd sa

dôsledne nezaoberal tým, „či sú naplnené predpoklady prelomenia právoplatnosti

právoplatného rozsudku týmto mimoriadnym opravným prostriedkom. Princíp stability

súdneho rozhodnutia vyjadrený jeho právoplatnosťou vyplýva z princípu právnej istoty ako

jedného zo základných princípov štátu. Takýmto postupom sa najvyšší súd bez odôvodnenia

odchýlil od ústavne súladného výkladu aplikovaného zákonného ustanovenia

o mimoriadnom dovolaní ( ).“.

10. K bodu 7 iii) sťažovateľka uvádza:

„... najvyšší súd pri posudzovaní ne/splnenia podmienok prípustnosti mimoriadneho

dovolania postupoval nielen v rozpore s vlastnou judikatúrou, ale aj s judikatúrou

ústavného súdu, pretože v podstate žiadnym spôsobom nereagoval na skutočnosť, že

žalovaný pred podaním podnetu generálnemu prokurátorovi nepodal dovolanie, z dôvodov,

ktoré mohol odôvodniť rovnako ako on ( psím. c) ) tým, že rozhodnutie

všeobecných súdov spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c)

). Okrem toho najvyšší súd nerešpektoval ani princíp viazanosti dôvodmi uvedenými

v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, keď konštatoval celkom odlišné právne

závery, ktoré v danom prípade generálny prokurátor neuplatnil. Generálny prokurátor

odôvodnenie svojho mimoriadneho dovolania odôvodnil výlučne okolnosťami, ktoré majú

vyplývať z námietky aktívnej vecnej legitimácie vo veci nároku na náhradu ušlého zisku.

Najvyšší súd však v napadnutom rozhodnutí posudzoval celý okruh iných právnych otázok

a otázkou aktívnej vecnej legitimácie sa ani nezaoberal.“

Sťažovateľka tiež tvrdí, že dovolací súd je dovolacím dôvodom viazaný, poukazujúc

na príslušné ustanovenia [v tomto smere sťažovateľka

k bodom 7i) a 7 ii) poukazuje na to, že najvyšší súd v napadnutom uznesení konal aj

v rozpore s inými rozhodnutiami najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu, na ktorého

judikatúru v širokom rozsahu odkazuje, pozn.].

11. K bodu 7 iiii) sťažovateľka uvádza:

«... Pôvodný žalobca ( ) v žalobe podanej dňa 13.03.2007

jednoznačne uplatňoval nárok na spôsobenú majetkovú ujmu vo forme priamej škody

a taktiež vo forme ušlého zisku, ktoré vznikli spoločnosti IMMO.SK, s.r.o. a ktoré si

uplatňoval titulom postúpenia týchto nárokov spoločnosťou IMMO.SK, s.r.o. na jeho

osobu...

... Súdy sa riadne vvsporiadali s námietkami nedostatku aktívnej vecnej legitimácie

pôvodného žalobcu . ktorý nárok na súde uplatnil po postúpení

pohľadávky spoločnosťou IMMO.SK, s.r.o. V druhostupňovom rozhodnutí súd jednoznačne

a nespochybniteľné konštatuje: „Spoločnosti IMMO SK, s.r.o. vznikla však i nepriama

majetková ujma vo forme ušlého zisku... Skutočnosť, že spoločnosť v dôsledku vydania

nezákonných rozhodnutí a vzniknutej priamej škody objektívne nebola schopná úspešne

realizovať svoj podnikateľský zámer a dosiahnuť predpokladané zisky, nespôsobila ujmu

ako spoločníkovi, ale priamo spoločnosti IMMO.SK, s.r.o.

návrhom zo dňa 13.marca 2007 uplatňoval nároky výlučne z titulu

postúpenia pohľadávky postupcom - poškodenou spoločnosťou IMMO SK, s.r.o., nie z titulu

svojho originárneho veriteľstva voči odporcovi. Z toho dôvodu nemôže obstáť námietka

nedostatku aktívnej vecnej legitimácie predchodcu navrhovateľa, ktorá legitimácia svedčala

na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 14. apríla 2006“

V danej súvislosti je teda zrejmé, že keď generálny prokurátor v mimoriadnom

dovolaní uvádza: „Skutočnosť, že žalobou boli uplatnené dve samostatné pohľadávky nie je

v rozsudkoch expressis verbis uvedená. V rozsudku súdu prvého stupňa sa opätovne

nachádzajú buď protichodné vyjadrenia alebo nezrozumiteľné vyjadrenia, z ktorých nie je

jednoznačné, ktorý subjekt ušlý zisk utrpel (či spoločnosť alebo či ).

Rovnako zmätočne k tejto otázke opätovne pristúpil aj odvolací súd.“ je uvedené tvrdenie

celkom v rozpore so skutočnosťou. Na margo uvedeného tiež poukazujeme na okolnosť, že

generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní podanom v predmetnej právnej veci dňa

17.08.2010 (sp. zn. ) uvádza doslovne rovnakú formuláciu ohľadom

namietaných okolností. Táto namietaná okolnosť však bola nepochybne odstránená. Je

preto celkom nedôvodné námietku opakovať, keď sa súdy následne s touto riadne

vysporiadali.

... Generálny prokurátor odôvodnenie svojho mimoriadneho dovolania odôvodňuje

výlučne okolnosťami, ktoré majú vyplývať z námietky aktívnej vecnej legitimácie vo veci

nároku na náhradu ušlého zisku, ktorá bola, tak ako je vyššie uvedené, súdmi nižšieho

stupňa celkom jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybnosti objasnená.

S poukazom na všetky vyššie uvedené okolnosti je sťažovateľ toho názoru, že

argumentácia generálneho prokurátora sa celkom vymyká zásadám logického uvažovania,

keď táto vychádza zo skutkových tvrdení, ktoré sú celkom v rozpore s tým, čo napadnuté

rozhodnutia skutočne obsahujú. Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní sa

v podstate snaží presadiť svoje vlastné skutkové závery (v úplnom rozpore s vykonaným

dokazovaním a jeho následnými skutkovými zisteniami a závermi súdov oboch stupňov) a na

tento nim ustálený skutkový dej aplikovať vlastné právne posúdenie veci.»

12. Z uvedeného je podľa sťažovateľky zrejmé, že mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora bolo procesné neprípustné s poukazom na skutočnosť, že

„samotný žalovaný využil inštitút mimoriadneho opravného prostriedku, o ktorom najvyšší

súd konal a teda nápravu žalovaným tvrdených porušených práv bolo možné dosiahnuť aj

prostredníctvom ním podaného dovolania. Žalovaný však vo svojom dovolaní nenamietal,

že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ($ 241

ods. 2 písm. c) ).

Okrem toho v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora absentoval dovolací

dôvod, nakoľko okolnosť, ktorú generálny prokurátor namietal, sa týkala výlučne odlišného

hodnotenia skutkového stavu a odlišných skutkových a právnych záverov, a teda v žiadnom

prípade nešlo o spôsobilý dovolací dôvod v zmysle ustanovenia f ods.1 písm. c) .

Predpoklady prelomenia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia neboli splnené.

Najvyšší súd nerešpektoval princíp viazanosti dôvodmi uvedenými v mimoriadnom

dovolaní.“.

13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí

jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ...

a podľa článku 36 ods. 1 Listiny..., základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov

konania podľa ..., základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny

proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 31.07.2017, sp. zn. , porušené boli.

...Uznesenie Najvyššieho súdu.. zo dňa 31.07.2017, sp. zn. , sa

zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie a rozhodnutie.

... Najvyšší súd... je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na

účet jeho právneho zástupcu, a to v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

17. Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľkou namietané porušenie

základných práv podľa , , listiny, ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť v dôsledku arbitrárnosti

a rozporuplnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v bode 6. V tejto súvislosti

napáda tiež aj postup žalovanej, ako aj generálneho prokurátora (pozri body 7 až 12)

v právoplatne skončenej veci pred všeobecnými súdmi o náhradu škody a ušlého zisku.

18. K veci sa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti vyjadrili najvyšší súd,

generálny prokurátor a tiež sťažovateľka.

18.1 Najvyšší súd k sťažnosti v podaní zo 4. decembra 2017 v podstatnom uviedol:

«Dovolací súd sa v odôvodnení prvom rade zaoberal prípustnosťou tohto

mimoriadneho opravného prostriedku. Skonštatoval, že žalovaná (Slovenská republika, za

ktorú koná Ministerstvo financií Slovenskej republiky) využila v konaní všetky riadne

i mimoriadne opravné prostriedky, keď ňou podané dovolanie najvyšší súd uznesením

z 15. decembra 2016 sp. zn. ako neprípustné podľa § 447 písm. c/

odmietol. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru,

že rozhodnutia súdov nižších stupňov v sebe subsumujú také zjavné pochybenia pri aplikácii

hmotného práva, že majú povahu tzv. základných vád, ktoré judikatúra akceptuje ako dôvod

pre výnimočný odklon od princípu právnej istoty, nastolenej právoplatným rozhodnutím.

Generálny prokurátor namietal, že napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom

právnom posúdení veci ( f ods. 1 písm. c/ ), ktoré v mimoriadnom dovolaní

riadne odôvodnil. Dovolací súd v sťažnosťou napadnutom uznesení vyslovil právny názor.

Sťažovateľ má za to, že vecným prieskumom napadnutých rozhodnutí súdov nižších

stupňov dovolací súd porušil princíp právnej istoty v nezmeniteľnosť právoplatných

súdnych rozhodnutí.

Judikatúra Ústavného súdu v problematike zlučiteľnosti mimoriadneho dovolania

s princípom právnej istoty je konštantná „prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku

podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je v civilnom konaní

akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj

mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré

mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. “ (PLz. ).

Mimoriadne dovolanie bolo podané do 30.6.2016, preto vzhľadom na potvrdzujúce

rozhodnutie krajského súdu sťažovateľ nemal nárok na dovolanie podľa , mohol

podať dovolanie iba z dôvodov vymedzených v , čo aj uskutočnil. Pokiaľ chcel

sťažovateľ vyčítať rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu nesprávne právne

posúdenie, mohol tak urobiť iba prostredníctvom mimoriadneho dovolania. Najvyšší súd

preto svojím súdnym prieskumom princíp právnej istoty nenarušil.

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že základné právo na súdnu ochranu je

„výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či

napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , ,

). Ústavný súd overuje, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé

v zmysle až , resp. dohovoru.

Predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu je také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred

začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v , teraz v Civilnom

sporovom poriadku (L ÚS 148/03, , ). V rámci konania

o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť

o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo ().

Aj keď je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z formálneho hľadiska

právoplatným rozhodnutím, nejde však o rozhodnutie, ktorým by konanie skončilo, ale

rozhodnutie, ktorým bol rozsudok krajského súdu spolu s rozsudkom okresného súdu

zrušený a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Konanie v právnej veci

žaloby o zaplatenie sumy 4.473.112,35 € s príslušenstvom nie je skončené, pretože vec sa

vrátila do štádia základného konania.

Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo

zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivé súdne

konanie a na súdnu ochranu.

Z uvedených dôvodov navrhujem sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.»

18.2 Generálny prokurátor v reakcii na výzvu ústavného súdu vyjadriť sa k sťažnosti

v podaní zo 4. decembra 2017 po uvedení textu relevantných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku účinného k 30. júnu 2017 upravujúcich mimoriadne odvolanie [§ 243 e)

až h), ha) a i) a j) ] v podstatnom uviedol:

«Základným cieľom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora je náprava

závažných chýb civilného procesu a s tým spojená ochrana práv účastníkov konania, avšak

vždy výlučne na základe podnetu oprávnenej osoby a v zákonom určenej lehote.

Tento inštitút ako výnimku z princípu právnej istoty a princípu res iudicate Európsky

súd pre ľudské práva (ďalej len „Súd“) a priori nevylučuje (napr. DRAFT-OVA a. s. proti

Slovenskej republike, PSMA, spol. s. r. o. proti Slovenskej republike, COMPCAR, s. r. o.

proti Slovenskej republike), na ktoré odkazuje vo svojej sťažnosti i sťažovatelia, hoci z iného

právneho aspektu.

Opodstatnenosť zásahu do právoplatného súdneho rozhodnutia štátnym

zastupiteľstvom alebo inými orgánmi štátu, niekedy aj po viac rokoch od vydania daného

rozhodnutia, posudzoval Súd z hľadiska dohovoru po prvýkrát vo veci Brumarescu proti

Rumunsku v roku 1999. Tu Súd jednoznačne skonštatoval, že takéto zrušenie rozsudku je

porušením princípu právnej istoty a práva na spravodlivý proces. Podobne postupoval

napr. vo veciach SC Mapnexportimport Industrial Group SA proti Rumunsku, Tripon proti

Rumunsku a Stere proti Rumunsku, a to aj napriek tomu, že Rumunsko postupne oprávnenie

rumunského generálneho prokurátora napadnúť právoplatné a záväzné rozhodnutie

procesné okliešťovalo (napr. časovým obmedzením, nevyhnutnosťou podania návrhu

oprávnenej osoby).

Vo svojich rozhodnutiach súd nazerá na akýkoľvek zásah do právnej istoty

účastníkov konania prostredníctvom mimoriadnych opravných prostriedkov prísne, jeho

záujem na zachovaní (nezmeniteľnosti) právoplatného a záväzného súdneho rozhodnutia

jednoznačne prevažuje. Mimoriadny opravný prostriedok považuje súd za opodstatnený len

vo výnimočných prípadoch.

Mimoriadny opravný prostriedok je dôvodný vtedy, ak v priebehu konania došlo

k závažným pochybeniam súdov (Sutyazhnik proti Rusku). Rozhodnutia v mimoriadnom

opravnom konaní tak môžu byť zrušené len za účelom nápravy fundamentálnych chýb, resp.

hrubých pochybení súdu. Mimoriadne dovolanie nikdy nesmie predstavovať vo svojej

podstate inštitút ďalšieho odvolania (Ryabykh proti Rusku, Tishkevich proti Rusku,

Bugakova proti Rusku).

Chyby spôsobené všeobecnými súdmi musia mať závažný vplyv na spravodlivosť,

integritu a verejnú reputáciu súdneho procesu (Lenskaya proti Rusku), len vtedy sú

prijateľným dôvodom na opätovné otvorenie súdneho konania.

Za takéto chyby nepovažuje súd nesprávny výklad alebo nesprávnu aplikáciu práva

všeobecným súdom (Sizintseva a ostatní proti Rusku). Prípustnosť mimoriadneho

opravného prostriedku pre nezlučiteľnosť s čl. 6 dohovoru súd odmieta aj v prípadoch, že

na predmet konania existujú dva odlišné právne názory (Abdullayev proti Rusku, Cornif

proti Rumunsku, Roseltrans proti Rusku).

V prípadoch, v ktorých bol takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej

chyby konajúcich súdov, súd mimoriadne dovolanie „prijal“ pozitívne. Príkladom môžu byť

jeho rozhodnutia vo veciach Protsenko proti Rusku či Tishkevich proti Rusku. V oboch

týchto prípadoch súd akceptoval zrušenie konečného rozhodnutia ako výnimku z princípu

právnej istoty a princípu res iudicata.

Podrobnú analýzu relevantných rozhodnutí Súdu k porušeniu princípu právnej istoty

v prípadoch, keď preskúmavaný mimoriadny opravný prostriedok nebol prístupný

účastníkom súdneho konania, ale bol dostupný iba generálnemu prokurátorovi, poskytol

ústavný súd v stanovisku svojho pléna z 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. .

Rekapitulovaním všetkých premís vyplývajúcich zo súdnej judikatúry Súdu, ale aj

slovenských súdov, možno dospieť k záveru, že zásah do právoplatného rozhodnutia

iniciovaný generálnym prokurátorom je prípustný, len ak je legálny (spôsob je ustanovený

zákonom), legitímny (existuje potreba nápravy fundamentálnej chyby) a proporcionálny.

Proporcionalita musí existovať medzi záujmom na nezmeniteľnosti konečného rozhodnutia

(na jednej strane) a legitímnym cieľom zásahu (na strane druhej).

Právomoc vyšších súdov zrušovať alebo meniť záväzné a vykonateľné súdne

rozhodnutie musí byť teda vykonávaná tak, aby bola v čo najvyššej možnej miere dodržaná

spravodlivá rovnováha medzi záujmami jednotlivca a potrebou zabezpečiť efektívnosť

súdneho systému (Guiran proti Rumunsku).

Niet pochýb, že v okolnostiach prípadu sťažovateľky bolo zrušenie právoplatného

rozhodnutia z iniciatívy generálneho prokurátora legálnym, legitímnym

a proporcionálnym ...

... Vo vzťahu k absencii procesných predpokladov uvedených v ustanovení § 243

ods. 1 sťažovateľka poukazuje najmä na to, že v danej veci Slovenská republika -

Ministerstvo financií... 5. septembra 2014 podala dovolanie, ktoré bolo na najvyššom súde

vedené pod sp. zn. . V predmetnom dovolaní žalovaná namietala výslovne

vadu konania v zmysle , nie aj vadu podľa

, t. j., že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Z vyššie uvedenej argumentácie následne sťažovateľka vyvodzuje, že v danom

prípade nebola splnená jedna zo základných podmienok pre podanie mimoriadneho

dovolania podľa , nakoľko ochranu práv a zákonom chránených záujmov

žalovaného bolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, t. j. dovolaním. V tejto

súvislosti sťažovateľka poukazuje aj na spoločné stanovisko občianskoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodného kolégia... zo dňa 20. októbra 2015

k prípustnosti mimoriadneho dovolania uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu... a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 8/2015 (ďalej len „spoločné

stanovisko“).

S touto argumentáciou sťažovateľky nemožno súhlasiť.

V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že predmetom mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora bolo výlučne nesprávne právne posúdenie veci podľa § 243 ods. 1

písm. c) Generálny prokurátor sa totiž nedomáhal kasácie napadnutého

rozhodnutia z dôvodov tzv. zmätočnosti uvedených v ustanovení , kedy

má samotný účastník konania k dispozícii možnosť podať dovolanie, čo sa aj v tomto

konkrétnom prípade stalo. Dovolanie účastníka konania však z dôvodu, pre ktoré bolo

podané mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, nebolo procesné prípustné.

Znamená to, že žalovaná nemohla v dovolaní svoju právnu argumentáciu účinne založiť na

procesné neprípustnom dovolacom dôvode. Za takejto situácie nie je nekorektné vyžadovať

od ktoréhokoľvek účastníka konania formálne uplatnenie dovolania aj pre neefektívne

dovolacie dôvody, čiže vopred odsúdeného na neúspešnosť. V opačnom prípade by sa

mimoriadne opravné konanie stalo rýdzo formalistickým, pretože mimoriadnemu dovolaniu

generálneho prokurátora by muselo vždy procesné predchádzať konanie o dovolaní.“

Nemožno opomenúť skutočnosť, že generálny prokurátor podal mimoriadne

dovolanie dňa 28. mája 2015, t. j. pred prijatím spoločného stanoviska. V tejto súvislosti si

dovolíme zvýrazniť pripomienky Generálnej prokuratúry..., ktoré uplatnila k návrhu

spoločného stanoviska a tvoria jeho obsahovú súčasť vo zverejnenom znení.

Navyše kardinálnu otázku spojenú s aplikáciou spoločného stanoviska najvyššieho

súdu predstavuje posúdenie jeho intertemporálnych dopadov na konanie o mimoriadnych

dovolaniach generálneho prokurátora podaných do doby konfirmácie názoru najvyššieho

súdu, t. j. do doby bez akýchkoľvek obmedzujúcich podmienok pre ich podanie.

Vo všeobecnosti by malo platiť, že zjednocujúce stanovisko pôsobí nielen do

budúcna, ako je to pri zrušení protiústavných právnych predpisov, ale nový právny názor je

aplikovateľný na všetky pred súdmi prebiehajúce konania (primerane § 154 ods. 1 O. s. p).

Skutočnosť, či táto premisa platí bezvýhradne aj na vzniknutú procesnú situáciu, t. j. na

rozhodovanie o mimoriadnych dovolaniach generálneho prokurátora podaných do

nastúpenia faktických účinkov zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu, nie je

jednoznačná.

Je nesporné, že materiálny právny štát stojí mimo iného na dôvere občanov v právo

a právny poriadok. Podmienkou takejto dôvery je stabilita právneho poriadku a dostatočná

miera právnej istoty občanov. Stabilita právneho poriadku a právna istota je ovplyvňovaná

nielen legislatívnou činnosťou štátu (tvorbou práva), ale tiež činnosťou Štátnych orgánov

aplikujúcich právo. Nemožno opomenúť, že k nej patrí aj súdna judikatúra. Práve ochrana

oprávnenej dôvery občanov v právo, ktoré tu predstavoval ustálený výklad právnej normy

vo forme zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu č. 36/2008. by mala byť pre podané

mimoriadne dovolania pred novým právnym záverom najvyššieho súdu prioritná. Možno

mať za to, že sú tu dané špecifiká výnimočnej situácie založenej intenzívnejším záujmom na

ochrane legitímnych očakávaní adresátov na riadnom prejednaní mimoriadneho opravného

prostriedku. Generálny prokurátor, ktorý' podal mimoriadne dovolanie na podnet účastníka

konania, využil svoje procesné oprávnenie v súlade s dlhoročne zaužívanou právnou praxou

sledujúc ochranu práv účastníka konania. Ak teda generálny prokurátor už podal

mimoriadne dovolanie, ide o využitie jeho práv v takej intenzite, že jeho prípadné

odmietnutie len s poukazom na prelom rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu by

znamenalo prílišnú tvrdosť retrospektívy nového právneho názoru. Ani od generálneho

prokurátora nemožno očakávať, aby v prípade reálneho využitia svojho mimoriadneho

oprávnenia v „tolerantnom právnom prostredí“, mohol odhadovať budúci názorový vývoj

súdov v otázke výkladu jeho zákonných predpokladov.

S poukazom na tieto dôvody boli vo veci sťažovateľky splnené všetky zákonné

podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania podľa , čo náležitým

spôsobom prezentoval najvyšší súd pri svojom rozhodovaní dňa 31. júla 2017. Skutočnosť,

že žalovaný podal v danej veci „riadne" dovolanie, v ktorom využil iný dovolací dôvod ako

generálny prokurátor, nemôže byť dôvodom predstavujúcim prekážku v čase jeho podania

pre podanie mimoriadneho dovolania. Takýto záver nevyplýval zo žiadneho ustanovenia

, pričom spoločné stanovisko nenahrádza zákonnú úpravu.

Práve naopak, skutočnosť, že žalovaný využil aj jemu prípustný dovolací dôvod

( písm. 0 ), umožnila využitie dovolacieho dôvodu podľa

..

Námietke sťažovateľky o absencii spôsobilého dovolacieho dôvodu podľa § 243f

ods. 1 písm. c) možno oponovať tým, že nesprávne právne posúdenie veci uvedené

ako dovolací dôvod v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora [§ 243 ods. 1 písm.

c) ] bol riadne odôvodnený a plne preukázaný. Akúkoľvek inú argumentáciu

sťažovateľky možno vnímať ako účelovú a ničím nepreukázanú. V tejto súvislosti sa

generálna prokuratúra plne opiera o právne závery uvedené v napádanom rozhodnutí

najvyššieho súdu, ktorým predchádza aj detailne opísaný skutkový stav veci a priebeh

súdneho konania.

V dôsledku toho nepovažuje generálna prokuratúra za efektívne vo svojom vyjadrení

znovu rekapitulovať desiatky rokov prebiehajúci civilný spor.

Významným je to, že najvyšší súd hoci detailne poznal vývoj inštitútu mimoriadneho

dovolania v podmienkach právnej úpravy Slovenskej republiky, aktuálnu súdnu prax

ústavného súdu a samotného najvyššieho súdu, a najmä najnovšiu rozhodovaciu činnosť

Súdu vo vzťahu k Slovenskej republike, a bol si vedomý aj intenzívnej právnej

a spoločenskej diskusie o opodstatnenosti mimoriadneho dovolania generálneho

prokurátora v slovenskom civilnom právnom systéme, podmienkach jeho prípustnosti, ale

najmä o jeho praktickom uplatnení v civilnom procese v jednotlivých prípadoch, pristúpil

ku kasácii právoplatného súdneho rozhodnutia. Dôvodom bolo, že sa stotožnil s právnym

názorom generálneho prokurátora o prítomnosti fundamentálnej vady v civilnom procese,

ktorej sa dopustili súdy konajúce o žalobe sťažovateľky.

Za túto fundamentálnu chybu označil najvyšší súd jednak nepreukázanie vzniku

škody a ušlého zisku a jednak nepreukázanie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym

úradným postupom správcu dane a znížením hodnoty majetku sťažovateľky. Ide o

elementárne právne predpoklady pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom.

Citované právne posúdenie predstavuje ospravedlniteľný odklon od princípu právnej

istoty spočívajúci v záujme na zachovaní (nezmeniteľnosti) konečného súdneho rozhodnutia.

V danom prípade existovali okolnosti podstatného a naliehavého charakteru, ktoré

sa prejavili v potrebe dodržať spravodlivú rovnováhu medzi záujmami jednotlivca a

potrebou zabezpečiť efektívnosť súdneho systému.

Aj napriek tomu, že Súd chápe pojem „fundamentálna chyba“ pomerne úzko, vždy

musí ísť o také pochybenie, ktoré má vplyv na integritu a verejnú reputáciu súdneho

procesu.

Niet pochýb, že v okolnostiach konkrétneho prípadu bolo zrušenie konečného

rozhodnutia legálne (procesným postupom podľa zákona) a legitímne (sledovalo nápravu

pochybenia nižších súdov). Zrušenie právoplatného rozhodnutia z iniciatívy generálneho

prokurátora bolo aj proporcionálne, a teda k porušeniu článkov a dohovoru

označených sťažovateľkou v danom prípade nedošlo.

Rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní bolo dôvodnou nápravou fundamentálnej

chyby...

Z týchto dôvodov generálna prokuratúra navrhuje, aby podaná sťažnosť bola

odmietnutá ako zjavne neopodstatnená a v prípade jej prijatia na konanie, aby bola

zamietnutá.»

18.3 Sťažovateľka sa k sťažnosti vyjadrila v reakcii na výzvu ústavného súdu

v podaní 5. februára 2017, v ktorom uviedla:

„... od podania ústavnej sťažnosti zo dňa 26.10.2017 nevznikli žiadne nové

skutočnosti, ktoré by odôvodňovali potrebu vyjadriť sa nad rámec toho, čo bolo uvedené

v predmetnej sťažnosti, a teda sa sťažovateľ plne pridržiava odôvodnenia tejto sťažnosti. Na

uvedenom závere nič nemení ani argumentácia obsiahnutá vo vyjadrení predsedníčky

Najvyššieho súdu SR a vyjadrení Generálneho prokurátora SR. Inými slovami sťažovateľ

má za to, že v sťažnosti sa vysporiadal aj s touto argumentáciou. Z uvedeného dôvodu

nevidí potrebu sa nad rámec odôvodnenia sťažnosti bližšie vyjadrovať k týmto

skutočnostiam, nakoľko by jednalo len o duplicitnú argumentáciu.“

18.4 Sťažovateľka podaním z 5. februára 2018 ešte tretíkrát doplnila svoje pôvodné

sťažnostné argumenty (boli podané po zákonom ustanovenej lehote, pozn.) prostredníctvom

sprievodného listu koncipientky právneho zástupcu sťažovateľky podaním z 12. apríla 2018

takto:

«1.1. K prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora len za

predpokladu „neúspešného využitia dovolania účastníkom konania“ (sťažnostné argumenty

podľa časti III.5, bod 1. a 2. sťažnosti):

Podaniu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora v danej veci

predchádzalo podanie dovolania účastníkom konania, o ktorom v čase podania

mimoriadneho dovolania nebolo ešte rozhodnuté, avšak v čase rozhodovania NS SR

o mimoriadnom dovolaní už o dovolaní účastníka rozhodnuté bolo.

Ak podľa stabilizovanej judikatúry ÚS aj ESĽP prípustnosť mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora je podmienená neúspešným využitím dovolania zo strany

účastníka“ potom expressis verbis prípustnosť mimoriadneho dovolania prichádza do

úvahy len po rozhodnutí o dovolaní účastníka, teda je otázne, či podmienka prípustnosti má

byť splnená v čase podania mimoriadneho dovolania (čo v danom prípade splnené nebolo,

nakoľko úspešnosť ä neúspešnosť podaného dovolania známa nemohla byť a nebola) alebo

v čase rozhodovania NS SR o mimoriadnom dovolaní (kedy už neúspešnosť dovolania

známa bola).

V tejto súvislosti samotný generálny prokurátor vo svojom vyjadrení predloženom

ÚS SR reflektuje na neprípustnosť jeho mimoriadneho dovolania v čase jeho doručenia ÚS

SR, keď polemizuje s názorom jasne stabilizovaným v judikatúre NS, ÚS aj ESĽP

o intertemporálnom dopade ústavne súladného výkladu podmienok prípustnosti

mimoriadneho dovolania aj na prípady mimoriadneho dovolania podaných pred

stabilizovaním judikatúry.

Vyjadrenie NS SR k nastolenej otázke je rozporné, keď vo svojom vyjadrení

k sťažnosti dôvodí prípustnosť mimoriadneho dovolania podaním a rozhodnutím o dovolaní

účastníka jeho odmietnutím, pričom nijak nerešpektuje otázku prípustnosti mimoriadneho

dovolania v čase jeho podania. Na druhej strane v napadnutom uznesení NS SR bez

akéhokoľvek odôvodnenia konštatuje prípustnosť mimoriadneho dovolania aj v čase jeho

podania.

Samotná sťažnostné námietka, že v dovolaní smerujúcom proti potvrdzujúcemu

rozsudku odvolacieho súdu účastník nenamietal nesprávne právne posúdenie veci, pričom

v mimoriadneho dovolania je uplatnený tento dovolací dôvod, je z hľadiska posudzovania

prípustnosti mimoriadneho dovolania irelevantná vzhľadom k záverom Plz. 3/2016.

1.2. K viazanosti dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi vymedzenými generálnym

prokurátorom v mimoriadnom dovolaní (sťažnostné argumenty podľa časti 111.5, bod 5.

sťažnosti):

Z porovnania obsahu mimoriadneho dovolania, v ňom namietaného a vymedzeného

nesprávneho právneho posúdenia a obsahu napadnutého uznesenia NS SR je na prvý

pohľad zjavné, že NS SR pri prieskume rozsudkov prvostupňového a odvolacieho súdu

napadnutých mimoriadnym dovolaním sa neobmedzil len na prieskum generálnym

prokurátorom namietaných a vymedzených právnych záverov, ale preskúmaval úplne všetky

skutkové i právne závery v napadnutých rozhodnutiach.

Prieskum právoplatných rozhodnutí realizovaný NS SR bez oprávnenia a za stavu

zjavného porušenia procesného predpisu ustanovujúceho viazanosť NS SR dovolacími

dôvodmi generálneho prokurátora, samo osebe zakladá porušenie namietaných práv

napadnutým uznesením NS SR. Čo je len umocnené dôsledkom tohto nezákonného

prieskumu spočívajúcim v zásahu do právoplatne skončenej veci zrušení mimoriadnym

dovolaním napadnutých rozsudkov.

Generálny prokurátor vo svojom vyjadrení k sťažnosti na označené závažné

pochybenie NS SR nereaguje žiadnym spôsobom. Z absencie reakcie na túto časť

sťažnostné] argumentácie je možné usudzovať, že generálny prokurátor, nesporne znalý

rozsahu a obsahu svojich dovolacích dôvodov v mimoriadnom dovolaní, si musí byť vedomý

toho, že rozsah prieskumu a závery NS SR ďaleko presahujú nim vymedzené dovolacie

dôvody.

Pokiaľ generálny prokurátor vo vyjadrení uvádza, že NS SR sa stotožnil s jeho

právnym názorom o prítomnosti fundamentálnej vady v civilnom procese je potrebné uviesť,

že v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora a aj v napadnutom uznesení NS SR

absentuje takéto tvrdenie, takže nie je možné hovoriť o žiadnom .stotožnení. V

mimoriadnom dovolaní je dovolací dôvod vymedzený nesprávnym právnym posúdením veci

vo vzťahu k posúdenia nárokov titulom ušlého zisku bez akéhokoľvek poukazu na

fundamentálnu chybu v procese, keď podľa generálneho prokurátora konajúce súdy

nesprávne posúdili hmotnoprávnu legitimáciu sťažovateľa vo vzťahu k tejto časti nárokov.

Pričom NS SR sa nestotožnil s dovolacím dôvodom ako bol vymedzený generálnym

prokurátorom, ale nesprávnosť právneho názoru vo vzťahu k ušlému zisku ustálil z úplne

iných dôvodov ako to prezentoval generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní..

Ani NS SR vo svojom vyjadrení k sťažnosti nereaguje na námietku porušenia

viazanosti dovolacími dôvodmi. Rozhodne za takúto reakciu nemožno považovať poslednú

vetu časti II. vyjadrenia, kde NS SR stroho konštatuje, že generálny prokurátor namietal, že

napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci, ktoré

v mimoriadnom dovolaní riadne preukázal. Pokiaľ by takéto tvrdenie NS SR malo

odôvodňovať zachovanie rozsahu prieskumnej právomoci NS SR vo vzťahu k

mimoriadnemu dovolaniu v napadnutom uznesení, potom by to v konečnom dôsledku

znamenalo, že na prieskum právoplatných rozhodnutí iniciovaný generálnym prokurátorom

má postačovať tvrdenie generálneho prokurátora o nesprávnych právnych záveroch bez

akéhokoľvek odôvodnenia, ktoré dôvody si už NS SR sám subsumuje pod také tvrdenie, ako

to učinil NS SR aj v tomto prípade. Dúfame, že aj bez uvádzania rozsiahlejších právno -

teoretických argumentov, je zrejmé, že takýto postup NS SR je principiálne rozporný so

základnými procesnými pravidlami civilného konania.

II.3. K existencii dovolacieho dôvodu v mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora spôsobilého vyvolať prelomenie právoplatného rozhodnutia (sťažnostné

argumenty podľa časti III.5, bod 3., 4. a 6. sťažnosti):

Tak NS SR ako aj generálny prokurátor vo svojich vyjadreniach opomínajú, že podľa

stabilizovanej judikatúry ESĽP aj judikatúry NS SR, a judikatúry ÚS SR dovolací dôvod

spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci môže byť daný jedine v prípade ak

nesprávnemu právnemu posúdeniu veci (či už v rovine hmotnoprávnej alebo

procesnoprávnej) došlo v dôsledku porušenia procesného práva - zákona. Teda len zásadná

vada konania alebo závažný exces procesného charakteru majúci za následok neprávne

právne posúdenie veci môže založiť dôvodnosť mimoriadneho dovolania generálneho

prokurátora a učiniť prípustným zásah do právoplatnej rozhodnutej veci na základe tohto

mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým disponuje subjekt, ktorý nie je účastníkom

konania.

V danom prípade generálny prokurátor ani NS SR existenciu takéhoto procesného

excesu netvrdili, naopak všetky ich tvrdenia a závery sa sústreďuj výlučne a jedine na podľa

nich nesprávne skutkové a hmotnoprávne závery v právoplatných rozhodnutiach. Dovolací

dôvod - nesprávne právne posúdenie veci spájaný výlučne s porušením hmotnoprávnych

ustanovení zákona /ako je tomu v namietanom prípade/, by de facto umožňoval napadnúť

každú právoplatne rozhodnutú vec mimoriadnym dovolaním ako „ďalším odvolaním“

a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora, do ktorej právoplatne skončenej veci

zasiahne s odvolaním sa na nesprávne právne závery. NS SR preto opakovane vo svojich

rozhodnutiach uviedol, že je namieste reštriktívny výklad vzťahujúcich sa ustanovení

o prípustnosti mimoriadneho dovolania a pod porušením zákona v prípade dovolacieho

dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci je potrebné predovšetkým rozumieť závažné

porušenie zákona procesného charakteru.

NS SR teda v danej veci bol oprávnený posudzovať jedine to, či generálnym

prokurátorom namietané právne závery v ním napadnutých právoplatných rozsudkoch dáva

generálny prokurátor do príčinnej súvislosti so závažným porušením zákona procesného

charakteru a ak nie, potom podmienky pre zásah do právoplatne skončenej veci splnené

neboli.

Poukazujeme na rozhodnutie ÚS SR sp. zn. z 22. 03.2017, v ktorom

sa ÚS SR v plnom rozsahu spravoval pri posúdení veci kritériami vyššie uvádzanými

sťažovateľom a neexistuje žiadne dôvod na odchýlenie sa vlastných záverov I. senátu ÚS

v označenej veci ani vo veci sťažovateľa.

1.4. K navrhovanému zrušeniu napadnutého zrušujúceho uznesenia NS SR:

Pokiaľ NS SR vo vyjadrení k sťažnosti poukazuje na to, že základné právo na súdnu

ochranu je výsledkové, pričom napadnuté uznesenie, ktorým rozhodol o mimoriadnom

dovolaní generálneho prokurátora nie je konečným rozhodnutím vo veci, je nutné

konštatovať, že NS SR vo svojom vyjadrení opomína, že práve svojim zrušujúcim uznesením

prelomil právoplatne skončený spor na základe ingerencie subjektu odlišného od účastníkov

konania, čo reflektujúc judikatúru ESĽP rozhodne nemôže odôvodňovať zdržanlivosť

v zásahu ÚSSR z dôvodu, že nejde o konečné rozhodnutie veci. Práve naopak, pri dôslednej

aplikácii tejto judikatúry ESĽP, plne premietnutej aj vo vyššie označenom rozhodnutí ÚS SR

sp. zn. z 22. 03.2017 argument NS SR je irelevantný. ÚS SR aj v iných

prípadoch napadnutých zrušujúcich uznesení NS SR na základe mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora pristúpil k ich zrušeniu v spojitosti s vysloveným porušením práv

sťažovateľov(, ).»

19. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

20. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces (, ). Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj

napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

21. Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne

dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;

jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy

pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií

je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska práva

na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami

zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , , ).

22. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že z početnej judikatúry ESĽP možno vyvodiť

kritický postoj ESĽP k mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy

príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného

prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné

konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP je však prípustné zasiahnuť do nastolenej

právnej istoty právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo

k zásadnej vade alebo závažnému excesu, ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne

okolnosti prípadu. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna zo strán

nie je oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho

dôvodu, aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto

mimoriadny opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť

iba na účely nápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003,

sťažnosť č. 52854/99, bod 52).

23. Ústavný súd už vo veci sp. zn. uviedol, že «v súvislosti

s aplikáciou predmetných ustanovení a ich ústavne konformným výkladom (

a nasl. , pozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel k záveru, že pokiaľ

zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazom

na ustanovenie , kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré zaradil aj

nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho dovolania

práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné pod porušením

zákona rozumieť také porušenie procesného práva – zákona, ktoré v konečnom dôsledku

znamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne

procesného charakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti

s kumulatívnym predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje

podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu.».

24. Judikatúra ústavného súdu i súdov všeobecných sa v otázke prípustnosti

mimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila, a to

predovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmenu možno vyjadriť trendom

reštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať

mimoriadne dovolanie. Okrem už uvedeného ESĽP opakovane potvrdil, že pripúšťa určité

zásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady

res iudicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.

25. V rozsudku DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskej republike z 9. 6. 2015

v nadväznosti na skutočnosť, že časť predmetnej sťažnosti (sťažnosť č. 72493/10)

smerovala proti samotnej existencii inštitútu mimoriadneho dovolania, ESĽP uviedol, že

„jeho úlohou v konaní o sťažnosti podľa čl. 34 Dohovoru je preskúmanie konkrétnej veci

a nie kontrola in abstracto, teda preskúmanie vnútroštátnej právnej úpravy. Čl. 34

Dohovoru neposkytuje individuálnym osobám právny prostriedok, ktorý by mal povahu

actio popularis... Pokiaľ však sťažovateľka namieta existujúci právny rámec in abstracto,

táto časť sťažnosti nie je rationae personae v súlade s ustanoveniami Dohovoru a musí byť

odmietnutá v súlade s čl. 35 ods. 3 a 4 Dohovoru.“.

26. Rovnako ako vo veci DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskej republike, aj vo veci

COMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike (rozsudok z 9. 6. 2015) ESĽP v súlade

so svojou ustálenou judikatúrou týkajúcou sa porušenia princípu právnej istoty spôsobeného

zrušením právoplatných súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch na základe

mimoriadnych opravných prostriedkov okrem iného uviedol, že „- odklon od tohto princípu

(princípu právnej istoty, pozn.) je odôvodnený iba v prípade, keď sa vyskytnú okolnosti

podstatného a naliehavého charakteru. Právomoc vyšších súdov zrušovať alebo meniť

právoplatné a záväzné súdne rozhodnutia by mala byť vykonávaná na účely nápravy

základných vád. Táto právomoc musí byť vykonávaná tak, aby bola v čo najvyššej možnej

miere dodržaná spravodlivá rovnováha medzi záujmami jednotlivca a potrebou zabezpečiť

efektívnosť súdneho systému

- Relevantné úvahy, ktoré je potrebné v tejto súvislosti vziať do úvahy, zahŕňajú

najmä účinok obnovy a akéhokoľvek následného konania na individuálnu situáciu

sťažovateľa, a či obnova bola na vlastnú žiadosť sťažovateľa; dôvody, pre ktoré

vnútroštátne orgány zmenili rozsudok v sťažovateľovom prípade

- ... princíp právnej istoty môže byť daný bokom iba za účelom zaistenia opravy

základných vád alebo justičných omylov...“.

27. Z citovaného sa dá zjavne vyvodiť, že ESĽP nepovažuje inštitút mimoriadneho

dovolania paušálne za nezlučiteľný s čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zásah do princípu právnej

istoty pripúšťa a považuje za súladný s čl. 6 ods. 1 dohovoru vtedy, ak to je v záujme

napravenia podstatných vád napadnutého konania, resp. rozhodnutia či justičných omylov.

Aj v tomto rozhodnutí ESĽP sťažnosť v časti namierenej proti inštitútu mimoriadneho

dovolania in abstracto vyhlásil za neprijateľnú.

28. Z porovnateľných rozhodnutí ESĽP z ostatného obdobia sa dá podľa názoru

ústavného súdu vyvodiť záver, že ESĽP nevylučuje prípustnosť zrušovania právoplatných

rozhodnutí súdov na základe mimoriadnych opravných prostriedkov, t. j. in abstracto

nepovažuje inštitút mimoriadneho dovolania za neprípustný, ale naopak, vo viacerých

ďalších svojich rozhodnutiach pripúšťa potrebu prielomu do res iudicata s ohľadom

na konkrétne okolnosti zrušovaného právoplatného rozhodnutia (napr. Sutyazhnik

proti Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009).

29. Ústavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. 3/2015 prijal zjednocujúce

stanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola

nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1

, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej

republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania

všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,

ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich

práv a oprávnených záujmov.“ Okrem toho tiež uviedol: „Snaha presadiť vecnú správnosť

a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia vyneseného v občianskom súdnom

konaní bez ohľadu na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia je legitímna

v okamihu, keď sa v konaní alebo v rozhodnutí vyskytnú také pochybenia, ktoré sú

v príkrom rozpore s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom procese, pričom tieto

pochybenia nie sú riešiteľné inak, než použitím mimoriadneho opravného prostriedku.“

30. Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégia)

prijal 20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadneho

dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,

že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené

riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre

neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba

odmietnuť.“ Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery vyjadrené v predchádzajúcom

období (R 36/2008).

31. Ústavný súd preskúmal nosné dôvody uvádzané sťažovateľkou v bode 6 až 12

tohto uznesenia, ako aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, vyjadrenia najvyššieho súdu

a generálneho prokurátora k sťažnosti (body 18.1 a 18.2), ako aj prílohy k sťažnosti

(a to mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora z 28. mája 2015, dovolanie žalovanej

z 5. septembra 2014, ktoré bolo odmietnuté ako neprípustné, a podobne, pozn.) a po ich

preštudovaní dospel k záveru, že tieto námietky [bod 7 i)] neobstoja už len z toho dôvodu,

že na rozdiel od bohatej judikatúry ústavného súdu a najvyššieho súdu v podobných

veciach, keď nebolo uznané mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, v tejto veci

tomuto mimoriadnemu dovolaniu predchádzalo aj dovolanie podané žalovanou, ktoré bolo

v rozsahu namietaných skutočností neskôr odmietnuté. Ak generálny prokurátor vedel už

z podnetu žalovanej, že bolo podané žalovanou aj dovolanie, ktoré oprela o ustanovenie

, ktoré asi v tejto veci neprinesie žiadnu zmenu a bude aj tak odmietnuté

z procesných dôvodov, teda nebude potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie

v merite veci, podal v tejto veci mimoriadne dovolanie opierajúc sa o tvrdenie, že podľa

jeho názoru „bol porušený zákon, nakoľko konajúce súdy opätovne nesprávne právne

posúdili ( )“, ktorý dôvod procesne želateľným spôsobom

nemohla uplatniť žalovaná – (tento dôvod bol pri potvrdzujúcich rozhodnutiach odvolacích

súdov zákonne vylúčený), a potom nič nebránilo generálnemu prokurátorovi, aby tento

dôvod uviedol a aby ho dovolací súd aj vecne posúdil. Pokiaľ generálny prokurátor napadol

konanie „nesprávnym právnym, posúdením veci“, v zásade nemožno vylúčiť ani prípadné

rozšírenie dôvodov súdneho prieskumu, samozrejme, v rozsahu procesnej legitimácie

„nesprávneho právneho posúdenia veci“ (zásada „iura novit curia“) – bod 7 ii).

32. Ústavný súd nemohol tiež prehliadnuť, že napádané uznesenie najvyššieho súdu

nie je konečné (vecné) rozhodnutie, ale ide o rozhodnutie procesné, na základe ktorého sa

vec znova posúdi, teda ústavný súd považoval námietky sťažovateľky v tomto procesnom

štádiu konania za predčasné a zjavne neopodstatnené ( ).

33. V okolnostiach danej veci najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým

rozhodoval o mimoriadnom dovolaní vtedy, keď vedel, že už bolo dovolanie žalovanej

odmietnuté, uviedol svoje závery v bodoch 7 až 30, ktoré sťažovateľka dobre pozná (a preto

ich ústavný súd nebude všetky podrobne citovať, pozn.). Z týchto záverov ústavný súd však

upriamuje konkrétnu pozornosť v podstatnom najmä na body 21 až 29, kde najvyšší súd

uviedol:

«21. ... „Plnenie povinnosti v oblasti daňového práva nemôže byť škodou (ušlým

ziskom). V právnej vete judikátu R 28/2008 sa mimo iného uvádza: „Plnenie povinností,

ktoré vyplýva z predpisu spadajúceho do oblasti verejného (daňového) práva, nemôže byť

škodou v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím

orgánov štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.“ Ratio decidendi rozhodnutia

pre uvedenú právnu vetu vyjadril najvyšší súd takto: „Samotná existencia povinnosti

daňovníka zaplatiť daň nie je skutočnou škodou, ani ušlým ziskom. Majetok žalobkyne sa

zmenšil až splnením tejto povinnosti. Daň je povinne peňažné plnenie vyberane štátom. Má

charakter jednostrannej povinnosti ukladanej bez toho, aby povinná osoba mala nárok na

ekvivalentné plnenie v súvislosti s uskutočnením peňažnej daňovej platby. K zaplateniu

dane (ktoré pre žalobkyňu znamenalo zmenšenie jej majetku) došlo v rámci

verejnoprávneho (daňového) vzťahu. Plnenie povinnosti, vyplývajúcej z predpisu, ktorý

spadá do oblasti verejného (daňového) práva, nemôže byť škodou v zmysle zákona č.

“

22. ... Ide o tzv. povinnú registráciu zdaniteľných osôb v nadväznosti na dosiahnutie

obratu definovaného zákonom o DPH, čo znamená, že po dosiahnutí príslušného obratu je

povinnosťou zdaniteľného subjektu podať žiadosť o registráciu správcovi dane. Registráciu

platiteľa DPII realizuje príslušný správca dane. Nevyhnutným predpokladom pri povinnej,

ako aj dobrovoľnej registrácii je to, že žiadateľ je zdaniteľnou osobou. Správca dane

disponuje vždy určitou mierou voľnej úvahy pri prijímaní záveru o identifikácii zdaniteľnej

osoby na účely DPH (v zmysle zákona o DPH platného do 31. decembra 2003). Nemožno

preto konštatovať, že pri tzv. povinnej registrácii má žiadateľ bez ďalšieho právo stať sa

platiteľom dane. Vychádza sa z toho, že registráciou ide o uvalenie daňového bremena

štátom. Ak správca dane nevykoná registráciu platiteľa DPH (dôvod úvahy nerozhoduje),

zdaniteľná osoba nie je zaťažená touto daňou, t.j. nemá práva a povinnosti spojené s touto

daňou. Nemá povinnosť odvádzať daň zo svojich dodávok a prirodzene nemá právo ani na

prípadný nadmerný odpočet tejto dane. Prípadný nesprávny úradný postup správcu dane

pri registrácii (jej nevykonaním) má tak iba priamy dopad na štátny rozpočet, dotýka sa

však výlučne oprávneného subjektu - štátu. Inak povedané, nezaloženie daňovej povinnosť

je ujmou oprávneného subjektu (štátu) v daňovo-právnom vzťahu, nie povinného subjektu

(zdaniteľnej osoby).

23. Námietka premlčania. Zo žaloby vyplýva, že poškodenému vznikla škoda

z dôvodu, že nemohol uplatniť odpočet DPH za služby v období od 1. februára 2003 do

31. septembra 2003, pretože v tomto období nebol registrovaným platiteľom DPII. O škode

zodpovedajúcej výške odpočtu DPH sa poškodený dozvedel najneskôr v deň registrácie za

platiteľa DPH správcom dane, t.j. v októbri 2003, kedy bol nesprávny úradný postup

ukončený. Zákon vo vzťahu k registrácii platiteľa DPH pripúšťa len jednu platnú

registráciu, nepozná možnosť spätnej registrácie daňovníka za platiteľa a ani zrušenie

platnej registrácie (§ 43 zákona o DPH). Iný deň nemá pre vyhodnotenie vedomosti

poškodeného o škode právny význam. Poškodený subjekt sa o nesprávnom úradnom postupe

dozvie vtedy, keď zistí, že bol určitý úradný postup vykonaný (a aj skončil). To, či je

vykonaný úradný postup potrebné vyhodnotiť ako „nesprávny“, je otázka právna. Nie je

potrebné, aby nesprávnosť úradného postupu deklaroval orgán verejnej moci. Súd

posudzuje nesprávnosť úradného postupu ako otázku predbežnú. Podľa § 22 ods. 1, vety

prvej právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky

odo dňa, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Podľa tohto ustanovenia sa začiatok plynutia

premlčacej lehoty pri škode spôsobenej nesprávnym úradným postupom spája s vedomosťou

poškodeného o škode. Zistenie zodpovednostného subjektu je v tejto súvislosti zrejmé, lebo

to vyplýva z právnej úpravy (zodpovedným subjektom je vždy štát). Žalobca uplatnil nárok

na súde 13. marca 2007, teda po uplynutí 3-ročnej premlčacej lehoty, ktorá začala plynúť

najneskôr v októbri 2003. Námietka premlčania náhrady škody (ušlého zisku) z

nesprávneho úradného postupu vznesená žalovanou bola dôvodná. Ustálená súdna prax

vychádza z toho, že ak sa oprávnený subjekt dovolá premlčania, nemôže súd premlčané

právo priznať; žalobu v takom prípade zamietne; to platí aj u práva na náhradu škody, u

ktorej ešte nie je preukázaná zodpovednosť za škodu ani jej výška (porovnaj napr.

stanovisko uverejnené pod č. 29/1983 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk), ktoré je

rešpektované i aktuálnou judikatúrou.

24. V otázke posudzovania premlčania práva, došlo zo strany odvolacieho súdu

i súdu prvej inštancie k vysloveniu odlišného názoru v porovnaní s ustálenými

a dominujúcimi názormi v rozhodovacej praxi súdov, a to bez náležitého zdôvodnenia tohto

právneho odklonu, možno preto konštatovať, že došlo k porušeniu princípu právnej istoty

i rovnosti, a teda porušeniu základného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu podľa

a nasl. SR. Žiada sa zdôrazniť, že právny názor súvisiaci s posúdením

premlčania je zásadnou právnou otázkou, pretože pri námietke premlčania je uznanie

premlčania dôvodom pre rozhodnutie súdu v merite veci v neprospech toho, ktorého právo

má byť premlčané.

25. Žalobca podanou žalobou uplatnil nárok na zaplatenie 24 987 446,47 Sk, ktorý

sa skladá: 1) zo skrátenia práva na vydanie odpočtu DPH (19 734 770,80 Sk), 2) zo

zvýšenia dane uloženej správcom dane (1973 477 Sk), 3 z úrokov z odkladu platenia

zvýšenia dane (163 771,30 Sk), 4) z úrokov z omeškania platených v dôsledku nedostatku

finančných prostriedkov (2 451 598,29 Sk), 5) z nákladov na právne zastúpenie (664 829,08

Sk), i 6) z ušlého zisku pri podnikateľskom projekte - obchodný dom nábytku ÁTRIUM

v Bratislave a stratou pri predaji obchodného podielu v spoločnosti IMMO.SK, s.r.o. (112

236 997,17 Sk).

26. Uplatnené nároky na náhradu škody (a ušlého zisku) spájané so zaplatenou

daňou - DPH na vstupe (nemožnosťou jej odpočítania, či vrátenia) a daňovými sankciami

nemôžu byť považované za škodu alebo ušlý zisk v zmysle , nevznikla

tu ani povinnosť ich náhrady štátom v zmysle Ide totiž o splnenie

povinností, ktoré vyplývajú priamo z finančno-právneho (daňovo-právneho) vzťahu

vznikajúceho v oblasti verejného práva, založeného na nerovnoprávnom postavení jeho

subjektov. Ani štát, ktorý je dotknutý na právach napr. pri daňových trestných činoch

(daňových podvodoch, skrátenie dane, vrátane neoprávneného uplatňovania odpočtu DPH

zo strany daňového subjektu), si v tomto smere nemôže v trestnom konaní (adhéznom

konaní) uplatňovať nároky a mať postavenie poškodeného...

Slovenská republika zastúpená správcom dane nie je subjektom adhézneho konania,

pretože v adhéznom konaní možno rozhodnúť len o súkromnoprávnych nárokoch, (porovnaj

napr. Najvyšší sud .. uznesenie z 27. februára 2014 sp.zn ; zdroj - Šamko, P.:

Daňové podvodné konania a ich dokazovanie, Wolters Kluwer, 2015, str.304 a 305).

27. ... Jadrom žalobnej argumentácie bolo (ne)získanie odpočtu DPH vo výške

kladného rozdielu tejto dane na vstupe voči dani na výstupe. V podstate tu ide o vrátenie

časti už zaplatenej DPH v cene prijatých tovarov a služieb. Povinnosti zaplatiť DPH za

jemu poskytnuté tovary a služby vyplýva zo zákona o DPH, splnenie tejto povinnosti nemôže

byť škodou (ušlým ziskom) v zmysle Z identického dôvodu sa za

škodu nemôžu považovať splnené daňové povinnosti (vrátane daňových sankcii)

zdaňovaným subjektom, akými sú zvýšenie dane uloženej správcom dane a úroky z odkladu

platenia zvýšenia dane. Povinnosti zaplatiť daň, či iné plnenie uložené správcom dane v

dôsledku nesplnenia daňovej povinnosti nie je skutočnou škodou, ani ušlým ziskom. Daň je

totiž povinné peňažné plnenie vyberané štátom. Má charakter jednostrannej povinnosti

ukladanej bez toho, aby povinná osoba mala nárok na ekvivalentné plnenie v súvislosti s

uskutočnením peňažnej daňovej platby...

... Vzájomný daňovo-právny vzťah medzi štátom a daňovým subjektom je vzťahom

verejnoprávnej povahy a nie je založený na ich rovnom postavení, sú v ňom zreteľné prvky

nadriadenosti a podriadenosti. K obdobným právnym názorom, ktoré vylučujú uplatnenie

náhrady škody v zmysle (v súčasnosti zák. e. )

v prípade vzťahov s nerovnoprávnym postavením ich subjektov, dospel aj ústavný súd

v rozhodnutí z 20. apríla 2016, sp. zn. ,... aj podľa ústavného súdu

v sťažnosti obnažený spor nie je možné zavŕšiť náhradou škody podľa

Z. z., resp. predtým podľa

28. ... Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie,

medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť

príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto určujúci

význam, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním

škodcu (ak je protiprávne), sa príčinná súvislosť zisťuje (obdobne napr. uznesenie

Najvyššieho súdu SR z 30. októbra 2013, sp. zn. , uznesenie Najvyššieho

súdu SR z 25. mája 2011, sp. zn. , rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júna

2010, sp. zn. a iné)...

Ak daňový úrad nevykoná registráciu platiteľa DPH i keď tak vykonať mohol (mal),

nemôže len z titulu dopustenia sa uvedenej procesnej nesprávnosti (bez ďalšieho)

zodpovedať za všetko, čo malo negatívny dopad na majetok žiadateľa o registráciu tejto

dane. Len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti alebo zmarení

podnikateľského zámeru bez ďalšieho nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na

náhradu ušlého zisku, a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Je

tomu tak preto, že nezakladá vznik nároku na náhradu škody paušálne

a automaticky v každom jednotlivom prípade porušenia povinnosti zo strany orgánov štátu,

ale len celkom výnimočne za predpokladu súčasného naplnenia aj ďalších predpokladov

vzniku a existencie zodpovednostného vzťahu, ktorými sú existencia škody (ušlého zisku)

a príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym konaním alebo opomenutím orgánov

štátu. V prípade ušlého zisku musia byť dokazované také konkrétne skutkové okolnosti

(tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že ušlý zisk by

skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti, t.j. či by za daných okolností bol žalovaný ušlý

zisk aj reálnym. Nepreukázanie existencie takýchto skutkových okolností, by potom mohlo

viesť len k záveru, že ušlý zisk, ktorého sa žalobca v konaní domáha, je skutočne iba

„fikciou“. Za ušlý zisk teda nemožno považovať hypotetický ušlý zisk, ktorý nemá žiadny

konkrétny preukázateľný základ. Ušlý zisk je teda stratou konkrétnej, reálnej

a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že

pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce okolnosti

toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote...

Zo sledu relevantnej príčiny a následkov je zrejmé, že zmenšenie majetku žalobkyne

(pri platení úrokov z omeškania zo splatných pohľadávok pre insolvenciu, nákladov na

právneho zastúpenie), či tvrdený ušlý zisk v súvislosti s podnikateľským projektom

a predajom obchodného podielu, nemohli byť spôsobené priamo nesprávnym úradným

postupom správcu dane pri registrácií (nezaregistrovaním), ten totiž výlučne dopadá na štát

(štátny rozpočet) a nie do majetkovej sféry zdaňovaného subjektu (porovnaj bod 14

vyššie)...

29. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca v konaní nepreukázal vznik škody

a ušlého zisku, ani existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom

správcu dane a znížením jeho majetku...»

34. Z citovaných bodov napadnutého uznesenia najvyššieho súdu podľa názoru

ústavného súdu vyplýva, že svoje závery o prípustnosti a odôvodnenosti mimoriadneho

dovolania generálneho prokurátora proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu

najvyšší súd odôvodnil zrozumiteľne, jasne a vyčerpávajúcim spôsobom, opierajúc sa

o konkrétnu svoju judikatúru a ústavného súdu v obdobných veciach. Na tomto základe

ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupom a uznesením najvyššieho

súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a to ani v kontexte argumentácie sťažovateľky

s princípom právnej istoty, predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a ich účinkami. Nie je totiž

pravdou, čo tvrdí sťažovateľka, že napadnuté uznesenie „vykazuje znaky arbitrárnosti a je

ústavne nekonformným spôsobom odôvodnené“. Z uvedeného dôvodu napádané

rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno podľa ústavného súdu bez ďalšieho považovať za

svojvoľné, arbitrárne, vnútorne rozporné ani odporujúce podstate a účelu aplikovaných

právnych noriem. Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je navyše

otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv

sťažovateľky (mutatis mutandis ).

35. Ústavný súd v tejto súvislosti ďalej uvádza, že v zmysle svojej štandardnej

judikatúry nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutí, proti ktorým bola ústavná

sťažnosť podaná. Jeho primárnou úlohou priamo definovanou v je ako

nezávislého ochrancu ústavnosti skúmať a rozhodovať o porušeniach ústavnosti v kontexte

označených základných práv, a nie skúmať porušenia zákonnosti, ktoré svojou intenzitou

nedosahujú porušenia označených základných práv a slobôd. Inými slovami, ústavný súd

teda nepovažuje za potrebné zaoberať sa zákonnou právnou argumentáciou, ktorou je/bola

odôvodňovaná opodstatnenosť sťažovateľkou podanej sťažnosti, ale iba z nej vyplývajúcimi

ústavnoprávnymi aspektmi, ktorých mieru a intenzitu zásahu do sťažovateľkou označených

základných práv a slobôd posudzuje/resp. posudzoval, a to v zmysle pevne

zakotveného svojho poslania v právnom štáte. V posudzovanej veci sa podľa názoru

ústavného súdu nedala účinná ochrana práv žalovanej dosiahnuť inými právnymi

prostriedkami, keďže dovolanie nebolo prípustné, a teda nepredstavovalo opravný

prostriedok, ktorý bol žalovanej k dispozícii a ktorý mohla účinne využiť na ochranu

svojich práv a oprávnených záujmov.

36. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov

najvyššieho súdu. Sťažovateľka neuviedla zásadnú skutočnosť, na základe ktorej by bolo

možné usudzovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je postihnuté takými

nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľky.

37. Navyše, ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už judikoval svoj názor, že

pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie

(rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti

(m. m. , , , , ).

38. Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky

v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej

súvislosti medzi napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu a označeným porušením

práv sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , listiny a na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

39. Vzhľadom na to ústavný súd podľa rozhodol

tak, že sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva

podľa , listiny a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

40. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa

, ústavný súd konštatuje, že v tejto časti sťažnosť napriek tomu, že je

sťažovateľka zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, neobsahuje náležitosti

ustanovené v (nie je riadne odôvodnená podľa

ods. 1 tohto zákona, pretože neobsahuje argumentáciu konkretizovanú na napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu, s ktorou by sa dalo polemizovať, resp. oponovať jej

konkrétnymi argumentmi.), a preto v tejto časti ju ústavný súd odmietol pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2018