Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_2Co-114-2025.pdf
PDF · 97.03 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/114/2025
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcov 1/ A. B. C., nar. X.XX.XXXX, bytom D., E. XX, 2/ F. G., nar. XX.X.XXXX, bytom D., E. XX, 3/ B. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., E. XX, 4/ A. F. I., H., nar. XX.X.XXXX, bytom D., E. XX, 5/ B. J. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., E. XX, 6/ B. G. D., nar. X.X.XXXX, bytom D., E. XX, všetci zast. B. L. G., advokátkou, so sídlom D., I. B. X, proti žalovanej F. F., nar. XX.X.XXXX, bytom D., K. XX, zast. B. M. F. N., advokátom, so sídlom D., N. D. X, o nariadení predaja bytu, o odvolaní žalovanej proti uzneseniu Mestského súdu Košice sp. zn. 38C/11/2023 z 10. júna 2025
r o z h o d o l :
P o t v r d z u j e uznesenie v napadnutom výroku II. o trovách konania.
P r i z n á v a žalobcom 1/ až 6/ proti žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Mestský súd Košice (v ďalšom „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým uznesením vo výroku I. zastavil konanie a výrokom II. priznal žalobcom 1/ až 6/ nárok na náhradu trov súdneho konania v rozsahu 100 %.
2. Súd odôvodnil, že sa žalobcovia 1/ až 6/ podanou žalobou domáhali, aby nariadil predaj bytu č. XX nachádzajúceho sa na X H.. obytného domu na ulici E. XX J. D., súp. číslo XXX, parcela č. 277, zapísaného na LV č. XXXXX v k. ú. K., ktorý užíval syn žalovanej a zároveň požadovali náhradu trov konania. Podaním z 13.5.2025 žalobcovia zobrali žalobu späť v celom rozsahu a žiadali, aby súd konanie zastavil. Uviedli, že žalovaná, po podaní žaloby - v priebehu konania pred nariadeným termínom pojednávania (13.5.2025), vysťahovala svojho syna O. F. z bytu, ktorý následne predala, čím došlo k odstráneniu dôvodu podania žaloby. Zároveň poukázali na to, že v konaní nie sú dané zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa na aplikáciu § 257 Civilného sporového poriadku, ku ktorým by bolo možné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť a preto požadovali aj náhradu trov konania. Žalovaná súhlasila so späťvzatím žaloby a zastavením konania, avšak žiadala, aby súd nárok na náhradu trov konania nepriznal žiadnej zo strán. Podľa nej, za procesné zavinenie zastavenia konania nezodpovedá, pretože v konaní uvádzala, že chce byť predať a aj ho predala, pričom v konaní nárok žalobcov neuznávala a žalobu nepovažovala za dôvodnú, zároveň ona ako vlastníčka bytu v byte ani nebývala, a teda sa nemohla dopustiť akéhokoľvek konania, ktoré by ohrozovalo nerušený výkon vlastníckeho práva ostatných susedov. Dôvodila, že v konaní nebolo ukončené dokazovanie, nebolo vykonaných viacero dôkazov, bez vykonania ktorých, by súd nemohol vo veci meritórne rozhodnúť. Mala za to, že žaloba bola podaná voči nej a jej nebohému manželovi ako voči chráneným osobám vo vysokom veku. V predmetných uvedených okolnostiach videla priestor na aplikáciu § 257 Civilného sporového poriadku. Tvrdila, že toto konanie ovplyvnilo jej zdravie, ale i zdravie jej nebohého manžela (ktorý bol pôvodne v konaní žalovaným 1/), no i napriek tomu bola v konaní aktívna, nemarila priebeh
konania, podávala vyjadrenia, navrhovala a predkladala dôkazy, pričom stále chcela vec vyriešiť zmierlivo. Ak by mal súd za to, že zavinila zastavenie konania, potom tu existujú výnimočné okolnosti pre nepriznanie náhrady trov konania pre dôvody osobitného zreteľa. Súd prvej inštancie na vec aplikoval ustanovenia § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1, § 251, § 262 ods. 1, § 256, § 257 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), uviedol, že žalobcovia 1/ až 6/ ako tzv. dominus litis späťvzali žalobu v celom rozsahu, s čím súhlasila aj žalovaná, preto konanie zastavil. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania skúmal zásadu procesného zavinenia podľa § 256 ods. 1 CSP a mal za to, že pokiaľ žalobcovia 1/ až 6/ zobrali svoju žalobu späť z dôvodu, že po podaní návrhu došlo k predaju bytu zo strany žalovanej, došlo tým k naplneniu žalobného petitu, ktorého sa žalobcovia 1/ až 6/ v tomto konaní domáhali. Nemal za možné tu v tomto štádiu konania skúmať, či po podaní návrhu došlo k predaju bytu dôvodne alebo nie, túto otázku posudzoval len z hľadiska procesného, to znamená vychádzal z toho, že nárok žalobcov 1/ až 6/ bol po začatí konania zo strany žalovanej uspokojený. Zaoberal sa aj možnosťou aplikácie § 257 CSP, predstavujúceho výnimku z aplikácie § 256 CSP, k použitiu ktorej možno pristúpiť len vo výnimočných prípadoch. Konštatoval, že žalovaná už v roku 2023 v čase podania žaloby bola osobou vo vyššom dôchodkovom veku, podľa súdu vyšší dôchodkový vek, či zdravotný stav sám o sebe, bez uvedenia, resp. preukázania iných okolnosti, nie je dôvodom na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Pokiaľ sa týkalo sociálneho aspektu, akceptoval, že majetkové pomery žalovanej v dôchodkovom veku sú veľmi obmedzené, na druhej strane však sociálny aspekt statusu žalovanej neprevyšuje okolnosti, ktoré viedli žalobcov 1/ až 6/ k súdnemu uplatneniu nároku. Keďže v priebehu konania došlo k uspokojeniu nároku, ktorého sa žalobcovia 1/ až 6 / domáhali v žalobe a súd dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by výnimočne aplikoval § 257 CSP, nezistil, o trovách konania preto rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP tak, že žalobcom 1/ až 6/ priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, t.j. v rozsahu 100 % proti strane sporu, ktorá zastavenie konania zapríčinila, t.j. proti žalovanej.
3. Proti výroku II. uznesenia, ktorým súd priznal žalobcom 1/ až 6/ nárok na náhradu trov konania proti žalovanej, podala žalovaná odvolanie z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a/ až h/ CSP a navrhla, aby odvolací súd napadnutý výrok uznesenia súdu prvej inštancie zmenil a sám rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania, alternatívne aby napadnuté rozhodnuté rozhodnutie v napadnutom výroku zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie. Namietala nepreskúmateľnosť záveru súdu, že po podaní návrhu/žaloby došlo k predaju bytu zo strany žalovanej, čím došlo k naplneniu žalobného petitu (odsek 15. odôvodnenia napadnutého uznesenia), k čomu uviedla, že v zásade „zavinila“ zastavanie konania v dôsledku výkonu svojho vlastníckeho práva, kedy predala predmetný byt, pričom skutočnosť, že byt predať chce uvádzala v rámci celého konania. Súd sa touto skutočnosťou v rámci odôvodnenia uznesenia ani čiastočne nezaoberal, čím zaťažil napadnuté uznesenia vadou a to tým, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné. Žalovaná sa ďalej nestotožnila s odsekom 17. odôvodnenia napadnutého uznesenia, k čomu uviedla, že v rámci vyjadrenia k späťvzatiu žaloby dostatočne odôvodnila aplikáciu § 257 CSP, s čím sa súd v odôvodnení rozhodnutia nevyporiadal. Žalovaná zotrvala na svojich tvrdeniach, ktoré uviedla vo vyjadrení k späťvzatiu žaloby.
4. Žalobcovia 1/ až 6/ vo vyjadrení na odvolanie uviedli, že skutočnosti uvedené v odvolaní žalovanej, podľa ich názoru nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia. S tvrdením žalovanej, že ak mal súd za to, že zastavenie konania zavinila žalovaná, tak nemal stranám konania priznať nárok na náhradu trov konania pre dôvody hodné osobitného zreteľa, pretože tu existujú výnimočné okolnosti, nesúhlasili. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia mali za zrejmé, že sa súd náležite vyporiadal so skutočnosťami, na ktoré žalovaná vo svojom vyjadrení k späťvzatiu žaloby poukazovala ako na dôvody hodné osobitného zreteľa. V tej súvislosti poukázali na to, že pojem chránená osoba vo vysokom veku, ktorý použi a ktorým argumentocvala žalovaná, nie je spätý s civilným konaním. Žalobcovia mali za to, že uplatňovali nárok na súde v zmysle § 11 ods. 1 a 5 zákona č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov dôvodne, pretože žalovaná aj s nebohým manželom boli viac ako dva roky pred podaním žaloby nimi - vlastníkmi bytov a nebytových priestorov, osobitne aj O. C., ako aj správcom domu - SBD III Košice, opakovane informovaní o narúšaní pokojného bývania ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov konaním ich syna O. F., neprispôsobivých návštev, ktorým dovolil v ich byte zotrvávať, prespávať, o privolávaní štátnej či mestskej polície, žalovaná i jej nebohý manžel boli opakovane vyzývaní na zjednanie nápravy, avšak bezvýsledne. Pokiaľ žalovaná dôvodila, že svojím konaním nezavinila zastavenie konania, len vykonávala svoje vlastnícke právo, poukázali na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 678/2016-34 zo 4.júla 2017. Žalobcovia mali za to, že žalovanou napadnutý II. výrok rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania, je vecne správny a
odvolací súd žiadali, aby napadnutý II. výrok uznesenia súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
5. Žiadne ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní neboli podané.
6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP), na základe odvolania žalovanej podaného včas a oprávnenou osobou (§ 362 a § 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355-358 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 a 386 CSP) preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu a dospel k záveru, že rozhodnutie je vecne správne a preto ho ako také zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
7. Odvolanie žalovanej smeruje len proti závislému výroku o trovách konania, v zmysle § 367 ods. 1 a 3 CSP právoplatnosť výroku o zastavení konania nie je odvolaním dotknutá, a preto tento právoplatný výrok nebol predmetom odvolacieho prieskumu.
8. Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia v napadnutom rozsahu, ako i konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v posudzovanej veci rozhodol v zmysle zákonných zásad, jeho rozhodnutie je správne a spravodlivé. Skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého výroku rozsudku. Súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 256 ods. 1 CSP a správne sa zaoberal možnosťou aplikácie ustanovenia § 257 CSP, ktorého účelom je umožniť súdu zmierniť nepriaznivé dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania, a to zavedením sudcovského moderačného práva, teda skúmal, či išlo v súdenej veci o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa, dospejúc k záveru o absencii takýchto dôvodov. V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že žalovanou uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie v celom rozsahu stotožňuje.
9. Odvolateľka v podstatnom namietala, že súd prvej inštancie v uvedenej sporovej veci nerozhodol správne o nároku na náhradu trov konania, pretože neaplikoval § 257 CSP.
10. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
11. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
12. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní v zmysle § 255 CSP, ale i zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie zastavenia konania. Aplikácia § 257 CSP pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, ak sú síce naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania úspešnej strane sporu, resp. strane nenesúcej procesnú zodpovednosť za zastavenie konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná; musí však ísť o celkom výnimočný prípad. Ustanovenie § 257 CSP v zmysle zaužívanej judikatúry nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie v zmysle svojvôle súdu, ale ide o také ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť (uznesenie NS SR z 28.1.2010 sp. zn. 2MCdo/17/2009).
13. Účelom ustanovenia § 257 CSP je teda umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára práve sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa vyplývajú teda buď zo sociálneho aspektu, kedy povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch sa zohľadňujú osobné, majetkové, zárobkové a iné
pomery oboch strán, prihliada sa na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže teda súd dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (uznesenie Ústavného súdu SR z 8.12.2011 sp. zn. II. ÚS 563/2001-14 po prispôsobení novej úprave). Ustanovenie § 257 CSP neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi účastníkmi konania, ale práve na riešenie situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, získal náhradu trov, ktoré pri tomto konaní dôvodne vynaložil. Rozhodnutie súdu sa preto musí spravodlivo javiť predovšetkým vzhľadom na existenciu okolností súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov v priebehu sporu a s okolnosťami uplatnenia nároku a pod. (uznesenie NS SR z 18.1.2012 sp. zn. 6MCdo/5/2011).
14. Výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva. Ústavný súd SR v náleze zo 17. decembra 2004, sp. zn. II. ÚS 31/04-30, okrem iného, uviedol: „Pri tomto výklade je potrebné venovať pozornosť zmyslu a účelu inštitútu náhrady trov konania. Výklad náhrady trov konania nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Aj tieto výnimky sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, napr. takou výnimkou je nepriznanie náhrady trov konania podľa § 150 OSP (v súčasnosti § 257 CSP, pozn. odvolacieho súdu).“
15. Z obsahu spisu v prejednávanej veci odvolací súd nezistil žiaden do úvahy prichádzajúci dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, ktorý by napĺňal kritériá odôvodňujúce nepriznať v konaní v celom rozsahu žalobcom 1/ až 6/ plnú náhradu trov konania zo strany žalovanej, pretože je potrebné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie že práve konanie žalovanej po začatí súdneho konania, resp. v jeho priebehu bolo dôvodom späťvzatia žaloby žalobcami a viedlo k zastaveniu konania. Dôvodnosť žaloby tak súd prvej inštancie správne posudzoval procesne a bez ohľadu na to, aký by bol výsledok konania, keby k späťvzatiu žaloby nedošlo. Rozhodnou je skutočnosť, že žalovaná po začatí konania splnila to, čoho sa žalobcovia 1/ až 6/ domáhali, a že len z tohto dôvodu vzali žalobcovia 1/ až 6/ žalobu späť. Preto je nedôvodná námietka žalovanej, v zmysle ktorej mal súd prihliadnuť na to, že v zásade „zavinila“ zastavanie konania v dôsledku výkonu svojho vlastníckeho práva, kedy predala predmetný byt, pričom skutočnosť, že byt predať chce uvádzala v rámci celého konania. Žalovaná ako dôvody osobitného zreteľa uvádzala aj jej vysoký vek a vysoký vek jej nebohého manžela už v čase podania žaloby, to že, im súdne konanie ovplyvnilo zdravie, čo vyústilo až do toho, že manžel žalovanej (ktorý bol žalovaným 1/ v konaní) počas konania zomrel, nakoniec dôvodila, že ona sa nikdy nedopustila akéhokoľvek konania v rozpore s dobrými mravmi, ktoré by narušilo výkon vlastníckeho práva ktoréhokoľvek so žalobcov 1/ až 6/. Odvolací súd upozorňuje na to, že samotný vek strany sporu nemôže byť automaticky považovaný za dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by odôvodňoval nepriznanie nároku na náhradu trov konania. Ak by súd vo všetkých konaniach postupoval podľa argumentov žalovanej, znamenalo by to neuloženie povinnosti nahradiť trovy konania vždy, ak je stranou osoba vyššieho veku a takýto prístup je neakceptovateľný. Tieto osobné aspekty nie sú preto dostatočnými dôvodmi osobitného zreteľa a nie je dôvodná ani okolnosť, že žalovaná sa sama nedopustila akéhokoľvek konania, ktoré by narušilo výkon vlastníckeho práva ktoréhokoľvek so žalobcov 1/ až 6/, pretože vlastník bytu má nielen práva ale aj povinnosti a zodpovedá za predmet svojho vlastníctva v zmysle zásad Občianskeho zákonníka a zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Odvolací súd upriamuje pozornosť najmä odvolateľky/žalovanej na ten moment zrejmý z obsahu súdneho spisu, že sa žalobcovia dlhú dobu pred podaním žaloby pokúšali so žalovanou ako vlastníčkou bytu pre nich neprijateľnú situáciu riešiť bez nutnosti podať žalobu. Keďže žalovaná súdu nepreukázala žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by odôvodnil použitie § 257 CSP, správne tak súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konanie v zmysle zásady ustanovenej v § 256 ods. 1 CSP. Bolo by nespravodlivé nepriznať žalobcom 1/ a 6/ plnú náhradu trov konania, keďže im v tomto spore vznikli výdavky, a to konkrétne týkajúce sa ich právneho zastúpenia.
16. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP, nemajúc za dané výnimočnosť a existenciu
dôvodov hodných osobitného zreteľa v danom konaní, má za správne a riadne odôvodnené, a preto jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdil s tým, že na tejto vecnej správnosti neboli spôsobilé nič zmeniť ani odvolacie námietky žalovanej.
17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobcovia 1/ až 6/ boli v odvolacom konaní plne úspešní, preto majú nárok náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej v plnom rozsahu. Odvolací súd pri trovách odvolacieho konania z totožných dôvodov neaplikoval § 257 CSP na trovy odvolacieho konania.
18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0. (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).