Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (18)II. ÚS 32/2016
PDF · 258.25 KB
No categories available
II. ÚS 32/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom
Kašubom, Advokátska kancelária, Holubyho 51, Martin, pre namietané porušenie čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 39/2015 a jeho uznesením
z 30. septembra 2015 v súvislosti s nedoručením vyjadrení prokurátora a poškodeného
v rámci dovolacieho konania, ako aj v súvislosti s čítaním
svedeckých výpovedí svedkov vypočutých v prípravnom konaní vyšetrovateľom, ktorý bol
neskôr vylúčený, a takto
rozhodol:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Tdo 39/2015, ako aj uznesením z 30. septembra 2015 p o r u š i l základné právo
na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov konania podľa č. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 39/2015
z 30. septembra 2015 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 296,44 €
(slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov), ktorú j e Najvyšší súd
Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. Vladimíra Kašubu,
Advokátska kancelária, Holubyho 51, Martin, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 32/2016-13 z 21. januára 2016 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48
ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 Tdo 39/2015 a jeho uznesením z 30. septembra 2015 v súvislosti s nedoručením
vyjadrení prokurátora a poškodeného sťažovateľovi v rámci dovolacieho konania, ako aj
v súvislosti s čítaním svedeckých výpovedí svedkov vypočutých v prípravnom konaní
vyšetrovateľom, ktorý bol neskôr vylúčený.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní zo 7. marca 2016
a najvyšší súd vo vyjadrení z 23. februára 2016 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho
pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že 11. decembra 2008 podala spoločnosť EMOS ALUMATIC,
s. r. o. (ďalej len „poškodený“), na Okresnej prokuratúre Považská Bystrica (ďalej len
„prokurátor“) oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich, že bol spáchaný trestný čin. Dňa
13. januára 2009 bol do zápisnice o trestnom oznámení vypočutý konateľ poškodeného.
Uviedol požiadavku, aby písomnosti doručované jeho osobe boli doručované na adresu
trvalého pobytu. Uznesením Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru skráteného
vyšetrovania, oddelenia skráteného vyšetrovania Považská Bystrica (ďalej len
„vyšetrovateľ“) ČVS: ORP-1210/OSV-PB-2008 z 28. januára 2009 bolo trestné oznámenie
odmietnuté v zmysle ustanovenia § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku. Na základe
podanej sťažnosti bol spis 16. februára 2009 predložený prokurátorovi. Toho istého dňa
vydal vyšetrovateľ uznesenie o zrušení napadnutého uznesenia. Následne po začatí konania
vo veci (9. marca 2009) bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre prečin krádeže
(26. augusta 2009). V súvislosti s konaním vyšetrovateľa obhajca sťažovateľa 1. apríla 2011
vzniesol námietku zaujatosti vyšetrovateľa a zároveň v zmysle § 210 Trestného poriadku
požiadal o preskúmanie postupu vyšetrovateľa. Vyšetrovateľ rozhodol o námietke zaujatosti
uznesením ČVS: ORP-14/PB-PB-2011 zo 14. apríla 2011 tak, že sa z vykonávania úkonov
trestného konania nevylúčil. Na základe podanej sťažnosti rozhodol nadriadený
vyšetrovateľa uznesením ČVS: ORP-14/PB-PB-2011 z 24. mája 2015 o vylúčení
vyšetrovateľa z vykonávania úkonov v trestnom konaní. Zároveň toho istého dňa prokurátor
uznesením č. k. Pv 267/2009-55 odňal trestnú vec sťažovateľa vyšetrovateľovi.
Po podaní obžaloby rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 1 T 25/2012-530 z 9. januára 2013 bol sťažovateľ uznaný vinným
z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona. Uznesením Krajského
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 To 44/2013-554 z 24. novembra 2014
bolo odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné zamietnuté. Napokon uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Tdo 39/2015 z 30. septembra 2015 bolo v zmysle § 382 písm. c) Trestného
poriadku odmietnuté dovolanie sťažovateľa.
Podľa názoru sťažovateľa uvedenými rozhodnutiami všeobecných súdov došlo
k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru.
Sťažovateľ predovšetkým namieta, že hoci k jeho odvolaniu proti rozsudku
okresného súdu sa vyjadrili tak prokurátor, ako aj poškodený, jemu, resp. jeho obhajcovi,
neboli tieto vyjadrenia doručené a dozvedel sa o nich až na odvolacom verejnom zasadnutí
krajského súdu, ktorý ich stručne oboznámil. Preto už v tomto štádiu konania došlo
k znevýhodneniu postavenia sťažovateľa a k odopretiu možnosti mu vyjadriť sa k týmto
podaniam. Hoci strany sú si v konaní rovné, poškodený a prokurátor dostali možnosť
vyjadriť sa k odvolaniu sťažovateľa a túto možnosť aj využili. Opačne to tak nebolo. Túto
skutočnosť sťažovateľ v podanom dovolaní nenamietol preto, že v zmysle konštantnej
judikatúry najvyššieho súdu nedoručenie vyjadrenia k opravnému prostriedku nenaplňuje
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Ďalej sťažovateľ poukazuje na to, že po podaní dovolania znova došlo k tomu, že
hoci tak prokurátor, ako aj poškodený podali písomné vyjadrenia k dovolaniu sťažovateľa,
tieto neboli sťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi, doručené a dozvedel sa o nich až
z doručeného uznesenia najvyššieho súdu, keďže tento rozhodoval na neverejnom
zasadnutí. Znova teda došlo k tomu, že prokurátor a poškodený mali možnosť vyjadriť sa,
kým sťažovateľ túto možnosť nedostal.
Podľa sťažovateľa k porušeniu rovnosti strán v konaní došlo zo strany okresného
súdu aj v dovolacom konaní, a to v súvislosti s podaním prokurátora zo 16. apríla 2015,
ktorým si tento vyžiadal od okresného súdu zaslanie súdneho spisu na účely vyjadrenia
k dovolaniu sťažovateľa. S týmto podaním sa sťažovateľ oboznámil pri nahliadnutí do
súdneho spisu po doručení uznesenia najvyššieho súdu. So skutočnosťou, že súdny spis bol
zapožičaný prokurátorovi, sa obhajca sťažovateľa oboznámil potom, ako mu vyšší súdny
úradník okresného súdu mailom odpovedal na žiadosť o informáciu, či už bol súdny spis
predložený najvyššiemu súdu. Sťažovateľ považuje takýto postup za prejav nerovnosti
strán, pričom na túto skutočnosť obhajca sťažovateľa upozornil predsedníčku okresného
súdu sťažnosťou z 25. mája 2015. V prípade, že prokurátor je stranou v konaní s rovným
postavením, nie je možné zapožičiavať mu súdny spis. Sťažovateľ v tejto súvislosti pre
úplnosť uvádza, že na jeho žiadosť o zapožičanie súdneho spisu z 9. novembra 2015 na
účely vypracovania sťažnosti ústavnému súdu okresný súd nereagoval. Takýto postup je
zrejme bežný, no z právneho hľadiska neudržateľný.
Ďalej sťažovateľ namieta, že na hlavnom pojednávaní okresného súdu konanom
9. januára 2013 potom, čo sťažovateľ predniesol záverečnú reč, nebolo mu udelené právo
posledného slova. Po skončení záverečnej reči okresný súd prerušil hlavné pojednávanie na
účely prípravy vyhlásenia rozhodnutia. Sťažovateľ túto skutočnosť namietal už v podanom
odvolaní. Krajský súd však na túto námietku vôbec nezareagoval a porušil tak aj právo
sťažovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Argumentáciu preto zopakoval
v podanom dovolaní. Najvyšší súd zareagoval tak, že síce uviedol, že z formálneho hľadiska
bolo právo sťažovateľa na posledné slovo porušené, avšak nejde o zásadné porušenie práva
na obhajobu. Podľa najvyššieho súdu tým, že sťažovateľ mal možnosť predniesť záverečnú
reč, dostal možnosť vyjadriť sa. Pri posudzovaní rovnakej otázky dospel najvyšší súd
k rôznym právnym názorom, a to bez vysvetlenia.
Sťažovateľ ďalej poukazuje na skutočnosť, že sa vo veci konalo na podklade úkonov
vykonaných zaujatým vyšetrovateľom, keďže vyšetrovateľ umožňoval opakované doslovné
prepísanie písomnej prípravy svedka do viacerých zápisníc, ktoré boli podkladom
úkonov trestného konania. Zápisnice doručoval svedkovi aj bez nazretia do vyšetrovacieho
spisu a bez jeho požiadania poštou. Takýto postup viedol k podaniu úspešnej námietky
zaujatosti. Znamená to, že úkony prípravného konania do 24. mája 2011 vykonával zaujatý
vyšetrovateľ. Napriek ustanoveniu § 31 ods. 4 Trestného poriadku sa tieto úkony stali
podkladom rozhodnutia. Krajský súd k tomu uviedol, že aj keď vyšetrovateľ bol 24. mája
2011 vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, jeho úkony vykonané do tohto
momentu sú platné a zákonné. Najvyšší súd na základe dovolania sťažovateľa musel ustúpiť
od názoru krajského súdu, keďže tento bol právne neudržateľný. Dospel však k názoru ešte
prekvapivejšiemu. Nepolemizuje totiž o tom, či išlo o úkony zaujatej osoby, ale tvrdí, že aj
keby sa neprihliadalo na výpovede svedkov a , bol dostatok iných
dôkazov preukazujúcich vinu sťažovateľa. Tým však najvyšší súd vytrháva z hodnotenia
niektoré dôkazy, ktoré okresný súd zahrnul do rozsahu dokazovania. Znamená to, že
najvyšší súd, ktorý sám dôkazy nevykonával, do procesu dokazovania zasiahol. Za daného
stavu sú v hodnotení dôkazov obsiahnuté aj tie, ktoré neboli vykonané zákonným
spôsobom, a najvyšší súd toto pochybenie nenapravil.
Napokon sťažovateľ namieta neúčinnosť doručenia uznesenia o odmietnutí trestného
oznámenia poškodeného do rúk jeho konateľa a tvrdí, že toto uznesenie doteraz
poškodenému (zároveň aj oznamovateľovi) doručené zákonným spôsobom nebolo, keďže
písomnosti doručované právnickým osobám sa doručujú pracovníkom oprávneným za nich
prijímať písomnosti. Len keď takýchto niet, možno písomnosť určenú do vlastných rúk
doručiť tomu, kto je oprávnený za právnickú osobu konať. Priorita doručovania na adresu
sídla právnickej osoby uvedenú v obchodnom registri je zrejmá z ustanovenia § 66 ods. 2
Trestného poriadku. Z tohto dôvodu treba považovať uznesenie zo 16. februára 2009
o zrušení uznesenia z 28. januára 2009 za rozhodnutie vydané na podklade neúčinného
opravného prostriedku. Ide o nezákonné rozhodnutie (paakt), ktoré svoju nezákonnosť
prenáša na následné rozhodnutia, ktorých je podkladom (uznesenie o začatí trestného
stíhania, uznesenie o vznesení obvinenia atď.). V danom momente existujú popri sebe dve
uznesenia o jednom trestnom oznámení, a to uznesenie o odmietnutí trestného oznámenia
(ktorému neplynie lehota na opravný prostriedok), ako aj uznesenie o začatí trestného
stíhania. Krajský súd k tejto námietke uviedol, že uznesenie o odmietnutí trestného
oznámenia netvorí prekážku veci rozhodnutej. Sťažovateľ zdôrazňuje, že to ani nikdy
netvrdil. Uvádzal, že aj rozhodnutie o odmietnutí trestného oznámenia je meritórnym
rozhodnutím. Nemôže popri sebe o jednom skutku existovať viacero protichodných
rozhodnutí. Buď je vec odmietnutá, alebo nie je, buď je vznesené obvinenie, alebo nie je.
Existencia takejto protichodnosti je prejavom nepráva. Najvyšší súd sa s argumentáciou
krajského súdu týkajúcou sa doručovania uznesenia o odmietnutí trestného oznámenia
stotožnil a odkázal na ňu. Navyše uviedol, že konateľ bol oprávnený na preberanie
písomností a na podanie sťažnosti.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48
ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn.: 5 Tdo 39/2015 a jeho uznesením sp. zn.:
5 Tdo 39/2015 zo dňa 30.09.2015 porušené boli.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 5 Tdo 39/2015 zo dňa
30.09.2015 zrušuje.
Základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2
a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom
pod sp. zn.: 23To/44/2013 a jeho uznesením sp. zn.: 23To/39/2013-554 zo dňa 24.11.2014
porušené boli.
Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.: 23To/39/2013-554 zo dňa 24.11.2014
zrušuje.
Základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2
a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní
vedenom pod sp. zn.: 1T/25/2012 a jeho rozsudkom sp. zn. 1T/25/2012-530 zo dňa
09.01.2013 porušené boli.
Rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn.: 1T/25/2012-530 zo dňa
09.01.2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume
296,44,- EUR(...), ktorú sú porušovatelia základných práv v rade 1/ až v rade 3/ povinní
spoločne a nerozdielne vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Kašubu,
Advokátska kancelária, Holubyho ul. č. 51, 036 01 Martin(...) do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. Kp 3/2016-19 z 23. februára 2016
doručeného ústavnému súdu 3. marca 2016 vyplýva, že táto poukazuje na vyjadrenie
predsedu senátu najvyššieho súdu z toho istého dňa, ktoré tvorí prílohu vyjadrenia
predsedníčky najvyššieho súdu. Podľa názoru predsedu senátu najvyššieho súdu uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 39/2015 z 30. septembra 2015 bolo náležite odôvodnené
a niet čo k tomu dodať, a to tým viac, že predseda senátu najvyššieho súdu nemá
k dispozícii základný trestný spis okresného súdu. Vychádzajúc z uvedeného, konštatuje, že
zo strany senátu nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa, a preto je jeho sťažnosť vecne
neopodstatnená a má byť zamietnutá.
Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa zo 7. marca 2016 doručenej ústavnému
súdu elektronicky 6. apríla 2016 vyplýva, že nevyužíva možnosť vyjadriť sa k podaniu
predsedu senátu najvyššieho súdu, keďže toto neobsahuje nič relevantné okrem vysloveného
presvedčenia.
II.
Z prípisu obhajcu sťažovateľa (totožného s jeho právnym zástupcom v tomto konaní)
z 25. mája 2015 adresovaného predsedníčke okresného súdu vo veci sp. zn. 1 T 25/2012
inter alia vyplýva, že obhajca sa z mailovej informácie od
z 15. mája 2015 dozvedel, že prokurátor si 29. apríla 2015 vyžiadal súdny spis údajne na
účely vypracovania vyjadrenia k podanému dovolaniu. Podľa názoru obhajcu vzhľadom na
ustanovenie § 376 Trestného poriadku poskytnutie súdneho spisu prokurátorovi bolo
v rozpore so zákonom.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 39/2015 z 30. septembra 2015 vyplýva,
že ním bolo podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté dovolanie sťažovateľa
proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 23 To 44/2013 z 24. novembra 2014.
Podľa konštatovania najvyššieho súdu k dovolaniu sťažovateľa sa vyjadril
prokurátor. K zaujatosti vyšetrovateľa uviedol, že tento bol riadne vylúčený. Vo veci
nekonal orgán činný v trestnom konaní, ktorý mal byť vylúčený, a preto aj dôkaz prečítaním
výpovede svedkyne na hlavnom pojednávaní bol vykonaný zákonným
spôsobom. Písomné vyjadrenie k dovolaniu podal aj poškodený, podľa ktorého nikto nebol
zaujatý a vyšetrovací proces bol korektný. Skutok bol dostatočne a nepochybne preukázaný.
Hlavný dôkaz o vine vytvoril sám sťažovateľ listom advokátovi z 2. decembra 2008,
v ktorom žiadal finančnú odmenu za odovzdanie dokumentácie.
Podľa zistenia najvyššieho súdu bol sťažovateľ stíhaný a odsúdený za prečin krádeže,
a preto nešlo o prípad povinnej obhajoby. Napriek tomu sťažovateľ využil zákonné právo
a zvolil si za obhajcu JUDr. Vladimíra Kašubu, ktorý ho obhajoval počas celého
prípravného konania a celého súdneho konania.
Podľa názoru najvyššieho súdu, aj keď z formálneho hľadiska právo posledného
slova sťažovateľa porušené bolo, nejde o zásadné porušenie práva na obhajobu. Samosudca
okresného súdu po skončení dokazovania vyzval prokurátora, obhajcu, poškodeného
a sťažovateľa na prednesenie záverečných rečí s tým, že sťažovateľ má aj právo posledného
slova. Ako to vyplýva zo záznamu na CD nosiči, sťažovateľ bez prerušenia predniesol
záverečnú reč. Po jej skončení sa ho samosudca spýtal, či chce niečo dodať. Sťažovateľ
uviedol, že to je všetko. Samosudca teda síce výslovne neoddelil záverečnú reč od
posledného slova, avšak z jeho otázky možno vyvodiť, že sťažovateľovi dával príležitosť
vyjadriť sa na záver hlavného pojednávania. Sťažovateľ pri tom využil v plnom rozsahu aj
právo záverečnej reči, ktorú nikto neprerušoval. Mal teda možnosť vyjadriť sa ku konaniu,
dokazovaniu, prednesu prokurátora, ako aj ku všetkým skutočnostiam, ktoré považoval za
dôležité.
Uznesením prokurátora z 24. mája 2011 bola trestná vec sťažovateľa odňatá
vyšetrovateľovi a prikázaná inému poverenému príslušníkovi polície. Ako dôvod odňatia
prokurátor uviedol pochybenie vyšetrovateľa, keď svedkovi a poškodenému Ing.
umožnil pri výsluchu 1. februára 2010 realizovať svedeckú výpoveď čítaním písomnej
prípravy. Ďalej po uskutočnení každého procesného úkonu mu odovzdal vyhotovené kópie
zápisníc. Vylúčenie vyšetrovateľa spočívalo preto v jeho procesných pochybeniach, teda
nevyplývalo z jeho pomeru k stranám, resp. ich obhajcom. K zaujatosti vyšetrovateľa došlo
až uskutočnením predmetných úkonov. Začatie trestného stíhania, vznesenie obvinenia
a vyžiadanie odborného vyjadrenia preto nemožno považovať za úkon zaujatej osoby.
K týmto úkonom došlo predtým, než sa realizovali úkony, v súvislosti s ktorými bol neskôr
vylúčený z konania. Výsluchy poškodeného a svedkov (okrem svedkov
a ) boli zhojené ich opätovným vypočutím na hlavných pojednávaniach na
okresnom súde. Výpovede svedkov a z prípravného konania okresný
súd na základe návrhu prokurátora uvedeného v obžalobe prečítal. Tieto výpovede však
neboli ojedinelými dôkazmi. Aj v prípade neprihliadnutia na ne mali súdy nižšieho stupňa
dostatok iných dôkazov preukazujúcich vinu sťažovateľa.
K namietanému doručovaniu uznesenia o odmietnutí trestného oznámenia
z 28. januára 2009 na adresu trvalého pobytu konateľa poškodeného uvedenú v obchodnom
registri sa vyjadril už krajský súd. S jeho argumentáciou sa najvyšší súd plne stotožňuje.
Nad jej rámec dodáva, že konateľ bol oprávnený na preberanie písomností a na podanie
sťažnosti. Preberanie úradných zásielok na adrese trvalého pobytu, ktoré si vymienil
v zápisnici o trestnom oznámení z 13. januára 2009, nemalo vplyv na účinnosť sťažnosti.
Opravný prostriedok proti uzneseniu o odmietnutí trestného oznámenia preto podala
oprávnená osoba v zákonnej lehote.
Z oznámenia okresného súdu sp. zn. Spr 847/2016 z 25. mája 2016 (v odpovedi na
výzvu ústavného súdu) vyplýva, že vyjadrenia prokurátora a poškodenej k dovolaniu
sťažovateľa neboli sťažovateľovi, ale ani jeho obhajcovi doručené.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu rovnosti strán v dovolacom konaní, lebo
písomné vyjadrenia prokurátora a poškodeného k dovolaniu sťažovateľa neboli
sťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi doručené, v dôsledku čoho nemal možnosť sa k nim
vyjadriť, hoci prokurátor a poškodený túto možnosť dostali. Okrem toho okresný súd
vykonal dokazovanie aj prečítaním výpovedí svedkov a
z prípravného konania, hoci títo boli v prípravnom konaní vypočutí vyšetrovateľom, ktorý
bol pre zaujatosť vylúčený z konania.
Najvyšší súd sa k námietke nedoručenia vyjadrení prokurátora a poškodeného
sťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi nevyjadril. V súvislosti s namietanou nezákonnosťou
výpovedí svedkov a v prípravnom konaní poukázal na argumentáciu
uvedenú v dovolacom uznesení.
Z pohľadu ústavného súdu prichodí predovšetkým zo skutkového hľadiska
konštatovať, že z písomných dôkazov, ktoré mal k dispozícii, je nepochybné, že prokurátor
a poškodený podali písomné vyjadrenia, ktorými reagovali na dovolanie sťažovateľa.
Vyplýva to z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 39/2015 z 30. septembra 2015.
Naopak, z dôkazov nevyplýva, že by boli tieto vyjadrenia v rámci dovolacieho konania
poskytnuté sťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi s možnosťou zaujať k nim vlastné
stanovisko. Pritom obe vyjadrenia sa zaoberali otázkou zákonnosti niektorých svedeckých
výpovedí z prípravného konania, ktoré realizoval vyšetrovateľ vylúčený neskôr z konania.
Uvedený postup (nedoručenie vyjadrení prokurátora a poškodeného sťažovateľovi,
resp. jeho obhajcovi) je v okolnostiach danej veci z ústavnoprávneho hľadiska
neakceptovateľný.
Rovnosť zbraní je inherentným prvkom spravodlivého procesu. Právo na spravodlivý
proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru zahrňuje právo, aby každá strana občianskeho
súdneho konania mala primeranú možnosť brániť svoju záležitosť pred súdom za
podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (Ankerl
c. Švajčiarsko z 23. 10. 1996).
Jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je jeho
kontradiktórny charakter. Každá strana musí v zásade mať možnosť nielen predložiť dôkazy
a argumenty, ktoré považuje za nutné na to, aby jej požiadavky uspeli, ale aj zoznámiť sa
s každým dokladom a pripomienkou predloženou súdu za účelom ovplyvnenia jeho
rozhodnutia a vyjadriť sa k nim (Mantovanelli c. Francúzsko).
Súdne rozhodnutie je výsledkom rozhodnutia medzi stranami, z ktorých každá musí
mať možnosť vyjadriť sa a popierať požiadavky, dôkazy a argumenty druhej strany.
Kontradiktórny spor znamená možnosť strany popierať (contra dicere) požiadavky
a argumenty druhej strany a právo na to, aby sa vypočuli jej argumenty a návrhy.
Požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali príležitosť oboznámiť sa
so všetkými predloženými dôkazmi a podanými vyjadreniami a reagovať na ne, sa vzťahuje
na konanie o opravných prostriedkoch rovnako, ako aj na konanie pred prvostupňovým
súdom, a to bez ohľadu na to, že v podaní neboli uplatnené žiadne nové argumenty
(Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike).
Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov
treba považovať za súčasť práva na spravodlivé súdne konanie. Pritom nie je podstatné, či
podľa názoru všeobecného súdu ide o podanie skutkovo a právne významné alebo
bezvýznamné, pretože túto skutočnosť posudzuje výlučne druhý účastník konania. Ten
rozhodne o tom, aké stanovisko zaujme (I. ÚS 230/03, IV. ÚS 186/09, II. ÚS 18/2013,
II. ÚS 148/2014, Trančíková c. Slovenská republika).
Na základe uvedeného možno konštatovať, že nedoručením vyjadrení prokurátora
a poškodeného sťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi v dovolacom konaní došlo k porušeniu
práva sťažovateľa ako strany v trestnom konaní na rovnosť zbraní (rovnosť strán konania),
ako aj princípu kontradiktórnosti konania, a tým aj základného práva na súdnu ochranu,
resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj
čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Za dôvodnú treba považovať aj námietku sťažovateľa, ktorý nesúhlasí s použitím
svedeckých výpovedí svedkov a z prípravného konania, keďže tieto
vykonal neskôr z konania vylúčený vyšetrovateľ.
Ústavný súd konštatuje, že svedecké výpovede získané v prípravnom konaní
zaujatým vyšetrovateľom, ktorý bol v neskoršej fáze vylúčený z konania, treba považovať
za nezákonné dôkazy. To je napokon v súlade aj so stanoviskom, ktoré zaujal najvyšší súd.
Naproti tomu nemožno sa stotožniť s najvyšším súdom v tom, že aj v prípade
neprihliadnutia na tieto výpovede existoval dostatok iných dôkazov preukazujúcich vinu
sťažovateľa, keďže tieto výpovede neboli ojedinelými dôkazmi.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd uvedenou úvahou vlastne skúmal
správnosť a úplnosť zisteného skutku, hoci podľa výslovného znenia ustanovenia § 371
ods. 1 písm. i) Trestného poriadku bol takýto jeho postup arbitrárny a z ústavného hľadiska
neakceptovateľný.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Vzhľadom na doterajšie závery už nie je potrebné, aby sa ústavný súd osobitne
zaoberal namietaným porušením čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.
Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Tdo 39/2015 z 30. septembra 2015 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku
nálezu). V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Sťažovateľovi vznikli trovy konania v dôsledku zastúpenia advokátom. Ide o 2 úkony
právnych služieb v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť) po 139,83 € a dva
režijné paušály po 8,39 €. Sťažovateľovi patrí náhrada trov konania v sume 296,44 € (bod 3
výroku nálezu).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti
rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod
právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho
doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2016