Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 114/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2015 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra

Dobríka o prijatej sťažnosti ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Kašubom, Advokátska kancelária,

Holubyho 51, Martin, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. mája 2013

takto

rozhodol:

Základné právo , na súdnu ochranu zaručené v čl.

46 ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. mája 2013 p o r u š e n é b o l i .

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. mája

2013 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý

, uhradiť trovy konania v sume 424,16 € (slovom štyristodvadsaťštyri eur a šestnásť

centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Kašubu, Advokátska kancelária,

Holubyho 51, Martin, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. 11 z 8. apríla 2015 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. mája 2013

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Špecializovaného

trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“) č. k. 1915

zo 16. novembra 2011 uznaný vinným zo spáchania trestného činu prijímania úplatku a inej

nenáležitej výhody podľa v znení

neskorších predpisov účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „“), za čo bol

podľa odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere dva

roky, ktorého výkon bol podľa a

podmienečne odložený na skúšobnú dobu 3 roky. Podľa

za použitia s poukazom na ,

ktorým sa menia zákony v oblasti trestného práva v súvislosti so zavedením meny euro

v Slovenskej republike, bol sťažovateľovi uložený peňažný trest vo výmere 90 378 Sk,

2

v prepočte 3 000 €. Napokon špecializovaný súd podľa

ustanovil pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest

odňatia slobody na 3 mesiace.

Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 31. mája 2012 rozhodol tak, že ho podľa § 319 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) ako nedôvodné zamietol.

Uznesenie najvyššieho súdu z 31. mája 2012 sťažovateľ napadol dovolaním

z 24. septembra 2012.

Následne v tejto trestnej veci špecializovaný súd uznesením č. k. PK

1997 z 29. januára 2013 rozhodol, že sťažovateľ je účastný amnestie prezidenta Slovenskej

republiky z 2. januára 2013 uverejnenej pod č. , na základe čoho bol

sťažovateľovi odpustený právoplatne uložený trest odňatia slobody, ktorého výkon bol

podmienečne odložený, s účinkom, že sa na neho hľadí, ako keby nebol odsúdený. V tejto

súvislosti listom č. k. PK 2001 z 25. februára 2013 špecializovaný súd vyzval

sťažovateľa na oznámenie jeho stanoviska, či naďalej trvá na podanom dovolaní. Na výzvu

sťažovateľ reagoval oznámením, že na dovolaní trvá v celom rozsahu.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 30. mája 2013 mimoriadny opravný

prostriedok sťažovateľa podľa odmietol ako neprípustný,

lebo smeroval proti svojimi účinkami neexistujúcemu odsudzujúcemu rozhodnutiu, proti

ktorému nie je možné v zmysle ustanovení a dovolanie

podať. Dovolací súd pritom vychádzal zo zákonnej fikcie neodsúdenia sťažovateľa

predpokladanej v ustanovení a a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), t. j.

zahladenie odsúdenia sťažovateľa vykonaním peňažného trestu a amnestiou prezidenta

Slovenskej republiky vzťahujúcou sa na sťažovateľovi uložený podmienečný trest odňatia

slobody.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd uznesením z 30. mája 2013 porušil jeho

základné právo na súdnu ochranu zaručené v a právo na spravodlivé

súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tým, že „jeho rozhodnutie... je

v značnej miere arbitrárne a svojvoľné. Ak zahladeniu odsúdenia napr. amnestiou v zmysle

ustanovenia § 92 ods. 5 Tr. zák., ale aj zaplatením peňažného trestu v zmysle ustanovenia

§ 92 ods. 2 Tr. zák., priznáva prostredníctvom dobrodenia zákonodarcu... účinky zániku

odsudzujúceho rozhodnutia, nie je zrejmé, prečo vo svojom rozsudku sp. zn.:

16. 03. 2011 vyslovil porušenie zákona právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn.: zo dňa 15. 06. 2010 a tento zrušil. V tomto konaní išlo o dovolanie

obvineného, ktorý po doručení napadnutého rozsudku Krajského súdu v Žiline zaplatil

peňažný trest... Aj na jeho osobu sa teda vzťahovala rovnaká argumentácia... údajne

neexistujúceho odsudzujúceho rozhodnutia. Každý obvinený po právoplatnosti

odsudzujúceho rozsudku zaplatí peňažný trest pre hrozbu nariadenia náhradného trestu

odňatia slobody... No nikdy to neznamenalo, že rozhodnutie sa pre túto skutočnosť stalo

nespôsobilým pre podanie dovolania... Prečo v tejto veci odsudzujúce rozhodnutie aj

naďalej existovalo, resp. bolo spôsobilé byť predmetom pozitívneho dovolacieho

rozhodnutia pre dovolateľa, a v mojej veci nie? V oboch prípadoch účinky odsúdenia

spočívajúce v zmenšení majetku, teda v zásahu do majetkovej sféry jednotlivca, naďalej

trvajú a nestrácajú sa zahladením. ...je zrejmé, že dovolací súd nerozhoduje rovnako pri

posudzovaní účinkov zahladenia odsúdenia... Nie je mi známe jediné rozhodnutie..., kde by

zahladenie odsúdenia... malo za následok samo osebe odmietnutie dovolania podľa

ustanovenia ..

K amnestii prezidenta môžem uviesť len toľko, že na mojej osobe neleží žiadna

zodpovednosť za jej udelenie... Určite nie je... jej účelom spôsobovať odopretie práva na

mimoriadny opravný prostriedok...“.

Sťažovateľ je presvedčený, že «Zahladenie odsúdenia nemá silu zmeniť vinu

vyslovenú právne relevantným spôsobom. Navyše, túto silu nemá ani v inej, hoci dovolacím

súdom tvrdenej rovine. Tu je dovolací súd usvedčovaný z neznalosti zákona a zásada iura

novit curia neplatí. Ako mám preukazovať stav svojej bezúhonnosti pri prijímaní 4

do zamestnania, čo by podľa názoru dovolacieho súdu malo byť „zaručené“, keď som lekár

a na výkon lekárskeho povolania sa vzťahuje o. i. aj ustanovenie § 31 ods. 1 písm. d)

v spojení s ustanovením ,

[správne má byť , pozn.] o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,

zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctva a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení? Teda zahladenie odsúdenia nemá

v mojom prípade ani tie účinky, ktoré mu pripisuje dovolací súd.».

Sťažovateľ zastáva názor, že dovolací súd mu napriek tomu, že sa svojho „ústavného

práva domáhal v medziach zákona, uprel právo na prístup k súdu a na spravodlivé

prejednanie veci môjho dovolania. Nie je mi zrejmé, akým výkladom právnej normy dospel

dovolací súd k záveru, že dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie

nie je prípustné, pokiaľ úplne zrejme ide o dovolanie proti rozhodnutiu v zmysle ust. § 368

ods. 2 písm. h) . Toto rozhodnutie predsa stále existuje, a je takej povahy, že proti

nemu podľa zákona právo podať dovolanie je prípustné. Jeho povahu prezident nezmenil.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že:

„Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa 30. 05. 2013 porušené boli.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa

30. 05. 2013 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súd Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

v sume 275,94, EUR... na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. Vladimíra Kašubu, advokáta, so sídlom Holubyho ul. č. 51, 036 01

Martin... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Predsedníčka najvyššieho súdu prípisom č. k. zo 7. mája 2015

predložila vyjadrenie predsedu vo veci konajúceho senátu „TdoV“ k prijatej sťažnosti,

v ktorom okrem iného uviedol:

„Ústavnú sťažnosť... považujem za vecne neopodstatnenú a napriek jej prijatiu

na ďalšie konanie ju navrhujem odmietnuť...

S tvrdeniami sťažovateľa prezentovanými v ústavnej sťažnosti sa nestotožňujem.

Rozhodnutie dovolacieho súdu považujem za vecne správne, náležite odôvodnené

a vnútorne konzistentné, ktoré plne rešpektuje rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v danej otázke...

V sú uvedené rozhodnutia, proti ktorým je možné podať

dovolanie, ak neustanovuje inak. Pod písm. a) sa uvádza rozsudok

a trestný rozkaz bez bližšej špecifikácie. V nadväznosti na ďalšie ustanovenia Trestného

poriadku je zrejmé, že sa má na mysli odsudzujúci, ako aj oslobodzujúci rozsudok, pričom

odsudzujúcim rozsudkom v zmysle až je taký, ktorý obsahuje výrok

o vine páchateľa a ak nedošlo k upusteniu od potrestania, výrok o treste a prípadne ďalšie

výroky o náhrade škody, ochrannom opatrení. Pod pojmom odsudzujúci rozsudok je

potrebné rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa na páchateľa

hľadí ako na odsúdeného.

V posudzovanom prípade došlo u obvineného

k zahladeniu odsúdenia v zmysle § 92 ods. 2, ods. 5 Tr. zák. Dovolací súd rozhodol

o dovolaní, berúc do úvahy najmä rovnosť strán a stabilitu právnych vzťahov. Vzhľadom na

zákonnú fikciu neodsúdenia ( Tr. zák.), z ktorej nepripúšťa pre

tento prípad výnimku (ako v prípade uvedenom v § 61 ods. 7 Tr. zák.), považoval

rozhodnutie právne za neexistujúce, proti ktorému nie je možné podať dovolanie. Ide pritom

o ustálenú rozhodovaciu prax všetkých senátov najvyššieho súdu.

Pripomíname, že by nebolo ani žiaduce, aby v prípade, keď páchateľ bol právoplatne

odsúdený a došlo už aj k účinkom zahladenia odsúdenia, mohol generálny prokurátor alebo

minister spravodlivosti podať dovolanie v neprospech tejto osoby (a napríklad žiadať

na základe revízie použitej právnej kvalifikácie o sprísnenie pôvodne uloženého trestu).

Dobrodenie, ktoré zákonodarca dáva v podobe bezúhonnosti, na základe fikcie osoby,

ktorej odsúdenie bolo zahladené, by strácalo svoj zmysel.

Rovnosť strán v konaní a záujem na stabilite právnych vzťahov však predpokladá aj

opak, a síce, že ani na základe dovolania obvineného (alebo podaného v prospech

6

obvineného) nie je možné právoplatné odsúdenie s dôsledkami následne nastalej fikcie

neodsúdenia meniť.

Zákonná zmena, ktorá by v prípade, ak sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol

odsúdený, umožňovala dovolanie podať len v prospech obvineného, bola zástupcami

najvyššieho súdu navrhnutá v komisii pre novelizáciu a Trestného

poriadku...

De lege lata zastávame právny názor, že následky zahladenia odsúdenia na základe

rozhodnutia súdu alebo zákonnej fikcie platia generálne a nevzťahujú sa len na prípad,

v ktorom zákon také účinky pre použitie určitého inštitútu výslovne neguje...

Ak sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený a taký účinok nastal u všetkých

trestov uložených právoplatným rozsudkom alebo trestný rozkazom, dotknuté rozhodnutie

nemožno preskúmať v dovolacom konaní a dovolací súd dovolanie, ktoré bolo podané

napriek účinkom zahladenia odsúdenia u napadnutého rozhodnutia, odmietne podľa § 382

písm. f) .“

Predsedníčka najvyššieho súdu zároveň oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania o prijatej sťažnosti.

K vyjadreniu predsedu konajúceho senátu najvyššieho súdu sťažovateľ (jeho právny

zástupca) zaujal listom z 21. mája 2015 takéto stanovisko:

«Podstatou stanoviska je opakovanie argumentácie sťažnosťou napadnutého

uznesenia sp. zn.: zo dňa 30. mája 2013, pre ktoré považuje Najvyšší súd

Slovenskej republiky moju sťažnosť za vecne neopodstatnenú. Mám zato, že som uvedenú

argumentáciu vyvrátil už dôvodmi, o ktoré opieram podanú sťažnosť... Najvyšší súd

Slovenskej republiky však naviac poukazuje na svoje viaceré rozhodnutia... a na

rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: z 22. mája 2014.

Nie je však zrejmé, prečo sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nezameral na vlastný

rozsudok sp. zn.: zo dňa 16. marca 2011, ktorým som v podanej sťažnosti

argumentoval. Z toho rozsudku je úplne zrejmé, že Najvyšší súd Slovenskej republiky

nevidel v zahladenom odsúdení... prekážku meritórneho rozhodnutia a to v prospech

odsúdeného. Takéto rozdiely v rozhodovaní neprispievajú k presvedčivosti a váhe súdnych

rozhodnutí...

Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky neargumentuje vlastným rozhodnutím

sp. zn.: zo dňa 14. mája 2013, ktoré stálo na identickej argumentácii

a dôvodoch ako aj doručené stanovisko zo dňa 4. mája 2015. Toto rozhodnutie však bolo

druhým výrokom nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.:

zo dňa 15. apríla 2015 zrušené a to ako následok porušenia základného práva na súdnu

ochranu... a práva na spravodlivé súdne konanie... ...dôvody, ktoré viedli k vydaniu nálezu

dňa 15. apríla 2015, sú použiteľné podľa môjho názoru aj pre potreby

rozhodnutia o mojej sťažnosti.

...Dňa 18. marca 2015 Ústavný súd Slovenskej republiky… prijal uznesením

stanovisko vo veci vedenej pod sp. zn.: PLz. , nasledovného znenia:

„Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest, a ktorý tento uložený peňažný trest

vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len

z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom

a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu

odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva

na súdnu ochranu“...

Dôvody podanej sťažnosti sa podľa môjho názoru čiastočne prelínajú z odôvodnením

uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. marca 2015 sp. zn.: PLz. ÚS

4/2015... Účinky v zmysle ustanovenia § 93 ods. 1 Tr. zák. sú spoločné pre zahladenie

odsúdenia bez ohľadu na to, čo viedlo k zahladeniu (výkon trestu, súdne rozhodnutie,

rozhodnutie prezidenta republiky, teda § 92 Tr. zák. v jeho celosti)...

Vzhľadom k vyššie uvedenému teda trvám na podanej sťažnosti a oproti pôvodne

navrhovanému výroku o náhrade trov konania, tento mením v súvislosti s podaným

vyjadrením tak, že navrhujem priznať mi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 424,16,

EUR..., ktorú bude Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet môjho

právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Kašubu..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.»

Rovnako sťažovateľ vyslovil súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

8

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , , , ).

Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. 11

z 8. apríla 2015 prijal na ďalšie konanie, je namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. mája 2013,

ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa ako také, ktoré

bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a to z dôvodu, že

sťažovateľovo odsúdenie bolo zahladené jednak na základe vykonania uloženého peňažného

trestu jeho zaplatením [ v spojení s nového ]

a jednak na základe rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o amnestii z 2. januára

2013 uverejneného pod č. ( nového ), ktorým

v čl. I odpustil tresty odňatia slobody právoplatne uložené predo dňom tohto rozhodnutia,

ktorých výkon bol podmienečne odložený, s účinkom, že sa na páchateľa hľadí, ako keby

nebol odsúdený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa judikatúry ústavného súdu (, ) každý má právo na

to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej

právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky

alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli

10

vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho

veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k

reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije

ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna

aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných

práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých

nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto

práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža

kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej

aplikácie jednoduchého práva (m. m. , ). Inými slovami,

v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa nie je úlohou

ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa,

nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob,

akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniu

a príslušných medzinárodných zmlúv.

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd pri posudzovaní podaného mimoriadneho opravného

prostriedku pochybil, ak ho vyhodnotil ako neprípustný z dôvodu, že odsúdenie sťažovateľa

bolo zahladené, v dôsledku čoho sa na neho hľadelo, ako keby nebol odsúdený.

Ústavný súd k problematike (ne)prípustnosti dovolania proti právoplatnému

konečnému rozhodnutiu v trestnom konaní po zahladení odsúdenia páchateľa trestného činu

prijal uznesením č. k. PLz. 11 z 18. marca 2015 zjednocujúce stanovisko,

z ktorého vyplýva, že „Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento

uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo

podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým

neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k

obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu

základného práva na súdnu ochranu.“.

Aj keď plénum ústavného súdu citované zjednocujúce stanovisko prijalo v súvislosti

s odmietnutím dovolania ako neprípustného z dôvodu zahladenia odsúdenia iba na základe

vykonania peňažného trestu, rovnaké východiská platia aj vo vzťahu k zahladeniu odsúdenia

na základe rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o odpustení trestu a zahladení

odsúdenia formou amnestie. V tejto okolnosti vzhľadom na povahu preskúmavanej otázky

nemožno vidieť odlišnosť vylučujúcu rovnaký prístup k posúdeniu tejto záležitosti, preto

ústavný súd vychádzal pri svojom rozhodovaní z už uvedených záverov.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn.

z 30. mája 2013, ktorým podľa dovolanie sťažovateľa

proti uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. z 31. mája 2012

odmietol, uviedol okrem iného tieto relevantné skutočnosti:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky… konštatuje, že dovolanie bolo podané

oprávnenou osobou ( ), v zákonnej lehote a na mieste, kde

možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (, ), ale

súčasne aj to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je

zrejmé, že bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné § 382

písm. f)...

Prezident Slovenskej republiky v zmysle Slovenskej

republiky odpúšťa a zmierňuje tresty uložené súdmi v trestnom konaní a zahládza odsúdenie

formou individuálnej milosti alebo amnestie. Podľa § 92 ods. 5 Tr. zák. odsúdenie sa

zahladzuje, ak to nariadi prezident Slovenskej republiky na základe svojho práva zahládzať

odsúdenie formou milosti alebo amnestie. Ak bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa na

páchateľa, ako keby nebol odsúdený (§ 93 ods. 1 Tr. zák.).

Špecializovaný trestný súd v Pezinku. uznesením z 29. januára 2013, sp. zn. PK 2 T

10/2009, podľa rozhodol, že obvinený , je

účastný amnestie prezidenta Slovenskej republiky z 2 januára 2013, uverejnenej pod

č. Podľa článku I rozhodnutia o amnestii mu odpustil právoplatne uložený trest 12

odňatia slobody, ktorého výkon mu bol podmienečne odložený, s účinkom, že sa na neho

hľadí, ako keby nebol odsúdený... Vzhľadom nato, že obvinený sťažnosť proti predmetnému

uzneseniu nepodal, uznesenie o amnestii nadobudlo právoplatnosť 6. februára 2013...

...obvinený , uložený peňažný trest vo výmere 3.000,

Eur zaplatil 14. augusta 2012 zložením uvedenej sumy na účet Špecializovaného trestného

súdu v Pezinku...

Na páchateľa, ktorému bol uložený peňažný trest ako trest samostatný, sa hľadí,

akoby nebol odsúdený, ak trest riadne vykoná, alebo ak sa od jeho výkonu, alebo jeho

zvyšku upustilo § 92 ods. 2, § 32 písm. d) Tr. zák.. Výkonom peňažného trestu sa teda na

obvineného , hľadí, akoby nebol odsúdený.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý znamená vážny prielom

do právoplatnosti a predpokladanej stability konečného a vykonateľného súdneho

rozhodnutia. Jeho zmyslom je, za prísne vymedzených podmienok, náprava procesných

a hmotnoprávnych chýb výslovne uvedených v zákone, ale nie revíziu skutkových zistení

ustálených súdmi prvého a druhého stupňa a na preskúmavanie nimi vykonaného

dokazovania.

Práve preto, že ide o prielom do naznačenej stability konečného a vykonateľného

rozhodnutia na základe tohto mimoriadneho opravného prostriedku za uvedených

podmienok v zákone, dáva sa možnosť dvom hlavným proti sebe stojacím stranám

v trestnom konaní (odhliadajúc od práva ministra spravodlivosti, ktorý nie je stranou

v konaní) prokurátorovi a obvinenému dosiahnuť vyvolanie mimoriadneho konania pred

najvyšším súdom na preskúmanie niektorých právoplatných rozhodnutí. Zákon obmedzuje

možnosť podania dovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom rozsahu, zo

špecificky vymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzeným

rozhodnutiam.

Keďže sa možnosť tohto opravného prostriedku dáva predovšetkým dvom hlavným

proti sebe stojacím stranám v konaní, základným princípom, ktorým sa musí tento inštitút

mimoriadneho opravného prostriedku riadiť, je princíp rovnosti strán a to jednak čo do

možnosti podania tohto opravného prostriedku, tak aj v samotnom procese, v konaní o ňom

pred súdom. Pri dodržaní tejto základnej zásady v trestnom konaní by bolo proti jej zmyslu

i princípu spravodlivosti, aby jedna strana mala možnosť dovolať sa mimoriadnym

opravným prostriedkom konania na najvyššom súde vo veci, v ktorej bol obvinený

amnestovaný, alebo už bol trest vykonaný a zahladený s účinkami, že sa na páchateľa hľadí

akoby nebol odsúdený. Ak by túto možnosť mal obvinený, nutne by musela byť pripustená

i u generálneho prokurátora (odhliadajúc od ministra spravodlivosti, ktorý nie je stranou

v konaní)...

V sú uvedené rozhodnutia, ktorými treba rozumieť, ak tento

zákon neustanovuje inak, ako rozhodnutia..., proti ktorým možno podať dovolanie. Pod jeho

písmenom a) sa uvádza rozsudok a trestný rozkaz, bez bližšej špecifikácie, aký rozsudok sa

má na mysli. V nadväznosti na ostatné ustanovenia o dovolaní i tie,

ktoré sa týkajú rozsudku je zrejmé, že sa má na mysli tak odsudzujúci, ako aj oslobodzujúci

rozsudok.

Odsudzujúcim rozsudkom... treba rozumieť taký, ktorý obsahuje výrok o vine

páchateľa a ak nedošlo k upusteniu od potrestania, výrok o treste a prípadné ďalšie výroky

o náhrade škody, alebo o ochrannom opatrení. Odsudzujúcim rozsudkom teda treba

rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa na páchateľa hľadí ako na

odsúdeného.

Pokiaľ nastávajú, či už priamo na základe zákona, alebo na základe rozhodnutia

súdu, právne dôsledky spojené s fikciou neodsúdenia, t. j., že sa v zmysle zákona hľadí na

páchateľa ako keby odsúdený nebol, potom treba do všetkých dôsledkov právne považovať

za neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie takej osoby, na ktorú sa hľadí akoby odsúdená

nebola.

Predpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je

preto existencia odsúdenia páchateľa. Pokiaľ platí fikcia neodsúdenia, ktorú zákonodarca

spojil s inštitútom zahladenia odsúdenia, nemožno ju chápať podmienene tak, že pre určité

prípady v trestnom konám (ale i mimo neho) platí a pre niektoré nie.

Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia, znamená, okrem

iných dôsledkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby, že vo výpise z registra trestov sa

jej zahladené odsúdenie už neuvádza. V oblasti trestno právnej zanikajú nepriaznivé

následky spojené s odsúdením páchateľa. Treba vychádzať z toho, že neexistuje odsúdenie,

ktoré by bolo dôvodom priťažujúcej okolnosti, alebo recidívy trestnej činnosti. Zahladením

odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže taká osoba preukazovať stav svojej bezúhonnosti. Nie

14

je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímaní do zamestnania, pri

žiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod. uvádzať odsúdenie, ktoré bolo

zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto osobe.

Odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo k obnoveniu takých

právnych vzťahov, ktoré občan nemohol nadobudnúť, alebo sa ich nemohol dožadovať,

pokým existovala prekážka odsúdenia páchateľa.

Keďže v dôsledku toho, že odsúdenie bolo zahladené, môžu vznikať nové právne

vzťahy, ktoré by inak nemohli nastať, ak aby neexistovala podmienka bezúhonnosti, potom

by bolo vážnym zásahom do stability právnych vzťahov, ak by na základe dovolania

niektorej z dvoch hlavných strán v trestnom konaní, alebo dovolania ministra spravodlivosti

bolo možné zvrátiť nový právny stav vznikajúci po udelení amnestie alebo vykonaní trestu

a zahladení odsúdenia spojeného s fikciou neodsúdenia.

Výrazne by sa v takom prípade nepriaznivo vo vzťahu k osobe, u ktorej bolo

odsúdenie zahladené, prejavilo podanie dovolania prokurátorom, alebo ďalším oprávneným

subjektom, v neprospech takejto osoby. Nebolo by žiaduce, aby v takom prípade, keď už

páchateľ vykonal trest a došlo aj k zahladeniu odsúdenia, aby generálny prokurátor,

eventuálne minister spravodlivosti, mohol podávať tento mimoriadny opravný prostriedok

v neprospech obvineného, smerujúceho k zhoršeniu jeho postavenia a umožniť tak otvorenie

takého trestno právneho vzťahu, ktorý už bol ukončený a zvrátiť tak priaznivé dôsledky pre

páchateľa spočívajúce v tom, že sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený. Dobrodenie, ktoré

dáva zákonodarca v podobe bezúhonnosti, na základe fikcie neodsúdenia osoby, u ktorej

bolo odsúdenie zahladené, by strácalo svoj zmysel.

Rovnosť strán v konaní a záujem na stabilite právnych vzťahov však predpokladá

aj opak, že ani na základe dovolania obvineného nie je možné právoplatné a už aj vykonané

a zahladené odsúdenie s dôsledkami fikcie neodsúdenia, meniť.

Preto ak nastal zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu stav zahladenia

odsúdenia, ktorý má znamenať, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, jeho

dôsledkom musí byť i to, že žiaden zo subjektov oprávnených na podanie dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku, už ho nemôže podať.

V predmetnom prípade vychádzajúc z danej zákonnej fikcie neodsúdenia obvineného

(§ 93 ods. 1 Tr. zák.), predpokladanej v ustanovení § 92 ods. 2, ods. 5, § 32 písm. d) Tr.

zák., ktorý sa v posudzovanej veci aplikoval, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozhodol tak, že podľa odmietol dovolanie obvineného

, ako neprípustné, lebo smeruje proti svojimi účinkami neexistujúcemu

odsudzujúcemu rozhodnutiu, proti ktorému nie je možné v zmysle a

dovolanie podať.“

Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že v obdobnej veci už rozhodol

nálezom z 15. apríla 2015 v sťažovateľom spomenutom konaní vedenom ústavným súdom

pod sp. zn. , ktorého predmetom bol prieskum uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. zo 14. mája 2013 založeného na v podstate totožnej argumentácii, akú

použil aj v aktuálne napadnutom uznesení z 30. mája 2013 (sp. zn. ).

Výsledkom uvedeného konania pred ústavným súdom bolo zrušenie rozhodnutia

najvyššieho súdu kvôli jeho zásahu do základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie sťažujúcej sa fyzickej osoby.

Pretože označený nález sp. zn. z 15. apríla 2015 vychádzajúci

zo záverov zjednocujúceho stanoviska prijatého uznesením č. k. PLz. 11

z 18. marca 2015 sa načrtnutej problematike venoval vyčerpávajúcim spôsobom, ústavný

súd aj v tejto veci zopakuje v ňom prijaté závery.

Akceptovateľné je teda tvrdenie najvyššieho súdu, že zákon obmedzuje možnosť

podania dovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom rozsahu,

zo špecificky vymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzeným

rozhodnutiam. Taktiež sa ústavný súd stotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu,

pokiaľ ide o vymedzenie podstaty a účelu inštitútu dovolania. Precizovanie podmienok,

dôvodov, ako aj okruhu osôb oprávnených podať dovolanie je prejavom faktu, že dovolanie

predstavuje mimoriadny opravný prostriedok, ktorého možnosť uplatnenia má byť

v porovnaní s riadnymi opravnými prostriedkami podstatne užšia, keďže dovolanie

a rozhodnutie o ňom spravidla narúša stabilitu konečného a vykonateľného,

resp. v niektorých prípadoch už aj vykonaného rozhodnutia súdu. Vzhľadom na zákonom

16

podrobne vymedzené podmienky, dôvody, ako aj okruh osôb oprávnených podať dovolanie

je v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania, aby v aplikačnej súdnej praxi

dochádzalo k akejkoľvek ďalšej redukcii zákonom ustanovených podmienok, dôvodov

a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.

Najvyšší súd argumentuje tým, že priznanie práva podať dovolanie odsúdenému,

u ktorého nastali účinky zahladenia odsúdenia, by bolo v rozpore s princípom rovnosti

procesných strán, keďže ak by túto možnosť mal odsúdený, nutne by musela byť pripustená

aj u generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).

V dôsledku toho by generálny prokurátor mohol podať odvolanie aj v neprospech

odsúdeného, smerujúceho k zhoršeniu jeho postavenia. To by následne umožňovalo

otvorenie trestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený, a zvrátenie priaznivých dôsledkov

pre odsúdeného spočívajúcich v tom, že sa na neho hľadí, ako by nebol odsúdený.

Takúto argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať práve za redukciu zákonom

ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.

Legalizujúcim dôvodom takejto redukcie nemôže byť argumentácia založená

na rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, pretože neexistuje legitímny dôvod ani

cieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany,

v danom prípade priznať právo podať dovolanie aj proti rozhodnutiu, ktoré vykazuje

nezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohto

procesného práva vo svojich dôsledkoch znamená naplnenie, a nie popretie podstaty

princípu rovnosti procesných strán.

Neprípustnosť dovolania podaného odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest alebo

ktorému bol trest odpustený na základe rozhodnutia o amnestii, nemožno bez ďalšieho

vyvodzovať ani z explicitného znenia príslušných ustanovení

vzťahujúcich sa na dovolanie. Rozhodnutím, ktorým bola vec právoplatne skončená, je

okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest.

Ústavne neudržateľným je právny záver najvyššieho súdu, že odsudzujúcim

rozsudkom treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa

na páchateľa hľadí ako na odsúdeného.

Na rozdiel od názoru najvyššieho súdu, že je potrebné do všetkých dôsledkov právne

považovať za neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie takej osoby, na ktorú sa hľadí, ako by

odsúdená nebola, a že predpokladom na podanie dovolania ako mimoriadneho opravného

prostriedku je existencia odsúdenia páchateľa, je ústavný súd presvedčený, že z hľadiska

prípustnosti podania dovolania je bez významu, či sa v dôsledku zahladenia odsúdenia hľadí

na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola, keďže z hľadiska prípustnosti

podania dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce rozhodnutie a či toto

odsudzujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Inak povedané, podmienkou podania

dovolania je existencia už samotného odsúdenia páchateľa – podmienkou nie je absencia

zahladenia odsúdenia spojená so zákonnou fikciou neodsúdenia. Fikcia neodsúdenia

sťažovateľa vyplýva z vykonania peňažného trestu a odpustenia podmienečne odloženého

trestu odňatia slobody uložených na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku,

pričom odopretím práva podať dovolanie proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu by

nebolo možné naplniť deklarovaný účel inštitútu dovolania, ktorým je odstrániť účinky

založené nezákonným právoplatným rozhodnutím.

Nemožno sa bez výhrad stotožniť ani so závermi najvyššieho súdu týkajúcimi sa

preukazovania stavu bezúhonnosti sťažovateľa. Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou

fikciou neodsúdenia nezakladá zánik všetkých nepriaznivých účinkov spojených

s odsúdením páchateľa, pretože tieto nemožno obmedzovať výlučne na skutočnosť,

že vo výpise z registra trestov sa páchateľovi zahladené odsúdenia neuvádzajú, keďže

účinky spojené s vykonaným a zahladeným trestom vo vzťahu k odsúdeniu zostávajú

zachované vo forme záznamu v odpise z registra trestov. Práve odpis z registra trestov bez

evidovaného odsúdenia páchateľa je zákonnou podmienkou a predpokladom na plné

uplatnenie subjektívnych práv páchateľa.

18

Vykonaný a zahladený trest postihuje páchateľa aj sekundárne, keď už samotné

právoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľ uznaný za vinného a bol mu uložený trest,

zakladá pre poškodeného právny titul na uplatnenie práva na náhradu škody v civilnom

konaní (pokiaľ náhrada škody nebola poškodenému priznaná už v trestnom konaní).

Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že so zahladením odsúdenia páchateľa

nezanikajú ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr. strata

vážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34 ods. 1

okrem iného aj vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, ktorý

je naplnený už právoplatným uložením trestu, pričom jeho vykonaním a následným

zahladením tieto účinky nezanikajú, a nie sú ani automaticky reparované.

Osobitne je potrebné zdôrazniť, že aj v zmysle judikatúry samotných všeobecných

súdov zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba

skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný

čin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa na páchateľa hľadí, ako by nebol odsúdený,

nelikviduje samotný fakt spáchania činu, nebráni tomu, aby súd pri hodnotení osoby

páchateľa v neskoršom trestnom konaní pre iný trestný čin prizeral na skutočnosť,

že páchateľ spáchal trestný čin, a aby z toho vyvodil príslušné závery z hľadiska sklonu

páchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestným

zákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť tejto skutočnosti je však zásadne

menšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol odsúdený (R 10/1974).

Účinky spojené s uloženým a zahladeným trestom postihujú odsúdeného v možnosti

uplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnych vzťahov a možnosť podať dovolanie v

danom prípade predstavuje výkon základného práva na súdnu ochranu, pričom právnym

poriadkom umelo konštruovaná skutočnosť – fikcia neodsúdenia, nemôže uprieť či

znemožniť odsúdenému prístup k mimoriadnemu opravnému prostriedku, ktorého prípadné

vyhodnotenie ako dôvodného a oprava vymedzených procesných a hmotnoprávnych chýb

môže následne v konečnom dôsledku vyústiť do oslobodenia odsúdeného – tzn. preukázania

nespáchania trestného činu.

Odopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho v dôsledku

či už vykonania uloženého peňažného trestu alebo odpustenia uloženého podmienečne

odloženého trestu odňatia slobody rozhodnutím o amnestii hľadí, ako keby nebol odsúdený,

neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania obmedzuje

prístup odsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva

na súdnu ochranu.

Z týchto dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu zaručeného v , ako aj jeho práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. mája 2013 (bod 1 výroku nálezu).

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na

súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie, bolo namieste využitie právomoci

podľa , preto napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je

vykonateľné jeho doručením ( ).

III.

20

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli

v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom, a ktoré jeho právny zástupca vyčíslil

na sumu 424,16 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a jeho hotových výdavkov, a vychádzal

pritom z ustanovení § 1 ods. 3, § 9 ods. 1, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 15 písm.

a) a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo veciach

zastupovania pred ústavným súdom vykonaný v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijného

paušálu predstavuje 7,81 €. Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015 je základná

sadzba tarifnej odmeny stanovená v sume 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.

Za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013 (prevzatie a príprava právneho

zastúpenia z 24. júla 2013 a podanie sťažnosti ústavnému súdu z 26. júla 2013) a jeden úkon

právnej služby vykonaný v roku 2015 (stanovisko z 21. mája 2015 k vyjadreniu najvyššieho

súdu) patrí sťažovateľovi náhrada trov jeho právneho zastúpenia v celkovej výške 424,18 €

vrátane režijného paušálu.

Pretože sťažovateľom (jeho právnym zástupcom) vyčíslené trovy právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom predstavujú 424,16 €, ústavný súd priznal

sťažovateľovi ( ) náhradu trov konania v ním

požadovanej sume.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia (bod 3 výroku rozhodnutia).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015

22