Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 248/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20,

Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa Slovenskej

republiky a na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu podľa čl. 46

ods. 3 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 24. septembra 2015 a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

5. januára 2016 (faxom) a 8. januára 2016 (poštou) doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv domáhať

sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím súdu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 24. septembra 2015 (ďalej aj „namietaný rozsudok“) a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ bol

štátnym zamestnancom na Daňovom riaditeľstve Slovenskej republiky v (ďalej len

„daňové riaditeľstvo“) a rozhodnutím jeho vedúceho služobného úradu zo 17. apríla 2008

bol dočasne preložený na Daňový úrad . Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie,

ktorému však nebolo vyhovené. Následne podal preto sťažovateľ žalobu na Krajskom súde

v Prešove podľa a nasl. (ďalej aj „OSP“), ktorý zrušil

predmetné rozhodnutia žalovaného (daňového riaditeľstva) rozsudkom sp. zn.

z 12. júna 2009 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľ sa žalobou zo 17. decembra 2011 domáhal náhrady škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím daňového riaditeľstva na Okresnom súde Prešov, avšak vec bola

postúpená miestne príslušnému Okresnému sudu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“),

ktorý žalobu sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 10. júla 2012 zamietol

z dôvodu, že „žalovaná Slovenská republika nie je pasívne legitimovaná, keďže na vec

sťažovateľa nemožno vztiahnuť ust. “. Proti rozsudku podal sťažovateľ

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd namietaným rozsudkom tak, že rozsudok

okresného súdu potvrdil.

4. Sťažovateľ, opisujúc skutkové a právne závery všeobecných súdov, ako aj

ustanovení príslušných zákonov, je presvedčený o tom, že namietaným rozsudkom

krajského súdu boli porušené jeho označené práva v bode 1, pretože všeobecné súdy

„o jeho žalobe rozhodli bez toho, aby skúmali jej meritum, teda opodstatnenosť uplatnenej

škody a jej výšky dôvodiac, že sa na vec sťažovateľa nevzťahujú ustanovenia zákona

č. ..“, a tiež tvrdí, že „výklad relevantných ustanovení zákonov vzťahujúcich

sa na jeho vec ( ) osvojený krajským súdom

a predtým prvostupňovým súdom, nie je zlučiteľný s jeho namietanými základnými

právami“.

5. Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd rozhodol, že jeho

označené práva špecifikované v bode 1 namietaným rozsudkom a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, boli porušené. Súčasne navrhuje, aby ústavný súd zakázal

krajskému súdu pokračovať v porušovaní označených práv, zrušil namietaný rozsudok

krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Domáha sa aj priznania úhrady trov

konania.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa

návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa každý má právo

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu... alebo nesprávnym úradným

postupom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je namietané porušenie označených práv

zaručených a dohovorom (body 1 a 8) namietaným rozsudkom krajského súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

10. Po zhrnutí z obsahu sťažnosti zistených skutočností (body 2 až 5) dospel ústavný

súd k záveru, že podstatou sťažovateľových námietok boli tvrdenia o svojvoľnosti a zjavnej

neopodstatnenosti právnych záverov napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým potvrdil

rozsudok okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom jeho zamestnávateľa (daňového riaditeľstva) uplatňovanej

podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “) voči „Slovenskej republike v zastúpení Ministerstva financií Slovenskej

republiky“. To isté platí aj vo vzťahu k údajnému nesprávnemu výkladu ustanovení

súvisiacich zákonov, a to najmä „zákona o štátnej službe“.

II.A K namietanému porušeniu a dohovoru

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie

je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

12. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

(resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím

krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho napadnutým

rozsudkom sú zlučiteľné s označeným článkom (resp. dohovoru).

13. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, okrem stotožnenia sa so závermi okresného

súdu opísanými na s. 1 až 4, s poukazom na odvolacie námietky sťažovateľa a vyjadrenie

žalovaného v konaní s. 4 až 6 náležitým jasným a logickým spôsobom na s. 7 až 8

odôvodnil a vysvetlil svoje úvahy a závery, ktoré ho viedli k rozhodnutiu, keď

v nadväznosti na právne závery okresného súdu uviedol:

«Ustanovenie o štátnej službe... v znení platnom ku

dňu vydania predmetných rozhodnutí... konštatovalo, že právne vzťahy štátnych

zamestnancov pri vykonávaní štátnej služby sú verejnoprávne vzťahy štátnych

zamestnancov k štátu. Toto ustanovenie tým, že obsahovalo slovné spojenie „verejnoprávne

vzťahy“, mohlo pri formalistickom jazykovom výklade evokovať dojem, že medzi štátnym

orgánom zamestnávateľom a štátnym zamestnancom ide o vzťah nadriadenosti (štátneho

orgánu zamestnávateľa) a podriadenosti (štátneho zamestnanca). Vychádzajúc však zo

širších súvislosti možno konštatovať, že to tak nie je. Ako správne poukázal odporca vo

vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa, z ustanovenia zák. č

vyplýva, že na vznik štátnozamestnaneckého pomeru bolo potrebné zložiť sľub, čiže sa

vyžadoval slobodný prejav vôle navrhovateľa ako uchádzača stať sa štátnym zamestnancom

a teda na vznik štátnozamestnaneckého vzťahu vymenovaním bola (je) potrebná jednak vôľa

zamestnávateľa - služobného úradu prijať potenciálneho zamestnanca

do štátnozamestnaneckého pomeru a taktiež vôľa potenciálneho štátneho zamestnanca stať

sa štátnym zamestnancom. Vznik štátnozamestnaneckého pomeru teda nebol dôsledkom

naoktrojovania vôle štátneho orgánu - zamestnávateľa štátnemu zamestnancovi, ale bol

výsledkom ich konsenzu, pričom pri tvorbe tohto konsenzu logicky vystupovali ako

rovnocenné subjekty. Bez tohto procesu, ktorý je jednoznačne súkromnoprávneho

charakteru nemohlo dôjsť k vzniku štátnozamestnaneckého pomeru. Rozhodnutie

o vymenovaní štátneho zamestnanca do štátnozamestnaneckého pomeru teda nie je

dôsledkom realizácie nadriadeného postavenia štátneho orgánu - zamestnávateľa voči

štátnemu zamestnancovi, teda nie je realizáciou výkonu verejnej moci, ale je len zákonom

predpísanou „verejnoprávnou“ formou vzniku štátnozamestnaneckého (teda konkrétneho

individuálneho) vzťahu. Táto argumentácia sa týka i eventuálnych zmien obsahu

štátnozamestnaneckého pomeru. Na základe uvedeného možno konštatovať, že Daňové

riaditeľstvo SR, ktoré vydalo predmetné rozhodnutia nevystupovalo vo vzťahu

k navrhovateľovi ako orgán verejnej moci, resp. v postavení orgánu verejnej moci, alebo pri

vydávaní predmetných rozhodnutí realizovalo v zákonom predpísanej forme oprávnenia,

vyplývajúce z právnej úpravy štátnozamestnaneckého (teda konkrétneho individuálneho)

vzťahu, kde medzi štátnym orgánom (v tomto prípade Daňovým riaditeľskom SR) ako

zamestnávateľom a navrhovateľom ako štátnym zamestnancom nešlo o vzťah nadriadenosti

a podriadeností, ale o vzťah rovnoprávnych subjektov, ktorého obsahom sú vzájomné

subjektívne práva a povinnosti vyplývajúce z objektívneho práva (osobitnej právnej úpravy

týkajúcej sa štátnej služby).

Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že samotný zákonodarca si pravdepodobne

uvedomil formálnu a obsahovú nejednoznačnosť týkajúca sa vymedzenia charakteru

právnej úpravy štátnozamestnaneckého pomeru, keď vo vyššie citovanom ustanovení § 2

ods. 1 použil slovné spojenie „verejnoprávne vzťahy“ a preto v

aktuálnej právnej úprave, t. j. v o štátnej službe a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v ustanovení § 1 ods. 3 uvádza, že štátna služba sa vykonáva v

štátnozamestnaneckom pomere k štátu, teda už tu absentuje akýkoľvek odkaz na

„verejnoprávne vzťahy“. Keďže v aktuálnej právnej úprave nedošlo k zásadnejšej zmene

ohľadom vzniku Štátnozamestnaneckého pomeru, resp. ohľadom zmeny

štátnozamestnaneckého pomeru, možno í túto skutočnosť považovať za podporný

a nepriamy dôkaz, preukazujúci správnosť vyššie uvedeného právneho názoru.

Keďže navrhovateľ si v tomto konaní uplatnil nárok podľa ,

pričom (ako vyplýva z vyššie uvedeného odôvodnenia) išlo jednoznačne o nárok

zo zodpovednosti za škodu vzniknutú zo štátnozamestnaneckého pomeru a predmetom

úpravy podľa nie je zodpovednosť za škodu vzniknutú

zo štátnozamestnaneckého pomeru, okresný súd rozhodol vecne správne, keď jeho návrh

zamietol...»

14. Vychádzajúc z obsahu rozhodnutia krajského súdu, ústavný súd nezistil, že by

jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva a v tejto veci ide o klasické pokračovanie

súdneho sporu v oblasti jednoduchého práva, ktoré nemá ústavnú dimenziu.

15. V tejto súvislosti je ústavný súd tiež toho názoru, že v sťažnosti obnažený spor

nie je možné zavŕšiť náhradou škody podľa , resp. predtým podľa

zákona „č. “. Toto potvrdzuje aj súdmi (žalovaným) uvádzané rozhodnutie

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. z 8. februára 2001, v ktorom

vyslovil, že „Předmětem úpravy provedené zákonem č. 58/1969 Sb. není odpovědnost

za škodu vzniklou z pracovněprávních (služebněprávních) vztahů, nýbrž odpovědnost jednak

za škodu, která byla ůsobena při výkonu státní moci nezákonným rozhodnutím...

Protože jde o úpravu odpovědnostních vztahů, jejichž základem je chybné rozhodnutí

anebo postup při výkonu suverénní státní moci, pro jejíž uplatňování je charakteristický

vztah nadřízenosti a podřízenosti zúčastněných subjektů těchto právních vztahů, je

vyloučeno postupovat podle uvedeného zákona při posuzování odpovědnosti vyplývající

z individuálních pracovněprávních (služebněprávních) vztahů...“, ako aj rozsudok

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 28. marca 2012, v ktorom tento súd

vyslovil, že nároky štátneho zamestnanca „nedávajú priestor pre aplikáciu zákona

č. ..“, alebo uviedol, že „v prípadoch, kde orgán verejnej moci vystupuje ako

zamestnávateľ, je daná jeho pracovnoprávna zodpovednosť podľa . Zákon

o štátnej službe vo svojom § 120 okrem iného odkazuje na primerané použitie ustanovení

v oblasti náhrady škody a taktiež na nároky z neplatného skončenia

pracovného pomeru.“.

16. Nad rámec tiež možno uviesť, že z hľadiska materiálneho nešlo v súvislosti

s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ani o konečné rozhodnutie vo veci sťažovateľa,

ktorá bola v hre, pretože sťažovateľ mohol/mal si uplatniť požadovanú náhradu škody

prostredníctvom všeobecných súdov iným ustáleným spôsobom a z opatrnosti mohol/mal

postaviť žalobný petit minimálne alternatívne, no neurobil to, hoci bol kvalifikovane

zastúpený advokátom.

17. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného

súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu, ústavný súd

dospel k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným namietaným rozsudkom

krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B K namietanému porušeniu

18. Sťažovateľ súčasne namietal, že namietaným rozsudkom krajského súdu bolo

porušené aj jeho základné právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom zaručené v .

19. Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa domáhať sa práv

uvedených v sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú. Toto pravidlo sa teda vzťahuje aj na základné právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy

alebo nesprávnym úradným postupom zaručené v , ktoré možno

považovať konajúcim súdom za rešpektované, ak tento postupoval v súlade s ustanoveniami

zákona o zodpovednosti za škodu (napr. ).

20. V tejto veci aj v nadväznosti na závery prezentované v bodoch 13 až 18 ústavný

súd je toho názoru, že zjavne neopodstatnené sú aj námietky sťažovateľa týkajúce sa

údajného porušenia , pretože krajský súd podľa názoru ústavného súdu

ústavne súladným postupom vyhodnotil a aplikoval na prípad sťažovateľa relevantné právne

normy a dospel k záveru, že sťažovateľ nespĺňa zákonné podmienky (čl. 46 ods. 4 v spojení

s ) na uplatnenie si nároku na náhradu škody proti štátu, takže

v konečnom dôsledku nemohlo dôjsť ani k porušeniu .

21. Ústavný súd, vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov, odmietol sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti (II.B) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

22. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

nepovažoval za potrebné zaoberať sa jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite sťažnosti

(bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016