Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 114/2015
PDF · 568.69 KB
No categories available
III. ÚS 114/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2015 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra
Dobríka o prijatej sťažnosti ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Kašubom, Advokátska kancelária,
Holubyho 51, Martin, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV 5/2013 z 30. mája 2013
takto
rozhodol:
Základné právo , na súdnu ochranu zaručené v čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV 5/2013 z 30. mája 2013 p o r u š e n é b o l i .
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV 5/2013 z 30. mája
2013 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý
, uhradiť trovy konania v sume 424,16 € (slovom štyristodvadsaťštyri eur a šestnásť
centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Kašubu, Advokátska kancelária,
Holubyho 51, Martin, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 114/2015 11 z 8. apríla 2015 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 TdoV 5/2013 z 30. mája 2013
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Špecializovaného
trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“) č. k. PK–2 T 10/2009 1915
zo 16. novembra 2011 uznaný vinným zo spáchania trestného činu prijímania úplatku a inej
nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný zákon“), za čo bol
podľa § 160a ods. 1 Trestného zákona odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere dva
roky, ktorého výkon bol podľa § 58 ods. 1 písm. a) a § 59 ods. 1 Trestného zákona
podmienečne odložený na skúšobnú dobu 3 roky. Podľa § 160a ods. 1 Trestného zákona
za použitia § 53 ods. 1 Trestného zákona s poukazom na § 438b zákona č. 498/2008 Z. z.,
ktorým sa menia zákony v oblasti trestného práva v súvislosti so zavedením meny euro
v Slovenskej republike, bol sťažovateľovi uložený peňažný trest vo výmere 90 378 Sk,
2
v prepočte 3 000 €. Napokon špecializovaný súd podľa § 54 ods. 3 Trestného zákona
ustanovil pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest
odňatia slobody na 3 mesiace.
Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom najvyšší súd
uznesením sp. zn. 5 To 3/2012 z 31. mája 2012 rozhodol tak, že ho podľa § 319 zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) ako nedôvodné zamietol.
Uznesenie najvyššieho súdu z 31. mája 2012 sťažovateľ napadol dovolaním
z 24. septembra 2012.
Následne v tejto trestnej veci špecializovaný súd uznesením č. k. PK 2 T 10/2009
1997 z 29. januára 2013 rozhodol, že sťažovateľ je účastný amnestie prezidenta Slovenskej
republiky z 2. januára 2013 uverejnenej pod č. 1/2013 Z. z., na základe čoho bol
sťažovateľovi odpustený právoplatne uložený trest odňatia slobody, ktorého výkon bol
podmienečne odložený, s účinkom, že sa na neho hľadí, ako keby nebol odsúdený. V tejto
súvislosti listom č. k. PK 2 T 10/2009 2001 z 25. februára 2013 špecializovaný súd vyzval
sťažovateľa na oznámenie jeho stanoviska, či naďalej trvá na podanom dovolaní. Na výzvu
sťažovateľ reagoval oznámením, že na dovolaní trvá v celom rozsahu.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 TdoV 5/2013 z 30. mája 2013 mimoriadny opravný
prostriedok sťažovateľa podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku odmietol ako neprípustný,
lebo smeroval proti svojimi účinkami neexistujúcemu odsudzujúcemu rozhodnutiu, proti
ktorému nie je možné v zmysle ustanovení § 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadku dovolanie
podať. Dovolací súd pritom vychádzal zo zákonnej fikcie neodsúdenia sťažovateľa
predpokladanej v ustanovení § 92 ods. 2 a 5 a § 32 písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „nový Trestný zákon“), t. j.
zahladenie odsúdenia sťažovateľa vykonaním peňažného trestu a amnestiou prezidenta
Slovenskej republiky vzťahujúcou sa na sťažovateľovi uložený podmienečný trest odňatia
slobody.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd uznesením z 30. mája 2013 porušil jeho
základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé
súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tým, že „jeho rozhodnutie... je
v značnej miere arbitrárne a svojvoľné. Ak zahladeniu odsúdenia napr. amnestiou v zmysle
ustanovenia § 92 ods. 5 Tr. zák., ale aj zaplatením peňažného trestu v zmysle ustanovenia
§ 92 ods. 2 Tr. zák., priznáva prostredníctvom dobrodenia zákonodarcu... účinky zániku
odsudzujúceho rozhodnutia, nie je zrejmé, prečo vo svojom rozsudku sp. zn.: 3 Tdo 6/2011
16. 03. 2011 vyslovil porušenie zákona právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Žiline
sp. zn.: 1 To 47/2010 zo dňa 15. 06. 2010 a tento zrušil. V tomto konaní išlo o dovolanie
obvineného, ktorý po doručení napadnutého rozsudku Krajského súdu v Žiline zaplatil
peňažný trest... Aj na jeho osobu sa teda vzťahovala rovnaká argumentácia... údajne
neexistujúceho odsudzujúceho rozhodnutia. Každý obvinený po právoplatnosti
odsudzujúceho rozsudku zaplatí peňažný trest pre hrozbu nariadenia náhradného trestu
odňatia slobody... No nikdy to neznamenalo, že rozhodnutie sa pre túto skutočnosť stalo
nespôsobilým pre podanie dovolania... Prečo v tejto veci odsudzujúce rozhodnutie aj
naďalej existovalo, resp. bolo spôsobilé byť predmetom pozitívneho dovolacieho
rozhodnutia pre dovolateľa, a v mojej veci nie? V oboch prípadoch účinky odsúdenia
spočívajúce v zmenšení majetku, teda v zásahu do majetkovej sféry jednotlivca, naďalej
trvajú a nestrácajú sa zahladením. ...je zrejmé, že dovolací súd nerozhoduje rovnako pri
posudzovaní účinkov zahladenia odsúdenia... Nie je mi známe jediné rozhodnutie..., kde by
zahladenie odsúdenia... malo za následok samo osebe odmietnutie dovolania podľa
ustanovenia § 382 písm. f) Tr. por...
K amnestii prezidenta môžem uviesť len toľko, že na mojej osobe neleží žiadna
zodpovednosť za jej udelenie... Určite nie je... jej účelom spôsobovať odopretie práva na
mimoriadny opravný prostriedok...“.
Sťažovateľ je presvedčený, že «Zahladenie odsúdenia nemá silu zmeniť vinu
vyslovenú právne relevantným spôsobom. Navyše, túto silu nemá ani v inej, hoci dovolacím
súdom tvrdenej rovine. Tu je dovolací súd usvedčovaný z neznalosti zákona a zásada iura
novit curia neplatí. Ako mám preukazovať stav svojej bezúhonnosti pri prijímaní 4
do zamestnania, čo by podľa názoru dovolacieho súdu malo byť „zaručené“, keď som lekár
a na výkon lekárskeho povolania sa vzťahuje o. i. aj ustanovenie § 31 ods. 1 písm. d)
v spojení s ustanovením § 38 ods. 1 písm. b), ods. 2 zákona NR SR č. 576/2004 Z. z.
[správne má byť zákon č. 578/2004 Z. z., pozn.] o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,
zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctva a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení? Teda zahladenie odsúdenia nemá
v mojom prípade ani tie účinky, ktoré mu pripisuje dovolací súd.».
Sťažovateľ zastáva názor, že dovolací súd mu napriek tomu, že sa svojho „ústavného
práva domáhal v medziach zákona, uprel právo na prístup k súdu a na spravodlivé
prejednanie veci môjho dovolania. Nie je mi zrejmé, akým výkladom právnej normy dospel
dovolací súd k záveru, že dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie
nie je prípustné, pokiaľ úplne zrejme ide o dovolanie proti rozhodnutiu v zmysle ust. § 368
ods. 2 písm. h) Tr. por.. Toto rozhodnutie predsa stále existuje, a je takej povahy, že proti
nemu podľa zákona právo podať dovolanie je prípustné. Jeho povahu prezident nezmenil.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že:
„Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn.: 1 TdoV 5/2013 zo dňa 30. 05. 2013 porušené boli.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1 TdoV 5/2013 zo dňa
30. 05. 2013 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súd Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia
v sume 275,94, EUR... na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. Vladimíra Kašubu, advokáta, so sídlom Holubyho ul. č. 51, 036 01
Martin... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Predsedníčka najvyššieho súdu prípisom č. k. KP 3/2015 23 zo 7. mája 2015
predložila vyjadrenie predsedu vo veci konajúceho senátu „TdoV“ k prijatej sťažnosti,
v ktorom okrem iného uviedol:
„Ústavnú sťažnosť... považujem za vecne neopodstatnenú a napriek jej prijatiu
na ďalšie konanie ju navrhujem odmietnuť...
S tvrdeniami sťažovateľa prezentovanými v ústavnej sťažnosti sa nestotožňujem.
Rozhodnutie dovolacieho súdu považujem za vecne správne, náležite odôvodnené
a vnútorne konzistentné, ktoré plne rešpektuje rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v danej otázke...
V § 368 ods. 2 Tr. por. sú uvedené rozhodnutia, proti ktorým je možné podať
dovolanie, ak Trestný poriadok neustanovuje inak. Pod písm. a) sa uvádza rozsudok
a trestný rozkaz bez bližšej špecifikácie. V nadväznosti na ďalšie ustanovenia Trestného
poriadku je zrejmé, že sa má na mysli odsudzujúci, ako aj oslobodzujúci rozsudok, pričom
odsudzujúcim rozsudkom v zmysle § 163 až § 168 Tr. por. je taký, ktorý obsahuje výrok
o vine páchateľa a ak nedošlo k upusteniu od potrestania, výrok o treste a prípadne ďalšie
výroky o náhrade škody, ochrannom opatrení. Pod pojmom odsudzujúci rozsudok je
potrebné rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa na páchateľa
hľadí ako na odsúdeného.
V posudzovanom prípade došlo u obvineného
k zahladeniu odsúdenia v zmysle § 92 ods. 2, ods. 5 Tr. zák. Dovolací súd rozhodol
o dovolaní, berúc do úvahy najmä rovnosť strán a stabilitu právnych vzťahov. Vzhľadom na
zákonnú fikciu neodsúdenia (§ 93 ods. 1 Tr. zák.), z ktorej trestný zákon nepripúšťa pre
tento prípad výnimku (ako v prípade uvedenom v § 61 ods. 7 Tr. zák.), považoval
rozhodnutie právne za neexistujúce, proti ktorému nie je možné podať dovolanie. Ide pritom
o ustálenú rozhodovaciu prax všetkých senátov najvyššieho súdu.
Pripomíname, že by nebolo ani žiaduce, aby v prípade, keď páchateľ bol právoplatne
odsúdený a došlo už aj k účinkom zahladenia odsúdenia, mohol generálny prokurátor alebo
minister spravodlivosti podať dovolanie v neprospech tejto osoby (a napríklad žiadať
na základe revízie použitej právnej kvalifikácie o sprísnenie pôvodne uloženého trestu).
Dobrodenie, ktoré zákonodarca dáva v podobe bezúhonnosti, na základe fikcie osoby,
ktorej odsúdenie bolo zahladené, by strácalo svoj zmysel.
Rovnosť strán v konaní a záujem na stabilite právnych vzťahov však predpokladá aj
opak, a síce, že ani na základe dovolania obvineného (alebo podaného v prospech
6
obvineného) nie je možné právoplatné odsúdenie s dôsledkami následne nastalej fikcie
neodsúdenia meniť.
Zákonná zmena, ktorá by v prípade, ak sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol
odsúdený, umožňovala dovolanie podať len v prospech obvineného, bola zástupcami
najvyššieho súdu navrhnutá v komisii pre novelizáciu Trestného zákona a Trestného
poriadku...
De lege lata zastávame právny názor, že následky zahladenia odsúdenia na základe
rozhodnutia súdu alebo zákonnej fikcie platia generálne a nevzťahujú sa len na prípad,
v ktorom zákon také účinky pre použitie určitého inštitútu výslovne neguje...
Ak sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený a taký účinok nastal u všetkých
trestov uložených právoplatným rozsudkom alebo trestný rozkazom, dotknuté rozhodnutie
nemožno preskúmať v dovolacom konaní a dovolací súd dovolanie, ktoré bolo podané
napriek účinkom zahladenia odsúdenia u napadnutého rozhodnutia, odmietne podľa § 382
písm. f) Trestného poriadku.“
Predsedníčka najvyššieho súdu zároveň oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania o prijatej sťažnosti.
K vyjadreniu predsedu konajúceho senátu najvyššieho súdu sťažovateľ (jeho právny
zástupca) zaujal listom z 21. mája 2015 takéto stanovisko:
«Podstatou stanoviska je opakovanie argumentácie sťažnosťou napadnutého
uznesenia sp. zn.: 1 TdoV 5/2013 zo dňa 30. mája 2013, pre ktoré považuje Najvyšší súd
Slovenskej republiky moju sťažnosť za vecne neopodstatnenú. Mám zato, že som uvedenú
argumentáciu vyvrátil už dôvodmi, o ktoré opieram podanú sťažnosť... Najvyšší súd
Slovenskej republiky však naviac poukazuje na svoje viaceré rozhodnutia... a na
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: III. ÚS 331/2014 z 22. mája 2014.
Nie je však zrejmé, prečo sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nezameral na vlastný
rozsudok sp. zn.: 3 Tdo 6/2011 zo dňa 16. marca 2011, ktorým som v podanej sťažnosti
argumentoval. Z toho rozsudku je úplne zrejmé, že Najvyšší súd Slovenskej republiky
nevidel v zahladenom odsúdení... prekážku meritórneho rozhodnutia a to v prospech
odsúdeného. Takéto rozdiely v rozhodovaní neprispievajú k presvedčivosti a váhe súdnych
rozhodnutí...
Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky neargumentuje vlastným rozhodnutím
sp. zn.: 2 Tdo 16/2013 zo dňa 14. mája 2013, ktoré stálo na identickej argumentácii
a dôvodoch ako aj doručené stanovisko zo dňa 4. mája 2015. Toto rozhodnutie však bolo
druhým výrokom nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: II. ÚS 529/2013
zo dňa 15. apríla 2015 zrušené a to ako následok porušenia základného práva na súdnu
ochranu... a práva na spravodlivé súdne konanie... ...dôvody, ktoré viedli k vydaniu nálezu
II. ÚS 529/2014 dňa 15. apríla 2015, sú použiteľné podľa môjho názoru aj pre potreby
rozhodnutia o mojej sťažnosti.
...Dňa 18. marca 2015 Ústavný súd Slovenskej republiky… prijal uznesením
stanovisko vo veci vedenej pod sp. zn.: PLz. ÚS 4/2015, nasledovného znenia:
„Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest, a ktorý tento uložený peňažný trest
vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len
z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom
a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu
odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva
na súdnu ochranu“...
Dôvody podanej sťažnosti sa podľa môjho názoru čiastočne prelínajú z odôvodnením
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. marca 2015 sp. zn.: PLz. ÚS
4/2015... Účinky v zmysle ustanovenia § 93 ods. 1 Tr. zák. sú spoločné pre zahladenie
odsúdenia bez ohľadu na to, čo viedlo k zahladeniu (výkon trestu, súdne rozhodnutie,
rozhodnutie prezidenta republiky, teda § 92 Tr. zák. v jeho celosti)...
Vzhľadom k vyššie uvedenému teda trvám na podanej sťažnosti a oproti pôvodne
navrhovanému výroku o náhrade trov konania, tento mením v súvislosti s podaným
vyjadrením tak, že navrhujem priznať mi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 424,16,
EUR..., ktorú bude Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet môjho
právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Kašubu..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.»
Rovnako sťažovateľ vyslovil súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
8
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 114/2015 11
z 8. apríla 2015 prijal na ďalšie konanie, je namietané porušenie základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 5/2013 z 30. mája 2013,
ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa ako také, ktoré
bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a to z dôvodu, že
sťažovateľovo odsúdenie bolo zahladené jednak na základe vykonania uloženého peňažného
trestu jeho zaplatením [§ 92 ods. 2 v spojení s § 32 písm. d) nového Trestného zákona]
a jednak na základe rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o amnestii z 2. januára
2013 uverejneného pod č. 1/2013 Z. z. (§ 92 ods. 5 nového Trestného zákona), ktorým
v čl. I odpustil tresty odňatia slobody právoplatne uložené predo dňom tohto rozhodnutia,
ktorých výkon bol podmienečne odložený, s účinkom, že sa na páchateľa hľadí, ako keby
nebol odsúdený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na
to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej
právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky
alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli
10
vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho
veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k
reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije
ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.
Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna
aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných
práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých
nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto
práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža
kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej
aplikácie jednoduchého práva (m. m. I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými slovami,
v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je úlohou
ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa,
nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob,
akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniu
ústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.
Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd pri posudzovaní podaného mimoriadneho opravného
prostriedku pochybil, ak ho vyhodnotil ako neprípustný z dôvodu, že odsúdenie sťažovateľa
bolo zahladené, v dôsledku čoho sa na neho hľadelo, ako keby nebol odsúdený.
Ústavný súd k problematike (ne)prípustnosti dovolania proti právoplatnému
konečnému rozhodnutiu v trestnom konaní po zahladení odsúdenia páchateľa trestného činu
prijal uznesením č. k. PLz. ÚS 4/2015 11 z 18. marca 2015 zjednocujúce stanovisko,
z ktorého vyplýva, že „Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento
uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo
podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým
neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k
obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu
základného práva na súdnu ochranu.“.
Aj keď plénum ústavného súdu citované zjednocujúce stanovisko prijalo v súvislosti
s odmietnutím dovolania ako neprípustného z dôvodu zahladenia odsúdenia iba na základe
vykonania peňažného trestu, rovnaké východiská platia aj vo vzťahu k zahladeniu odsúdenia
na základe rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o odpustení trestu a zahladení
odsúdenia formou amnestie. V tejto okolnosti vzhľadom na povahu preskúmavanej otázky
nemožno vidieť odlišnosť vylučujúcu rovnaký prístup k posúdeniu tejto záležitosti, preto
ústavný súd vychádzal pri svojom rozhodovaní z už uvedených záverov.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 1 TdoV 5/2013
z 30. mája 2013, ktorým podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku dovolanie sťažovateľa
proti uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 5 To 3/2012 z 31. mája 2012
odmietol, uviedol okrem iného tieto relevantné skutočnosti:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky… konštatuje, že dovolanie bolo podané
oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b) Tr. por.), v zákonnej lehote a na mieste, kde
možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1, ods. 3 Tr. por.), ale
súčasne aj to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je
zrejmé, že bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné § 382
písm. f)...
Prezident Slovenskej republiky v zmysle čl. 102 ods. 1 písm. j) Ústavy Slovenskej
republiky odpúšťa a zmierňuje tresty uložené súdmi v trestnom konaní a zahládza odsúdenie
formou individuálnej milosti alebo amnestie. Podľa § 92 ods. 5 Tr. zák. odsúdenie sa
zahladzuje, ak to nariadi prezident Slovenskej republiky na základe svojho práva zahládzať
odsúdenie formou milosti alebo amnestie. Ak bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa na
páchateľa, ako keby nebol odsúdený (§ 93 ods. 1 Tr. zák.).
Špecializovaný trestný súd v Pezinku. uznesením z 29. januára 2013, sp. zn. PK 2 T
10/2009, podľa § 474 Tr. por. rozhodol, že obvinený , je
účastný amnestie prezidenta Slovenskej republiky z 2 januára 2013, uverejnenej pod
č. 1/2013 Z. z. Podľa článku I rozhodnutia o amnestii mu odpustil právoplatne uložený trest 12
odňatia slobody, ktorého výkon mu bol podmienečne odložený, s účinkom, že sa na neho
hľadí, ako keby nebol odsúdený... Vzhľadom nato, že obvinený sťažnosť proti predmetnému
uzneseniu nepodal, uznesenie o amnestii nadobudlo právoplatnosť 6. februára 2013...
...obvinený , uložený peňažný trest vo výmere 3.000,
Eur zaplatil 14. augusta 2012 zložením uvedenej sumy na účet Špecializovaného trestného
súdu v Pezinku...
Na páchateľa, ktorému bol uložený peňažný trest ako trest samostatný, sa hľadí,
akoby nebol odsúdený, ak trest riadne vykoná, alebo ak sa od jeho výkonu, alebo jeho
zvyšku upustilo § 92 ods. 2, § 32 písm. d) Tr. zák.. Výkonom peňažného trestu sa teda na
obvineného , hľadí, akoby nebol odsúdený.
Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý znamená vážny prielom
do právoplatnosti a predpokladanej stability konečného a vykonateľného súdneho
rozhodnutia. Jeho zmyslom je, za prísne vymedzených podmienok, náprava procesných
a hmotnoprávnych chýb výslovne uvedených v zákone, ale nie revíziu skutkových zistení
ustálených súdmi prvého a druhého stupňa a na preskúmavanie nimi vykonaného
dokazovania.
Práve preto, že ide o prielom do naznačenej stability konečného a vykonateľného
rozhodnutia na základe tohto mimoriadneho opravného prostriedku za uvedených
podmienok v zákone, dáva sa možnosť dvom hlavným proti sebe stojacím stranám
v trestnom konaní (odhliadajúc od práva ministra spravodlivosti, ktorý nie je stranou
v konaní) prokurátorovi a obvinenému dosiahnuť vyvolanie mimoriadneho konania pred
najvyšším súdom na preskúmanie niektorých právoplatných rozhodnutí. Zákon obmedzuje
možnosť podania dovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom rozsahu, zo
špecificky vymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzeným
rozhodnutiam.
Keďže sa možnosť tohto opravného prostriedku dáva predovšetkým dvom hlavným
proti sebe stojacím stranám v konaní, základným princípom, ktorým sa musí tento inštitút
mimoriadneho opravného prostriedku riadiť, je princíp rovnosti strán a to jednak čo do
možnosti podania tohto opravného prostriedku, tak aj v samotnom procese, v konaní o ňom
pred súdom. Pri dodržaní tejto základnej zásady v trestnom konaní by bolo proti jej zmyslu
i princípu spravodlivosti, aby jedna strana mala možnosť dovolať sa mimoriadnym
opravným prostriedkom konania na najvyššom súde vo veci, v ktorej bol obvinený
amnestovaný, alebo už bol trest vykonaný a zahladený s účinkami, že sa na páchateľa hľadí
akoby nebol odsúdený. Ak by túto možnosť mal obvinený, nutne by musela byť pripustená
i u generálneho prokurátora (odhliadajúc od ministra spravodlivosti, ktorý nie je stranou
v konaní)...
V § 368 ods. 2 Tr. por. sú uvedené rozhodnutia, ktorými treba rozumieť, ak tento
zákon neustanovuje inak, ako rozhodnutia..., proti ktorým možno podať dovolanie. Pod jeho
písmenom a) sa uvádza rozsudok a trestný rozkaz, bez bližšej špecifikácie, aký rozsudok sa
má na mysli. V nadväznosti na ostatné ustanovenia Trestného poriadku o dovolaní i tie,
ktoré sa týkajú rozsudku je zrejmé, že sa má na mysli tak odsudzujúci, ako aj oslobodzujúci
rozsudok.
Odsudzujúcim rozsudkom... treba rozumieť taký, ktorý obsahuje výrok o vine
páchateľa a ak nedošlo k upusteniu od potrestania, výrok o treste a prípadné ďalšie výroky
o náhrade škody, alebo o ochrannom opatrení. Odsudzujúcim rozsudkom teda treba
rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa na páchateľa hľadí ako na
odsúdeného.
Pokiaľ nastávajú, či už priamo na základe zákona, alebo na základe rozhodnutia
súdu, právne dôsledky spojené s fikciou neodsúdenia, t. j., že sa v zmysle zákona hľadí na
páchateľa ako keby odsúdený nebol, potom treba do všetkých dôsledkov právne považovať
za neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie takej osoby, na ktorú sa hľadí akoby odsúdená
nebola.
Predpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je
preto existencia odsúdenia páchateľa. Pokiaľ platí fikcia neodsúdenia, ktorú zákonodarca
spojil s inštitútom zahladenia odsúdenia, nemožno ju chápať podmienene tak, že pre určité
prípady v trestnom konám (ale i mimo neho) platí a pre niektoré nie.
Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia, znamená, okrem
iných dôsledkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby, že vo výpise z registra trestov sa
jej zahladené odsúdenie už neuvádza. V oblasti trestno právnej zanikajú nepriaznivé
následky spojené s odsúdením páchateľa. Treba vychádzať z toho, že neexistuje odsúdenie,
ktoré by bolo dôvodom priťažujúcej okolnosti, alebo recidívy trestnej činnosti. Zahladením
odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže taká osoba preukazovať stav svojej bezúhonnosti. Nie
14
je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímaní do zamestnania, pri
žiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod. uvádzať odsúdenie, ktoré bolo
zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto osobe.
Odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo k obnoveniu takých
právnych vzťahov, ktoré občan nemohol nadobudnúť, alebo sa ich nemohol dožadovať,
pokým existovala prekážka odsúdenia páchateľa.
Keďže v dôsledku toho, že odsúdenie bolo zahladené, môžu vznikať nové právne
vzťahy, ktoré by inak nemohli nastať, ak aby neexistovala podmienka bezúhonnosti, potom
by bolo vážnym zásahom do stability právnych vzťahov, ak by na základe dovolania
niektorej z dvoch hlavných strán v trestnom konaní, alebo dovolania ministra spravodlivosti
bolo možné zvrátiť nový právny stav vznikajúci po udelení amnestie alebo vykonaní trestu
a zahladení odsúdenia spojeného s fikciou neodsúdenia.
Výrazne by sa v takom prípade nepriaznivo vo vzťahu k osobe, u ktorej bolo
odsúdenie zahladené, prejavilo podanie dovolania prokurátorom, alebo ďalším oprávneným
subjektom, v neprospech takejto osoby. Nebolo by žiaduce, aby v takom prípade, keď už
páchateľ vykonal trest a došlo aj k zahladeniu odsúdenia, aby generálny prokurátor,
eventuálne minister spravodlivosti, mohol podávať tento mimoriadny opravný prostriedok
v neprospech obvineného, smerujúceho k zhoršeniu jeho postavenia a umožniť tak otvorenie
takého trestno právneho vzťahu, ktorý už bol ukončený a zvrátiť tak priaznivé dôsledky pre
páchateľa spočívajúce v tom, že sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený. Dobrodenie, ktoré
dáva zákonodarca v podobe bezúhonnosti, na základe fikcie neodsúdenia osoby, u ktorej
bolo odsúdenie zahladené, by strácalo svoj zmysel.
Rovnosť strán v konaní a záujem na stabilite právnych vzťahov však predpokladá
aj opak, že ani na základe dovolania obvineného nie je možné právoplatné a už aj vykonané
a zahladené odsúdenie s dôsledkami fikcie neodsúdenia, meniť.
Preto ak nastal zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu stav zahladenia
odsúdenia, ktorý má znamenať, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, jeho
dôsledkom musí byť i to, že žiaden zo subjektov oprávnených na podanie dovolania ako
mimoriadneho opravného prostriedku, už ho nemôže podať.
V predmetnom prípade vychádzajúc z danej zákonnej fikcie neodsúdenia obvineného
(§ 93 ods. 1 Tr. zák.), predpokladanej v ustanovení § 92 ods. 2, ods. 5, § 32 písm. d) Tr.
zák., ktorý sa v posudzovanej veci aplikoval, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozhodol tak, že podľa § 382 písm. f) Tr. por. odmietol dovolanie obvineného
, ako neprípustné, lebo smeruje proti svojimi účinkami neexistujúcemu
odsudzujúcemu rozhodnutiu, proti ktorému nie je možné v zmysle § 368 ods. 1 a 2 Tr. por.
dovolanie podať.“
Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že v obdobnej veci už rozhodol
nálezom z 15. apríla 2015 v sťažovateľom spomenutom konaní vedenom ústavným súdom
pod sp. zn. II. ÚS 529/2013, ktorého predmetom bol prieskum uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013 založeného na v podstate totožnej argumentácii, akú
použil aj v aktuálne napadnutom uznesení z 30. mája 2013 (sp. zn. 1 TdoV 5/2013).
Výsledkom uvedeného konania pred ústavným súdom bolo zrušenie rozhodnutia
najvyššieho súdu kvôli jeho zásahu do základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie sťažujúcej sa fyzickej osoby.
Pretože označený nález sp. zn. II. ÚS 529/2013 z 15. apríla 2015 vychádzajúci
zo záverov zjednocujúceho stanoviska prijatého uznesením č. k. PLz. ÚS 4/2015 11
z 18. marca 2015 sa načrtnutej problematike venoval vyčerpávajúcim spôsobom, ústavný
súd aj v tejto veci zopakuje v ňom prijaté závery.
Akceptovateľné je teda tvrdenie najvyššieho súdu, že zákon obmedzuje možnosť
podania dovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom rozsahu,
zo špecificky vymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzeným
rozhodnutiam. Taktiež sa ústavný súd stotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu,
pokiaľ ide o vymedzenie podstaty a účelu inštitútu dovolania. Precizovanie podmienok,
dôvodov, ako aj okruhu osôb oprávnených podať dovolanie je prejavom faktu, že dovolanie
predstavuje mimoriadny opravný prostriedok, ktorého možnosť uplatnenia má byť
v porovnaní s riadnymi opravnými prostriedkami podstatne užšia, keďže dovolanie
a rozhodnutie o ňom spravidla narúša stabilitu konečného a vykonateľného,
resp. v niektorých prípadoch už aj vykonaného rozhodnutia súdu. Vzhľadom na zákonom
16
podrobne vymedzené podmienky, dôvody, ako aj okruh osôb oprávnených podať dovolanie
je v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania, aby v aplikačnej súdnej praxi
dochádzalo k akejkoľvek ďalšej redukcii zákonom ustanovených podmienok, dôvodov
a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.
Najvyšší súd argumentuje tým, že priznanie práva podať dovolanie odsúdenému,
u ktorého nastali účinky zahladenia odsúdenia, by bolo v rozpore s princípom rovnosti
procesných strán, keďže ak by túto možnosť mal odsúdený, nutne by musela byť pripustená
aj u generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).
V dôsledku toho by generálny prokurátor mohol podať odvolanie aj v neprospech
odsúdeného, smerujúceho k zhoršeniu jeho postavenia. To by následne umožňovalo
otvorenie trestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený, a zvrátenie priaznivých dôsledkov
pre odsúdeného spočívajúcich v tom, že sa na neho hľadí, ako by nebol odsúdený.
Takúto argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať práve za redukciu zákonom
ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.
Legalizujúcim dôvodom takejto redukcie nemôže byť argumentácia založená
na rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, pretože neexistuje legitímny dôvod ani
cieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany,
v danom prípade priznať právo podať dovolanie aj proti rozhodnutiu, ktoré vykazuje
nezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohto
procesného práva vo svojich dôsledkoch znamená naplnenie, a nie popretie podstaty
princípu rovnosti procesných strán.
Neprípustnosť dovolania podaného odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest alebo
ktorému bol trest odpustený na základe rozhodnutia o amnestii, nemožno bez ďalšieho
vyvodzovať ani z explicitného znenia príslušných ustanovení Trestného poriadku
vzťahujúcich sa na dovolanie. Rozhodnutím, ktorým bola vec právoplatne skončená, je
okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest.
Ústavne neudržateľným je právny záver najvyššieho súdu, že odsudzujúcim
rozsudkom treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa
na páchateľa hľadí ako na odsúdeného.
Na rozdiel od názoru najvyššieho súdu, že je potrebné do všetkých dôsledkov právne
považovať za neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie takej osoby, na ktorú sa hľadí, ako by
odsúdená nebola, a že predpokladom na podanie dovolania ako mimoriadneho opravného
prostriedku je existencia odsúdenia páchateľa, je ústavný súd presvedčený, že z hľadiska
prípustnosti podania dovolania je bez významu, či sa v dôsledku zahladenia odsúdenia hľadí
na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola, keďže z hľadiska prípustnosti
podania dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce rozhodnutie a či toto
odsudzujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Inak povedané, podmienkou podania
dovolania je existencia už samotného odsúdenia páchateľa – podmienkou nie je absencia
zahladenia odsúdenia spojená so zákonnou fikciou neodsúdenia. Fikcia neodsúdenia
sťažovateľa vyplýva z vykonania peňažného trestu a odpustenia podmienečne odloženého
trestu odňatia slobody uložených na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku,
pričom odopretím práva podať dovolanie proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu by
nebolo možné naplniť deklarovaný účel inštitútu dovolania, ktorým je odstrániť účinky
založené nezákonným právoplatným rozhodnutím.
Nemožno sa bez výhrad stotožniť ani so závermi najvyššieho súdu týkajúcimi sa
preukazovania stavu bezúhonnosti sťažovateľa. Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou
fikciou neodsúdenia nezakladá zánik všetkých nepriaznivých účinkov spojených
s odsúdením páchateľa, pretože tieto nemožno obmedzovať výlučne na skutočnosť,
že vo výpise z registra trestov sa páchateľovi zahladené odsúdenia neuvádzajú, keďže
účinky spojené s vykonaným a zahladeným trestom vo vzťahu k odsúdeniu zostávajú
zachované vo forme záznamu v odpise z registra trestov. Práve odpis z registra trestov bez
evidovaného odsúdenia páchateľa je zákonnou podmienkou a predpokladom na plné
uplatnenie subjektívnych práv páchateľa.
18
Vykonaný a zahladený trest postihuje páchateľa aj sekundárne, keď už samotné
právoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľ uznaný za vinného a bol mu uložený trest,
zakladá pre poškodeného právny titul na uplatnenie práva na náhradu škody v civilnom
konaní (pokiaľ náhrada škody nebola poškodenému priznaná už v trestnom konaní).
Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že so zahladením odsúdenia páchateľa
nezanikajú ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr. strata
vážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34 ods. 1
Trestného zákona okrem iného aj vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, ktorý
je naplnený už právoplatným uložením trestu, pričom jeho vykonaním a následným
zahladením tieto účinky nezanikajú, a nie sú ani automaticky reparované.
Osobitne je potrebné zdôrazniť, že aj v zmysle judikatúry samotných všeobecných
súdov zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba
skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný
čin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa na páchateľa hľadí, ako by nebol odsúdený,
nelikviduje samotný fakt spáchania činu, nebráni tomu, aby súd pri hodnotení osoby
páchateľa v neskoršom trestnom konaní pre iný trestný čin prizeral na skutočnosť,
že páchateľ spáchal trestný čin, a aby z toho vyvodil príslušné závery z hľadiska sklonu
páchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestným
zákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť tejto skutočnosti je však zásadne
menšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol odsúdený (R 10/1974).
Účinky spojené s uloženým a zahladeným trestom postihujú odsúdeného v možnosti
uplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnych vzťahov a možnosť podať dovolanie v
danom prípade predstavuje výkon základného práva na súdnu ochranu, pričom právnym
poriadkom umelo konštruovaná skutočnosť – fikcia neodsúdenia, nemôže uprieť či
znemožniť odsúdenému prístup k mimoriadnemu opravnému prostriedku, ktorého prípadné
vyhodnotenie ako dôvodného a oprava vymedzených procesných a hmotnoprávnych chýb
môže následne v konečnom dôsledku vyústiť do oslobodenia odsúdeného – tzn. preukázania
nespáchania trestného činu.
Odopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho v dôsledku
či už vykonania uloženého peňažného trestu alebo odpustenia uloženého podmienečne
odloženého trestu odňatia slobody rozhodnutím o amnestii hľadí, ako keby nebol odsúdený,
neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania obmedzuje
prístup odsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva
na súdnu ochranu.
Z týchto dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
1 TdoV 5/2013 z 30. mája 2013 (bod 1 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na
súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie, bolo namieste využitie právomoci
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, preto napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je
vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
III.
20
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli
v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom, a ktoré jeho právny zástupca vyčíslil
na sumu 424,16 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a jeho hotových výdavkov, a vychádzal
pritom z ustanovení § 1 ods. 3, § 9 ods. 1, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 15 písm.
a) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo veciach
zastupovania pred ústavným súdom vykonaný v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijného
paušálu predstavuje 7,81 €. Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015 je základná
sadzba tarifnej odmeny stanovená v sume 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.
Za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013 (prevzatie a príprava právneho
zastúpenia z 24. júla 2013 a podanie sťažnosti ústavnému súdu z 26. júla 2013) a jeden úkon
právnej služby vykonaný v roku 2015 (stanovisko z 21. mája 2015 k vyjadreniu najvyššieho
súdu) patrí sťažovateľovi náhrada trov jeho právneho zastúpenia v celkovej výške 424,18 €
vrátane režijného paušálu.
Pretože sťažovateľom (jeho právnym zástupcom) vyčíslené trovy právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom predstavujú 424,16 €, ústavný súd priznal
sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v ním
požadovanej sume.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
Občianskeho súdneho poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia (bod 3 výroku rozhodnutia).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015
22