Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 267/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho a zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť

zastúpeného

advokátskou kanceláriou JUDr. E. Mišíková & JUDr. Ing. R. Cádra, s. r. o., Partizánska 2,

Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Eva Mišíková, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uznesením

sp. zn. z 3. septembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára

2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) a jeho uznesením sp. zn. z 3. septembra 2018.

2. Ústavný súd uznesením č. k. -14 z 2. októbra 2019 prijal

podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) ústavnú

sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. z 11. júna 2007 uznal sťažovateľa

za vinného zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa

podľa v znení neskorších

predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „“) v súbehu s trestným

činom obmedzovania osobnej slobody podľa , za čo mu bol

uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, výkon ktorého mu bol

podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 1 roka.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom Krajský súd

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. z 10. februára 2009

rozhodol tak, že ho ako nedôvodné zamietol.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší súd

uznesením sp. zn. zo 6. mája 2014 rozhodol tak, že ho podľa § 382 písm. f)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) odmietol ako podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu najvyššieho súdu podal sťažovateľ ústavnému súdu

(prvú) ústavnú sťažnosť podľa , o ktorej ústavný súd nálezom

sp. zn. z 15. novembra 2017 rozhodol tak, že najvyšší súd uznesením

sp. zn. zo 6. mája 2014 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa , ako aj právo na spravodlivý proces podľa dohovoru,

a zároveň zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. mája 2014 a vec

mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 16. apríla 2018 sťažovateľ najvyššiemu súdu doručil oznámenie o zmene

právneho zastupovania iným advokátom, ktoré zároveň obsahovalo aj vyjadrenie

k podanému dovolaniu.

Najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. z 3. septembra 2018

rozhodol o sťažovateľom podanom dovolaní tak, že ho podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku odmietol.

4. Sťažovateľ v podstatnom namieta, že k ním podanému dovolaniu sa vyjadril

prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I (ďalej len „prokurátor“) podaním

č. k. -4 zo 6. marca 2014, ktoré bolo okresnému súdu doručené 10. marca

2014 (zažurnalizované na č. l. 576 a 577), a najvyšší súd vydal napadnuté uznesenie

sp. zn. z 3. septembra 2018 bez toho, aby sťažovateľa vyrozumel o tom, že sa

k jeho dovolaniu vyjadril prokurátor, bez toho, aby sťažovateľa oboznámil s tým, že takéto

písomné vyjadrenie prokurátora je súčasťou súdneho spisu, bez toho, aby sťažovateľovi

písomné vyjadrenie prokurátora doručil, a bez toho, aby sťažovateľovi umožnil k tomuto

písomnému vyjadreniu prokurátora zaujať akékoľvek stanovisko. Sťažovateľ v tejto

súvislosti poukazuje na skutočnosť, že podľa právneho názoru ústavného súdu

(nález sp. zn. z 15. júna 2016) právo účastníkov konania na doručenie

procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivé

súdne konanie. Pritom nie je podstatné, či podľa názoru všeobecného súdu ide o podanie

skutkovo a právne významné alebo bezvýznamné, pretože túto skutočnosť posudzuje

výlučne druhý účastník konania. Ten rozhodne o tom, aké stanovisko zaujme. Nedoručenie

vyjadrení prokurátora a poškodeného obvinenému, resp. jeho obhajcovi v dovolacom

konaní predstavuje porušenie práva obvineného ako strany v trestnom konaní na rovnosť

zbraní (rovnosť strán konania), ako aj princípu kontradiktórnosti konania, a tým aj

základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46

ods. 1 a , ako aj dohovoru. Podľa názoru sťažovateľa sú

uvedené závery ústavného súdu plne aplikovateľné aj na trestné konanie vedené proti nemu.

5. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, možno zhrnúť, že podľa názoru

sťažovateľa k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

, resp. práva podľa dohovoru napadnutým postupom a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 3. septembra 2018 došlo tým, že najvyšší súd

v rozpore s princípom rovnosti zbraní (rovnosti strán konania), ako aj v rozpore s princípom

kontradiktórnosti konania nedoručil vyjadrenie prokurátora k dovolaniu sťažovateľovi,

resp. jeho obhajcovi.

6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie, podľa SR garantovaného

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ku ktorému došlo

uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. , zo dňa 03.09.2018, ktorým Najvyšší

súd SR podľa odmietol moje dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu

v Trnave z 10.02.2009, sp. zn. , ako aj postupom Najvyššieho súdu SR,

ktorý predchádzal vydaniu uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , zo dňa

03.09.2018 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. , zo dňa 03.09.2018 a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva náhradu trov

konania, ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet

Advokátskej kancelárie JUDr. Eva Mišíková. s. r. o. Partizánska 2, 811 03 Bratislava , do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľa

7. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd,

aby sa vyjadril k ústavnej sťažnosti a možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.

7.1 V podaní doručenom ústavnému súdu 25. novembra 2019 podpredsedníčka

najvyššieho súdu zaslala k ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyjadrenie predsedu

trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu JUDr. Františka Moznera (ďalej len „predseda

trestnoprávneho kolégia“), v ktorom v podstatnom uviedol, že je potrebné dať za pravdu

sťažovateľovi v tom, že predmetné vyjadrenie prokurátora zo 6. marca 2014 mu zo strany

najvyššieho súdu nebolo ani pred vydaním „prvého“, neskôr ústavným súdom zrušeného

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. mája 2014 a ani pred vydaním

v poradí „druhého“, aktuálne ústavnou sťažnosťou sťažovateľa napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. z 3. septembra 2018 doručené.

Napriek uvedenému podľa názoru predsedu trestnoprávneho kolégia niet dôvodu

na vyslovenie porušenia práv sťažovateľa. Z obsahu príslušného spisového materiálu totiž

vyplýva, že sťažovateľovi bolo po vydaní kasačného nálezu ústavného súdu

sp. zn. z 15. novembra 2017 a ešte pred vydaním „druhého“ rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. z 3. septembra 2018, ktorým bolo jeho dovolanie

odmietnuté ako nedôvodné, umožnené na jeho žiadosť nazrieť do súdneho spisu,

a to 14. marca 2018 v čase od 8.55 h do 12.00 h v informačnom centre najvyššieho súdu.

Z úradného záznamu o tomto úkone pritom vyplýva, že sťažovateľ si zo súdneho spisu

fotoaparátom vyhotovoval fotokópie. Vychádzajúc z uvedeného a zároveň s prihliadnutím

na to, že neskôr už sťažovateľ ani jeho obhajca do spisu nenazerali a kópia predmetného

vyjadrenia prokurátora č. k. -4 zo 6. marca 2014 tvorí vo forme fotokópie

jednu z príloh podanej ústavnej sťažnosti, je zrejmé, že obhajoba bola ešte pred samotným

rozhodnutím dovolacieho súdu v skutočnosti nielen oboznámená s obsahom predmetného

vyjadrenia prokurátora, ale tiež mala dostatočný časový priestor (od 14. marca 2018

do 3. septembra 2018) na zaujatie stanoviska k nemu.

V tomto kontexte predseda trestnoprávneho kolégia poukázal na skutočnosť,

že ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že ochrana práv nemôže byť iba

prísne formálna, iluzórna alebo akademická, ak z hľadiska materiálneho bol prípadný

formálny nedostatok neskôr konvalidovaný (). V posudzovanom prípade,

nazerajúc naň materiálne, tak boli sťažovateľom označené práva „zabezpečené“ v dôsledku

už uvedeného postupu, teda realizáciou jeho práva na nazretie do spisu, keď sa zjavne

takýmto spôsobom oboznámil aj s obsahom predmetného vyjadrenia prokurátora, na ktoré

mal zároveň dostatok času reagovať. A hoci najvyšší súd nijak nespochybňuje, že súčasťou

práva na spravodlivý proces je i právo strany trestného konania na doručenie procesných

vyjadrení ostatných strán konania, z pohľadu intenzity zásahu do tohto práva sťažovateľa

nemožno okrem už uvedeného prehliadnuť ani to, že predmetné vyjadrenie prokurátora

neobsahovalo žiadne nové a pritom podstatné skutočnosti, ktoré by zásadnejším spôsobom

mohli ovplyvniť rozhodovanie o podanom dovolaní ().

Predseda trestnoprávneho kolégia taktiež poukázal na skutočnosť, že aj v prípade,

ak by ústavný súd zrušil ústavnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, dovolací súd by sa po vrátení mu veci

na nové konanie a rozhodnutie nemohol účinne zaoberať žiadnymi ďalšími (vecnými)

námietkami okrem tých, ktoré už mu boli v rámci uplynutej zákonnej trojročnej lehoty

predložené (R 96/2018).

7.2 Podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom podaní zároveň uviedla, že súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

8. Ústavný súd zaslal sťažovateľovi vyjadrenie najvyššieho súdu a oznámil mu,

že má možnosť vyjadriť sa k nemu. Ústavný súd zároveň sťažovateľa vyzval, aby sa

vyjadril k možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.

8.1 Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v podaní doručenom

ústavnému súdu 19. decembra 2019 k vyjadreniu najvyššieho súdu v podstatnom uviedol,

že ak najvyšší súd tvrdí, že dovolací súd by sa po uplynutí zákonnej trojročnej lehoty

vyjadrením sťažovateľa k predmetnému vyjadreniu prokurátora nemohol zaoberať, potom je

celkom zrejmé, že ak by aj bola takáto argumentácia správna, potom k porušeniu

označených práv aj tak došlo, a to celkom zjavne svojvoľnou nečinnosťou súdu.

Podľa názoru sťažovateľa neexistuje prekážka, aby dovolateľ nemohol zaujať stanovisko

k vyjadreniu prokurátora aj po uplynutí zákonnej trojročnej lehoty a aby súd mohol takéto

vyjadrenie vziať na vedomie pri svojom rozhodovaní o dovolaní.

Sťažovateľ taktiež uviedol, že k nazretiu do súdneho spisu došlo po uplynutí ďalších

viac ako 4 rokov, teda v prípade pravdivosti argumentácie najvyššieho súdu by už ani

sťažovateľom realizované nazretie do súdneho spisu nemalo vo vzťahu k naplneniu zásady

kontradiktórnosti konania žiadny relevantný význam. Zároveň je nepochybné, že nazretie

do súdneho spisu jednou zo strán konania nekonvaliduje nedostatok porušenia zásady

spravodlivého súdneho konania vo vzťahu k naplneniu zásady kontradiktórnosti konania.

Z odôvodnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. z 15. júna 2019 vyplýva,

že za súčasť práva na spravodlivé súdne konanie treba považovať právo účastníkov konania

na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov. Pritom nie je podstatné,

či podľa názoru všeobecného súdu ide o podanie skutkovo a právne významné alebo

bezvýznamné, pretože túto skutočnosť posudzuje výlučne druhý účastník konania. Ten

rozhodne o tom, aké stanovisko zaujme.

8.2 Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vo svojom podaní zároveň

uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,

že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Relevantná právna úprava

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

14. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania,

ktorý prijal na ďalšie konanie, doručí ostatným účastníkom konania a zúčastnenej osobe

s výzvou na vyjadrenie v lehote, ktorú určí.

15. Podľa sa ústne pojednávanie

uskutočňuje v konaní o ústavnej sťažnosti. Podľa

od ústneho pojednávania môže ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť,

ak od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľom označené referenčné právne normy

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

IV.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

19. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základných práv

podľa a , resp. práva podľa dohovoru

napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 3. septembra

2018. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených práv malo dôjsť tým,

že najvyšší súd v rozpore s princípom rovnosti zbraní (rovnosti strán konania), ako aj

v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania nedoručil vyjadrenie prokurátora

k dovolaniu sťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi.

20. Pri posudzovaní kontradiktórnosti konania ústavný súd poskytuje sporovým

stranám ochranu procesnými zárukami v rozsahu totožnom s Európskym súdom pre ľudské

práva (ďalej aj „ESĽP“), preto je východiskom ďalších úvah štandardná judikatúra ESĽP,

ktorou sa ústavný súd cíti byť viazaný aj pri posudzovaní tejto ústavnej sťažnosti. Európsky

súd pre ľudské práva prízvukuje, že zmyslom čl. 6 ods. 1 dohovoru je ochrana záujmov

účastníkov konania na riadnom výkone spravodlivosti. Predovšetkým tu ide o dôveru

subjektov vo fungovanie súdneho systému, ktorá sa okrem iného zakladá na istote

dotknutého, že mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým písomnostiam v spise. Právo

na kontradiktórne konanie znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen

predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými

ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie

súdu, a vyjadriť sa k nim. Samotný vplyv nedoručeného dokumentu na rozhodnutie súdu je

málo významný, pretože je na účastníkovi konania, aby posúdil, či si dokument protistrany

vyžaduje jeho reakciu. Povinnosťou súdu je doručovať všetky vyjadrenia, ktorých cieľom je

ovplyvniť rozhodnutie súdu. Vplývanie na rozhodnutie súdu (výsledok sporu) sa posudzuje

len podľa toho, že je v ňom uvedený návrh účastníka konania, ako má konajúci súd

rozhodnúť. Ak je formulovaný návrh – výrok konečného rozhodnutia, tak sa považuje

za preukázané, že účastník má zjavný záujem na doručení a prevzatí vyjadrenia.

21. Ústavný súd zotrváva na svojej judikatúre, že právam sporovej strany

na kontradiktórne konanie a rovnosť v konaní koreluje povinnosť súdu zabezpečiť ich

uplatnenie okrem iného aj preposlaním vyjadrenia k dovolaniu dovolateľovi bez ohľadu

na jeho obsah a relevanciu pre rozhodovanie, zvlášť ak obsahuje formuláciu konečného

návrhu vo veci dovolania. Rozhodnutie, či si vyjadrenie protistrany vyžaduje reakciu

zo strany dovolateľa, je potrebné ponechať na jeho slobodnom uvážení. Toto rozhodnutie

nepatrí dovolaciemu súdu. Ak si teda najvyšší súd túto povinnosť nesplnil, ide jednoznačne

o procesné pochybenie. Nie každé procesné pochybenie má však ústavnoprávnu relevanciu,

čiže potenciál zasiahnuť samotnú podstatu a účel základného práva na súdnu ochranu

či rovnosť v konaní, a preto sa ústavný súd ďalej zaoberal analýzou skutkových okolností

daného prípadu z hľadiska, či v okolnostiach prejednávanej veci účinky takéhoto

procesného pochybenia vykazujú nezlučiteľnosť so základnými právami sťažovateľa.

22. Aj ESĽP pritom zdôrazňuje potrebu zohľadňovať konkrétne okolnosti

posudzovanej veci, keď tvrdí, že právo na kontradiktórne konanie nie je absolútne a rozsah

tohto práva sa môže meniť v závislosti od špecifických okolností prípadu (Asnar

proti Francúzsku č. 12316/04 z 18. 10. 2007, Vokoun proti Českej republike č. 20728/05

z 3. 7. 2008, Čičmanec proti Slovenskej republike č. 65302/11 z 28. 6. 2016, Krčmář a ďalší

proti Českej republike č. 35376/97 z 3. 3. 2000), a v niektorých prípadoch zohľadňuje aj

kritérium vzniku podstatnej ujmy sťažovateľovi v súvislosti s nekomunikovaným

stanoviskom.

23. Je nespochybniteľným faktom, že sťažovateľovi nebolo predmetné vyjadrenie

prokurátora k ním uplatnenému dovolaniu doručené. Ústavný súd však súčasne zdôrazňuje,

že zásadu kontradiktórnosti konania nemožno chápať formalisticky, ale je potrebné

dôsledne vyhodnotiť individuálne okolnosti situácie a až na tomto základe následne dospieť

k záveru, či v konkrétnom prípade bola možnosť účastníka konania zaujať stanovisko

k vyjadreniu protistrany naozaj reálne zmarená, a tým jeho pozícia účastníka konania

objektívne oslabená.

24. Z predchádzajúcich bodov odôvodnenia tohto rozhodnutia (body 7.1, 8.1) jasne

vyplýva, že sťažovateľ si v rámci nahliadnutia do príslušného súdneho spisu realizovaného

14. marca 2018 fotoaparátom vyhotovil fotokópiu predmetného vyjadrenia prokurátora

č. k. -4 zo 6. marca 2014, a teda napriek procesnému pochybeniu zo strany

najvyššieho súdu sťažovateľ od 14. marca 2018 disponoval predmetným vyjadrením

prokurátora a ak by to vzhľadom na jeho obsah považoval za potrebné,

resp. nevyhnutné, mohol sa k nemu reálne vyjadriť podaním adresovaným najvyššiemu

súdu, a to až do 3. septembra 2018, keď najvyšší súd o dovolaní podanom sťažovateľom

rozhodol napadnutým uznesením sp. zn. z 3. septembra 2018. Napriek tomu,

že od 14. marca 2018 bol sťažovateľ objektívne oboznámený s existenciou predmetného

vyjadrenia prokurátora, ako aj s jeho obsahom, až do rozhodnutia najvyššieho súdu

3. septembra 2018 (t. j. viac ako päť mesiacov) možnosť zaujať stanovisko k predmetnému

vyjadreniu prokurátora absolútne nevyužil.

25. Len pre úplnosť ústavný súd uvádza, že v okolnostiach tohto prípadu je

bez právneho významu rozdielny názor sťažovateľa a najvyššieho súdu na otázku, či by sa

dovolací súd v prípade, ak by sa sťažovateľ k predmetnému vyjadreniu prokurátora aj reálne

vyjadril, mohol/mal týmto vyjadrením zaoberať. Ide totiž o hypotetickú otázku, ktorá by

mohla byť predmetom ústavného prieskumu iba v prípade, ak by sťažovateľ aj reálne využil

možnosť vyjadriť sa k predmetnému vyjadreniu prokurátora a najvyšší súd by sa týmto

vyjadrením sťažovateľa k predmetnému vyjadreniu prokurátora nezaoberal.

26. Vyhodnotiac individuálne okolnosti tohto prípadu, ústavný súd konštatuje,

že v tomto konkrétnom prípade nebola možnosť sťažovateľa zaujať stanovisko

k predmetnému vyjadreniu prokurátora reálne zmarená, a tým jeho pozícia účastníka

konania objektívne oslabená.

27. Vychádzajúc z uvedených úvah, ústavný súd výnimočne uzatvára,

že v posudzovanom prípade špecifické skutkové okolnosti prípadu nesvedčia v prospech

vyslovenia porušenia práv sťažovateľa, a preto námietku sťažovateľa o porušení zásady

kontradiktórnosti konania ústavný súd vzhľadom na uvedené okolnosti veci hodnotí

ako účelovú a neopodstatnenú.

28. Vzhľadom na uvedené nebolo možné dospieť k záveru o porušení základných

práv sťažovateľa podľa a , resp. práva podľa

dohovoru napadnutým postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením sp. zn.

z 3. septembra 2018, a preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

29. Keďže rozhodovanie o návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu, ako aj rozhodovanie o návrhu na priznanie náhrady trov konania je podmienené

vyhovením ústavnej sťažnosti vo veci samej (vyslovením porušenia základných práv alebo

slobôd zaručených v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve), bolo

bez právneho významu zaoberať sa týmito ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu