Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 529/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Fulcom, Advokátska kancelária,

Živnostenská 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. mája 2013

a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 14. mája 2013 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. mája 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania v sume 322,73 € (slovom tristodvadsaťdva eur a sedemdesiattri centov)

na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Milana Fulca, Živnostenská 2, Bratislava, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

z 22. októbra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 14. mája 2013 (ďalej len

„uznesenie“). Sťažnosť vo zvyšnej časti ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Bratislava III rozsudkom sp. zn.

z 9. februára 2012 uznal sťažovateľa vinným pre prečin neoprávneného zásahu do práva

domu, bytu alebo nebytového priestoru podľa a

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom

na ustanovenie na skutkovom základe, že v čase od júna

2007 do presne nezisteného času v decembri 2009 ,

po skolaudovaní rodinného domu v mesiaci jún 2007 , v tom čase

manželke, sa nedovolil presťahovať do domu, ktorého bola bezpodielovou spoluvlastníčkou,

pričom spolu s ich dcérou v uvedenom dome v období

od augusta roku 2007 do decembra 2007 niekoľkokrát prespali vždy v prítomnosti

sťažovateľa, pričom počas celého tohto obdobia od júna 2007 do decembra 2007 nemala

vlastné kľúče od domu, keďže jej ich sťažovateľ odmietol dať, taktiež

sťažovateľ rozhodoval o tom, kedy a ako dlho sa môže s dcérou

v uvedenom dome zdržiavať, odmietol ju dobrovoľne pustiť do domu, v ktorom sa mohla

zdržiavať len za jeho prítomnosti a s jeho súhlasom aj s dcérou, taktiež nedostatočne

vykuroval dom, čím takto svojím konaním poškodenej ako oprávnenej

osobe bránil v užívaní domu, ktorého bola v tom čase spoluvlastníčkou tým, že jej odmietol

dať kľúče od domu, a tak jej znemožnil prístup do domu. Okresný súd Bratislava III za to

uložil sťažovateľovi peňažný trest 400 € a pre prípad nevymožiteľnosti peňažného trestu,

uložil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 2 mesiacov. Označený rozsudok odôvodnil

takmer výlučne iba poukazom na rozhodnutie dovolacieho súdu v súvislosti s potrebou

prehodnotenia vykonaných dôkazov a poukázal na povinnosť rešpektovať ustanovenie § 327

ods. 1 v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), pričom v dôvodoch rozsudku prvostupňový súd uplatnil výhradu, že sa

so závermi rozhodnutia odvolacieho súdu nestotožňuje. Podľa názoru sťažovateľa Okresný

súd Bratislava III rozsudkom sp. zn. z 9. februára 2012 porušil ustanovenie § 2

ods. 12 a ustanovenie a . Dňa

23. mája 2012 podal sťažovateľ proti tomuto rozsudku prvostupňového súdu odvolanie

smerujúce proti výroku o vine a proti výroku o treste. Odvolanie sťažovateľa proti

predmetnému rozsudku bolo Krajským súdom v Bratislave ako odvolacím súdom

zamietnuté podľa ako nedôvodné. Podľa názoru sťažovateľa

odvolací súd tým, že uznesením sp. zn. zo 17. októbra 2012 zamietol

odvolanie sťažovateľa, porušil zákon v ustanovení a v

ustanovení . Dňa 12. februára 2013 podal sťažovateľ proti

predmetnému zamietavému rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, v ktorom zopakoval

svoje námietky, pričom opakovane zdôraznil skutočnosť, že podľa jeho názoru v skutku

popísané konanie neobsahuje takú skutkovú okolnosť, ktorá by zodpovedala zákonnému

pojmovému znaku skutkovej podstaty posudzovaného prečinu spočívajúceho

v neoprávnenom bránení v užívaní domu alebo bytu oprávnenej osobe, a poukázal na to, že

v posudzovanom prípade ide jednoznačne o vzťahy a spory, ktoré majú rýdzo

súkromnoprávny základ a vzhľadom na prostriedky trestného práva môžu byť ústavne

konformným a akceptovateľným spôsobom použité len ako tzv. „ultima ratio“, teda ako

najkrajnejšie možné prostriedky zásahu do základných práv sťažovateľa, a to výlučne až

potom, ako boli vyčerpané, boli neúčinné alebo zjavne nevhodné, alebo neexistujú

prostriedky iných právnych odvetví na riešenie takýchto občianskoprávnych sporov, pričom

len takýmto spôsobom je možné materiálne naplniť zásadu pomocnej úlohy trestnej represie

(zásadu subsidiarity) bez porušenia základných práv sťažovateľa všeobecnými trestnými

súdmi.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 14. mája 2013 dovolanie

sťažovateľa podľa ustanovenia odmietol ako dovolanie,

ktoré bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýka, že v tomto prípade nejde o rigorózny

a reštriktívny výklad ustanovení o prípustnosti dovolania dovolacím

súdom, ale o zjavne neopodstatnené nerešpektovanie podstaty týchto ustanovení spôsobené

arbitrárnym výkladom a svojvoľnou aplikáciou zo strany dovolacieho súdu, ktoré popiera

účel a zmysel týchto ustanovení. Podľa názoru sťažovateľa za žiadnych okolností nemožno

považovať za ústavne konformný a akceptovateľný ani právny názor dovolacieho súdu,

podľa ktorého vykonanie peňažného trestu má za následok zánik práva sťažovateľa podať

dovolanie proti odsudzujúcemu rozsudku. Sťažovateľ ďalej uvádza, že v právnom

a demokratickom štáte je pritom neprípustné, aby dovolací súd ako orgán ochrany

zákonnosti a ústavnosti podmieňoval využitie práva na podanie opravného prostriedku

zaručeného zákonom povinnosťou strpieť ujmu vo forme premeny miernejšieho trestu

na trest prísnejší, a to ani implicitne, ako to urobil dovolací súd v tomto prípade.

Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd v konaní vedenom najvyšším

súdom pod sp. zn. vyslovil jednak porušenie a

ods. 1 dohovoru v súvislosti s tým, že najvyšší súd ústavne neakceptovateľným,

nekonformným a svojvoľným spôsobom vyložil a aplikoval na jeho prípad citované

ustanovenia o prípustnosti dovolania a rozsudku, čím mu znemožnil

konať pred (dovolacím) súdom, pričom takýmto postupom v rozhodovaní a odôvodňovaní

svojho rozhodnutia spôsobil ústavne neospravedlniteľný a neudržateľný zásah do jeho práva

na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, z rovnakých dôvodov ďalej porušenie čl. 50

ods. 3 , keďže dovolací súd sa z dôvodu svojvoľného odmietnutia dovolania

sťažovateľa vôbec nezaoberal obsahom samotného dovolania a v ňom uvedenými

námietkami, a napokon porušenie , ako aj dohovoru. Požaduje

náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 322,73 €.

Podľa prerokoval ústavný súd túto vec

na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 1. augusta 2014 (doručeným

ústavnému súdu 7. augusta 2014) a tiež aj najvyšší súd vo vyjadrení zo 4. decembra 2013

(doručeným ústavnému súdu 11. decembra 2013) vyslovili súhlas, aby sa upustilo od

ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

K sťažnosti sťažovateľa a k právnej stránke celej veci sa vyjadril najvyšší súd

prípisom č. k. zo 4. decembra 2013, v ktorom uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v celom rozsahu zotrváva na podrobnom

stanovisku ktoré vyjadril v odôvodnení svojho rozhodnutia zo 14. mája 2013. Ani po

preskúmaní dôvodov uvedených v sťažnosti obvineného nie je dôvod ich meniť. ...

Vzhľadom na fikciu neodsúdenia obvinený nespĺňa podmienky dovolania, pretože

účinky odsudzujúceho rozsudku zanikli. Nie je možné akceptovať ani námietku obvineného,

že možnosť podať dovolanie generálnym prokurátorom v jeho neprospech je len

hypotetická. Takáto možnosť, pretože ju reálne má obvinený, pri existencii rovnosti strán by

ju mal aj generálny prokurátor v neprospech obvineného, čo z dôvodov uvedených

v odôvodnení rozhodnutia najvyššieho súdu by bolo neprípustné.

Zavádzajúca je tiež argumentácia, že negatívny dopad rozhodnutia sa uvádza

v odpise registra trestov, čo vyžadujú potenciálni zamestnávatelia, pretože takáto

informácia je vyhradená len orgánom činným v trestnom konaní a napokon platí, že na

odsúdeného sa hľadí akoby odsúdený nebol tento účinok platí voči všetkým.

Scestné je aj tvrdenie, že výrok o náhradnom treste v prípade peňažného trestu má

zabrániť podaniu dovolania. Jeho cieľom je naopak zabrániť svojvoľnému, úmyselne

zavinenému zmareniu jeho vykonania a nie podaniu dovolania. Napokon úplne obvinený

obchádza jeho druhú stránku, že jeho zaplatením sa na obvineného okamžite hľadí akoby

odsúdený ani nebol.“

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 1. augusta 2014 uviedol najmä:

„Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na svoju argumentáciu uvedenú na stranách

11 a 14 svojej sťažnosti z ktorej je zrejmé, že v rozpore s uvedeným tvrdením Najvyššieho

súdu SR vo svojej sťažnosti nenapádal arbitrárnosť napadnutého uznesenia ako celku ale

arbitrárny a svojvoľný výklad a aplikáciu ustanovení o prípustnosti

dovolania, pričom tento svoj záver v sťažnosti aj podrobne a vecne odôvodnil. Najvyšší súd

SR sa s touto námietkou sťažovateľa vo svojom vyjadrení žiadnym spôsobom nevysporiadal.

Nepravdivým je taktiež tvrdenie Najvyššieho súdu, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti

tvrdil, že možnosť (právo, pozn. sťažovateľa) generálneho prokurátora podať dovolanie je

len hypotetická. Sťažovateľ naopak vo svojej sťažnosti na strane 12 uviedol, že generálny

prokurátor disponuje právom podávať mimoriadne opravné prostriedky, a to vrátane

dovolania podaného či už v prospech alebo neprospech odsúdeného, pričom toto jeho

právo, a ani rovnosť strán trestného konania, nie sú nijako dotknuté dovolaním podaným

zo strany sťažovateľa, prípadne jeho priaznivým vybavením zo strany dovolacieho súdu, tak

ako sa to snaží naznačiť Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia. Sťažovateľ

preto ďalej na strane 12 svojej sťažnosti podotkol, že Najvyšší súd SR, ako súd dovolací,

nemôže svojvoľne odmietnuť dovolanie sťažovateľa len z toho dôvodu, že sa na neho hľadí

ako na neodsúdeného, resp. hypoteticky uvažovať, či by v konaní, ktoré by nasledovalo po

tom, ako by došlo k zrušeniu odsudzujúceho rozsudku na základe dovolania podaného

sťažovateľom, podal v jeho neprospech dovolanie generálny prokurátor. ...

Sťažovateľ na strane 13 svojej sťažnosti uviedol, že síce je pravdou, že po právnej

stránke výkonom peňažného trestu nastávajú účinky na základe, ktorých sa má

na odsúdeného hľadieť ako na neodsúdeného, avšak nie je tomu tak vždy, a už vôbec nie

materiálne. Ako príklad sťažovateľ uviedol skutočnosť, že jeho odsúdenie sa bude aj

po zahľadení uvádzať v odpise z registra trestov, ktoré majú k dispozícii orgány činné

v trestnom konaní, a ktorý sa nakoniec vyžaduje aj v prípade, ak by sa sťažovateľ uchádzal o

určitý druh povolaní alebo povolení. ...

Nie je nakoniec pravdivou ani argumentácia Najvyššieho súdu SR, že sťažovateľ

vo svojej sťažnosti tvrdil, že výrok o náhradnom treste v prípade peňažného trestu má

zabrániť podaniu dovolania. Sťažovateľ na stránke 13 svojej sťažnosti uviedol len toľko, že v

právnom a demokratickom štáte je neprípustné, aby Najvyšší súd SR, ako súd dovolací,

ktorý je zároveň orgánom ochrany zákonnosti a ústavnosti, svojvoľnou a arbitrárnou

aplikáciou ustanovení o prípustnosti dovolania implicitne podmieňoval

využitie sťažovateľovho práva na podanie dovolania povinnosťou strpieť ujmu vo forme

premeny miernejšieho trestu na trest prísnejší. Jediný záver, ktorý z arbitrárneho výkladu

predmetných ustanovení o prípustnosti dovolania podaného Najvyšším

súdom SR v napadnutom uznesení vyplýva je totiž taký, že odsúdený (v tomto prípade

sťažovateľ) má právo podať dovolanie, resp. o jeho dovolaní môže Najvyšší súd SR

rozhodnúť, len v prípade, ak svoj trest ešte nevykonal a nedošlo k jeho zahladeniu.

Na základe takéhoto ústavne neprípustného výkladu predmetných ustanovení Trestného

poriadku by následne bolo odňaté právo na preskúmanie odsudzujúceho rozsudku, ktorým

bol porušený zákon, každému odsúdenému, o odvolaní ktorého bolo rozhodnuté bez ohľadu

na jeho vlastné zavinenie až potom, ako svoj trest vykonal a bol mu zahladený, a to bez

ohľadu na druh trestu.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„I. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 14.05.2013, č. k. porušené bolo.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.05.2013, č. k.

sa zrušuje.

III. sa priznáva náhrada trov konania vo výške 322,73 €,

ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť k rukám právneho zástupcu

JUDr. Milana Fulca, so sídlom Živnostenská 2, 811 06 Bratislava do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. 22

z 22. októbra 2013 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu vo vzťahu k právnemu záveru najvyššieho súdu, podľa ktorého je

dovolanie podané odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest, potrebné posudzovať ako

neprípustné.

Vzhľadom na to, že k uvedenej problematike bolo potrebné zjednocujúce stanovisko,

ústavný súd ho prijal na zasadnutí pléna 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. ,

v ktorom vyslovil právnu vetu: Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý

tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť

právo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým

neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo

k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty

a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.

Senát ústavného súdu pri posudzovaní právnej veci sťažovateľa preto vychádzal z už

uvedených záverov.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa ustanovenia trest má zabezpečiť ochranu

spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí

podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí

od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa

spoločnosťou.

Podľa ustanovenia odsudzujúci rozsudok musí

obsahovať výrok o treste s uvedením zákonných ustanovení, podľa ktorých bol trest uložený

alebo podľa ktorých bolo od potrestania upustené, a to prípadne s poukazom na prijatú

záruku. Ak bol uložený trest odňatia slobody, ktorého výkon možno podmienečne odložiť

alebo podmienečne odložiť s probačným dohľadom, musí rozsudok obsahovať aj výrok

o tom, či bol podmienečný odklad povolený, a prípadne, na aké podmienky je viazaný.

Ak bol uložený trest odňatia slobody na doživotie alebo iný nepodmienečný trest odňatia

slobody, rozsudok musí obsahovať výrok o spôsobe výkonu tohto trestu.

Podľa ustanovenia dovolanie možno podať proti

právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené

ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania

podľa § 371.

Podľa ustanovenia ak tento zákon neustanovuje

inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie

a) rozsudok a trestný rozkaz,

b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,

c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,

d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,

e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho

obvineného,

f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,

g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,

h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti

rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe

riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

V napadnutom uznesení najvyšší súd okrem iného uviedol, že zákon obmedzuje

možnosť podania dovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom rozsahu,

zo špecificky vymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzeným

rozhodnutiam. Ústavný súd sa stotožňuje s týmto právnym názorom najvyššieho súdu

prezentovaným v napadnutom uznesení, pokiaľ ide o vymedzenie podstaty a účelu inštitútu

dovolania. V tejto súvislosti ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že takéto precizovanie

podmienok, dôvodov, ako aj okruhu osôb oprávnených podať dovolanie je prejavom faktu,

že dovolanie predstavuje mimoriadny opravný prostriedok, ktorého možnosť uplatnenia má

byť v porovnaní s riadnymi opravnými prostriedkami podstatne užšia, keďže dovolanie

a rozhodnutie o ňom spravidla narúša stabilitu konečného a vykonateľného, resp.

v niektorých prípadoch už aj vykonaného rozhodnutia súdu. Vzhľadom na zákonom

podrobne vymedzené podmienky, dôvody, ako aj okruh osôb oprávnených podať dovolanie

je v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania, aby v aplikačnej súdnej praxi

dochádzalo k akejkoľvek ďalšej redukcii zákonom ustanovených podmienok, dôvodov

a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.

V napadnutom uznesení najvyšší súd argumentuje tým, že priznanie práva podať

dovolanie odsúdenému, u ktorého nastali účinky zahladenia odsúdenia v dôsledku

vykonania uloženého peňažného trestu, by bolo v rozpore s princípom rovnosti procesných

strán, keďže ak by túto možnosť mal odsúdený, nutne by musela byť pripustená aj

u generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).

Najvyšší súd ďalej poukazuje na to, že v dôsledku toho by generálny prokurátor mohol

podať odvolanie aj v neprospech odsúdeného, smerujúceho k zhoršeniu jeho postavenia.

To by následne umožňovalo otvorenie trestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený,

a zvrátenie priaznivých dôsledkov pre odsúdeného spočívajúcich v tom, že sa na neho hľadí

akoby nebol odsúdený.

Takúto argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať práve za redukciu zákonom

ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.

Legalizujúcim dôvodom takejto redukcie nemôže byť argumentácia založená

na rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, pretože neexistuje legitímny dôvod ani

cieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany.

V danom prípade priznať právo podať dovolanie aj voči rozhodnutiu, ktoré vykazuje

nezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohto

procesného práva vo svojich dôsledkoch znamená naplnenie, a nie popretie podstaty

princípu rovnosti procesných strán.

Neprípustnosť dovolania podaného odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest,

nemožno bez ďalšieho vyvodzovať ani z explicitného znenia už citovaných ustanovení

vzťahujúcich sa na dovolanie. Rozhodnutím, ktorým bola vec

právoplatne skončená, je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest.

V tejto súvislosti nemožno za ústavne udržateľné považovať právne závery,

ku ktorým dospel najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, keď konštatuje, že odsudzujúcim

rozsudkom treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa na

páchateľa hľadí ako na odsúdeného.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení konštatoval: „Pokiaľ nastávajú, či už priamo na

základe zákona alebo na základe rozhodnutia súdu, právne dôsledky spojené s fikciou

neodsúdenia t.j., že sa v zmysle zákona hľadí na páchateľa ako keby odsúdený nebol, potom

treba do všetkých dôsledkov právne považovať za neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie

takej osoby, na ktorú sa hľadí akoby odsúdená nebola.

Predpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je

existencia odsúdenia páchateľa.“

Na rozdiel od prezentovaného právneho záveru najvyššieho súdu je ústavný súd toho

názoru, že z hľadiska prípustnosti podania dovolania je bez významu, či sa v dôsledku

zahladenia odsúdenia hľadí na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola,

keďže z hľadiska prípustnosti podania dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce

rozhodnutie a či toto odsudzujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Tomuto záveru

plne korešponduje aj znenie citovaného ustanovenia , podľa

ktorého odsudzujúcim rozsudkom je rozsudok, ktorým súd obžalovaného uznal za vinného.

Inak povedané, podmienkou podania dovolania je existencia už samotného odsúdenia

páchateľa – podmienkou nie je absencia zahladenia odsúdenia spojená so zákonnou fikciou

neodsúdenia. Fikcia neodsúdenia sťažovateľa vyplýva z vykonania uloženého peňažného

trestu na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku, pričom odopretím práva podať

dovolanie proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu by nebolo možné naplniť deklarovaný

účel inštitútu dovolania, ktorým je odstrániť účinky založené nezákonným právoplatným

rozhodnutím.

Najvyšší súd ďalej v napadnutom uznesení uvádza:

„Zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže takáto osoba preukazovať stav

svojej bezúhonnosti. Nie je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímaní

do zamestnania, pri žiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod. uvádzať odsúdenie,

ktoré bolo zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto osobe.

Odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo obnoveniu takých právnych

vzťahov, ktoré občan nemohol nadobudnúť, alebo sa ich nemohol dožadovať, pokým

existovala prekážka odsúdenia páchateľa.“

Ústavný súd na tomto mieste konštatuje, že sa nemôže bez výhrad stotožniť ani

s týmito prezentovanými závermi najvyššieho súdu, ktorý opomenul, že zahladenie

odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia nezakladá zánik všetkých

nepriaznivých účinkov spojených s odsúdením páchateľa, pretože tieto nemožno

obmedzovať výlučne na skutočnosť, že vo výpise z registra trestov sa páchateľovi zahladené

odsúdenia neuvádzajú, keďže účinky spojené s vykonaným a zahladeným trestom vo vzťahu

k odsúdeniu zostávajú zachované vo forme záznamu v odpise z registra trestov. Práve odpis

z registra trestov bez evidovaného odsúdenia páchateľa je zákonnou podmienkou

a predpokladom na plné uplatnenie subjektívnych práv páchateľa, napr. práva

na zamestnanie, a to v prípade práve v štátnej správe.

Ústavný súd poukazuje ďalej aj na to, že vykonaný a zahladený trest postihuje

páchateľa aj sekundárne, keď už samotné právoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľ

uznaný za vinného a bol mu uložený trest, zakladá pre poškodeného právny titul

na uplatnenie práva na náhradu škody v civilnom konaní (pokiaľ náhrada škody nebola

poškodenému priznaná už v trestnom konaní).

Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že so zahladením odsúdenia páchateľa

nezanikajú ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr. strata

vážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34 ods. 1

okrem iného aj vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, ktorý

je naplnený už právoplatným uložením trestu, pričom jeho vykonaním a následným

zahladením tieto účinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované.

Osobitne je potrebné zdôrazniť, že aj v zmysle judikatúry samotných všeobecných

súdov zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba

skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný

čin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený,

nelikviduje samotný fakt spáchania činu, nebráni tomu, aby súd pri hodnotení osoby

páchateľa v neskoršom trestnom konaní pre iný trestný čin prizeral na skutočnosť, že

páchateľ spáchal trestný čin, a aby z toho vyvodil príslušné závery z hľadiska sklonu

páchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestným

zákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť tejto skutočnosti je však zásadne

menšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol odsúdený (R 10/1974).

Účinky spojené s uloženým a zahladeným trestom v dôsledku jeho vykonania

postihujú odsúdeného v možnosti uplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnych

vzťahov a možnosť podať dovolanie v danom prípade predstavuje výkon základného práva

na súdnu ochranu, pričom právnym poriadkom umelo konštruovaná skutočnosť – fikcia

neodsúdenia, nemôže uprieť či znemožniť odsúdenému prístup k mimoriadnemu opravnému

prostriedku, ktorého prípadné vyhodnotenie ako dôvodného a oprava vymedzených

procesných a hmotnoprávnych chýb môže následne v konečnom dôsledku vyústiť

do oslobodenia odsúdeného – tzn. preukázania nespáchania trestného činu.

Odopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho v dôsledku

vykonania mu uloženého peňažného trestu hľadí ako keby nebol odsúdený, neprimeraným

spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania obmedzuje prístup

odsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na

súdnu ochranu.

Zo všetkých týchto dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v , ako aj jeho práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. zo 14. mája 2013. V nadväznosti na to potom ústavný súd

v súlade s a a toto

uznesenie zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

III.

Ústavný súd v súlade s , keď za dôvody hodné

osobitného zreteľa považoval už samo vyhovenie sťažnosti, zaviazal najvyšší súd na úhradu

trov konania úspešnému sťažovateľovi.

Určené trovy uhradí najvyšší súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

na účet advokáta JUDr. Milana Fulca (

v spojení s ). Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu

právneho zastúpenia advokátom za tri účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie

a príprava zastúpenia z 30. júla 2013, spísanie sťažnosti z 30. júla 2013 a vyjadrenie

z 1. augusta 2014). Za dva úkony vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume dvakrát

po 130,16 €, teda 260,32 €, a dvakrát režijný paušál po 7,81 €, teda 15,62 €, a za jeden úkon

vykonaný v roku 2014 patrí odmena v sume 134 € a režijný paušál 8,04 €, preto trovy

právneho zastúpenia pre sťažovateľa predstavujú sumu 417,18 € v zmysle vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na to,

že advokát sťažovateľa je platcom DPH, trovy právneho zastúpenia pre sťažovateľa

predstavujú celkovú sumu 501,58 € s DPH. Vzhľadom na to, že sťažovateľ opakovane

vyčíslil trovy konania len vo výške 322,73 € a žiadal priznať náhradu trov konania vo výške

322,73 € s DPH, priznal mu ústavný súd náhradu trov konania len do uplatnenej

a vyčíslenej výšky.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Ústavný súd tento nález prijal na neverejnom zasadnutí potom, čo so súhlasom oboch

účastníkov upustil od verejného ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné

očakávať ďalšie objasnenie veci ( ).

Vzhľadom na uvedené dôvody rozhodol senát ústavného súdu tak, ako to je uvedené

vo výroku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2015