Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 456/2015
PDF · 484.97 KB
No categories available
III. ÚS 456/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedu senátu Rudolfa Tkáčika, sudkyne Jany Baricovej a sudcu
Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátkou Mgr. Zuzanou Jedličkovou, Royova 9, Piešťany, vo veci
namietaného porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa
čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 53/2014 z 19. februára 2015 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinný prostriedok
nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 53/2014 z 19. februára 2015
p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 53/2014
z 19. februára 2015 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur
a štyridsaťštyri centov) na účet advokátky Mgr. Zuzany Jedličkovej do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS
456/2015 12 z 22. septembra 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa
čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 6 Tdo 53/2014 z 19. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto
nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 T 74/2009 480 zo 6. júna 2013 (ďalej aj
„rozsudok okresného súdu“) uznaný vinným z prečinu porušovania domovej slobody podľa
§ 194 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 1 000 €.
Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v rámci odvolacieho konania rozsudkom
č. k. 2 To 109/2013 518 z 3. decembra 2013 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) výrok
o treste rozsudku okresného súdu zrušil a sťažovateľovi podľa § 194 ods. 1 s použitím § 56
ods. 1 a 2 Trestného zákona uložil peňažný trest vo výmere 500 €. Následne podané
dovolanie sťažovateľa z 23. apríla 2014 najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tdo 53/2014
z 19. februára 2015 odmietol pre jeho neprípustnosť.
Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa v konaní o dovolaní nezaoberal namietanými
dôvodmi dovolania ani nedostatkami v konaniach pred súdom prvého i druhého stupňa.
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu „a v ňom uvedený názor a výklad... podľa ktorého
ak odsúdený vykoná peňažný trest jeho zaplatením, v dôsledku fikcie zahladenie odsúdenia
už nemôže podať dovolanie, pretože neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, a teda
ide o podanie dovolania proti svojimi účinkami neexistujúcemu odsudzujúcemu
rozhodnutiu, sťažovateľ nepovažuje za ústavne konformné a správne a to z dôvodov, ktoré
sú uvedené aj v Stanovisku pléna Ústavného súdu... sp. zn. PLz. ÚS 4/2015 zo dňa
18. marca 2015 a s poukazom výrokovú časť tohto stanoviska“. Sťažovateľ sa v sťažnosti
plne stotožňuje s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v označenom
zjednocujúcom stanovisku prijatom uznesením ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 4/2015
(ďalej len „stanovisko ústavného súdu“) považujúc ich za aplikovateľné aj v jeho prípade.
Ústavný súd pritom výrokovou časťou tohto stanoviska vyslovil: „Odsúdenému, ktorému
bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy
peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie
bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom
inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa
zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.“ Nadväzne na uvedené
sťažovateľ dopĺňa, že k zaplateniu peňažného trestu pristúpil len preto, že jeho nezaplatením
mu hrozila premena peňažného trestu na náhradný trest odňatia slobody.
S prihliadnutím na uvedené sťažovateľ navrhuje vysloviť porušenie základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 listiny, ako aj práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru
napadnutým uznesením, toto uznesenie zrušiť, vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie
konanie a uhradiť mu trovy konania, ktoré boli následne vyčíslené na sumu 296,44 €.
II.
K prijatej sťažnosti sa najvyšší súd vyjadril stanoviskom č. k. KP 3/2015 70
z 26. októbra 2015, ktorého súčasťou bolo vyjadrenie predsedu senátu najvyššieho súdu
rozhodujúceho vo veci z 23. októbra 2015. V ňom poukázal na to, že napadnuté uznesenie
bolo vydané 19. februára 2015 «v súlade s dovtedajšou ustálenou súdnou praxou
najvyššieho súdu, s ktorou sa stotožnil aj ústavný súd v rámci svojho uznesenia z 22. mája
2014, sp. zn. III. ÚS 331/2014.
Nakoľko II. senát ústavného súdu dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 529/2013 (ku končenému rozhodnutiu v danej veci
pritom došlo 15. apríla 2015), k odchylnému právnemu názoru ako III. senát ústavného
súdu, bola v súlade s§ 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov vec predložená plénu ústavného súdu na zjednotenie
odchylných právnych názorov, ktoré na neverejnom zasadnutí konanom 18. marca 2015,
sp. zn. PLz. ÚS 4/2015, prijalo zjednocujúce stanovisko v tom zmysle, že „odsúdenému,
ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením
sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho
odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou
a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane,
čim by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.“
Vzhľadom na existenciu vyššie uvedeného zjednocujúceho stanoviska ústavného súdu
nebude najvyšší súd s poukazom na čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky polemizovať
s názormi ústavného súdu, a navrhuje preto podanej sťažnosti vyhovieť.».
Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde v danej veci upustil
od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, vyjadrenia
najvyššieho súdu č. k. KP 3/2017 70 z 13. októbra 2015, ako aj napadnutého uznesenia
o dovolaní a spisu vedeného okresným súdom pod sp. zn. 1 T 74/2009 dospel k názoru, že
od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, pričom zároveň obidvaja
účastníci konania s takýmto postupom súhlasili (sťažovateľ podaním z 10. novembra 2015
a najvyšší súd podaním z 26. októbra 2015).
III.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Ústavný súd poznamenáva, že podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr.
III. ÚS 179/2013) prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa siedmeho oddielu
druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných
odlišností.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach
zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46
ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom
na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť
Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných
zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa
zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania
vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Otázku, či konanie rešpektovalo
princípy uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzuje ESĽP so zreteľom na „osobitné
okolnosti prípadu“ posudzujúc konanie ako celok.
Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Svojvoľný výklad
zákonov a nerešpektovanie procesných pravidiel a procesných záruk spravodlivého procesu
môže mať za následok aj porušenie základného práva a slobody sťažovateľa (III. ÚS 85/09).
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné
uvažovať predovšetkým v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 190/08).
Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru
musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva
chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému
kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa
jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv
garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4.
1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu III. ÚS 24/2010, IV. ÚS 325/2011, I.
ÚS 538/2013).
Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že plénum ústavného súdu na neverejnom
zasadnutí konanom 18. marca 2015 prijalo pod sp. zn. PLz. ÚS 4/2015 zjednocujúce
stanovisko, v ktorom vyslovilo túto právnu vetu: ,,Odsúdenému, ktorému bol uložený
peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy peňažného
trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo
zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom
inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa
zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.“
Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je toto zjednocujúce stanovisko pléna
ústavného súdu plne aplikovateľné a pri rozhodovaní o sťažnosti vychádzal z ním
formulovaných právnych názorov.
Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred
páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na
jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných
činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Podľa § 165 ods. 1 Trestného poriadku odsudzujúci rozsudok musí obsahovať výrok
o treste s uvedením zákonných ustanovení, podľa ktorých bol trest uložený alebo podľa
ktorých bolo od potrestania upustené, a to prípadne s poukazom na prijatú záruku. Ak bol
uložený trest odňatia slobody, ktorého výkon možno podmienečne odložiť alebo
podmienečne odložiť s probačným dohľadom, musí rozsudok obsahovať aj výrok o tom, či
bol podmienečný odklad povolený, a prípadne, na aké podmienky je viazaný. Ak bol
uložený trest odňatia slobody na doživotie alebo iný nepodmienečný trest odňatia slobody,
rozsudok musí obsahovať výrok o spôsobe výkonu tohto trestu.
Podľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti
právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené
ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania
podľa § 371.
Podľa § 368 ods. 2 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak,
rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie
a) rozsudok a trestný rozkaz,
b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,
c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,
d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,
e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho
obvineného,
f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,
g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,
h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti
rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe
riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.
V napadnutom uznesení najvyšší súd s poukazom na § 382 písm. f) Trestného
poriadku a § 92 ods. 2 Trestného zákona uviedol, že ak „bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa
na páchateľa, ako keby nebol odsúdený (§ 93 ods. 1 Tr. zák.). Právnym dôsledkom
zahladenia odsúdenia je teda fikcia neodsúdenia.
V prípade, že nastávajú, či už priamo zo zákona (ako je tomu v posudzovanom
prípade) alebo na základe rozhodnutia súdu, pri zahladení odsúdenia právne následky
spojené s fikciou neodsúdenia, potom treba do všetkých dôsledkov právne považovať za
neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie takej osoby, na ktorú sa hľadí akoby odsúdená
nebola.
Predpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je
však existencia odsúdenia páchateľa. Pokiaľ platí fikcia neodsúdenia, ktorú zákonodarca
spojil s inštitútom zahladenia odsúdenia, nemožno ju chápať podmienene tak, že pre určité
prípady v trestnom konaní (ale i mimo neho) platí a pre niektoré nie.
Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia znamená, okrem
iných dôsledkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby, že vo výpise z registra trestov sa
jej zahladené odsúdenie už neuvádza. V oblasti trestno právnej zanikajú nepriaznivé
následky spojené s odsúdením páchateľa. Treba vychádzať z toho, že neexistuje odsúdenie,
ktoré by bolo dôvodom priťažujúcej okolnosti alebo recidívy trestnej činnosti. Zahladením
odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže taká osoba preukazovať stav svojej bezúhonnosti. Nie
je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímam do zamestnania, pri
žiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod, uvádzať odsúdenie, ktoré bolo
zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto osobe.
Odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo k obnoveniu takých
právnych vzťahov, ktoré občan nemohol nadobudnúť alebo sa ich nemohol dožadovať,
pokým existovala prekážka odsúdenia páchateľa.
Keďže v dôsledku toho, že odsúdenie bolo zahladené, môžu vznikať nové právne
vzťahy, ktoré by inak nemohli nastať, ak by neexistovala podmienka bezúhonnosti, potom by
bolo vážnym zásahom do stability právnych vzťahov, ak by na základe dovolania niektorej
z dvoch hlavných strán v trestnom konaní alebo dovolania ministra spravodlivosti bolo
možné zvrátiť nový právny stav vznikajúci po vykonaní trestu a zahladení odsúdenia
spojeného s fikciou neodsúdenia.
Výrazne by sa v takom prípade nepriaznivo vo vzťahu k osobe, u ktorej bolo
odsúdenie zahladené, prejavilo podanie dovolania prokurátorom, alebo ďalším oprávneným
subjektom, v neprospech takejto osoby. Nebolo by žiaduce, aby v takom prípade, keď už
páchateľ vykonal trest a došlo aj k zahladeniu odsúdenia, aby generálny prokurátor,
eventuálne minister spravodlivosti, mohol podávať tento mimoriadny opravný prostriedok
v neprospech obvineného, smerujúceho k zhoršeniu jeho postavenia a umožniť tak otvorenie
takého trestno právneho vzťahu, ktorý už bol ukončený a zvrátiť tak priaznivé dôsledky pre
páchateľa spočívajúce v tom, že sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený. Dobrodenie, ktoré
dáva zákonodarca v podobe bezúhonnosti, na základe fikcie neodsúdenia osoby, u ktorej
bolo odsúdenie zahladené, by strácalo svoj zmysel.
Rovnosť strán v konaní a záujem na stabilite právnych vzťahov však predpokladá aj
opak, že ani na základe dovolania obvineného nie je možné právoplatné a už aj vykonané
a zahladené odsúdenie s dôsledkami fikcie neodsúdenia, meniť.
Preto ak nastal zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu stav zahladenia
odsúdenia, ktorý má znamenať, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, jeho
dôsledkom musí byť i to, že žiaden zo subjektov oprávnených na podanie dovolania už ho
nemôže podať (resp. ak ho už podal, nemožno na jeho základe na existujúcom právnom
stave nič meniť).
S poukazom na vyššie uvedené preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
obvineného podľa § 382 písm. f) Tr. por. ako neprípustné
odmietol, keďže smeruje proti svojimi účinkami neexistujúcemu odsudzujúcemu
rozhodnutiu, proti ktorému ho nie je možné v zmysle § 368 ods. 1 a 2 Tr. por. podať.“.
Vo vzťahu k citovanému obsahu napadnutého uznesenia ústavný súd osobitne
zdôrazňuje, že takéto precizovanie podmienok, dôvodov, ako aj okruhu osôb oprávnených
podať dovolanie je prejavom faktu, že dovolanie predstavuje mimoriadny opravný
prostriedok, ktorého možnosť uplatnenia má byť v porovnaní s riadnymi opravnými
prostriedkami podstatne užšia, keďže dovolanie a rozhodnutie o ňom spravidla narúša
stabilitu konečného a vykonateľného, resp. v niektorých prípadoch už aj vykonaného
rozhodnutia súdu. Vzhľadom na zákonom podrobne vymedzené podmienky, dôvody, ako aj
okruh osôb oprávnených podať dovolanie je v rozpore s podstatou a účelom inštitútu
dovolania, aby v aplikačnej súdnej praxi dochádzalo k akejkoľvek ďalšej redukcii zákonom
ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.
Práve argumentáciu najvyššieho súdu obsiahnutú v napadnutom uznesení, že podanie
dovolania prokurátorom alebo ďalším oprávneným subjektom by sa nepriaznivo prejavilo
vo vzťahu k osobe, u ktorej bolo odsúdenie zahladené a nebolo by žiaduce, aby v prípade, ak
už páchateľ vykonal trest a došlo aj k zahladeniu odsúdenia, aby generálny prokurátor
Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) alebo minister spravodlivosti mohli
podávať tento mimoriadny opravný prostriedok v neprospech obvineného smerujúceho
k zhoršeniu jeho postavenia, a umožniť tak otvorenie takého trestno právneho vzťahu, ktorý
už bol ukončený, a zvrátiť tak priaznivé dôsledky pre páchateľa, možno považovať
za redukciu zákonom ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať
dovolanie. Legalizujúcim dôvodom takejto redukcie nemôže byť argumentácia založená
na rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, pretože neexistuje legitímny dôvod ani
cieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany.
V danom prípade priznať právo podať dovolanie aj voči rozhodnutiu, ktoré vykazuje
nezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohto
procesného práva vo svojich dôsledkoch znamená naplnenie, a nie popretie podstaty
princípu rovnosti procesných strán.
Neprípustnosť dovolania podaného odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest,
nemožno bez ďalšieho vyvodzovať ani z explicitného znenia už citovaných ustanovení
Trestného poriadku vzťahujúcich sa na dovolanie. Rozhodnutím, ktorým bola vec
právoplatne skončená, je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest.
V tejto súvislosti nemožno za ústavne udržateľné považovať právne závery,
ku ktorým dospel najvyšší súd v napadnutom uznesení, keď konštatoval, že odsudzujúce
rozhodnutie osoby, na ktorú sa hľadí akoby odsúdená nebola, je potrebné právne považovať
za neexistujúce.
Na rozdiel od prezentovaného právneho záveru najvyššieho súdu je ústavný súd toho
názoru, že z hľadiska prípustnosti podania dovolania je bez významu, či sa v dôsledku
zahladenia odsúdenia hľadí na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola,
keďže z hľadiska prípustnosti podania dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce
rozhodnutie a či toto odsudzujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Tomuto záveru
plne korešponduje aj znenie citovaného ustanovenia § 165 ods. 1 Trestného poriadku, podľa
ktorého odsudzujúcim rozsudkom je rozsudok, ktorým súd obžalovaného uznal za vinného.
Inak povedané, podmienkou podania dovolania je existencia už samotného odsúdenia
páchateľa – podmienkou nie je absencia zahladenia odsúdenia spojená so zákonnou fikciou
neodsúdenia. Fikcia neodsúdenia sťažovateľa vyplýva z vykonania uloženého peňažného
trestu na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku, pričom odopretím práva podať
dovolanie proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu by nebolo možné naplniť deklarovaný
účel inštitútu dovolania, ktorým je odstrániť účinky založené nezákonným právoplatným
rozhodnutím.
Ústavný súd na tomto mieste konštatuje, že sa nemôže bez výhrad stotožniť ani
s prezentovanými závermi najvyššieho súdu, podľa ktorých odsúdená osoba môže
zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia preukazovať stav svojej bezúhonnosti. Podľa
názoru ústavného súdu najvyšší súd opomenul, že zahladenie odsúdenia spojené
so zákonnou fikciou neodsúdenia nezakladá zánik všetkých nepriaznivých účinkov
spojených s odsúdením páchateľa, pretože tieto nemožno obmedzovať výlučne
na skutočnosť, že vo výpise z registra trestov sa páchateľovi zahladené odsúdenia
neuvádzajú, keďže účinky spojené s vykonaným a zahladeným trestom vo vzťahu
k odsúdeniu zostávajú zachované vo forme záznamu v odpise z registra trestov. Práve odpis
z registra trestov bez evidovaného odsúdenia páchateľa je v početných prípadoch zákonnou
podmienkou a predpokladom na plné uplatnenie subjektívnych práv páchateľa, napr. práva
na zamestnanie.
Ústavný súd poukazuje ďalej aj na to, že vykonaný a zahladený trest postihuje
páchateľa aj sekundárne, keď už samotné právoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľ
uznaný za vinného a bol mu uložený trest, zakladá pre poškodeného právny titul
na uplatnenie práva na náhradu škody v civilnom konaní (pokiaľ náhrada škody nebola
poškodenému priznaná už v trestnom konaní).
Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že so zahladením odsúdenia páchateľa
nezanikajú ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr. strata
vážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34 ods. 1
Trestného zákona okrem iného aj vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, ktorý
je naplnený už právoplatným uložením trestu, pričom jeho vykonaním a následným
zahladením tieto účinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované.
Osobitne je potrebné zdôrazniť, že aj v zmysle judikatúry samotných všeobecných
súdov zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba
skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný
čin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený,
nelikviduje samotný fakt spáchania činu, nebráni tomu, aby súd pri hodnotení osoby
páchateľa v neskoršom trestnom konaní pre iný trestný čin prizeral na skutočnosť, že
páchateľ spáchal trestný čin, a aby z toho vyvodil príslušné závery z hľadiska sklonu
páchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestným
zákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť tejto skutočnosti je však zásadne
menšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol odsúdený (R 10/1974).
Účinky spojené s uloženým a zahladeným trestom v dôsledku jeho vykonania
postihujú odsúdeného v možnosti uplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnych
vzťahov a možnosť podať dovolanie v danom prípade predstavuje výkon základného práva
na súdnu ochranu, pričom právnym poriadkom umelo konštruovaná skutočnosť – fikcia
neodsúdenia, nemôže uprieť či znemožniť odsúdenému prístup k mimoriadnemu opravnému
prostriedku, ktorého prípadné vyhodnotenie ako dôvodného a oprava vymedzených
procesných a hmotnoprávnych chýb môže následne v konečnom dôsledku vyústiť
do oslobodenia odsúdeného – tzn. preukázania, že trestný čin nespáchal.
Odopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho v dôsledku
vykonania mu uloženého peňažného trestu hľadí ako keby nebol odsúdený, neprimeraným
spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania obmedzuje prístup
odsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na
súdnu ochranu.
Zo všetkých týchto dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Tdo 53/2014 z 19. februára 2015. Vychádzajúc zo zistenia, že najvyšší súd
odmietol prerokovanie dovolania sťažovateľa z ústavne neakceptovateľných dôvodov
zasahujúcich do obsahu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ústavný súd považoval za dôvodené vysloviť aj porušenie práva na účinný prostriedok
nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1,
a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva garantovaného
ústavou a práv zaručených medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, zrušil napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (2. bod výroku tohto
rozhodnutia).
Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou najvyššieho súdu podané dovolanie
proti rozsudku okresného súdu č. k. 1 T 74/2009 480 zo 6. júna 2013 v spojení s rozsudkom
krajského súdu č. k. 2 To 109/2013 518 z 3. decembra 2013 znova prerokovať
a v okolnostiach prípadu sa dôsledne vyrovnať s námietkami sťažovateľa formulovanými
v dovolaní, riadiac sa právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze
a rešpektujúc obsah a zmysel všetkých práv, ktorých porušenie bolo ústavným súdom
v doterajšom konaní zistené.
V.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uložiť uznesením niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Právna zástupkyňa sťažovateľa si v návrhu uplatnila právo na úhradu trov právneho
zastúpenia v sume 296,44 €, čo zodpovedá odmene, ako aj sume paušálnych náhrad za dva
úkony právnej služby podľa § 11 ods. 3, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Ústavný súd považuje za dôvodné priznať sťažovateľovi právo na úhradu trov
právneho zastúpenia za obidva vyúčtované úkony právnych služieb vykonané v roku 2015,
t. j. prevzatie a príprava zastupovania a podanie sťažnosti (odmena za každý úkon právnej
služby predstavuje sumu 139,83 € a paušálna náhrada nákladov za jeden úkon právnej
služby sumu 8,39 €). Z uvedených dôvodov ústavný súd zaviazal porušovateľa základného
práva na zaplatenie úhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľovi v požadovanom rozsahu,
t. j. v sume 296,44 € (2 x 139,83 € + 2 x 8,39 €). Z uvedených dôvodov ústavný súd
rozhodol o návrhu na úhradu trov konania tak, ako je uvedené v 3. bode výrokovej časti
tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2015