Rozhodnutia odvolávajúce sa na tento prípad

súd nerešpektoval ani svoju (5Cdo/14/2018), ani judikatúru ústavného súdu (II. ÚS 43/2020), z ktorej vyplýva, že postup súdu v rozpore s § 219 ods. 3 CSP zakladá vadu

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 203/2018, sp. zn. II. ÚS 43/2020). 15. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok okresného

tejto ochrany domáha (rozhodnutia ÚS SR sp. zn. III. ÚS 203/2018, sp. zn. II. ÚS 43/2020). 16. Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok

Slovenskej republiky na sťažnosť žalovanej nálezom z 26. mája 2020 sp. zn. II. ÚS 43/2020 vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené základné právo žalovanej

pričítať strane konania, ktorá sa tejto ochrany domáha (m. m. III. ÚS 203/2018, II. ÚS 43/2020). 55. V dôsledku príliš formalistického postupu odvolacieho súdu pri výklade

zmlúv, ktoré môžu obsahovať neprijateľné a neplatné zmluvné dojednania (pozri II. ÚS 43/2020). Judikatúru uvádzanú odvolateľom (vyjadrujúcu právne názory, že určenie

desaťročnej premlčacej dobe. Poukázal na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 43/2020 z 12.5.2020, sp. zn. I. ÚS 51/2020 z 9.6.2020 a sp. zn. II. ÚS 502/2020 z

ústavnú akceptovateľnosť konštatoval aj ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 43/2020 (uvedené odvolacím súdom v bode 28 odôvodnenia tohto rozsudku). Rovnako aj

k. 11Co/58/2019-398 zo dňa 30.06.2020, rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 43/2020-48 zo dňa 26.05.2020, rozsudok tunajšieho súdu č. k. 11C/33/2017- 458 zo

došlo k zmene miery rizika žalobcov. Pokiaľ žalovaný poukázal na rozhodnutie II. ÚS/43/2020, žalovaný odkazuje na zrušené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republikyzmluvnej podmienky v predmetnom konaní je len vedľajší nárok. V rozhodnutí II. ÚS/43/2020 zo dňa 26.05.2020 Ústavný súd SR rozhodol tak, že základné právo žalovaného