Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 43/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) o ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti

, , , zastúpenej advokátskou kanceláriou

SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M., vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. júla 2019 takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti , na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. júla 2019

p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. júla 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti , p r i z n á v a trovy konania

v sume 640,66 € (slovom šesťstoštyridsať eur a šesťdesiatšesť centov), ktoré j e Najvyšší

súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne advokátskej

kancelárie SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia navrhovateľa

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra

2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. júla 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola

žalovanou stranou v konaní vedenom pred Okresný súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. o neplatnosť ustanovení o úvere. Okresný súd v uvedenej veci

uznesením z 24. marca 2014 konanie o žalobe žalobcov zastavil. Z odôvodnenia

napadnutého uznesenia vyplýva, že k zastaveniu konania došlo z dôvodu, že žalobcovia

uzatvorili tzv. rozhodcovskú zmluvu, ktorú súd prvej inštancie považoval za platnú,

a preto konštatoval nedostatok právomoci na prejednanie veci (neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania).

3. Proti označenému uzneseniu súdu prvej inštancie podali žalobcovia odvolanie,

o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 29. mája 2014 tak, že uznesenie súdu prvej inštancie zrušil, pričom

v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že súd prvej inštancie nepostupoval správne

a nedostatočnou aplikáciou príslušných ustanovení právnych predpisov o ochrane

spotrebiteľa mohlo dôjsť k nesprávnemu posúdeniu (ne)platnosti rozhodcovskej zmluvy.

4. Okresný súd po vrátení veci rozhodol rozsudkom sp. zn. z 3. júla

2015, ktorým určil vo výroku konkrétne ustanovenia zmluvy o poskytnutí úveru

č. 99/589/05 z 29. septembra 2005 (ďalej len „zmluva“) za neplatné a vo zvyšku žalobný

návrh zamietol. Na základe odvolania sťažovateľky, ako aj žalobcov rozhodoval krajský

súd, ktorý o odvolaniach rozhodol rozsudkom sp. zn. z 10. februára 2016

tak, že odvolaniami napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti potvrdil

a v nevyhovujúcej časti zmenil tak, že za neprijateľné zmluvné podmienky vyhlásil aj ďalšie

vo výroku označené ustanovenia zmluvy.

5. Proti označenému rozsudku odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 25. októbra 2017 tak,

že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v napadnutom potvrdzujúcom výroku

a vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, a vo výroku o trovách konania

zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho zrušujúceho

uznesenia najvyšší súd konštatoval, že došlo k prekvapivému rozhodnutiu, pretože krajský

súd bol toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie predpisu, ktoré v dovtedajšom

rozhodovaní nebolo použité a strany nemali možnosť sa k jeho aplikácii vyjadriť, pričom

ho zároveň považoval za rozhodujúce.

6. Vo veci opätovne rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 18. apríla 2018, pričom výrok tohto rozsudku sa zhoduje s výrokom rozsudku sp. zn.

z 10. februára 2016 s výnimkou výroku o náhrade trov konania.

Proti tomuto, v poradí druhému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že ho ako nedôvodné zamietol.

7. Sťažovateľka vidí porušenie svojich v sťažnosti označených práv vo viacerých

rovinách, ktoré vyplývajú z uplatnených dovolacích dôvodov. V dovolaní uplatnila dôvody

prípustnosti a dôvodnosti svojho dovolania podľa § 420 písm. a), d) a f), ako aj dôvodov

podľa a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, ku každému uplatnenému dôvodu v sťažnosti uviedla svoje výhrady,

podoprené vlastnou právnou argumentáciou, pričom namieta, že najvyšší súd ich arbitrárne

posúdil.

8. Na základe uvedeného a v sťažnosti použitej argumentácie sťažovateľka navrhla,

aby ústavný nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa SR

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 7. 2019 sp. zn.

porušené boli.

II. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 7. 2019 sp. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

III. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov konania

do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

9. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -22 z 30. januára 2020 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

10. Následne ústavný súd 11. februára 2020 vyzval najvyšší súd na vyjadrenie

sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania o prijatej sťažnosti. Následne listom z 28. februára 2020 upovedomil

zúčastnené osoby o ich práve vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti v lehote 10 dní od doručenia

tohto upovedomenia.

II.

Vyjadrenie najvyššieho súdu, zúčastnených osôb a replika sťažovateľky

11. Vyjadrenie najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené 6. marca 2020 spolu

aj s dotknutým zberným súdnym spisom. Podpredsedníčka najvyššieho súdu v podstatnom

uviedla, že nevzhliadla v procesnom postupe najvyššieho súdu žiadne pochybenie,

preto navrhla ústavnej sťažnosti nevyhovieť. Zároveň uviedla, že jej neprislúcha v tomto

štádiu riešenie (akým spôsobom sa najvyšší súd vysporiadal s námietkami sťažovateľky)

dopĺňať o nové argumenty, napriek uvedenému vo svojom vyjadrení uviedla viaceré body,

ktorými spochybnila argumentáciu sťažovateľky, keď vytkla, že „sťažovateľka dôsledne

nerozlišuje medzi dvoma procesnými úpravami... nerozlišuje medzi formálnym

a formalistickým... nerozlišuje medzi porušením subjektívneho základného práva a iného

porušenia právnych predpisov, lebo pri absencii porušenia základného práva sťažovateľky,

ústavný súd nemôže ústavnej sťažnosti vyhovieť, aj keď došlo právnych predpisov,

hoci i predpisov ústavných, čiže aj v prejednávanej veci sťažovateľke nesvedčí žiadne

ústavné právo na verejné vyhlásenie rozsudku v jej prítomnosti a toto právo nevyplýva

ani z dohovoru...“. V závere svojho vyjadrenia podpredsedníčka najvyššieho súdu vyjadrila

súhlas s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

12. Následne ústavnému súdu bolo 18. marca 2020 doručené podanie označené

ako „vyjadrenie zúčastnenej osoby“ (ďalej len „zúčastnená osoba“)

prostredníctvom jej právneho zástupcu. Zúčastnená osoba vo svojom vyjadrení

v podstatnom poukázala na viaceré konkrétne rozhodnutia všeobecných súdov vrátene

najvyššieho súdu vo veciach sťažovateľky a iných spotrebiteľov, v ktorých všeobecné súdy

postupovali rovnako ako v posudzovanom prípade, pričom vyhodnotili právomoc

všeobecných súdov posudzovať platnosť neprijateľných podmienok v spotrebiteľských

zmluvách a určili neplatnosť rozhodcovskej zmluvy. V tejto súvislosti zúčastnená osoba

poukázala na to, že v ich prípade bola rozhodcovská zmluva uzatvorená pred samotnou

úverovou zmluvou a bola podpísaná len jedným z manželov. V ostatnom sa stotožnila

s právnym posúdením najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku.

13. Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku doručenom 30. marca 2020

vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Zároveň zotrval na dôvodnosti

podanej sťažnosti. V podstatnom uviedol:

„Procesnoprávna úprava otázok, ktoré súvisia s namietanými vadami, sa prijatím

nezmenila. Preto sú predchádzajúce závery NS SR, uvádzané

v rozhodnutiach citovaných v sťažnosti, naďalej aplikovateľné. Dovolací súd je povinný

ich akceptovať, resp. sa s nimi vysporiadať objektívnym spôsobom...

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti nenamietala porušenie práva na vyhlásenie

rozsudku v jej prítomnosti (ako sa mylne domnieva Najvyšší súd SR), ale výlučne odňatie

práva na upovedomenie o tejto skutočnosti, tak ako to bolo priznané iným subjektom

rozhodnutiami NS SR sp. zn. (R 9/2016), sp. zn.

a a pod. Závery týchto rozhodnutí sú v zmysle R 71/2018 aplikovateľné

aj podľa .“

14. Právny zástupca sťažovateľky zároveň zaujal aj stanovisko k obsahu vyjadrenia

zúčastnenej osoby, keď dal do pozornosti ústavnému súdu, že „pokiaľ zúčastnená osoba

účelovo tvrdí, že sporné otázky sú opakovane rozhodované rovnako... pritom dve zo štyroch

citovaných rozhodnutí sú napadnuté touto ústavnou sťažnosťou, rozhodnutie NS SR sp. zn.

je napadnuté inou ústavnou sťažnosťou () a rozhodnutie

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. nebolo napadnuté dovolaním

ani ústavnou sťažnosťou z dôvodu nízkej hodnoty sporu“.

15. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) upustil

v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou,

stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Relevantná právna úprava, teoretické a judikatúrne východiská ústavného súdu

16. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

17. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

19. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

20. Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľky, ústavný súd konštatuje,

že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, , ). Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony,

a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný

(arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní

obsahu takýchto právnych úprav ().

21. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov

je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru

ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených

v .

22. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak,

aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

v spojení s ).

23. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,

ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať

v civilnom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. ,

, , ).

24. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri

ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného

súdu, boli relevantné aj v danej veci. A preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd

aj sťažovateľkou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.

IV.

Právne posúdenie veci

25. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu formulovala

viacero námietok, ktoré mali založiť porušenie jej označených práv. Pre ľahšiu orientáciu

a prehľadnosť odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd námietky sťažovateľky zaradil

do viacerých skupín.

a) Sťažovateľka predovšetkým namietala porušenie jej procesných práv napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu, ktoré mali založiť vadu podľa . Za takúto

vadu postupu krajského súdu považovala skutočnosť, že krajský súd nerešpektoval

povinnosť jej uloženú dovolacím súdom v danej veci, aby umožnil stranám konania vyjadriť

sa k možnej aplikácii ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci

nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce podľa § 213 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 25. októbra 2017,

bod 25). Sťažovateľka v dovolaní namietala, že krajský súd umožnil realizáciu tohto práva

na vyjadrenie vo veci výlučne schematicky, vyzval sťažovateľku na vyjadrenie,

na čo doručila svoje vyjadrenie (6. marca 2018). K tomuto vyjadreniu sa vyjadrili

aj žalobcovia podaním, ktoré bolo doručené žalovanému 16. apríla 2018. Sťažovateľka

tvrdila, že v danom prípade odvolací súd nedal sťažovateľke ani len teoretickú možnosť

vyjadriť sa k podaniu žalobcov, keďže napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bol vyhlásený

18. apríla 2018, a to bez toho, aby súd sťažovateľku oboznámil o termíne verejného

vyhlásenia rozsudku, dokonca napriek tomu, že sťažovateľka vo svojom odvolaní požiadala

o to odvolací súd a tento bol povinný tak urobiť podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1

[s. 4, bod 3 písm. a) dovolania sťažovateľky].

b) Sťažovateľka tiež namietala, že najvyšší súd nepreskúmateľne posúdil ňou

namietanú dovolaciu vadu podľa a , teda že súd rozhodol vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, resp. v tej veci sa už právoplatne rozhodlo, ktorú

odôvodnila tým, že žalobcovia sa už raz domáhali žalobou o vyslovenie neplatnosti čl. 4

ods. 4.6 zmluvy o úvere, o ktorej okresný súd právoplatne rozhodol tak, že konanie zastavil

pre nedostatok právomoci (uznesenie sp. zn. 16. apríla 2014) z dôvodu

existencie rozhodcovskej doložky. Žalobcovia o tri mesiace podali rovnakú žalobu, o ktorej

bolo rozhodnuté v napadnutom konaní [(pred všeobecnými súdmi, pozn.), pozri s. 2 bod 1

a s.3 bod 2 dovolania]. Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd sa nimi odmietol zaoberať

z dôvodov, ktoré sú v priamom rozpore so zákonom a ktoré nie sú argumentačne udržateľné

ani z ústavnoprávneho hľadiska.

c) Ďalšou námietkou sťažovateľky bolo, že najvyšší súd sa odklonil od ustálenej

judikatúry najvyšších súdnych autorít, týkajúcej sa otázky naliehavého právneho záujmu

v prípade určovacej žaloby, ktorou žalobcovia žiadali vysloviť neplatnosť označených

ustanovení zmluvy o úvere. Sťažovateľka argumentovala tým, že ak k porušeniu práva

došlo, mal žalobca žalovať o splnenie povinnosti, ktorá z porušenia práva vyplýva.

Sťažovateľka v tejto súvislosti vo svojom dovolaní uviedla, že odvolací súd vo svojom

rozhodnutí neuviedol žiadne rozhodnutie dovolacieho súdu, ktoré by otázku naliehavého

právneho záujmu riešilo odlišne, čím by bol daný dôvod prípustnosti podľa § 421 ods. 1

písm. c) . Podľa názoru sťažovateľky, „v posudzovanej veci dospel dovolací súd navyše

k absurdnému záveru, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný preto,

aby sa právo žalobcov mohlo stať istejším“. Poukazuje pri tom na rozhodnutie iného senátu

najvyššieho súdu vo veci sp. zn. z 28. marca 2019, kde najvyšší súd vyslovil

záver, že v danom type sporov vôbec nemožno uvažovať o naliehavom právnom záujme,

keďže nejde o konanie podľa .

d) V nadväznosti na uvedené sťažovateľka vo svojom dovolaní formulovala

dve právne otázky, ktoré podľa jej názoru neboli v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu

riešené. Ich vyriešenie malo založiť prípustnosť a dôvodnosť jej dovolania podľa § 421

ods. 1 písm. b) . Sťažovateľka je toho názoru, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku

tieto otázky arbitrárne a nesprávne posúdil. K prvej otázke uviedol, že ide o skutkovú

otázku, pričom sťažovateľka bola toho názoru, že ide o rýdzo právnu otázku a k druhej

zaujal neprijateľné stanovisko o neprijateľnosti zmluvných podmienok bez legálneho

základu. Sťažovateľka považovala prijatý názor najvyššieho súdu, že možno vysloviť

neprijateľnosť zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve uzavretej pred účinnosťou

, ktorým bola táto neprijateľnosť zavedená do slovenského

právneho poriadku, za rozporný s princípom právnej istoty, keďže neskoršej právnej úprave

priznáva retroaktívne účinky.

e) V neposlednom rade sťažovateľka vo svojej sťažnosti formulovala aj námietku,

že došlo aj k porušeniu práva na zákonného sudcu, keďže mal v okolnostiach veci

rozhodovať veľký senát, pretože ak vo veci konajúci senát pri svojom rozhodovaní dospel

k právnemu názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu, mal vec postúpiť

na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu s poukazom na viaceré rozhodnutia

najvyššieho súdu, ako aj nález ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. .

26. Ústavný súd k uvedeným relevantným námietkam po preskúmaní odôvodnenia

napadnutého rozsudku a na vec vzťahujúcej právnej úpravy konštatuje:

K okruhu námietok zakladajúcich prípustnosť dovolania z dôvodov

vymedzených v [pozri bod 25 bod a) odôvodnenia tohto

rozhodnutia]

27. Najvyšší súd k dôvodom namietanej vady podľa , teda že súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku uviedol, že „súd doručuje vyjadrenie

protistrany k možnému použitiu iného právneho predpisu bez toho, aby vyzýval protistranu

na zaujatie stanoviska k nemu alebo akýkoľvek iný procesný úkon. Právo na spravodlivý

proces je v tomto prípade potrebné považovať za zachované samotným doručením podania

protistrane.“ (bod 15 odôvodenia napadnutého rozsudku).

28. Práve tento záver najvyššieho súdu považuje ústavný súd za problematický.

Procesný kódex je stavaný na kontradiktórnom princípe (základné princípy ).

29. Kontradiktórnosť, nerozlučne spätá s princípom rovnosti zbraní, je univerzálnym

právnym princípom platným v celom právnom poriadku, teda aj v civilnom súdnom konaní,

a súd každého druhu a stupňa ho musí plne rešpektovať. Dôvodom je fakt, že jednou z jeho

hlavných funkcií je oboznámiť účastníka konania so všetkými dokumentmi a dôkazmi,

ktoré môžu ovplyvniť rozhodnutie konajúceho súdu a poskytnúť mu možnosti sa k nim

vyjadriť. Ide predovšetkým o dôkazy, stanoviská a vyjadrenia protistrany v konaní, alebo

dôkaz, resp. stanovisko nezúčastneného subjektu (znalec, svedok a pod.) či zabezpečeného

samotným konajúcim orgánom z vlastnej iniciatívy. Tým sa účastníkovi konania garantuje

právo byť vypočutý/audiatur et altera pars/právo na obhajobu. Ani podľa ústavného súdu

však zásada kontradiktórnosti nemá absolútny charakter, pretože existujú aj výnimky

z uvedeného pravidla, kde okolnosti prípadu alebo procesnej situácie vylučujú uplatňovanie

tejto zásady (napr. rozhodnutie sp. zn. ). Ústavný súd aj v inom svojom

rozhodnutí konštatoval, že kontradiktórnosť konania nemôže prechádzať do roviny

„absolútna“ (rozhodnutie sp. zn. ).

30. V okolnostiach veci nebolo sporné, že odvolací súd zaslal sťažovateľke

vyjadrenie protistrany, ktorým reagovala na výzvu súdu k možnej aplikácii ustanovenia

právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité, pričom

toto vyjadrenie protistrany bolo doručené sťažovateľke len 2 dni pred samotným

rozhodnutím v odvolacom konaní. Z minimálnych požiadaviek zachovania princípu

kontradiktórnosti civilného procesu v odvolacom konaní (pozri ) vyplýva,

že pokiaľ sa strana vyjadrí k otázke, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na samotné

rozhodnutie vo veci, je povinnosťou súdu oboznámiť druhú stranu s jej obsahom a umožniť

jej zaujať stanovisko k nemu. Podľa názoru ústavného súdu táto povinnosť dopadá

na procesný postup súdu aj v prípade aplikácie . Argumentáciu najvyššieho súdu

v napadnutom rozhodnutí (pozri bod 27 odôvodnenia tohto nálezu) ústavný súd

vyhodnocuje ako ignorovanie alebo svojvoľné chápanie princípu kontradiktórnosti, ktorého

podstatou je poskytnúť strane sporu reálnu možnosť reagovať na skutočnosť, tvrdenú

protistranou, a môcť tak ovplyvniť ďalší postup (a predovšetkým výsledok) konania

„želaným“ smerom. Pri kumulácii okolností daného prípadu (doručenie relevantného

podania protistrany dva dni pred vytýčeným termínom verejného vyhlásenia rozsudku;

neurčenie lehoty na vyjadrenie sa k zaslanému podaniu; neupovedomenie sťažovateľky

o termíne verejného vyhlásenia rozsudku napriek jej výslovnej žiadosti podľa § 219 ods. 3

in fine ) ústavný súd konštatuje, že odvolací súd postupoval formalisticky a zároveň

znemožnil sťažovateľke, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Preto ak najvyšší súd v opísanom

procesnom postupe odvolacieho súdu nevzhliadol vadu zakladajúcu prípustnosť

a dôvodnosť dovolania podľa , postupoval formalisticky a zaťažil tým

svoje rozhodnutie arbitrárnosťou, ktorá znamená porušenie práva sťažovateľky

na spravodlivé súdne konanie, a neposkytol súdnu ochranu v kvalite, akú predpokladá zákon

a . Už len toto pochybenie najvyššieho súdu bez ďalšieho stačí na vyslovenie

porušenia označených práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

31. Ústavný súd už v tejto súvislosti vyslovil, že výklad relevantných právnych

noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa ním v konečnom dôsledku nielen zmaril účel

súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno

v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať strane konania, ktorý sa tejto ochrany domáha

(m. m. ).

32. Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd sa pri rozhodovaní o uplatnenom

dôvode prípustnosti dovolania podľa neriadil týmito zásadami právneho

štátu a uprednostnil formalizmus rozhodovania, ktorý povýšil nad zmysel súdnej ochrany,

v rámci ktorej sa sťažovateľka domáhala svojich procesných práv, čo priamo súvisí

s poskytovaním súdnej ochrany, čo malo za následok porušenie jej základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru.

33. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľky, že krajský súd napriek skutočnosti,

že sťažovateľka v odvolaní žiadala krajský súd o upovedomenie o termíne a mieste

vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ju v rozpore s v spojení s

neupovedomil, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd nerešpektoval svoj už skôr prijatý

právny názor. Najvyšší súd pritom už v inej veci formuloval právnu vetu, ktorá znie

„Ak odvolací súd nedodržal procesný postup upravený v ustanovení

a napriek žiadosti strany jej neoznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

elektronickými prostriedkami, došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Týmto

nesprávnym procesným postupom sa strane znemožňuje, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces,

čo zakladá dovolací dôvod podľa .“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. decembra 2018) a ktorá je aplikovateľná aj vo veci sťažovateľky.

34. Ústavný súd konštatuje, že rozdielne posúdenie rovnakej vady najvyšším súdom

bez racionálneho vysvetlenia odklonu od skôr prijatého a ustáleného právneho názoru

v tejto otázke je dostatočným podkladom pre záver, že najvyšší súd svojvoľne a arbitrárne

posúdil aj existenciu tejto namietanej vady zmätočnosti podľa . Ústavný

súd len dodáva, že k rovnakým záverom už dospel aj za neexistencie relevantnej odchýlky

(napr. , ).

35. Podľa názoru ústavného súdu je za už opísaných okolností a uvedenej judikatúry

odôvodnenie najvyššieho súdu neakceptovateľné, pretože bagatelizuje porušenie

kogentného ustanovenia s lakonickým odôvodnením (bod 16 odôvodnenia

napadnutého rozsudku), že „na samotnom verejnom vyhlásení rozsudku súd len rozsudok

vyhlási a nevykonáva žiadny iný úkon, a preto ani strany na verejnom vyhlásení rozsudku

nemajú priestor na akúkoľvek procesnú aktivitu relevantnú pre výsledok konania. Samotné

neoznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku teda nespôsobuje pre procesnú

stranu taký negatívny dôsledok, ktorý by sa zároveň vzťahoval na výsledok konania.“.

Naviac, ak sám najvyšší súd zdôrazňuje, že na verejnom vyhlásení rozsudku už sporová

strana nevykonáva žiadny procesný úkon, zvýrazňuje pochybenie odvolacieho súdu, ktorý

neumožnil sťažovateľke vyjadriť sa k podaniu protistrany, a potenciálne tak zvrátiť

rozhodnutie odvolacieho súdu.

36. Ústavný súd k argumentácii najvyššieho súdu dodáva, že pokiaľ by citovaný

právny záver, vyjadrený v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu, v rámci už uvedeného

platil paušálne, ustanovenie by bolo samoúčelné a obsolentné ustanovenie

zákona. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že už v náleze sp. zn.

z 22. apríla 1998 (publikovanom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej

republiky pod č. 25/98) konštatoval, že „možnosť súdu rozhodnúť o žalobe bez nariadenia

pojednávania daná ustanovením neznamená, že súd

nemusí o vyhlásení rozsudku upovedomiť účastníkov konania. Účastník konania má právo

byť prítomný na vyhlásení rozsudku súdu a len on sa môže rozhodnúť, či sa tohto

zasadnutia zúčastní alebo nezúčastní.“.

37. Vychádzajúc z uvedeného, procesných súvislostí daného prípadu a nepreukázania

relevantných okolností vylučujúcich neústavnosť postupu krajského súdu pri nesplnení

zákonnej povinnosti uloženej jej ustanovením , ktoré by boli náležitým

spôsobom premietnuté do ústavne akceptovateľného odôvodnenia napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, ústavný súd dospel k záveru, že aj túto námietku sťažovateľky je potrebné

považovať za dôvodnú, zakladajúcu porušenie jej označených práv napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu.

K okruhu námietok zakladajúcich prípustnosť dovolania z dôvodov

vymedzených v a [pozri bod 25 bod b) odôvodnenia tohto

rozhodnutia]

38. Sťažovateľka v tejto súvislosti argumentovala tým, že žalobcovia sa už raz

domáhali žalobou vyslovenia neplatnosti čl. 4 ods. 4.6 zmluvy o úvere, o ktorej okresný súd

právoplatne rozhodol tak, že konanie zastavil pre nedostatok právomoci (uznesenie sp. zn.

16. apríla 2014), a to z dôvodu existencie rozhodcovskej doložky.

Toto právoplatné rozhodnutie súdu má podľa sťažovateľky predstavovať judikovanie

nedostatku právomoci civilného súdu v danej veci, ako aj prekážku rozsúdenej veci.

Žalobcovia o tri mesiace podali rovnakú žalobu, o ktorej bolo rozhodnuté v napadnutom

konaní.

39. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia k uvedeným námietkam v prvom

rade uviedol, že tieto vady sťažovateľka v poradí v druhom odvolacom konaní nenamietala,

a preto racionálne nemohli a nemali byť ani predmetom dovolania a dovolacieho prieskumu.

Uvedená tvrdená vada však už bola predmetom prieskumu v skorších štádiách napadnutého

konania (s negatívnym výsledkom) a najvyšší súd na skorší právny názor o neplatnosti

rozhodcovskej zmluvy plne odkazuje (bod 12 odôvodnenia napadnutého rozsudku).

V nadväznosti na to v bode 13 odôvodnenia svojho rozsudku najvyšší súd k prekážke veci

rozsúdenej uviedol, že túto prekážku by mohlo založiť len právoplatné rozhodnutie vo veci

samej (meritórne rozhodnutie o ne/platnosti namietaného bodu zmluvy o úvere),

a nie procesné rozhodnutie o zastavení konania pre nedostatok právomoci.

40. Tieto závery najvyššieho súdu považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľné.

O existencii vád podľa a by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť predmetný spor existovala. Otázku

platnosti rozhodcovskej zmluvy posudzoval okresný súd v konaní o prvej žalobe

proti sťažovateľke ako predbežnú otázku. Pokiaľ túto predbežnú otázku posúdil súd

v konaní o v poradí druhej žalobe s opačným (t. j. negatívnym) výsledkom, správne vyvodil

svoju právomoc v danej veci konať a rozhodnúť a (pri neexistencii skoršieho meritórneho

rozhodnutia o predmete sporu) tomuto postupu nebránila ani prekážka rozsúdenej veci.

K okruhu námietok zakladajúcich prípustnosť dovolania z dôvodov

vymedzených v ods. písm. a) [pozri bod 25 bod c) odôvodnenia tohto

rozhodnutia]

41. Sťažovateľka ďalej namietala, že najvyšší súd sa arbitrárnym spôsobom

vysporiadal s jej námietkou, že pri určovacej žalobe, ktorou žalobcovia žiadali vysloviť

neplatnosť konkrétnych ustanovení úverovej zmluvy, neexistuje naliehavý právny záujem

na takomto určení. Poukazovala pritom na ustálenú judikatúru v obdobných veciach.

Najvyšší súd sa pomerne rozsiahlo venoval tejto otázke (body 21 až 25), pričom jadrom

jeho argumentácie bolo, že ide o spotrebiteľský vzťah, pričom žalobu považoval za takú,

ktorá plní preventívnu funkciu a predchádza porušovaniu práv a povinností. S poukazom

na to, že spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami, z uvedeného

postavenia spotrebiteľa vyplýva jeho naliehavý záujem žalobcov na určení neprijateľnosti

a neplatnosti konkrétnych zmluvných dojednaní, pretože ich postavenie sa v predmetnom

vzťahu stane istejšie, nebudú ich neprijateľné a neplatné zmluvné podmienky neprimerane

obmedzovať. V tomto smere najvyšší súd poukázal na to, že pohľadávka sťažovateľky

bola a je zabezpečená záložným právom a žalobcovia nemusia znášať hrozbu sankcií,

ktoré sú dojednané v rozpore s právom, pretože nikto nie je povinný znášať protiprávnu

hrozbu a v konečnom dôsledku možno určením ich ne/platnosti zamedziť vzniku ďalších

sporov, ktoré by mohli uplatnením neprijateľných a neplatných podmienok vzniknúť.

42. Aj túto námietku sťažovateľky považuje ústavný súd za nedôvodnú. Pokiaľ

sťažovateľka poukazovala na všeobecnú judikatúru vzťahujúcu sa na existenciu naliehavého

právneho záujmu pri určovacích žalobách, ústavný súd k nej uvádza, že táto bola

formulovaná ešte pred legislatívnou ochranou práv spotrebiteľa, nezohľadňuje ju,

ako ani nezohľadňuje nerovné postavenie spotrebiteľa pri dojednávaní zmlúv, ktoré môžu

obsahovať neprijateľné a neplatné zmluvné dojednania. Úvaha najvyššieho súdu

o preventívnej funkcii určovacej žaloby v spotrebiteľských vzťahoch je legitímna v tom,

že nikto nemusí znášať protiprávnu hrozbu sankciami, ktoré sú dojednané v rozpore

s platným právom, ako aj v tom, že postavenie účastníkov zmluvy sa tak stane istejším

a predíde sa prípadným ďalším sporom spojeným s úverovou zmluvou a jej obsahom.

Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazovala na závery uvedené v rozhodnutí najvyššieho

súdu vo veci sp. zn. z 28. marca 2019, ktoré len potvrdzujú

akceptovateľnosť záveru najvyššieho súdu. Najvyšší súd v označenom rozhodnutí,

síce uviedol, že nejde o žalobu podľa , ale zároveň vyslovil,

že „ide o osobitný druh žaloby patriacej spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa proti

porušiteľovi ochrany svojho práva pred neprijateľnými podmienkami na súde, ktorá má

podklad v osobitných predpisoch (, a a ,

). V prípade takejto žaloby nie je preto potrebné tvrdiť

a preukazovať naliehavý právny záujem.“.

43. Ústavný súd tak konštatuje, že sa z odôvodnenia napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu presvedčil o ústavnej akceptovateľnosti zdôvodnenia existencie

naliehavého právneho záujmu spotrebiteľa na určení neprijateľných zmluvných podmienok

v rámci určovacej žaloby, ktoré by aj v prípade akceptácie výhrad sťažovateľky v konečnom

dôsledku nemali potenciál priaznivejšieho výsledku sporu pre sťažovateľku, a ktoré de facto

korešpondujú so závermi uvedenými v rozhodnutí najvyššieho súdu (sp. zn.

z 28. marca 2019), na ktoré sťažovateľka v sťažnosti paradoxne poukazovala. Najvyšší súd

totiž v odôvodnení označeného rozhodnutia uviedol, že „vychádza totiž z predpokladu,

že dodávateľ porušuje svoju povinnosť nepoužívať neprijateľné podmienky

v spotrebiteľských zmluvách. Je založená na protiprávnom konaní dodávateľa voči

spotrebiteľovi. Kladným rozhodnutím o takejto žalobe sa priamo nedeklaruje (ne)existencia

práva, ale sa deklaruje existencia nečestnej podmienky, ktorá je v spotrebiteľskej zmluve

od jej vzniku. Možno ju uplatniť len v prípade spotrebiteľskej zmluvy a odlišným je aj účel,

ktorému má slúžiť (jej cieľom je zabrániť používaniu neprijateľnej zmluvnej podmienky).“.

Ústavný súd tak konštatuje, že v právnom posúdení existencie naliehavého záujmu

na určení neplatnosti ustanovení úverovej zmluvy z dôvodu zistenia neprijateľných

podmienok v spotrebiteľskej zmluve najvyšším súdom nevzhliadol takú relevantnú

odlišnosť alebo exces, ktorá by mohla založiť ústavnoprávny rozmer sťažovateľkinej

námietky, týkajúcej sa tejto otázky. Preto ju hodnotí ako nedôvodnú. Vychádzal z toho,

že súdnu ochranu spotrebiteľovi nemožno v okolnostiach posudzovanej veci materiálne

odoprieť len na základe toho, že súd dospeje k inému právnemu posúdeniu otázky, akým

právnym prostriedkom sa má spotrebiteľ domáhať ochrany svojich práv (či určovacou

žalobou alebo žalobou o vyslovenie neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve),

ak neexistuje relevantný rozdiel medzi účinkami a právnymi dôsledkami žaloby, ktorou

sa domáha ochrany svojich práv. Uvedené v okolnostiach posudzovanej veci platí o to viac,

keďže žalobcovia žiadali zároveň určiť neprijateľnosť a aj neplatnosť neprijateľných

podmienok úverovej zmluvy (pozri výrok rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 10. februára 2016).

K okruhu námietok zakladajúcim prípustnosť dovolania z dôvodov

vymedzených v ods. písm. b) [pozri bod 25 bod d) odôvodnenia tohto

rozhodnutia]

44. V nadväznosti na právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľských vzťahov

sťažovateľka formulovala svoje výhrady k aplikácii neskoršej právnej úpravy s poukazom

na to, že úverová zmluva vznikla ešte pred touto úpravou. Sťažovateľka prípustnosť svojho

dovolania založila aj na dôvode podľa , teda na relevancii otázky,

či možno vysloviť (určiť) neprijateľnosť zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve,

ktorá bola uzavretá predtým, ako bola prvýkrát zavedená

možnosť vyslovenia neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách,

ktorú považovala za rozhodujúcu pre meritórne posúdenie veci a dosiaľ neriešenú v praxi

dovolacieho súdu.

45. Najvyšší súd pri posudzovaní položenej otázky konštatoval, že jej vyriešenie

odvolacím súdom je správne. Poukázal na to, že zmluva o úvere bola uzavretá

až po o ochrane

spotrebiteľa v znení účinnom od 25. novembra 2004, konkrétne v jeho § 23a ods. 1.

Predmetná úprava stanovila, že spotrebiteľskou zmluvou je o. i. zmluva uzavretá podľa

, teda aj úverová zmluva (bod 27 odôvodnenia napadnutého

rozsudku), pričom upozornil aj na povahu deklaratórneho rozhodnutia o tom, či je zmluvná

podmienka platná alebo nie (bod 28 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Vychádzajúc

z uvedeného, potom dospel k záveru, že neprijateľnosť podmienok v spotrebiteľských

zmluvách je možné konštatovať už od 1. apríla 2004, keď bol do slovenského právneho

poriadku zakotvený inštitút spotrebiteľských zmlúv.

46. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že argumentácia najvyššieho súdu

vychádza z relevantných právnych predpisov v časových súvislostiach, pričom nezistil,

že by právna úvaha najvyššieho súdu vykazovala exces − naopak, je toho názoru, že

najvyšším súdom aplikovaný výklad relevantných noriem platného práva rešpektuje účel a

zmysel právnej ochrany spotrebiteľa. Fenomén spotrebiteľa a potreby jeho ochrany súvisel

s excesívnym rozvojom dominancie dodávateľa a nerovnováhy vo vzťahoch dodávateľ –

spotrebiteľ. Dodávateľ mnohokrát diktoval podmienky, za ktorých uzatváral

so spotrebiteľom zmluvu. Samozrejme, právna úprava len reaguje na spoločenskú situáciu

a vzťahy, ktoré sa v jej rámci rozvíjajú, s časovým odstupom. Preto ústavný súd konštatuje,

že ak všeobecný súd ústavne akceptovateľným spôsobom poskytol právnu ochranu

spotrebiteľovi na základe už existujúcej rámcovej právnej úpravy, konal v súlade

so zákonom a so všeobecným princípom spravodlivosti. Nie je možné v okolnostiach

posudzovanej veci akceptovať tendenčnú argumentáciu sťažovateľky, že až prijatím zákona

č. bolo procesne možné určiť neprijateľnosť podmienok v spotrebiteľských

zmluvách, v danom prípade v úverovej zmluve. Na základe uvedených úvah ústavný súd

dospel k záveru o ústavnej akceptovateľnosti záverov najvyššieho súdu pri poskytnutí

odpovede na otázku, či možno vysloviť (určiť) neprijateľnosť zmluvnej podmienky

obsiahnutej v zmluve, ktorá bola uzavretá predtým, ako bola

prvýkrát zavedená možnosť vyslovenia neprijateľných podmienok v spotrebiteľských

zmluvách. Zaujatie opačného názoru by podľa názoru ústavného súdu bolo možné

považovať za prejav prílišného formalizmu.

47. Pokiaľ však ide o druhú sťažovateľkou nastolenú právnu otázku, ktorú

považovala za relevantnú pre posúdenie veci a ktorej nesprávne vyriešenie vytýkala

odvolaciemu súdu, t. j. otázku, či je banka oprávnená jednostranne zmeniť úrokovú sadzbu

voči spotrebiteľovi v prípade existencie objektívnych okolností mimo dôvodov spôsobených

klientom (spotrebiteľom), ak takáto možnosť vyplýva z platnej zmluvy o úvere, tú najvyšší

súd podľa názoru ústavného súdu vyriešil arbitrárne a jeho záver, že ide o skutkovú otázku,

prima facie nezodpovedá charakteristike položenej otázky. Najvyšší súd pri posudzovaní

položenej otázky argumentoval tým, že sťažovateľka namietala vlastne nesprávne skutkové

zistenia, na ktorých súd založil svoje právne závery (bod 34 odôvodnenia napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu). Najvyšší súd ďalej v podstatnom uviedol, že sťažovateľka síce

argumentuje nesprávnym právnym posúdením, avšak len v tom zmysle, že ak by odvolací

súd vyšiel zo správne zisteného skutkového stavu (t. j. ak by konkrétne ustanovenie zmluvy

o poskytnutí úveru a predovšetkým obsah pojmu „zmena miery rizika klienta“ interpretoval

správne, v súlade so všeobecne akceptovanými výkladovými pravidlami a v kontexte

s ďalšími skutočnosťami tvoriacimi normatívnu reguláciu činnosti bankových subjektov

a bankovej praxe), nevyhnutne by musel dospieť k odlišnému právnemu posúdeniu,

teda k záveru, že uvedené ustanovenie zmluvy nie je neprijateľnou podmienkou. Najvyšší

súd na základe uvedenej úvahy dospel k záveru, že položená otázka nemôže byť relevantná

pre založenie prípustnosti dovolania v zmysle (bod 35

odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu).

48. Ústavný súd, vychádzajúc z citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, konštatuje, že najvyšší súd jednoznačne formulovanú otázku

sťažovateľky, ktorá je formulovaná všeobecne a má povahu právnej otázky, v rozpore

s jej skutočnou povahou posúdil ako otázku skutkovú. Posúdenie (zodpovedanie)

sťažovateľkou formulovanej otázky (či, vzhľadom na povahu subjektov predmetného

právneho vzťahu, je banka oprávnená jednostranne meniť úrokovú sadzbu v prípade

existencie objektívnych okolností mimo dôvodov spôsobených klientom, ak takáto možnosť

vyplýva z platnej zmluvy o úvere) nepredstavuje – tak, ako sa javí z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu – získanie „ešte len“ skutkových zistení,

ale „už“ právnych záverov. Ide o posúdenie (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky, resp.

jej (ne)platnosti. Sťažovateľka svojou otázkou nenaznačuje nesprávnu interpretáciu

v zmluve obsiahnutých pojmov (ich obsahu), ale nesprávne právne hodnotiace závery súdu

o nich. Ústavný súd považuje už prípadný záver súdu o tom, že ustanovenie zmluvy

spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa, za záver právny. Preto aj následná konklúzia najvyššieho súdu o tom,

že sťažovateľkou položená otázka nebola relevantná pre právne posúdenie veci,

je nesprávna a vo svojom dôsledku znamenala neposkytnutie súdnej ochrany sťažovateľke

v požadovanej kvalite. Námietka sťažovateľky, že najvyšší súd sa arbitrárne odmietol

zaoberať ňou položenou otázkou, je preto opodstatnená a dôvodná.

K námietkam sťažovateľky o porušení práva na zákonného sudcu [pozri bod 25

bod e) odôvodnenia tohto rozhodnutia]

49. Pokiaľ sťažovateľka namietala, že v okolnostiach posudzovanej veci mal

rozhodovať veľký senát z dôvodov uvedených v sťažnosti, a preto malo dôjsť aj k porušeniu

jej práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi, ústavný súd vzhľadom na to, že sťažovateľka

v petite sťažnosti nežiadala vysloviť aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 1

, dospel k záveru, že ide len súčasť argumentácie sťažovateľky, ktorou odôvodňovala

porušenie svojich označených práv. Navyše, túto svoju argumentáciu odvíjala od premisy,

že najvyšší súd sa odklonil od svojej ustálenej judikatúry, týkajúcej sa naliehavého

právneho záujmu pri určovacích žalobách. Keďže ústavný súd dospel k zjavnej

neopodstatnenosti námietky sťažovateľky týkajúcej sa právneho posúdenia otázky potreby

posúdenia existencie naliehavého právneho záujmu (pozri body 41 až 43 odôvodnenia tohto

rozhodnutia), nie je ani možné uvažovať o správnosti názoru, že v okolnostiach

posudzovanej veci mohlo dôjsť k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu.

50. Vychádzajúc z uvedených zistení o porušení princípu kontradiktórnosti, odňatia

procesných práv a arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,

ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd zlyhal pri poskytovaní súdnej ochrany, preto

konštatuje, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k neprípustnému zásahu

do jej procesných práv, a tým aj k porušeniu označených práv sťažovateľky (bod 1 výroku

rozhodnutia).

51. Ústavný súd na základe svojho zistenia, že napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku rozhodnutia).

52. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Najvyšší súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

V.

Trovy konania

53. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Právny

zástupca sťažovateľky si nárok na náhradu trov konania uplatnil.

54. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho

spisu. Odmenu priznal za tri úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania,

podanie sťažnosti (vykonané v roku 2019), písomné podanie týkajúce sa veci samej

(vykonaný v roku 2020), vychádzal pritom z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2018, ktorá bola 980 € a za prvý polrok

2019, ktorá bola 1 062 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2019,

ako aj v roku 2020. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2019 v zmysle § 11

ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 163,33 €, a za rok 2020 predstavuje

sumu 177 €. Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 9,80 € (§ 16 ods. 3

vyhlášky) predstavuje sumu 173,13 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2019, t. j.

za dva úkony 346,26 € a odmena spolu s režijným paušálom 10,62 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)

predstavuje sumu 187,62 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2020. Trovy právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom tak, ako to vyplýva zo súdneho spisu,

predstavujú sumu 533,88 €, ktoré sa vzhľadom na skutočnosť, že právny zástupca

je aj platcom dane z pridanej hodnoty, zvyšujú o 20 %. Ústavný súd preto úspešnej

sťažovateľke priznal náhradu trov konania v sume 640,66 € (bod 3 výroku rozhodnutia).

55. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému

z účastníkov konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu