Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 20 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (26)IV. ÚS 197/2010
PDF · 395.46 KB
No categories available
IV. ÚS 197/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. augusta 2010
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti JUDr. J. T., P., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 2 K 33/2007 a jeho uznesením č. k.
2 K 33/2007-459 z 12. augusta 2008, ktorým bol odvolaný z funkcie správcu konkurznej
podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti O., s. r. o..., P., za účasti Okresného súdu Prešov,
takto
rozhodol:
1. Základné právo JUDr. J. T. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 2 K 33/2007 a jeho
uznesením č. k. 2 K 33/2007-459 z 12. augusta 2008 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. 2 K 33/2007-459 z 12. augusta 2008
z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
IV. ÚS 197/2010-16 z 19. mája 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. J. T. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 K 33/2007 a jeho uznesením č. k.
2 K 33/2007-459 z 12. augusta 2008 (ďalej aj „namietané uznesenie“), ktorým bol odvolaný
z funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti O., s. r. o..., P. (ďalej
„správca konkurznej podstaty“ alebo „SKP“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením okresného súdu
sp. zn. 2 K 33/2007 z 15. októbra 2007 ustanovený za správcu konkurznej podstaty
a 12. augusta 2008 ho okresný súd uznesením č. k. 2 K 33/2007-459 z funkcie SKP odvolal.
Okresný súd v namietanom uznesení odôvodnil odvolanie sťažovateľa z funkcie SKP
tým, že „správca konkurznej podstaty v danom prípade nerešpektoval záväzný pokyn,
udelený príslušným orgánom na speňažovanie majetku, na základe čoho dospel súd
k záveru, že správca porušil svoje povinnosti vyplývajúce z ustanovenia ZKR“ [zákona
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, pozn. (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z. z.“)]. V spojitosti
s uvedenými dôvodmi odvolania z funkcie SKP sťažovateľ poukazuje na to, že
z odôvodnenia namietaného uznesenia nie je zrejmé, kedy nerešpektoval záväzný pokyn,
a ktorý záväzný pokyn mal opakovane nerešpektovať, ani to, ktorý príslušný orgán mal
tento pokyn vydať. Navyše, okresný súd rozhodoval na základe návrhu zabezpečeného
veriteľa z 20. mája 2008, v ktorom tento ani nevytýkal opakované nerešpektovanie
záväzného pokynu, ale navrhoval odvolanie SKP z iných dôvodov.
V sťažnosti sa ďalej uvádza:
«O odvolaní správcu súd rozhoduje podľa § 42 ods. 1, 2 ZKR, avšak pri rozhodovaní
postupuje primerane podľa ust. O. s. p. v zmysle § 196 ZKR. Teda aj na konanie o odvolaní
správcu je súd povinný primerane použiť ust. O. s. p. o dokazovaní (§ 120 a nasl.),
o hodnotení dôkazov (§ 132 a nasl.), ako aj ust. § 169 o obsahu uznesenia a jeho
náležitostiach. Uznesenie okrem iného obsahuje aj odôvodnenie. Podľa § 167 ods. 2 O. s. p.
ak nie je ďalej ust. inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Podľa
§ 198 ods. 2 ZKR písomné vyhotovenie uznesenia obsahuje aj odôvodnenie.
Podľa návrhu z 20. 5. 2008 boli dôvody na odvolanie formulované do 7 bodov
návrhu, ku ktorému som podal vyjadrenie 2. 6. 2008, kde som k jednotlivým dôvodom
na odvolanie zaujal stanovisko. V odôvodnení sa súd vôbec nevysporiadal s mojou obranou,
vôbec nedal odpoveď na skutkovo relevantné tvrdenia, podložené listinnými dôkazmi, ktoré
som k svojmu stanovisku pripojil. Z odôvodnenia nie je vôbec zrejmé – pretože to
neobsahuje – o ktoré dôkazy oprel svoje zistenie, že som nerešpektoval opakovane záväzný
pokyn, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Z odôvodnenia nie je ani zrejmé,
z akého dôvodu považoval súd splnenie povinnosti správcu podľa § 84 ods. 2 ZKR
za porušenie jeho povinnosti rešpektovať záväzný pokyn. Súd sa vôbec nezaoberal právnym
zdôvodnením údajného nerešpektovania záväzného pokynu, t. j. či postup správcu podľa
§ 84 ods. 2 ZKR bol porušením jeho povinností a prečo, ak toto ust. ukladá správcovi
povinnosť podať návrh, ak sú splnené tam predpokladané podmienky.
Podľa rozhodnutia mal byť opakovane nerešpektovaný záväzný pokyn, teda
minimálne dvakrát. Z rozhodnutia súdu však nevyplýva, ktoré pokyny, kým udelené, ktorým
prísl. orgánom a akým konaním nemali byť rešpektované. Navrhovateľom vytýkané
porušenie mojich povinností nerešpektovaním jeho záväzného pokynu súd právne
neodôvodnil s poukazom na konkrétne ust. ZKR a konanie, teda akým úkonom som mal toto
ust. porušiť. Svoje rozhodnutie oprel súd o vypočutie zástupcov veriteľov na nariadenom
pojednávaní. Na tomto pojednávaní však súd vypočul týchto zástupcov formálne, bez toho,
aby sa títo vyjadrovali ku konkrétnym úkonom, ktorými malo dôjsť k porušeniu povinnosti
správcu. Podľa uznesenia z pojednávania súd odročil pojednávanie za účelom zabezpečenia
správy od prísl. orgánov v trestnom konaní a stave trestného konania. Súd však rozhodol
ešte pred tým, než vôbec mal správu o stave trestného konania.
Ak by súd postupoval v zmysle prísl. ust. § 157 ods. 2 O. s. p., potom by sa
v odôvodnení uznesenia z 12. 8. 2008 zaoberal aj tým, prečo splnenie povinnosti správcu
podľa § 84 ods. 2 ZKR požiadať súd o vydanie uznesenia, ako postupovať („... správca
požiada súd, aby vydal uznesenie...“), ak príslušný orgán neuložil správcovi v primeranej
lehote určenej správcom pokyn požadovaný správcom, považoval za porušenie povinnosti
správcu.
Správca má totiž povinnosť požiadať súd o rozhodnutie, ako postupovať. Splnenie
zákonnej povinnosti nemôže byť hodnotené ako porušenie povinnosti. Súd v uznesení
neodôvodnil tieto skutočnosti.»
Výhrady sťažovateľa sa týkajú aj toho, že okresný súd „konal ako s účastníkom
konania so S., a. s., B., zrejme na základe uznesenia z 1. 7. 2008, ktorým rozhodol o jej
vstupe do konania. Z výroku však nie je jasné a vôbec z neho nevyplýva, ktorých
pohľadávok prihlásených veriteľom sa vstup týka. Takéto rozhodnutie je neurčité a
nepreskúmateľné, na čo bol súd upozornený a listom zo 16. 7. 2008 požiadaný na nápravu.
Nie je teda ani jasné, či vôbec mohla S., a. s., B., ako účastník vystupovať.
Ak súd na základe takého rozhodnutia konal ako s účastníkom so S., a. s., B.,
a na základe jej stanoviska rozhodol o mojom odvolaní, rozhodol tak v rozpore s ust. § 196
v spojení s § 167 ods. 2 a § 155 O. s. p. a § 25 ods. 1, 2 ZKR, pretože záväzným je iba výrok
rozhodnutia, z ktorého má byť zrejmé, namiesto ktorých pohľadávok a ktorého veriteľa
podľa zoznamu pohľadávok vstupuje do konania nový veriteľ. Toto nie je zrejmé ani
z odôvodnenia cit. uznesenia.“.
Sťažovateľ upriamuje pozornosť aj na uznesenie okresného súdu č. k.
2 K 33/2007-462 zo 16. júna 2008, ktorým súd zamietol jeho návrh na uloženie záväzného
pokynu. V odôvodnení tohto uznesenia pritom poukázal na vyjadrenie predsedu
veriteľského výboru, ktoré bolo podľa neho podané bez toho, aby o stanovisku rokoval
veriteľský výbor. Pokiaľ okresný súd prihliadol aj na vyjadrenie zabezpečeného veriteľa,
sťažovateľ tvrdí, že tento nebol oprávnený sa vo veci vyjadrovať a súd nemal pri jeho
rozhodovaní na toto vyjadrenie prihliadať.
Sťažovateľ dospel k záveru, že okresný súd svoje rozhodnutia v predmetnom konaní
odôvodnil iba formálne, najmä konal v rozpore s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“), čím porušil jeho označené práva.
Ústavný súd si k sťažnosti vyžiadal stanovisko okresného súdu, ktoré mu bolo
doručené 6. novembra 2008. Okresný súd považuje sťažnosť za neopodstatnenú vyslovujúc
názor, že „Tvrdenia JUDr. J. T. v sťažnosti zo dňa 02. 10. 2008 o tom, že z odôvodnenia
rozhodnutia súdu o jeho odvolaní z funkcie správcu úpadcu nie je zrejmé, kedy správca
nerešpektoval záväzný pokyn udelený príslušným orgánom, sa nezakladajú na pravde.
Súčasťou konkurzného spisu sú uznesenia súdu s odôvodnením, ktorým zamietol návrh
správcu na udelenie záväzného pokynu pre speňažovanie vecí patriacich do konkurznej
podstaty podľa ustanovenia § 84 ZKR. V spise sa nachádzajú aj písomné vyjadrenia
zástupcu veriteľského výboru k návrhom správcu, z obsahu ktorých vyplýva, že žiadajú
návrhy správcu na udelenie záväzného pokynu pre speňažovanie majetku patriaceho
do podstaty v celom rozsahu zamietnuť. Z obsahu vyjadrení jednoznačne vyplýva, že návrh
správcu považujú za zmätočný, zbytočne zaťažujúci súd. Rovnako podľa názoru
zabezpečeného veriteľa správca nechápe princípy vyjadrené v zákone o konkurze
a reštrukturalizácii, ktorý jasne určuje práva a povinnosti správcu a príslušných orgánov.
Podľa názoru zabezpečeného veriteľa správca nemôže nerešpektovať záväzné pokyny
príslušných orgánov a osvojovať si právo rozhodovať sám, resp. diktovať príslušným
orgánom ako majú rozhodovať. Svojím konaním správca neguje základné zásady
konkurzného konania. Správca môže žiadať súd o udelenie záväzného pokynu podľa
ustanovenia § 84 ZKR len vtedy, ak sú kumulatívne splnené obidve podmienky a to, že
príslušný orgán v primeranej lehote záväzný pokyn neuložil a oprávnené záujmy veriteľov
môžu byť poškodené. Vo svojich žiadostiach však správca splnenie týchto podmienok
nepreukázal. Príslušné orgány t. j. veriteľský výbor a zabezpečený veriteľ správcovi záväzné
pokyny udelili a oprávnené záujmy dotknutých veriteľov tým nie sú poškodené a teda
správca mal v súlade s nimi postupovať.“.
Okresný súd poukázal tiež na to, že „súčasťou súdneho spisu sú nielen sťažnosti
veriteľov ako účastníkov konania na postup správcu v konaní, ale aj sťažnosti konateľa
úpadcu Dr. Ing. J. M. na postup správcu, ktorý od neho požaduje súčinnosť, ktorú mu
reálne nemôže poskytnúť. Správca žiada od neho otázky, ktoré sú všeobecné a nekonkrétne
a teda na nich môže odpovedať len takými istými všeobecnými a nekonkrétnymi
vysvetleniami. Žiada preto súd, aby prešetril postup správcu v tomto konaní.“.
Podľa názoru okresného súdu bol jeho postup pri odvolaní sťažovateľa z funkcie
SKP v súlade so zákonom č. 7/2005 Z. z. odvolávajúc sa aj na písomné vyjadrenia veriteľov
o tom, že správca nerešpektoval ich záväzné pokyny, ako aj na ich ústne vyjadrenia
na nariadenom pojednávaní, kde zhodne zotrvali na návrhu na jeho odvolanie.
Okresný súd taktiež uviedol, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku sa
v rámci konkurzného konania použijú len primerane, ak zákon č. 7/2005 Z. z. neustanovuje
inak, a preto v danom prípade nemohol vykonávať dokazovanie navrhované sťažovateľom.
Z rozsiahleho stanoviska sťažovateľa z 20. novembra 2008 k vyjadreniu okresného
súdu považuje ústavný súd za potrebné upriamiť pozornosť na tú jeho časť, ktorá sa týka
uznesenia okresného súdu č. k. 2 K 33/2007-459 z 12. augusta 2008, ktorým bol odvolaný
z funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti O. P. a zrušenia
ktorého sa sťažovateľ výslovne domáha v petite svojej sťažnosti. Sťažovateľ v spojitosti
s tým zdôrazňuje, že „V tomto rozhodnutí je iba formálne (na troch riadkoch strany 3)
odôvodnené rozhodnutie tým, že správca opakovane nerešpektoval záväzný pokyn,
na základe čoho dospel súd k záveru, že správca porušil svoje povinnosti vyplývajúce
z ustanovení ZKR.
Odkaz vo vyjadrení odporcu na tvrdenia zástupcu veriteľského výboru
a zabezpečeného veriteľa nie je dôkazom o pravdivosti týchto tvrdení, ale o formálnom
postupe súdu. Podstatné je to, či súd vo svojom rozhodnutí aj vyložil, prečo ich považuje
za pravdivé, čo sa nestalo. Naopak, napriek môjmu vyjadreniu z 2. 6. 2008 k návrhu
na odvolanie, kde som jednotlivé dôvody na odvolanie vyvrátil konkrétnymi dôkazmi, súd sa
v rozhodnutí o odvolaní ani nezmienil, prečo ich nepovažuje za pravdivé.
Poukaz vo vyjadrení na sťažnosť konateľa úpadcu na môj postup, keď som požadoval
od neho súčinnosť, ktorú mi neposkytol, je svedectvom o tom, že súd v tejto veci formálne
plnil svoju úlohu a nezabezpečil kontrolnú funkciu objektívneho orgánu, ktorú má
v konkurze plniť. Podľa vyjadrenia súd poukazuje na sťažnosť, podľa ktorej som mal žiadať
odpoveď na nekonkrétne a všeobecné otázky, čo nezodpovedá skutočnosti.
Keďže konateľ úpadcu odmietol podať vysvetlenie na konkrétne otázky týkajúce sa
konkurznej podstaty, v súlade s §74 ods. 4 ZKR som požiadal súd o predvolanie konateľa,
aby na súde podal vysvetlenie na otázky, ktoré odmietol zodpovedať v kancelárii správcu.
Stalo sa tak dňa 11. 4. 2008, avšak súd až do môjho odvolania napadnutým rozhodnutím
nebol schopný konateľa úpadcu predvolať, resp. predviesť a zabezpečiť jeho vyjadrenie.
Pritom toto vyjadrenie by malo podstatný vplyv na majetok patriaci do podstaty.“.
Podľa sťažovateľa nie je úlohou konkurzného súdu iba to, aby prihliadal
na vyjadrenia veriteľov, ale aby vychádzal zo všetkých skutočností, ktoré v konkurze vyšli
najavo a na ich základe urobil závery tak, aby boli chránené záujmy všetkých veriteľov
a v konaní o odvolaní aj záujmy správcu. Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd tak
v predmetnom konaní nepostupoval, „pretože neprihliadol na zistenia správcu, ktoré boli
predmetom trestného stíhania, hoci za tým účelom odročil pojednávanie z 22. 7. 2008
na neurčito s tým, že zabezpečí správu od príslušných orgánov činných v trestnom konaní
o stave konania. Súd však rozhodol bez toho, aby v čase rozhodnutia sa oboznámil
so správou o stave trestného konania.“.
Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd vo veci samej v súlade s návrhom
na rozhodnutie (petitom) jeho sťažnosti takto rozhodol:
„Ústavný súd určuje, že základné právo navrhovateľa na spravodlivé prejednanie
pred nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a základné právo na domáhanie sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo
podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy, postupom
Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 2 K 33/2007 porušené bolo.
Navrhovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- Sk (slovom:
jednostotisíc slovenských korún), ktoré je mu Okresný súd Prešov povinný vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti nálezu.
Ústavný súd ruší uznesenie OS Prešov č. k. 2 K 33/2007-459 z 12. 8. 2008.“
Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval okresný súd, aby sa
vyjadril, resp. ak to považuje za potrebné, doplnil svoje pôvodné vyjadrenie k sťažnosti
z 29. októbra 2008 a zároveň, aby oznámil, či trvá v tejto veci na verejnom pojednávaní
senátu ústavného súdu. Podpredsedníčka okresného súdu sa vyjadrila k sťažnosti podaním
sp. zn. 1 Spr 1307/2008 z 11. júna 2010, v ktorom v celom rozsahu poukázala na pôvodné
vyjadrenie k sťažnosti a zároveň vyslovila súhlas, aby ústavný súd upustil od verejného
pojednávania v tejto veci.
Sťažovateľ svojím podaním, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 28. júna 2010,
taktiež oznámil, že súhlasí, aby ústavný súd v konaní o jeho sťažnosti upustil od verejného
pojednávania.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od konania verejného pojednávania potom, ako dospel k záveru, že
od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 K 33/2007 a jeho uznesením č. k. 2 K 33/2007-459
z 12. augusta 2008, ktorým bol odvolaný z funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu
obchodnej spoločnosti O. P., s. r. o...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy má každý právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Jedným z aspektov práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý súdny proces
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je okrem práva domáhať sa svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo na určitú kvalitu súdneho
konania, súčasťou ktorého je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, čomu v okolnostiach daného prípadu nebolo podľa sťažovateľa zadosťučinené
najmä preto, že namietané rozhodnutie neobsahuje dostatočné a presvedčivé dôvody,
na ktorých je založené, a navyše, okresný súd neprihliadol na všetky relevantné skutočnosti,
ktoré mal k dispozícii. Sťažovateľ vzhľadom na uvedené kvalifikuje predmetné rozhodnutie
ako formálne a arbitrárne a ako také nielen v rozpore so zákonom č. 7/2005 Z. z., ale
vzhľadom na závažnosť tohto rozporu aj s ústavou a dohovorom.
Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje všetky orgány verejnej moci
vrátane súdov rozhodujúcich v konkurzných konaniach. Tento ústavný príkaz zaväzuje
orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich
kompetencií poskytujú ochranu základným právam a slobodám fyzických osôb
alebo právnických osôb, rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvej vety
ústavy).
K porušeniu základného práva na súdnu ochranu dochádza nielen v prípadoch, ak je
komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde alebo ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej
osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98), ale v neposlednom rade tiež v prípade,
ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle
pri výklade a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom
konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené.
K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií
uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo
ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní
dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania
a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné
požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní
predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná
zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov
na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne
pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom
sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy
orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené
zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 9/00,
II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06).
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkých
dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie,
ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade
s procesnými predpismi.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa predovšetkým zobral do úvahy,
že namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je v demokratickej
spoločnosti natoľko favorizované, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany
súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom
ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie
(I. ÚS 2/08).
Oprávneniu domáhať sa ochrany svojich práv na súde ako hlavnej zložky základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá
ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu
ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť
všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti
a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodné záväzky
vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií
spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru v súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka
konania na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 209/04,
III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež
vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,
neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou.
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
v napadnutej veci aj okresný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich
skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska
akceptovateľná a udržateľná.
Podľa § 42 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. súd aj bez návrhu odvolá správcu,
ak opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené týmto zákonom alebo osobitným
predpisom (zákon č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, pozn.) alebo mu vo výkone funkcie bráni zákonná prekážka;
zákonnou prekážkou sa rozumie aj vylúčenie správcu podľa osobitného predpisu. Pred
odvolaním správcu počas konkurzu súd vypočuje členov veriteľského výboru a aspoň troch
zabezpečených veriteľov s najvyšším počtom hlasov počítaných podľa zistenej sumy ich
zistených zabezpečených pohľadávok.
Podľa § 42 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. návrh na odvolanie správcu môže podať
veriteľský výbor alebo zabezpečený veriteľ zistenej zabezpečenej pohľadávky. Z dôvodov
ustanovených osobitným predpisom môže podať návrh na svoje odvolanie aj správca;
ak súd dôvody správcu uzná, bezodkladne správcu z funkcie odvolá.
Podľa § 196 zákona č. 7/2005 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak... na konkurzné
konanie... sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 198 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. súd v konaní podľa tohto zákona rozhoduje
uznesením. Proti uzneseniu je odvolanie prípustné, len ak to ustanovuje tento zákon.
Dovolanie ani mimoriadne dovolanie proti uzneseniu vydanému v konaní podľa tohto
zákona nie je prípustné.
Podľa § 198 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. v písomnom vyhotovení uznesenia
vydaného v konaní podľa tohto zákona sa uvedie, ktorý súd uznesenie vydal, označenie
navrhovateľa, dlžníka (úpadcu) a správcu, ak je ustanovený, výrok, odôvodnenie, poučenie
o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.
Ak všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí
vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto
rozhodnutie, treba rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné
s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
K naplneniu práva sťažovateľa na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je súčasťou
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, by preto
v danom prípade došlo iba vtedy, ak by odôvodnenie uznesenia okresného súdu
zodpovedalo náležitostiam § 198 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z., t. j. obsahovalo by
aj dostatočné a relevantné dôvody, na základe ktorých bolo vydané.
Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Týmto kritériám musí nepochybne zodpovedať
aj uznesenie súdu vydané v konaní podľa zákona č. 7/2005 Z. z. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04), ktorým je pre tú časť
konkurzného konania, v ktorom sa koná o jeho právach a povinnostiach podľa § 24 ods. 3
zákona č. 7/2005 Z. z., aj správca. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je
posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko
z 29. mája 1997, Recueil III/1997), avšak musí zodpovedať požiadavkám zakotveným
v ustanovení § 157 ods. 2 OSP (v spojení s § 167 ods. 2 OSP). Judikatúra ESĽP nevyžaduje,
aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa špecifická odpoveď
práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998).
Z odôvodnenia rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.
V posudzovanej veci sa však podľa názoru ústavného súdu tak nestalo.
Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu č. k. 2 K/33/2007-459 z 12. augusta 2008
o odvolaní sťažovateľa z funkcie správcu konkurznej podstaty je vo svetle uvedených
kritérií podľa názoru ústavného súdu nedostatočné a nepresvedčivé.
Okresný súd v odôvodnení namietaného uznesenia okrem iného uviedol:
«V písomnom podaní zo dňa 20. 05. 2008, súdu doručenom dňa 20. 05. 2008
zabezpečený veriteľ žiadal, aby súd odvolal správcu konkurznej podstaty. Svoj návrh
na odvolanie správcu z funkcie odôvodnil tým, že správca opakovane a závažným spôsobom
porušuje povinnosti stanovené zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii.
Správca JUDr. J. T. v písomnom podaní zo dňa 02. 06. 2008, súdu doručenom dňa
02. 06. 2008 uviedol, že tvrdenia zabezpečeného veriteľa na jeho odvolanie z funkcie
správcu považuje za účelové a nezodpovedajúce skutočnosti, a preto navrhuje súdu, aby bol
návrh zabezpečeného veriteľa na jeho odvolanie z funkcie zamietnutý.
Predseda veriteľského výboru úpadcu v písomnom podaní zo dňa 30. 05. 2008, súdu
doručenom dňa 02. 06. 2008 uviedol, že správca nerešpektoval záväzný pokyn
na speňažovanie majetku úpadcu. Nerešpektovaním tohto záväzného pokynu správca
porušil svoje povinnosti tak, ako to uvádza vo svojom písomnom návrhu zabezpečený
veriteľ, a preto konkurzný súd by mal návrhu na odvolanie správcu z funkcie v celom
rozsahu vyhovieť.
Na nariadenom výsluchu konanom dňa 22. 07. 2008 za účelom vypočutia veriteľov
k návrhu na odvolanie správcu z funkcie, správca konkurznej podstaty JUDr. J. T. uviedol,
že nesúhlasí s návrhom na jeho odvolanie z funkcie správcu konkurznej podstaty, nakoľko
svoje povinnosti si v zmysle zákona plnil. Poukázal na to, že vo veci bolo začaté trestné
stíhanie, pričom podľa jeho názoru po vykonaní všetkých procesných úkonov bude vznesené
konkrétne obvinenie voči konkrétnym osobám. Svoje povinnosti neporušoval ani opakovane,
ani závažným spôsobom, naopak, o všetkých krokoch riadne informoval veriteľský výbor,
ako aj zabezpečeného veriteľa.
Predseda veriteľského výboru trval na rozhodnutí súdu o odvolaní správcu z funkcie
majúc za to, že správca nerešpektuje uloženie záväzných pokynov a neplní si svoje
povinnosti. Správca si prisvojuje povinnosti patriace veriteľskému výboru, nerešpektuje
postavenie veriteľa v danom konaní.
Právny zástupca zabezpečeného veriteľa trval na svojom návrhu na odvolanie
správcu z funkcie a to z dôvodov bližšie uvedených vo svojom písomnom podaní.
Splnomocnená zástupkyňa za spoločnosť S., a. s., na výsluchu uviedla, že predstavenstvo
spoločnosti rozhodlo o zmene správcu, a preto súhlasí s návrhom na odvolanie správcu
z funkcie.
Prítomní zástupcovia za veriteľa a to V. a V. sa nevedeli bližšie vyjadriť k návrhu
na odvolanie správcu z funkcie.“
Okresný súd v ďalšej časti odôvodnenia namietaného uznesenia cituje doslovné
znenie § 42 ods. 1 a 2 zákona č. 7/2005 Z. z. a pokračuje poukázaním na cieľ novej právnej
úpravy konkurzného konania uvádzajúc, že ním „bolo vytvoriť právne prostredie, ktoré
na jednej strane bude motivovať dlžníkov predchádzať úpadku, prípadne riešiť hroziaci
úpadok reštrukturalizáciou a na druhej strane zabezpečiť pružné konkurzné konanie
a vysokú mieru uspokojenia pohľadávok veriteľov, najmä zabezpečených veriteľov, ak stav
úpadku nastane. Podľa citovaného zákonného ustanovenia, súd odvolá správcu z funkcie,
ak v konkurznom konaní opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené ZKR
alebo zákonom č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Ide
pritom o povinnosť, nie možnosť súdu. Ak teda správca opakovane alebo závažne porušil
svoje povinnosti, súd musí správcu z funkcie odvolať. Správca konkurznej podstaty v danom
prípade opakovane nerešpektoval záväzný pokyn udelený príslušným orgánom
na speňažovanie majetku, na základe čoho dospel súd k záveru, že správca porušil svoje
povinnosti vyplývajúce z ustanovení ZKR.
V súlade s citovaným zákonným ustanovením a vypočutím zástupcov veriteľov
na nariadenom pojednávaní, súd má za to, že návrh zabezpečeného veriteľa na odvolanie
správcu z funkcie je dôvodným, a preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia.“.
Pre náležité odôvodnenie rozhodnutia nepostačuje iba odvolanie sa na príslušné
ustanovenie zákona č. 7/2005 Z. z. a konštatovanie, že návrh zabezpečeného veriteľa
na odvolanie sťažovateľa z funkcie správcu konkurznej podstaty je dôvodný bez toho,
aby súd akokoľvek konkretizoval, o nerešpektovanie akého pokynu na speňažovanie
majetku zo strany správcu konkurznej podstaty malo v okolnostiach daného prípadu
opakovane ísť, kto a kedy mu tento záväzný pokyn udelil, v čom malo spočívať tvrdené
opakované nerešpektovanie tohto pokynu a prečo súd považuje tvrdenia zabezpečeného
veriteľa za pravdivé. Okresný súd sa taktiež nijako nevysporiadal s písomným vyjadrením
sťažovateľa k návrhu na jeho odvolanie z funkcie správcu konkurznej podstaty ani s jeho
argumentáciou prednesenou na pojednávaní uskutočnenom 22. júla 2008. Rovnako tak
okresný súd nezabezpečil „správu od príslušných orgánov v trestnom konaní o stave
trestného konania vo veci“ aj napriek tomu, že na uvedenom pojednávaní výslovne uviedol,
že tak pred rozhodnutím podľa § 42 zákona č. 7/2005 Z. z. urobí.
Ústavný súd sa nemôže stotožniť ani s názorom okresného súdu obsiahnutým v jeho
vyjadrení k sťažnosti, podľa ktorého postačuje, ak sú dôvody odvolania sťažovateľa
z funkcie SKP dostatočne zrejmé z obsahu konkurzného spisu, súčasťou ktorého sú
aj uznesenia s odôvodnením, ktorým okresný súd zamietol návrh správcu na udelenie
záväzného pokynu pre speňažovanie vecí patriacich do konkurznej podstaty podľa § 84
zákona č. 7/2005 Z. z. Akceptácia takéhoto názoru by vlastne zakladala aprobovanie, resp.
tolerovanie svojvôle, ktorú nedovoľuje čl. 2 ods. 2 ústavy.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danej veci sú podmienky
jeho ingerencie v rovine sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
splnené, pretože rozhodnutie okresného súdu č. k. 2 K 33/2007-459 z 12. augusta 2008,
ktorým bol sťažovateľ odvolaný z funkcie správcu konkurznej podstaty, nemožno
z hľadiska požiadaviek riadneho a presvedčivého odôvodnenia vrátane imperatívu
vysporiadania sa s námietkami účastníka konania, ktoré majú vzťah k prerokúvanej veci,
akceptovať.
Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah.
Ústavný súd v nadväznosti na to vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu), zrušil namietané uznesenie krajského súdu č. k.
2 K 33/2007-459 z 12. augusta 2008 a vec mu podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Okresný súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je
vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
K aplikácii citovaného ustanovenia v okolnostiach prerokúvanej sťažnosti ústavný
súd zdôrazňuje, že jeho právne názory, ktoré ho viedli k vysloveniu porušenia označených
práv sťažovateľa a k následnému zrušeniu namietaného uznesenia okresného súdu,
nesmerujú k jednoznačnému záveru o tom, ako má okresný súd o návrhu na odvolanie
správcu meritórne rozhodnúť. Základom výroku tohto nálezu bolo totiž výlučne zistenie
nedostatočnosti odôvodnenia označeného uznesenia okresného súdu.
Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou okresného súdu vec opäť prerokovať
a rozhodnúť o odvolaní, resp. neodvolaní sťažovateľa z funkcie správcu konkurznej
podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti O. P., s. r. o..., náležite zistiť a posúdiť všetky
relevantné objektívne okolnosti, o ktoré sťažovateľ opiera svoje tvrdenia, že nie sú dané
zákonom ustanovené dôvody na jeho odvolanie z funkcie SKP, a v uznesení o odvolaní,
resp. neodvolaní sťažovateľa z funkcie správcu konkurznej podstaty jasne a podrobne
uviesť dôvody na jeho odvolanie, resp. neodvolanie.
Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v konaní pred okresným súdom neboli
dodržané princípy riadneho procesu a nadväzne na to namietané uznesenie okresného súdu
zrušil, nepovažoval už za nevyhnutné pristupovať k ďalšiemu kroku, ktorým by bolo
meritórne posúdenie súladu odôvodnenia predmetného uznesenia s ústavou garantovaným
právom na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať
inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.
Ako už ústavný súd viackrát zdôraznil, ochranu ústavnosti je nutné spájať
s minimalizáciou zásahov do právomoci všeobecných súdov, a preto je nálezom zrušujúcim
namietané rozhodnutie a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie vytvorený
procesný priestor na ochranu tohoto základného práva hmotného charakteru v rámci
ďalšieho konania pred okresným súdom (m. m. IV. ÚS 149/09, IV. ÚS 136/2010).
Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosti v časti namietaného porušenia základného
práva sťažovateľa podľa čl. 35 ods. 1 ústavy nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy. Vzhľadom na to, že sťažovateľ neuplatnil úhradu trov
konania v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd o úhrade trov nerozhodoval.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovateľ požiadal ústavný súd
o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk (3 319,39 €),
pričom tento svoj návrh odôvodnil takto:
„V konkrétnej veci je opodstatnené aj poskytnutie primeraného finančného
zadosťučinenia, pretože iba deklarovaním porušenia základného práva nebude možné
zachovať v predmetnom konaní moje základné právo na uskutočňovanie zárobkovej činnosti
správcu podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy, pretože novovymenovaný správca sa účinne ujal funkcie
po zverejnení uznesenia súdu v OV dňa 10. 9. 2008, po jeho vymenovaní uznesením súdu
zo 4. 9. 2008 a toto vymenovanie nie je možné zrušiť. Naviac, podľa ZKR má správca právo
na odmenu za činnosť do konania schôdze veriteľov a od toho času je celá jeho činnosť
honorovaná až odmenou zo speňaženia podľa § 43 ods. 1 ZKR. Odvolaný správca nemá
nárok na odmenu za činnosti, ktoré nie sú speňažovaním, avšak sú nevyhnutné jednak pre
prípravu speňažovania, ale aj za činnosť, ktorá je nevyhnutná napr. pre vysporiadanie
pracovnoprávnych vzťahov, ale aj za ďalšie činnosti podľa ZKR, ktoré nie sú speňažovaním.
V predmetnom konkurze pri počte 433 pracovníkov, ktorí ostali v pracovnom pomere
po vyhlásení konkurzu, bola činnosť správcu náročná a v dôsledku protiústavného postupu
súdu nebude odvolaný správca za svoju činnosť odmenený.“
Ústavný súd dôsledne zvážiac všetky okolnosti tohto prípadu sťažovateľovi nárok
na primerané finančné zadosťučinenie nepriznal. Podľa názoru ústavného súdu je ochrana
základných práv sťažovateľa účinne poskytnutá tým, že sa napadnuté uznesenie okresného
súdu zrušilo a vrátila sa mu vec na ďalšie konanie a na jej dovŕšenie postačuje v tomto
konaní vyslovený a záväzný právny názor ústavného súdu.
Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že bol v dôsledku namietaného postupu okresného súdu
a na jeho základe vydaného rozhodnutia o jeho odvolaní z funkcie SKP poškodený, a keďže
odvolaný správca nemá nárok na odmenu za činnosti, ktoré nie sú speňažovaním, ústavný
súd uvádza, že účelom priznania primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná
náhrada škody, resp. ušlého zisku. Slovenský právny poriadok disponuje nástrojmi
umožňujúcimi osobe poškodenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom orgánu verejnej moci uplatniť si nárok na náhradu takej škody (zákon č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov). Ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak, ako to
je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. augusta 2010