Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 84/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti Československej obchodnej banky, a. s.,

Michalská 18, Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Miroslavom Vilímom, Michalská 9,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 2 a 3 a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.

-74 z 26. septembra 2013, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

rozhodol:

1. Základné práva Československej obchodnej banky, a. s., podľa čl. 46 ods. 1

a a 3 a právo podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

č. k. -74 z 26. septembra 2013 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -74 z 26. septembra

2013 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť Československej obchodnej

banke, a. s., trovy konania v sume 213,94 € (slovom dvestotrinásť eur a deväťdesiatštyri

centov) na účet jej právneho zástupcu Mgr. Miroslava Vilíma, Michalská 9, Bratislava,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 18. februára 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Československej obchodnej banky, a. s.

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalobca“ alebo „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a a 3 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -74 z 26. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie krajského súdu“). Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie

označených práv rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-53 z 23. októbra 2012, bola sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom

prerokovaní odmietnutá.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza, že «Sťažovateľ podal na Okresný súd

Bratislava III návrh na začatie konania zo dňa 01. 06. 2012 voči odporcovi GOREX s. r. o.,

o zaplatenia sumy 22.021,36 € s príslušenstvom.

Okresný súd Bratislava III v danej veci rozhodol rozsudkom č. k. -53

zo dňa 23. 10. 2012 tak, že odporcu zaviazal na zaplatenie sumy vo výške 22.021,36 €

s príslušenstvom, avšak nepriznal sťažovateľovi nárok na náhradu trov právneho

zastúpenia. V odôvodnení rozsudku uviedol, že „súd nepovažuje trovy právneho zastúpenia

žalobcu za účelne vynaložené. Dôvodom je skutočnosť, že právny zástupca žalobcu

vykonáva právne služby pre žalobcu na základe paušálnej, resp. tarifnej odmeny, pričom

žalobca má zriadené právne oddelenie, resp. zamestnáva viacerých zamestnancov

s právnickým vzdelaním. To znamená, že pokiaľ žalobca disponuje viacerými pracovníkmi

s právnickým vzdelaním, ktorí môžu hájiť jeho záujmy pred súdom, neexistuje žiaden dôvod

na to, aby využíval služby advokáta. Na základe toho teda podľa právneho názoru súdu

náhrada trov právneho zastúpenia žalobcu nenapĺňa zákonný predpoklad účelne

vynaložených nákladov v zmysle “.

Predmetné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III sťažovateľ považoval

za nesprávne, a preto voči rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. -53

podal v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom poukazoval na ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku a judikatúru súdov Slovenskej republiky, z ktorých podľa názoru

sťažovateľa vyplývalo, že Okresný súd Bratislava III predmetnú vec nesprávne právne

posúdil. Sťažovateľ pri tom poukázal na jednu zo základných zásad, z ktorej súd

pri rozhodovaní o trovách konania vychádza – zásada zodpovednosti za úspech v konaní

upravená v účastníkovi konania, ktorý mal vo veci plný úspech, súd

prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti

účastníkovi konania, ktorý vo veci úspech nemal.

Sťažovateľ, ktorý mal v súdnom konaní plný úspech vo veci, si uplatnil náhradu trov

konania (ktoré mu vznikli v súvislosti s uplatnením svojho nároku na súde) vo výške

1.419,73 € za tri úkony právnej služby, a to: 1/ prevzatie právneho zastúpenia, 2/ podanie

návrhu, 3/ účasť na pojednávaní.».

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že:

«Sťažovateľ v odvolaní v prvom rade uviedol, že nesúhlasí s interpretáciou termínu

„účelne vynaložené náklady“ Okresným súdom. Podľa jeho názoru je síce pravdou, že

právo úspešného účastníka konania na náhradu trov konania ešte neznamená, že by súd

mal takémuto účastníkovi priznať akékoľvek trovy, aj nedôvodné, resp. neúčelne

vynaložené, avšak rovnako z obsahu tohto pojmu nemožno vyvodiť, že by sa mala účelnosť

trov konania posudzovať s prihliadnutím na to, či úspešný účastník konania, ktorý sa nechal

v predmetnom konaní zastupovať advokátom, má alebo nemá sám právnické vzdelanie,

resp. zamestnancov s právnickým vzdelaním. Naopak, sťažovateľ zastáva názor, že účelnosť

vynaložených trov konania je potrebné posudzovať výlučne z aspektu nevyhnutnosti, resp.

potrebnosti ich vynaloženia z dôvodu uplatnenia si práva na súde a jeho následného

priznania súdom; a žiadne iné kritériá pri posudzovaní účelnosti takto vynaložených trov

v zmysle ust. I by sa nemali zohľadňovať.

Konkrétne, z hľadiska účelnosti, je potom potrebné prihliadať na to (i) prečo došlo

k súdnemu konaniu, t. j. z akého dôvodu si navrhovateľ (sťažovateľ) uplatnil nárok súdnou

cestou, (ii) ako v danom konaní postupoval navrhovateľ (sťažovateľ), resp. jeho právny

zástupca (t. j. či z jeho strany nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní) a (iii) aké úkony

uskutočnil právny zástupca navrhovateľa a za ktoré si uplatnil náhradu trov konania.

Sťažovateľ v tomto smere poukázal na skutočnosť, že dôvodom pre podanie žaloby,

resp. uplatňovanie si nároku na zaplatenie dlžnej sumy súdnou cestou bola skutočnosť, že

odporca riadne a včas nesplácal úver poskytnutý sťažovateľom na základe úverovej zmluvy

zo dňa 19. 06. 2009.

Dlžník bol vyzvaný sťažovateľom, ako aj právnym zástupcom sťažovateľa

na dobrovoľné zaplatenie dlžnej sumy. Dlžník však na predmetné výzvy nijakým spôsobom

nereagoval, čím dal nepochybne najavo, že nemá záujem riešiť danú vec mimosúdnou

cestou. V prípade, že by dlžník na výzvu právneho zástupcu sťažovateľa reagoval, je veľmi

pravdepodobné, že by si sťažovateľ neuplatnil svoj nárok na zaplatenie dlžnej sumy

v súdnom konaní, čo by súčasne malo za následok, že by nedošlo k zvýšeniu dlžnej sumy

o trovy konania a pre obe strany by to predstavovalo úsporu nákladov.

Nakoľko dlžník neprejavil žiadny záujem na mimosúdnom riešení predmetnej veci,

sťažovateľ zastáva názor, že výšku trov konania zavinil dlžník svojím správaním ešte

v predprocesnom štádiu konania.

Z tohto dôvodu sťažovateľ zastáva názor, že náhrada trov právneho zastúpenia za tri

úkony právnej služby uplatnená sťažovateľom ešte v prvostupňovom konaní je adekvátna

a zároveň vynaložené trovy – náklady boli potrebné na to, aby sa sťažovateľ domohol

svojho práva na súde (keďže k mimosúdnemu vyriešeniu sporu z dôvodu zavinenia dlžníka

nedošlo).

Sťažovateľ si v druhom rade, v súvislosti s nepriznaním náhrady trov konania

úspešnému navrhovateľovi (sťažovateľovi) z dôvodu, že tento sa nechal v konaní zastupovať

advokátom napriek tomu, že má zriadené právne oddelenie, dovolil poukázať na to, že každý

účastník má právo nechať sa v konaní zastúpiť advokátom, bez ohľadu na to, či konkrétny

účastník má právnické vzdelanie (resp. zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním) alebo

takéto vzdelanie nemá. Právne zastúpenie je teda ponechané výlučne na vôli účastníka

bez ohľadu na skutočnosť, či by bol schopný sa zastupovať aj sám a bez ohľadu na jeho

vzdelanie, vek, majetok, spoločenské postavenie a pod.

Zo žiadnych ustanovení , ani z ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku, nie je možné vyvodiť záver, že v prípade účastníkov konania, ktorí majú

zamestnancov s právnickým vzdelaním, resp. sami majú právnické vzdelanie a napriek tomu

si zvolia zástupcu z radov advokátov, náhrada trov konania im z tohto dôvodu nepatrí.»

Sťažovateľka završuje svoju argumentáciu, poukazujúc «... na rozhodnutie

Ústavného súdu sp. zn. -32, v ktorom ÚS konštatoval, že v

sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj úprava platenia a náhrady

trov konania obsiahnutá najmä v určuje, či sa právo

na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom ( ). Preto procesné predpisy,

ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto

vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu ( ). Pritom

treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že si uplatní svoje základné právo na súdnu

ochranu neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní,

materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.

Zároveň sťažovateľ poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. , ktorý sa

v predmetnom rozhodnutí zaoberal otázkou priznania náhrady trov konania účastníkovi,

ktorý bol v konaní zastúpený právnym zástupcom – advokátom, napriek tomu, že mal sám

právnické vzdelanie. NS SR v tejto súvislosti dospel k záveru, že každý z účastníkov

občianskeho súdneho konania má rovnaké práva a povinnosti (bez ohľadu na to, či

konkrétny účastník má sám právnické vzdelanie alebo nie), pričom skutočnosť, že zastúpený

účastník konania má sám právnické vzdelanie, nemá dopad na právo tohto účastníka

na náhradu účelne vynaložených trov konania.

Tento záver NS SR potvrdil aj v rozhodnutí sp. zn. , v ktorom NS

uzavrel, že: „účelnosť vynaložených trov bude vždy závisieť od konkrétnych okolností danej

veci. Záver o neúčelnosti trov právneho zastúpenia (v konaní úspešných) žalovaných

odvolací súd vyvodil z právneho názoru, podľa ktorého nie je možné považovať za účelne

vynaložené trovy konania pozostávajúce z odmeny advokáta v prípade, ak právnická osoba,

ktorá udelila plnú moc na zastupovanie v konaní advokátovi, zamestnáva osoby

s právnickým vzdelaním alebo má aj vlastný právny útvar. Akceptácia o neúčelnosti trov

konania (právneho zastúpenia) v týchto prípadoch by v konečnom dôsledku znamenala, že

účastník konania, ktorý zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním alebo sám má právnické

vzdelanie, musí znášať aj trovy právneho zastúpenia sám. Takýto výklad je podľa názoru

dovolacieho súdu v rozpore nielen s ustanovením , ale aj v rozpore

s ústavným princípom rovnosti občianskeho súdneho konania (pozri Občiansky súdny

poriadok I. diel Komentár JUDr. Jaroslav Krajčo a kolektív str. 556).“

Je teda zrejmé, s prihliadnutím na vyššie uvedené rozhodnutia NS SR, že aj keď má

navrhovateľ sám právnické vzdelanie, resp. zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním

(pôsobiacich v rámci zriadeného právneho oddelenia), nemôže byť táto skutočnosť

dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania účastníkovi konania, ktorý mal vo veci plný

úspech.

Navyše súd prvého stupňa, ani odvolací súd, pri rozhodovaní o nepriznaní náhrady

trov konania úspešnému účastníkovi – sťažovateľovi, vôbec nevzal do úvahy skutočnosť, že

aj keď navrhovateľ má v centrále zriadené právne oddelenie, toto vedie rozsiahlu právnu

agendu, a vzhľadom na počet sporov plynúcich z uzatvorených úverových zmlúv, nie je

možné a ani efektívne, aby tieto boli všetky riešené prostredníctvom predmetného právneho

oddelenia...

Sťažovateľ tiež nesúhlasí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. z 09. 09. 2004, nakoľko rozhodnutie sa týka nepriznania trov právneho

zastúpenia orgánu štátnej správy – Ministerstvu financií Slovenskej republiky. Sťažovateľ

zastáva názor, že prípad prejednávaný pred Ústavným súdom ešte v roku 2004

nekorešponduje s prípadom sťažovateľa, nakoľko sťažovateľ nie je orgánom štátnej správy,

ale bankou, zapísanou v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, ktorá podniká,

vedie si vlastné účtovníctvo a platí dane, aj trovy právneho zastúpenia platí z vlastných

finančných zdrojov, ktoré musí vlastným pričinením nadobudnúť.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa, Československej obchodnej banky, a. s., na súdnu

a inú právnu ochranu podľa , právo na právnu

pomoc podľa , právo rovnosti účastníkov v konaní

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... rozsudkom

(správne má byť uznesením, pozn.) Krajského súdu v Bratislave č. k. -74

z 26. 09. 2013 boli porušené.

2. Rozsudok (správne má byť uznesenie, pozn.)... Krajského súdu v Bratislave č. k.

-74 z 26. 09. 2013 sa zrušujú a vec sa vracia súdu prvého stupňa

(Okresnému súdu Bratislava III) na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka sa taktiež domáha priznania úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd 24. februára 2014 vyzval krajský súd, aby sa k sťažnosti vyjadril.

Predseda krajského súdu v prípise sp. zn. Spr. 3141/14 z 18. marca 2014 okrem iného

uviedol:

„Vec Okresného súdu Bratislava III sp. zn. napadla na Krajský súd

v Bratislave dňa 21. 12. 2012 a bola jej pridelená sp. zn. . Dňa 26. 09. 2013

tunajší súd uznesením č. k. -74 právoplatne rozhodol vo veci samej

a následne dňa 10. 10. 2013 bol spis odoslaný Okresnému súdu Bratislava III.

Z vyjadrenia JUDr. Oľgy Bahníkovej, predsedníčky senátu 2 Cob zo dňa 14. 03.

2014 vyplýva, že tunajší súd ako odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa

posudzoval účelnosť vynaložených trov konania spočívajúcich v trovách právneho

zastúpenia, ktoré vznikli žalobcovi titulom zastupovania na základe plnej moci udelenej

advokátovi.

Senát 2 Cob pri svojom rozhodovaní vychádzal z nálezu Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 09. 09. 2004, v zmysle ktorého všeobecný súd neporuší

zásadu práva na spravodlivý proces podľa , ak

účastníkovi, ktorý disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie,

neprizná náhradu trov právneho zastúpenia, pretože ich nepovažuje za účelne vynaložené.

Sťažnosť Československej obchodnej banky, a. s., Michalská 18, Bratislava,

zastúpenej Mgr. Miroslavom Vilímom, advokátom, Michalská 9, Bratislava, smeruje proti

rozhodovacej činnosti všeobecného súdu; odvolací súd zotrváva na dôvodoch uvedených

v odôvodnení uznesenia č. k. -74 zo dňa 26. 09. 2013. Sťažnosť považuje

za neopodstatnenú.“

K vyjadreniu predsedu krajského súdu sťažovateľka zaujala stanovisko

prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním z 15. apríla 2014, v ktorom okrem

iného uviedla:

„V predmetnej veci uvádzame, že porušovateľ vo vyjadrení neuviedol žiadne nové

skutočnosti, ku ktorým by sťažovateľ nepodal vyjadrenie už vo svojej sťažnosti zo dňa

16. 12. 2013.

K tvrdeniu porušovateľa, že senát vychádzal pri rozhodovaní z nálezu Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. , opätovne uvádzame, že rozhodnutie sa týka

nepriznania trov právneho zastúpenia orgánu štátnej správy – Ministerstvu financií

Slovenskej republiky. Sťažovateľ zastáva názor, že prípad prejednávaný pred Ústavným

súdom ešte v roku 2004 nekorešponduje s prípadom sťažovateľa, nakoľko sťažovateľ nie je

orgánom štátnej správy, ale bankou zapísanou v obchodnom registri Okresného súdu

Bratislava I, ktorá podniká, vedie si vlastné účtovníctvo a platí dane, aj trovy právneho

zastúpenia platí z vlastných finančných zdrojov, ktoré musí vlastným pričinením

nadobudnúť.“

Keďže sťažovateľka aj predseda krajského súdu oznámili ústavnému súdu, že

súhlasia v tejto veci s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd podľa § 30 ods. 2

upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel

k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (m. m. , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, ).

Ústavný súd opakovane vyslovil, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí

predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania

v zmysle príslušných ustanovení a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských

právach a základných slobodách, najmä garanciám obsiahnutým v práve na spravodlivý

proces, v princípe rovností zbraní a v práve na kontradiktórne konanie (m. m. ).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda – okrem práva domáhať sa

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu

súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie

kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. ). Podstatou

kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania

mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať

na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja

proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania

(napr. , ).

Ústavný súd pripomína, že aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v súvislosti

s rovnosťou účastníkov konania používa pojem „rovnosť zbraní,“ podľa svojej konštantnej

judikatúry vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predložiť

svoju záležitosť a príslušnú argumentáciu za rovnakých podmienok (napr. v prípade Beer

proti Rakúsku 2004, Baumann proti Rakúsku 2001, Dombo Beheer B. V. proti Holandsku

1993, Ankerl proti Švajčiarsku 1996, Komanický proti Slovensku 2002).

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa (resp. práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania,

resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo

z 23. 9. 1997, ).

Ústavný súd už vo svojej doterajšej judikatúre vyslovil, že aj rozhodnutiami

všeobecných súdov o trovách konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd.

Rozhodnutím o trovách konania možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol o (ne)ústavnosti rozhodnutí o trovách konania

(, , ).

Rozhodovanie o trovách konania patrí v zásade do výlučnej pôsobnosti všeobecných

súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd

preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov

o trovách konania, keďže táto problematika by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len

v prípade, že postup všeobecného súdu extrémne vybočoval z pravidiel upravujúcich súdne

konanie v dôsledku jeho závažného pochybenia (napr. ). V okolnostiach

danej veci nemusel ústavný súd korigovať tento právny názor, keďže sťažnosť sťažovateľky

nastoľuje podľa jeho názoru otázky zásadného právneho významu, ktoré dosahujú

ústavnoprávnu dimenziu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nie je zásadná

odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú

na obe označené práva, ktorých porušenie sťažovateľka okrem iného touto sťažnosťou

namieta.

IV.

Ústavný súd zo sťažnosti, z jej príloh a vyjadrenia účastníkov konania zistil, že

krajský súd po podaní odvolania sťažovateľky proti výroku rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 23. októbra 2012 o nepriznaní trov právneho zastúpenia uznesením sp. zn.

z 26. septembra 2013 napadnutý výrok potvrdil. Krajský súd v odôvodnení

okrem iného uviedol, že „je nepochybné, že účastník konania má právo zvoliť si v súdnom

konaní právneho zástupcu – advokáta ( ). Trovy právneho zastúpenia sa

všeobecne považujú za účelne vynaložené trovy, avšak v každom konkrétnom prípade je

potrebné posudzovať nevyhnutnosť (účelnosť) trov samostatne. V danom prípade sa aj

podľa názoru odvolacieho súdu nejednalo v prípade trov právneho zastúpenia o nevyhnutné

trovy, pretože žalobca má zriadené svoje právne oddelenie, ktoré vedie právnu agendu.

Uvedená skutočnosť má dopad na nepriznanie trov právneho zastúpenia súdom, pretože

tieto trovy za danej situácie neboli vynaložené účelne.“.

Ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka považuje uvedený názor krajského

súdu za “absolútne nesprávny“ a v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania [§ 18

(ďalej aj „OSP“)], základným právom na právnu pomoc

v konaní pred súdmi ( ), ako aj základnými zásadami, na ktorých je

občianske súdne konanie založené. Ústavný súd sa s uvedenými názormi sťažovateľky

stotožňuje.

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn.

z 20. apríla 2006, v ktorom sa okrem iného uvádza, že „v sa zaručuje

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj úprava platenia a náhrady trov konania

obsiahnutá najmä v určuje, či sa právo na súdnu ochranu

naplní reálnym obsahom ( ). Preto procesné predpisy, ktoré upravujú

platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom

základného práva na súdnu ochranu ( ). Pritom treba dbať na to, aby

nikto len z dôvodu, že si uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel oproti

inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku

platenia trov konania.“.

Za ústavne konformný, zabezpečujúci plnohodnotnú realizáciu základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu považuje ústavný súd právny názor Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vyslovený v odôvodnení jeho uznesenia sp. zn.

z 19. júla 2012, na ktorý poukazuje aj sťažovateľka, kde sa okrem iného uvádza, že

„účelnosť vynaložených trov bude vždy závisieť od konkrétnych okolnosti danej veci. Záver

o neúčelnosti trov právneho zastúpenia (v konaní úspešných) žalovaných odvolací súd

vyvodil z právneho názoru, podľa ktorého nie je možné považovať za účelne vynaložené

trovy konania pozostávajúce z odmeny advokáta v prípade, ak právnická osoba, ktorá

udelila plnú moc na zastupovanie v konaní advokátovi, zamestnáva osoby s právnickým

vzdelaním alebo má aj vlastný právny útvar. Akceptácia o neúčelnosti trov konania

(právneho zastúpenia) v týchto prípadoch by v konečnom dôsledku znamenala, že účastník

konania, ktorý zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním alebo sám má právnické

vzdelanie, musí znášať aj trovy právneho zastúpenia sám. Takýto výklad je podľa názoru

dovolacieho súdu v rozpore nielen s ustanovením , ale aj v rozpore

s ústavným princípom rovnosti občianskeho súdneho konania.“.

Ústavný súd prisvedčuje názoru sťažovateľky, v zmysle ktorého zo žiadnych

ustanovení ani nemožno vyvodiť záver, že by

účastníkovi konania (konkrétne v prerokúvanej veci právnickej osobe súkromného práva),

ktorý má zamestnancov s právnickým vzdelaním a napriek tomu si zvolí zástupcu z radov

advokátov, nemala byť priznaná náhrada trov konania.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti zastáva názor, že interpretáciu a aplikáciu § 142

ods. 1 , ktorá vedie k opačnému záveru, je potrebné vyhodnotiť ako ústavne

nekonformnú.

Pokiaľ krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, ale aj vo vyjadrení

k sťažnosti argumentoval nálezom ústavného súdu sp. zn. z 9. septembra 2004,

ústavný súd poukazuje na to, že v uvedenom náleze posudzoval nepriznanie trov právneho

zastúpenia Ministerstvu financií Slovenskej republiky, zastúpenému advokátom, teda

ústrednému orgánu štátnej správy, na rozdiel od napadnutého konania, v ktorom je

predmetom posúdenia priznanie trov právneho zastúpenia advokátovi, zastupujúcemu

sťažovateľku, ktorá je ako obchodná spoločnosť subjektom súkromného práva.

Ústavný súd v náleze sp. zn. z 9. septembra 2004 vychádzal z toho, že

ak je štát na ochranu svojich záujmov vybavený príslušnými organizačnými zložkami

finančne aj personálne zaistenými zo štátneho rozpočtu, nie je zásadne dôvod, aby výkon

svojich práv a povinností v tejto oblasti prenášal na súkromný subjekt, napr. advokáta.

Pokiaľ tak napriek tomu urobí, potom spravidla nie je dôvod na uznanie týchto nákladov

ako účelne vynaložených.

Tento právny názor uplatnený ústavným súdom v náleze sp. zn.

z 9. septembra 2004 však nemožno bez ďalšieho aplikovať v napadnutom konaní, keďže

sťažovateľka sa priznania náhrady trov právneho zastúpenia advokátom v okolnostiach

danej veci domáhala v súlade s ako subjekt súkromného práva, ktorý mal

v merite veci plný úspech.

Ústavný súd ďalej dodáva, že za účelne vynaložené trovy konania podľa § 142 ods. 1

možno pokladať iba také, ktoré museli byť procesnou stranou nevyhnutne vynaložené

na to, aby mohla riadne obhajovať svoje porušené alebo ohrozené subjektívne právo

na príslušnom súde. Trovy konania vzniknuté v súvislosti so zastúpením účastníka

advokátom je potrebné zásadne považovať za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie,

resp. bránenie práva a súde. Iba v celkom výnimočných situáciách, najmä v prípade

zneužitia práva na zastúpenie advokátom, by mohlo ísť o trovy konania, ktoré by sa nedali

kvalifikovať ako vynaložené účelne. V danej veci však podľa názoru ústavného súdu

zo strany sťažovateľky o prípad zneužitia práva na zastúpenie advokátom nešlo.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že výklad krajského súdu

v napadnutom rozsudku je arbitrárny a ústavne neudržateľný, keďže popiera účel náhrady

trov konania, ktorým je kompenzácia výdavkov účastníkovi konania, ktoré musel vynaložiť

v dôsledku protiprávneho konania, na účelné uplatňovanie alebo bránenie svojho práva.

V súlade s tým je zákonná úprava náhrady trov konania založená na zásade úspechu

v konaní, nie na zásade zásluhovosti. Úspešný je vo veci ten účastník konania, ktorého

meritórnemu návrhu bolo vyhovené (mal vo veci plný úspech), čo je aj prípad sťažovateľky.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky zobral v neposlednom rade

tiež do úvahy, že namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je

v demokratickej spoločnosti natoľko favorizované, že pri jeho výkone neprichádza

do úvahy (zo strany súdov) jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy,

následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca

popretie (, ).

Ústavný súd po posúdení argumentácie, na základe ktorej krajský súd potvrdil

rozsudok okresného súdu č. k. -53 z 23. októbra 2012 vo výroku, ktorým

sťažovateľke nepriznal trovy právneho zastúpenia, vzhľadom na vyslovené úvahy dospel

k záveru, že krajský súd neposkytol sťažovateľke účinnú ochranu jej práv, a v nadväznosti

na to konštatuje, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené jej základné práva

podľa a a 3 a právo podľa dohovoru (bod 1

výroku tohto nálezu).

Ústavný súd preto napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil (

v spojení s ) a vrátil mu vec na ďalšie konanie [

ods. 2 v spojení s ], v ktorom bude

viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze [§ 56 ods. 6 zákona

o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu)].

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom môže ústavný súd priznať tomu, koho základné

právo alebo sloboda sa porušili, aj finančné zadosťučinenie. Sťažovateľka sa nedomáha, aby

jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie, a preto o tomto nároku nerozhodoval.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátom

Mgr. Miroslavom Vilímom. Podľa ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá

bola 781 €.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov konania za dva úkony právnej služby

vrátane DPH a režijného paušálu v sume 213,94 € je nižšia ako suma vypočítaná ústavným

súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov a neodporuje tejto vyhláške. Ústavný súd preto priznal sťažovateľke úhradu trov

konania v sume uplatnenej jej právnym zástupcom.

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ) v lehote

uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2014