Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 321/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka

a Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom ,

, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a podľa a Listiny základných práv

a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. februára 2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 2. októbra 2013 a takto

rozhodol:

1. Základné práva podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. februára 2015

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. februára 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume

355,72 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiatdva centov), ktorú j e Najvyšší súd

Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu advokáta

, , do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-16 z 26. augusta 2015 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) na ďalšie

konanie pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), ako aj podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prezumpciu neviny podľa čl. 40

ods. 2 listiny uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 26. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho

súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 2. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu

Žilina sp. zn. z 22. februára 2013 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 2. októbra 2013 uznaný za vinného z prečinu nebezpečného vyhrážania

podľa a v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a iné, za čo mu bol uložený peňažný trest, náhradný

trest odňatia slobody vo výmere desať dní a trest prepadnutia veci. Najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 26. februára 2015 sťažovateľom podané dovolanie odmietol.

V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu. Pre úplnosť je potrebné

skonštatovať, že Okresný súd Žilina rozsudkom sp. zn. z 11. mája 2012

(svojím prvým rozhodnutím vo veci, pozn.) rozhodol o oslobodení sťažovateľa z dôvodu, že

nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný podľa § 285 písm. a)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“). Krajský súd uznesením sp. zn. z 31. októbra 2012 (svojím prvým

rozhodnutím vo veci, pozn.) rozhodol o zrušení rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn.

z 11. mája 2012 a vrátení veci na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti koncentroval svoju argumentáciu do niekoľkých

rovín.

3.1 V prvej rovine konštatuje, že „Proti rozsudku Krajského súdu Žilina sp. zn.

z 2.10.2013 som podal dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktoré

tento súd uznesením sp. zn. z 26.2.2015 podľa § 382 písm. f/ Trestného

poriadku odmietol.“. Ďalej uviedol, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky odôvodnil

rozhodnutie o odmietnutí dovolania v podstate tým, že som uložený peňažný trest o výmere

160,- Eur vykonal dňa 17.1.2014 zložením uvedenej sumy na účet Okresného súdu Žilina

a taktiež som vykonal uložený trest prepadnutia veci - krátkej guľovej zbrane,

samonabíjacej pištole zn. Arrow, model 002,9mm Luger, výr. č. PS 600252 už pred

podaním dovolania. V odôvodnení svojho rozhodnutia o odmietnutí dovolania ďalej

Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že podľa , ak ide

o odsúdenie na tresty uvedené v § 32 písm. b/ až k/, dochádza k zahladeniu odsúdenia ich

vykonaním. V ustanovení o druhoch trestov je peňažný trest uvedený v § 32 písm. d/

a trest prepadnutia veci v . Výkonom

peňažného trestu a trestu prepadnutia veci, teda už od času pred podaním dovolania, sa na

mňa hľadí, ako by som nebol odsúdený. Keďže sa možnosť podania dovolania dáva

predovšetkým dvom hlavným proti sebe stojacím stranám v konaní, základným princípom,

ktorým sa musí tento inštitút mimoriadneho opravného prostriedku riadiť, je princíp

rovnosti strán a to jednak čo do možnosti podania tohto opravného prostriedku, tak aj v

samotnom procese, v konaní o ňom pred súdom. Pri dodržaní tejto základnej zásady v

trestnom konaní by bolo proti jej zmyslu, aby strana v konaní mala možnosť dovolať sa

mimoriadnym opravným prostriedkom konania na najvyššom súde vo veci, v ktorej už bol

trest zahladený s účinkami, že sa na páchateľa hľadí akoby nebol odsúdený. Odsudzujúcim

rozsudkom v zmysle až treba rozumieť taký, ktorý obsahuje

výrok o vine páchateľa a ak nedošlo k upusteniu od potrestania, výrok o treste a prípadne

ďalšie výroky o náhrade škody alebo o ochrannom opatrení. Odsudzujúcim rozsudkom

treba teda zároveň rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa na

páchateľa hľadí ako na odsúdeného. Predpokladom na podanie dovolania, ako

mimoriadneho opravného prostriedku je existencia odsúdenia páchateľa. Pokiaľ platí fikcia

neodsúdenia, ktorú zákonodarca spojil s inštitútom zahladenia odsúdenia, nemožno ju

chápať podmienečne tak, že pre určité prípady v trestnom konaní platí a pre niektoré nie.“.

K predostretému záveru sťažovateľ akcentoval: „Zo žiadneho ustanovenia Trestného

poriadku nevyplýva, že by nemohol podať dovolanie odsúdený, ktorý vykonal uložený trest,

s výkonom ktorého je spojená fikcia zahladenia odsúdenia, a že by len z tohto dôvodu mohol

najvyšší súd podané dovolanie odmietnuť, ako sa stalo v mojom prípade. Bolo predsa

mojou povinnosťou zaplatiť uložený peňažný trest, ak som sa nechcel vystaviť riziku

nariadenia výkonu uloženého náhradného trestu odňatia slobody. Podanie dovolania bolo

možnosťou, ako formou mimoriadneho opravného prostriedku dosiahnuť zrušenie

rozhodnutí, ktoré sú z môjho pohľadu nezákonné. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ktorý moje dovolanie bez preskúmania veci odmietol, bolo porušené moje

ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky.“

3.2 V ďalšom sťažovateľ súhrne skonštatoval, že „Tak Okresný súd Žilina v prípade

odsudzujúceho rozsudku, ako aj Krajský súd Žilina v obidvoch svojich uzneseniach a tiež

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí, ktorým odmietol moje dovolanie,

sa dôsledne nevysporiadali s mojou argumentáciou vyjadrenou v odvolaní a dovolaní

a nedali odpoveď na podstatu veci.“. Následne sťažovateľ predostrel veľmi podrobnú

argumentáciu smerujúcu predovšetkým do sféry skutkových zistení a od nich sa

odvíjajúcich nesprávnych skutkových záverov všeobecných súdov, pričom poukázal hlavne

na to, že „(i) Poukazujem na skutočnosť, že som sa útoku poškodeného bránil dovoleným

a primeraným spôsobom. Bol to poškodený, ktorý na mňa čakal pred obytným domom a bol

to poškodený, ktorý vyvolal fyzický konflikt, napadol ma, ja som nemal žiadny motív na to,

aby som ho fyzicky napádal, moje konanie malo pri útoku zo strany poškodeného charakter

nutnej obrany. Poškodenému som sa zastrelením nevyhrážal. (ii) Pri podávaní trestného

oznámenia, 4 hodiny po tom, ako mal byť skutok spáchaný, nepopisoval poškodený, že by

bol zbraňou do hlavy udretý, nespomínal, že by som sa mu vyhrážal zastrelením. Na

hlavnom pojednávaní poškodený tvrdil, že keď robil výpoveď na polícii, bol ešte v šoku

a odpovedal len na otázky policajtov, ktorí ho vypočúvali. Keď však boli vypočutí ako

svedkovia policajti, ktorí robili tieto úkony, a to , a , ani jeden

z týchto policajtov nepotvrdil skutočnosť, že by poškodený bol v šoku, nebol schopný

výsluchu a že by celý výsluch prebiehal len formou kladenia otázok. Následne poverený

príslušník PZ 17.7.2009 začal vo veci trestné stíhanie pre prečin ublíženia na zdraví

v štádiu pokusu. Pre prečin nebezpečného vyhrážania nebolo trestné stíhanie, ktoré bolo

pôvodne začaté dňa 17.7.2009, vôbec začaté. Trestné stíhanie bolo pôvodne začaté len pre

prečin ublíženia na zdraví podľa v štádiu pokusu podľa

ods. 1 . Trestné stíhanie bolo opätovne začaté a súčasne mi bolo vznesené

obvinenie dňa 4.9.2009 pre prečin ublíženia na zdraví podľa

v štádiu pokusu podľa a pre prečin nebezpečného vyhrážania

podľa , , až po výsluchu poškodeného

27.7.2009, pri ktorom už popisoval priebeh udalosti môjho útoku na

jeho osobu inak. Uviedol novú skutočnosť, a to, že som sa mu mal vyhrážať zastrelením.

Túto vyhrážku však nepočuli svedkovia a . (iii) Ohliadka

miesta činu, ktorá bola vykonaná, bola vykonaná povrchne, nakoľko v zápisnici nie sú

zaznamenané ani také veci, ako krvné stopy, ktoré sa tam mali nachádzať, nakoľko

poškodený krvácal, a tiež údaje o čase jej vykonania sú nesprávne. (iv) Je tiež chybou práce

polície, ktorá však nemôže byť pričítaná mne na vrub a v môj neprospech, že policajti vôbec

neodobrali z tela poškodeného vzorky povýstrelových splodín a ani nedokazovali, či

v prípade, že by malo dôjsť k výstrelu, ako to popisuje poškodený, by sa nachádzali

v tvárovej časti poškodeného zvyšky spáleného strelného prachu, čo by sa určite museli

nachádzať na takú vzdialenosť, na akú som mal na neho mieriť. Na druhej strane na mojich

rukách neboli zistené zvyšky týchto povýstrelových splodín, hoci policajný technik mi

odobral stery z rúk. (v) ... mal byť vyšetrovací pokus vykonaný, nakoľko týmto vyšetrovacím

pokusom sa mohla potvrdiť moja obhajoba, že v prípade, že by došlo k výstrelu, tak ako to

popisoval poškodený, nebola by nájdená nábojnica tam, kde nájdená bola. Nakoľko nebol

vyšetrovací pokus vykonaný v prípravnom konaní a nebol vykonaný ani súdom prvého

stupňa, považujem to za chybu konania, ktoré rozsudku predchádzalo, aj s prihliadnutím na

dôkaznú situáciu, keď okrem mojej výpovede a výpovede poškodeného neexistuje žiaden

priamy ani nepriamy dôkaz o tom, za akých okolností došlo k výstrelu a v akej polohe sa

nachádzala v okamihu výstrelu zbraň. ... Som toho názoru, že vyšetrovací pokus mal

vykonať súd prvého stupňa, keď nebol vykonaný v prípravnom konaní povereným

policajtom, hoci to bolo žiadané obhajobou aj pri preštudovaní spisu 1.7.2011. Keďže sa

tak nestalo, treba opäť použiť zásadu v pochybnostiach v prospech obžalovaného

a vychádzať z toho, že nábojnica po výstrele dopadla na miesto ako bola nájdená. Miesto,

na ktorom bola nábojnica po výstrele nájdená, zodpovedá mnou popisovaným okolnostiam,

za ktorých došlo k výstrelu, a zodpovedá tiež mnou popisovanej polohe pištole v okamihu

výstrelu. Nie je možné pri hodnotení dôkazov argumentovať niečím k čomu dôkazy neboli

vykonané a stavať moje odsúdenie len na domnienkach.“. Poukazom na jednotlivé

nedostatočné a rozporné skutkové zistenia sťažovateľ vyslovil svoj právny záver na právne

posúdenie predmetnej veci: „Pokiaľ ma súd neoslobodil spod obžaloby ohľadom pokusu

prečinu ublíženia na zdraví z dôvodu , ako to urobil

rozsudkom z 11.5.2012, tak som mal byť oslobodený spod obžaloby podľa § 285 písm. b/

, pretože skutok nie je trestným činom, nakoľko som konal v nutnej

obrane. Ohľadom prečinu nebezpečného vyhrážania nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre

ktorý som bol trestne stíhaný, čím bol daný dôvod na moje oslobodenie spod obžaloby

podľa .“

3.3 V závere predostretej argumentácie sťažovateľ namietal aj porušenie svojho

základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 40 ods. 2 listiny, k čomu v súhrne

uviedol, že „Nepovažujem za presvedčivé, že pri novom prejednávaní veci pred súdom

prvého stupňa stratili svoje opodstatnenie dôvody, z ktorých vznikli pochybnosti o mojej

vine, na ktorých základe som bol prvým rozsudkom vo veci oslobodený spod obžaloby

v súlade s princípom in dubio pro reo.

...

Pokiaľ je možné trestnom konaní, na základe vykonaného dokazovania dospieť

k niekoľkým približne rovnako pravdepodobným skutkovým verziám a súd sa prikloní

k verzii, ktorá je pre obvineného nepriaznivá, porušuje princíp rozhodovania in dubio pro

reo, a tým i zásadu prezumpcie neviny podľa článku 40 ods.2 Listiny základných práv

a slobôd.

Všeobecné súdu hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného

na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne (§ 2 ods. 12

).

Odvolací súd de facto rozhodol o mojej vine, akokoľvek bol procesne nútený vec

uznesením vrátiť súdu prvého stupňa, čím dopredu určoval záver konania, aj keď k tomu

v danej fáze nebol kompetentný. Týmto postupom nerešpektoval práva a kompetencie súdu

prvého stupňa po tom, čo mu bola vec vrátená k opätovnému prejednaniu a rozhodnutiu.

Pritom práve a len súd prvého stupňa mohol za danej procesnej situácii ako jediný

preukázať vinu zákonným spôsobom.

Explicitný výrok o mojej vine pred tým, ako bola vina vyslovená právoplatným

odsudzujúcim rozsudkom súdu, a to celkom nad rámec pravidiel pre konanie o opravnom

prostriedku, je v priamom rozpore s princípom prezumpcie neviny, ako ho judikatórne

vykladá Ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, „... aby senát Ústavného súdu

Slovenskej republiky po predbežnom prerokovaní... ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie

konanie a po vykonaní dokazovania takto rozhodol:

1. Rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. -316 z 22.2.2013,

uznesením Krajského súdu Žilina sp. zn. -340 z 31.10.2012, uznesením

Krajského súdu Žilina sp. zn. -388 z 2.10.2013 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 26.2.2015 bolo porušené základné právo

na spravodlivý proces a prezumpciu neviny, zaručené článkom 36

odsek 1, článkom 40 odsek 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na súdnu a inú

právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 .

2. Tieto rozhodnutia sa preto rušia.

3. Vec sa vracia Krajskému súdu Žilina na ďalšie konanie a rozhodnutie

4. Krajský súd Žilina je povinný uhradiť trovy právneho

zastúpenia...“.

5. Na výzvu ústavného súdu sa k veci vyjadrila predsedníčka krajského súdu listom

sp. zn. Spr 403/2015 z 5. októbra 2015 a predsedníčka najvyššieho súdu listom

č. KP 3/2015-64 z 1. októbra 2015.

5.1 Z listu predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 403/2015 z 5. októbra 2015

vyplýva, že:

„Z pohľadu odvolacieho súdu nie sú z obsahu sťažnosti zistiteľné argumenty

odôvodňujúce porušenie sťažovateľom namietaného práva na spravodlivý proces vo veci

vedenej pod sp. zn. .

V rámci konania pred odvolacím súdom tento zistil, že vo vzťahu ku skutkovým

zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu (prečinu nebezpečného vyhrážania

podľa § 360 ods. 1,2, písm. a) Tr. zák., a prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr.

zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania,

v ktorom sa postupovalo podľa a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám,

ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia, tak ako sú

vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom

dokazovania vykonávaného na hlavnom pojednávaní.

Sťažovateľ odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej

v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd

prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku,

riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde. Vina obžalovaného musí byť dokázaná na

základe dôkazov vykonaných v súlade s . Podľa názoru odvolacieho

súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12

, teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom

uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky

odôvodneným skutkovým zisteniam.

Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie namietaného rozsudku predstavuje

dostatočný základ pre jeho výrok, lebo súd prvého stupňa v potrebnej miere vysvetlil, na

základe akých právnych úvah rozhodol a jasne odôvodnil svoje skutkové zistenia a závery.

Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12

, t.j. že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom

uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky

odôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť podľa

len preto, že sám sťažovateľ na základe svojho presvedčenia

hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž

nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia

(R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia

nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy

hodnotil súd prvého stupňa.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd

stotožnil s j ej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý

proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom

úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi

názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob

hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov.

Sťažovateľ primárne vytýka krajskému súdu, že v odvolacom konaní, ktoré bolo

vedené pod sp. zn. zrušil v poradí prvý, oslobodzujúci rozsudok súdu prvého

stupňa pričom práve toto prvé rozhodnutie odvolacieho súdu označuje za tzv. prekvapujúce.

Treba uviesť, že zo žiadneho právneho predpisu, ani z judikatúry všeobecných súdov a ani

Ústavného súdu SR nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu upozorňovať obvineného a jeho

obhajcu na procesný postup odvolacieho súdu výsledkom ktorého je zrušenie

oslobodzujúceho rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na nové konanie.

Pokiaľ ide o rozhodnutie odvolacieho súdu vedené pod sp. zn. zo dňa

31. 10. 2012 s poukazom na odôvodnenie uznesenia Ústavného súdu SR č. zo

dňa 26. augusta 2015 pod bodom II.A, body 7,8 nie je daný dôvod k podaniu vyjadrenia

Krajského súdu v Žiline, pretože vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu bola ústavná sťažnosť

odmietnutá podľa ako podaná oneskorene.“

5.2 Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom liste č. KP 3/2015-64 z 1. októbra

2015 ozrejmila stanovisko dotknutého senátu najvyššieho súdu, z ktorého vyplýva, že

„Vzhľadom na stanovisko prijaté plénom Ústavného súdu považujem vyjadrenie senátu

5 Tdo za obsolentné.“.

6. Právnemu zástupcovi sťažovateľa boli predmetné vyjadrenia všeobecných súdov

doručené 22. októbra 2015.

7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

8. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak

ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa ústavný súd môže

svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1

boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (,

, ). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (, , ,

, ).

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý

sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v určených prípadoch na inom orgáne. Podľa čl. 40 ods. 2 listiny každý, proti komu sa

vedie trestné konanie, sa pokladá za nevinného, kým sa právoplatným odsudzujúcim

rozsudkom súdu nevysloví jeho vina.

11. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa , obdobne

aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny, spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich

práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci

konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach

zákonov, ktorú tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (

ods. 4 v spojení s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej

právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky

alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli

vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (, ). Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej

normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy

na zistený stav veci.

12. Podľa ustanovenia trest má zabezpečiť ochranu

spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí

podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí

od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa

spoločnosťou. Podľa ustanovenia odsudzujúci rozsudok

musí obsahovať výrok o treste s uvedením zákonných ustanovení, podľa ktorých bol trest

uložený alebo podľa ktorých bolo od potrestania upustené, a to prípadne s poukazom na

prijatú záruku.

Podľa ustanovenia dovolanie možno podať proti

právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené

ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania

podľa § 371.

Podľa ustanovenia ak tento zákon

neustanovuje inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie

a) rozsudok a trestný rozkaz,

b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,

c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,

d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,

e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho

obvineného,

f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,

g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,

h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti

rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe

riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

Podľa ustanovenia proti právoplatnému rozhodnutiu

súdu druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1... b)

obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka. Podľa ustanovenia § 370

ods. 1 druhá veta ak sa dovolanie podáva v prospech obvineného,

možno ho podať do troch rokov od doručenia rozhodnutia obvinenému. ... Podľa

ustanovenia o dovolaní rozhoduje najvyšší súd.

13. Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých

nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie

základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady,

v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých

noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých

sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady

svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva (, ). Inými slovami,

v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa nie je

úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale

obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia,

či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol

k porušeniu a príslušných medzinárodných zmlúv.

14. Sťažnosť sťažovateľa, ktorá bola uznesením ústavného súdu č. k.

16 z 26. augusta 2015 prijatá na ďalšie konanie, smerovala v jej prvej rovine voči uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2015, ktorým tento súd odmietol

sťažovateľom podané dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok v jeho právoplatne

skončenej trestnej veci; sťažovateľom prezentované výhrady voči napadnutému rozhodnutiu

najvyššieho súdu sú koncentrované do bodu 3.1 tohto rozhodnutia. V druhej rovine svojej

argumentácie sťažovateľ brojí voči predovšetkým skutkovým záverom vyplývajúcim

z uznesenia krajského súdu sp. zn. z 2. októbra 2013, ktorým bolo zamietnuté

ním podané odvolanie voči rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn.

z 22. februára 2013, ktorým bol odsúdený za prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360

ods. 1 a 2 písm. a) a iné, pričom jeho argumentačné námietky smerujúce

voči napadnutému rozhodnutiu krajského súdu sú vyjadrené v bode 3.2 tohto rozhodnutia.

15. Najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. z 26. februára 2015

dôvodil:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) v prvom rade

zisťoval, či dovolanie obvineného spĺňa všetky zákonné náležitosti

a konštatuje, že dovolanie bolo podané oprávnenou osobou ( ),

v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať

(, ), ale súčasne aj to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť

na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému

dovolanie nie je prípustné.

Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez

preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému

dovolanie nie je prípustné.

Zo spisového materiálu možno zistiť, že obvinený uložený peňažný

trest vo výmere 160,- Eur vykonal dňa 17. januára 2014 zložením uvedenej sumy na účet

Okresného súdu Žilina (záznam o zložení na č. 1. 396).

Krátka guľová zbraň - samonabíjacia pištoľ zn. Arrow, model 002, 9 mm Luger, výr.

č. PS 600252, bola zaistená od obvineného podľa

o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov dňa 16. júla 2009 a dňa 17. júla 2009

bola prevzatá podľa povereným príslušníkom Policajného zboru SR, ktorý vo

veci vykonával skrátené vyšetrovanie a nachádzala sa počas trestného konania na

Obvodnom oddelení Policajného zboru SR v Kysuckom Novom Meste.

Trest prepadnutia veci, uvedenej krátkej guľovej zbrane, bol vykonaný v súlade

s ustanovením , postupom upraveným v , vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o Spravovacom poriadku

pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších zmien

a doplnkov a tiež v súlade s o strelných zbraniach a strelive

v znení neskorších predpisov, keď právoplatný a vykonateľný výrok rozsudku okresného

súdu, ktorým bol uložený trest prepadnutia veci a uznesenia krajského súdu bol 30. mája

2014 zaslaný príslušnému Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru SR, Útvaru správnej

služby v Žiline.

Podľa § 92 ods. 2 Tr. zák., ak ide o odsúdenie na tresty uvedené v § 32 písm. b/ až k/,

dochádza k zahladeniu odsúdenia ich vykonaním. V ustanovení o druhoch trestov je

peňažný trest uvedený v § 32 písm. d/ Tr. zák. a trest prepadnutia veci v § 32 písm. f/ Tr.

zák.

Podľa § 93 ods. 1 Tr. zák., ak bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa na páchateľa, ako

keby nebol odsúdený.

V danom prípade výkonom peňažného trestu a trestu prepadnutia veci, teda už od

času pred podaním dovolania, sa na obvineného hľadí, akoby nebol

odsúdený.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý znamená vážny prielom

do právoplatnosti a predpokladanej stability konečného a vykonateľného rozhodnutia. Jeho

zmyslom je, za prísne vymedzených podmienok, zvrátenie existencie odsúdenia páchateľa,

aby nedošlo k trestno-právnemu následku, t. j. sankcii spojenej s týmto odsúdením.

Práve preto, že ide o prielom do naznačenej stability konečného a vykonateľného

rozhodnutia na základe tohto mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým sa dáva

možnosť dvom hlavným proti sebe stojacím stranám v trestnom konám (odhliadajúc od

práva ministra spravodlivosti, ktorý nie je stranou v konám) prokurátorovi a obvinenému

dosiahnuť vyvolanie mimoriadneho konania pred najvyšším súdom na preskúmanie

niektorých právoplatných rozhodnutí, zákon obmedzuje možnosť podania dovolania len

obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom rozsahu, zo špecificky vymedzených,

kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzeným rozhodnutiam.

Keďže sa možnosť tohto opravného prostriedku dáva predovšetkým dvom hlavným

proti sebe stojacím stranám v konaní, základným princípom, ktorým sa musí tento inštitút

mimoriadneho opravného prostriedku riadiť, je princíp rovnosti strán a to jednak čo do

možnosti podania tohto opravného prostriedku, tak aj v samotnom procese, v konaní o ňom

pred súdom. Pri dodržaní tejto základnej zásady v trestnom konám by bolo proti jej zmyslu,

aby strana v konaní mala možnosť dovolať sa mimoriadnym opravným prostriedkom

konania na najvyššom súde vo veci, v ktorej už bol trest zahladený s účinkami, že sa na

páchateľa hľadí akoby nebol odsúdený.

Podľa dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu

súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu

predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

V sú uvedené rozhodnutia, ktoré treba rozumieť, ak tento zákon

neustanovuje inak, ako rozhodnutia podľa odseku 1, proti ktorým možno podať dovolanie.

Pod jeho písmenom a/ sa uvádza rozsudok a trestný rozkaz, bez bližšej špecifikácie, aký

rozsudok sa má na mysli. V nadväznosti na ostatné ustanovenia

o dovolaní, i tie, ktoré sa týkajú rozsudku, je zrejmé, že sa má na mysli tak odsudzujúci, ako

aj oslobodzujúci rozsudok.

Odsudzujúcim rozsudkom v zmysle až treba rozumieť taký, ktorý

obsahuje výrok o vine páchateľa a ak nedošlo k upusteniu od potrestania, výrok o treste

a prípadné ďalšie výroky o náhrade škody alebo o ochrannom opatrení. Odsudzujúcim

rozsudkom teda treba zároveň rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky,

že sa na páchateľa hľadí ako na odsúdeného.

Pokiaľ, tak ako v danom prípade, priamo zo zákona nastávajú právne dôsledky

spojené s fikciou neodsúdenia, že sa v zmysle zákona hľadí na páchateľa, ako keby

odsúdený nebol, potom treba do všetkých dôsledkov právne považovať za neexistujúce

odsudzujúce rozhodnutie takej osoby, na ktorú sa hľadí, akoby odsúdená nebola.

Predpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je

existencia odsúdenia páchateľa. Pokiaľ platí fikcia neodsúdenia, ktorú zákonodarca spojil

s inštitútom zahladenia odsúdenia, nemožno ju chápať podmienene tak, že pre určité

prípady v trestnom konaní platí a pre niektoré nie.

Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia, znamená, okrem

iných dôsledkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby, že vo výpise z registra trestov sa

jej zahladené odsúdenie už neuvádza. V oblasti trestno-právnej zanikajú nepriaznivé

následky spojené s odsúdením páchateľa. Treba vychádzať z toho, že neexistuje odsúdenie,

ktoré by bolo dôvodom priťažujúcej okolnosti alebo recidívy trestnej činnosti. Zahladením

odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže taká osoba preukazovať stav svojej bezúhonnosti.

Nie je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímam do zamestnania, pri

žiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod. uvádzať odsúdenie, ktoré už bolo

zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto osobe.

Odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo k obnoveniu takých

právnych vzťahov a práv, ktoré občan nemohol nadobudnúť alebo sa ich nemohol

dožadovať, pokým u neho existovala prekážka odsúdenia páchateľa.

Keďže v dôsledku toho, že odsúdenie bolo zahladené, môžu vznikať nové právne

vzťahy, ktoré by inak nemohli nastať, ak by neexistovala podmienka bezúhonnosti, potom by

bolo vážnym zásahom do stability právnych vzťahov, ak by na základe dovolania strany

v trestnom konaní bolo možné zvrátiť nový právny stav vznikajúci po zahladení odsúdenia

spojeného s fikciou neodsúdenia.

Keďže v predmetnom prípade nastal zo zákona stav zahladenia odsúdenia, ktorý

znamená, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, jeho dôsledkom musí byť i to,

že podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, už neprichádza do úvahy.

Vychádzajúc z uvedenej zákonnej fikcie neodsúdenia obvineného ,

považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie za neprípustné, lebo nesmeruje

proti existujúcemu odsudzujúcemu rozhodnutiu, proti ktorému by ho bolo možné podať

v zmysle a Preto dovolanie obvineného podľa

odmietol.“

16. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne

konformného výkladu ( , , ), z ktorej okrem iného

vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do

úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí

plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických

osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné

v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie

(a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.“

(, ). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (, , , ,

).

17. Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký

výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti

alebo ho urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne

akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenie

niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie,

ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť

do označených základných práv sťažovateľa.

18. Ústavný súd vo veci sp. zn. PLz. z 18. marca 2015 v podstatnom

uviedol, že «... ústavný súd je toho názoru, že z hľadiska prípustnosti podania dovolania je

bez významu, či sa v dôsledku zahladenia odsúdenia hľadí na osobu odsúdeného ako na

osobu, ktorá odsúdená nebola, keďže z hľadiska prípustnosti podania dovolania je

rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce rozhodnutie a či toto odsudzujúce rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť. Tomuto záveru plne korešponduje aj znenie citovaného

ustanovenia , podľa ktorého odsudzujúcim rozsudkom je

rozsudok, ktorým súd obžalovaného uznal za vinného. Inak povedané, podmienkou podania

dovolania je existencia už samotného odsúdenia páchateľa  podmienkou podania dovolania

nie je absencia zahladenia odsúdenia spojená so zákonnou fikciou neodsúdenia. Fikcia

neodsúdenia sťažovateľa vyplýva z vykonania uloženého peňažného trestu na základe

právoplatného odsudzujúceho rozsudku, pričom odopretím práva podať dovolanie proti

takémuto právoplatnému rozhodnutiu by nebolo možné naplniť deklarovaný účel inštitútu

dovolania, ktorým je odstrániť účinky založené nezákonným právoplatným rozhodnutím.

...

Existencia odsudzujúceho rozhodnutia totiž uplatnením fikcie neodsúdenia nezaniká,

pričom trest, ktorý odsúdený vykonal a ktorý bol odsúdenému zahladený, má stále platný

právny základ v odsudzujúcom rozhodnutí.

a) Aj po zahladení odsúdenia spojeného so zákonnou fikciou neodsúdenia tak

zostávajú zachované účinky spojené s vykonaným a zahladeným trestom vo vzťahu

k odsúdeniu, a to v prvom rade vo forme záznamu v odpise z registra trestov, pričom práve

odpis z registra trestov bez evidovaného odsúdenia páchateľa je zákonnou podmienkou

a predpokladom na plné uplatnenie subjektívnych práv páchateľa, napr. práva na

zamestnanie, a to práve v prípade v štátnej správe.

b) Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že so zahladením odsúdenia páchateľa

nezanikajú ani ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr.

strata vážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34

ods. 1 okrem iného aj vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa

spoločnosťou, ktorý je naplnený už právoplatným uložením trestu, pričom jeho vykonaním

a následným zahladením tieto účinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované. Aj

z hľadiska cti a dobrého mena tak pre odsúdeného môže predstavovať zásadný rozdiel, či

došlo „len“ k zahladeniu jeho odsúdenia alebo či došlo k zrušeniu odsudzujúceho

rozhodnutia.

c) Vzhľadom na to, že existencia odsudzujúceho rozhodnutia uplatnením fikcie

neodsúdenia nezaniká, nemôže odsúdený v súvislosti s jeho vykonaním žiadať ani napr.

náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy, keďže existencia právoplatného odsudzujúceho

rozhodnutia znamená, že trest bol uložený v súlade so zákonom.

d) Ústavný súd poukazuje ďalej aj na to, že vykonaný a zahladený trest postihuje

páchateľa aj sekundárne, keď už samotné právoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľ

uznaný za vinného a bol mu uložený trest, zakladá pre poškodeného právny titul na

uplatnenie práva na náhradu škody a trov v civilnom konaní (pokiaľ náhrada škody nebola

poškodenému priznaná už v trestnom konaní).

e) Pokiaľ ide o nepriaznivé účinky spojené s odsúdením, k zániku ktorých

nedochádza ani zahladením odsúdenia, je napokon potrebné osobitne zdôrazniť, že aj

v zmysle judikatúry samotných všeobecných súdov zahladením odsúdenia alebo zákonnou

fikciou neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama

skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa na

páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený, nelikviduje samotný fakt spáchania činu, nebráni

tomu, aby súd pri hodnotení osoby páchateľa v neskoršom trestnom konaní pre iný trestný

čin prizeral na skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin, a aby z tohto vyvodil príslušné

závery z hľadiska sklonu páchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským

hodnotám chráneným , možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť

tejto skutočnosti je však zásadne menšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol

odsúdený (R 10/1974).

Vychádzajúc z už uvedeného, možno bez akýchkoľvek pochybností konštatovať, že

zahladením odsúdenia nedochádza k odstráneniu všetkých nepriaznivých účinkov spojených

s odsúdením.

Podľa názoru ústavného súdu osobe, ktorej odsúdenie bolo zahladené, nemožno

odňať možnosť podať dovolanie proti odsudzujúcemu rozhodnutiu len z toho dôvodu, že jej

odsúdenie bolo zahladené, keďže by sa jej tým odňala možnosť, aby (v prípade

odôvodnenosti dovolania) v konečnom dôsledku dosiahla zrušenie rozhodnutia o svojom

odsúdení, a teda dosiahla odstránenie už uvedených negatívnych dôsledkov odsúdenia.

Možnosť podať dovolanie v danom prípade predstavuje výkon základného práva na

súdnu ochranu, pričom právnym poriadkom umelo konštruovaná skutočnosť  fikcia

neodsúdenia, nemôže uprieť či znemožniť odsúdenému prístup k mimoriadnemu

opravnému prostriedku, ktorého prípadné vyhodnotenie ako dôvodného a oprava

vymedzených procesných a hmotnoprávnych chýb môže následne v konečnom dôsledku

vyústiť do oslobodenia odsúdeného  tzn. preukázania nespáchania trestného činu.

...

Vychádzajúc z už uvedeného, možno uzavrieť, že účinky spojené s uloženým

a zahladeným trestom v dôsledku jeho vykonania postihujú odsúdeného v možnosti

uplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnych vzťahov a práve cieľom a účelom

práva odsúdeného podať dovolanie je zabezpečenie reálneho a účinného prostriedku

nápravy  reparácie účinkov uloženého a zahladeného trestu, z dôvodu jeho vykonania

odsúdeným.

Odopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho

v dôsledku vykonania mu uloženého peňažného trestu hľadí ako keby nebol odsúdený,

neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania obmedzuje

prístup odsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva

na súdnu ochranu.

Inak povedané, ak odsúdenému bol uložený peňažný trest a odsúdený tento peňažný

trest vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, na základe čoho došlo k zahladeniu

uloženého peňažného trestu, v dôsledku ktorého sa na odsúdeného hľadí ako keby nebol

odsúdený, nemožno odsúdenému odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že uložený

peňažný trest mu bol zahladený, keďže by tým došlo k zásahu do podstaty a zmyslu

základného práva na súdnu ochranu.».

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd vo veci sp. zn. PLz.

z 18. marca 2015 vyslovil záver:

„Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest

vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len

z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom

a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu

odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na

súdnu ochranu.“

19. Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

K výkladu právnych predpisov v generálnej rovine ústavný súd už judikoval, že „Výklad

právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva.

Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného práva sťažovateľa

garantovaného v ústave. V takomto prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý by

základné právo nielenže neporušoval, ale naopak, garantoval“ (), pričom

vo vzťahu k aplikácii uviedol, že „V situácii, keď právnu normu

možno vysvetľovať dvomi spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s

a medzinárodnými dohovormi podľa a druhý výklad je s nimi v nesúlade,

nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy

určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ()“,

(), ako aj konštatoval, že „všeobecné výkladové pravidlo uvedené v čl. 152

ods. 4 je možné uplatniť iba u všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou

silou nižšou ako sama“(). Článkom 152 ods. 4 sa vytvára právny

základ pre pravidlo „Zákony sa vysvetľujú pomocou . sa nevysvetľuje

pomocou zákonov s výnimkou vzťahov, v ktorých výslovne odkazuje

na podrobnejšiu úpravu zákonom.“ ( – komentár, druhé

prepracované vydanie, február 2007, Ján Drgonec, s. 1143). Inými slovami, „K prvkom

implikovaným v ústavnom princípe právneho štátu sa radí taká interpretácia a aplikácia

práva, pri ktorej sa okrem formálnych znakov právnej úpravy rešpektuje aj obsah právnej

úpravy. Identifikácia obsahu právnej úpravy by sa mala začať určením účelu právnej

normy.“ ( – komentár, druhé prepracované vydanie,

február 2007, Ján Drgonec, s. 16).

20. «Ustanovenie čl. 152 ods. 4 má povahu generálneho príkazu adresovaného

všetkým subjektom, ktoré vo svojej činnosti interpretujú a aplikujú pramene práva. Toto

ustanovenie neurčuje subjekty, ktoré sa pri výklade a uplatnení všeobecne záväzných

právnych predpisov majú správať podľa čl. 152 ods. 4. ... V právnom štáte možno rozumne

očakávať a vyžadovať, aby orgány štátu, rovnako ako všetky ostatné orgány verejnej moci,

ale aj subjekty súkromného práva (fyzické osoby a právnické osoby) pri výklade a uplatnení

všeobecne záväzného právneho predpisu postupovali v súlade s . Preto príkaz

čl. 152 ods. 4 zaväzuje každého, subjekty verejného aj súkromného práva. ... príkaz čl. 152

ods. 4 zakladá povinnosť orgánov verejnej moci postupovať podľa čl. 152 ods. 4 ex offo.

Predpokladom uplatnenia čl. 152 ods. 4 v činnosti orgánu verejnej moci teda nie je

„uplatnenie nároku“ oprávnenou osobou s voliteľnými právnymi účinkami, pri ktorých ten,

kto požiada, aby sa voči nemu konalo v súlade s čl. 152 ods. 4, má právo vyžadovať

dodržanie ústavného príkazu, kým ten, kto výslovne nepožiada o rešpektovanie príkazu

, nezíska oprávnenie na postup podľa .» (Ústava

Slovenskej republiky – komentár, druhé prepracované vydanie, február 2007, Ján Drgonec,

s. 1144).

21. Ak teda zákonodarca prejavil vôľu poskytnúť v dovolacom konaní korekciu

nielen vymedzených hmotnoprávnych a procesnoprávnych chýb pri

realizácii trestnoprávnej represie, ale aj na to nadväzujúcej požiadavky ochrany tých

základných práv a slobôd, ktoré môžu byť takýmito chybami dotknuté, je potrebné takúto

požiadavku rešpektovať a aj cestou prednosti ústavne konformného výkladu zohľadniť

v rozhodovacej činnosti príslušného orgánu verejnej moci v posudzovanom prípade

najvyšším súdom. Ústavný súd, opierajúc sa o svoje východiská (bod 16, 19 a 20, pozn.)

a riadiac sa záväzným právnym názorom vysloveným v zjednocujúcom stanovisku pléna

(bod 18, pozn.), sa stotožňuje s argumentačnými námietkami sťažovateľa (pozri bod 3.1,

pozn.) a konštatuje, že najvyšší súd, rozhodujúc o sťažovateľom podanom dovolaní,

postupoval reštriktívne a nevykonal ústavne súladný výklad príslušných ustanovení

, keď svoj záver o odmietnutí sťažovateľom podaného dovolania založil

na závere o vykonaní uloženého peňažného trestu a zahladení sťažovateľovho odsúdenia,

čím tak porušil sťažovateľom označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny.

22. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie... Podľa § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením,

ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

23. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. februára 2015. Na základe konštatovania porušenia ústavnosti v danej

veci v dôsledku vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a listiny ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. februára 2015 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na nové konanie (bod 2 výroku

tohto nálezu).

24. Ústavný súd, riadiac sa princípom sebaobmedzenia a zdržanlivosti (,

, ) nepovažoval za vhodné ani účelné zaoberať sa ďalšími

sťažovateľom predostretými námietkami (pozri bod 3.2, pozn.) smerujúcimi voči uzneseniu

krajského súdu sp. zn. z 2. októbra 2013 vrátane sťažovateľom označeného

práva na prezumpciu neviny podľa čl. 40 ods. 2 listiny, pretože práve z dôvodu zrušenia

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenia veci na ďalšie konanie má najvyšší

súd nielen možnosť, ale aj povinnosť v rozumne dostatočnej miere vysporiadať sa opätovne

aj s týmito námietkami sťažovateľa a následne o nich rozhodnúť v rámci dovolacieho

konania. V tejto súvislosti ústavný súd podčiarkuje, že predstavuje ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Z uvedených dôvodov

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu.

25. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom. Podľa

ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa

výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti

uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu

v súlade s ich vyčíslením jeho právnym zástupcom za dva úkony právnej služby (prevzatie

a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku odporcu) v súlade s § 1

ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to

každý úkon po 139,83 € + režijný paušál vo výške 8,39 € v roku 2015 + DPH vo výške

29,64 €, čo v súhrne predstavuje sumu 355,72 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia

je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho priadku).

26. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2015