Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 638/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. februára 2017

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej, sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu

Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti Košice, zastúpenej advokátkou

Mgr. Marcelou Grancovou, Kováčska 28, Košice, pre namietané porušenie jej základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na vlastníctvo podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Prešove č. k. -279 z 31. marca 2016 takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a právo

na vlastníctvo podľa , právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo

na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. -279

z 31. marca 2016 v časti potvrdzujúcej rozsudok Okresného súdu Svidník č. k.

-261 z 13. novembra 2014 vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi

žalobcom a žalovanou v 1. rade p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. -279 z 31. marca 2016

v časti potvrdzujúcej rozsudok Okresného súdu Svidník č. k. -261

z 13. novembra 2014 vo výroku o trovách konania prvoinštančného konania vo vzťahu

medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade a v časti výroku o trovách odvolacieho konania

vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade z r u š u j e a v rozsahu zrušenia vec

v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho

zastúpenia v sume 454,74 € (slovom štyristopäťdesiatštyri eur a sedemdesiatštyri centov)

na účet Mgr. Marcely Grancovej, Kováčska 28, Košice, vedený vo VÚB, a. s., číslo účtu:

IBAN: SK94 0200 0000 00290385 1753, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) uznesením

č. k. -14 z 28. septembra 2016 prijal na ďalšie konanie sťažnosť

, (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie

jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a práva na vlastníctvo podľa

(ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

2

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -279 z 31. marca

2016 (ďalej aj „rozhodnutie krajského súdu“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že v konaní vedenom na Okresnom súde Svidník

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. a v nadväzujúcom odvolacom konaní

vedenom na krajskom súde pod sp. zn. vystupovala ako žalovaná v 1. rade.

Rozsudkom z 13. novembra 2014 okresný súd rozhodol vo veci samej tým, že vo vzťahu

k nej žalobu zamietol z dôvodu, že sťažovateľka nebola v konaní pasívne vecne

legitimovanou. Trovy konania sťažovateľke nepriznal napriek tomu, že vo veci mala plný

úspech a od počiatku sa domáhala zamietnutia žaloby, resp. zastavenia konania vo vzťahu

k nej. Okresný súd rozhodnutie o nepriznaní trov konania sťažovateľke, ktorá mala v konaní

plný úspech, odôvodnil ustanovením platného

a účinného do 30. júna 2016 (ďalej aj „OSP“), t. j. existenciou dôvodov hodných osobitného

zreteľa. Sťažovateľka podala proti uvedenému rozsudku okresného súdu v časti

jeho výroku, ktorým jej nebola priznaná náhrada trov konania, odvolanie. Rozhodnutím č.

k. -279 z 31. marca 2016 krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu

z 13. novembra 2014 vo výroku o trovách konania a zároveň sťažovateľke nepriznal trovy

odvolacieho konania.

3. Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla, že krajský súd v rozhodnutí č. k.

-279 z 31. marca 2016 konštatoval, že súd prvého stupňa žalobu proti nej ako

žalovanej v 1. rade zamietol, a teda keďže bola vo veci úspešná, ako úspešnej účastníčke by

jej patrila náhrada trov konania podľa zásady úspechu vo veci. Súd prvého stupňa však

o trovách konania rozhodol podľa , podľa ktorého súd nemusí výnimočne

náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať, ak sú tu dôvody hodné osobitného

zreteľa. Krajský súd v namietanom uznesení taktiež uviedol, že ak súd prvého stupňa ako

okolnosť hodnú osobitného zreteľa zvýraznil postoj žalovanej v 1. rade v konaní, keď

napriek vedomosti o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie (a po tom, ako tento nedostatok

podmienky konania namietala v rámci vyjadrenia k žalobe a navrhla konanie vo vzťahu

k nej zastaviť) v konaní aktívne vystupovala, namietala aktívnu legitimáciu žalobcu

a navrhovala dôkazy na podporu svojich tvrdení, nemožno tomuto postupu súdu prvého

stupňa nič vyčítať.

4. Podľa názoru sťažovateľky je takýto výklad ustanovenia a jeho

aplikácia krajským súdom arbitrárna, teda zjavne svojvoľná a nespravodlivá, pretože bola

žalobcom a okresným súdom donútená zotrvať v postavení žalovanej aj napriek tomu, že pri

každom úkone zdôrazňovala, že vo vzťahu k nej je potrebné konanie zastaviť a ďalej s ňou

nekonať, pretože v konaní ako účastníčka nemá vôbec vystupovať. Sťažovateľka taktiež

uviedla, že je nespravodlivé, aby mala znášať následky ignorovania jej postavenia v konaní

tak zo strany okresného súdu, ako aj zo strany žalobcu, a bolo by spravodlivé, aby po jej

plnom úspechu voči žalobcovi bol žalobca povinný nahradiť jej trovy konania.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Namietaným uznesením krajského súdu, pokiaľ

ide o rozhodovanie o náhrade trov konania, došlo k porušeniu môjho základného práva na

súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa a na majetok podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Prvým dôvodom je nedostatočné odôvodnenie namietaného uznesenia krajského

súdu v tejto časti. Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nemožno považovať za také, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pretože žiadnym spôsobom nereaguje na moje

odvolacie argumenty, hoci nepochybne ide o otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam.

V takejto situácii nemohlo byť preto realizované moje základné právo na spravodlivý

proces.

Druhým dôvodom je taká aplikácia ustanovení o náhrade trov konania, ktorou bol

popretý účel a zmysel právnej úpravy. Krajský súd svojím rozhodnutím poprel princípy

ústavne konformnej aplikácie právnej normy (ustanovenia § 142 ods. 1 a § 150 ods. 1

).

Namietaným uznesením krajského súdu došlo aj k porušeniu môjho základného

práva na vlastníctvo podľa , v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre

ľudské práva sa ústavná ochrana tohto práva vzťahuje nielen na majetok existujúci, ale aj

na majetok, vo vzťahu k nadobudnutiu ktorého patrí subjektu legitímna nádej na jeho

4

nadobudnutie. O takýto prípad ide aj vtedy, keď sú splnené zákonom vyžadované podmienky

na priznanie práva na náhradu trov konania účastníkovi súdom v občianskom súdnom

procese. ... Pokiaľ mi krajský súd pri rozhodovaní o trovách (prvostupňového i

odvolacieho) konania právo na náhradu trov konania nepriznal a svoje rozhodnutie navyše

odôvodnil tak, že z neho nie je zrejmé, ako sa vysporiadal s mojimi podstatnými

argumentmi, porušil tým moje právo na vlastníctvo podľa a na majetok podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd.“

5. Z uvedených dôvodov sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd nálezom vyslovil

porušenie práv podľa označených článkov , dohovoru a dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu č. k. -279 z 31. marca 2016 s tým, aby ústavný súd

napadnuté uznesenie krajského súdu z 31. marca 2016 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na

ďalšie konanie. Sťažovateľka sa zároveň domáhala aj náhrady trov konania.

6. Na základe výzvy ústavného súdu zo 7. novembra 2016 sa k veci listom sp. zn.

z 28. novembra 2016 doručeným ústavnému súdu 2. decembra 2016

vyjadrila predsedníčka krajského súdu, v ktorom oznámila, že netrvá na verejnom ústnom

pojednávaní, a uviedla, že „... Krajský súd v Prešove uznesením č.k. -279

z 31. marca 2016 konal v medziach svojej právomoci. Príslušné ustanovenia podstatné pre

posúdenie nárokov na náhradu trov konania interpretoval a aplikoval s tým, že jeho úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú podľa nášho názoru logické, a preto aj legitímne

a právne akceptovateľné. Postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného

súdu bol podľa nás legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec

použitých zákonných ustanovení a vylučujúcich možnosť porušenia základného práva

sťažovateľky podľa . ... Podľa nášho názoru nie je príčinná súvislosť

medzi napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením

základného práva na súdnu ochranu podľa , SR, práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa č. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

...“.

7. Súčasťou tohto vyjadrenia predsedníčky krajského súdu bolo aj vyjadrenie

predsedu senátu 8 Co (ďalej len „predseda senátu“), v ktorom

okrem iného uviedol, že v rámci preskúmavania rozsudku okresného súdu z 13. novembra

2014 bolo potrebné poukázať aj na fakt, že pôvodné znenie obsahovalo

iba súčasnú prvú vetu ustanovenia. S účinnosťou od 15. októbra 2008 (

Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa v znení

neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov) bolo doplnené o ďalšiu

vetu, podľa ktorej súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva

náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril;

to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Výrazne sa tým

zmenilo dovtedajšie chápanie predmetného ustanovenia, v ktorom pri skúmaní existencie

podmienok hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania prevládalo

najmä skúmanie majetkových, sociálnych, osobných a ďalších pomerov všetkých

účastníkov konania a až následne skúmanie okolností, ktoré viedli k uplatneniu práva

na súde a postoj účastníkov v priebehu konania, keďže nové ustanovenie § 150 ods. 1 druhá

veta ako prioritné hľadisko uvádza správanie účastníka v konaní. Predseda senátu

vo vyjadrení ďalej uviedol, že ak súd prvého stupňa ako okolnosť hodnú osobitného zreteľa

zvýraznil postoj žalovanej v l. rade v konaní, keď napriek vedomosti o nedostatku pasívnej

vecnej legitimácie v konaní aktívne vystupovala, namietala aktívnu legitimáciu žalobcu

a navrhovala dôkazy na podporu svojich tvrdení, nemožno tomuto postupu súdu prvého

stupňa nič vyčítať. S dôvodmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti, že odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia krajského súdu týkajúce sa výroku o trovách konania

je nedostatočné, sa predseda senátu nestotožňuje.

8. Dňa 19. decembra 2016 bolo ústavnému súdu doručené „vyjadrenie sťažovateľky

vo veci vedenej pod sp. zn. “ z 15. decembra 2016, v ktorom uviedla,

že súhlasí s tým, aby ústavný súd v tejto veci upustil od ústneho pojednávania. Sťažovateľka

v tomto vyjadrení uviedla, že pokiaľ ide o vyjadrenie krajského súdu z 28. novembra 2016,

krajský súd sa v ňom nijako nevysporiadal s jej argumentmi uvedenými v sťažnosti.

6

9. Sťažovateľka opakovane poukázala na to, že napriek tomu, že už v rámci prvého

úkonu v konaní ‒vyjadrenia k podanej žalobe uviedla, že nie je pasívne vecne

legitimovaná, pretože nie je vlastníčkou nehnuteľnosti, a žiadala konanie vo vzťahu k nej

zastaviť a konať len so žalovanou v 2. rade, napriek tomu bola predvolávaná

na pojednávania a musela sa vyjadrovať k vykonaným dôkazom. Na nedostatok pasívnej

vecnej legitimácie poukazovala aj následne v priebehu 5 rokov trvajúceho konania.

Argumentáciu krajského súdu považuje sťažovateľka za absurdnú. Je toho názoru, že pokiaľ

účastník konania namietne nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie a súd s ním napriek

tomu naďalej koná, tak účastníkovi konania vyplývajú v konaní rovnaké práva a povinnosti

ako účastníkovi, ktorý v konaní je vecne pasívne legitimovaný. Výklad krajského súdu,

ktorý sťažovateľke vytýka jej aktívny postoj v konaní po tom, ako žalovaná v 1. rade

namietala nedostatok pasívnej vecnej legitimácie a vo vzťahu k svojej osobe sa dožadovala

zastavenia konania, považuje sťažovateľka za hrubo nespravodlivý, arbitrárny a trestajúci

takéhoto účastníka konania. Okresný súd, ako aj žalobca oprávnený disponovať

so žalobným návrhom odignorovali námietky sťažovateľky o nedostatku pasívnej vecnej

legitimácie a žiadosti o zastavenie konania a krajský súd neodstránil toto pochybenie tým,

že sťažovateľke ako úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania nepriznal. Podľa

názoru sťažovateľky pokiaľ žalobca nezobral voči nej ako žalovanej v 1. rade žalobu späť

a umelo ju v konaní držal, bolo by spravodlivé, aby po tom, ako bola voči nemu úspešná,

bol povinný nahradiť jej trovy konania, ktoré jej vznikli ako následok jeho správania ako

žalobcu. Sťažovateľka ďalej uviedla, že ak krajský súd považuje za spravodlivé, aby

sťažovateľka z jej starobného dôchodku v danom čase asi 350 eur mesačne znášala trovy

konania na súde vzdialenom od jej bydliska približne 100 km, v ktorom nebola pasívne

vecne legitimovanou, a uviedla to bez meškania v rámci prvého úkonu, ako aj priebežne

v konaní, poprel týmto výkladom princípy ústavne konformnej aplikácie právnej normy,

ako aj účel a zmysel právnej úpravy ustanovení a .

Súčasťou tohto podania sťažovateľky bolo aj vyčíslenie trov konania v celkovej

sume 454,74 €.

10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na vlastníctvo podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového

protokolu uznesením krajského súdu č. k. -279 z 31. marca 2016, pričom

sťažovateľka namieta porušenie už označených práv tou jeho časťou, v ktorej krajský súd

s poukazom na potvrdil rozsudok okresného súdu z 13. novembra 2014

v časti výroku o trovách konania, ktorým sťažovateľke ako žalovanej v 1. rade nebola

priznaná náhrada trov konania.

14. Rozhodnutie krajského súdu v napadnutej časti považuje sťažovateľka

za nedostatočne odôvodnené, pričom argumentuje tým, že krajský súd sa vôbec

nevysporiadal s jej odvolacími argumentmi, obmedzil sa len na konštatovanie správnosti

rozsudku okresného súdu, a pokiaľ ide o obranu sťažovateľky v konaní, vôbec

neposudzoval okolnosti, za akých k nej došlo. Sťažovateľka taktiež poukazuje

na arbitrárnosť odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu v napadnutej časti, v zmysle

ktorého dôvodom nepriznania náhrady trov konania jej osobe ako plne úspešnému

8

účastníkovi konania bol jej aktívny postoj v konaní, a to aj napriek tomu, že sťažovateľka

sa „zatiahnutiu do sporu“ od počiatku aktívne bránila poukazujúc na nedostatok pasívnej

vecnej legitimácie v konaní. Takouto aplikáciou ustanovení o náhrade trov konania

(ustanovenia a ) v odôvodnení rozhodnutia č. k.

-279 z 31. marca 2016 krajský súd poprel účel a zmysel uvedenej právnej

úpravy.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch…

17. Podľa má každý právo vlastniť majetok.

18. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

19. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ), preto ústavný súd pri posudzovaní

problematiky náhrady trov konania v konaniach pred všeobecnými súdmi vychádza

z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vyslovil, že obsahom práva na

spravodlivý súdny proces je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania,

resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo

z 23. 9. 1997).

20. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nezávislosť

rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom

procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci, pričom procesnoprávny rámec predstavujú

predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl.

a dohovoru. Aj rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách konania

možno zasiahnuť do základných práv a slobôd, predovšetkým porušiť právo na spravodlivý

súdny proces (, , , ,

, a iné.). V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že otázka

náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by v procese

interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu

zo strany všeobecného súdu bol obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny rozpor

s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prepiateho formalizmu) či celkom

nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia. Takýto postup všeobecného súdu

nemôže byť tolerovaný, lebo predstavuje v konečnom dôsledku zásah do základného práva

účastníka na súdnu ochranu, na majetok a v konečnom dôsledku aj na právnu pomoc (m. m.

).

21. Všeobecný súd by mal preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení

rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené

v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre

širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade

aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve súd

má poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola

zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (, II.

ÚS 174/04, , ).

22. Krajský súd v relevantnej časti rozhodnutia č. k. -279 z 31. marca

2016 uviedol:

„Odvolanie žalovaných v 1. a 2.rade proti výroku o trovách konania vo vzťahu medzi

žalobcom a žalovanou v 1. a 2.rade odvolací súd nepovažuje za dôvodné.

10

Súd prvého stupňa žalobu proti žalovanej v 1. rade zamietol. Svoje rozhodnutie

vo vzťahu k tomuto výroku odôvodnil tým, že žalovaná v 1. rade nemá pasívnu vecnú

legitimáciu. Ďalej uviedol, že žalovaná v 1. rade bola v súdenej veci úspešná, a ako

úspešnej účastníčke by jej patrila náhrada trov konania podľa zásady úspechu vo veci

( ods. I ). Podľa ust. , ak sú tu dôvody hodné osobitného

zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd

prihliadne na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol

skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania

nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Odvolací súd poukazuje na súdnu prax, v zmysle ktorej Najvyšší súd SR vo svojom

rozhodnutí sp. zn. zo dňa 18.1.2012 považoval za potrebné poukázať na fakt,

že pôvodné znenie ust. § 150 ods. 1 obsahovalo iba súčasnú prvú vetu ustanovenia.

S účinnosťou od 15.10.2008 () bolo doplnené o ďalšiu vetu, podľa

ktorej súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov

konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,

ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa názoru Najvyššieho súdu SR ide o nové ustanovenie, ktorým sa má dosiahnuť

motivácia účastníka k tomu, aby rozhodujúce skutočnosti a dôkazy, pokiaľ ich mohol

uplatniť, predkladal už na úvod konania. Ustanovenie rozširuje prvky, ktoré majú

účastníkov viesť k výraznému zvýšeniu zodpovednosti nielen za výsledok, ale aj priebeh

súdneho konania, najmä koncentráciu dokazovania. Aplikácia tohto ustanovenia musí preto

zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu. Novela účinná od 15.10.2008 tým

výrazne zmenila dovtedajšie chápanie predmetného ustanovenia, v ktorom pri skúmaní

existencie podmienok hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania

prevládalo najmä skúmanie majetkových, sociálnych, osobných a ďalších pomerov všetkých

účastníkov konania a až následne skúmanie okolností, ktoré viedli k uplatneniu práva na

súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod.. Na rozdiel od toho, nové ust. § 150

ods. 1 druhá veta , ako prioritné hľadisko uvádza správanie sa účastníka v konaní.

Ak súd prvého stupňa ako okolnosť hodnú osobitného zreteľa zvýraznil postoj

žalovanej v 1. rade v konaní, keď napriek vedomosti o nedostatku pasívnej vecnej

legitimácie v konaní aktívne vystupovala, namietala aktívnu legitimáciu žalobcu

a navrhovala dôkazy na podporu svojich tvrdí, nemožno tomuto postupu súdu prvého

stupňa nič vyčítať...

Odvolací súd preto v súlade s ust. a potvrdil rozsudok vo výroku

o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou v 1. a 2.rade...“

23. Preskúmaním rozhodnutia krajského súdu č. k. -279 z 31. marca

2016 ústavný súd dospel k názoru, že námietky sťažovateľky sú opodstatnené.

24. Podľa platného a účinného v čase rozhodovania krajského súdu

účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné

uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Uvedené

zákonné ustanovenie vyjadruje zásadu zodpovednosti za výsledok konania (zásadu

úspechu), čo znamená, že účastník, ktorý mal vo veci plný úspech, má právo na náhradu

všetkých trov konania proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Táto zásada platí ako

v konaní na prvom stupni, tak aj v odvolacom konaní, a neposudzuje sa za každé štádium

konania osobitne, ale podľa úspechu vo veci.

25. Za určitú výnimku z tejto zásady možno považovať ustanovenie § 150

ods. 1 (platné a účinné v čase rozhodovania krajského súdu), podľa ktorého ak sú

tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom

alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva

náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril;

to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

26. V súvislosti s aplikáciou ustanovenia platného a účinného do 30. júna

2016 bola prax všeobecných súdov jednotná v názore, že „aplikácia ustanovenia

pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené

všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu

dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná.

Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite

odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako

12

aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných

osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých

účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde

a ich postoj v konaní“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. M Cdo 14/99 z 1. 9. 2000).

27. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. aj uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , sp. zn.

či sp. zn. ) ustanovenie ( a ani dnes ustanovenie

) nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho

voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd

povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného

zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne

prihliadnuť. Ustanovenie § 150 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné

prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.

Účastníkovi (od 1. júla 2016 strane sporu), ktorý mal vo veci úspech, nemožno nepriznať

náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru

hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov.

28. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom

konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný

charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať,

či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané

dôvody (pozri k tomu bližšie napr. Mazák, J., Šoltýs, Ľ.: Trovy konania v civilnom procese.

Bratislava : Slovenská advokátska komora. 1997, s. 95). Nejde o automatické pravidlo,

ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania, ale ide o prvok individualizácie,

nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nálezy Ústavného súdu Českej republiky vo veciach

sp. zn. sp. zn. či sp. zn. www.nalus.cz).

29. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu

č. k. -279 z 31. marca 2016 v časti potvrdzujúcej rozsudok okresného súdu

z 13. novembra 2014 vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou

v 1. rade, ktorým okresný súd sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal s poukazom na

ustanovenie , nemožno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné. V odôvodnení uvedenej časti tohto rozhodnutia týkajúcej sa trov konania

vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade sa krajský súd obmedzil v podstate len na

konštatovanie, v zmysle ktorého „... Ak súd prvého stupňa ako okolnosť hodnú osobitného

zreteľa zvýraznil postoj žalovanej v 1. rade v konaní, keď napriek vedomosti o nedostatku

pasívnej vecnej legitimácie v konaní aktívne vystupovala, namietala aktívnu legitimáciu

žalobcu a navrhovala dôkazy na podporu svojich tvrdení, nemožno tomuto postupu súdu

prvého stupňa nič vyčítať...“, pričom bližšie nešpecifikoval, resp. primeraným spôsobom

neodôvodnil, na základe akých úvah k uvedenému záveru dospel. Krajský súd sa nezaoberal

odvolacími argumentmi sťažovateľky, najmä nepreskúmal bližšie okolnosti aktívneho

postoja sťažovateľky v konaní (po tom, ako namietala nedostatok svojej pasívnej vecnej

legitimácie v predmetnom konaní), na ktoré v odvolaní poukazovala, a to napriek tomu,

že krajský súd práve tento jej postoj sťažovateľke „ako taký“ vytýka a rovnako ako okresný

súd ho považuje za dôvod hodný osobitného zreteľa podľa .

30. Ústavný súd z príloh k sťažnosti, ako aj zo spisu okresného súdu sp. zn.

zistil, že sťažovateľka ako žalovaná v 1. rade na nedostatok svojej pasívnej

vecnej legitimácie poukazovala už vo svojom vyjadrení k žalobe z 25. februára 2011

a následne aj v priebehu konania (napr. na pojednávaní 14. júna 2011) a navrhovala, aby súd

z toho dôvodu konanie proti nej zastavil. Okresný súd napriek tomu so sťažovateľkou ako

žalovanou v 1. rade naďalej konal ako s účastníkom konania a žalobu voči nej z dôvodu

nedostatku pasívnej vecnej legitimácie zamietol až rozsudkom č. k. -261

z 13. novembra 2014. Podľa názoru ústavného súdu nie je preto absolútne na mieste vytýkať

sťažovateľke jej aktívne vystupovanie v konaní po tom, ako namietala nedostatok svojej

pasívnej vecnej legitimácie, a z tohto dôvodu ju ako plne úspešnú v konaní sankcionovať

nepriznaním náhrady trov konania, pretože jej aktívny postoj, resp. aktívna obrana v konaní

bola len výsledkom procesného opomenutia, resp. procesnej nedbanlivosti okresného súdu,

prípadne aj žalobcu, ktorý po preskúmaní pravdivosti skutočností týkajúcich sa nedostatku

pasívnej vecnej legitimácie sťažovateľky mohol vziať svoj žalobný návrh proti jej osobe

14

späť, avšak tak neurobil. Tým, že okresný súd sa návrhmi sťažovateľky riadne nezaoberal

a žalobu voči nej nezamietol ihneď, ako bol nedostatok jej vecnej pasívnej legitimácie

preukázaný, a ani žalobca nevzal svoj žalobný návrh proti sťažovateľke späť, bola

sťažovateľka de facto až do zamietnutia žaloby voči jej osobe rozsudkom č. k.

-261 z 13. novembra 2014 nútená vystupovať ako účastníčka konania a ako

účastníčke konania jej prináležalo uplatňovanie práv a plnenie si povinností spojených

s týmto účastníctvom v konaní. Na základe uvedeného ústavný súd považuje výklad

okresného súdu, a teda aj krajského súdu (keďže krajský súd s týmto výkladom okresného

súdu vyjadril súhlas), týkajúci sa ustanovenia , v zmysle ktorého aktívna

obrana sťažovateľky v konaní je dôvodom na nepriznanie jej náhrady trov konania, za hrubo

arbitrárny, popierajúci zmysel a podstatu uvedenej právnej normy, nespravodlivý,

a v konečnom dôsledku trestajúci účastníka konania.

31. Keďže rozhodnutie krajského súdu v časti potvrdzujúcej rozsudok okresného

súdu č. k. -261 z 13. novembra 2014 vo výroku o trovách konania vo vzťahu

medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade vykazuje znaky arbitrárnosti a nemožno

ho považovať za riadne a presvedčivo odôvodnené, ústavný súd konštatuje, že krajský súd

postupoval v rozpore so zákonom, čím porušil základné právo sťažovateľky na súdnu

ochranu zaručené a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené

ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

32. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na

vlastníctvo zaručeného v a práva na majetok zaručeného v

dodatkového protokolu ústavný súd uvádza, že všeobecný súd môže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z a právo vyplývajúce z dodatkového

protokolu, ak toto porušenie vyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru,

k čomu v danom konaní došlo. Porušenie princípov spravodlivého súdneho konania teda

v danom prípade viedlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na vlastníctvo podľa

a práva na majetok podľa dodatkového protokolu (bod 1 výroku

nálezu).

33. Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil rozhodnutie krajského súdu v časti

potvrdzujúcej rozsudok okresného súdu č. k. -261 z 13. novembra 2014

vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade

(sťažovateľkou) ako porušujúce označené práva sťažovateľky, bolo namieste toto

rozhodnutie podľa (a jemu zodpovedajúcemu a zákona

o ústavnom súde) zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie, tak ako to je

uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.

34. Treba poznamenať, že ústavný súd musel zrušiť popri výroku potvrdzujúcom

rozsudok okresného súdu č. k. -261 z 13. novembra 2014 vo výroku o trovách

konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade (sťažovateľkou) aj výrok

uznesenia krajského súdu č. k. -279 z 31. marca 2016 týkajúci sa náhrady

trov odvolacieho konania vo vzťahu k sťažovateľke napriek tomu, že týmto výrokom

nedošlo k porušeniu označených práv, a to z dôvodu, že o trovách odvolacieho konania

možno totiž rozhodovať iba v záverečnej fáze odvolacieho konania, teda až po tom, ako

krajský súd rozhodne o trovách prvostupňového konania. Navyše sa nedá vylúčiť, že sa

rozsah trov odvolacieho konania zmení, a teda ide o výrok, ktorý je v naznačenom zmysle

závislý od ukončenia prvostupňového konania.

35. Úlohou krajského súdu bude v ďalšom priebehu odvolacieho konania vo vzťahu

ku sťažovateľke ako žalovanej v 1. rade opätovne vec posúdiť a rozhodnúť o náhrade trov

prvostupňového i odvolacieho konania takým spôsobom, ktorý bude ústavne konformný

a bude v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze.

36. Sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala, aby ústavný súd nálezom vyslovil

porušenie práv podľa označených článkov , dohovoru a dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu č. k. -279 z 31. marca 2016, avšak vzhľadom

na to, že v odôvodnení sťažnosti neuviedla, akým spôsobom malo dôjsť k porušeniu jej práv

16

už uvedeným uznesením krajského súdu aj v jeho zvyšnej časti, t. j. v časti zrušujúcej

rozsudok okresného súdu č. k. -261 z 13. novembra 2014 vo výroku o určení,

že „pozemok registra - orná pôda vo výmere zapísaný na

k. ú. , patrí do dedičstva po nebohom ,

, naposledy bytom v celosti“, a v časti výroku o náhrade trov

odvolacieho konania, ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

III.

37. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

38. Ústavný súd v súlade s citovaným zákonným ustanovením napokon rozhodol aj

o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred

ústavným súdom.

39. Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní z 15. decembra 2016 vyčíslila trovy

konania v celkovej sume 454,74 € pozostávajúcej z odmeny za tri úkony právnej služby

(prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti a vyjadrenie z 15. decembra

2016 – vykonané v roku 2016) v sume po 143 € a z troch režijných paušálov v sume

po 8,58 €.

40. Ústavný súd podľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“) priznal sťažovateľke náhradu trov konania z dôvodu trov právneho zastúpenia

v celkovej sume 454,74 €, a to za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava

zastupovania, písomné podanie sťažnosti a vyjadrenie z 15. decembra 2016 – vykonané

v roku 2016) v sume po 143 € a tri režijné paušály v sume po 8,58 € a na ich úhradu

sťažovateľke zaviazal krajský súd (bod 3 výroku nálezu).

41. Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s Civilného

sporového poriadku).

42. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2017

18