Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 678/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika

vo veci sťažnosti ;

; ;

; ;

;

; ;

; a

, zastúpených advokátkou JUDr. Annou Ščepkovou,

advokátska kancelária, Saratovská 2/A, Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -82 z 31. mája 2016, takto

rozhodol:

1. Základné právo , , ,

, , , ,

, a vlastniť majetok

podľa , základné právo na súdnu ochranu podľa

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku

podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -82

z 31. mája 2016 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -82 z 31. mája 2016

z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť ,

, , , ,

, , ,

, a trovy právneho zastúpenia v sume

2 114,11 € (slovom dvetisícstoštrnásť eur a jedenásť centov) na účet advokátky JUDr. Anny

Ščepkovej, advokátska kancelária, Saratovská 2/A, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) uznesením

sp. zn. z 11. októbra 2016 prijal na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej aj „sťažovateľka v 1. rade“), , ,

, , , ,

, , a (ďalej spolu len

„sťažovatelia“) pre namietané porušenie ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -82 z 31. mája 2016 (ďalej aj

„rozhodnutie krajského súdu“).

V podstatnej časti sťažnosti sťažovatelia uviedli, že sa v konaní vedenom

na Okresnom súde Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

žalobou doručenou 23. júna 2015 domáhali v pozícii žalobcov (vlastníkov bytov

a nebytových priestorov v dome na Ožvoldíkovej 1 až 11 v Bratislave) proti žalovanej

, nariadenia predaja jej bytu podľa § 11 ods. 5 zákona

č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“). Žalobu odôvodnili tým, že byt žalovanej je dlhodobo,

viac rokov, neobývaný a na jeho lodžii sa približne od roku 2013 usadili holuby.

Na podlahe lodžie sa v čase podania žaloby nachádzala už hrubá vrstva holubieho trusu, čo

sťažovatelia dokladali fotografiami priloženými k žalobe v obálke. Dôvodili, že holuby

uhniezdené na lodžii žalovanej znečisťujú aj byty ostatných vlastníkov. Pokojné

a hygienické bývanie ostatných vlastníkov bytov v dome je tak sústavne narušované.

Sťažovatelia taktiež k žalobe priložili list sťažovateľky v 1. rade (z 9. marca 2015)

pre žalovanú, ktorým sťažovateľka v 1. rade ako zástupkyňa vlastníkov v dome žiadala

žalovanú o vyčistenie a vydezinfikovanie lodžie, a pokiaľ bude byt aj naďalej neobývaný,

o jeho zabezpečenie proti holubom sieťou alebo pletivom; žalovaná na výzvu sťažovateľky

v 1. rade nereagovala. Sťažovatelia priložili tiež podnet sťažovateľky v 1. rade

na Regionálny úrad verejného zdravotníctva Bratislava a jeho odpoveď, v ktorej tento úrad

označil ako jediné riešenie podanie na súd podľa

Sťažovatelia teda argumentovali, že žalovaná svojou nečinnosťou napriek upozorneniam

a výzvam zo strany ostatných vlastníkov umožňuje trvalý výskyt holubov v lodžii jej bytu,

a tým znečisťovanie susedných bytov v dome, čo vedie k sústavnému narušovaniu

pokojného bývania ostatných vlastníkov bytov (ktoré predstavuje zákonný dôvod

na podanie žaloby podľa ). Písomným podaním

doručeným okresnému súdu 26. novembra 2015 vzali sťažovatelia žalobu späť s poukazom

na to, že žalovaná až na základe žaloby vykonala na balkóne nápravu, objednala si

špecializovanú firmu, ktorá odstránila holubí trus, vyčistila, vydezinfikovala balkón

a zasieťovala ho. K späťvzatiu sťažovatelia pripojili mail žalovanej z 30. októbra 2015,

v ktorom uviedla, že súd „informovala, že uvedený problém je ochotná riešiť“ a že „firma,

ktorú si najala, profesionálne vyčistila, dezinfikovala a zabezpečila balkón i okná

od holubov“. Sťažovatelia žiadali priznať náhradu trov konania.

Okresný súd uznesením č. k. -71 z 8. februára 2016 konanie zastavil,

sťažovateľom spoločne a nerozdielne priznal vrátenie súdneho poplatku za žalobu v sume

92,80 € a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť im spoločne a nerozdielne náhradu trov

konania pozostávajúcu z náhrady krátenej časti súdneho poplatku za žalobu vo výške 6,70 €

a z náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 1 308,10 €. Okresný súd v odôvodnení

uznesenia uviedol, že o náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 146 ods. 2 druhej vety

v spojení s prvou vetou

v znení účinnom do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“) a konštatoval, že sťažovatelia vzali

svoju dôvodne podanú žalobu späť pre správanie žalovanej, ktorá vykonala nápravu

závadného stavu až po podaní žaloby, preto okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť

sťažovateľom náhradu trov konania. Proti uzneseniu okresného súdu podala žalovaná

odvolanie, napadla uznesenie okresného súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov právneho

zastúpenia a odvolanie odôvodnila tým, že sťažovatelia sami zobrali žalobný návrh späť

v celom rozsahu, a je presvedčená, že v konaní pred súdom by neuniesli dôkazné bremeno

a boli by neúspešní. Ďalej namietla aktívnu legitimáciu sťažovateľov, keď niektorí z nich

nebývajú v danom vchode.

Krajský súd uznesením č. k. -82 z 31. mája 2016 uznesenie okresného

súdu v časti týkajúcej sa trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia zmenil

tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, a žalovanej náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal.

V odôvodnení uznesenia krajský súd okrem iného konštatoval: „Zavinenie

zastavenia konania treba vždy skúmať z procesného hľadiska... Predpokladom rozhodnutia

súdu o povinnosti odporcu nahradiť trovy súdneho konania navrhovateľovi pri zastavení

konania podľa § 146 ods. 2 O. s. p je však nielen to, že navrhovateľ vzal svoj návrh späť

pre správanie sa odporcu, ale súčasne musí byť splnená aj druhá podmienka ust. § 146

ods. 2 druhá veta , a to, že bol späť vzatý návrh, ktorý bol podaný dôvodne. Ak ide

o prípad, že k záveru, či návrh boj podaný dôvodne, je možné dôjsť až prejednaním veci

a meritórnym rozhodnutím, nemožno mať za to, že návrh bol podaný dôvodne...

Bez vykonaného dokazovania aj s prihliadnutím na tvrdenia žalovanej uvedené v jej

odvolaní však nemožno jednoznačne posúdiť dôvodnosť podanej žaloby žalobcami, teda,

či v skutočnosti išlo o taký závadný stav, ktorý by si vyžadoval žalobcami vynucovaný zásah

zo strany súdu v zmysle žalobného petitu, teda, či jednoznačne možno považovať žalobcami

podanú žalobu za dôvodnú, nakoľko ide o ich tvrdenia proti tvrdeniam žalovanej bez

preukázania, ktoré z nich sú pravdivé. Taktiež nemožno jednoznačne posúdiť,

či k odstráneniu údajného závadného stavu došlo zo strany žalovanej len v dôsledku

podanej žaloby a na jej základe začatého konania, alebo ako uviedla žalovaná, že uvedenú

údržbu vykonáva štandardne, čo bez vykonaného dokazovania nebolo možné vylúčiť,

pričom nebolo ani preukázané, či a v akej miere mohla žalovaná vzniknutému stavu

spôsobenému holubami aj po prípadnom vyčistení lodžie zabrániť.“ Odvolací súd preto

napadnuté uznesenie zmenil tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania v

zmysle , pretože pre použitie výnimky podľa

neboli splnené podmienky. Uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 27. júla

2016.

Sťažovatelia poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý

v uznesení sp. zn. zo 16. februára 2016 uviedol: „... zásada zavinenia

obsiahnutá v ustanovení , uplatňujúca sa

v prípade zastavenia konania (keď nebolo rozhodované meritórne), ktorá už z podstaty veci

vylučuje využitie kritéria úspechu vo veci, vychádza objektívne z toho (chápané v čisto

procesnom zmysle slova), kto zavinil, že konanie nemohlo dospieť do štádia meritórneho

rozhodovania a muselo byť zastavené (napr. pre späťvzatie žaloby). Inými slovami, pokiaľ

iba jedna procesná strana zaviní, že konanie je zastavené, a preto o veci nemôže byť

rozhodnuté meritórne, a tým zistené, či bol návrh podaný dôvodne, vzniká jej zásadne

povinnosť nahradiť trovy konania druhej procesnej strane.“

Poukázali tiež na nález ústavného súdu sp. zn. z 10. septembra 2009,

podľa ktorého kritérium procesného zavinenia treba posudzovať z objektívneho hľadiska,

a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa

domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby

konanie bolo zastavené.

Podľa sťažovateľov „súd v prípade rozhodovania o náhrade trov konania

zastaveného v dôsledku späťvzatia žaloby nie je oprávnený rozvíjať úvahy o tom, či bola

žaloba hmotnoprávne dôvodná, resp. do akej miery bola jej hmotnoprávna dôvodnosť

v doterajšom konaní preukázaná, tak ako to robí v napadnutom uznesení krajský súd“.

Sťažovatelia sú toho názoru, že v dôsledku svojvoľnej a arbitrárnej interpretácie

a aplikácie ustanovenia zo strany krajského súdu bolo porušené ich

základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Súčasne namietajú aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a ich právo na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu

a poznamenávajú, že „suma trov právneho zastúpenia, o ktorú vo veci sťažovateľov ide

(vyše 1.300,- EUR, ktorých náhrada bola priznaná okresným súdom), zďaleka prevyšuje

bagateľnú sumu; z judikatúry ústavného súdu je známe rozhodnutie, keď bolo vyhovené

ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov konania v rádovo

oveľa nižšej výške ()“.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo , , ,

, , , ,

, , a vlastniť majetok

podľa , základné právo na súdnu ochranu podľa

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ich právo na ochranu

majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -82

z 31. mája 2016 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -82 z 31. mája 2016 zrušuje a

vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. , , ,

, , , ,

, , a priznáva

úhradu trov právneho zastúpenia v sume 2.114,11 € (slovom dvetisíc jednostoštrnásť eur

a jedenásť centov), ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet ich právnej

zástupkyne JUDr. Anny Ščepkovej..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na výzvu ústavného súdu zo 14. novembra 2016 sa k veci listom sp. zn. Spr 3604/16

z 1. decembra 2016 doručeným ústavnému súdu 1. decembra 2016 vyjadril predseda

krajského súdu, v ktorom uviedol, že „V právnom spore žalobcov: ,

bytom a spol., proti žalovanej:

, bytom , o nariadenie predaja bytu, vedenom

na Krajskom súde v Bratislave ako odvolacom súde pod sp. zn.

(na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. ) odvolací senát zotrváva

na svojom stanovisku a pridržiava sa odôvodnenia svojho uznesenia č. k. -82

zo dna 31.05.2016“.

Súčasne oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ústavným súdom.

Dňa 22. decembra 2016 bolo ústavnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľov

z 19. decembra 2016, v ktorom prostredníctvom právnej zástupkyne uviedli: „Vzhľadom

na to, Že Krajský súd v Bratislave vo svojom vyjadrení k sťažnosti pod č. Spr 3604/16

z 01.12.2016 uviedol iba to, že odvolací senát zotrváva na svojom stanovisku a pridržiava

sa odôvodnenia napadnutého uznesenia, a teda nezaujal žiadne konkrétne stanovisko

k námietkam obsiahnutým v ústavnej sťažnosti, sťažovatelia v rámci svojej repliky ani

nemajú na čo reagovať...“

Súčasne oznámili, že „... súhlasia s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho

pojednávania“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na vlastníctvo podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového

protokolu uznesením krajského súdu č. k. -82 z 31. mája 2016.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch…

Podľa má každý právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ), preto ústavný súd pri posudzovaní problematiky

náhrady trov konania v konaniach pred všeobecnými súdmi vychádza z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vyslovil, že obsahom práva na spravodlivý súdny

proces je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov

konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci, pričom procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy

riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z a nasl. a

dohovoru. Aj rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách konania možno zasiahnuť

do základných práv a slobôd, predovšetkým porušiť právo na spravodlivý súdny proces

(, , , , ,

a iné.). V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že otázka náhrady trov konania

dosahuje ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by v procese interpretácie a aplikácie

príslušných ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu zo strany všeobecného

súdu bol obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny rozpor s princípom spravodlivosti

(napr. v dôsledku prepiateho formalizmu) či celkom nedostatočného odôvodnenia vydaného

rozhodnutia. Takýto postup všeobecného súdu nemôže byť tolerovaný, lebo predstavuje

v konečnom dôsledku zásah do základného práva účastníka na súdnu ochranu, na majetok

a v konečnom dôsledku aj na právnu pomoc (m. m. ).

Všeobecný súd by mal preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení

rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené

v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre

širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade

aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve súd

má poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola

zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (,

, , ).

Krajský súd v relevantnej časti rozhodnutia sp. zn. z 31. marca 2016

okrem iného uviedol:

„O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa v zmysle § 146 ods. 2 druhá

veta v spojení s prvá veta s odôvodnením, že žalobcovia vzali

svoju dôvodne podanú žalobu späť pre správanie sa žalovanej, ktorá vykonala nápravu

závadného stavu (ktorý bol dôvodom podania žaloby na súd) až po podaní žaloby, preto súd

uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom náhradu trov konania pozostávajúcu z

krátenej (nevrátenej) časti súdneho poplatku za žalobu vo výške 6,70 eura a z náhrady trov

právneho zastúpenia vo výške 1 308,10 eura za 3 úkony právnej služby po 354,97 eura (1.

prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dňa 22.06.2015, 2.

písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej - žaloba zo dňa 22.06.2015, 3. písomné

podanie na súd týkajúce sa veci samej - späťvzatie žaloby zo dňa 24.11.2015) + 3x režijný

paušál (rok 2015) po 8,39 eura + 20 % DPH náhrada trov právneho zastúpenia vyčíslená v

zmysle § 9, § 11 ods. 1 písm. a/, § 13 ods. 2, § 13a ods. 1 písm. a/, c/, § 16 ods. 3, § 18 ods.

3 vyhlášky č. Žalovanej povinnosť zaplatiť náhradu trov konania na účet

právnej zástupkyne žalobcov s poukazom na

Proti tomuto uzneseniu v časti týkajúcej sa náhrady trov právneho zastúpenia podala

v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, ktorá žiadala v tejto časti uznesenie súdu prvého

stupňa zmeniť a povinnosť nahradiť tieto trovy právneho zastúpenia žalobcom jej neuložiť

dôvodiac tým, že žalobcovia sami bez svojej právnej zástupkyne vzali žalobný návrh späť

v celom rozsahu a je presvedčená, že v konaní by neuniesli dôkazné bremeno a boli by

v konaní neúspešní. Považovala aktívnu legitimáciu žalobcov za spornú, nakoľko niektorí

z nich nebývajú v danom vchode a predmet sporu sa ich netýka. Uviedla, že o svoj majetok

sa stará štandardným spôsobom a celú žalobu berie ako osobnú zaujatosť jednej žalobkyne

ako organizátorky celej veci, s ktorou bola v kontakte a ktorá jej navrhovala odkúpenie jej

bytu a preto má za to, že išlo len o zámienku a očierniť ju. Uviedla, že jej tiež rôzne

hlodavce, holuby, šváby a pod. v bytoch vadia a malo by sa nájsť riešenie, na úrovni

mestskej časti, alebo správcu bytov. Právna zástupkyňa žalobcov jej napísala list, avšak

v tom čase nebola zdravotne v poriadku a ako náhle jej to zdravotný stav a práca dovolili,

išla skontrolovať byt tak, ako to roky robí, a nie na základe žaloby. Vyčíslené trovy

právneho zastúpenia tiež považovala za neopodstatnené a proti akýmkoľvek zásadám

právneho zastúpenia.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( ) prejednal vec podľa

O. s .p. v rozsahu odvolania, bez pojednávania podľa

a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne je dôvodné.

V prípade zastavenia konania ( ) vo všeobecnosti platí, že žiaden

z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa Z tejto

všeobecnej zásady však platí výnimka podľa , a to podľa prvej vety

tohto ustanovenia ak niektorý z účastníkov konania zavinil, že sa konanie muselo zastaviť,

kedy je tento povinný uhradiť trovy konania druhému účastníkovi konania a podľa druhej

vety tohto ustanovenia, ak navrhovateľ vzal svoj návrh, ktorý bol podaný dôvodne, späť pre

správanie sa odporcu.

Zavinenie zastavenia konania treba vždy skúmať z procesného hľadiska. Kritérium

procesného zavinenia treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým,

čoho sa navrhovateľ v konaní domáhal a resp. akého výsledku sa domáhal a skutočnosti,

pre ktorú neskôr navrhovateľ vzal svoj návrh späť. Predpokladom rozhodnutia súdu

o povinnosti odporcu nahradiť trovy súdneho konania navrhovateľovi pri zastavení konania

podľa je však nielen to, že navrhovateľ vzal svoj návrh späť

pre správanie sa odporcu, ale súčasne musí byť splnená aj druhá podmienka ust. § 146

ods. 2 druhá veta , a to že bol späť vzatý návrh, ktorý bol podaný dôvodne. Ak ide

o prípad, že k záveru, či návrh bol podaný dôvodne, je možné dôjsť až prejednaním veci

a meritómym rozhodnutím, nemožno mať za to, že návrh bol podaný dôvodne.

Žalobcovia sa žalobou domáhali, aby súd v súlade s

Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov nariadil predaj vyššie špecifikovaného bytu

žalovanej a svoju žalobu odôvodnili tým, že žalovaná ako výlučná vlastníčka predmetného

bytu v rozpore s o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov nezabezpečuje údržbu svojho bytu, čím zasahuje do výkonu vlastníckeho práva

ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov, a to tak, že byt žalovanej je dlhodobo

neobývaný a na jeho lodžii sa približne od r. 2013 usadili holuby, ktoré znečisťujú nielen

byt žalovanej, ale aj byty ostatných vlastníkov (lodžie, okná, parapety). Zo strany žalobcov

došlo k opakovaným pokusom o zabezpečenie nápravy v byte žalovanej, avšak bezúspešne,

a preto sú nútení domáhať ochrany výkonu svojho vlastníckeho práva prostredníctvom

súdu. Pred začatím pojednávania písomným podaním doručeným súdu dňa 26.11.2015

žalobcovia oznámili, že žalobu berú v celom rozsahu späť z dôvodu, že žalovaná po začatí

konania vykonala na balkóne nápravu, objednala si špecializovanú firmu, odstránila holubí

trus, vyčistila a vydezinfikovala balkón a zasieťovala ho, teda vykonala to, čo bolo obsahom

žiadosti o nápravu v zmysle listu žalobkyne 1/ zo dňa 09.03.2015 adresovanej žalovanej.

Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách konania spočívajúcich v trovách

právneho zastúpenia vychádzal z ust. druhá veta v spojení s

ods. 1 prvá veta s odôvodnením, že žalobcovia vzali svoju dôvodne podanú žalobu

späť pre správanie sa žalovanej, ktorá vykonala nápravu závadného stavu (ktorý bol

dôvodom podania žaloby na súd) až po podaní žaloby.

Bez vykonaného dokazovania aj s prihliadnutím na tvrdenia žalovanej uvedené v jej

odvolaní však nemožno jednoznačne posúdiť dôvodnosť podanej žaloby žalobcami, teda, či

v skutočnosti išlo o taký závadný stav, ktorý by si vyžadoval žalobcami vynucovaný zásah

zo strany súdu v zmysle žalobného petitu, teda, či jednoznačne možno považovať žalobcami

podanú žalobu za dôvodnú, nakoľko ide o ich tvrdenia proti tvrdeniam žalovanej

bez preukázania, ktoré z nich sú pravdivé. Taktiež nemožno jednoznačne posúdiť, či

k odstráneniu údajného závadného stavu došlo zo strany žalovanej len v dôsledku podanej

žaloby a na jej základe začatého konania, alebo ako uviedla žalovaná, že uvedenú údržbu

vykonáva štandardne, čo bez vykonaného dokazovania nebolo možné vylúčiť, pričom nebolo

ani preukázané, či a v akej miere mohla žalovaná vzniknutému stavu spôsobenému

holubami aj po prípadnom vyčistení lodžie zabrániť.

Z týchto dôvodov, keďže bez vykonaného dokazovania vo veci samej nebolo možné

jednoznačne vyvodiť, že žalobcovia vzali svoju žalobu späť pre správanie sa žalovanej, či

späťvzatím návrhu došlo k požadovanému výsledku, na základe čoho došlo k späťvzatiu, ani

súčasné splnenie druhej podmienky ust. druhá veta , t. j. že žaloba

žalobcov bola podaná dôvodne, odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej

časti týkajúcej sa trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia podľa § 220

zmenil a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania v zmysle

ods. 1 písm. d , nakoľko pre použitie výnimky podľa neboli

splnené podmienky.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1

a v spojení s a žalovanej, úspešnej v odvolacom

konaní, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnila

a ani jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.“

Preskúmaním rozhodnutia krajského súdu č. k. -82 z 31. mája 2016

ústavný súd dospel k názoru, že námietky sťažovateľov sú opodstatnené. Napadnuté

rozhodnutie krajského súdu nenapĺňa požiadavku spravodlivého procesu z hľadiska kritérií

spravodlivého procesu. Otázka náhrady trov konania môže nadobudnúť ústavnoprávnu

dimenziu napr. vtedy, ak v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení

procesného predpisu zo strany všeobecných súdov je obsiahnutý prvok svojvôle alebo

extrémny rozpor s princípmi spravodlivosti. Toto pochybenie bolo zistené aj v teraz

prerokúvanej veci.

Podľa ustanovenia ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa

muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť

návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Z ustanovenia vyplývalo, že ak bol pre správanie žalovaného vzatý

návrh späť a ten bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania žalovaný.

Z uvedeného pravidla vyplývajú tri predpoklady priznania náhrady trov konania žalobcovi,

a to späťvzatie žaloby žalobcom, správanie žalovaného a dôvodnosť žaloby (obdobne

). Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že

bez akejkoľvek opory v dokazovaní spochybnil dôvodnosť podanej žaloby sťažovateľmi

a svojvoľne rozhodol. Takýto postup bol v rozpore nielen s textom , ale aj

so zmyslom a účelom tohto zákonného ustanovenia.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského

súdu nemožno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Krajský súd napadnutým uznesením porušil právo sťažovateľov na spravodlivý

súdny proces zaručený (resp. dohovoru).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na vlastníctvo

zaručeného v a práva na majetok zaručeného v dodatkového

protokolu ústavný súd uvádza, že všeobecný súd môže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo

vyplývajúce z a právo vyplývajúce z dodatkového protokolu,

ak toto porušenie vyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru, k čomu v danom

konaní došlo. Porušenie princípov spravodlivého súdneho konania teda v danom prípade

viedlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1

, ako aj práva na majetok podľa dodatkového protokolu (obdobne aj

).

Na základe uvedeného potom ústavný súd napadnuté uznesenie krajského súdu

zrušil. Po znovuprejednaní veci krajský súd, bez toho, aby vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie, opätovne sám rozhodne v súlade s právnym názorom vysloveným

v tomto rozhodnutí.

III.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v súlade s citovaným zákonným ustanovením napokon rozhodol aj

o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred

ústavným súdom.

Právna zástupkyňa sťažovateľov vyčíslila trovy konania v celkovej sume 2 114,11 €.

Ústavný súd podľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“) priznal jedenástim sťažovateľom náhradu trov konania z dôvodu trov právneho

zastúpenia v celkovej sume 1 761,76 €, a to za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava

zastupovania vykonané v roku 2016) v sume po 143 € a dva režijné paušály v sume

po 8,58 €. Priznanú sumu bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky,

keďže právna zástupkyňa sťažovateľov je platcom DPH; celková odmena za poskytnuté

právne služby tak predstavuje sumu 2 114 €.

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľov ( v spojení s Civilného

sporového poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2017