Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 196/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2009

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka

a Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť E. R., B., L. R., JUDr. M. P., B., d. K., B., Ing. Š. B.,

B., a Ing. A. B., B., zastúpených advokátkou JUDr. J. M., B., vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a ,

ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 29. februára 2008

a takto

rozhodol:

1. Základné právo E. R., L. R., JUDr. M. P., d. K., Ing. Š. B. a Ing. A. B. na súdnu

ochranu podľa a právo podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na ochranu

majetku podľa a Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd b o l o p o r u š e n é

uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 29. februára 2008 v časti,

v ktorej rozhodol o trovách účastníkov (navrhovateľa a odporcov v 1. rade až 6. rade)

konania.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 29. februára 2008

v časti, v ktorej rozhodol o trovách účastníkov (navrhovateľa a odporcov v 1. rade až

6. rade) konania, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť E. R., L. R., JUDr. M. P., d. K.,

Ing. Š. B. a Ing. A. B. trovy právneho zastúpenia v sume 476,59 € (slovom

štyristosedemdesiatšesť eur a päťdesiatdeväť centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto

nálezu na účet ich právnej zástupkyne advokátky JUDr. J. M., B.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 26. augusta

2008 doručená sťažnosť E. R., L. R., JUDr. M. P., d. K., Ing. Š. B. a Ing. A. B. (ďalej len

„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), ako aj práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 29. februára 2008.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -329 z 13. decembra 2005 v znení opravného uznesenia

č. k. -353 z 18. januára 2007 bolo konanie v právnej veci navrhovateľa

Slovenská republika – I. ... o určenie neplatnosti právnych úkonov a iné na základe

späťvzatia návrhu navrhovateľom zastavené a všetkým odporcom (sťažovateľom) bola

priznaná náhrada trov konania v celkovej sume 328 734,50 Sk. Na základe odvolania

navrhovateľa proti výroku uznesenia prvostupňového súdu o trovách konania krajský súd

napadnutým uznesením zmenil uznesenie okresného súdu (v znení opravného uznesenia)

v napadnutej časti týkajúcej sa výroku o náhrade trov konania vo vzťahu medzi

navrhovateľom a odporcami (sťažovateľmi) tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal

náhradu trov konania. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 25. júna 2008.

Sťažovatelia tvrdili, že napadnutým uznesením krajského súdu (v časti o náhrade trov

konania) boli porušené už uvedené práva, čo odôvodňujú tým, že „okresný súd... ako

prvostupňový súd v predmetnom konaní priznal svojim rozhodnutím všetkým odporcom

náhradu trov konania podľa prvej vety ustanovenia ... preto, lebo

navrhovateľ svojim procesným úkonom zavinil, že sa konanie muselo zastaviť. Pritom

v odôvodnení tiež uviedol, že nebolo možné konštatovať, že by navrhovateľ zobral svoj

návrh späť z dôvodu správania sa odporcov a ani, že bol návrh podaný dôvodne. Nešlo teda

o prípad podľa § 146 ods. 2 druhá veta.

Krajský súd... právne posúdil otázku náhrady trov konania úplne odlišne od

právneho posúdenia tejto otázky prvostupňovým súdom a svojim uznesením zmenil

rozhodnutie prvostupňového súdu o náhrade trov konania tak, že žiadnemu z účastníkov

nepriznal náhradu trov konania.“.

Sťažovatelia poukázali na rozhodovaciu prax všeobecných súdov, podľa ktorej

„... v takomto prípade, súd rozhodne o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 146

ods. 2 “. Poukázali napr. na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 27. októbra 1992 sp. zn. , v ktorom sa uvádza „Ak navrhovateľ vezme návrh

späť a nejde o prípad podľa druhá veta z procesného hľadiska zásadne

platí, že zavinil zastavenie konania a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy konania.“,

a na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 1995 sp. zn.

, podľa ktorého „Ak súd v časti zastaví konanie na základe späťvzatia žaloby,

rozhodne o náhrade trov konania v tejto časti podľa “

Podľa názoru sťažovateľov kým okresný súd aplikoval na rozhodnutie o náhrade trov

konania ustanovenie v súlade s ustálenou judikatúrou, „krajský súd...

svoje rozhodnutie... odlišne od judikatúry, oprel o odsek 1 ustanovenia “.

V ďalšom poukázali na rozhodovaciu prax ústavného súdu, ktorý sa vo viacerých

rozhodnutiach vyslovil k princípu právnej istoty ako súčasti práva na súdnu ochranu podľa

„Ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola

právoplatne vyriešená podstatne odchylným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne

vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty

v zmysle a môže tým porušiť aj právo účastníka

súdneho konania na súdnu ochranu podľa

()“.

Krajský súd odôvodnil skutočnosť, že na predmetný prípad neaplikuje ustanovenie

prvú vetu iba tak, že „V danom prípade... nejde (vzhľadom na dôvody

späťvzatia návrhu) o typickú situáciu predpokladanú ust. vety prvej ,

keď nemožno konštatovať len a výlučné zavinenie navrhovateľa pri zastavení konania so

súčasným konštatovaním, že v danom prípade nešlo o prípad celkom bezdôvodne podaného

návrhu... Pritom podľa tohto odôvodnenia, súd vylúčil na daný prípad aplikáciu

ustanovenia prvej vety najmä preto, lebo nesprávne a v rozpore s dikciou

tohto ustanovenia požadoval na jeho aplikáciu, okrem zavinenia navrhovateľa, že sa

konanie zastavilo, aj existenciu takej podmienky, ktorú prvá veta ustanovenia § 146 ods. 2

vôbec neobsahuje, a to podmienku týkajúcu sa dôvodnosti podania návrhu... Krajský súd...

ustanovenie ... aplikoval svojvoľne a napadnutým rozhodnutím spôsobil

sťažovateľom majetkovú ujmu vo výške 328,734,50 Sk...

Rozhodnutie odvolacieho súdu sťažovatelia nemohli predvídať, nakoľko vedeli, že

zastavenie konania zavinil sám navrhovateľ, lebo konanie sa muselo zastaviť iba preto, že

navrhovateľ zobral svoj návrh späť a s ohľadom na ustálenú judikatúru preto rozumne

očakávali, že im bude navrhovateľ, v súlade so zákonom, povinný trovy konania nahradiť.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vo veci

rozhodol takto:

„1. Základné právo odporcov 1/ - 6/ rade podľa ..., ako aj ich

právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... boli uznesením Krajského súdu... č. k. -360

z 29. februára 2008 porušené.

2. Základné právo vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku podľa

... a právo na pokojné užívanie majetku podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru... bolo výrokom uznesenia Krajského súdu... č. k. -360

z 29. februára 2008, v časti týkajúcej sa výrokov o náhrade trov konania vo vzťahu medzi

navrhovateľom a odporcami 1/ až 6/ porušené.

3. Zrušuje sa výrok Krajského súdu... č. k. -360 z 29. februára 2008,

v časti týkajúcej sa výrokov o náhrade trov konania vo vzťahu medzi navrhovateľom

a odporcami 1/ až 6/ rade a vec v rozsahu zrušenia vracia Krajského súdu v Bratislave na

ďalšie konanie.

4. Krajský súd... je povinný nahradiť odporcom 1/ - 6/ trovy konania na účet

advokátky JUDr. J. M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“.

2. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -11 zo 14. júla 2009 ju prijal na ďalšie konanie.

3. K prijatej sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) vyjadrila predsedníčka krajského súdu

podaním č. Spr. 3402/2009 z 29. júla 2009 a k jej stanovisku zaujali postoj sťažovatelia

v podaní z 18. augusta 2009.

3.1 Predsedníčka krajského súdu predmetnú výzvu predložila na vyjadrenie

príslušnému predsedovi senátu, ktorý uviedol, že „... dôvodom späťvzatia sú iné

prebiehajúce konania, v ktorých okruh účastníkov na strane navrhovateľa a odporcov je

rovnaký, a ktoré konania zároveň v širšej miere riešia otázky sporné medzi účastníkmi

konania. ...

V danom prípade, podľa názoru odvolacieho senátu, nešlo (vzhľadom na vyššie

uvedené dôvody späťvzatia návrhu) o typickú situáciu predpokladanú ustanovením § 146

ods. 2 vety prvej , keď nebolo možné konštatovať len a výlučne zavinenie

navrhovateľa pri zastavení konania, z ktorého dôvodu aj odvolací súd pri rozhodnutí

o náhrade trov aplikoval ustanovenie , ktoré má všeobecnú

povahu ...“. Na základe uvedeného považovala sťažnosť za nedôvodnú.

3.2 Právna zástupkyňa sťažovateľov k stanovisku krajského súdu uviedla, že

„... z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu... bolo zistené, že... prevzala právny názor

predsedu senátu 5Co, s ktorým sa pravdepodobne stotožnila.

Pokiaľ ide o právny názor predsedu senátu 5Co, že vzhľadom na dôvody späťvzatia

návrhu nejde o typickú situáciu, predpokladanú ust. vety prvej , keď

nemožno konštatovať len a len výlučné zavinenie navrhovateľa pri zastavení konania so

súčasným konštatovaním, že v danom prípade nešlo o prípad celkom bezdôvodne podaného

navrhuje zavádzajúci.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že žaloba bola podaná 26. 05. 2003

a konanie bolo právoplatne skončené v júni 2008. Za toto obdobie odporcovia... reagovali

na všetky výzvy súdu, podávali vyjadrenia, právna zástupkyňa sa zúčastňovala vytýčených

pojednávaní..., ktoré sa z dôvodov na strane žalobcu nekonali. Na ostatné pojednávanie sa

právny zástupca žalobcu nedostavil. Súdu faxovým podaním oznámil, že berie žalobu spať

v celom rozsahu...“.

4. Podľa ústavný súd prerokoval túto vec na

neverejnom zasadnutí, pretože obaja účastníci vyslovili súhlas s tým, aby sa v tejto veci

upustilo od ústneho pojednávania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo, ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok.

5. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti boli relevantné aj v danej veci.

6. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) každý má

právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenské republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Podľa žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa

jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené [ods. 1 písm. c)]. Ak niektorý z účastníkov

zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre

správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy

konania odporca (odsek 2).

7. O uplatnení niektorého z princípov upravujúcich náhradu trov konania, ktoré

vyplývajú z až , rozhodovali aj okresný súd a krajský súd. Z týchto

ustanovení vyplýva, že všeobecný súd rozhoduje o náhrade trov konania podľa vopred

ustanovených zásad a podľa úkonov, ktoré boli v konaní vykonané účastníkmi a ich

právnymi zástupcami. Výška náhrady trov konania sa určí tiež podľa osobitných predpisov.

8. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že výrok namietaného rozhodnutia

krajského súdu v časti, v ktorej rozhodol o náhrade trov konania vzniknutých štátu (ktorých

náhradu štátu nepriznal, pozn.), nebol napadnutý sťažnosťou (z obsahu sťažnosti ani

navrhovaného petitu to nevyplýva), preto touto časťou sa nezaoberal, a teda v tejto časti je

výrok namietaného rozhodnutia krajského súdu nedotknutý.

9. Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu v ostatnej

(napadnutej) časti, t. j. v časti, v ktorej rozhodol o trovách účastníkov (navrhovateľa

a odporcov v 1. rade až 6. rade) konania, a konštatoval, že jeho rozhodnutie je v rozpore so

zásadou spravodlivého súdneho konania obsiahnutou v a

dohovoru a potom aj v rozpore s právom na ochranu majetku obsiahnutým v čl. 20 ods. 1

a dodatkového protokolu.

10. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla

sám osebe intenzitu predstavujúcu porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže

účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov

konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi

vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného výroku o nákladoch

konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu

ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné

základné právo. Ústavný súd už rozhodoval o ústavnosti rozhodnutí o trovách konania

(napr. , , ).

11. Krajský súd v napadnutom uznesení z 29. februára 2008 uviedol (v rozsahu

námietok sťažovateľov), že „... Súd prvého stupňa... rozhodnutie v časti týkajúcej sa

náhrady trov konania... odôvodnil... aplikáciou ust. 146 ods. 2 vety prvej , keď

navrhovateľ späťvzatím návrhu zavinil z procesného hľadiska zastavenie konania, je preto

povinný uhradiť jeho trovy, pričom nemožno konštatovať, že navrhovateľ vzal späť návrh

z dôvodu správania sa odporcov (kedy by bolo namieste rozhodnutie o náhrade trov

v zmysle vety druhej ) ani že by návrh na začatie konania bol podaný

dôvodne...

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie navrhovateľ, navrhol jeho zmenu

v časti týkajúcej sa náhrady trov konania účastníkov a štátu tak, že ani jednému

z účastníkov či štátu sa neprizná právo na náhradu trov.

Poukázal na skutočnosť, že dôvodom späťvzatia návrhu z jeho strany bol stav, kedy

po rozhodnutí Krajského pozemkového úradu z 3. 12. 2005 o nevyhovení protestu

prokurátora... z 24. 7. 2002 proti rozhodnutiu Okresného úradu Bratislava I

č. 090/13601/98 - Tr. a v dôsledku prevodu vlastníctva na ďalšie osoby odporkyňou 1/ došlo

k podstatnej zmene právnej situácie, ktorá vyžaduje uplatnenie nárokov, navrhovateľa proti

odporcom inými právnymi prostriedkami. Taktiež v dôsledku skutočnosti prevodov

vlastníctva na ďalšie osoby, teda správaním sa odporcov, sa ďalej rozširoval okruh

účastníkov tak, že konanie vo veci samej vzhľadom na neexistenciu predbežnej úpravy

pomerov strácalo svoj účel z hľadiska procesnej hospodárnosti. Uvedené skutočnosti

považoval navrhovateľ za významné z hľadiska splnenia podmienok ust. ako

dôvodov osobitného zreteľa pre rozhodnutie súdu o nepriznaní náhrady trov konania...

Záverom poukázal odvolateľ na skutočnosť, že z celého priebehu konania a dôkazov

v spise nemožno vyvodiť záver o bezdôvodnosti návrhu na začatie konania, navrhovateľ sa

naďalej považuje za osobu, ktorej bolo neoprávnene odňaté vlastnícke právo k veciam,

ktoré boli predmetom namietaných prevodov, navrhovateľ prostredníctvom správcu majetku

štátu si plní zákonnú povinnosť v smere ochrany a navrátenia tohto majetku, čím nakoniec

dôvodil i priamo späťvzatie návrhu na začatie konania...

Odporcovia vo vyjadrení k odvolaniu navrhli potvrdenie napadnutej časti uznesenia

súdu prvého stupňa, uplatnili si zároveň náhradu trov odvolacieho konania ...

Odvolací súd prejednal vec... bez nariadenia odvolacieho pojednávania..., dospel

pritom k záveru, že odvolanie je dôvodné.

Z obsahu písomného späťvzatia návrhu navrhovateľa zo 6. decembra 2005 vyplýva,

že jeho dôvodom sú iné prebiehajúce konania, v ktorých okruh účastníkov na strane

navrhovateľa a odporcov je rovnaký a ktoré konania zároveň v širšej miere riešia otázky

sporné medzi účastníkmi konania...“.

12. Krajský súd právne závery, na základe ktorých zmenil prvostupňové rozhodnutie,

formuloval takto: „Pri použití ust. vety prvej je potrebné otázku, či

účastník konania zavinil, že konanie muselo byť zastavené, posudzovať podľa procesného

výsledku. Ak došlo k zastaveniu konania (napr. podľa ust. v prípade, že

navrhovateľ vzal účinne späť návrh na začatie konania), nemá zásadne žiadny z účastníkov

( ) právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku. Len

výnimočne možno ( ) uložiť niektorému z účastníkov povinnosť nahradiť

druhému z účastníkov trovy zastaveného konania, a to tomu z účastníkov, ktorý zavinil, že

konanie muselo byť zastavené (veta prvá) resp. túto povinnosť uložiť odporcovi v prípade,

že bol návrh vzatý späť pre jeho správanie, pričom návrh bol podaný dôvodne (veta druhá

ust. ).

V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu nejde (vzhľadom na dôvody

späťvzatia návrhu) o typickú situáciu predpokladanú ust. vety prvej ,

keď nemožno konštatovať len a výlučné zavinenie navrhovateľa pri zastavení konania so

súčasným konštatovaním, že v danom prípade nešlo o prípad celkom bezdôvodne podaného

návrhu, rovnako tak v súdenej veci neprichádza do úvahy ani aplikácia ust. § 146 ods. 2

vety druhej , keď z obsahu spisu nevyplýva, že by zo strany odporcov došlo k takému

ich správaniu, ktorého následkom by bol zánik uplatneného nároku.

Neostalo potom odvolaciemu súdu než napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

v časti týkajúcej sa výrokov o náhrade trov konania vo vzťahu medzi navrhovateľom

a odporcami zmeniť ( ), keď neboli podmienky pre potvrdenie, ale ani pre

zrušenie napadnutej časti uznesenia a rozhodnúť o náhrade trov za použitia ust. § 146

ods. 1 písm. c/ ..

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. §

151 ods. 1 , v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi ( v spojení

s ) náhradu trov priznať nebolo možné, pre neuplatnenie tejto náhrady.“

13. Aj keď všeobecný súd rozhoduje o nákladoch konania z úradnej povinnosti (aj

bez návrhu), neušlo pozornosti ústavného súdu, že navrhovateľ v podanom odvolaní žiadal

krajský (odvolací) súd rozhodnúť o trovách konania podľa (pri zohľadnení

dôvodov osobitného zreteľa), a nie podľa (ako rozhodol krajský

súd v namietanom uznesení). Rovnako z podaného odvolania z 27. decembra 2005 vyplýva,

že žalobu proti odporcom v 1. rade až 6. rade podal navrhovateľ z opatrnosti – na

zamedzenie situácie, aby po prípadnom vyhovení protestu prokurátora pozemkovým

úradom (k čomu nedošlo, pozn.) nebolo toto rozhodnutie nevykonateľné (kvôli

medzičasnému prevodu vlastníctva na ďalšie osoby) a boli by potrebné iné/ďalšie súdne

konania. Uvedenú opatrnosť navrhovateľ v rámci podaného odvolania zvýraznil tým, že

ihneď, ako sa dozvedel o nevyhovení protestu prokurátora krajským pozemkovým úradom

(jeho rozhodnutím z 3. decembra 2005), zobral návrh podaním zo 6. decembra 2005 späť.

Z uvedených dôvodov (zjednodušene povedané) sa proti odporcom (sťažovateľom) viedlo

súdne konanie od 26. mája 2003 a bolo skončené jeho zastavením (v dôsledku späťvzatia

návrhu navrhovateľom) 13. decembra 2005.

14. Krajský súd rozhodol o náhrade trov konania vo vzťahu k účastníkom konania

podľa tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov

konania, resp. navrhovateľovi nepriznal ich náhradu (ako úspešnému) za odvolacie konanie.

Teda zmenil prvostupňové rozhodnutie, čo sťažovatelia, ako uvádzajú „nemohli

predvídať“, keďže vychádzali zo záveru, že „zastavenie konania zavinil sám navrhovateľ“,

čím podľa ich názoru krajský súd aplikoval ustanovenie „svojvoľne a

napadnutým rozhodnutím spôsobil sťažovateľom majetkovú ujmu...“. Sťažovatelia vytýkali

krajskému súdu, že v súvislosti s interpretáciou ustanovenia prvej vety

„okrem zavinenia navrhovateľa, že sa konanie zastavilo“, vyžadoval (neoprávnene) aj

splnenie ďalšej podmienky, „a to podmienku týkajúcu sa dôvodnosti podania návrhu“.

15. Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo

veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná

náhrada nákladov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená

rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Pri zastavení konania je potom pre vyriešenie

otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov

z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia je potom

treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana

v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca

strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že

späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či

v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre

možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu

k žalobnej požiadavke (petitu). Inými slovami, použitý termín „zavinenie“ nemožno

interpretovať – čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre – v doslovnom jazykovom zmysle, ale

vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie účastníka konania (teda aj

jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu).

16. V posudzovanej veci okolnosti prípadu nasvedčujú tomu (vychádzajúc z obsahu

„späťvzatia návrhu vo veci samej“ zo 6. decembra 2005 a podaného odvolania

z 27. decembra 2005), že žalobca vzal návrh späť pre iné – medzi účastníkmi prebiehajúce

konania, ktoré v širšej miere riešia sporné otázky medzi účastníkmi, ako aj v dôsledku

nevyhovenia protestu prokurátora – (pozri bod 13). Z uvedeného potom vyplýva (iné

z obsahu spisu nevyplýva, pozn.), že späťvzatie žaloby „zavinil“ žalobca (navrhovateľ),

pričom krajský súd v napadnutom rozhodnutí neuviedol žiadne relevantné dôvody pre

závery o tom, že sa návrh zobral späť pre správanie odporcov (sťažovateľov). Vo vzťahu

k spolu/zavineniu odporcov (sťažovateľov) na zastavení konania krajský súd uviedol iba to,

že „... nemožno konštatovať len a výlučné zavinenie navrhovateľa pri zastavení konania“.

Tieto závery sú ústavným súdom nepreskúmateľné, pretože ich nijako krajský súd ďalej

(a v súlade s obsahom „späťvzatia“, prípadne odvolania navrhovateľa, či ostatného súdneho

spisu) neodôvodnil. Ústavný súd rovnako nesúhlasí s interpretačnou konštrukciou krajského

súdu (bod 12), ktorý najskôr v súvislosti so späťvzatím návrhu favorizoval postup podľa

(takéto favorizovanie zo zákona nevyplýva, pozn.) a následne

nesprávne zmiešal zákonné predpoklady prvej a druhej vety , hoci tieto

majú odlišné právne následky pre účastníkov konania (ako správne uvádzajú tiež

sťažovatelia, pozn.).

17. Krajský súd teda rozhodol v danej veci celkom formalisticky, svojvoľne

a arbitrárne bez toho, aby mal jeho výrok rozumný základ v obsahu spisu a poskytoval

rozumné vysvetlenie toho, prečo „... nemožno konštatovať len a výlučné zavinenie

navrhovateľa...“. Všeobecné súdy nemôžu rozhodovať na základe síce zdanlivo ľahko sa

ponúkajúceho formalistického argumentu, v skutočnosti však argumentu, ktorý bol

v zjavnom rozpore s obsahom spisu a s platným procesným predpisom (bod 13 a15).

18. Nech už všeobecné súdy v konkrétnej veci aplikujú všeobecné procesné pravidlo

alebo výnimku z neho, sú povinné svoje rozhodnutie presvedčivo vyložiť, a toto

rozhodnutie musí mať oporu v súdnom spise, inak dochádza k porušovaniu základných

procesných práv účastníkov konania (porovnaj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci Baumann proti Rakúsku zo 7. októbra 2004 č. 76809/01).

19. V sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu.

Aj úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom

poriadku určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods. 4

). Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba

vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 a 4 ). Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje

základné právo na súdnu ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na

jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.

20. Z uvedeného je zrejmé, že ústavný súd nepovažuje záver krajského súdu týkajúci

sa I. a III. výroku napadnutého rozhodnutia za ústavne konformný, lebo súd pri aplikácii

príslušných ustanovení a ich interpretácií nedodržal imperatív „zákonom stanoveného

postupu“, obsiahnutý v , v dôsledku čoho jeho rozhodnutím došlo

k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu (rovnako tak práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a v dôsledku uvedených porušení aj porušenie čl. 20

ods. 1 a dodatkového protokolu).

21. S ohľadom na to, že krajský súd svojím rozhodnutím porušil označené práva,

ústavný súd napadnuté rozhodnutie krajského súdu v namietanom rozsahu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie [, a ] .

22. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. J. M.

Právna zástupkyňa sťažovateľov si uplatnila ich náhradu v sume 476,59 €, ktorá

neprevyšuje ich celkové náklady, preto z nej ústavný súd vychádzal. Vyčíslená úhrada

vychádza z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov: prevzatie vecí a podanie sťažnosti v roku 2008 – § 11 ods. 2, t. j. 105,36 €

(3 174,00 Sk) x 2, t. j. 210,72 € a režijný paušál – § 16 ods. 3, t. j. 6,30 € (190 Sk) x 2, t. j.

12,61 €. Trovy konania odporcu v 1. rade predstavujú sumu 210,72 € + 19 % DPH (40,04 €)

+ režijný paušál 12,61 €, spolu sumu 263,37 €. Trovy konania odporcu v 2. rade predstavujú

sumu 210,72 € + 40,04 € DPH, spolu 250,76 € - 20 %, t. j. 200,61 € + režijný paušál

12,61 €, spolu 213,22 €, teda spolu 476,59 €, ktorú krajský súd uhradí na účet právnej

zástupkyne sťažovateľov v lehote dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009