Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 456/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedu senátu Rudolfa Tkáčika, sudkyne Jany Baricovej a sudcu

Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátkou Mgr. Zuzanou Jedličkovou, Royova 9, Piešťany, vo veci

namietaného porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa

čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 19. februára 2015 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. februára 2015

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 19. februára 2015 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur

a štyridsaťštyri centov) na účet advokátky Mgr. Zuzany Jedličkovej do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS

456/2015 12 z 22. septembra 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“),

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa

čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 19. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto

nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) č. k. zo 6. júna 2013 (ďalej aj

„rozsudok okresného súdu“) uznaný vinným z prečinu porušovania domovej slobody podľa

, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 1 000 €.

Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v rámci odvolacieho konania rozsudkom

č. k. 518 z 3. decembra 2013 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) výrok

o treste rozsudku okresného súdu zrušil a sťažovateľovi podľa § 194 ods. 1 s použitím § 56

ods. 1 a 2 uložil peňažný trest vo výmere 500 €. Následne podané

dovolanie sťažovateľa z 23. apríla 2014 najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 19. februára 2015 odmietol pre jeho neprípustnosť.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa v konaní o dovolaní nezaoberal namietanými

dôvodmi dovolania ani nedostatkami v konaniach pred súdom prvého i druhého stupňa.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu „a v ňom uvedený názor a výklad... podľa ktorého

ak odsúdený vykoná peňažný trest jeho zaplatením, v dôsledku fikcie zahladenie odsúdenia

už nemôže podať dovolanie, pretože neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, a teda

ide o podanie dovolania proti svojimi účinkami neexistujúcemu odsudzujúcemu

rozhodnutiu, sťažovateľ nepovažuje za ústavne konformné a správne a to z dôvodov, ktoré

sú uvedené aj v Stanovisku pléna Ústavného súdu... sp. zn. PLz. zo dňa

18. marca 2015 a s poukazom výrokovú časť tohto stanoviska“. Sťažovateľ sa v sťažnosti

plne stotožňuje s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v označenom

zjednocujúcom stanovisku prijatom uznesením ústavného súdu sp. zn. PLz.

(ďalej len „stanovisko ústavného súdu“) považujúc ich za aplikovateľné aj v jeho prípade.

Ústavný súd pritom výrokovou časťou tohto stanoviska vyslovil: „Odsúdenému, ktorému

bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy

peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie

bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom

inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa

zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.“ Nadväzne na uvedené

sťažovateľ dopĺňa, že k zaplateniu peňažného trestu pristúpil len preto, že jeho nezaplatením

mu hrozila premena peňažného trestu na náhradný trest odňatia slobody.

S prihliadnutím na uvedené sťažovateľ navrhuje vysloviť porušenie základného práva

na súdnu ochranu zaručeného , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 listiny, ako aj práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru

napadnutým uznesením, toto uznesenie zrušiť, vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie a uhradiť mu trovy konania, ktoré boli následne vyčíslené na sumu 296,44 €.

II.

K prijatej sťažnosti sa najvyšší súd vyjadril stanoviskom č. k. 70

z 26. októbra 2015, ktorého súčasťou bolo vyjadrenie predsedu senátu najvyššieho súdu

rozhodujúceho vo veci z 23. októbra 2015. V ňom poukázal na to, že napadnuté uznesenie

bolo vydané 19. februára 2015 «v súlade s dovtedajšou ustálenou súdnou praxou

najvyššieho súdu, s ktorou sa stotožnil aj ústavný súd v rámci svojho uznesenia z 22. mája

2014, sp. zn. .

Nakoľko II. senát ústavného súdu dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

v konaní vedenom pod sp. zn. (ku končenému rozhodnutiu v danej veci

pritom došlo 15. apríla 2015), k odchylnému právnemu názoru ako III. senát ústavného

súdu, bola v súlade s

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov vec predložená plénu ústavného súdu na zjednotenie

odchylných právnych názorov, ktoré na neverejnom zasadnutí konanom 18. marca 2015,

sp. zn. PLz. , prijalo zjednocujúce stanovisko v tom zmysle, že „odsúdenému,

ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením

sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho

odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou

a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane,

čim by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.“

Vzhľadom na existenciu vyššie uvedeného zjednocujúceho stanoviska ústavného súdu

nebude najvyšší súd s poukazom na polemizovať

s názormi ústavného súdu, a navrhuje preto podanej sťažnosti vyhovieť.».

Ústavný súd podľa v danej veci upustil

od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, vyjadrenia

najvyššieho súdu č. k. z 13. októbra 2015, ako aj napadnutého uznesenia

o dovolaní a spisu vedeného okresným súdom pod sp. zn. dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, pričom zároveň obidvaja

účastníci konania s takýmto postupom súhlasili (sťažovateľ podaním z 10. novembra 2015

a najvyšší súd podaním z 26. októbra 2015).

III.

Podľa ústavný súd je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný súd poznamenáva, že podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr.

) prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa siedmeho oddielu

druhej hlavy ( až 50 ) a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných

odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach

zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

ods. 4 v spojení s ). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom

na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť

Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných

zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. ) zahŕňa

zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania

vyplývajúcich z , a dohovoru v súlade s judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Otázku, či konanie rešpektovalo

princípy uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzuje ESĽP so zreteľom na „osobitné

okolnosti prípadu“ posudzujúc konanie ako celok.

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Svojvoľný výklad

zákonov a nerešpektovanie procesných pravidiel a procesných záruk spravodlivého procesu

môže mať za následok aj porušenie základného práva a slobody sťažovateľa ().

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné

uvažovať predovšetkým v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ).

Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru

musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva

chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému

kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa

jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv

garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4.

1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu , , I.

ÚS 538/2013).

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že plénum ústavného súdu na neverejnom

zasadnutí konanom 18. marca 2015 prijalo pod sp. zn. PLz. zjednocujúce

stanovisko, v ktorom vyslovilo túto právnu vetu: ,,Odsúdenému, ktorému bol uložený

peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy peňažného

trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo

zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom

inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa

zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.“

Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je toto zjednocujúce stanovisko pléna

ústavného súdu plne aplikovateľné a pri rozhodovaní o sťažnosti vychádzal z ním

formulovaných právnych názorov.

Podľa trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred

páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na

jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných

činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa odsudzujúci rozsudok musí obsahovať výrok

o treste s uvedením zákonných ustanovení, podľa ktorých bol trest uložený alebo podľa

ktorých bolo od potrestania upustené, a to prípadne s poukazom na prijatú záruku. Ak bol

uložený trest odňatia slobody, ktorého výkon možno podmienečne odložiť alebo

podmienečne odložiť s probačným dohľadom, musí rozsudok obsahovať aj výrok o tom, či

bol podmienečný odklad povolený, a prípadne, na aké podmienky je viazaný. Ak bol

uložený trest odňatia slobody na doživotie alebo iný nepodmienečný trest odňatia slobody,

rozsudok musí obsahovať výrok o spôsobe výkonu tohto trestu.

Podľa ustanovenia dovolanie možno podať proti

právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené

ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania

podľa § 371.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak,

rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie

a) rozsudok a trestný rozkaz,

b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,

c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,

d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,

e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho

obvineného,

f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,

g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,

h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti

rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe

riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

V napadnutom uznesení najvyšší súd s poukazom na § 382 písm. f) Trestného

poriadku a uviedol, že ak „bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa

na páchateľa, ako keby nebol odsúdený (§ 93 ods. 1 Tr. zák.). Právnym dôsledkom

zahladenia odsúdenia je teda fikcia neodsúdenia.

V prípade, že nastávajú, či už priamo zo zákona (ako je tomu v posudzovanom

prípade) alebo na základe rozhodnutia súdu, pri zahladení odsúdenia právne následky

spojené s fikciou neodsúdenia, potom treba do všetkých dôsledkov právne považovať za

neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie takej osoby, na ktorú sa hľadí akoby odsúdená

nebola.

Predpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je

však existencia odsúdenia páchateľa. Pokiaľ platí fikcia neodsúdenia, ktorú zákonodarca

spojil s inštitútom zahladenia odsúdenia, nemožno ju chápať podmienene tak, že pre určité

prípady v trestnom konaní (ale i mimo neho) platí a pre niektoré nie.

Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia znamená, okrem

iných dôsledkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby, že vo výpise z registra trestov sa

jej zahladené odsúdenie už neuvádza. V oblasti trestno právnej zanikajú nepriaznivé

následky spojené s odsúdením páchateľa. Treba vychádzať z toho, že neexistuje odsúdenie,

ktoré by bolo dôvodom priťažujúcej okolnosti alebo recidívy trestnej činnosti. Zahladením

odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže taká osoba preukazovať stav svojej bezúhonnosti. Nie

je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímam do zamestnania, pri

žiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod, uvádzať odsúdenie, ktoré bolo

zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto osobe.

Odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo k obnoveniu takých

právnych vzťahov, ktoré občan nemohol nadobudnúť alebo sa ich nemohol dožadovať,

pokým existovala prekážka odsúdenia páchateľa.

Keďže v dôsledku toho, že odsúdenie bolo zahladené, môžu vznikať nové právne

vzťahy, ktoré by inak nemohli nastať, ak by neexistovala podmienka bezúhonnosti, potom by

bolo vážnym zásahom do stability právnych vzťahov, ak by na základe dovolania niektorej

z dvoch hlavných strán v trestnom konaní alebo dovolania ministra spravodlivosti bolo

možné zvrátiť nový právny stav vznikajúci po vykonaní trestu a zahladení odsúdenia

spojeného s fikciou neodsúdenia.

Výrazne by sa v takom prípade nepriaznivo vo vzťahu k osobe, u ktorej bolo

odsúdenie zahladené, prejavilo podanie dovolania prokurátorom, alebo ďalším oprávneným

subjektom, v neprospech takejto osoby. Nebolo by žiaduce, aby v takom prípade, keď už

páchateľ vykonal trest a došlo aj k zahladeniu odsúdenia, aby generálny prokurátor,

eventuálne minister spravodlivosti, mohol podávať tento mimoriadny opravný prostriedok

v neprospech obvineného, smerujúceho k zhoršeniu jeho postavenia a umožniť tak otvorenie

takého trestno právneho vzťahu, ktorý už bol ukončený a zvrátiť tak priaznivé dôsledky pre

páchateľa spočívajúce v tom, že sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený. Dobrodenie, ktoré

dáva zákonodarca v podobe bezúhonnosti, na základe fikcie neodsúdenia osoby, u ktorej

bolo odsúdenie zahladené, by strácalo svoj zmysel.

Rovnosť strán v konaní a záujem na stabilite právnych vzťahov však predpokladá aj

opak, že ani na základe dovolania obvineného nie je možné právoplatné a už aj vykonané

a zahladené odsúdenie s dôsledkami fikcie neodsúdenia, meniť.

Preto ak nastal zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu stav zahladenia

odsúdenia, ktorý má znamenať, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, jeho

dôsledkom musí byť i to, že žiaden zo subjektov oprávnených na podanie dovolania už ho

nemôže podať (resp. ak ho už podal, nemožno na jeho základe na existujúcom právnom

stave nič meniť).

S poukazom na vyššie uvedené preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

obvineného podľa ako neprípustné

odmietol, keďže smeruje proti svojimi účinkami neexistujúcemu odsudzujúcemu

rozhodnutiu, proti ktorému ho nie je možné v zmysle a podať.“.

Vo vzťahu k citovanému obsahu napadnutého uznesenia ústavný súd osobitne

zdôrazňuje, že takéto precizovanie podmienok, dôvodov, ako aj okruhu osôb oprávnených

podať dovolanie je prejavom faktu, že dovolanie predstavuje mimoriadny opravný

prostriedok, ktorého možnosť uplatnenia má byť v porovnaní s riadnymi opravnými

prostriedkami podstatne užšia, keďže dovolanie a rozhodnutie o ňom spravidla narúša

stabilitu konečného a vykonateľného, resp. v niektorých prípadoch už aj vykonaného

rozhodnutia súdu. Vzhľadom na zákonom podrobne vymedzené podmienky, dôvody, ako aj

okruh osôb oprávnených podať dovolanie je v rozpore s podstatou a účelom inštitútu

dovolania, aby v aplikačnej súdnej praxi dochádzalo k akejkoľvek ďalšej redukcii zákonom

ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.

Práve argumentáciu najvyššieho súdu obsiahnutú v napadnutom uznesení, že podanie

dovolania prokurátorom alebo ďalším oprávneným subjektom by sa nepriaznivo prejavilo

vo vzťahu k osobe, u ktorej bolo odsúdenie zahladené a nebolo by žiaduce, aby v prípade, ak

už páchateľ vykonal trest a došlo aj k zahladeniu odsúdenia, aby generálny prokurátor

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) alebo minister spravodlivosti mohli

podávať tento mimoriadny opravný prostriedok v neprospech obvineného smerujúceho

k zhoršeniu jeho postavenia, a umožniť tak otvorenie takého trestno právneho vzťahu, ktorý

už bol ukončený, a zvrátiť tak priaznivé dôsledky pre páchateľa, možno považovať

za redukciu zákonom ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať

dovolanie. Legalizujúcim dôvodom takejto redukcie nemôže byť argumentácia založená

na rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, pretože neexistuje legitímny dôvod ani

cieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany.

V danom prípade priznať právo podať dovolanie aj voči rozhodnutiu, ktoré vykazuje

nezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohto

procesného práva vo svojich dôsledkoch znamená naplnenie, a nie popretie podstaty

princípu rovnosti procesných strán.

Neprípustnosť dovolania podaného odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest,

nemožno bez ďalšieho vyvodzovať ani z explicitného znenia už citovaných ustanovení

vzťahujúcich sa na dovolanie. Rozhodnutím, ktorým bola vec

právoplatne skončená, je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest.

V tejto súvislosti nemožno za ústavne udržateľné považovať právne závery,

ku ktorým dospel najvyšší súd v napadnutom uznesení, keď konštatoval, že odsudzujúce

rozhodnutie osoby, na ktorú sa hľadí akoby odsúdená nebola, je potrebné právne považovať

za neexistujúce.

Na rozdiel od prezentovaného právneho záveru najvyššieho súdu je ústavný súd toho

názoru, že z hľadiska prípustnosti podania dovolania je bez významu, či sa v dôsledku

zahladenia odsúdenia hľadí na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola,

keďže z hľadiska prípustnosti podania dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce

rozhodnutie a či toto odsudzujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Tomuto záveru

plne korešponduje aj znenie citovaného ustanovenia , podľa

ktorého odsudzujúcim rozsudkom je rozsudok, ktorým súd obžalovaného uznal za vinného.

Inak povedané, podmienkou podania dovolania je existencia už samotného odsúdenia

páchateľa – podmienkou nie je absencia zahladenia odsúdenia spojená so zákonnou fikciou

neodsúdenia. Fikcia neodsúdenia sťažovateľa vyplýva z vykonania uloženého peňažného

trestu na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku, pričom odopretím práva podať

dovolanie proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu by nebolo možné naplniť deklarovaný

účel inštitútu dovolania, ktorým je odstrániť účinky založené nezákonným právoplatným

rozhodnutím.

Ústavný súd na tomto mieste konštatuje, že sa nemôže bez výhrad stotožniť ani

s prezentovanými závermi najvyššieho súdu, podľa ktorých odsúdená osoba môže

zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia preukazovať stav svojej bezúhonnosti. Podľa

názoru ústavného súdu najvyšší súd opomenul, že zahladenie odsúdenia spojené

so zákonnou fikciou neodsúdenia nezakladá zánik všetkých nepriaznivých účinkov

spojených s odsúdením páchateľa, pretože tieto nemožno obmedzovať výlučne

na skutočnosť, že vo výpise z registra trestov sa páchateľovi zahladené odsúdenia

neuvádzajú, keďže účinky spojené s vykonaným a zahladeným trestom vo vzťahu

k odsúdeniu zostávajú zachované vo forme záznamu v odpise z registra trestov. Práve odpis

z registra trestov bez evidovaného odsúdenia páchateľa je v početných prípadoch zákonnou

podmienkou a predpokladom na plné uplatnenie subjektívnych práv páchateľa, napr. práva

na zamestnanie.

Ústavný súd poukazuje ďalej aj na to, že vykonaný a zahladený trest postihuje

páchateľa aj sekundárne, keď už samotné právoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľ

uznaný za vinného a bol mu uložený trest, zakladá pre poškodeného právny titul

na uplatnenie práva na náhradu škody v civilnom konaní (pokiaľ náhrada škody nebola

poškodenému priznaná už v trestnom konaní).

Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že so zahladením odsúdenia páchateľa

nezanikajú ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr. strata

vážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34 ods. 1

okrem iného aj vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, ktorý

je naplnený už právoplatným uložením trestu, pričom jeho vykonaním a následným

zahladením tieto účinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované.

Osobitne je potrebné zdôrazniť, že aj v zmysle judikatúry samotných všeobecných

súdov zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba

skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný

čin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený,

nelikviduje samotný fakt spáchania činu, nebráni tomu, aby súd pri hodnotení osoby

páchateľa v neskoršom trestnom konaní pre iný trestný čin prizeral na skutočnosť, že

páchateľ spáchal trestný čin, a aby z toho vyvodil príslušné závery z hľadiska sklonu

páchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestným

zákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť tejto skutočnosti je však zásadne

menšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol odsúdený (R 10/1974).

Účinky spojené s uloženým a zahladeným trestom v dôsledku jeho vykonania

postihujú odsúdeného v možnosti uplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnych

vzťahov a možnosť podať dovolanie v danom prípade predstavuje výkon základného práva

na súdnu ochranu, pričom právnym poriadkom umelo konštruovaná skutočnosť – fikcia

neodsúdenia, nemôže uprieť či znemožniť odsúdenému prístup k mimoriadnemu opravnému

prostriedku, ktorého prípadné vyhodnotenie ako dôvodného a oprava vymedzených

procesných a hmotnoprávnych chýb môže následne v konečnom dôsledku vyústiť

do oslobodenia odsúdeného – tzn. preukázania, že trestný čin nespáchal.

Odopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho v dôsledku

vykonania mu uloženého peňažného trestu hľadí ako keby nebol odsúdený, neprimeraným

spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania obmedzuje prístup

odsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na

súdnu ochranu.

Zo všetkých týchto dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 19. februára 2015. Vychádzajúc zo zistenia, že najvyšší súd

odmietol prerokovanie dovolania sťažovateľa z ústavne neakceptovateľných dôvodov

zasahujúcich do obsahu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ústavný súd považoval za dôvodené vysloviť aj porušenie práva na účinný prostriedok

nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru.

IV.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1,

a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva garantovaného

a práv zaručených medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, zrušil napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (2. bod výroku tohto

rozhodnutia).

Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou najvyššieho súdu podané dovolanie

proti rozsudku okresného súdu č. k. zo 6. júna 2013 v spojení s rozsudkom

krajského súdu č. k. 518 z 3. decembra 2013 znova prerokovať

a v okolnostiach prípadu sa dôsledne vyrovnať s námietkami sťažovateľa formulovanými

v dovolaní, riadiac sa právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze

a rešpektujúc obsah a zmysel všetkých práv, ktorých porušenie bolo ústavným súdom

v doterajšom konaní zistené.

V.

Podľa môže ústavný súd v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uložiť uznesením niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právna zástupkyňa sťažovateľa si v návrhu uplatnila právo na úhradu trov právneho

zastúpenia v sume 296,44 €, čo zodpovedá odmene, ako aj sume paušálnych náhrad za dva

úkony právnej služby podľa § 11 ods. 3, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Ústavný súd považuje za dôvodné priznať sťažovateľovi právo na úhradu trov

právneho zastúpenia za obidva vyúčtované úkony právnych služieb vykonané v roku 2015,

t. j. prevzatie a príprava zastupovania a podanie sťažnosti (odmena za každý úkon právnej

služby predstavuje sumu 139,83 € a paušálna náhrada nákladov za jeden úkon právnej

služby sumu 8,39 €). Z uvedených dôvodov ústavný súd zaviazal porušovateľa základného

práva na zaplatenie úhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľovi v požadovanom rozsahu,

t. j. v sume 296,44 € (2 x 139,83 € + 2 x 8,39 €). Z uvedených dôvodov ústavný súd

rozhodol o návrhu na úhradu trov konania tak, ako je uvedené v 3. bode výrokovej časti

tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2015