Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 226/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Slebodníkom, Advokátska

kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

a práv podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 13. novembra 2014 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 13. novembra 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 13. novembra 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý

uhradiť trovy konania v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri

centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Milana Slebodníka, Štúrova 20, Košice,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

2

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. 11 z 15. apríla 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v (ďalej len

„ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný

prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 13. novembra 2014 (ďalej len

„namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom

sp. zn. z 19. novembra 2012 uznal sťažovateľa vinným z prečinu ublíženia

na zdraví podľa a odsúdil ho na trest odňatia slobody v trvaní

1 roka, ktorý podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 2 rokov. Na základe odvolania

sťažovateľa Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

sp. zn. zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a uložil

sťažovateľovi peňažný trest vo výmere 500 eur. Pre prípad, že by výkon peňažného trestu

mohol byť úmyselne zmarený, ustanovil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 5 mesiacov.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu podal

sťažovateľ dovolanie, keďže napadnuté rozhodnutie bolo podľa neho založené na

nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku.

Najvyšší súd namietaným uznesením dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. f)

odmietol.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti ďalej uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že

v predmetnom prípade vychádzajúc zo zákonnej fikcie neodsúdenia obvineného

predpokladanej v ustanovení § 92 ods. 2 Tr. zákona v spojení s ustanovením § 93 ods. 1

, ktorá sa v posudzovanej veci aplikovala, považuje dovolací súd

dovolanie sťažovateľa za neprípustné, lebo nesmeruje proti existujúcemu odsudzujúcemu

rozhodnutiu, proti ktorému by ho bolo možné podať v zmysle § 368 ods. 1, ods. 2 Trestného

poriadku. Vychádzal pritom z toho, že sťažovateľ odvolacím súdom uložený peňažný trest

vo výmere 500, € vykonal dňa 21.03.2014 zložením uvedenej sumy na účet súdu prvého

stupňa, čím došlo k zahladeniu odsúdenia sťažovateľa, na ktorého sa tak hľadí, ako keby

nebol odsúdený. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky predpokladom na

podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je existencia odsúdenia

páchateľa. Preto ak nastal zo zákona (alebo na základe rozhodnutia súdu) stav zahladenia

odsúdenia, ktorý má znamenať, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, jeho

dôsledkom musí byť i to, že žiaden z subjektov oprávnených na podanie dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku, ho už nemôže podať...

Dovolanie, ktoré sťažovateľ podal proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky spĺňalo všetky vyššie uvedené zákonné podmienky. Jeho cieľom bolo, aby dovolací

súd zrušil napadnuté rozsudky a vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu

znovu prejednal a rozhodol. V prípade úspechu by tak výsledkom podaného dovolania

mohlo byť aj oslobodenie sťažovateľa spod obžaloby. V takom prípade by sťažovateľ nemal

uvedené odsúdenie nielen vo výpise z registra trestov, ako je tomu teraz a čím aj

argumentuje odporca, ale ani v odpise z registra trestov. Sťažovateľ by tak v prípade

úspechu dovolania mohol dosiahnuť priaznivejší výsledok, keďže odpis z registra trestov sa

4

využíva orgánmi činnými v trestnom konaní pri posudzovaní trestnoprávnej minulosti

obvineného. Rovnako sa na odpis z registra trestov prihliada pri rozhodovaní súdu o vzatí

obvineného do väzby. Záznam v odpise z registra trestov má negatívny dopad aj na bežný

život sťažovateľa. Existujú zamestnania napr. v štátnej správe, kde si zamestnávateľ

za účelom zisťovania bezúhonnosti má právo vyžiadať odpis a nepostačuj e mu len výpis

z registra trestov. V prípade týchto zamestnaní sťažovateľ prišiel o možnosť zamestnania len

z toho dôvodu, že odporca sa odmietol zaoberať jeho dovolaním, a to len z toho dôvodu, že

jeho odsúdenie je zahladené.

Skutočnosť, že sťažovateľ zaplatil peňažný trest nemôže byť posudzovaná na jeho

ťarchu. Veď v prípade, ak by tak neurobil, hrozilo mi uloženie náhradného trestu odňatia

slobody v trvaní piatich mesiacov. Preto je logické, že uvedený peňažný trest okamžite

zaplatil. Jeho zaplatenie však neznamená, že súhlasil s uznaním jeho viny. Sťažovateľ je

naďalej presvedčený o svojej nevine, preto sa rozhodol podať dovolanie. Argumentácia

odporcu by prichádzala do úvahy iba v prípade, ak by dovolanie bolo podané v neprospech

sťažovateľa, čo však nie je tento prípad. Preto rozhodnutím odporcu bolo zasiahnuté

do práv sťažovateľa. Toto rozhodnutia a v ňom vyslovený právny názor považuje sťažovateľ

za krajne arbitrárny. Odporca porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa ods. l dohovoru.

Závery vyvodené odporcom nie sú vo vzťahu k sťažovateľovi správne a spravodlivé a nie sú

v súlade ani s relevantnou zákonnou a ústavnou právnou úpravou.“

Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd v konaní vedenom najvyšším

súdom pod sp. zn. vyslovil jednak porušenie , ako aj

ods. 1 a čl. 13 dohovoru v súvislosti s tým, že najvyšší súd ústavne neakceptovateľným,

nekonformným a svojvoľným spôsobom vyložil a aplikoval na jeho prípad citované

ustanovenia o prípustnosti dovolania a rozsudku, čím mu znemožnil

konať pred (dovolacím) súdom, pričom takýmto postupom v rozhodovaní a odôvodňovaní

svojho rozhodnutia spôsobil ústavne neospravedlniteľný a neudržateľný zásah do jeho práva

na súdnu ochranu, spravodlivé súdne konanie a práva na účinný prostriedok nápravy.

Požaduje náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 355,73 €.

Podľa prerokoval ústavný súd túto vec

na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 28. mája 2015 (doručeným

ústavnému súdu 28. mája 2015) a tiež aj najvyšší súd vo vyjadrení z 11. mája 2015

(doručenom ústavnému súdu 18. mája 2015) vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho

pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

K sťažnosti sťažovateľa a k právnej stránke celej veci sa vyjadril najvyšší súd

prípisom č. k. 27 z 11. mája 2015, v ktorom uviedol:

„Senát 5Tdo Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na právnom názore vyjadrenom

v uznesení z 13. novembra 2014, sp. zn. , v celom rozsahu z dôvodov tam

uvedených trvá.

V tejto súvislosti nad rámec našej argumentácie dávame do pozornosti aj uznesenie

Ústavného súdu z 22. mája 2014, sp. zn. , ktorým úplne totožnú ústavnú

sťažnosť F. M. odmietol.“

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 28. mája 2015 uviedol najmä:

„V tejto súvislosti dávam do pozornosti stanovisko pléna Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 18. marca 2015, sp. zn. PLz. , podľa ktorého odsúdenému, ktorému

bol uložený peňažný trest, a ktorý tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy

peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie

bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom

inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa

zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.

Preto považujem podanie ústavnej sťažnosti za dôvodné. Zároveň oznamujem, že

netrvám na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Súhlasím s tým, aby ústavný súd

od ústneho pojednávania upustil.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

6

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 13.11.2014 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 13.11.2014 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej

na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v sume 355,73 € /za dva úkony právnej

služby (prevzatie veci, spísanie sťažnosti) po 139,83 €, dvakrát režijný paušál po 8,39 €

spolu s 59,29 € ako 20 % DPH zo sumy 296,44 €/, ktorú je Krajský súd v Trenčíne povinný

zaplatiť na účet JUDr. Milana Slebodnika vedený v

v lehote 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

II.

Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. 11

z 15. apríla 2015 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu vo vzťahu k právnemu záveru najvyššieho súdu, podľa ktorého je

dovolanie podané odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest, potrebné posudzovať ako

neprípustné.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa ustanovenia trest má zabezpečiť ochranu

spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí

podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí

od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa

spoločnosťou.

8

Podľa ustanovenia odsudzujúci rozsudok musí

obsahovať výrok o treste s uvedením zákonných ustanovení, podľa ktorých bol trest uložený

alebo podľa ktorých bolo od potrestania upustené, a to prípadne s poukazom na prijatú

záruku. Ak bol uložený trest odňatia slobody, ktorého výkon možno podmienečne odložiť

alebo podmienečne odložiť s probačným dohľadom, musí rozsudok obsahovať aj výrok

o tom, či bol podmienečný odklad povolený, a prípadne, na aké podmienky je viazaný.

Ak bol uložený trest odňatia slobody na doživotie alebo iný nepodmienečný trest odňatia

slobody, rozsudok musí obsahovať výrok o spôsobe výkonu tohto trestu.

Podľa ustanovenia dovolanie možno podať proti

právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené

ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania

podľa § 371.

Podľa ustanovenia ak tento zákon neustanovuje

inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie

a) rozsudok a trestný rozkaz,

b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,

c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,

d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,

e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho

obvineného,

f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,

g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,

h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti

rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe

riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na zjednocujúce uznesenie

sp. zn. z 15. apríla 2015, podľa ktorého odsúdenému, ktorému bol uložený

peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy peňažného

trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo

zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom

inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa

zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.

V napadnutom uznesení najvyšší súd okrem iného uviedol: „V

sú uvedené rozhodnutia, ktoré treba rozumieť, ak tento zákon neustanovuje inak, ako

rozhodnutia podľa odseku 1, proti ktorým možno podať dovolanie. Pod jeho písmenom a/ sa

uvádza rozsudok a trestný rozkaz, bez bližšej špecifikácie, aký rozsudok sa má na mysli.

V nadväznosti na ostatné ustanovenia o dovolaní i tie, ktoré sa týkajú

rozsudku je zrejmé, že sa má na mysli tak odsudzujúci, ako aj oslobodzujúci rozsudok.

Odsudzujúcim rozsudkom v zmysle až treba rozumieť taký, ktorý

obsahuje výrok o vine páchateľa a ak nedošlo k upusteniu od potrestania, výrok o treste

a prípadné ďalšie výroky o náhrade škody alebo o ochrannom opatrení. Odsudzujúcim

rozsudkom teda treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa

na páchateľa hľadí ako na odsúdeného.

Pokiaľ nastávajú, či už priamo na základe zákona, ako je tomu pri upustení

od potrestania (§ 40 ods. 2 Tr. zák.), alebo po výkone niektorých druhov trestov

(napr. v predmetnom prípade § 92 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 93 ods. 1 Tr. zák.) alebo

na základe rozhodnutia súdu, pri zahladení odsúdenia, právne dôsledky spojené s fikciou

neodsúdenia, že sa v zmysle zákona hľadí na páchateľa ako keby odsúdený nebol, potom

treba do všetkých dôsledkov právne považovať za neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie

takej osoby, na ktorú sa hľadí ako keby odsúdená nebola.

Predpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je

existencia odsúdenia páchateľa. Pokiaľ platí fikcia neodsúdenia, ktorú zákonodarca spojil

s inštitútom zahladenia odsúdenia, nemožno ju chápať podmienene tak, že pre určité

prípady v trestnom konaní (ale i mimo neho) platí a pre niektoré nie...

10

Keďže v dôsledku toho, že odsúdenie bolo zahladené, môžu vznikať nové právne

vzťahy, ktoré by inak nemohli nastať, tak aby neexistovala podmienka bezúhonnosti, potom

by bolo vážnym zásahom do stability právnych vzťahov, ak by na základe dovolania

niektorej z dvoch hlavných strán v trestnom konaní alebo dovolania ministra spravodlivosti

bolo možné zvrátiť nový právny stav vznikajúci po vykonaní trestu a zahladení odsúdenia

spojeného s fikciou neodsúdenia.

Výrazne by sa v takom prípade nepriaznivo vo vzťahu k osobe, u ktorej bolo

odsúdenie zahladené, prejavilo podanie dovolania prokurátorom, alebo ďalším oprávneným

subjektom, v neprospech takejto osoby. Nebolo by žiaduce, v takom prípade, keď už

páchateľ vykonal trest a došlo aj k zahladeniu odsúdenia, aby generálny prokurátor,

eventuálne minister spravodlivosti, mohol podávať tento mimoriadny opravný prostriedok

v neprospech obvineného, smerujúceho k zhoršeniu jeho postavenia a umožniť tak otvorenie

takého trestno právneho vzťahu, ktorý už bol ukončený a zvrátiť tak priaznivé dôsledky pre

páchateľa spočívajúce v tom, že sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený. Dobrodenie, ktoré

dáva zákonodarca v podobe bezúhonnosti, na základe fikcie neodsúdenia osoby, u ktorej

bolo odsúdenie zahladené, by strácalo svoj zmysel.

Rovnosť strán v konaní a záujem na stabilite právnych vzťahov však predpokladá aj

opak, že ani na základe dovolania obvineného nie je možné právoplatné a už aj vykonané

zahladené odsúdenie s dôsledkami fikcie neodsúdenia meniť.

Preto ak nastal zo zákona (alebo na základe rozhodnutia súdu) stav zahladenia

odsúdenia, ktorý má znamenať, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, jeho

dôsledkom musí byť i to, že žiaden zo subjektov oprávnených na podanie dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku, ho už nemôže podať.“

Na tomto mieste ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že zákon obmedzuje možnosť

podania dovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom rozsahu,

zo špecificky vymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzeným

rozhodnutiam, pričom takéto precizovanie podmienok, dôvodov, ako aj okruhu osôb

oprávnených podať dovolanie je prejavom faktu, že dovolanie predstavuje mimoriadny

opravný prostriedok, ktorého možnosť uplatnenia má byť v porovnaní s riadnymi opravnými

prostriedkami podstatne užšia, keďže dovolanie a rozhodnutie o ňom spravidla narúša

stabilitu konečného a vykonateľného, resp. v niektorých prípadoch už aj vykonaného

rozhodnutia súdu. Vzhľadom na zákonom podrobne vymedzené podmienky, dôvody, ako aj

okruh osôb oprávnených podať dovolanie je v rozpore s podstatou a účelom inštitútu

dovolania, aby v aplikačnej súdnej praxi dochádzalo k akejkoľvek ďalšej redukcii zákonom

ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.

V napadnutom uznesení najvyšší súd argumentuje tým, že priznanie práva podať

dovolanie odsúdenému, u ktorého nastali účinky zahladenia odsúdenia v dôsledku

vykonania uloženého peňažného trestu, by bolo v rozpore s princípom rovnosti procesných

strán, pretože ak by túto možnosť mal odsúdený, nutne by musela byť pripustená aj

u generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Najvyšší súd ďalej poukazuje na to, že

v dôsledku toho by generálny prokurátor Slovenskej republiky či minister spravodlivosti

Slovenskej republiky mohol podať odvolanie aj v neprospech odsúdeného smerujúce

k zhoršeniu jeho postavenia. To by následne umožňovalo otvorenie trestnoprávneho vzťahu,

ktorý už bol ukončený, a zvrátenie priaznivých dôsledkov pre odsúdeného spočívajúcich

v tom, že sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený.

Takúto argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať za redukciu zákonom

ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.

Legalizujúcim dôvodom takejto redukcie nemôže byť argumentácia založená

na rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, keďže neexistuje legitímny dôvod ani

cieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany.

V danom prípade priznať právo podať dovolanie aj voči rozhodnutiu, ktoré vykazuje

nezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohto

procesného práva vo svojich dôsledkoch znamená naplnenie, a nie popretie podstaty

princípu rovnosti procesných strán.

Neprípustnosť dovolania podaného odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest,

nemožno bez ďalšieho vyvodzovať ani z explicitného znenia už citovaných ustanovení

12

vzťahujúcich sa na dovolanie. Rozhodnutím, ktorým bola vec

právoplatne skončená, je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest.

V tejto súvislosti nemožno za ústavne udržateľné považovať právne závery,

ku ktorým dospel najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, keď konštatoval, že odsudzujúcim

rozsudkom treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa

na páchateľa hľadí ako na odsúdeného.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení konštatoval: „Pokiaľ nastávajú , či už priamo

na základe zákona, ako je tomu pri upustení od potrestania (§ 40 ods. 2 Tr. zák.), alebo

po výkone niektorých druhov trestov (napr. v predmetnom prípade § 92 ods. 2 Tr. zák.

v spojení s § 93 ods. 1 Tr. zák.) alebo na základe rozhodnutia súdu, pri zahladení

odsúdenia, právne dôsledky spojené s fikciou neodsúdenia, že sa v zmysle zákona hľadí na

páchateľa ako keby odsúdený nebol, potom treba do všetkých dôsledkov právne považovať

za neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie takej osoby, na ktorú sa hľadí ako keby odsúdená

nebola.

Predpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je

existencia odsúdenia páchateľa.“

Na rozdiel od prezentovaného právneho záveru najvyššieho súdu je ústavný súd toho

názoru, že z hľadiska prípustnosti podania dovolania je bez významu, či sa v dôsledku

zahladenia odsúdenia hľadí na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola,

keďže z hľadiska prípustnosti podania dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce

rozhodnutie a či toto odsudzujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Tomuto záveru

plne korešponduje aj znenie citovaného ustanovenia , podľa

ktorého odsudzujúcim rozsudkom je rozsudok, ktorým súd obžalovaného uznal za vinného.

Inak povedané, podmienkou podania dovolania je existencia už samotného odsúdenia

páchateľa – podmienkou nie je absencia zahladenia odsúdenia spojená so zákonnou fikciou

neodsúdenia. Fikcia neodsúdenia sťažovateľa vyplýva z vykonania uloženého peňažného

trestu na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku, pričom odopretím práva podať

dovolanie proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu by nebolo možné naplniť deklarovaný

účel inštitútu dovolania, ktorým je odstrániť účinky založené nezákonným právoplatným

rozhodnutím.

Najvyšší súd ďalej v napadnutom uznesení uvádza:

„Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia znamená, okrem

iných dôsledkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby, že vo výpise z registra trestov sa

jej zahladené odsúdenie už neuvádza...

Zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže taká osoba preukazovať stav

svojej bezúhonnosti. Nie je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímaní

do zamestnania, pri žiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod. uvádzať odsúdenie,

ktoré bolo zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto osobe.

Odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo obnoveniu takých právnych

vzťahov, ktoré občan nemohol nadobudnúť, alebo sa ich nemohol dožadovať, pokým

existovala prekážka odsúdenia páchateľa.“

Ústavný súd na tomto mieste konštatuje, že sa nemôže bez výhrad stotožniť ani

s týmito prezentovanými závermi najvyššieho súdu, ktorý opomenul, že zahladenie

odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia nezakladá zánik všetkých

nepriaznivých účinkov spojených s odsúdením páchateľa, pretože tieto nemožno

obmedzovať výlučne na skutočnosť, že vo výpise z registra trestov sa páchateľovi zahladené

odsúdenia neuvádzajú, keďže účinky spojené s vykonaným a zahladeným trestom vo vzťahu

k odsúdeniu zostávajú zachované vo forme záznamu v odpise z registra trestov. Práve odpis

z registra trestov bez evidovaného odsúdenia páchateľa je zákonnou podmienkou

a predpokladom na plné uplatnenie subjektívnych práv páchateľa, napr. práva

na zamestnanie, a to práve v prípade v štátnej správe.

Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že so zahladením odsúdenia páchateľa

nezanikajú ani ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr.

strata vážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34

14

ods. 1 okrem iného aj spoločenské odsúdenie páchateľa, ktorý je naplnený

už právoplatným uložením trestu, pričom jeho vykonaním a následným zahladením tieto

účinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované.

Ústavný súd poukazuje ďalej aj na to, že vykonaný a zahladený trest postihuje

páchateľa aj sekundárne, keď už samotné právoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľ

uznaný za vinného a bol mu uložený trest, zakladá pre poškodeného právny titul

na uplatnenie práva na náhradu škody v civilnom konaní (pokiaľ náhrada škody nebola

poškodenému priznaná už v trestnom konaní).

Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že so zahladením odsúdenia páchateľa

nezanikajú ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr. strata

vážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34 ods. 1

okrem iného aj vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, ktorý

je naplnený už právoplatným uložením trestu, pričom jeho vykonaním a následným

zahladením tieto účinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované.

Osobitne je potrebné zdôrazniť, že aj v zmysle judikatúry samotných všeobecných

súdov zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba

skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný

čin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený,

nelikviduje samotný fakt spáchania činu, nebráni tomu, aby súd pri hodnotení osoby

páchateľa v neskoršom trestnom konaní pre iný trestný čin prizeral na skutočnosť,

že páchateľ spáchal trestný čin, a aby z toho vyvodil príslušné závery z hľadiska sklonu

páchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestným

zákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť tejto skutočnosti je však zásadne

menšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol odsúdený (R 10/1974).

Účinky spojené s uloženým a zahladeným trestom v dôsledku jeho vykonania

postihujú odsúdeného v možnosti uplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnych

vzťahov a možnosť podať dovolanie v danom prípade predstavuje výkon základného práva

na súdnu ochranu, pričom právnym poriadkom umelo konštruovaná skutočnosť – fikcia

neodsúdenia, nemôže uprieť či znemožniť odsúdenému prístup k mimoriadnemu opravnému

prostriedku, ktorého prípadné vyhodnotenie ako dôvodného a oprava vymedzených

procesných a hmotnoprávnych chýb môže následne v konečnom dôsledku vyústiť

do oslobodenia odsúdeného – tzn. preukázania nespáchania trestného činu.

Odopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho v dôsledku

vykonania mu uloženého peňažného trestu hľadí ako keby nebol odsúdený, neprimeraným

spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania obmedzuje prístup

odsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na

súdnu ochranu.

Zo všetkých týchto dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v , ako aj jeho práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 13. novembra 2014. V nadväznosti na to potom ústavný súd

v súlade s a a toto

uznesenie zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

III.

Ústavný súd v súlade s , keď za dôvody hodné

osobitného zreteľa považoval už samo vyhovenie sťažnosti, zaviazal najvyšší súd na úhradu

trov konania úspešnému sťažovateľovi.

Určené trovy uhradí najvyšší súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

na účet advokáta JUDr. Milana Slebodníka (

v spojení s ). Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu

16

právneho zastúpenia advokátom za dva účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie

a príprava zastúpenia z 19. februára 2015, spísanie sťažnosti z 20. februára 2015). Za dva

úkony vykonané v roku 2015 patrí odmena v sume dvakrát po 139,83 €, teda 279,66 €,

a dvakrát režijný paušál v sume po 8,39 €, teda 16,78 €, preto trovy právneho zastúpenia pre

sťažovateľa predstavujú sumu 296,44 € v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na to, že advokát sťažovateľa je

platcom DPH, trovy právneho zastúpenia predstavujú celkovú sumu 355,73 € s DPH.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľom

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Ústavný súd tento nález prijal na neverejnom zasadnutí potom, čo so súhlasom oboch

účastníkov upustil od verejného ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné

očakávať ďalšie objasnenie veci ( ).

Vzhľadom na uvedené dôvody rozhodol senát ústavného súdu tak, ako to je uvedené

vo výroku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015