Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)II. ÚS 529/2013
PDF · 489 KB
No categories available
II. ÚS 529/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Fulcom, Advokátska kancelária,
Živnostenská 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013
a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 16/2013
zo 14. mája 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania v sume 322,73 € (slovom tristodvadsaťdva eur a sedemdesiattri centov)
na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Milana Fulca, Živnostenská 2, Bratislava, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 529/2013 22 z 22. októbra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013 (ďalej len
„uznesenie“). Sťažnosť vo zvyšnej časti ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Bratislava III rozsudkom sp. zn. 46 T 4/2011
z 9. februára 2012 uznal sťažovateľa vinným pre prečin neoprávneného zásahu do práva
domu, bytu alebo nebytového priestoru podľa § 218 ods. 1 a 3 písm. a) zákona č. 300/2005
Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom
na ustanovenie § 138 písm. b) Trestného zákona na skutkovom základe, že v čase od júna
2007 do presne nezisteného času v decembri 2009 ,
po skolaudovaní rodinného domu v mesiaci jún 2007 , v tom čase
manželke, sa nedovolil presťahovať do domu, ktorého bola bezpodielovou spoluvlastníčkou,
pričom spolu s ich dcérou v uvedenom dome v období
od augusta roku 2007 do decembra 2007 niekoľkokrát prespali vždy v prítomnosti
sťažovateľa, pričom počas celého tohto obdobia od júna 2007 do decembra 2007 nemala
vlastné kľúče od domu, keďže jej ich sťažovateľ odmietol dať, taktiež
sťažovateľ rozhodoval o tom, kedy a ako dlho sa môže s dcérou
v uvedenom dome zdržiavať, odmietol ju dobrovoľne pustiť do domu, v ktorom sa mohla
zdržiavať len za jeho prítomnosti a s jeho súhlasom aj s dcérou, taktiež nedostatočne
vykuroval dom, čím takto svojím konaním poškodenej ako oprávnenej
osobe bránil v užívaní domu, ktorého bola v tom čase spoluvlastníčkou tým, že jej odmietol
dať kľúče od domu, a tak jej znemožnil prístup do domu. Okresný súd Bratislava III za to
uložil sťažovateľovi peňažný trest 400 € a pre prípad nevymožiteľnosti peňažného trestu,
uložil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 2 mesiacov. Označený rozsudok odôvodnil
takmer výlučne iba poukazom na rozhodnutie dovolacieho súdu v súvislosti s potrebou
prehodnotenia vykonaných dôkazov a poukázal na povinnosť rešpektovať ustanovenie § 327
ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“), pričom v dôvodoch rozsudku prvostupňový súd uplatnil výhradu, že sa
so závermi rozhodnutia odvolacieho súdu nestotožňuje. Podľa názoru sťažovateľa Okresný
súd Bratislava III rozsudkom sp. zn. 46 T 4/2011 z 9. februára 2012 porušil ustanovenie § 2
ods. 12 Trestného poriadku a ustanovenie § 218 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona. Dňa
23. mája 2012 podal sťažovateľ proti tomuto rozsudku prvostupňového súdu odvolanie
smerujúce proti výroku o vine a proti výroku o treste. Odvolanie sťažovateľa proti
predmetnému rozsudku bolo Krajským súdom v Bratislave ako odvolacím súdom
zamietnuté podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné. Podľa názoru sťažovateľa
odvolací súd tým, že uznesením sp. zn. 1 To 83/2012 zo 17. októbra 2012 zamietol
odvolanie sťažovateľa, porušil zákon v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku a v
ustanovení § 319 Trestného poriadku. Dňa 12. februára 2013 podal sťažovateľ proti
predmetnému zamietavému rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, v ktorom zopakoval
svoje námietky, pričom opakovane zdôraznil skutočnosť, že podľa jeho názoru v skutku
popísané konanie neobsahuje takú skutkovú okolnosť, ktorá by zodpovedala zákonnému
pojmovému znaku skutkovej podstaty posudzovaného prečinu spočívajúceho
v neoprávnenom bránení v užívaní domu alebo bytu oprávnenej osobe, a poukázal na to, že
v posudzovanom prípade ide jednoznačne o vzťahy a spory, ktoré majú rýdzo
súkromnoprávny základ a vzhľadom na prostriedky trestného práva môžu byť ústavne
konformným a akceptovateľným spôsobom použité len ako tzv. „ultima ratio“, teda ako
najkrajnejšie možné prostriedky zásahu do základných práv sťažovateľa, a to výlučne až
potom, ako boli vyčerpané, boli neúčinné alebo zjavne nevhodné, alebo neexistujú
prostriedky iných právnych odvetví na riešenie takýchto občianskoprávnych sporov, pričom
len takýmto spôsobom je možné materiálne naplniť zásadu pomocnej úlohy trestnej represie
(zásadu subsidiarity) bez porušenia základných práv sťažovateľa všeobecnými trestnými
súdmi.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013 dovolanie
sťažovateľa podľa ustanovenia § 382 písm. f) Trestného poriadku odmietol ako dovolanie,
ktoré bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýka, že v tomto prípade nejde o rigorózny
a reštriktívny výklad ustanovení Trestného poriadku o prípustnosti dovolania dovolacím
súdom, ale o zjavne neopodstatnené nerešpektovanie podstaty týchto ustanovení spôsobené
arbitrárnym výkladom a svojvoľnou aplikáciou zo strany dovolacieho súdu, ktoré popiera
účel a zmysel týchto ustanovení. Podľa názoru sťažovateľa za žiadnych okolností nemožno
považovať za ústavne konformný a akceptovateľný ani právny názor dovolacieho súdu,
podľa ktorého vykonanie peňažného trestu má za následok zánik práva sťažovateľa podať
dovolanie proti odsudzujúcemu rozsudku. Sťažovateľ ďalej uvádza, že v právnom
a demokratickom štáte je pritom neprípustné, aby dovolací súd ako orgán ochrany
zákonnosti a ústavnosti podmieňoval využitie práva na podanie opravného prostriedku
zaručeného zákonom povinnosťou strpieť ujmu vo forme premeny miernejšieho trestu
na trest prísnejší, a to ani implicitne, ako to urobil dovolací súd v tomto prípade.
Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd v konaní vedenom najvyšším
súdom pod sp. zn. 2 Tdo 16/2013 vyslovil jednak porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru v súvislosti s tým, že najvyšší súd ústavne neakceptovateľným,
nekonformným a svojvoľným spôsobom vyložil a aplikoval na jeho prípad citované
ustanovenia Trestného poriadku o prípustnosti dovolania a rozsudku, čím mu znemožnil
konať pred (dovolacím) súdom, pričom takýmto postupom v rozhodovaní a odôvodňovaní
svojho rozhodnutia spôsobil ústavne neospravedlniteľný a neudržateľný zásah do jeho práva
na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, z rovnakých dôvodov ďalej porušenie čl. 50
ods. 3 ústavy, keďže dovolací súd sa z dôvodu svojvoľného odmietnutia dovolania
sťažovateľa vôbec nezaoberal obsahom samotného dovolania a v ňom uvedenými
námietkami, a napokon porušenie čl. 49 ústavy, ako aj čl. 7 ods. 1 dohovoru. Požaduje
náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 322,73 €.
Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde prerokoval ústavný súd túto vec
na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 1. augusta 2014 (doručeným
ústavnému súdu 7. augusta 2014) a tiež aj najvyšší súd vo vyjadrení zo 4. decembra 2013
(doručeným ústavnému súdu 11. decembra 2013) vyslovili súhlas, aby sa upustilo od
ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
K sťažnosti sťažovateľa a k právnej stránke celej veci sa vyjadril najvyšší súd
prípisom č. k. KP 3/2013 61 zo 4. decembra 2013, v ktorom uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky v celom rozsahu zotrváva na podrobnom
stanovisku ktoré vyjadril v odôvodnení svojho rozhodnutia zo 14. mája 2013. Ani po
preskúmaní dôvodov uvedených v sťažnosti obvineného nie je dôvod ich meniť. ...
Vzhľadom na fikciu neodsúdenia obvinený nespĺňa podmienky dovolania, pretože
účinky odsudzujúceho rozsudku zanikli. Nie je možné akceptovať ani námietku obvineného,
že možnosť podať dovolanie generálnym prokurátorom v jeho neprospech je len
hypotetická. Takáto možnosť, pretože ju reálne má obvinený, pri existencii rovnosti strán by
ju mal aj generálny prokurátor v neprospech obvineného, čo z dôvodov uvedených
v odôvodnení rozhodnutia najvyššieho súdu by bolo neprípustné.
Zavádzajúca je tiež argumentácia, že negatívny dopad rozhodnutia sa uvádza
v odpise registra trestov, čo vyžadujú potenciálni zamestnávatelia, pretože takáto
informácia je vyhradená len orgánom činným v trestnom konaní a napokon platí, že na
odsúdeného sa hľadí akoby odsúdený nebol tento účinok platí voči všetkým.
Scestné je aj tvrdenie, že výrok o náhradnom treste v prípade peňažného trestu má
zabrániť podaniu dovolania. Jeho cieľom je naopak zabrániť svojvoľnému, úmyselne
zavinenému zmareniu jeho vykonania a nie podaniu dovolania. Napokon úplne obvinený
obchádza jeho druhú stránku, že jeho zaplatením sa na obvineného okamžite hľadí akoby
odsúdený ani nebol.“
Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 1. augusta 2014 uviedol najmä:
„Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na svoju argumentáciu uvedenú na stranách
11 a 14 svojej sťažnosti z ktorej je zrejmé, že v rozpore s uvedeným tvrdením Najvyššieho
súdu SR vo svojej sťažnosti nenapádal arbitrárnosť napadnutého uznesenia ako celku ale
arbitrárny a svojvoľný výklad a aplikáciu ustanovení Trestného poriadku o prípustnosti
dovolania, pričom tento svoj záver v sťažnosti aj podrobne a vecne odôvodnil. Najvyšší súd
SR sa s touto námietkou sťažovateľa vo svojom vyjadrení žiadnym spôsobom nevysporiadal.
Nepravdivým je taktiež tvrdenie Najvyššieho súdu, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti
tvrdil, že možnosť (právo, pozn. sťažovateľa) generálneho prokurátora podať dovolanie je
len hypotetická. Sťažovateľ naopak vo svojej sťažnosti na strane 12 uviedol, že generálny
prokurátor disponuje právom podávať mimoriadne opravné prostriedky, a to vrátane
dovolania podaného či už v prospech alebo neprospech odsúdeného, pričom toto jeho
právo, a ani rovnosť strán trestného konania, nie sú nijako dotknuté dovolaním podaným
zo strany sťažovateľa, prípadne jeho priaznivým vybavením zo strany dovolacieho súdu, tak
ako sa to snaží naznačiť Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia. Sťažovateľ
preto ďalej na strane 12 svojej sťažnosti podotkol, že Najvyšší súd SR, ako súd dovolací,
nemôže svojvoľne odmietnuť dovolanie sťažovateľa len z toho dôvodu, že sa na neho hľadí
ako na neodsúdeného, resp. hypoteticky uvažovať, či by v konaní, ktoré by nasledovalo po
tom, ako by došlo k zrušeniu odsudzujúceho rozsudku na základe dovolania podaného
sťažovateľom, podal v jeho neprospech dovolanie generálny prokurátor. ...
Sťažovateľ na strane 13 svojej sťažnosti uviedol, že síce je pravdou, že po právnej
stránke výkonom peňažného trestu nastávajú účinky na základe, ktorých sa má
na odsúdeného hľadieť ako na neodsúdeného, avšak nie je tomu tak vždy, a už vôbec nie
materiálne. Ako príklad sťažovateľ uviedol skutočnosť, že jeho odsúdenie sa bude aj
po zahľadení uvádzať v odpise z registra trestov, ktoré majú k dispozícii orgány činné
v trestnom konaní, a ktorý sa nakoniec vyžaduje aj v prípade, ak by sa sťažovateľ uchádzal o
určitý druh povolaní alebo povolení. ...
Nie je nakoniec pravdivou ani argumentácia Najvyššieho súdu SR, že sťažovateľ
vo svojej sťažnosti tvrdil, že výrok o náhradnom treste v prípade peňažného trestu má
zabrániť podaniu dovolania. Sťažovateľ na stránke 13 svojej sťažnosti uviedol len toľko, že v
právnom a demokratickom štáte je neprípustné, aby Najvyšší súd SR, ako súd dovolací,
ktorý je zároveň orgánom ochrany zákonnosti a ústavnosti, svojvoľnou a arbitrárnou
aplikáciou ustanovení Trestného poriadku o prípustnosti dovolania implicitne podmieňoval
využitie sťažovateľovho práva na podanie dovolania povinnosťou strpieť ujmu vo forme
premeny miernejšieho trestu na trest prísnejší. Jediný záver, ktorý z arbitrárneho výkladu
predmetných ustanovení Trestného poriadku o prípustnosti dovolania podaného Najvyšším
súdom SR v napadnutom uznesení vyplýva je totiž taký, že odsúdený (v tomto prípade
sťažovateľ) má právo podať dovolanie, resp. o jeho dovolaní môže Najvyšší súd SR
rozhodnúť, len v prípade, ak svoj trest ešte nevykonal a nedošlo k jeho zahladeniu.
Na základe takéhoto ústavne neprípustného výkladu predmetných ustanovení Trestného
poriadku by následne bolo odňaté právo na preskúmanie odsudzujúceho rozsudku, ktorým
bol porušený zákon, každému odsúdenému, o odvolaní ktorého bolo rozhodnuté bez ohľadu
na jeho vlastné zavinenie až potom, ako svoj trest vykonal a bol mu zahladený, a to bez
ohľadu na druh trestu.“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„I. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 14.05.2013, č. k. 2 Tdo 16/2013 porušené bolo.
II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.05.2013, č. k.
2 Tdo 16/2013 sa zrušuje.
III. sa priznáva náhrada trov konania vo výške 322,73 €,
ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť k rukám právneho zástupcu
JUDr. Milana Fulca, so sídlom Živnostenská 2, 811 06 Bratislava do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 529/2013 22
z 22. októbra 2013 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu vo vzťahu k právnemu záveru najvyššieho súdu, podľa ktorého je
dovolanie podané odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest, potrebné posudzovať ako
neprípustné.
Vzhľadom na to, že k uvedenej problematike bolo potrebné zjednocujúce stanovisko,
ústavný súd ho prijal na zasadnutí pléna 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. ÚS 4/2015,
v ktorom vyslovil právnu vetu: Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý
tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť
právo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým
neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo
k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty
a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.
Senát ústavného súdu pri posudzovaní právnej veci sťažovateľa preto vychádzal z už
uvedených záverov.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu
spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí
podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí
od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou.
Podľa ustanovenia § 165 ods. 1 Trestného poriadku odsudzujúci rozsudok musí
obsahovať výrok o treste s uvedením zákonných ustanovení, podľa ktorých bol trest uložený
alebo podľa ktorých bolo od potrestania upustené, a to prípadne s poukazom na prijatú
záruku. Ak bol uložený trest odňatia slobody, ktorého výkon možno podmienečne odložiť
alebo podmienečne odložiť s probačným dohľadom, musí rozsudok obsahovať aj výrok
o tom, či bol podmienečný odklad povolený, a prípadne, na aké podmienky je viazaný.
Ak bol uložený trest odňatia slobody na doživotie alebo iný nepodmienečný trest odňatia
slobody, rozsudok musí obsahovať výrok o spôsobe výkonu tohto trestu.
Podľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti
právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené
ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania
podľa § 371.
Podľa ustanovenia § 368 ods. 2 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje
inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie
a) rozsudok a trestný rozkaz,
b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,
c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,
d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,
e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho
obvineného,
f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,
g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,
h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti
rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe
riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.
V napadnutom uznesení najvyšší súd okrem iného uviedol, že zákon obmedzuje
možnosť podania dovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom rozsahu,
zo špecificky vymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzeným
rozhodnutiam. Ústavný súd sa stotožňuje s týmto právnym názorom najvyššieho súdu
prezentovaným v napadnutom uznesení, pokiaľ ide o vymedzenie podstaty a účelu inštitútu
dovolania. V tejto súvislosti ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že takéto precizovanie
podmienok, dôvodov, ako aj okruhu osôb oprávnených podať dovolanie je prejavom faktu,
že dovolanie predstavuje mimoriadny opravný prostriedok, ktorého možnosť uplatnenia má
byť v porovnaní s riadnymi opravnými prostriedkami podstatne užšia, keďže dovolanie
a rozhodnutie o ňom spravidla narúša stabilitu konečného a vykonateľného, resp.
v niektorých prípadoch už aj vykonaného rozhodnutia súdu. Vzhľadom na zákonom
podrobne vymedzené podmienky, dôvody, ako aj okruh osôb oprávnených podať dovolanie
je v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania, aby v aplikačnej súdnej praxi
dochádzalo k akejkoľvek ďalšej redukcii zákonom ustanovených podmienok, dôvodov
a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.
V napadnutom uznesení najvyšší súd argumentuje tým, že priznanie práva podať
dovolanie odsúdenému, u ktorého nastali účinky zahladenia odsúdenia v dôsledku
vykonania uloženého peňažného trestu, by bolo v rozpore s princípom rovnosti procesných
strán, keďže ak by túto možnosť mal odsúdený, nutne by musela byť pripustená aj
u generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).
Najvyšší súd ďalej poukazuje na to, že v dôsledku toho by generálny prokurátor mohol
podať odvolanie aj v neprospech odsúdeného, smerujúceho k zhoršeniu jeho postavenia.
To by následne umožňovalo otvorenie trestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený,
a zvrátenie priaznivých dôsledkov pre odsúdeného spočívajúcich v tom, že sa na neho hľadí
akoby nebol odsúdený.
Takúto argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať práve za redukciu zákonom
ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.
Legalizujúcim dôvodom takejto redukcie nemôže byť argumentácia založená
na rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, pretože neexistuje legitímny dôvod ani
cieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany.
V danom prípade priznať právo podať dovolanie aj voči rozhodnutiu, ktoré vykazuje
nezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohto
procesného práva vo svojich dôsledkoch znamená naplnenie, a nie popretie podstaty
princípu rovnosti procesných strán.
Neprípustnosť dovolania podaného odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest,
nemožno bez ďalšieho vyvodzovať ani z explicitného znenia už citovaných ustanovení
Trestného poriadku vzťahujúcich sa na dovolanie. Rozhodnutím, ktorým bola vec
právoplatne skončená, je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest.
V tejto súvislosti nemožno za ústavne udržateľné považovať právne závery,
ku ktorým dospel najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, keď konštatuje, že odsudzujúcim
rozsudkom treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa na
páchateľa hľadí ako na odsúdeného.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení konštatoval: „Pokiaľ nastávajú, či už priamo na
základe zákona alebo na základe rozhodnutia súdu, právne dôsledky spojené s fikciou
neodsúdenia t.j., že sa v zmysle zákona hľadí na páchateľa ako keby odsúdený nebol, potom
treba do všetkých dôsledkov právne považovať za neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie
takej osoby, na ktorú sa hľadí akoby odsúdená nebola.
Predpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je
existencia odsúdenia páchateľa.“
Na rozdiel od prezentovaného právneho záveru najvyššieho súdu je ústavný súd toho
názoru, že z hľadiska prípustnosti podania dovolania je bez významu, či sa v dôsledku
zahladenia odsúdenia hľadí na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola,
keďže z hľadiska prípustnosti podania dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce
rozhodnutie a či toto odsudzujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Tomuto záveru
plne korešponduje aj znenie citovaného ustanovenia § 165 ods. 1 Trestného poriadku, podľa
ktorého odsudzujúcim rozsudkom je rozsudok, ktorým súd obžalovaného uznal za vinného.
Inak povedané, podmienkou podania dovolania je existencia už samotného odsúdenia
páchateľa – podmienkou nie je absencia zahladenia odsúdenia spojená so zákonnou fikciou
neodsúdenia. Fikcia neodsúdenia sťažovateľa vyplýva z vykonania uloženého peňažného
trestu na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku, pričom odopretím práva podať
dovolanie proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu by nebolo možné naplniť deklarovaný
účel inštitútu dovolania, ktorým je odstrániť účinky založené nezákonným právoplatným
rozhodnutím.
Najvyšší súd ďalej v napadnutom uznesení uvádza:
„Zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže takáto osoba preukazovať stav
svojej bezúhonnosti. Nie je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímaní
do zamestnania, pri žiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod. uvádzať odsúdenie,
ktoré bolo zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto osobe.
Odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo obnoveniu takých právnych
vzťahov, ktoré občan nemohol nadobudnúť, alebo sa ich nemohol dožadovať, pokým
existovala prekážka odsúdenia páchateľa.“
Ústavný súd na tomto mieste konštatuje, že sa nemôže bez výhrad stotožniť ani
s týmito prezentovanými závermi najvyššieho súdu, ktorý opomenul, že zahladenie
odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia nezakladá zánik všetkých
nepriaznivých účinkov spojených s odsúdením páchateľa, pretože tieto nemožno
obmedzovať výlučne na skutočnosť, že vo výpise z registra trestov sa páchateľovi zahladené
odsúdenia neuvádzajú, keďže účinky spojené s vykonaným a zahladeným trestom vo vzťahu
k odsúdeniu zostávajú zachované vo forme záznamu v odpise z registra trestov. Práve odpis
z registra trestov bez evidovaného odsúdenia páchateľa je zákonnou podmienkou
a predpokladom na plné uplatnenie subjektívnych práv páchateľa, napr. práva
na zamestnanie, a to v prípade práve v štátnej správe.
Ústavný súd poukazuje ďalej aj na to, že vykonaný a zahladený trest postihuje
páchateľa aj sekundárne, keď už samotné právoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľ
uznaný za vinného a bol mu uložený trest, zakladá pre poškodeného právny titul
na uplatnenie práva na náhradu škody v civilnom konaní (pokiaľ náhrada škody nebola
poškodenému priznaná už v trestnom konaní).
Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že so zahladením odsúdenia páchateľa
nezanikajú ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr. strata
vážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34 ods. 1
Trestného zákona okrem iného aj vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, ktorý
je naplnený už právoplatným uložením trestu, pričom jeho vykonaním a následným
zahladením tieto účinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované.
Osobitne je potrebné zdôrazniť, že aj v zmysle judikatúry samotných všeobecných
súdov zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba
skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný
čin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený,
nelikviduje samotný fakt spáchania činu, nebráni tomu, aby súd pri hodnotení osoby
páchateľa v neskoršom trestnom konaní pre iný trestný čin prizeral na skutočnosť, že
páchateľ spáchal trestný čin, a aby z toho vyvodil príslušné závery z hľadiska sklonu
páchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestným
zákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť tejto skutočnosti je však zásadne
menšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol odsúdený (R 10/1974).
Účinky spojené s uloženým a zahladeným trestom v dôsledku jeho vykonania
postihujú odsúdeného v možnosti uplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnych
vzťahov a možnosť podať dovolanie v danom prípade predstavuje výkon základného práva
na súdnu ochranu, pričom právnym poriadkom umelo konštruovaná skutočnosť – fikcia
neodsúdenia, nemôže uprieť či znemožniť odsúdenému prístup k mimoriadnemu opravnému
prostriedku, ktorého prípadné vyhodnotenie ako dôvodného a oprava vymedzených
procesných a hmotnoprávnych chýb môže následne v konečnom dôsledku vyústiť
do oslobodenia odsúdeného – tzn. preukázania nespáchania trestného činu.
Odopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho v dôsledku
vykonania mu uloženého peňažného trestu hľadí ako keby nebol odsúdený, neprimeraným
spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania obmedzuje prístup
odsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na
súdnu ochranu.
Zo všetkých týchto dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013. V nadväznosti na to potom ústavný súd
v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde toto
uznesenie zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
III.
Ústavný súd v súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keď za dôvody hodné
osobitného zreteľa považoval už samo vyhovenie sťažnosti, zaviazal najvyšší súd na úhradu
trov konania úspešnému sťažovateľovi.
Určené trovy uhradí najvyšší súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu
na účet advokáta JUDr. Milana Fulca (§ 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde). Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu
právneho zastúpenia advokátom za tri účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie
a príprava zastúpenia z 30. júla 2013, spísanie sťažnosti z 30. júla 2013 a vyjadrenie
z 1. augusta 2014). Za dva úkony vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume dvakrát
po 130,16 €, teda 260,32 €, a dvakrát režijný paušál po 7,81 €, teda 15,62 €, a za jeden úkon
vykonaný v roku 2014 patrí odmena v sume 134 € a režijný paušál 8,04 €, preto trovy
právneho zastúpenia pre sťažovateľa predstavujú sumu 417,18 € v zmysle vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na to,
že advokát sťažovateľa je platcom DPH, trovy právneho zastúpenia pre sťažovateľa
predstavujú celkovú sumu 501,58 € s DPH. Vzhľadom na to, že sťažovateľ opakovane
vyčíslil trovy konania len vo výške 322,73 € a žiadal priznať náhradu trov konania vo výške
322,73 € s DPH, priznal mu ústavný súd náhradu trov konania len do uplatnenej
a vyčíslenej výšky.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
Ústavný súd tento nález prijal na neverejnom zasadnutí potom, čo so súhlasom oboch
účastníkov upustil od verejného ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné
očakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na uvedené dôvody rozhodol senát ústavného súdu tak, ako to je uvedené
vo výroku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2015