Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 321/2015
PDF · 404.83 KB
No categories available
I. ÚS 321/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka
a Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom ,
, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 10/2015
z 26. februára 2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 To 78/2013
z 2. októbra 2013 a takto
rozhodol:
1. Základné práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 10/2015 z 26. februára 2015
p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 10/2015
z 26. februára 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume
355,72 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiatdva centov), ktorú j e Najvyšší súd
Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu advokáta
, , do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
I. ÚS 321/2015-16 z 26. augusta 2015 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) prijal sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) na ďalšie
konanie pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prezumpciu neviny podľa čl. 40
ods. 2 listiny uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Tdo 10/2015 z 26. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho
súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
2 To 78/2013 z 2. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu
Žilina sp. zn. 22 T 95/2011 z 22. februára 2013 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.
2 To 78/2013 z 2. októbra 2013 uznaný za vinného z prečinu nebezpečného vyhrážania
podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné, za čo mu bol uložený peňažný trest, náhradný
trest odňatia slobody vo výmere desať dní a trest prepadnutia veci. Najvyšší súd uznesením
sp. zn. 5 Tdo 10/2015 z 26. februára 2015 sťažovateľom podané dovolanie odmietol.
V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu. Pre úplnosť je potrebné
skonštatovať, že Okresný súd Žilina rozsudkom sp. zn. 22 T 95/2011 z 11. mája 2012
(svojím prvým rozhodnutím vo veci, pozn.) rozhodol o oslobodení sťažovateľa z dôvodu, že
nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný podľa § 285 písm. a)
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“). Krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 97/2012 z 31. októbra 2012 (svojím prvým
rozhodnutím vo veci, pozn.) rozhodol o zrušení rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn.
22 T/95/2011 z 11. mája 2012 a vrátení veci na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti koncentroval svoju argumentáciu do niekoľkých
rovín.
3.1 V prvej rovine konštatuje, že „Proti rozsudku Krajského súdu Žilina sp. zn.
2 To 78/2013 z 2.10.2013 som podal dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktoré
tento súd uznesením sp. zn. 5Tdo 10/2015 z 26.2.2015 podľa § 382 písm. f/ Trestného
poriadku odmietol.“. Ďalej uviedol, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky odôvodnil
rozhodnutie o odmietnutí dovolania v podstate tým, že som uložený peňažný trest o výmere
160,- Eur vykonal dňa 17.1.2014 zložením uvedenej sumy na účet Okresného súdu Žilina
a taktiež som vykonal uložený trest prepadnutia veci - krátkej guľovej zbrane,
samonabíjacej pištole zn. Arrow, model 002,9mm Luger, výr. č. PS 600252 už pred
podaním dovolania. V odôvodnení svojho rozhodnutia o odmietnutí dovolania ďalej
Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že podľa § 92 ods. 2 Trestného poriadku, ak ide
o odsúdenie na tresty uvedené v § 32 písm. b/ až k/, dochádza k zahladeniu odsúdenia ich
vykonaním. V ustanovení o druhoch trestov je peňažný trest uvedený v § 32 písm. d/
Trestného zákona a trest prepadnutia veci v § 32 písm. f/ Trestného zákona. Výkonom
peňažného trestu a trestu prepadnutia veci, teda už od času pred podaním dovolania, sa na
mňa hľadí, ako by som nebol odsúdený. Keďže sa možnosť podania dovolania dáva
predovšetkým dvom hlavným proti sebe stojacím stranám v konaní, základným princípom,
ktorým sa musí tento inštitút mimoriadneho opravného prostriedku riadiť, je princíp
rovnosti strán a to jednak čo do možnosti podania tohto opravného prostriedku, tak aj v
samotnom procese, v konaní o ňom pred súdom. Pri dodržaní tejto základnej zásady v
trestnom konaní by bolo proti jej zmyslu, aby strana v konaní mala možnosť dovolať sa
mimoriadnym opravným prostriedkom konania na najvyššom súde vo veci, v ktorej už bol
trest zahladený s účinkami, že sa na páchateľa hľadí akoby nebol odsúdený. Odsudzujúcim
rozsudkom v zmysle § 163 až § 168 Trestného poriadku treba rozumieť taký, ktorý obsahuje
výrok o vine páchateľa a ak nedošlo k upusteniu od potrestania, výrok o treste a prípadne
ďalšie výroky o náhrade škody alebo o ochrannom opatrení. Odsudzujúcim rozsudkom
treba teda zároveň rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa na
páchateľa hľadí ako na odsúdeného. Predpokladom na podanie dovolania, ako
mimoriadneho opravného prostriedku je existencia odsúdenia páchateľa. Pokiaľ platí fikcia
neodsúdenia, ktorú zákonodarca spojil s inštitútom zahladenia odsúdenia, nemožno ju
chápať podmienečne tak, že pre určité prípady v trestnom konaní platí a pre niektoré nie.“.
K predostretému záveru sťažovateľ akcentoval: „Zo žiadneho ustanovenia Trestného
poriadku nevyplýva, že by nemohol podať dovolanie odsúdený, ktorý vykonal uložený trest,
s výkonom ktorého je spojená fikcia zahladenia odsúdenia, a že by len z tohto dôvodu mohol
najvyšší súd podané dovolanie odmietnuť, ako sa stalo v mojom prípade. Bolo predsa
mojou povinnosťou zaplatiť uložený peňažný trest, ak som sa nechcel vystaviť riziku
nariadenia výkonu uloženého náhradného trestu odňatia slobody. Podanie dovolania bolo
možnosťou, ako formou mimoriadneho opravného prostriedku dosiahnuť zrušenie
rozhodnutí, ktoré sú z môjho pohľadu nezákonné. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý moje dovolanie bez preskúmania veci odmietol, bolo porušené moje
ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.“
3.2 V ďalšom sťažovateľ súhrne skonštatoval, že „Tak Okresný súd Žilina v prípade
odsudzujúceho rozsudku, ako aj Krajský súd Žilina v obidvoch svojich uzneseniach a tiež
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí, ktorým odmietol moje dovolanie,
sa dôsledne nevysporiadali s mojou argumentáciou vyjadrenou v odvolaní a dovolaní
a nedali odpoveď na podstatu veci.“. Následne sťažovateľ predostrel veľmi podrobnú
argumentáciu smerujúcu predovšetkým do sféry skutkových zistení a od nich sa
odvíjajúcich nesprávnych skutkových záverov všeobecných súdov, pričom poukázal hlavne
na to, že „(i) Poukazujem na skutočnosť, že som sa útoku poškodeného bránil dovoleným
a primeraným spôsobom. Bol to poškodený, ktorý na mňa čakal pred obytným domom a bol
to poškodený, ktorý vyvolal fyzický konflikt, napadol ma, ja som nemal žiadny motív na to,
aby som ho fyzicky napádal, moje konanie malo pri útoku zo strany poškodeného charakter
nutnej obrany. Poškodenému som sa zastrelením nevyhrážal. (ii) Pri podávaní trestného
oznámenia, 4 hodiny po tom, ako mal byť skutok spáchaný, nepopisoval poškodený, že by
bol zbraňou do hlavy udretý, nespomínal, že by som sa mu vyhrážal zastrelením. Na
hlavnom pojednávaní poškodený tvrdil, že keď robil výpoveď na polícii, bol ešte v šoku
a odpovedal len na otázky policajtov, ktorí ho vypočúvali. Keď však boli vypočutí ako
svedkovia policajti, ktorí robili tieto úkony, a to , a , ani jeden
z týchto policajtov nepotvrdil skutočnosť, že by poškodený bol v šoku, nebol schopný
výsluchu a že by celý výsluch prebiehal len formou kladenia otázok. Následne poverený
príslušník PZ 17.7.2009 začal vo veci trestné stíhanie pre prečin ublíženia na zdraví
v štádiu pokusu. Pre prečin nebezpečného vyhrážania nebolo trestné stíhanie, ktoré bolo
pôvodne začaté dňa 17.7.2009, vôbec začaté. Trestné stíhanie bolo pôvodne začaté len pre
prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14
ods. 1 Trestného zákona. Trestné stíhanie bolo opätovne začaté a súčasne mi bolo vznesené
obvinenie dňa 4.9.2009 pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona
v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona a pre prečin nebezpečného vyhrážania
podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, až po výsluchu poškodeného
27.7.2009, pri ktorom už popisoval priebeh udalosti môjho útoku na
jeho osobu inak. Uviedol novú skutočnosť, a to, že som sa mu mal vyhrážať zastrelením.
Túto vyhrážku však nepočuli svedkovia a . (iii) Ohliadka
miesta činu, ktorá bola vykonaná, bola vykonaná povrchne, nakoľko v zápisnici nie sú
zaznamenané ani také veci, ako krvné stopy, ktoré sa tam mali nachádzať, nakoľko
poškodený krvácal, a tiež údaje o čase jej vykonania sú nesprávne. (iv) Je tiež chybou práce
polície, ktorá však nemôže byť pričítaná mne na vrub a v môj neprospech, že policajti vôbec
neodobrali z tela poškodeného vzorky povýstrelových splodín a ani nedokazovali, či
v prípade, že by malo dôjsť k výstrelu, ako to popisuje poškodený, by sa nachádzali
v tvárovej časti poškodeného zvyšky spáleného strelného prachu, čo by sa určite museli
nachádzať na takú vzdialenosť, na akú som mal na neho mieriť. Na druhej strane na mojich
rukách neboli zistené zvyšky týchto povýstrelových splodín, hoci policajný technik mi
odobral stery z rúk. (v) ... mal byť vyšetrovací pokus vykonaný, nakoľko týmto vyšetrovacím
pokusom sa mohla potvrdiť moja obhajoba, že v prípade, že by došlo k výstrelu, tak ako to
popisoval poškodený, nebola by nájdená nábojnica tam, kde nájdená bola. Nakoľko nebol
vyšetrovací pokus vykonaný v prípravnom konaní a nebol vykonaný ani súdom prvého
stupňa, považujem to za chybu konania, ktoré rozsudku predchádzalo, aj s prihliadnutím na
dôkaznú situáciu, keď okrem mojej výpovede a výpovede poškodeného neexistuje žiaden
priamy ani nepriamy dôkaz o tom, za akých okolností došlo k výstrelu a v akej polohe sa
nachádzala v okamihu výstrelu zbraň. ... Som toho názoru, že vyšetrovací pokus mal
vykonať súd prvého stupňa, keď nebol vykonaný v prípravnom konaní povereným
policajtom, hoci to bolo žiadané obhajobou aj pri preštudovaní spisu 1.7.2011. Keďže sa
tak nestalo, treba opäť použiť zásadu v pochybnostiach v prospech obžalovaného
a vychádzať z toho, že nábojnica po výstrele dopadla na miesto ako bola nájdená. Miesto,
na ktorom bola nábojnica po výstrele nájdená, zodpovedá mnou popisovaným okolnostiam,
za ktorých došlo k výstrelu, a zodpovedá tiež mnou popisovanej polohe pištole v okamihu
výstrelu. Nie je možné pri hodnotení dôkazov argumentovať niečím k čomu dôkazy neboli
vykonané a stavať moje odsúdenie len na domnienkach.“. Poukazom na jednotlivé
nedostatočné a rozporné skutkové zistenia sťažovateľ vyslovil svoj právny záver na právne
posúdenie predmetnej veci: „Pokiaľ ma súd neoslobodil spod obžaloby ohľadom pokusu
prečinu ublíženia na zdraví z dôvodu § 285 písm. a/ Trestného poriadku, ako to urobil
rozsudkom z 11.5.2012, tak som mal byť oslobodený spod obžaloby podľa § 285 písm. b/
Trestného poriadku, pretože skutok nie je trestným činom, nakoľko som konal v nutnej
obrane. Ohľadom prečinu nebezpečného vyhrážania nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre
ktorý som bol trestne stíhaný, čím bol daný dôvod na moje oslobodenie spod obžaloby
podľa § 285 písm. a/ Trestného poriadku.“
3.3 V závere predostretej argumentácie sťažovateľ namietal aj porušenie svojho
základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 40 ods. 2 listiny, k čomu v súhrne
uviedol, že „Nepovažujem za presvedčivé, že pri novom prejednávaní veci pred súdom
prvého stupňa stratili svoje opodstatnenie dôvody, z ktorých vznikli pochybnosti o mojej
vine, na ktorých základe som bol prvým rozsudkom vo veci oslobodený spod obžaloby
v súlade s princípom in dubio pro reo.
...
Pokiaľ je možné trestnom konaní, na základe vykonaného dokazovania dospieť
k niekoľkým približne rovnako pravdepodobným skutkovým verziám a súd sa prikloní
k verzii, ktorá je pre obvineného nepriaznivá, porušuje princíp rozhodovania in dubio pro
reo, a tým i zásadu prezumpcie neviny podľa článku 40 ods.2 Listiny základných práv
a slobôd.
Všeobecné súdu hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne (§ 2 ods. 12
Odvolací súd de facto rozhodol o mojej vine, akokoľvek bol procesne nútený vec
uznesením vrátiť súdu prvého stupňa, čím dopredu určoval záver konania, aj keď k tomu
v danej fáze nebol kompetentný. Týmto postupom nerešpektoval práva a kompetencie súdu
prvého stupňa po tom, čo mu bola vec vrátená k opätovnému prejednaniu a rozhodnutiu.
Pritom práve a len súd prvého stupňa mohol za danej procesnej situácii ako jediný
preukázať vinu zákonným spôsobom.
Explicitný výrok o mojej vine pred tým, ako bola vina vyslovená právoplatným
odsudzujúcim rozsudkom súdu, a to celkom nad rámec pravidiel pre konanie o opravnom
prostriedku, je v priamom rozpore s princípom prezumpcie neviny, ako ho judikatórne
vykladá Ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva.“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, „... aby senát Ústavného súdu
Slovenskej republiky po predbežnom prerokovaní... ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie
konanie a po vykonaní dokazovania takto rozhodol:
1. Rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 22T/95/2011-316 z 22.2.2013,
uznesením Krajského súdu Žilina sp. zn. 2To/97/2012-340 z 31.10.2012, uznesením
Krajského súdu Žilina sp. zn. 2To/78/2013-388 z 2.10.2013 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5Tdo 10/2015 z 26.2.2015 bolo porušené základné právo
na spravodlivý proces a prezumpciu neviny, zaručené článkom 36
odsek 1, článkom 40 odsek 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na súdnu a inú
právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Tieto rozhodnutia sa preto rušia.
3. Vec sa vracia Krajskému súdu Žilina na ďalšie konanie a rozhodnutie
4. Krajský súd Žilina je povinný uhradiť trovy právneho
zastúpenia...“.
5. Na výzvu ústavného súdu sa k veci vyjadrila predsedníčka krajského súdu listom
sp. zn. Spr 403/2015 z 5. októbra 2015 a predsedníčka najvyššieho súdu listom
č. KP 3/2015-64 z 1. októbra 2015.
5.1 Z listu predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 403/2015 z 5. októbra 2015
vyplýva, že:
„Z pohľadu odvolacieho súdu nie sú z obsahu sťažnosti zistiteľné argumenty
odôvodňujúce porušenie sťažovateľom namietaného práva na spravodlivý proces vo veci
vedenej pod sp. zn. 2To/78/2013.
V rámci konania pred odvolacím súdom tento zistil, že vo vzťahu ku skutkovým
zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu (prečinu nebezpečného vyhrážania
podľa § 360 ods. 1,2, písm. a) Tr. zák., a prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr.
zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania,
v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám,
ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia, tak ako sú
vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom
dokazovania vykonávaného na hlavnom pojednávaní.
Sťažovateľ odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej
v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd
prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku,
riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde. Vina obžalovaného musí byť dokázaná na
základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom. Podľa názoru odvolacieho
súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12
Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom
uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky
odôvodneným skutkovým zisteniam.
Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie namietaného rozsudku predstavuje
dostatočný základ pre jeho výrok, lebo súd prvého stupňa v potrebnej miere vysvetlil, na
základe akých právnych úvah rozhodol a jasne odôvodnil svoje skutkové zistenia a závery.
Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12
Tr. por., t.j. že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom
uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky
odôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť podľa
§ 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. len preto, že sám sťažovateľ na základe svojho presvedčenia
hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž
nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia
(R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia
nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy
hodnotil súd prvého stupňa.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd
stotožnil s j ej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý
proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi
názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob
hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov.
Sťažovateľ primárne vytýka krajskému súdu, že v odvolacom konaní, ktoré bolo
vedené pod sp. zn. 2To/97/2012 zrušil v poradí prvý, oslobodzujúci rozsudok súdu prvého
stupňa pričom práve toto prvé rozhodnutie odvolacieho súdu označuje za tzv. prekvapujúce.
Treba uviesť, že zo žiadneho právneho predpisu, ani z judikatúry všeobecných súdov a ani
Ústavného súdu SR nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu upozorňovať obvineného a jeho
obhajcu na procesný postup odvolacieho súdu výsledkom ktorého je zrušenie
oslobodzujúceho rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na nové konanie.
Pokiaľ ide o rozhodnutie odvolacieho súdu vedené pod sp. zn. 2To/97/2012 zo dňa
31. 10. 2012 s poukazom na odôvodnenie uznesenia Ústavného súdu SR č. ÚS 321/2015 zo
dňa 26. augusta 2015 pod bodom II.A, body 7,8 nie je daný dôvod k podaniu vyjadrenia
Krajského súdu v Žiline, pretože vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu bola ústavná sťažnosť
odmietnutá podľa § 25 ods. 2 Zákona o ústavnom súde ako podaná oneskorene.“
5.2 Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom liste č. KP 3/2015-64 z 1. októbra
2015 ozrejmila stanovisko dotknutého senátu najvyššieho súdu, z ktorého vyplýva, že
„Vzhľadom na stanovisko prijaté plénom Ústavného súdu považujem vyjadrenie senátu
5 Tdo za obsolentné.“.
6. Právnemu zástupcovi sťažovateľa boli predmetné vyjadrenia všeobecných súdov
doručené 22. októbra 2015.
7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že
od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
8. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak
ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže
svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1
boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom
kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd
vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti
(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02,
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý
sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v určených prípadoch na inom orgáne. Podľa čl. 40 ods. 2 listiny každý, proti komu sa
vedie trestné konanie, sa pokladá za nevinného, kým sa právoplatným odsudzujúcim
rozsudkom súdu nevysloví jeho vina.
11. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, obdobne
aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny, spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich
práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci
konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach
zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46
ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej
právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky
alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli
vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06). Súčasne má
každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej
normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy
na zistený stav veci.
12. Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu
spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí
podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí
od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou. Podľa ustanovenia § 165 ods. 1 Trestného poriadku odsudzujúci rozsudok
musí obsahovať výrok o treste s uvedením zákonných ustanovení, podľa ktorých bol trest
uložený alebo podľa ktorých bolo od potrestania upustené, a to prípadne s poukazom na
prijatú záruku.
Podľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti
právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené
ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania
podľa § 371.
Podľa ustanovenia § 368 ods. 2 Trestného poriadku ak tento zákon
neustanovuje inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie
a) rozsudok a trestný rozkaz,
b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,
c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,
d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,
e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho
obvineného,
f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,
g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,
h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti
rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe
riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.
Podľa ustanovenia § 369 ods. 2 Trestného poriadku proti právoplatnému rozhodnutiu
súdu druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1... b)
obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka. Podľa ustanovenia § 370
ods. 1 Trestného poriadku druhá veta ak sa dovolanie podáva v prospech obvineného,
možno ho podať do troch rokov od doručenia rozhodnutia obvinenému. ... Podľa
ustanovenia § 377 Trestného poriadku o dovolaní rozhoduje najvyšší súd.
13. Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých
nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie
základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady,
v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých
noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých
sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady
svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva (I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými slovami,
v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je
úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale
obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia,
či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol
k porušeniu ústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.
14. Sťažnosť sťažovateľa, ktorá bola uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 321/2015-
16 z 26. augusta 2015 prijatá na ďalšie konanie, smerovala v jej prvej rovine voči uzneseniu
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 10/2015 z 26. februára 2015, ktorým tento súd odmietol
sťažovateľom podané dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok v jeho právoplatne
skončenej trestnej veci; sťažovateľom prezentované výhrady voči napadnutému rozhodnutiu
najvyššieho súdu sú koncentrované do bodu 3.1 tohto rozhodnutia. V druhej rovine svojej
argumentácie sťažovateľ brojí voči predovšetkým skutkovým záverom vyplývajúcim
z uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 To 78/2013 z 2. októbra 2013, ktorým bolo zamietnuté
ním podané odvolanie voči rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 22 T 95/2011
z 22. februára 2013, ktorým bol odsúdený za prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360
ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona a iné, pričom jeho argumentačné námietky smerujúce
voči napadnutému rozhodnutiu krajského súdu sú vyjadrené v bode 3.2 tohto rozhodnutia.
15. Najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 5 Tdo 10/2015 z 26. februára 2015
dôvodil:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) v prvom rade
zisťoval, či dovolanie obvineného spĺňa všetky zákonné náležitosti
a konštatuje, že dovolanie bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.),
v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať
(§ 370 ods. 1, ods. 3 Tr. por.), ale súčasne aj to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť
na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému
dovolanie nie je prípustné.
Podľa § 382 písm. f/ Tr. por. dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez
preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému
dovolanie nie je prípustné.
Zo spisového materiálu možno zistiť, že obvinený uložený peňažný
trest vo výmere 160,- Eur vykonal dňa 17. januára 2014 zložením uvedenej sumy na účet
Okresného súdu Žilina (záznam o zložení na č. 1. 396).
Krátka guľová zbraň - samonabíjacia pištoľ zn. Arrow, model 002, 9 mm Luger, výr.
č. PS 600252, bola zaistená od obvineného podľa § 21 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z. z.
o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov dňa 16. júla 2009 a dňa 17. júla 2009
bola prevzatá podľa § 92 Tr. por. povereným príslušníkom Policajného zboru SR, ktorý vo
veci vykonával skrátené vyšetrovanie a nachádzala sa počas trestného konania na
Obvodnom oddelení Policajného zboru SR v Kysuckom Novom Meste.
Trest prepadnutia veci, uvedenej krátkej guľovej zbrane, bol vykonaný v súlade
s ustanovením § 428 ods. 1 Tr. por., postupom upraveným v § 78b ods. 1, ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom poriadku
pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších zmien
a doplnkov a tiež v súlade s § 62 zákona č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive
v znení neskorších predpisov, keď právoplatný a vykonateľný výrok rozsudku okresného
súdu, ktorým bol uložený trest prepadnutia veci a uznesenia krajského súdu bol 30. mája
2014 zaslaný príslušnému Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru SR, Útvaru správnej
služby v Žiline.
Podľa § 92 ods. 2 Tr. zák., ak ide o odsúdenie na tresty uvedené v § 32 písm. b/ až k/,
dochádza k zahladeniu odsúdenia ich vykonaním. V ustanovení o druhoch trestov je
peňažný trest uvedený v § 32 písm. d/ Tr. zák. a trest prepadnutia veci v § 32 písm. f/ Tr.
zák.
Podľa § 93 ods. 1 Tr. zák., ak bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa na páchateľa, ako
keby nebol odsúdený.
V danom prípade výkonom peňažného trestu a trestu prepadnutia veci, teda už od
času pred podaním dovolania, sa na obvineného hľadí, akoby nebol
odsúdený.
Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý znamená vážny prielom
do právoplatnosti a predpokladanej stability konečného a vykonateľného rozhodnutia. Jeho
zmyslom je, za prísne vymedzených podmienok, zvrátenie existencie odsúdenia páchateľa,
aby nedošlo k trestno-právnemu následku, t. j. sankcii spojenej s týmto odsúdením.
Práve preto, že ide o prielom do naznačenej stability konečného a vykonateľného
rozhodnutia na základe tohto mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým sa dáva
možnosť dvom hlavným proti sebe stojacím stranám v trestnom konám (odhliadajúc od
práva ministra spravodlivosti, ktorý nie je stranou v konám) prokurátorovi a obvinenému
dosiahnuť vyvolanie mimoriadneho konania pred najvyšším súdom na preskúmanie
niektorých právoplatných rozhodnutí, zákon obmedzuje možnosť podania dovolania len
obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom rozsahu, zo špecificky vymedzených,
kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzeným rozhodnutiam.
Keďže sa možnosť tohto opravného prostriedku dáva predovšetkým dvom hlavným
proti sebe stojacím stranám v konaní, základným princípom, ktorým sa musí tento inštitút
mimoriadneho opravného prostriedku riadiť, je princíp rovnosti strán a to jednak čo do
možnosti podania tohto opravného prostriedku, tak aj v samotnom procese, v konaní o ňom
pred súdom. Pri dodržaní tejto základnej zásady v trestnom konám by bolo proti jej zmyslu,
aby strana v konaní mala možnosť dovolať sa mimoriadnym opravným prostriedkom
konania na najvyššom súde vo veci, v ktorej už bol trest zahladený s účinkami, že sa na
páchateľa hľadí akoby nebol odsúdený.
Podľa § 368 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu
súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu
predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.
V § 368 ods. 2 Tr. por. sú uvedené rozhodnutia, ktoré treba rozumieť, ak tento zákon
neustanovuje inak, ako rozhodnutia podľa odseku 1, proti ktorým možno podať dovolanie.
Pod jeho písmenom a/ sa uvádza rozsudok a trestný rozkaz, bez bližšej špecifikácie, aký
rozsudok sa má na mysli. V nadväznosti na ostatné ustanovenia Trestného poriadku
o dovolaní, i tie, ktoré sa týkajú rozsudku, je zrejmé, že sa má na mysli tak odsudzujúci, ako
aj oslobodzujúci rozsudok.
Odsudzujúcim rozsudkom v zmysle § 163 až § 168 Tr. por. treba rozumieť taký, ktorý
obsahuje výrok o vine páchateľa a ak nedošlo k upusteniu od potrestania, výrok o treste
a prípadné ďalšie výroky o náhrade škody alebo o ochrannom opatrení. Odsudzujúcim
rozsudkom teda treba zároveň rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky,
že sa na páchateľa hľadí ako na odsúdeného.
Pokiaľ, tak ako v danom prípade, priamo zo zákona nastávajú právne dôsledky
spojené s fikciou neodsúdenia, že sa v zmysle zákona hľadí na páchateľa, ako keby
odsúdený nebol, potom treba do všetkých dôsledkov právne považovať za neexistujúce
odsudzujúce rozhodnutie takej osoby, na ktorú sa hľadí, akoby odsúdená nebola.
Predpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je
existencia odsúdenia páchateľa. Pokiaľ platí fikcia neodsúdenia, ktorú zákonodarca spojil
s inštitútom zahladenia odsúdenia, nemožno ju chápať podmienene tak, že pre určité
prípady v trestnom konaní platí a pre niektoré nie.
Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia, znamená, okrem
iných dôsledkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby, že vo výpise z registra trestov sa
jej zahladené odsúdenie už neuvádza. V oblasti trestno-právnej zanikajú nepriaznivé
následky spojené s odsúdením páchateľa. Treba vychádzať z toho, že neexistuje odsúdenie,
ktoré by bolo dôvodom priťažujúcej okolnosti alebo recidívy trestnej činnosti. Zahladením
odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže taká osoba preukazovať stav svojej bezúhonnosti.
Nie je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímam do zamestnania, pri
žiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod. uvádzať odsúdenie, ktoré už bolo
zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto osobe.
Odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo k obnoveniu takých
právnych vzťahov a práv, ktoré občan nemohol nadobudnúť alebo sa ich nemohol
dožadovať, pokým u neho existovala prekážka odsúdenia páchateľa.
Keďže v dôsledku toho, že odsúdenie bolo zahladené, môžu vznikať nové právne
vzťahy, ktoré by inak nemohli nastať, ak by neexistovala podmienka bezúhonnosti, potom by
bolo vážnym zásahom do stability právnych vzťahov, ak by na základe dovolania strany
v trestnom konaní bolo možné zvrátiť nový právny stav vznikajúci po zahladení odsúdenia
spojeného s fikciou neodsúdenia.
Keďže v predmetnom prípade nastal zo zákona stav zahladenia odsúdenia, ktorý
znamená, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, jeho dôsledkom musí byť i to,
že podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, už neprichádza do úvahy.
Vychádzajúc z uvedenej zákonnej fikcie neodsúdenia obvineného ,
považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie za neprípustné, lebo nesmeruje
proti existujúcemu odsudzujúcemu rozhodnutiu, proti ktorému by ho bolo možné podať
v zmysle § 368 ods. 1 a 2 Tr. por. Preto dovolanie obvineného podľa § 382 písm. f/ Tr. por.
odmietol.“
16. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne
konformného výkladu ( IV. ÚS 186/07, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06), z ktorej okrem iného
vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do
úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí
plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických
osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné
v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie
ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.“
(II. ÚS 148/06, IV. ÚS 186/07). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07,
17. Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký
výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti
alebo ho urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne
akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenie
niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie,
ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť
do označených základných práv sťažovateľa.
18. Ústavný súd vo veci sp. zn. PLz. ÚS 4/2015 z 18. marca 2015 v podstatnom
uviedol, že «... ústavný súd je toho názoru, že z hľadiska prípustnosti podania dovolania je
bez významu, či sa v dôsledku zahladenia odsúdenia hľadí na osobu odsúdeného ako na
osobu, ktorá odsúdená nebola, keďže z hľadiska prípustnosti podania dovolania je
rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce rozhodnutie a či toto odsudzujúce rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť. Tomuto záveru plne korešponduje aj znenie citovaného
ustanovenia § 165 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého odsudzujúcim rozsudkom je
rozsudok, ktorým súd obžalovaného uznal za vinného. Inak povedané, podmienkou podania
dovolania je existencia už samotného odsúdenia páchateľa podmienkou podania dovolania
nie je absencia zahladenia odsúdenia spojená so zákonnou fikciou neodsúdenia. Fikcia
neodsúdenia sťažovateľa vyplýva z vykonania uloženého peňažného trestu na základe
právoplatného odsudzujúceho rozsudku, pričom odopretím práva podať dovolanie proti
takémuto právoplatnému rozhodnutiu by nebolo možné naplniť deklarovaný účel inštitútu
dovolania, ktorým je odstrániť účinky založené nezákonným právoplatným rozhodnutím.
...
Existencia odsudzujúceho rozhodnutia totiž uplatnením fikcie neodsúdenia nezaniká,
pričom trest, ktorý odsúdený vykonal a ktorý bol odsúdenému zahladený, má stále platný
právny základ v odsudzujúcom rozhodnutí.
a) Aj po zahladení odsúdenia spojeného so zákonnou fikciou neodsúdenia tak
zostávajú zachované účinky spojené s vykonaným a zahladeným trestom vo vzťahu
k odsúdeniu, a to v prvom rade vo forme záznamu v odpise z registra trestov, pričom práve
odpis z registra trestov bez evidovaného odsúdenia páchateľa je zákonnou podmienkou
a predpokladom na plné uplatnenie subjektívnych práv páchateľa, napr. práva na
zamestnanie, a to práve v prípade v štátnej správe.
b) Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že so zahladením odsúdenia páchateľa
nezanikajú ani ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr.
strata vážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34
ods. 1 Trestného zákona okrem iného aj vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou, ktorý je naplnený už právoplatným uložením trestu, pričom jeho vykonaním
a následným zahladením tieto účinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované. Aj
z hľadiska cti a dobrého mena tak pre odsúdeného môže predstavovať zásadný rozdiel, či
došlo „len“ k zahladeniu jeho odsúdenia alebo či došlo k zrušeniu odsudzujúceho
rozhodnutia.
c) Vzhľadom na to, že existencia odsudzujúceho rozhodnutia uplatnením fikcie
neodsúdenia nezaniká, nemôže odsúdený v súvislosti s jeho vykonaním žiadať ani napr.
náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy, keďže existencia právoplatného odsudzujúceho
rozhodnutia znamená, že trest bol uložený v súlade so zákonom.
d) Ústavný súd poukazuje ďalej aj na to, že vykonaný a zahladený trest postihuje
páchateľa aj sekundárne, keď už samotné právoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľ
uznaný za vinného a bol mu uložený trest, zakladá pre poškodeného právny titul na
uplatnenie práva na náhradu škody a trov v civilnom konaní (pokiaľ náhrada škody nebola
poškodenému priznaná už v trestnom konaní).
e) Pokiaľ ide o nepriaznivé účinky spojené s odsúdením, k zániku ktorých
nedochádza ani zahladením odsúdenia, je napokon potrebné osobitne zdôrazniť, že aj
v zmysle judikatúry samotných všeobecných súdov zahladením odsúdenia alebo zákonnou
fikciou neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama
skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa na
páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený, nelikviduje samotný fakt spáchania činu, nebráni
tomu, aby súd pri hodnotení osoby páchateľa v neskoršom trestnom konaní pre iný trestný
čin prizeral na skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin, a aby z tohto vyvodil príslušné
závery z hľadiska sklonu páchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským
hodnotám chráneným Trestným zákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť
tejto skutočnosti je však zásadne menšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol
odsúdený (R 10/1974).
Vychádzajúc z už uvedeného, možno bez akýchkoľvek pochybností konštatovať, že
zahladením odsúdenia nedochádza k odstráneniu všetkých nepriaznivých účinkov spojených
s odsúdením.
Podľa názoru ústavného súdu osobe, ktorej odsúdenie bolo zahladené, nemožno
odňať možnosť podať dovolanie proti odsudzujúcemu rozhodnutiu len z toho dôvodu, že jej
odsúdenie bolo zahladené, keďže by sa jej tým odňala možnosť, aby (v prípade
odôvodnenosti dovolania) v konečnom dôsledku dosiahla zrušenie rozhodnutia o svojom
odsúdení, a teda dosiahla odstránenie už uvedených negatívnych dôsledkov odsúdenia.
Možnosť podať dovolanie v danom prípade predstavuje výkon základného práva na
súdnu ochranu, pričom právnym poriadkom umelo konštruovaná skutočnosť fikcia
neodsúdenia, nemôže uprieť či znemožniť odsúdenému prístup k mimoriadnemu
opravnému prostriedku, ktorého prípadné vyhodnotenie ako dôvodného a oprava
vymedzených procesných a hmotnoprávnych chýb môže následne v konečnom dôsledku
vyústiť do oslobodenia odsúdeného tzn. preukázania nespáchania trestného činu.
...
Vychádzajúc z už uvedeného, možno uzavrieť, že účinky spojené s uloženým
a zahladeným trestom v dôsledku jeho vykonania postihujú odsúdeného v možnosti
uplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnych vzťahov a práve cieľom a účelom
práva odsúdeného podať dovolanie je zabezpečenie reálneho a účinného prostriedku
nápravy reparácie účinkov uloženého a zahladeného trestu, z dôvodu jeho vykonania
odsúdeným.
Odopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho
v dôsledku vykonania mu uloženého peňažného trestu hľadí ako keby nebol odsúdený,
neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania obmedzuje
prístup odsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva
na súdnu ochranu.
Inak povedané, ak odsúdenému bol uložený peňažný trest a odsúdený tento peňažný
trest vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, na základe čoho došlo k zahladeniu
uloženého peňažného trestu, v dôsledku ktorého sa na odsúdeného hľadí ako keby nebol
odsúdený, nemožno odsúdenému odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že uložený
peňažný trest mu bol zahladený, keďže by tým došlo k zásahu do podstaty a zmyslu
základného práva na súdnu ochranu.».
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd vo veci sp. zn. PLz. ÚS 4/2015
z 18. marca 2015 vyslovil záver:
„Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest
vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len
z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom
a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu
odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na
súdnu ochranu.“
19. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
K výkladu právnych predpisov v generálnej rovine ústavný súd už judikoval, že „Výklad
právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva.
Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného práva sťažovateľa
garantovaného v ústave. V takomto prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý by
základné právo nielenže neporušoval, ale naopak, garantoval“ (II. ÚS 31/04), pričom
vo vzťahu k aplikácii čl. 152 ods. 4 ústavy uviedol, že „V situácii, keď právnu normu
možno vysvetľovať dvomi spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou
a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimi v nesúlade,
nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy
ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4)“,
(PL. ÚS 15/98), ako aj konštatoval, že „všeobecné výkladové pravidlo uvedené v čl. 152
ods. 4 ústavy je možné uplatniť iba u všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou
silou nižšou ako ústava sama“(I. ÚS 30/99). Článkom 152 ods. 4 ústavy sa vytvára právny
základ pre pravidlo „Zákony sa vysvetľujú pomocou ústavy. Ústava sa nevysvetľuje
pomocou zákonov s výnimkou vzťahov, v ktorých ústava výslovne odkazuje
na podrobnejšiu úpravu zákonom.“ (Ústava Slovenskej republiky – komentár, druhé
prepracované vydanie, február 2007, Ján Drgonec, s. 1143). Inými slovami, „K prvkom
implikovaným v ústavnom princípe právneho štátu sa radí taká interpretácia a aplikácia
práva, pri ktorej sa okrem formálnych znakov právnej úpravy rešpektuje aj obsah právnej
úpravy. Identifikácia obsahu právnej úpravy by sa mala začať určením účelu právnej
normy.“ (Ústava Slovenskej republiky – komentár, druhé prepracované vydanie,
február 2007, Ján Drgonec, s. 16).
20. «Ustanovenie čl. 152 ods. 4 má povahu generálneho príkazu adresovaného
všetkým subjektom, ktoré vo svojej činnosti interpretujú a aplikujú pramene práva. Toto
ustanovenie neurčuje subjekty, ktoré sa pri výklade a uplatnení všeobecne záväzných
právnych predpisov majú správať podľa čl. 152 ods. 4. ... V právnom štáte možno rozumne
očakávať a vyžadovať, aby orgány štátu, rovnako ako všetky ostatné orgány verejnej moci,
ale aj subjekty súkromného práva (fyzické osoby a právnické osoby) pri výklade a uplatnení
všeobecne záväzného právneho predpisu postupovali v súlade s ústavou. Preto príkaz
čl. 152 ods. 4 zaväzuje každého, subjekty verejného aj súkromného práva. ... príkaz čl. 152
ods. 4 zakladá povinnosť orgánov verejnej moci postupovať podľa čl. 152 ods. 4 ex offo.
Predpokladom uplatnenia čl. 152 ods. 4 v činnosti orgánu verejnej moci teda nie je
„uplatnenie nároku“ oprávnenou osobou s voliteľnými právnymi účinkami, pri ktorých ten,
kto požiada, aby sa voči nemu konalo v súlade s čl. 152 ods. 4, má právo vyžadovať
dodržanie ústavného príkazu, kým ten, kto výslovne nepožiada o rešpektovanie príkazu
čl. 152 ods. 4 ústavy, nezíska oprávnenie na postup podľa čl. 152 ods. 4 ústavy.» (Ústava
Slovenskej republiky – komentár, druhé prepracované vydanie, február 2007, Ján Drgonec,
s. 1144).
21. Ak teda zákonodarca prejavil vôľu poskytnúť v dovolacom konaní korekciu
nielen Trestným poriadkom vymedzených hmotnoprávnych a procesnoprávnych chýb pri
realizácii trestnoprávnej represie, ale aj na to nadväzujúcej požiadavky ochrany tých
základných práv a slobôd, ktoré môžu byť takýmito chybami dotknuté, je potrebné takúto
požiadavku rešpektovať a aj cestou prednosti ústavne konformného výkladu zohľadniť
v rozhodovacej činnosti príslušného orgánu verejnej moci v posudzovanom prípade
najvyšším súdom. Ústavný súd, opierajúc sa o svoje východiská (bod 16, 19 a 20, pozn.)
a riadiac sa záväzným právnym názorom vysloveným v zjednocujúcom stanovisku pléna
(bod 18, pozn.), sa stotožňuje s argumentačnými námietkami sťažovateľa (pozri bod 3.1,
pozn.) a konštatuje, že najvyšší súd, rozhodujúc o sťažovateľom podanom dovolaní,
postupoval reštriktívne a nevykonal ústavne súladný výklad príslušných ustanovení
Trestného poriadku, keď svoj záver o odmietnutí sťažovateľom podaného dovolania založil
na závere o vykonaní uloženého peňažného trestu a zahladení sťažovateľovho odsúdenia,
čím tak porušil sťažovateľom označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.
22. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie... Podľa § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením,
ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
23. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
5 Tdo 10/2015 z 26. februára 2015. Na základe konštatovania porušenia ústavnosti v danej
veci v dôsledku vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 10/2015
z 26. februára 2015 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na nové konanie (bod 2 výroku
tohto nálezu).
24. Ústavný súd, riadiac sa princípom sebaobmedzenia a zdržanlivosti (PL. ÚS 3/09,
I. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011) nepovažoval za vhodné ani účelné zaoberať sa ďalšími
sťažovateľom predostretými námietkami (pozri bod 3.2, pozn.) smerujúcimi voči uzneseniu
krajského súdu sp. zn. 2 To 78/2013 z 2. októbra 2013 vrátane sťažovateľom označeného
práva na prezumpciu neviny podľa čl. 40 ods. 2 listiny, pretože práve z dôvodu zrušenia
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenia veci na ďalšie konanie má najvyšší
súd nielen možnosť, ale aj povinnosť v rozumne dostatočnej miere vysporiadať sa opätovne
aj s týmito námietkami sťažovateľa a následne o nich rozhodnúť v rámci dovolacieho
konania. V tejto súvislosti ústavný súd podčiarkuje, že predstavuje ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Z uvedených dôvodov
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu.
25. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom. Podľa
§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa
výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti
uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu
v súlade s ich vyčíslením jeho právnym zástupcom za dva úkony právnej služby (prevzatie
a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku odporcu) v súlade s § 1
ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to
každý úkon po 139,83 € + režijný paušál vo výške 8,39 € v roku 2015 + DPH vo výške
29,64 €, čo v súhrne predstavuje sumu 355,72 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia
je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho priadku).
26. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2015