Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 54 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (84)IV. ÚS 84/2014
PDF · 323.24 KB
No categories available
IV. ÚS 84/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti Československej obchodnej banky, a. s.,
Michalská 18, Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Miroslavom Vilímom, Michalská 9,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.
2 Cob 478/2012-74 z 26. septembra 2013, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto
rozhodol:
1. Základné práva Československej obchodnej banky, a. s., podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave
č. k. 2 Cob 478/2012-74 z 26. septembra 2013 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob 478/2012-74 z 26. septembra
2013 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť Československej obchodnej
banke, a. s., trovy konania v sume 213,94 € (slovom dvestotrinásť eur a deväťdesiatštyri
centov) na účet jej právneho zástupcu Mgr. Miroslava Vilíma, Michalská 9, Bratislava,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 84/2014 z 18. februára 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Československej obchodnej banky, a. s.
(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalobca“ alebo „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 2 Cob 478/2012-74 z 26. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie krajského súdu“). Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie
označených práv rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k.
29 Cb 82/2012-53 z 23. októbra 2012, bola sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom
prerokovaní odmietnutá.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza, že «Sťažovateľ podal na Okresný súd
Bratislava III návrh na začatie konania zo dňa 01. 06. 2012 voči odporcovi GOREX s. r. o.,
o zaplatenia sumy 22.021,36 € s príslušenstvom.
Okresný súd Bratislava III v danej veci rozhodol rozsudkom č. k. 29 Cb/82/2012-53
zo dňa 23. 10. 2012 tak, že odporcu zaviazal na zaplatenie sumy vo výške 22.021,36 €
s príslušenstvom, avšak nepriznal sťažovateľovi nárok na náhradu trov právneho
zastúpenia. V odôvodnení rozsudku uviedol, že „súd nepovažuje trovy právneho zastúpenia
žalobcu za účelne vynaložené. Dôvodom je skutočnosť, že právny zástupca žalobcu
vykonáva právne služby pre žalobcu na základe paušálnej, resp. tarifnej odmeny, pričom
žalobca má zriadené právne oddelenie, resp. zamestnáva viacerých zamestnancov
s právnickým vzdelaním. To znamená, že pokiaľ žalobca disponuje viacerými pracovníkmi
s právnickým vzdelaním, ktorí môžu hájiť jeho záujmy pred súdom, neexistuje žiaden dôvod
na to, aby využíval služby advokáta. Na základe toho teda podľa právneho názoru súdu
náhrada trov právneho zastúpenia žalobcu nenapĺňa zákonný predpoklad účelne
vynaložených nákladov v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p.“.
Predmetné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III sťažovateľ považoval
za nesprávne, a preto voči rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 29 Cb/82/2012-53
podal v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom poukazoval na ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku a judikatúru súdov Slovenskej republiky, z ktorých podľa názoru
sťažovateľa vyplývalo, že Okresný súd Bratislava III predmetnú vec nesprávne právne
posúdil. Sťažovateľ pri tom poukázal na jednu zo základných zásad, z ktorej súd
pri rozhodovaní o trovách konania vychádza – zásada zodpovednosti za úspech v konaní
upravená v § 142 ods. 1 O. s. p. účastníkovi konania, ktorý mal vo veci plný úspech, súd
prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti
účastníkovi konania, ktorý vo veci úspech nemal.
Sťažovateľ, ktorý mal v súdnom konaní plný úspech vo veci, si uplatnil náhradu trov
konania (ktoré mu vznikli v súvislosti s uplatnením svojho nároku na súde) vo výške
1.419,73 € za tri úkony právnej služby, a to: 1/ prevzatie právneho zastúpenia, 2/ podanie
návrhu, 3/ účasť na pojednávaní.».
Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že:
«Sťažovateľ v odvolaní v prvom rade uviedol, že nesúhlasí s interpretáciou termínu
„účelne vynaložené náklady“ Okresným súdom. Podľa jeho názoru je síce pravdou, že
právo úspešného účastníka konania na náhradu trov konania ešte neznamená, že by súd
mal takémuto účastníkovi priznať akékoľvek trovy, aj nedôvodné, resp. neúčelne
vynaložené, avšak rovnako z obsahu tohto pojmu nemožno vyvodiť, že by sa mala účelnosť
trov konania posudzovať s prihliadnutím na to, či úspešný účastník konania, ktorý sa nechal
v predmetnom konaní zastupovať advokátom, má alebo nemá sám právnické vzdelanie,
resp. zamestnancov s právnickým vzdelaním. Naopak, sťažovateľ zastáva názor, že účelnosť
vynaložených trov konania je potrebné posudzovať výlučne z aspektu nevyhnutnosti, resp.
potrebnosti ich vynaloženia z dôvodu uplatnenia si práva na súde a jeho následného
priznania súdom; a žiadne iné kritériá pri posudzovaní účelnosti takto vynaložených trov
v zmysle ust. § 142 ods.1I O. s. p. by sa nemali zohľadňovať.
Konkrétne, z hľadiska účelnosti, je potom potrebné prihliadať na to (i) prečo došlo
k súdnemu konaniu, t. j. z akého dôvodu si navrhovateľ (sťažovateľ) uplatnil nárok súdnou
cestou, (ii) ako v danom konaní postupoval navrhovateľ (sťažovateľ), resp. jeho právny
zástupca (t. j. či z jeho strany nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní) a (iii) aké úkony
uskutočnil právny zástupca navrhovateľa a za ktoré si uplatnil náhradu trov konania.
Sťažovateľ v tomto smere poukázal na skutočnosť, že dôvodom pre podanie žaloby,
resp. uplatňovanie si nároku na zaplatenie dlžnej sumy súdnou cestou bola skutočnosť, že
odporca riadne a včas nesplácal úver poskytnutý sťažovateľom na základe úverovej zmluvy
zo dňa 19. 06. 2009.
Dlžník bol vyzvaný sťažovateľom, ako aj právnym zástupcom sťažovateľa
na dobrovoľné zaplatenie dlžnej sumy. Dlžník však na predmetné výzvy nijakým spôsobom
nereagoval, čím dal nepochybne najavo, že nemá záujem riešiť danú vec mimosúdnou
cestou. V prípade, že by dlžník na výzvu právneho zástupcu sťažovateľa reagoval, je veľmi
pravdepodobné, že by si sťažovateľ neuplatnil svoj nárok na zaplatenie dlžnej sumy
v súdnom konaní, čo by súčasne malo za následok, že by nedošlo k zvýšeniu dlžnej sumy
o trovy konania a pre obe strany by to predstavovalo úsporu nákladov.
Nakoľko dlžník neprejavil žiadny záujem na mimosúdnom riešení predmetnej veci,
sťažovateľ zastáva názor, že výšku trov konania zavinil dlžník svojím správaním ešte
v predprocesnom štádiu konania.
Z tohto dôvodu sťažovateľ zastáva názor, že náhrada trov právneho zastúpenia za tri
úkony právnej služby uplatnená sťažovateľom ešte v prvostupňovom konaní je adekvátna
a zároveň vynaložené trovy – náklady boli potrebné na to, aby sa sťažovateľ domohol
svojho práva na súde (keďže k mimosúdnemu vyriešeniu sporu z dôvodu zavinenia dlžníka
nedošlo).
Sťažovateľ si v druhom rade, v súvislosti s nepriznaním náhrady trov konania
úspešnému navrhovateľovi (sťažovateľovi) z dôvodu, že tento sa nechal v konaní zastupovať
advokátom napriek tomu, že má zriadené právne oddelenie, dovolil poukázať na to, že každý
účastník má právo nechať sa v konaní zastúpiť advokátom, bez ohľadu na to, či konkrétny
účastník má právnické vzdelanie (resp. zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním) alebo
takéto vzdelanie nemá. Právne zastúpenie je teda ponechané výlučne na vôli účastníka
bez ohľadu na skutočnosť, či by bol schopný sa zastupovať aj sám a bez ohľadu na jeho
vzdelanie, vek, majetok, spoločenské postavenie a pod.
Zo žiadnych ustanovení Ústavy Slovenskej republiky, ani z ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku, nie je možné vyvodiť záver, že v prípade účastníkov konania, ktorí majú
zamestnancov s právnickým vzdelaním, resp. sami majú právnické vzdelanie a napriek tomu
si zvolia zástupcu z radov advokátov, náhrada trov konania im z tohto dôvodu nepatrí.»
Sťažovateľka završuje svoju argumentáciu, poukazujúc «... na rozhodnutie
Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 45/06-32, v ktorom ÚS konštatoval, že v čl. 46 ods. 1 ústavy
sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj úprava platenia a náhrady
trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či sa právo
na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods. 4 ústavy). Preto procesné predpisy,
ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto
vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 4 ústavy). Pritom
treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že si uplatní svoje základné právo na súdnu
ochranu neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní,
materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.
Zároveň sťažovateľ poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 44/2007, ktorý sa
v predmetnom rozhodnutí zaoberal otázkou priznania náhrady trov konania účastníkovi,
ktorý bol v konaní zastúpený právnym zástupcom – advokátom, napriek tomu, že mal sám
právnické vzdelanie. NS SR v tejto súvislosti dospel k záveru, že každý z účastníkov
občianskeho súdneho konania má rovnaké práva a povinnosti (bez ohľadu na to, či
konkrétny účastník má sám právnické vzdelanie alebo nie), pričom skutočnosť, že zastúpený
účastník konania má sám právnické vzdelanie, nemá dopad na právo tohto účastníka
na náhradu účelne vynaložených trov konania.
Tento záver NS SR potvrdil aj v rozhodnutí sp. zn. 7 Cdo 93/2012, v ktorom NS
uzavrel, že: „účelnosť vynaložených trov bude vždy závisieť od konkrétnych okolností danej
veci. Záver o neúčelnosti trov právneho zastúpenia (v konaní úspešných) žalovaných
odvolací súd vyvodil z právneho názoru, podľa ktorého nie je možné považovať za účelne
vynaložené trovy konania pozostávajúce z odmeny advokáta v prípade, ak právnická osoba,
ktorá udelila plnú moc na zastupovanie v konaní advokátovi, zamestnáva osoby
s právnickým vzdelaním alebo má aj vlastný právny útvar. Akceptácia o neúčelnosti trov
konania (právneho zastúpenia) v týchto prípadoch by v konečnom dôsledku znamenala, že
účastník konania, ktorý zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním alebo sám má právnické
vzdelanie, musí znášať aj trovy právneho zastúpenia sám. Takýto výklad je podľa názoru
dovolacieho súdu v rozpore nielen s ustanovením § 25 ods. 1 O. s. p., ale aj v rozpore
s ústavným princípom rovnosti občianskeho súdneho konania (pozri Občiansky súdny
poriadok I. diel Komentár JUDr. Jaroslav Krajčo a kolektív str. 556).“
Je teda zrejmé, s prihliadnutím na vyššie uvedené rozhodnutia NS SR, že aj keď má
navrhovateľ sám právnické vzdelanie, resp. zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním
(pôsobiacich v rámci zriadeného právneho oddelenia), nemôže byť táto skutočnosť
dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania účastníkovi konania, ktorý mal vo veci plný
úspech.
Navyše súd prvého stupňa, ani odvolací súd, pri rozhodovaní o nepriznaní náhrady
trov konania úspešnému účastníkovi – sťažovateľovi, vôbec nevzal do úvahy skutočnosť, že
aj keď navrhovateľ má v centrále zriadené právne oddelenie, toto vedie rozsiahlu právnu
agendu, a vzhľadom na počet sporov plynúcich z uzatvorených úverových zmlúv, nie je
možné a ani efektívne, aby tieto boli všetky riešené prostredníctvom predmetného právneho
oddelenia...
Sťažovateľ tiež nesúhlasí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. II. ÚS 78/03 z 09. 09. 2004, nakoľko rozhodnutie sa týka nepriznania trov právneho
zastúpenia orgánu štátnej správy – Ministerstvu financií Slovenskej republiky. Sťažovateľ
zastáva názor, že prípad prejednávaný pred Ústavným súdom ešte v roku 2004
nekorešponduje s prípadom sťažovateľa, nakoľko sťažovateľ nie je orgánom štátnej správy,
ale bankou, zapísanou v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, ktorá podniká,
vedie si vlastné účtovníctvo a platí dane, aj trovy právneho zastúpenia platí z vlastných
finančných zdrojov, ktoré musí vlastným pričinením nadobudnúť.».
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa, Československej obchodnej banky, a. s., na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na právnu
pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo rovnosti účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... rozsudkom
(správne má byť uznesením, pozn.) Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob/478/2012-74
z 26. 09. 2013 boli porušené.
2. Rozsudok (správne má byť uznesenie, pozn.)... Krajského súdu v Bratislave č. k.
2 Cob 478/2012-74 z 26. 09. 2013 sa zrušujú a vec sa vracia súdu prvého stupňa
(Okresnému súdu Bratislava III) na ďalšie konanie.“
Sťažovateľka sa taktiež domáha priznania úhrady trov konania.
II.
Ústavný súd 24. februára 2014 vyzval krajský súd, aby sa k sťažnosti vyjadril.
Predseda krajského súdu v prípise sp. zn. Spr. 3141/14 z 18. marca 2014 okrem iného
uviedol:
„Vec Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 29 Cb 82/2012 napadla na Krajský súd
v Bratislave dňa 21. 12. 2012 a bola jej pridelená sp. zn. 2 Cob 478/2012. Dňa 26. 09. 2013
tunajší súd uznesením č. k. 2 Cob 478/2012-74 právoplatne rozhodol vo veci samej
a následne dňa 10. 10. 2013 bol spis odoslaný Okresnému súdu Bratislava III.
Z vyjadrenia JUDr. Oľgy Bahníkovej, predsedníčky senátu 2 Cob zo dňa 14. 03.
2014 vyplýva, že tunajší súd ako odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa
posudzoval účelnosť vynaložených trov konania spočívajúcich v trovách právneho
zastúpenia, ktoré vznikli žalobcovi titulom zastupovania na základe plnej moci udelenej
advokátovi.
Senát 2 Cob pri svojom rozhodovaní vychádzal z nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II ÚS 78/03 zo dňa 09. 09. 2004, v zmysle ktorého všeobecný súd neporuší
zásadu práva na spravodlivý proces podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ak
účastníkovi, ktorý disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie,
neprizná náhradu trov právneho zastúpenia, pretože ich nepovažuje za účelne vynaložené.
Sťažnosť Československej obchodnej banky, a. s., Michalská 18, Bratislava,
zastúpenej Mgr. Miroslavom Vilímom, advokátom, Michalská 9, Bratislava, smeruje proti
rozhodovacej činnosti všeobecného súdu; odvolací súd zotrváva na dôvodoch uvedených
v odôvodnení uznesenia č. k. 2 Cob 478/2012-74 zo dňa 26. 09. 2013. Sťažnosť považuje
za neopodstatnenú.“
K vyjadreniu predsedu krajského súdu sťažovateľka zaujala stanovisko
prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním z 15. apríla 2014, v ktorom okrem
iného uviedla:
„V predmetnej veci uvádzame, že porušovateľ vo vyjadrení neuviedol žiadne nové
skutočnosti, ku ktorým by sťažovateľ nepodal vyjadrenie už vo svojej sťažnosti zo dňa
16. 12. 2013.
K tvrdeniu porušovateľa, že senát vychádzal pri rozhodovaní z nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/03, opätovne uvádzame, že rozhodnutie sa týka
nepriznania trov právneho zastúpenia orgánu štátnej správy – Ministerstvu financií
Slovenskej republiky. Sťažovateľ zastáva názor, že prípad prejednávaný pred Ústavným
súdom ešte v roku 2004 nekorešponduje s prípadom sťažovateľa, nakoľko sťažovateľ nie je
orgánom štátnej správy, ale bankou zapísanou v obchodnom registri Okresného súdu
Bratislava I, ktorá podniká, vedie si vlastné účtovníctvo a platí dane, aj trovy právneho
zastúpenia platí z vlastných finančných zdrojov, ktoré musí vlastným pričinením
nadobudnúť.“
Keďže sťažovateľka aj predseda krajského súdu oznámili ústavnému súdu, že
súhlasia v tejto veci s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd podľa § 30 ods. 2
zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel
k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98,
Ústavný súd opakovane vyslovil, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí
predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania
v zmysle príslušných ustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských
právach a základných slobodách, najmä garanciám obsiahnutým v práve na spravodlivý
proces, v princípe rovností zbraní a v práve na kontradiktórne konanie (m. m. I. ÚS 230/03).
Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda – okrem práva domáhať sa
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu
súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie
kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou
kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania
mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať
na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja
proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania
(napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).
Ústavný súd pripomína, že aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v súvislosti
s rovnosťou účastníkov konania používa pojem „rovnosť zbraní,“ podľa svojej konštantnej
judikatúry vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predložiť
svoju záležitosť a príslušnú argumentáciu za rovnakých podmienok (napr. v prípade Beer
proti Rakúsku 2004, Baumann proti Rakúsku 2001, Dombo Beheer B. V. proti Holandsku
1993, Ankerl proti Švajčiarsku 1996, Komanický proti Slovensku 2002).
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania,
resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo
z 23. 9. 1997, IV. ÚS 348/2011).
Ústavný súd už vo svojej doterajšej judikatúre vyslovil, že aj rozhodnutiami
všeobecných súdov o trovách konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd.
Rozhodnutím o trovách konania možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu.
Ústavný súd už viackrát rozhodol o (ne)ústavnosti rozhodnutí o trovách konania
(II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, II. ÚS 56/05).
Rozhodovanie o trovách konania patrí v zásade do výlučnej pôsobnosti všeobecných
súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd
preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov
o trovách konania, keďže táto problematika by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len
v prípade, že postup všeobecného súdu extrémne vybočoval z pravidiel upravujúcich súdne
konanie v dôsledku jeho závažného pochybenia (napr. IV. ÚS 348/2011). V okolnostiach
danej veci nemusel ústavný súd korigovať tento právny názor, keďže sťažnosť sťažovateľky
nastoľuje podľa jeho názoru otázky zásadného právneho významu, ktoré dosahujú
ústavnoprávnu dimenziu.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je zásadná
odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú
na obe označené práva, ktorých porušenie sťažovateľka okrem iného touto sťažnosťou
namieta.
IV.
Ústavný súd zo sťažnosti, z jej príloh a vyjadrenia účastníkov konania zistil, že
krajský súd po podaní odvolania sťažovateľky proti výroku rozsudku okresného súdu sp. zn.
29 Cb 82/2012 z 23. októbra 2012 o nepriznaní trov právneho zastúpenia uznesením sp. zn.
2 Cob 478/2012 z 26. septembra 2013 napadnutý výrok potvrdil. Krajský súd v odôvodnení
okrem iného uviedol, že „je nepochybné, že účastník konania má právo zvoliť si v súdnom
konaní právneho zástupcu – advokáta (§ 25 O. s. p.). Trovy právneho zastúpenia sa
všeobecne považujú za účelne vynaložené trovy, avšak v každom konkrétnom prípade je
potrebné posudzovať nevyhnutnosť (účelnosť) trov samostatne. V danom prípade sa aj
podľa názoru odvolacieho súdu nejednalo v prípade trov právneho zastúpenia o nevyhnutné
trovy, pretože žalobca má zriadené svoje právne oddelenie, ktoré vedie právnu agendu.
Uvedená skutočnosť má dopad na nepriznanie trov právneho zastúpenia súdom, pretože
tieto trovy za danej situácie neboli vynaložené účelne.“.
Ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka považuje uvedený názor krajského
súdu za “absolútne nesprávny“ a v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania [§ 18
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], základným právom na právnu pomoc
v konaní pred súdmi (čl. 47 ods. 2 ústavy), ako aj základnými zásadami, na ktorých je
občianske súdne konanie založené. Ústavný súd sa s uvedenými názormi sťažovateľky
stotožňuje.
Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 45/06
z 20. apríla 2006, v ktorom sa okrem iného uvádza, že „v čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje
základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj úprava platenia a náhrady trov konania
obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či sa právo na súdnu ochranu
naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods. 4 ústavy). Preto procesné predpisy, ktoré upravujú
platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom
základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 4 ústavy). Pritom treba dbať na to, aby
nikto len z dôvodu, že si uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel oproti
inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku
platenia trov konania.“.
Za ústavne konformný, zabezpečujúci plnohodnotnú realizáciu základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu považuje ústavný súd právny názor Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vyslovený v odôvodnení jeho uznesenia sp. zn. 7 Cdo 93/2013
z 19. júla 2012, na ktorý poukazuje aj sťažovateľka, kde sa okrem iného uvádza, že
„účelnosť vynaložených trov bude vždy závisieť od konkrétnych okolnosti danej veci. Záver
o neúčelnosti trov právneho zastúpenia (v konaní úspešných) žalovaných odvolací súd
vyvodil z právneho názoru, podľa ktorého nie je možné považovať za účelne vynaložené
trovy konania pozostávajúce z odmeny advokáta v prípade, ak právnická osoba, ktorá
udelila plnú moc na zastupovanie v konaní advokátovi, zamestnáva osoby s právnickým
vzdelaním alebo má aj vlastný právny útvar. Akceptácia o neúčelnosti trov konania
(právneho zastúpenia) v týchto prípadoch by v konečnom dôsledku znamenala, že účastník
konania, ktorý zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním alebo sám má právnické
vzdelanie, musí znášať aj trovy právneho zastúpenia sám. Takýto výklad je podľa názoru
dovolacieho súdu v rozpore nielen s ustanovením § 25 ods. 1 O. s. p., ale aj v rozpore
s ústavným princípom rovnosti občianskeho súdneho konania.“.
Ústavný súd prisvedčuje názoru sťažovateľky, v zmysle ktorého zo žiadnych
ustanovení ústavy ani Občianskeho súdneho poriadku nemožno vyvodiť záver, že by
účastníkovi konania (konkrétne v prerokúvanej veci právnickej osobe súkromného práva),
ktorý má zamestnancov s právnickým vzdelaním a napriek tomu si zvolí zástupcu z radov
advokátov, nemala byť priznaná náhrada trov konania.
Ústavný súd v uvedenej súvislosti zastáva názor, že interpretáciu a aplikáciu § 142
ods. 1 OSP, ktorá vedie k opačnému záveru, je potrebné vyhodnotiť ako ústavne
nekonformnú.
Pokiaľ krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, ale aj vo vyjadrení
k sťažnosti argumentoval nálezom ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/03 z 9. septembra 2004,
ústavný súd poukazuje na to, že v uvedenom náleze posudzoval nepriznanie trov právneho
zastúpenia Ministerstvu financií Slovenskej republiky, zastúpenému advokátom, teda
ústrednému orgánu štátnej správy, na rozdiel od napadnutého konania, v ktorom je
predmetom posúdenia priznanie trov právneho zastúpenia advokátovi, zastupujúcemu
sťažovateľku, ktorá je ako obchodná spoločnosť subjektom súkromného práva.
Ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 78/03 z 9. septembra 2004 vychádzal z toho, že
ak je štát na ochranu svojich záujmov vybavený príslušnými organizačnými zložkami
finančne aj personálne zaistenými zo štátneho rozpočtu, nie je zásadne dôvod, aby výkon
svojich práv a povinností v tejto oblasti prenášal na súkromný subjekt, napr. advokáta.
Pokiaľ tak napriek tomu urobí, potom spravidla nie je dôvod na uznanie týchto nákladov
ako účelne vynaložených.
Tento právny názor uplatnený ústavným súdom v náleze sp. zn. II. ÚS 78/03
z 9. septembra 2004 však nemožno bez ďalšieho aplikovať v napadnutom konaní, keďže
sťažovateľka sa priznania náhrady trov právneho zastúpenia advokátom v okolnostiach
danej veci domáhala v súlade s § 142 ods. 1 OSP ako subjekt súkromného práva, ktorý mal
v merite veci plný úspech.
Ústavný súd ďalej dodáva, že za účelne vynaložené trovy konania podľa § 142 ods. 1
OSP možno pokladať iba také, ktoré museli byť procesnou stranou nevyhnutne vynaložené
na to, aby mohla riadne obhajovať svoje porušené alebo ohrozené subjektívne právo
na príslušnom súde. Trovy konania vzniknuté v súvislosti so zastúpením účastníka
advokátom je potrebné zásadne považovať za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie,
resp. bránenie práva a súde. Iba v celkom výnimočných situáciách, najmä v prípade
zneužitia práva na zastúpenie advokátom, by mohlo ísť o trovy konania, ktoré by sa nedali
kvalifikovať ako vynaložené účelne. V danej veci však podľa názoru ústavného súdu
zo strany sťažovateľky o prípad zneužitia práva na zastúpenie advokátom nešlo.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že výklad krajského súdu
v napadnutom rozsudku je arbitrárny a ústavne neudržateľný, keďže popiera účel náhrady
trov konania, ktorým je kompenzácia výdavkov účastníkovi konania, ktoré musel vynaložiť
v dôsledku protiprávneho konania, na účelné uplatňovanie alebo bránenie svojho práva.
V súlade s tým je zákonná úprava náhrady trov konania založená na zásade úspechu
v konaní, nie na zásade zásluhovosti. Úspešný je vo veci ten účastník konania, ktorého
meritórnemu návrhu bolo vyhovené (mal vo veci plný úspech), čo je aj prípad sťažovateľky.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky zobral v neposlednom rade
tiež do úvahy, že namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je
v demokratickej spoločnosti natoľko favorizované, že pri jeho výkone neprichádza
do úvahy (zo strany súdov) jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy,
následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca
popretie (I. ÚS 2/08, IV. ÚS 197/2010).
Ústavný súd po posúdení argumentácie, na základe ktorej krajský súd potvrdil
rozsudok okresného súdu č. k. 29 Cb 82/2012-53 z 23. októbra 2012 vo výroku, ktorým
sťažovateľke nepriznal trovy právneho zastúpenia, vzhľadom na vyslovené úvahy dospel
k záveru, že krajský súd neposkytol sťažovateľke účinnú ochranu jej práv, a v nadväznosti
na to konštatuje, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené jej základné práva
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1
výroku tohto nálezu).
Ústavný súd preto napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy
v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127
ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom bude
viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze [§ 56 ods. 6 zákona
o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu)].
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom môže ústavný súd priznať tomu, koho základné
právo alebo sloboda sa porušili, aj finančné zadosťučinenie. Sťažovateľka sa nedomáha, aby
jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie, a preto o tomto nároku nerozhodoval.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátom
Mgr. Miroslavom Vilímom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá
bola 781 €.
Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov konania za dva úkony právnej služby
vrátane DPH a režijného paušálu v sume 213,94 € je nižšia ako suma vypočítaná ústavným
súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov a neodporuje tejto vyhláške. Ústavný súd preto priznal sťažovateľke úhradu trov
konania v sume uplatnenej jej právnym zástupcom.
Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote
uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2014