Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 423/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu

Milana Ľalíka vo veci sťažnosti ,

zastúpeného advokátom Mgr. Jurajom Lelákom, 29. augusta 2265/19, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uznesením sp. zn.

zo 6. mája 2014 takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

a jeho uznesením sp. zn. zo 6. mája 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 6. mája 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

trovy právneho zastúpenia v sume 363,79 € (slovom tristošesťdesiattri

eur a sedemdesiatdeväť centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Juraja Leláka,

29. augusta 2265/19, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -19 z 31. augusta 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“) v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. zo 6. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Vo zvyšnej časti jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu

Bratislava I sp. zn. z 11. júna 2007 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)

uznaný za vinného z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158

ods. 1 písm. a) v znení účinnom v čase spáchania

skutku (ďalej len „“) v súbehu s trestným činom obmedzovania

osobnej slobody podľa , za čo mu bol uložený trest

odňatia slobody v trvaní šiestich mesiacov. Výkon tohto trestu mu bol podmienečne

odložený na skúšobnú dobu v trvaní jedného roka.

3. Dňa 10. februára 2009 vydal Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

uznesenie č. k. -552 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“), ktorým

podľa v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) zamietol odvolanie sťažovateľa proti uvedenému rozsudku

okresného súdu.

4. Najvyšší súd napadnutým uznesením sťažovateľom podané dovolanie odmietol

a v jeho odôvodnení uviedol, že dovolanie odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti

podľa , pretože na sťažovateľa sa v dôsledku toho,

že sa osvedčil v skúšobnej dobe, hľadí, akoby nebol odsúdený v súlade s § 60 ods. 3

. Bolo by preto proti princípu spravodlivosti a rovnosti strán, ak by sa

možnosť podať dovolanie priznávala iba jednej z procesných strán, inak by sa nutne musela

pripustiť aj u generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“), a to vo veci, v ktorej už bol trest vykonaný a zahladený a platí tak fikcia

neodsúdenia. Výrazne by sa zasiahlo do stability právnych vzťahov, ak by na základe

podaného dovolania bolo možné zvrátiť právny stav, ktorý nastal po vykonaní trestu

a zahladení odsúdenia, navyše nepriaznivo vo vzťahu k osobe, u ktorej bolo odsúdenie

zahladené, ak by dovolanie bolo podané generálnym prokurátorom alebo ďalším

oprávneným subjektom v neprospech sťažovateľa. Najvyšší súd preto zastáva názor,

že ak nastalo zahladenie odsúdenia a teda jeho neexistencia, jeho dôsledkom musí byť aj to,

že žiaden zo subjektov oprávnených na podanie dovolania ho už nemôže podať.

5. Sťažovateľ sa domnieva, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je správne

z dôvodu, že rozsudok okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu nadobudol

právoplatnosť 10. februára 2009 a skúšobná doba jedného roka uplynula 10. februára 2010.

Dovolanie proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ 17. júla 2009, teda ešte

pred uplynutím skúšobnej doby, kedy dovolanie ešte bolo prípustné. Svojím rozhodnutím

najvyšší súd porušil podľa sťažovateľa ním označené práva podľa a dohovoru.

6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyhovel jeho sťažnosti

a vydal nasledujúci nález:

„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd..., ku ktorému došlo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 06. 05. 2014, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

odmietol dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu

v Trnave sp. zn. zo dňa 10. februára 2009, porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 06. 05. 2014, a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva náhradu trov

konania, ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet Mgr.

Juraja Leláka, advokáta, so sídlom 29. augusta 19, 811 09 Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

7. Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

č. k. -65 z 9. októbra 2017. Vo svojom vyjadrení najvyšší súd odkázal

na argumentáciu uvedenú v odôvodnení napadnutého uznesenia a poukázal aj na stanovisko

pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. , ktoré sa síce týka peňažného trestu,

principiálne však ide o tú istú otázku.

8. Najvyšší súd vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania ústavného súdu

vo veci samej v zmysle .

9. Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 27. októbra 2017 právnemu

zástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

10. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 13. novembra 2017 právny zástupca

sťažovateľa uviedol, že obsah stanoviska, ktoré prijalo plénum ústavného súdu a na ktoré

poukazuje aj najvyšší súd, je v súlade s jeho argumentáciou uvedenou v sťažnosti, ktorej

sa aj naďalej pridržiava. Zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania

ústavného súdu vo veci samej v zmysle a vyčíslil trovy

konania, ktoré mu dosiaľ vznikli.

11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom

na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou namietaného porušenia práv ‒

ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie

skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom,

či postupom súdu a jeho rozhodnutím bolo porušené právo na súdnu ochranu, resp. právo

na spravodlivý proces a právo na právnu pomoc (, , ).

II.

12. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa

mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných

súdov, avšak iba z hľadiska, či sú alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami

upravenými v ústave.

13. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného

práva zaručeného , ako aj práva zaručeného dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,

aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

14. Ústavný súd vo vzťahu k a k dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

15. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

16. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu

pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).

17. Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určeného v čl. 46

ods. 1 inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje

zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Právo na súdnu a inú právnu ochranu

poskytuje každému právu, ktoré je v právnom poriadku Slovenskej republiky

upravené a ktorého sa zákonom ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom alebo

inom orgáne Slovenskej republiky. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných

orgánov. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom,

je porušením zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu. ().

18. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že plénum ústavného súdu na neverejnom

zasadnutí konanom 18. marca 2015 prijalo pod sp. zn. PLz. zjednocujúce

stanovisko, v ktorom vyslovilo túto právnu vetu: ,,Odsúdenému, ktorému bol uložený

peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy peňažného

trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo

zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom

inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa

zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.“

19. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je toto zjednocujúce stanovisko pléna

ústavného súdu plne aplikovateľné, v doterajšom rozhodovaní ústavného súdu nedošlo

k odklonu od tohto ustáleného právneho názoru, a preto pri rozhodovaní o sťažnosti

vychádzal z ním formulovaných právnych názorov.

20. Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti

pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky

na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania

trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

21. Podľa odsudzujúci rozsudok musí obsahovať

výrok o treste s uvedením zákonných ustanovení, podľa ktorých bol trest uložený alebo

podľa ktorých bolo od potrestania upustené, a to prípadne s poukazom na prijatú záruku.

Ak bol uložený trest odňatia slobody, ktorého výkon možno podmienečne odložiť alebo

podmienečne odložiť s probačným dohľadom, musí rozsudok obsahovať aj výrok o tom,

či bol podmienečný odklad povolený, a prípadne, na aké podmienky je viazaný. Ak bol

uložený trest odňatia slobody na doživotie alebo iný nepodmienečný trest odňatia slobody,

rozsudok musí obsahovať výrok o spôsobe výkonu tohto trestu.

22. Podľa ustanovenia dovolanie možno podať proti

právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené

ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania

podľa § 371.

23. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak,

rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie

a) rozsudok a trestný rozkaz,

b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,

c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,

d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,

e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho

obvineného,

f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,

g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,

h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti

rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe

riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

24. V napadnutom uznesení najvyšší súd s poukazom na § 382 písm. f) Trestného

poriadku uviedol, že ak „z priloženého spisového materiálu možno zistiť, že obvinený

sa v skúšobnej dobe, ktorá mu bola uložená už citovaným rozsudkom

Okresného súdu Bratislava I z 11. júna 2007, sp. zn. , v spojení s uznesením

Krajského súdu z 10. februára 2009, sp. zn. , osvedčil a podľa § 60 ods. 3

Tr. zák. sa na neho hladí akoby nebol odsúdený.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý znamená vážny prielom

do právoplatnosti a predpokladanej stability konečného a vykonateľného rozhodnutia. Jeho

zmyslom je, za prísne vymedzených podmienok, náprava procesných a hmotnoprávnych

chýb výslovne uvedených v zákone, ale nie revíziu skutkových zistení ustálených súdmi

prvého a druhého stupňa a na preskúmavanie nimi vykonaného dokazovania.

Práve preto, že ide o prielom do naznačenej stability konečného a vykonateľného

rozhodnutia na základe tohto mimoriadneho opravného prostriedku za uvedených

podmienok v zákone, dáva sa možnosť dvom hlavným proti sebe stojacím stranám

v trestnom konaní (odhliadajúc od práva ministra spravodlivosti, ktorý nie je stranou

v konaní) prokurátorovi a obvinenému dosiahnuť vyvolanie mimoriadneho konania

pred najvyšším súdom na preskúmanie niektorých právoplatných rozhodnutí. Zákon

obmedzuje možnosť podania dovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom

rozsahu, zo špecificky vymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým

vymedzeným rozhodnutiam.

Keďže sa možnosť tohto opravného prostriedku dáva predovšetkým dvom hlavným

proti sebe stojacím stranám v konaní, základným princípom, ktorým sa musí tento inštitút

mimoriadneho opravného prostriedku riadiť, je princíp rovnosti strán a to jednak

čo do možnosti podania tohto opravného prostriedku, tak aj v samotnom procese, v konaní

o ňom pred súdom. Pri dodržaní tejto základnej zásady v trestnom konaní by bolo proti

jej zmyslu i princípu spravodlivosti, aby jedna strana mala možnosť dovolať sa

mimoriadnym opravným prostriedkom konania na najvyššom súde vo veci, v ktorej už bol

trest vykonaný a zahladený s účinkami, že sa na páchateľa hľadí akoby nebol odsúdený.

Ak by túto možnosť mal obvinený, nutne by musela byť pripustená i u generálneho

prokurátora (odhliadajúc od ministra spravodlivosti, ktorý nie je stranou v konaní)...

... Predpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku,

je existencia odsúdenia páchateľa. Pokiaľ platí fikcia neodsúdenia, ktorú zákonodarca

spojil s inštitútom zahladenia odsúdenia, nemožno ju chápať podmienene tak, že pre určité

prípady v trestnom konaní (ale i mimo neho) platí a pre niektoré nie.

Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia, znamená, okrem

iných dôsledkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby, že vo výpise z registra trestov sa

jej zahladené odsúdenie už neuvádza. V oblasti trestno-právnej zanikajú nepriaznivé

následky spojené s odsúdením páchateľa. Treba vychádzať z toho, že neexistuje odsúdenie,

ktoré by bolo dôvodom priťažujúcej okolnosti, alebo recidívy trestnej činnosti. Zahladením

odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže taká osoba preukazovať stav svojej bezúhonnosti.

Nie je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímaní do zamestnania,

pri žiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod. uvádzať odsúdenie, ktoré bolo

zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto osobe.

Odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo k obnoveniu takých

právnych vzťahov, ktoré občan nemohol nadobudnúť, alebo sa ich nemohol dožadovať,

pokým existovala prekážka odsúdenia páchateľa.

Keďže v dôsledku toho, že odsúdenie bolo zahladené, môžu vznikať nové právne

vzťahy, ktoré by inak nemohli nastať, ak aby neexistovala podmienka bezúhonnosti, potom

by bolo vážnym zásahom do stability právnych vzťahov, ak by na základe dovolania

niektorej z dvoch hlavných strán v trestnom konaní, alebo dovolania ministra spravodlivosti

bolo možné zvrátiť nový právny stav vznikajúci po vykonaní trestu a zahladení odsúdenia

spojeného s fikciou neodsúdenia.

Výrazne by sa v takom prípade nepriaznivo vo vzťahu k osobe, u ktorej bolo

odsúdenie zahladené, prejavilo podanie dovolania prokurátorom, alebo ďalším

oprávneným subjektom, v neprospech takejto osoby. Nebolo by žiaduce, aby v takom

prípade, keď už páchateľ vykonal trest a došlo aj k zahladeniu odsúdenia, aby generálny

prokurátor, eventuálne minister spravodlivosti, mohol podávať tento mimoriadny opravný

prostriedok v neprospech obvineného, smerujúceho k zhoršeniu jeho postavenia a umožniť

tak otvorenie takého trestno-právneho vzťahu, ktorý už bol ukončený a zvrátiť tak priaznivé

dôsledky pre páchateľa spočívajúce v tom, že sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený.

Dobrodenie, ktoré dáva zákonodarca v podobe bezúhonnosti, na základe fikcie neodsúdenia

osoby, u ktorej bolo odsúdenie zahladené, by strácalo svoj zmysel.

Rovnosť strán v konaní a záujem na stabilite právnych vzťahov však predpokladá

aj opak, že ani na základe dovolania obvineného nie je možné právoplatné a už aj vykonané

a zahladené odsúdenie s dôsledkami fikcie neodsúdenia, meniť.

Preto ak nastal zo zákona (alebo na základe rozhodnutia súdu) stav zahladenia

odsúdenia, ktorý má znamenať, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia,

jeho dôsledkom musí byť i to, že žiaden zo subjektov oprávnených na podanie dovolania

ako mimoriadneho opravného prostriedku, už ho nemôže podať.“.

25. Vo vzťahu k citovanému obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že takéto precizovanie podmienok, dôvodov, ako aj

okruhu osôb oprávnených podať dovolanie je prejavom faktu, že dovolanie predstavuje

mimoriadny opravný prostriedok, ktorého možnosť uplatnenia má byť v porovnaní

s riadnymi opravnými prostriedkami podstatne užšia, keďže dovolanie a rozhodnutie o ňom

spravidla narúša stabilitu konečného a vykonateľného, resp. v niektorých prípadoch

už aj vykonaného rozhodnutia súdu. Vzhľadom na zákonom podrobne vymedzené

podmienky, dôvody, ako aj okruh osôb oprávnených podať dovolanie je v rozpore

s podstatou a účelom inštitútu dovolania, aby v aplikačnej súdnej praxi dochádzalo

k akejkoľvek ďalšej redukcii zákonom ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb

oprávnených podať dovolanie.

26. Práve argumentáciu najvyššieho súdu obsiahnutú v napadnutom uznesení,

že podanie dovolania generálnym prokurátorom alebo ďalším oprávneným subjektom by sa

nepriaznivo prejavilo vo vzťahu k osobe, u ktorej bolo odsúdenie zahladené, a nebolo by

žiaduce, aby v prípade, ak už páchateľ vykonal trest a došlo aj k zahladeniu odsúdenia,

generálny prokurátor alebo minister spravodlivosti Slovenskej republiky mohli podávať

tento mimoriadny opravný prostriedok v neprospech obvineného smerujúci k zhoršeniu jeho

postavenia a umožniť tak otvorenie takého trestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený,

a zvrátiť tak priaznivé dôsledky pre páchateľa, možno považovať za redukciu zákonom

ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.

Legalizujúcim dôvodom takejto redukcie nemôže byť argumentácia založená

na rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, pretože neexistuje legitímny dôvod

ani cieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné

strany. V danom prípade priznať právo podať dovolanie aj proti rozhodnutiu, ktoré vykazuje

nezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohto

procesného práva vo svojich dôsledkoch znamená naplnenie, a nie popretie podstaty

princípu rovnosti procesných strán.

27. Pokiaľ ide o argumentáciu najvyššieho súdu týkajúcu sa možného porušenia

princípu rovnosti strán, ústavný súd poukazuje na to, že v rámci princípu rovnosti

procesných strán generálny prokurátor nepochybne môže podať dovolanie proti

právoplatnému oslobodzujúcemu rozsudku, čo následne tiež umožňuje otvorenie

trestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený, a to v spojení so zvrátením priaznivých

dôsledkov pre stíhaného spočívajúcich v tom, že oslobodením spod obžaloby došlo

k deklarovaniu jeho neviny. Pritom nemožno mať najmenšie pochybnosti o tom, že

právoplatný oslobodzujúci rozsudok treba považovať za omnoho priaznivejší než

právoplatný odsudzujúci rozsudok spojený s fikciou, že sa na odsúdeného hľadí, ako keby

odsúdený nebol.

28. Neprípustnosť dovolania podaného odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest,

nemožno bez ďalšieho vyvodzovať ani z explicitného znenia už citovaných ustanovení

vzťahujúcich sa na dovolanie. Rozhodnutím, ktorým bola vec

právoplatne skončená, je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest.

29. V tejto súvislosti nemožno za ústavne udržateľné považovať právne závery,

ku ktorým dospel najvyšší súd v napadnutom uznesení, keď konštatoval, že odsudzujúce

rozhodnutie osoby, na ktorú sa hľadí akoby odsúdená nebola, je potrebné právne považovať

za neexistujúce.

30. Na rozdiel od prezentovaného právneho záveru najvyššieho súdu je ústavný súd

toho názoru, že z hľadiska prípustnosti podania dovolania je bez významu, či sa v dôsledku

zahladenia odsúdenia hľadí na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola,

keďže z hľadiska prípustnosti podania dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce

rozhodnutie a či toto odsudzujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Tomuto záveru

plne korešponduje aj znenie citovaného ustanovenia , podľa

ktorého odsudzujúcim rozsudkom je rozsudok, ktorým súd obžalovaného uznal za vinného.

Inak povedané, podmienkou podania dovolania je existencia už samotného odsúdenia

páchateľa – podmienkou nie je absencia zahladenia odsúdenia spojená so zákonnou fikciou

neodsúdenia. Fikcia neodsúdenia sťažovateľa vyplýva z vykonania uloženého peňažného

trestu na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku, pričom odopretím práva podať

dovolanie proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu by nebolo možné naplniť deklarovaný

účel inštitútu dovolania, ktorým je odstrániť účinky založené nezákonným právoplatným

rozhodnutím.

31. Ústavný súd na tomto mieste konštatuje, že sa nemôže bez výhrad stotožniť

ani s prezentovanými závermi najvyššieho súdu, podľa ktorých odsúdená osoba môže

zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia preukazovať stav svojej bezúhonnosti.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd opomenul, že zahladenie odsúdenia spojené

so zákonnou fikciou neodsúdenia nezakladá zánik všetkých nepriaznivých účinkov

spojených s odsúdením páchateľa, pretože tieto nemožno obmedzovať výlučne

na skutočnosť, že vo výpise z registra trestov sa páchateľovi zahladené odsúdenia

neuvádzajú, keďže účinky spojené s vykonaným a zahladeným trestom vo vzťahu

k odsúdeniu zostávajú zachované vo forme záznamu v odpise z registra trestov. Práve odpis

z registra trestov bez evidovaného odsúdenia páchateľa je v početných prípadoch zákonnou

podmienkou a predpokladom na plné uplatnenie subjektívnych práv páchateľa, napr. práva

na zamestnanie.

32. Ústavný súd poukazuje ďalej aj na to, že vykonaný a zahladený trest postihuje

páchateľa aj sekundárne, keď už samotné právoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľ

uznaný za vinného a bol mu uložený trest, zakladá pre poškodeného právny titul

na uplatnenie práva na náhradu škody v civilnom konaní (pokiaľ náhrada škody nebola

poškodenému priznaná už v trestnom konaní).

33. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že so zahladením odsúdenia páchateľa

nezanikajú ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr. strata

vážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34 ods. 1

okrem iného aj vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou,

ktoré je naplnené už právoplatným uložením trestu, pričom jeho vykonaním a následným

zahladením tieto účinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované.

34. Osobitne je potrebné zdôrazniť, že aj v zmysle judikatúry samotných

všeobecných súdov zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne

zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ

spáchal trestný čin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa na páchateľa hľadí, akoby nebol

odsúdený, nelikviduje samotný fakt spáchania činu, nebráni tomu, aby súd pri hodnotení

osoby páchateľa v neskoršom trestnom konaní pre iný trestný čin prizeral na skutočnosť,

že páchateľ spáchal trestný čin, a aby z toho vyvodil príslušné závery z hľadiska sklonu

páchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestným

zákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť tejto skutočnosti je však zásadne

menšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol odsúdený (R 10/1974).

35. Účinky spojené s uloženým a zahladeným trestom v dôsledku jeho vykonania

postihujú odsúdeného v možnosti uplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnych

vzťahov a možnosť podať dovolanie v danom prípade predstavuje výkon základného práva

na súdnu ochranu, pričom právnym poriadkom umelo konštruovaná skutočnosť – fikcia

neodsúdenia nemôže uprieť či znemožniť odsúdenému prístup k mimoriadnemu opravnému

prostriedku, ktorého prípadné vyhodnotenie ako dôvodného a oprava vymedzených

procesných a hmotnoprávnych chýb môže následne v konečnom dôsledku vyústiť

do oslobodenia odsúdeného – tzn. preukázania, že trestný čin nespáchal. Odopretie práva

podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho v dôsledku vykonania mu

uloženého peňažného trestu hľadí ako keby nebol odsúdený, neprimeraným spôsobom

a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania obmedzuje prístup odsúdeného

k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.

36. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho

súdu.

37. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nerozhoduje po prvýkrát v typovo

rovnakej veci a napriek zjednocujúcemu stanovisku pléna ústavného súdu z 18. marca 2015,

ktoré je najvyššiemu súdu známe, sa objavila ďalšia nesprávna aplikačná prax najvyššieho

súdu, ktorá veľmi reštriktívnym, skôr svojvoľným spôsobom aplikuje príslušné ustanovenia

o prípustnosti (dôvodnosti) dovolania, čo je nepochybne stav nežiaduci a nezodpovedajúci

princípu výkonu spravodlivosti v právnom štáte, ktorým by Slovenská republika mala byť

( ). Ústavný súd zároveň poukazuje na závery ďalších svojich

rozhodnutí, v ktorým rozhodol obdobným spôsobom (, ,

, , etc.)

III.

38. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody

podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie

konanie.

39. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

garantovaného a práva zaručeného medzinárodnou zmluvou o ľudských právach,

zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2

výroku tohto rozhodnutia).

40. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou najvyššieho súdu podané

dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 10. februára 2009 znova

prerokovať a v okolnostiach prípadu sa dôsledne vyrovnať s námietkami sťažovateľa

formulovanými v dovolaní riadiac sa právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými

v tomto náleze a rešpektujúc obsah a zmysel všetkých práv, ktorých porušenie bolo

ústavným súdom v doterajšom konaní zistené.

41. Podľa môže ústavný súd v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uložiť uznesením niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

42. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 13 ods. 2 a § 16 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné oceniť

peniazmi. Základná sadzba odmeny (vypočítaná z priemernej mesačnej mzdy

v hospodárstve Slovenskej republiky zverejnenej Štatistickým úradom Slovenskej

republiky) za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2016 je 143 € a hodnota režijného

paušálu je 8,58 €. Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných pre daň z pridanej

hodnoty (ďalej len „DPH“) Finančnej správy Slovenskej republiky je advokát subjektom

registrovaným pre DPH (IČ DPH SK1076370251). Trovy konania by spolu s DPH

predstavovali sumu 363,79 €.

43. Pretože sťažovateľ bol v konaní pred ústavným súdom úspešný, ústavný súd

mu priznal náhradu trov konania vo výške 363,79 €, ktorú je povinný uhradiť najvyšší súd

(bod 3 výroku nálezu). Za tretí úkon právnej služby, ktorým sťažovateľ realizoval svoje

procesné oprávnenie, t. j. „možnosť vyjadriť sa“ k vyjadreniu predsedníčky najvyššieho

súdu, mu ústavný súd náhradu nepriznal, pretože jeho obsahom neboli žiadne nové

skutočnosti, ktoré by podstatnou mierou prispeli k objasneniu danej veci (bod 4 výroku

nálezu).

44. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2017