Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 423/2017
PDF · 286.22 KB
No categories available
I. ÚS 423/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 423/2017 -35
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu
Milana Ľalíka vo veci sťažnosti ,
zastúpeného advokátom Mgr. Jurajom Lelákom, 29. augusta 2265/19, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uznesením sp. zn. 2 Tdo 27/2014
zo 6. mája 2014 takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a jeho uznesením sp. zn. 2 Tdo 27/2014 zo 6. mája 2014 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 27/2014
zo 6. mája 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť
trovy právneho zastúpenia v sume 363,79 € (slovom tristošesťdesiattri
eur a sedemdesiatdeväť centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Juraja Leláka,
29. augusta 2265/19, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 423/2017-19 z 31. augusta 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“) v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 27/2014 zo 6. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Vo zvyšnej časti jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu
Bratislava I sp. zn. 1 T 44/2005 z 11. júna 2007 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)
uznaný za vinného z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158
ods. 1 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení účinnom v čase spáchania
skutku (ďalej len „zákon č. 140/1961 Zb.“) v súbehu s trestným činom obmedzovania
osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb., za čo mu bol uložený trest
odňatia slobody v trvaní šiestich mesiacov. Výkon tohto trestu mu bol podmienečne
odložený na skúšobnú dobu v trvaní jedného roka.
3. Dňa 10. februára 2009 vydal Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
uznesenie č. k. 5 To/137/2007-552 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“), ktorým
podľa § 256 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol odvolanie sťažovateľa proti uvedenému rozsudku
okresného súdu.
4. Najvyšší súd napadnutým uznesením sťažovateľom podané dovolanie odmietol
a v jeho odôvodnení uviedol, že dovolanie odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti
podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku, pretože na sťažovateľa sa v dôsledku toho,
že sa osvedčil v skúšobnej dobe, hľadí, akoby nebol odsúdený v súlade s § 60 ods. 3
Trestného poriadku. Bolo by preto proti princípu spravodlivosti a rovnosti strán, ak by sa
možnosť podať dovolanie priznávala iba jednej z procesných strán, inak by sa nutne musela
pripustiť aj u generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“), a to vo veci, v ktorej už bol trest vykonaný a zahladený a platí tak fikcia
neodsúdenia. Výrazne by sa zasiahlo do stability právnych vzťahov, ak by na základe
podaného dovolania bolo možné zvrátiť právny stav, ktorý nastal po vykonaní trestu
a zahladení odsúdenia, navyše nepriaznivo vo vzťahu k osobe, u ktorej bolo odsúdenie
zahladené, ak by dovolanie bolo podané generálnym prokurátorom alebo ďalším
oprávneným subjektom v neprospech sťažovateľa. Najvyšší súd preto zastáva názor,
že ak nastalo zahladenie odsúdenia a teda jeho neexistencia, jeho dôsledkom musí byť aj to,
že žiaden zo subjektov oprávnených na podanie dovolania ho už nemôže podať.
5. Sťažovateľ sa domnieva, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je správne
z dôvodu, že rozsudok okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu nadobudol
právoplatnosť 10. februára 2009 a skúšobná doba jedného roka uplynula 10. februára 2010.
Dovolanie proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ 17. júla 2009, teda ešte
pred uplynutím skúšobnej doby, kedy dovolanie ešte bolo prípustné. Svojím rozhodnutím
najvyšší súd porušil podľa sťažovateľa ním označené práva podľa ústavy a dohovoru.
6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyhovel jeho sťažnosti
a vydal nasledujúci nález:
„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd..., ku ktorému došlo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Tdo 27/2014 zo dňa 06. 05. 2014, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 382 písm. f) TP odmietol dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 5To 137/2007 zo dňa 10. februára 2009, porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Tdo 27/2014 zo dňa 06. 05. 2014, a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva náhradu trov
konania, ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet Mgr.
Juraja Leláka, advokáta, so sídlom 29. augusta 19, 811 09 Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
7. Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
č. k. KP 3/2017-65 z 9. októbra 2017. Vo svojom vyjadrení najvyšší súd odkázal
na argumentáciu uvedenú v odôvodnení napadnutého uznesenia a poukázal aj na stanovisko
pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 4/2015, ktoré sa síce týka peňažného trestu,
principiálne však ide o tú istú otázku.
8. Najvyšší súd vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania ústavného súdu
vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
9. Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 27. októbra 2017 právnemu
zástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.
10. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 13. novembra 2017 právny zástupca
sťažovateľa uviedol, že obsah stanoviska, ktoré prijalo plénum ústavného súdu a na ktoré
poukazuje aj najvyšší súd, je v súlade s jeho argumentáciou uvedenou v sťažnosti, ktorej
sa aj naďalej pridržiava. Zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania
ústavného súdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a vyčíslil trovy
konania, ktoré mu dosiaľ vznikli.
11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom
na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou namietaného porušenia práv ‒
ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie
skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom,
či postupom súdu a jeho rozhodnutím bolo porušené právo na súdnu ochranu, resp. právo
na spravodlivý proces a právo na právnu pomoc (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).
II.
12. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124
ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných
súdov, avšak iba z hľadiska, či sú alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami
upravenými v ústave.
13. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného
práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
14. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru
už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
15. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
16. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich
zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom
zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade
a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu
pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania
(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka
materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu
podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).
17. Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určeného v čl. 46
ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Právo na súdnu a inú právnu ochranu
poskytuje ústava každému právu, ktoré je v právnom poriadku Slovenskej republiky
upravené a ktorého sa zákonom ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom alebo
inom orgáne Slovenskej republiky. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva
len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných
orgánov. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom,
je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu. (I. ÚS 26/94).
18. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že plénum ústavného súdu na neverejnom
zasadnutí konanom 18. marca 2015 prijalo pod sp. zn. PLz. ÚS 4/2015 zjednocujúce
stanovisko, v ktorom vyslovilo túto právnu vetu: ,,Odsúdenému, ktorému bol uložený
peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy peňažného
trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo
zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom
inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa
zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.“
19. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je toto zjednocujúce stanovisko pléna
ústavného súdu plne aplikovateľné, v doterajšom rozhodovaní ústavného súdu nedošlo
k odklonu od tohto ustáleného právneho názoru, a preto pri rozhodovaní o sťažnosti
vychádzal z ním formulovaných právnych názorov.
20. Podľa § 34 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti
pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky
na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania
trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
21. Podľa § 165 ods. 1 Trestného poriadku odsudzujúci rozsudok musí obsahovať
výrok o treste s uvedením zákonných ustanovení, podľa ktorých bol trest uložený alebo
podľa ktorých bolo od potrestania upustené, a to prípadne s poukazom na prijatú záruku.
Ak bol uložený trest odňatia slobody, ktorého výkon možno podmienečne odložiť alebo
podmienečne odložiť s probačným dohľadom, musí rozsudok obsahovať aj výrok o tom,
či bol podmienečný odklad povolený, a prípadne, na aké podmienky je viazaný. Ak bol
uložený trest odňatia slobody na doživotie alebo iný nepodmienečný trest odňatia slobody,
rozsudok musí obsahovať výrok o spôsobe výkonu tohto trestu.
22. Podľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti
právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené
ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania
podľa § 371.
23. Podľa § 368 ods. 2 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak,
rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie
a) rozsudok a trestný rozkaz,
b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,
c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,
d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,
e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho
obvineného,
f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,
g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,
h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti
rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe
riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.
24. V napadnutom uznesení najvyšší súd s poukazom na § 382 písm. f) Trestného
poriadku uviedol, že ak „z priloženého spisového materiálu možno zistiť, že obvinený
sa v skúšobnej dobe, ktorá mu bola uložená už citovaným rozsudkom
Okresného súdu Bratislava I z 11. júna 2007, sp. zn. 1T 44/2005, v spojení s uznesením
Krajského súdu z 10. februára 2009, sp. zn. 5To 137/2007, osvedčil a podľa § 60 ods. 3
Tr. zák. sa na neho hladí akoby nebol odsúdený.
Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý znamená vážny prielom
do právoplatnosti a predpokladanej stability konečného a vykonateľného rozhodnutia. Jeho
zmyslom je, za prísne vymedzených podmienok, náprava procesných a hmotnoprávnych
chýb výslovne uvedených v zákone, ale nie revíziu skutkových zistení ustálených súdmi
prvého a druhého stupňa a na preskúmavanie nimi vykonaného dokazovania.
Práve preto, že ide o prielom do naznačenej stability konečného a vykonateľného
rozhodnutia na základe tohto mimoriadneho opravného prostriedku za uvedených
podmienok v zákone, dáva sa možnosť dvom hlavným proti sebe stojacím stranám
v trestnom konaní (odhliadajúc od práva ministra spravodlivosti, ktorý nie je stranou
v konaní) prokurátorovi a obvinenému dosiahnuť vyvolanie mimoriadneho konania
pred najvyšším súdom na preskúmanie niektorých právoplatných rozhodnutí. Zákon
obmedzuje možnosť podania dovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom
rozsahu, zo špecificky vymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým
vymedzeným rozhodnutiam.
Keďže sa možnosť tohto opravného prostriedku dáva predovšetkým dvom hlavným
proti sebe stojacím stranám v konaní, základným princípom, ktorým sa musí tento inštitút
mimoriadneho opravného prostriedku riadiť, je princíp rovnosti strán a to jednak
čo do možnosti podania tohto opravného prostriedku, tak aj v samotnom procese, v konaní
o ňom pred súdom. Pri dodržaní tejto základnej zásady v trestnom konaní by bolo proti
jej zmyslu i princípu spravodlivosti, aby jedna strana mala možnosť dovolať sa
mimoriadnym opravným prostriedkom konania na najvyššom súde vo veci, v ktorej už bol
trest vykonaný a zahladený s účinkami, že sa na páchateľa hľadí akoby nebol odsúdený.
Ak by túto možnosť mal obvinený, nutne by musela byť pripustená i u generálneho
prokurátora (odhliadajúc od ministra spravodlivosti, ktorý nie je stranou v konaní)...
... Predpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku,
je existencia odsúdenia páchateľa. Pokiaľ platí fikcia neodsúdenia, ktorú zákonodarca
spojil s inštitútom zahladenia odsúdenia, nemožno ju chápať podmienene tak, že pre určité
prípady v trestnom konaní (ale i mimo neho) platí a pre niektoré nie.
Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia, znamená, okrem
iných dôsledkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby, že vo výpise z registra trestov sa
jej zahladené odsúdenie už neuvádza. V oblasti trestno-právnej zanikajú nepriaznivé
následky spojené s odsúdením páchateľa. Treba vychádzať z toho, že neexistuje odsúdenie,
ktoré by bolo dôvodom priťažujúcej okolnosti, alebo recidívy trestnej činnosti. Zahladením
odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže taká osoba preukazovať stav svojej bezúhonnosti.
Nie je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímaní do zamestnania,
pri žiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod. uvádzať odsúdenie, ktoré bolo
zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto osobe.
Odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo k obnoveniu takých
právnych vzťahov, ktoré občan nemohol nadobudnúť, alebo sa ich nemohol dožadovať,
pokým existovala prekážka odsúdenia páchateľa.
Keďže v dôsledku toho, že odsúdenie bolo zahladené, môžu vznikať nové právne
vzťahy, ktoré by inak nemohli nastať, ak aby neexistovala podmienka bezúhonnosti, potom
by bolo vážnym zásahom do stability právnych vzťahov, ak by na základe dovolania
niektorej z dvoch hlavných strán v trestnom konaní, alebo dovolania ministra spravodlivosti
bolo možné zvrátiť nový právny stav vznikajúci po vykonaní trestu a zahladení odsúdenia
spojeného s fikciou neodsúdenia.
Výrazne by sa v takom prípade nepriaznivo vo vzťahu k osobe, u ktorej bolo
odsúdenie zahladené, prejavilo podanie dovolania prokurátorom, alebo ďalším
oprávneným subjektom, v neprospech takejto osoby. Nebolo by žiaduce, aby v takom
prípade, keď už páchateľ vykonal trest a došlo aj k zahladeniu odsúdenia, aby generálny
prokurátor, eventuálne minister spravodlivosti, mohol podávať tento mimoriadny opravný
prostriedok v neprospech obvineného, smerujúceho k zhoršeniu jeho postavenia a umožniť
tak otvorenie takého trestno-právneho vzťahu, ktorý už bol ukončený a zvrátiť tak priaznivé
dôsledky pre páchateľa spočívajúce v tom, že sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený.
Dobrodenie, ktoré dáva zákonodarca v podobe bezúhonnosti, na základe fikcie neodsúdenia
osoby, u ktorej bolo odsúdenie zahladené, by strácalo svoj zmysel.
Rovnosť strán v konaní a záujem na stabilite právnych vzťahov však predpokladá
aj opak, že ani na základe dovolania obvineného nie je možné právoplatné a už aj vykonané
a zahladené odsúdenie s dôsledkami fikcie neodsúdenia, meniť.
Preto ak nastal zo zákona (alebo na základe rozhodnutia súdu) stav zahladenia
odsúdenia, ktorý má znamenať, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia,
jeho dôsledkom musí byť i to, že žiaden zo subjektov oprávnených na podanie dovolania
ako mimoriadneho opravného prostriedku, už ho nemôže podať.“.
25. Vo vzťahu k citovanému obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že takéto precizovanie podmienok, dôvodov, ako aj
okruhu osôb oprávnených podať dovolanie je prejavom faktu, že dovolanie predstavuje
mimoriadny opravný prostriedok, ktorého možnosť uplatnenia má byť v porovnaní
s riadnymi opravnými prostriedkami podstatne užšia, keďže dovolanie a rozhodnutie o ňom
spravidla narúša stabilitu konečného a vykonateľného, resp. v niektorých prípadoch
už aj vykonaného rozhodnutia súdu. Vzhľadom na zákonom podrobne vymedzené
podmienky, dôvody, ako aj okruh osôb oprávnených podať dovolanie je v rozpore
s podstatou a účelom inštitútu dovolania, aby v aplikačnej súdnej praxi dochádzalo
k akejkoľvek ďalšej redukcii zákonom ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb
oprávnených podať dovolanie.
26. Práve argumentáciu najvyššieho súdu obsiahnutú v napadnutom uznesení,
že podanie dovolania generálnym prokurátorom alebo ďalším oprávneným subjektom by sa
nepriaznivo prejavilo vo vzťahu k osobe, u ktorej bolo odsúdenie zahladené, a nebolo by
žiaduce, aby v prípade, ak už páchateľ vykonal trest a došlo aj k zahladeniu odsúdenia,
generálny prokurátor alebo minister spravodlivosti Slovenskej republiky mohli podávať
tento mimoriadny opravný prostriedok v neprospech obvineného smerujúci k zhoršeniu jeho
postavenia a umožniť tak otvorenie takého trestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený,
a zvrátiť tak priaznivé dôsledky pre páchateľa, možno považovať za redukciu zákonom
ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.
Legalizujúcim dôvodom takejto redukcie nemôže byť argumentácia založená
na rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, pretože neexistuje legitímny dôvod
ani cieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné
strany. V danom prípade priznať právo podať dovolanie aj proti rozhodnutiu, ktoré vykazuje
nezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohto
procesného práva vo svojich dôsledkoch znamená naplnenie, a nie popretie podstaty
princípu rovnosti procesných strán.
27. Pokiaľ ide o argumentáciu najvyššieho súdu týkajúcu sa možného porušenia
princípu rovnosti strán, ústavný súd poukazuje na to, že v rámci princípu rovnosti
procesných strán generálny prokurátor nepochybne môže podať dovolanie proti
právoplatnému oslobodzujúcemu rozsudku, čo následne tiež umožňuje otvorenie
trestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený, a to v spojení so zvrátením priaznivých
dôsledkov pre stíhaného spočívajúcich v tom, že oslobodením spod obžaloby došlo
k deklarovaniu jeho neviny. Pritom nemožno mať najmenšie pochybnosti o tom, že
právoplatný oslobodzujúci rozsudok treba považovať za omnoho priaznivejší než
právoplatný odsudzujúci rozsudok spojený s fikciou, že sa na odsúdeného hľadí, ako keby
odsúdený nebol.
28. Neprípustnosť dovolania podaného odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest,
nemožno bez ďalšieho vyvodzovať ani z explicitného znenia už citovaných ustanovení
Trestného poriadku vzťahujúcich sa na dovolanie. Rozhodnutím, ktorým bola vec
právoplatne skončená, je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest.
29. V tejto súvislosti nemožno za ústavne udržateľné považovať právne závery,
ku ktorým dospel najvyšší súd v napadnutom uznesení, keď konštatoval, že odsudzujúce
rozhodnutie osoby, na ktorú sa hľadí akoby odsúdená nebola, je potrebné právne považovať
za neexistujúce.
30. Na rozdiel od prezentovaného právneho záveru najvyššieho súdu je ústavný súd
toho názoru, že z hľadiska prípustnosti podania dovolania je bez významu, či sa v dôsledku
zahladenia odsúdenia hľadí na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola,
keďže z hľadiska prípustnosti podania dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce
rozhodnutie a či toto odsudzujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Tomuto záveru
plne korešponduje aj znenie citovaného ustanovenia § 165 ods. 1 Trestného poriadku, podľa
ktorého odsudzujúcim rozsudkom je rozsudok, ktorým súd obžalovaného uznal za vinného.
Inak povedané, podmienkou podania dovolania je existencia už samotného odsúdenia
páchateľa – podmienkou nie je absencia zahladenia odsúdenia spojená so zákonnou fikciou
neodsúdenia. Fikcia neodsúdenia sťažovateľa vyplýva z vykonania uloženého peňažného
trestu na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku, pričom odopretím práva podať
dovolanie proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu by nebolo možné naplniť deklarovaný
účel inštitútu dovolania, ktorým je odstrániť účinky založené nezákonným právoplatným
rozhodnutím.
31. Ústavný súd na tomto mieste konštatuje, že sa nemôže bez výhrad stotožniť
ani s prezentovanými závermi najvyššieho súdu, podľa ktorých odsúdená osoba môže
zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia preukazovať stav svojej bezúhonnosti.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd opomenul, že zahladenie odsúdenia spojené
so zákonnou fikciou neodsúdenia nezakladá zánik všetkých nepriaznivých účinkov
spojených s odsúdením páchateľa, pretože tieto nemožno obmedzovať výlučne
na skutočnosť, že vo výpise z registra trestov sa páchateľovi zahladené odsúdenia
neuvádzajú, keďže účinky spojené s vykonaným a zahladeným trestom vo vzťahu
k odsúdeniu zostávajú zachované vo forme záznamu v odpise z registra trestov. Práve odpis
z registra trestov bez evidovaného odsúdenia páchateľa je v početných prípadoch zákonnou
podmienkou a predpokladom na plné uplatnenie subjektívnych práv páchateľa, napr. práva
na zamestnanie.
32. Ústavný súd poukazuje ďalej aj na to, že vykonaný a zahladený trest postihuje
páchateľa aj sekundárne, keď už samotné právoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľ
uznaný za vinného a bol mu uložený trest, zakladá pre poškodeného právny titul
na uplatnenie práva na náhradu škody v civilnom konaní (pokiaľ náhrada škody nebola
poškodenému priznaná už v trestnom konaní).
33. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že so zahladením odsúdenia páchateľa
nezanikajú ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr. strata
vážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34 ods. 1
Trestného zákona okrem iného aj vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou,
ktoré je naplnené už právoplatným uložením trestu, pričom jeho vykonaním a následným
zahladením tieto účinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované.
34. Osobitne je potrebné zdôrazniť, že aj v zmysle judikatúry samotných
všeobecných súdov zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne
zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ
spáchal trestný čin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa na páchateľa hľadí, akoby nebol
odsúdený, nelikviduje samotný fakt spáchania činu, nebráni tomu, aby súd pri hodnotení
osoby páchateľa v neskoršom trestnom konaní pre iný trestný čin prizeral na skutočnosť,
že páchateľ spáchal trestný čin, a aby z toho vyvodil príslušné závery z hľadiska sklonu
páchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestným
zákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť tejto skutočnosti je však zásadne
menšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol odsúdený (R 10/1974).
35. Účinky spojené s uloženým a zahladeným trestom v dôsledku jeho vykonania
postihujú odsúdeného v možnosti uplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnych
vzťahov a možnosť podať dovolanie v danom prípade predstavuje výkon základného práva
na súdnu ochranu, pričom právnym poriadkom umelo konštruovaná skutočnosť – fikcia
neodsúdenia nemôže uprieť či znemožniť odsúdenému prístup k mimoriadnemu opravnému
prostriedku, ktorého prípadné vyhodnotenie ako dôvodného a oprava vymedzených
procesných a hmotnoprávnych chýb môže následne v konečnom dôsledku vyústiť
do oslobodenia odsúdeného – tzn. preukázania, že trestný čin nespáchal. Odopretie práva
podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho v dôsledku vykonania mu
uloženého peňažného trestu hľadí ako keby nebol odsúdený, neprimeraným spôsobom
a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania obmedzuje prístup odsúdeného
k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.
36. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho
súdu.
37. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nerozhoduje po prvýkrát v typovo
rovnakej veci a napriek zjednocujúcemu stanovisku pléna ústavného súdu z 18. marca 2015,
ktoré je najvyššiemu súdu známe, sa objavila ďalšia nesprávna aplikačná prax najvyššieho
súdu, ktorá veľmi reštriktívnym, skôr svojvoľným spôsobom aplikuje príslušné ustanovenia
o prípustnosti (dôvodnosti) dovolania, čo je nepochybne stav nežiaduci a nezodpovedajúci
princípu výkonu spravodlivosti v právnom štáte, ktorým by Slovenská republika mala byť
(čl. 1 ods. 1 ústavy). Ústavný súd zároveň poukazuje na závery ďalších svojich
rozhodnutí, v ktorým rozhodol obdobným spôsobom (III. ÚS 456/2015, I. ÚS 555/2015,
II. ÚS 481/2015, I. ÚS 321/2015, III. ÚS 114/2015 etc.)
III.
38. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody
podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie
konanie.
39. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
garantovaného ústavou a práva zaručeného medzinárodnou zmluvou o ľudských právach,
zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2
výroku tohto rozhodnutia).
40. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou najvyššieho súdu podané
dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 To 137/2007 z 10. februára 2009 znova
prerokovať a v okolnostiach prípadu sa dôsledne vyrovnať s námietkami sťažovateľa
formulovanými v dovolaní riadiac sa právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými
v tomto náleze a rešpektujúc obsah a zmysel všetkých práv, ktorých porušenie bolo
ústavným súdom v doterajšom konaní zistené.
41. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uložiť uznesením niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
42. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 13 ods. 2 a § 16 ods. 3
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné oceniť
peniazmi. Základná sadzba odmeny (vypočítaná z priemernej mesačnej mzdy
v hospodárstve Slovenskej republiky zverejnenej Štatistickým úradom Slovenskej
republiky) za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2016 je 143 € a hodnota režijného
paušálu je 8,58 €. Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných pre daň z pridanej
hodnoty (ďalej len „DPH“) Finančnej správy Slovenskej republiky je advokát subjektom
registrovaným pre DPH (IČ DPH SK1076370251). Trovy konania by spolu s DPH
predstavovali sumu 363,79 €.
43. Pretože sťažovateľ bol v konaní pred ústavným súdom úspešný, ústavný súd
mu priznal náhradu trov konania vo výške 363,79 €, ktorú je povinný uhradiť najvyšší súd
(bod 3 výroku nálezu). Za tretí úkon právnej služby, ktorým sťažovateľ realizoval svoje
procesné oprávnenie, t. j. „možnosť vyjadriť sa“ k vyjadreniu predsedníčky najvyššieho
súdu, mu ústavný súd náhradu nepriznal, pretože jeho obsahom neboli žiadne nové
skutočnosti, ktoré by podstatnou mierou prispeli k objasneniu danej veci (bod 4 výroku
nálezu).
44. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2017