Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)II. ÚS 43/2020
PDF · 392.15 KB
No categories available
II. ÚS 43/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra
Molnára (sudca spravodajca) o ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti
, , , zastúpenej advokátskou kanceláriou
SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ
a advokát JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M., vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Cdo 148/2018 z 30. júla 2019 takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti , na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 148/2018 z 30. júla 2019
p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 148/2018
z 30. júla 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti , p r i z n á v a trovy konania
v sume 640,66 € (slovom šesťstoštyridsať eur a šesťdesiatšesť centov), ktoré j e Najvyšší
súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne advokátskej
kancelárie SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia navrhovateľa
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 148/2018
z 30. júla 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola
žalovanou stranou v konaní vedenom pred Okresný súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 18 C 341/2013 o neplatnosť ustanovení o úvere. Okresný súd v uvedenej veci
uznesením z 24. marca 2014 konanie o žalobe žalobcov zastavil. Z odôvodnenia
napadnutého uznesenia vyplýva, že k zastaveniu konania došlo z dôvodu, že žalobcovia
uzatvorili tzv. rozhodcovskú zmluvu, ktorú súd prvej inštancie považoval za platnú,
a preto konštatoval nedostatok právomoci na prejednanie veci (neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania).
3. Proti označenému uzneseniu súdu prvej inštancie podali žalobcovia odvolanie,
o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.
9 Co 320/2014 z 29. mája 2014 tak, že uznesenie súdu prvej inštancie zrušil, pričom
v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že súd prvej inštancie nepostupoval správne
a nedostatočnou aplikáciou príslušných ustanovení právnych predpisov o ochrane
spotrebiteľa mohlo dôjsť k nesprávnemu posúdeniu (ne)platnosti rozhodcovskej zmluvy.
4. Okresný súd po vrátení veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 18 C 341/2013 z 3. júla
2015, ktorým určil vo výroku konkrétne ustanovenia zmluvy o poskytnutí úveru
č. 99/589/05 z 29. septembra 2005 (ďalej len „zmluva“) za neplatné a vo zvyšku žalobný
návrh zamietol. Na základe odvolania sťažovateľky, ako aj žalobcov rozhodoval krajský
súd, ktorý o odvolaniach rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 Co 563/2015 z 10. februára 2016
tak, že odvolaniami napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti potvrdil
a v nevyhovujúcej časti zmenil tak, že za neprijateľné zmluvné podmienky vyhlásil aj ďalšie
vo výroku označené ustanovenia zmluvy.
5. Proti označenému rozsudku odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 223/2016 z 25. októbra 2017 tak,
že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v napadnutom potvrdzujúcom výroku
a vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, a vo výroku o trovách konania
zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho zrušujúceho
uznesenia najvyšší súd konštatoval, že došlo k prekvapivému rozhodnutiu, pretože krajský
súd bol toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie predpisu, ktoré v dovtedajšom
rozhodovaní nebolo použité a strany nemali možnosť sa k jeho aplikácii vyjadriť, pričom
ho zároveň považoval za rozhodujúce.
6. Vo veci opätovne rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 13/2018
z 18. apríla 2018, pričom výrok tohto rozsudku sa zhoduje s výrokom rozsudku sp. zn.
7 Co 563/2015 z 10. februára 2016 s výnimkou výroku o náhrade trov konania.
Proti tomuto, v poradí druhému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že ho ako nedôvodné zamietol.
7. Sťažovateľka vidí porušenie svojich v sťažnosti označených práv vo viacerých
rovinách, ktoré vyplývajú z uplatnených dovolacích dôvodov. V dovolaní uplatnila dôvody
prípustnosti a dôvodnosti svojho dovolania podľa § 420 písm. a), d) a f), ako aj dôvodov
podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu, ku každému uplatnenému dôvodu v sťažnosti uviedla svoje výhrady,
podoprené vlastnou právnou argumentáciou, pričom namieta, že najvyšší súd ich arbitrárne
posúdil.
8. Na základe uvedeného a v sťažnosti použitej argumentácie sťažovateľka navrhla,
aby ústavný nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 7. 2019 sp. zn.
4 Cdo 148/2018 porušené boli.
II. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 7. 2019 sp. zn. 4 Cdo 148/2018
sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
III. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov konania
do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
9. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. II. ÚS 43/2019-22 z 30. januára 2020 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.
10. Následne ústavný súd 11. februára 2020 vyzval najvyšší súd na vyjadrenie
sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania o prijatej sťažnosti. Následne listom z 28. februára 2020 upovedomil
zúčastnené osoby o ich práve vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti v lehote 10 dní od doručenia
tohto upovedomenia.
II.
Vyjadrenie najvyššieho súdu, zúčastnených osôb a replika sťažovateľky
11. Vyjadrenie najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené 6. marca 2020 spolu
aj s dotknutým zberným súdnym spisom. Podpredsedníčka najvyššieho súdu v podstatnom
uviedla, že nevzhliadla v procesnom postupe najvyššieho súdu žiadne pochybenie,
preto navrhla ústavnej sťažnosti nevyhovieť. Zároveň uviedla, že jej neprislúcha v tomto
štádiu riešenie (akým spôsobom sa najvyšší súd vysporiadal s námietkami sťažovateľky)
dopĺňať o nové argumenty, napriek uvedenému vo svojom vyjadrení uviedla viaceré body,
ktorými spochybnila argumentáciu sťažovateľky, keď vytkla, že „sťažovateľka dôsledne
nerozlišuje medzi dvoma procesnými úpravami... nerozlišuje medzi formálnym
a formalistickým... nerozlišuje medzi porušením subjektívneho základného práva a iného
porušenia právnych predpisov, lebo pri absencii porušenia základného práva sťažovateľky,
ústavný súd nemôže ústavnej sťažnosti vyhovieť, aj keď došlo právnych predpisov,
hoci i predpisov ústavných, čiže aj v prejednávanej veci sťažovateľke nesvedčí žiadne
ústavné právo na verejné vyhlásenie rozsudku v jej prítomnosti a toto právo nevyplýva
ani z dohovoru...“. V závere svojho vyjadrenia podpredsedníčka najvyššieho súdu vyjadrila
súhlas s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.
12. Následne ústavnému súdu bolo 18. marca 2020 doručené podanie označené
ako „vyjadrenie zúčastnenej osoby“ (ďalej len „zúčastnená osoba“)
prostredníctvom jej právneho zástupcu. Zúčastnená osoba vo svojom vyjadrení
v podstatnom poukázala na viaceré konkrétne rozhodnutia všeobecných súdov vrátene
najvyššieho súdu vo veciach sťažovateľky a iných spotrebiteľov, v ktorých všeobecné súdy
postupovali rovnako ako v posudzovanom prípade, pričom vyhodnotili právomoc
všeobecných súdov posudzovať platnosť neprijateľných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách a určili neplatnosť rozhodcovskej zmluvy. V tejto súvislosti zúčastnená osoba
poukázala na to, že v ich prípade bola rozhodcovská zmluva uzatvorená pred samotnou
úverovou zmluvou a bola podpísaná len jedným z manželov. V ostatnom sa stotožnila
s právnym posúdením najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku.
13. Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku doručenom 30. marca 2020
vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Zároveň zotrval na dôvodnosti
podanej sťažnosti. V podstatnom uviedol:
„Procesnoprávna úprava otázok, ktoré súvisia s namietanými vadami, sa prijatím
Civilného sporového poriadku nezmenila. Preto sú predchádzajúce závery NS SR, uvádzané
v rozhodnutiach citovaných v sťažnosti, naďalej aplikovateľné. Dovolací súd je povinný
ich akceptovať, resp. sa s nimi vysporiadať objektívnym spôsobom...
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti nenamietala porušenie práva na vyhlásenie
rozsudku v jej prítomnosti (ako sa mylne domnieva Najvyšší súd SR), ale výlučne odňatie
práva na upovedomenie o tejto skutočnosti, tak ako to bolo priznané iným subjektom
rozhodnutiami NS SR sp. zn. 3 Cdo 714/2015 (R 9/2016), sp. zn. 4 Cdo/132/2017
a 5 Cdo/14/2018 a pod. Závery týchto rozhodnutí sú v zmysle R 71/2018 aplikovateľné
aj podľa CSP.“
14. Právny zástupca sťažovateľky zároveň zaujal aj stanovisko k obsahu vyjadrenia
zúčastnenej osoby, keď dal do pozornosti ústavnému súdu, že „pokiaľ zúčastnená osoba
účelovo tvrdí, že sporné otázky sú opakovane rozhodované rovnako... pritom dve zo štyroch
citovaných rozhodnutí sú napadnuté touto ústavnou sťažnosťou, rozhodnutie NS SR sp. zn.
6 Cdo 127/2017 je napadnuté inou ústavnou sťažnosťou (Rvp 885/2019) a rozhodnutie
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9 Co/472/2016 nebolo napadnuté dovolaním
ani ústavnou sťažnosťou z dôvodu nízkej hodnoty sporu“.
15. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil
v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou,
stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Relevantná právna úprava, teoretické a judikatúrne východiská ústavného súdu
16. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
17. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
19. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
20. Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľky, ústavný súd konštatuje,
že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 391/09). Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony,
a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný
(arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní
obsahu takýchto právnych úprav (II. ÚS 348/08).
21. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov
je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností
prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných
a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru
ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených
22. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak,
aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,
ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4
ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).
23. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho
rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,
ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať
v civilnom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02,
II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
24. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri
ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného
súdu, boli relevantné aj v danej veci. A preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd
aj sťažovateľkou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.
IV.
Právne posúdenie veci
25. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu formulovala
viacero námietok, ktoré mali založiť porušenie jej označených práv. Pre ľahšiu orientáciu
a prehľadnosť odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd námietky sťažovateľky zaradil
do viacerých skupín.
a) Sťažovateľka predovšetkým namietala porušenie jej procesných práv napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu, ktoré mali založiť vadu podľa § 420 písm. f) CSP. Za takúto
vadu postupu krajského súdu považovala skutočnosť, že krajský súd nerešpektoval
povinnosť jej uloženú dovolacím súdom v danej veci, aby umožnil stranám konania vyjadriť
sa k možnej aplikácii ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci
nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce podľa § 213 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 223/2016 z 25. októbra 2017,
bod 25). Sťažovateľka v dovolaní namietala, že krajský súd umožnil realizáciu tohto práva
na vyjadrenie vo veci výlučne schematicky, vyzval sťažovateľku na vyjadrenie,
na čo doručila svoje vyjadrenie (6. marca 2018). K tomuto vyjadreniu sa vyjadrili
aj žalobcovia podaním, ktoré bolo doručené žalovanému 16. apríla 2018. Sťažovateľka
tvrdila, že v danom prípade odvolací súd nedal sťažovateľke ani len teoretickú možnosť
vyjadriť sa k podaniu žalobcov, keďže napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bol vyhlásený
18. apríla 2018, a to bez toho, aby súd sťažovateľku oboznámil o termíne verejného
vyhlásenia rozsudku, dokonca napriek tomu, že sťažovateľka vo svojom odvolaní požiadala
o to odvolací súd a tento bol povinný tak urobiť podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1
CSP [s. 4, bod 3 písm. a) dovolania sťažovateľky].
b) Sťažovateľka tiež namietala, že najvyšší súd nepreskúmateľne posúdil ňou
namietanú dovolaciu vadu podľa § 420 písm. a) a d) CSP, teda že súd rozhodol vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, resp. v tej veci sa už právoplatne rozhodlo, ktorú
odôvodnila tým, že žalobcovia sa už raz domáhali žalobou o vyslovenie neplatnosti čl. 4
ods. 4.6 zmluvy o úvere, o ktorej okresný súd právoplatne rozhodol tak, že konanie zastavil
pre nedostatok právomoci (uznesenie sp. zn. 18 C 257/2013 16. apríla 2014) z dôvodu
existencie rozhodcovskej doložky. Žalobcovia o tri mesiace podali rovnakú žalobu, o ktorej
bolo rozhodnuté v napadnutom konaní [(pred všeobecnými súdmi, pozn.), pozri s. 2 bod 1
a s.3 bod 2 dovolania]. Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd sa nimi odmietol zaoberať
z dôvodov, ktoré sú v priamom rozpore so zákonom a ktoré nie sú argumentačne udržateľné
ani z ústavnoprávneho hľadiska.
c) Ďalšou námietkou sťažovateľky bolo, že najvyšší súd sa odklonil od ustálenej
judikatúry najvyšších súdnych autorít, týkajúcej sa otázky naliehavého právneho záujmu
v prípade určovacej žaloby, ktorou žalobcovia žiadali vysloviť neplatnosť označených
ustanovení zmluvy o úvere. Sťažovateľka argumentovala tým, že ak k porušeniu práva
došlo, mal žalobca žalovať o splnenie povinnosti, ktorá z porušenia práva vyplýva.
Sťažovateľka v tejto súvislosti vo svojom dovolaní uviedla, že odvolací súd vo svojom
rozhodnutí neuviedol žiadne rozhodnutie dovolacieho súdu, ktoré by otázku naliehavého
právneho záujmu riešilo odlišne, čím by bol daný dôvod prípustnosti podľa § 421 ods. 1
písm. c) CSP. Podľa názoru sťažovateľky, „v posudzovanej veci dospel dovolací súd navyše
k absurdnému záveru, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný preto,
aby sa právo žalobcov mohlo stať istejším“. Poukazuje pri tom na rozhodnutie iného senátu
najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 6 Cdo 27/2018 z 28. marca 2019, kde najvyšší súd vyslovil
záver, že v danom type sporov vôbec nemožno uvažovať o naliehavom právnom záujme,
keďže nejde o konanie podľa § 137 písm. c) CSP.
d) V nadväznosti na uvedené sťažovateľka vo svojom dovolaní formulovala
dve právne otázky, ktoré podľa jej názoru neboli v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
riešené. Ich vyriešenie malo založiť prípustnosť a dôvodnosť jej dovolania podľa § 421
ods. 1 písm. b) CSP. Sťažovateľka je toho názoru, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku
tieto otázky arbitrárne a nesprávne posúdil. K prvej otázke uviedol, že ide o skutkovú
otázku, pričom sťažovateľka bola toho názoru, že ide o rýdzo právnu otázku a k druhej
zaujal neprijateľné stanovisko o neprijateľnosti zmluvných podmienok bez legálneho
základu. Sťažovateľka považovala prijatý názor najvyššieho súdu, že možno vysloviť
neprijateľnosť zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve uzavretej pred účinnosťou
zákona č. 575/2009 Z. z., ktorým bola táto neprijateľnosť zavedená do slovenského
právneho poriadku, za rozporný s princípom právnej istoty, keďže neskoršej právnej úprave
priznáva retroaktívne účinky.
e) V neposlednom rade sťažovateľka vo svojej sťažnosti formulovala aj námietku,
že došlo aj k porušeniu práva na zákonného sudcu, keďže mal v okolnostiach veci
rozhodovať veľký senát, pretože ak vo veci konajúci senát pri svojom rozhodovaní dospel
k právnemu názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu, mal vec postúpiť
na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu s poukazom na viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu, ako aj nález ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. II. 332/2018.
26. Ústavný súd k uvedeným relevantným námietkam po preskúmaní odôvodnenia
napadnutého rozsudku a na vec vzťahujúcej právnej úpravy konštatuje:
K okruhu námietok zakladajúcich prípustnosť dovolania z dôvodov
vymedzených v § 420 písm. f) CSP [pozri bod 25 bod a) odôvodnenia tohto
rozhodnutia]
27. Najvyšší súd k dôvodom namietanej vady podľa § 420 písm. f) CSP, teda že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku uviedol, že „súd doručuje vyjadrenie
protistrany k možnému použitiu iného právneho predpisu bez toho, aby vyzýval protistranu
na zaujatie stanoviska k nemu alebo akýkoľvek iný procesný úkon. Právo na spravodlivý
proces je v tomto prípade potrebné považovať za zachované samotným doručením podania
protistrane.“ (bod 15 odôvodenia napadnutého rozsudku).
28. Práve tento záver najvyššieho súdu považuje ústavný súd za problematický.
Procesný kódex je stavaný na kontradiktórnom princípe (základné princípy čl. 9 CSP).
29. Kontradiktórnosť, nerozlučne spätá s princípom rovnosti zbraní, je univerzálnym
právnym princípom platným v celom právnom poriadku, teda aj v civilnom súdnom konaní,
a súd každého druhu a stupňa ho musí plne rešpektovať. Dôvodom je fakt, že jednou z jeho
hlavných funkcií je oboznámiť účastníka konania so všetkými dokumentmi a dôkazmi,
ktoré môžu ovplyvniť rozhodnutie konajúceho súdu a poskytnúť mu možnosti sa k nim
vyjadriť. Ide predovšetkým o dôkazy, stanoviská a vyjadrenia protistrany v konaní, alebo
dôkaz, resp. stanovisko nezúčastneného subjektu (znalec, svedok a pod.) či zabezpečeného
samotným konajúcim orgánom z vlastnej iniciatívy. Tým sa účastníkovi konania garantuje
právo byť vypočutý/audiatur et altera pars/právo na obhajobu. Ani podľa ústavného súdu
však zásada kontradiktórnosti nemá absolútny charakter, pretože existujú aj výnimky
z uvedeného pravidla, kde okolnosti prípadu alebo procesnej situácie vylučujú uplatňovanie
tejto zásady (napr. rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 481/2012). Ústavný súd aj v inom svojom
rozhodnutí konštatoval, že kontradiktórnosť konania nemôže prechádzať do roviny
„absolútna“ (rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 18/2013).
30. V okolnostiach veci nebolo sporné, že odvolací súd zaslal sťažovateľke
vyjadrenie protistrany, ktorým reagovala na výzvu súdu k možnej aplikácii ustanovenia
právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité, pričom
toto vyjadrenie protistrany bolo doručené sťažovateľke len 2 dni pred samotným
rozhodnutím v odvolacom konaní. Z minimálnych požiadaviek zachovania princípu
kontradiktórnosti civilného procesu v odvolacom konaní (pozri § 374 ods. 3 CSP) vyplýva,
že pokiaľ sa strana vyjadrí k otázke, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na samotné
rozhodnutie vo veci, je povinnosťou súdu oboznámiť druhú stranu s jej obsahom a umožniť
jej zaujať stanovisko k nemu. Podľa názoru ústavného súdu táto povinnosť dopadá
na procesný postup súdu aj v prípade aplikácie § 382 CSP. Argumentáciu najvyššieho súdu
v napadnutom rozhodnutí (pozri bod 27 odôvodnenia tohto nálezu) ústavný súd
vyhodnocuje ako ignorovanie alebo svojvoľné chápanie princípu kontradiktórnosti, ktorého
podstatou je poskytnúť strane sporu reálnu možnosť reagovať na skutočnosť, tvrdenú
protistranou, a môcť tak ovplyvniť ďalší postup (a predovšetkým výsledok) konania
„želaným“ smerom. Pri kumulácii okolností daného prípadu (doručenie relevantného
podania protistrany dva dni pred vytýčeným termínom verejného vyhlásenia rozsudku;
neurčenie lehoty na vyjadrenie sa k zaslanému podaniu; neupovedomenie sťažovateľky
o termíne verejného vyhlásenia rozsudku napriek jej výslovnej žiadosti podľa § 219 ods. 3
in fine CSP) ústavný súd konštatuje, že odvolací súd postupoval formalisticky a zároveň
znemožnil sťažovateľke, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Preto ak najvyšší súd v opísanom
procesnom postupe odvolacieho súdu nevzhliadol vadu zakladajúcu prípustnosť
a dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, postupoval formalisticky a zaťažil tým
svoje rozhodnutie arbitrárnosťou, ktorá znamená porušenie práva sťažovateľky
na spravodlivé súdne konanie, a neposkytol súdnu ochranu v kvalite, akú predpokladá zákon
a ústava. Už len toto pochybenie najvyššieho súdu bez ďalšieho stačí na vyslovenie
porušenia označených práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.
31. Ústavný súd už v tejto súvislosti vyslovil, že výklad relevantných právnych
noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa ním v konečnom dôsledku nielen zmaril účel
súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno
v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať strane konania, ktorý sa tejto ochrany domáha
(m. m. III. ÚS 203/2018).
32. Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd sa pri rozhodovaní o uplatnenom
dôvode prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP neriadil týmito zásadami právneho
štátu a uprednostnil formalizmus rozhodovania, ktorý povýšil nad zmysel súdnej ochrany,
v rámci ktorej sa sťažovateľka domáhala svojich procesných práv, čo priamo súvisí
s poskytovaním súdnej ochrany, čo malo za následok porušenie jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
33. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľky, že krajský súd napriek skutočnosti,
že sťažovateľka v odvolaní žiadala krajský súd o upovedomenie o termíne a mieste
vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ju v rozpore s § 219 ods. 3 v spojení s § 354 CSP
neupovedomil, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd nerešpektoval svoj už skôr prijatý
právny názor. Najvyšší súd pritom už v inej veci formuloval právnu vetu, ktorá znie
„Ak odvolací súd nedodržal procesný postup upravený v ustanovení § 219 ods. 3 CSP
a napriek žiadosti strany jej neoznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
elektronickými prostriedkami, došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Týmto
nesprávnym procesným postupom sa strane znemožňuje, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces,
čo zakladá dovolací dôvod podľa § 420 písm. f/ CSP.“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
5 Cdo 14/2018 z 11. decembra 2018) a ktorá je aplikovateľná aj vo veci sťažovateľky.
34. Ústavný súd konštatuje, že rozdielne posúdenie rovnakej vady najvyšším súdom
bez racionálneho vysvetlenia odklonu od skôr prijatého a ustáleného právneho názoru
v tejto otázke je dostatočným podkladom pre záver, že najvyšší súd svojvoľne a arbitrárne
posúdil aj existenciu tejto namietanej vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Ústavný
súd len dodáva, že k rovnakým záverom už dospel aj za neexistencie relevantnej odchýlky
(napr. II. ÚS 85/02, IV. ÚS 110/03).
35. Podľa názoru ústavného súdu je za už opísaných okolností a uvedenej judikatúry
odôvodnenie najvyššieho súdu neakceptovateľné, pretože bagatelizuje porušenie
kogentného ustanovenia § 219 ods. 3 CSP s lakonickým odôvodnením (bod 16 odôvodnenia
napadnutého rozsudku), že „na samotnom verejnom vyhlásení rozsudku súd len rozsudok
vyhlási a nevykonáva žiadny iný úkon, a preto ani strany na verejnom vyhlásení rozsudku
nemajú priestor na akúkoľvek procesnú aktivitu relevantnú pre výsledok konania. Samotné
neoznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku teda nespôsobuje pre procesnú
stranu taký negatívny dôsledok, ktorý by sa zároveň vzťahoval na výsledok konania.“.
Naviac, ak sám najvyšší súd zdôrazňuje, že na verejnom vyhlásení rozsudku už sporová
strana nevykonáva žiadny procesný úkon, zvýrazňuje pochybenie odvolacieho súdu, ktorý
neumožnil sťažovateľke vyjadriť sa k podaniu protistrany, a potenciálne tak zvrátiť
rozhodnutie odvolacieho súdu.
36. Ústavný súd k argumentácii najvyššieho súdu dodáva, že pokiaľ by citovaný
právny záver, vyjadrený v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu, v rámci už uvedeného
platil paušálne, ustanovenie § 219 ods. 3 CSP by bolo samoúčelné a obsolentné ustanovenie
zákona. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že už v náleze sp. zn. II. ÚS 76/97
z 22. apríla 1998 (publikovanom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republiky pod č. 25/98) konštatoval, že „možnosť súdu rozhodnúť o žalobe bez nariadenia
pojednávania daná ustanovením § 250f Občianskeho súdneho poriadku neznamená, že súd
nemusí o vyhlásení rozsudku upovedomiť účastníkov konania. Účastník konania má právo
byť prítomný na vyhlásení rozsudku súdu a len on sa môže rozhodnúť, či sa tohto
zasadnutia zúčastní alebo nezúčastní.“.
37. Vychádzajúc z uvedeného, procesných súvislostí daného prípadu a nepreukázania
relevantných okolností vylučujúcich neústavnosť postupu krajského súdu pri nesplnení
zákonnej povinnosti uloženej jej ustanovením § 219 ods. 3 CSP, ktoré by boli náležitým
spôsobom premietnuté do ústavne akceptovateľného odôvodnenia napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu, ústavný súd dospel k záveru, že aj túto námietku sťažovateľky je potrebné
považovať za dôvodnú, zakladajúcu porušenie jej označených práv napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu.
K okruhu námietok zakladajúcich prípustnosť dovolania z dôvodov
vymedzených v § 420 písm. a) a d) CSP [pozri bod 25 bod b) odôvodnenia tohto
rozhodnutia]
38. Sťažovateľka v tejto súvislosti argumentovala tým, že žalobcovia sa už raz
domáhali žalobou vyslovenia neplatnosti čl. 4 ods. 4.6 zmluvy o úvere, o ktorej okresný súd
právoplatne rozhodol tak, že konanie zastavil pre nedostatok právomoci (uznesenie sp. zn.
18 C 257/2013 16. apríla 2014), a to z dôvodu existencie rozhodcovskej doložky.
Toto právoplatné rozhodnutie súdu má podľa sťažovateľky predstavovať judikovanie
nedostatku právomoci civilného súdu v danej veci, ako aj prekážku rozsúdenej veci.
Žalobcovia o tri mesiace podali rovnakú žalobu, o ktorej bolo rozhodnuté v napadnutom
konaní.
39. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia k uvedeným námietkam v prvom
rade uviedol, že tieto vady sťažovateľka v poradí v druhom odvolacom konaní nenamietala,
a preto racionálne nemohli a nemali byť ani predmetom dovolania a dovolacieho prieskumu.
Uvedená tvrdená vada však už bola predmetom prieskumu v skorších štádiách napadnutého
konania (s negatívnym výsledkom) a najvyšší súd na skorší právny názor o neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy plne odkazuje (bod 12 odôvodnenia napadnutého rozsudku).
V nadväznosti na to v bode 13 odôvodnenia svojho rozsudku najvyšší súd k prekážke veci
rozsúdenej uviedol, že túto prekážku by mohlo založiť len právoplatné rozhodnutie vo veci
samej (meritórne rozhodnutie o ne/platnosti namietaného bodu zmluvy o úvere),
a nie procesné rozhodnutie o zastavení konania pre nedostatok právomoci.
40. Tieto závery najvyššieho súdu považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľné.
O existencii vád podľa § 420 písm. a) a d) CSP by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť predmetný spor existovala. Otázku
platnosti rozhodcovskej zmluvy posudzoval okresný súd v konaní o prvej žalobe
proti sťažovateľke ako predbežnú otázku. Pokiaľ túto predbežnú otázku posúdil súd
v konaní o v poradí druhej žalobe s opačným (t. j. negatívnym) výsledkom, správne vyvodil
svoju právomoc v danej veci konať a rozhodnúť a (pri neexistencii skoršieho meritórneho
rozhodnutia o predmete sporu) tomuto postupu nebránila ani prekážka rozsúdenej veci.
K okruhu námietok zakladajúcich prípustnosť dovolania z dôvodov
vymedzených v § 421 ods. písm. a) CSP [pozri bod 25 bod c) odôvodnenia tohto
rozhodnutia]
41. Sťažovateľka ďalej namietala, že najvyšší súd sa arbitrárnym spôsobom
vysporiadal s jej námietkou, že pri určovacej žalobe, ktorou žalobcovia žiadali vysloviť
neplatnosť konkrétnych ustanovení úverovej zmluvy, neexistuje naliehavý právny záujem
na takomto určení. Poukazovala pritom na ustálenú judikatúru v obdobných veciach.
Najvyšší súd sa pomerne rozsiahlo venoval tejto otázke (body 21 až 25), pričom jadrom
jeho argumentácie bolo, že ide o spotrebiteľský vzťah, pričom žalobu považoval za takú,
ktorá plní preventívnu funkciu a predchádza porušovaniu práv a povinností. S poukazom
na to, že spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami, z uvedeného
postavenia spotrebiteľa vyplýva jeho naliehavý záujem žalobcov na určení neprijateľnosti
a neplatnosti konkrétnych zmluvných dojednaní, pretože ich postavenie sa v predmetnom
vzťahu stane istejšie, nebudú ich neprijateľné a neplatné zmluvné podmienky neprimerane
obmedzovať. V tomto smere najvyšší súd poukázal na to, že pohľadávka sťažovateľky
bola a je zabezpečená záložným právom a žalobcovia nemusia znášať hrozbu sankcií,
ktoré sú dojednané v rozpore s právom, pretože nikto nie je povinný znášať protiprávnu
hrozbu a v konečnom dôsledku možno určením ich ne/platnosti zamedziť vzniku ďalších
sporov, ktoré by mohli uplatnením neprijateľných a neplatných podmienok vzniknúť.
42. Aj túto námietku sťažovateľky považuje ústavný súd za nedôvodnú. Pokiaľ
sťažovateľka poukazovala na všeobecnú judikatúru vzťahujúcu sa na existenciu naliehavého
právneho záujmu pri určovacích žalobách, ústavný súd k nej uvádza, že táto bola
formulovaná ešte pred legislatívnou ochranou práv spotrebiteľa, nezohľadňuje ju,
ako ani nezohľadňuje nerovné postavenie spotrebiteľa pri dojednávaní zmlúv, ktoré môžu
obsahovať neprijateľné a neplatné zmluvné dojednania. Úvaha najvyššieho súdu
o preventívnej funkcii určovacej žaloby v spotrebiteľských vzťahoch je legitímna v tom,
že nikto nemusí znášať protiprávnu hrozbu sankciami, ktoré sú dojednané v rozpore
s platným právom, ako aj v tom, že postavenie účastníkov zmluvy sa tak stane istejším
a predíde sa prípadným ďalším sporom spojeným s úverovou zmluvou a jej obsahom.
Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazovala na závery uvedené v rozhodnutí najvyššieho
súdu vo veci sp. zn. 6 Cdo 27/2018 z 28. marca 2019, ktoré len potvrdzujú
akceptovateľnosť záveru najvyššieho súdu. Najvyšší súd v označenom rozhodnutí,
síce uviedol, že nejde o žalobu podľa § 137 písm. c) CSP, ale zároveň vyslovil,
že „ide o osobitný druh žaloby patriacej spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa proti
porušiteľovi ochrany svojho práva pred neprijateľnými podmienkami na súde, ktorá má
podklad v osobitných predpisoch (§ 53 ods. 1, ods. 4 a 5 a § 53a Občianskeho zákonníka,
§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.). V prípade takejto žaloby nie je preto potrebné tvrdiť
a preukazovať naliehavý právny záujem.“.
43. Ústavný súd tak konštatuje, že sa z odôvodnenia napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu presvedčil o ústavnej akceptovateľnosti zdôvodnenia existencie
naliehavého právneho záujmu spotrebiteľa na určení neprijateľných zmluvných podmienok
v rámci určovacej žaloby, ktoré by aj v prípade akceptácie výhrad sťažovateľky v konečnom
dôsledku nemali potenciál priaznivejšieho výsledku sporu pre sťažovateľku, a ktoré de facto
korešpondujú so závermi uvedenými v rozhodnutí najvyššieho súdu (sp. zn. 6 Cdo 27/2018
z 28. marca 2019), na ktoré sťažovateľka v sťažnosti paradoxne poukazovala. Najvyšší súd
totiž v odôvodnení označeného rozhodnutia uviedol, že „vychádza totiž z predpokladu,
že dodávateľ porušuje svoju povinnosť nepoužívať neprijateľné podmienky
v spotrebiteľských zmluvách. Je založená na protiprávnom konaní dodávateľa voči
spotrebiteľovi. Kladným rozhodnutím o takejto žalobe sa priamo nedeklaruje (ne)existencia
práva, ale sa deklaruje existencia nečestnej podmienky, ktorá je v spotrebiteľskej zmluve
od jej vzniku. Možno ju uplatniť len v prípade spotrebiteľskej zmluvy a odlišným je aj účel,
ktorému má slúžiť (jej cieľom je zabrániť používaniu neprijateľnej zmluvnej podmienky).“.
Ústavný súd tak konštatuje, že v právnom posúdení existencie naliehavého záujmu
na určení neplatnosti ustanovení úverovej zmluvy z dôvodu zistenia neprijateľných
podmienok v spotrebiteľskej zmluve najvyšším súdom nevzhliadol takú relevantnú
odlišnosť alebo exces, ktorá by mohla založiť ústavnoprávny rozmer sťažovateľkinej
námietky, týkajúcej sa tejto otázky. Preto ju hodnotí ako nedôvodnú. Vychádzal z toho,
že súdnu ochranu spotrebiteľovi nemožno v okolnostiach posudzovanej veci materiálne
odoprieť len na základe toho, že súd dospeje k inému právnemu posúdeniu otázky, akým
právnym prostriedkom sa má spotrebiteľ domáhať ochrany svojich práv (či určovacou
žalobou alebo žalobou o vyslovenie neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve),
ak neexistuje relevantný rozdiel medzi účinkami a právnymi dôsledkami žaloby, ktorou
sa domáha ochrany svojich práv. Uvedené v okolnostiach posudzovanej veci platí o to viac,
keďže žalobcovia žiadali zároveň určiť neprijateľnosť a aj neplatnosť neprijateľných
podmienok úverovej zmluvy (pozri výrok rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 563/2015
z 10. februára 2016).
K okruhu námietok zakladajúcim prípustnosť dovolania z dôvodov
vymedzených v § 421 ods. písm. b) CSP [pozri bod 25 bod d) odôvodnenia tohto
rozhodnutia]
44. V nadväznosti na právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľských vzťahov
sťažovateľka formulovala svoje výhrady k aplikácii neskoršej právnej úpravy s poukazom
na to, že úverová zmluva vznikla ešte pred touto úpravou. Sťažovateľka prípustnosť svojho
dovolania založila aj na dôvode podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, teda na relevancii otázky,
či možno vysloviť (určiť) neprijateľnosť zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve,
ktorá bola uzavretá predtým, ako bola zákonom č. 597/2009 Z. z. prvýkrát zavedená
možnosť vyslovenia neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách,
ktorú považovala za rozhodujúcu pre meritórne posúdenie veci a dosiaľ neriešenú v praxi
dovolacieho súdu.
45. Najvyšší súd pri posudzovaní položenej otázky konštatoval, že jej vyriešenie
odvolacím súdom je správne. Poukázal na to, že zmluva o úvere bola uzavretá
až po zákonnom definovaní spotrebiteľských zmlúv v zákone č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa v znení účinnom od 25. novembra 2004, konkrétne v jeho § 23a ods. 1.
Predmetná úprava stanovila, že spotrebiteľskou zmluvou je o. i. zmluva uzavretá podľa
Obchodného zákonníka, teda aj úverová zmluva (bod 27 odôvodnenia napadnutého
rozsudku), pričom upozornil aj na povahu deklaratórneho rozhodnutia o tom, či je zmluvná
podmienka platná alebo nie (bod 28 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Vychádzajúc
z uvedeného, potom dospel k záveru, že neprijateľnosť podmienok v spotrebiteľských
zmluvách je možné konštatovať už od 1. apríla 2004, keď bol do slovenského právneho
poriadku zakotvený inštitút spotrebiteľských zmlúv.
46. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že argumentácia najvyššieho súdu
vychádza z relevantných právnych predpisov v časových súvislostiach, pričom nezistil,
že by právna úvaha najvyššieho súdu vykazovala exces − naopak, je toho názoru, že
najvyšším súdom aplikovaný výklad relevantných noriem platného práva rešpektuje účel a
zmysel právnej ochrany spotrebiteľa. Fenomén spotrebiteľa a potreby jeho ochrany súvisel
s excesívnym rozvojom dominancie dodávateľa a nerovnováhy vo vzťahoch dodávateľ –
spotrebiteľ. Dodávateľ mnohokrát diktoval podmienky, za ktorých uzatváral
so spotrebiteľom zmluvu. Samozrejme, právna úprava len reaguje na spoločenskú situáciu
a vzťahy, ktoré sa v jej rámci rozvíjajú, s časovým odstupom. Preto ústavný súd konštatuje,
že ak všeobecný súd ústavne akceptovateľným spôsobom poskytol právnu ochranu
spotrebiteľovi na základe už existujúcej rámcovej právnej úpravy, konal v súlade
so zákonom a so všeobecným princípom spravodlivosti. Nie je možné v okolnostiach
posudzovanej veci akceptovať tendenčnú argumentáciu sťažovateľky, že až prijatím zákona
č. 575/2009 Z. z. bolo procesne možné určiť neprijateľnosť podmienok v spotrebiteľských
zmluvách, v danom prípade v úverovej zmluve. Na základe uvedených úvah ústavný súd
dospel k záveru o ústavnej akceptovateľnosti záverov najvyššieho súdu pri poskytnutí
odpovede na otázku, či možno vysloviť (určiť) neprijateľnosť zmluvnej podmienky
obsiahnutej v zmluve, ktorá bola uzavretá predtým, ako bola zákonom č. 597/2009 Z. z.
prvýkrát zavedená možnosť vyslovenia neprijateľných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách. Zaujatie opačného názoru by podľa názoru ústavného súdu bolo možné
považovať za prejav prílišného formalizmu.
47. Pokiaľ však ide o druhú sťažovateľkou nastolenú právnu otázku, ktorú
považovala za relevantnú pre posúdenie veci a ktorej nesprávne vyriešenie vytýkala
odvolaciemu súdu, t. j. otázku, či je banka oprávnená jednostranne zmeniť úrokovú sadzbu
voči spotrebiteľovi v prípade existencie objektívnych okolností mimo dôvodov spôsobených
klientom (spotrebiteľom), ak takáto možnosť vyplýva z platnej zmluvy o úvere, tú najvyšší
súd podľa názoru ústavného súdu vyriešil arbitrárne a jeho záver, že ide o skutkovú otázku,
prima facie nezodpovedá charakteristike položenej otázky. Najvyšší súd pri posudzovaní
položenej otázky argumentoval tým, že sťažovateľka namietala vlastne nesprávne skutkové
zistenia, na ktorých súd založil svoje právne závery (bod 34 odôvodnenia napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu). Najvyšší súd ďalej v podstatnom uviedol, že sťažovateľka síce
argumentuje nesprávnym právnym posúdením, avšak len v tom zmysle, že ak by odvolací
súd vyšiel zo správne zisteného skutkového stavu (t. j. ak by konkrétne ustanovenie zmluvy
o poskytnutí úveru a predovšetkým obsah pojmu „zmena miery rizika klienta“ interpretoval
správne, v súlade so všeobecne akceptovanými výkladovými pravidlami a v kontexte
s ďalšími skutočnosťami tvoriacimi normatívnu reguláciu činnosti bankových subjektov
a bankovej praxe), nevyhnutne by musel dospieť k odlišnému právnemu posúdeniu,
teda k záveru, že uvedené ustanovenie zmluvy nie je neprijateľnou podmienkou. Najvyšší
súd na základe uvedenej úvahy dospel k záveru, že položená otázka nemôže byť relevantná
pre založenie prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP (bod 35
odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu).
48. Ústavný súd, vychádzajúc z citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu, konštatuje, že najvyšší súd jednoznačne formulovanú otázku
sťažovateľky, ktorá je formulovaná všeobecne a má povahu právnej otázky, v rozpore
s jej skutočnou povahou posúdil ako otázku skutkovú. Posúdenie (zodpovedanie)
sťažovateľkou formulovanej otázky (či, vzhľadom na povahu subjektov predmetného
právneho vzťahu, je banka oprávnená jednostranne meniť úrokovú sadzbu v prípade
existencie objektívnych okolností mimo dôvodov spôsobených klientom, ak takáto možnosť
vyplýva z platnej zmluvy o úvere) nepredstavuje – tak, ako sa javí z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu – získanie „ešte len“ skutkových zistení,
ale „už“ právnych záverov. Ide o posúdenie (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky, resp.
jej (ne)platnosti. Sťažovateľka svojou otázkou nenaznačuje nesprávnu interpretáciu
v zmluve obsiahnutých pojmov (ich obsahu), ale nesprávne právne hodnotiace závery súdu
o nich. Ústavný súd považuje už prípadný záver súdu o tom, že ustanovenie zmluvy
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, za záver právny. Preto aj následná konklúzia najvyššieho súdu o tom,
že sťažovateľkou položená otázka nebola relevantná pre právne posúdenie veci,
je nesprávna a vo svojom dôsledku znamenala neposkytnutie súdnej ochrany sťažovateľke
v požadovanej kvalite. Námietka sťažovateľky, že najvyšší súd sa arbitrárne odmietol
zaoberať ňou položenou otázkou, je preto opodstatnená a dôvodná.
K námietkam sťažovateľky o porušení práva na zákonného sudcu [pozri bod 25
bod e) odôvodnenia tohto rozhodnutia]
49. Pokiaľ sťažovateľka namietala, že v okolnostiach posudzovanej veci mal
rozhodovať veľký senát z dôvodov uvedených v sťažnosti, a preto malo dôjsť aj k porušeniu
jej práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi, ústavný súd vzhľadom na to, že sťažovateľka
v petite sťažnosti nežiadala vysloviť aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 1
ústavy, dospel k záveru, že ide len súčasť argumentácie sťažovateľky, ktorou odôvodňovala
porušenie svojich označených práv. Navyše, túto svoju argumentáciu odvíjala od premisy,
že najvyšší súd sa odklonil od svojej ustálenej judikatúry, týkajúcej sa naliehavého
právneho záujmu pri určovacích žalobách. Keďže ústavný súd dospel k zjavnej
neopodstatnenosti námietky sťažovateľky týkajúcej sa právneho posúdenia otázky potreby
posúdenia existencie naliehavého právneho záujmu (pozri body 41 až 43 odôvodnenia tohto
rozhodnutia), nie je ani možné uvažovať o správnosti názoru, že v okolnostiach
posudzovanej veci mohlo dôjsť k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu.
50. Vychádzajúc z uvedených zistení o porušení princípu kontradiktórnosti, odňatia
procesných práv a arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,
ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd zlyhal pri poskytovaní súdnej ochrany, preto
konštatuje, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k neprípustnému zásahu
do jej procesných práv, a tým aj k porušeniu označených práv sťažovateľky (bod 1 výroku
rozhodnutia).
51. Ústavný súd na základe svojho zistenia, že napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku rozhodnutia).
52. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V.
Trovy konania
53. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Právny
zástupca sťažovateľky si nárok na náhradu trov konania uplatnil.
54. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho
spisu. Odmenu priznal za tri úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania,
podanie sťažnosti (vykonané v roku 2019), písomné podanie týkajúce sa veci samej
(vykonaný v roku 2020), vychádzal pritom z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2018, ktorá bola 980 € a za prvý polrok
2019, ktorá bola 1 062 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2019,
ako aj v roku 2020. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2019 v zmysle § 11
ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 163,33 €, a za rok 2020 predstavuje
sumu 177 €. Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 9,80 € (§ 16 ods. 3
vyhlášky) predstavuje sumu 173,13 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2019, t. j.
za dva úkony 346,26 € a odmena spolu s režijným paušálom 10,62 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)
predstavuje sumu 187,62 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2020. Trovy právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom tak, ako to vyplýva zo súdneho spisu,
predstavujú sumu 533,88 €, ktoré sa vzhľadom na skutočnosť, že právny zástupca
je aj platcom dane z pridanej hodnoty, zvyšujú o 20 %. Ústavný súd preto úspešnej
sťažovateľke priznal náhradu trov konania v sume 640,66 € (bod 3 výroku rozhodnutia).
55. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému
z účastníkov konania (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. mája 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu