Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 226/2015
PDF · 571.88 KB
No categories available
II. ÚS 226/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Slebodníkom, Advokátska
kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Tdo 66/2014 z 13. novembra 2014 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Tdo 66/2014 z 13. novembra 2014 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 66/2014
z 13. novembra 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý
uhradiť trovy konania v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri
centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Milana Slebodníka, Štúrova 20, Košice,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
2
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. II. ÚS 226/2015 11 z 15. apríla 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný
prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 66/2014 z 13. novembra 2014 (ďalej len
„namietané uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom
sp. zn. 4 T 5/2009 z 19. novembra 2012 uznal sťažovateľa vinným z prečinu ublíženia
na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona a odsúdil ho na trest odňatia slobody v trvaní
1 roka, ktorý podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 2 rokov. Na základe odvolania
sťažovateľa Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom
sp. zn. 6 To 114/2013 zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a uložil
sťažovateľovi peňažný trest vo výmere 500 eur. Pre prípad, že by výkon peňažného trestu
mohol byť úmyselne zmarený, ustanovil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 5 mesiacov.
Proti uvedenému rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu podal
sťažovateľ dovolanie, keďže napadnuté rozhodnutie bolo podľa neho založené na
nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku.
Najvyšší súd namietaným uznesením dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. f)
Trestného poriadku odmietol.
Sťažovateľ v podanej sťažnosti ďalej uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že
v predmetnom prípade vychádzajúc zo zákonnej fikcie neodsúdenia obvineného
predpokladanej v ustanovení § 92 ods. 2 Tr. zákona v spojení s ustanovením § 93 ods. 1
Trestného zákona, ktorá sa v posudzovanej veci aplikovala, považuje dovolací súd
dovolanie sťažovateľa za neprípustné, lebo nesmeruje proti existujúcemu odsudzujúcemu
rozhodnutiu, proti ktorému by ho bolo možné podať v zmysle § 368 ods. 1, ods. 2 Trestného
poriadku. Vychádzal pritom z toho, že sťažovateľ odvolacím súdom uložený peňažný trest
vo výmere 500, € vykonal dňa 21.03.2014 zložením uvedenej sumy na účet súdu prvého
stupňa, čím došlo k zahladeniu odsúdenia sťažovateľa, na ktorého sa tak hľadí, ako keby
nebol odsúdený. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky predpokladom na
podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je existencia odsúdenia
páchateľa. Preto ak nastal zo zákona (alebo na základe rozhodnutia súdu) stav zahladenia
odsúdenia, ktorý má znamenať, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, jeho
dôsledkom musí byť i to, že žiaden z subjektov oprávnených na podanie dovolania ako
mimoriadneho opravného prostriedku, ho už nemôže podať...
Dovolanie, ktoré sťažovateľ podal proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky spĺňalo všetky vyššie uvedené zákonné podmienky. Jeho cieľom bolo, aby dovolací
súd zrušil napadnuté rozsudky a vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol. V prípade úspechu by tak výsledkom podaného dovolania
mohlo byť aj oslobodenie sťažovateľa spod obžaloby. V takom prípade by sťažovateľ nemal
uvedené odsúdenie nielen vo výpise z registra trestov, ako je tomu teraz a čím aj
argumentuje odporca, ale ani v odpise z registra trestov. Sťažovateľ by tak v prípade
úspechu dovolania mohol dosiahnuť priaznivejší výsledok, keďže odpis z registra trestov sa
4
využíva orgánmi činnými v trestnom konaní pri posudzovaní trestnoprávnej minulosti
obvineného. Rovnako sa na odpis z registra trestov prihliada pri rozhodovaní súdu o vzatí
obvineného do väzby. Záznam v odpise z registra trestov má negatívny dopad aj na bežný
život sťažovateľa. Existujú zamestnania napr. v štátnej správe, kde si zamestnávateľ
za účelom zisťovania bezúhonnosti má právo vyžiadať odpis a nepostačuj e mu len výpis
z registra trestov. V prípade týchto zamestnaní sťažovateľ prišiel o možnosť zamestnania len
z toho dôvodu, že odporca sa odmietol zaoberať jeho dovolaním, a to len z toho dôvodu, že
jeho odsúdenie je zahladené.
Skutočnosť, že sťažovateľ zaplatil peňažný trest nemôže byť posudzovaná na jeho
ťarchu. Veď v prípade, ak by tak neurobil, hrozilo mi uloženie náhradného trestu odňatia
slobody v trvaní piatich mesiacov. Preto je logické, že uvedený peňažný trest okamžite
zaplatil. Jeho zaplatenie však neznamená, že súhlasil s uznaním jeho viny. Sťažovateľ je
naďalej presvedčený o svojej nevine, preto sa rozhodol podať dovolanie. Argumentácia
odporcu by prichádzala do úvahy iba v prípade, ak by dovolanie bolo podané v neprospech
sťažovateľa, čo však nie je tento prípad. Preto rozhodnutím odporcu bolo zasiahnuté
do práv sťažovateľa. Toto rozhodnutia a v ňom vyslovený právny názor považuje sťažovateľ
za krajne arbitrárny. Odporca porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. l dohovoru.
Závery vyvodené odporcom nie sú vo vzťahu k sťažovateľovi správne a spravodlivé a nie sú
v súlade ani s relevantnou zákonnou a ústavnou právnou úpravou.“
Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd v konaní vedenom najvyšším
súdom pod sp. zn. 5 Tdo 66/2014 vyslovil jednak porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6
ods. 1 a čl. 13 dohovoru v súvislosti s tým, že najvyšší súd ústavne neakceptovateľným,
nekonformným a svojvoľným spôsobom vyložil a aplikoval na jeho prípad citované
ustanovenia Trestného poriadku o prípustnosti dovolania a rozsudku, čím mu znemožnil
konať pred (dovolacím) súdom, pričom takýmto postupom v rozhodovaní a odôvodňovaní
svojho rozhodnutia spôsobil ústavne neospravedlniteľný a neudržateľný zásah do jeho práva
na súdnu ochranu, spravodlivé súdne konanie a práva na účinný prostriedok nápravy.
Požaduje náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 355,73 €.
Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde prerokoval ústavný súd túto vec
na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 28. mája 2015 (doručeným
ústavnému súdu 28. mája 2015) a tiež aj najvyšší súd vo vyjadrení z 11. mája 2015
(doručenom ústavnému súdu 18. mája 2015) vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho
pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
K sťažnosti sťažovateľa a k právnej stránke celej veci sa vyjadril najvyšší súd
prípisom č. k. KP 3/2015 27 z 11. mája 2015, v ktorom uviedol:
„Senát 5Tdo Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na právnom názore vyjadrenom
v uznesení z 13. novembra 2014, sp. zn. 5 Tdo 66/2014, v celom rozsahu z dôvodov tam
uvedených trvá.
V tejto súvislosti nad rámec našej argumentácie dávame do pozornosti aj uznesenie
Ústavného súdu z 22. mája 2014, sp. zn. III. ÚS 331/2014, ktorým úplne totožnú ústavnú
sťažnosť F. M. odmietol.“
Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 28. mája 2015 uviedol najmä:
„V tejto súvislosti dávam do pozornosti stanovisko pléna Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 18. marca 2015, sp. zn. PLz. ÚS 4/2015, podľa ktorého odsúdenému, ktorému
bol uložený peňažný trest, a ktorý tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy
peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie
bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom
inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa
zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.
Preto považujem podanie ústavnej sťažnosti za dôvodné. Zároveň oznamujem, že
netrvám na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Súhlasím s tým, aby ústavný súd
od ústneho pojednávania upustil.“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
6
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Tdo 66/2014 zo dňa 13.11.2014 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Tdo 66/2014 zo dňa 13.11.2014 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej
na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v sume 355,73 € /za dva úkony právnej
služby (prevzatie veci, spísanie sťažnosti) po 139,83 €, dvakrát režijný paušál po 8,39 €
spolu s 59,29 € ako 20 % DPH zo sumy 296,44 €/, ktorú je Krajský súd v Trenčíne povinný
zaplatiť na účet JUDr. Milana Slebodnika vedený v
v lehote 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu.“
II.
Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 226/2015 11
z 15. apríla 2015 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu vo vzťahu k právnemu záveru najvyššieho súdu, podľa ktorého je
dovolanie podané odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest, potrebné posudzovať ako
neprípustné.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu
spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí
podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí
od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou.
8
Podľa ustanovenia § 165 ods. 1 Trestného poriadku odsudzujúci rozsudok musí
obsahovať výrok o treste s uvedením zákonných ustanovení, podľa ktorých bol trest uložený
alebo podľa ktorých bolo od potrestania upustené, a to prípadne s poukazom na prijatú
záruku. Ak bol uložený trest odňatia slobody, ktorého výkon možno podmienečne odložiť
alebo podmienečne odložiť s probačným dohľadom, musí rozsudok obsahovať aj výrok
o tom, či bol podmienečný odklad povolený, a prípadne, na aké podmienky je viazaný.
Ak bol uložený trest odňatia slobody na doživotie alebo iný nepodmienečný trest odňatia
slobody, rozsudok musí obsahovať výrok o spôsobe výkonu tohto trestu.
Podľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti
právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené
ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania
podľa § 371.
Podľa ustanovenia § 368 ods. 2 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje
inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie
a) rozsudok a trestný rozkaz,
b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,
c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,
d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,
e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho
obvineného,
f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,
g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,
h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti
rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe
riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na zjednocujúce uznesenie
sp. zn. II. ÚS 529/2013 z 15. apríla 2015, podľa ktorého odsúdenému, ktorému bol uložený
peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy peňažného
trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo
zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom
inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa
zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.
V napadnutom uznesení najvyšší súd okrem iného uviedol: „V § 368 ods. 2 Tr. por.
sú uvedené rozhodnutia, ktoré treba rozumieť, ak tento zákon neustanovuje inak, ako
rozhodnutia podľa odseku 1, proti ktorým možno podať dovolanie. Pod jeho písmenom a/ sa
uvádza rozsudok a trestný rozkaz, bez bližšej špecifikácie, aký rozsudok sa má na mysli.
V nadväznosti na ostatné ustanovenia Trestného poriadku o dovolaní i tie, ktoré sa týkajú
rozsudku je zrejmé, že sa má na mysli tak odsudzujúci, ako aj oslobodzujúci rozsudok.
Odsudzujúcim rozsudkom v zmysle § 163 až § 168 Tr. por. treba rozumieť taký, ktorý
obsahuje výrok o vine páchateľa a ak nedošlo k upusteniu od potrestania, výrok o treste
a prípadné ďalšie výroky o náhrade škody alebo o ochrannom opatrení. Odsudzujúcim
rozsudkom teda treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa
na páchateľa hľadí ako na odsúdeného.
Pokiaľ nastávajú, či už priamo na základe zákona, ako je tomu pri upustení
od potrestania (§ 40 ods. 2 Tr. zák.), alebo po výkone niektorých druhov trestov
(napr. v predmetnom prípade § 92 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 93 ods. 1 Tr. zák.) alebo
na základe rozhodnutia súdu, pri zahladení odsúdenia, právne dôsledky spojené s fikciou
neodsúdenia, že sa v zmysle zákona hľadí na páchateľa ako keby odsúdený nebol, potom
treba do všetkých dôsledkov právne považovať za neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie
takej osoby, na ktorú sa hľadí ako keby odsúdená nebola.
Predpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je
existencia odsúdenia páchateľa. Pokiaľ platí fikcia neodsúdenia, ktorú zákonodarca spojil
s inštitútom zahladenia odsúdenia, nemožno ju chápať podmienene tak, že pre určité
prípady v trestnom konaní (ale i mimo neho) platí a pre niektoré nie...
10
Keďže v dôsledku toho, že odsúdenie bolo zahladené, môžu vznikať nové právne
vzťahy, ktoré by inak nemohli nastať, tak aby neexistovala podmienka bezúhonnosti, potom
by bolo vážnym zásahom do stability právnych vzťahov, ak by na základe dovolania
niektorej z dvoch hlavných strán v trestnom konaní alebo dovolania ministra spravodlivosti
bolo možné zvrátiť nový právny stav vznikajúci po vykonaní trestu a zahladení odsúdenia
spojeného s fikciou neodsúdenia.
Výrazne by sa v takom prípade nepriaznivo vo vzťahu k osobe, u ktorej bolo
odsúdenie zahladené, prejavilo podanie dovolania prokurátorom, alebo ďalším oprávneným
subjektom, v neprospech takejto osoby. Nebolo by žiaduce, v takom prípade, keď už
páchateľ vykonal trest a došlo aj k zahladeniu odsúdenia, aby generálny prokurátor,
eventuálne minister spravodlivosti, mohol podávať tento mimoriadny opravný prostriedok
v neprospech obvineného, smerujúceho k zhoršeniu jeho postavenia a umožniť tak otvorenie
takého trestno právneho vzťahu, ktorý už bol ukončený a zvrátiť tak priaznivé dôsledky pre
páchateľa spočívajúce v tom, že sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený. Dobrodenie, ktoré
dáva zákonodarca v podobe bezúhonnosti, na základe fikcie neodsúdenia osoby, u ktorej
bolo odsúdenie zahladené, by strácalo svoj zmysel.
Rovnosť strán v konaní a záujem na stabilite právnych vzťahov však predpokladá aj
opak, že ani na základe dovolania obvineného nie je možné právoplatné a už aj vykonané
zahladené odsúdenie s dôsledkami fikcie neodsúdenia meniť.
Preto ak nastal zo zákona (alebo na základe rozhodnutia súdu) stav zahladenia
odsúdenia, ktorý má znamenať, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, jeho
dôsledkom musí byť i to, že žiaden zo subjektov oprávnených na podanie dovolania ako
mimoriadneho opravného prostriedku, ho už nemôže podať.“
Na tomto mieste ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že zákon obmedzuje možnosť
podania dovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom rozsahu,
zo špecificky vymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzeným
rozhodnutiam, pričom takéto precizovanie podmienok, dôvodov, ako aj okruhu osôb
oprávnených podať dovolanie je prejavom faktu, že dovolanie predstavuje mimoriadny
opravný prostriedok, ktorého možnosť uplatnenia má byť v porovnaní s riadnymi opravnými
prostriedkami podstatne užšia, keďže dovolanie a rozhodnutie o ňom spravidla narúša
stabilitu konečného a vykonateľného, resp. v niektorých prípadoch už aj vykonaného
rozhodnutia súdu. Vzhľadom na zákonom podrobne vymedzené podmienky, dôvody, ako aj
okruh osôb oprávnených podať dovolanie je v rozpore s podstatou a účelom inštitútu
dovolania, aby v aplikačnej súdnej praxi dochádzalo k akejkoľvek ďalšej redukcii zákonom
ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.
V napadnutom uznesení najvyšší súd argumentuje tým, že priznanie práva podať
dovolanie odsúdenému, u ktorého nastali účinky zahladenia odsúdenia v dôsledku
vykonania uloženého peňažného trestu, by bolo v rozpore s princípom rovnosti procesných
strán, pretože ak by túto možnosť mal odsúdený, nutne by musela byť pripustená aj
u generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Najvyšší súd ďalej poukazuje na to, že
v dôsledku toho by generálny prokurátor Slovenskej republiky či minister spravodlivosti
Slovenskej republiky mohol podať odvolanie aj v neprospech odsúdeného smerujúce
k zhoršeniu jeho postavenia. To by následne umožňovalo otvorenie trestnoprávneho vzťahu,
ktorý už bol ukončený, a zvrátenie priaznivých dôsledkov pre odsúdeného spočívajúcich
v tom, že sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený.
Takúto argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať za redukciu zákonom
ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.
Legalizujúcim dôvodom takejto redukcie nemôže byť argumentácia založená
na rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, keďže neexistuje legitímny dôvod ani
cieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany.
V danom prípade priznať právo podať dovolanie aj voči rozhodnutiu, ktoré vykazuje
nezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohto
procesného práva vo svojich dôsledkoch znamená naplnenie, a nie popretie podstaty
princípu rovnosti procesných strán.
Neprípustnosť dovolania podaného odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest,
nemožno bez ďalšieho vyvodzovať ani z explicitného znenia už citovaných ustanovení
12
Trestného poriadku vzťahujúcich sa na dovolanie. Rozhodnutím, ktorým bola vec
právoplatne skončená, je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest.
V tejto súvislosti nemožno za ústavne udržateľné považovať právne závery,
ku ktorým dospel najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, keď konštatoval, že odsudzujúcim
rozsudkom treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa
na páchateľa hľadí ako na odsúdeného.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení konštatoval: „Pokiaľ nastávajú , či už priamo
na základe zákona, ako je tomu pri upustení od potrestania (§ 40 ods. 2 Tr. zák.), alebo
po výkone niektorých druhov trestov (napr. v predmetnom prípade § 92 ods. 2 Tr. zák.
v spojení s § 93 ods. 1 Tr. zák.) alebo na základe rozhodnutia súdu, pri zahladení
odsúdenia, právne dôsledky spojené s fikciou neodsúdenia, že sa v zmysle zákona hľadí na
páchateľa ako keby odsúdený nebol, potom treba do všetkých dôsledkov právne považovať
za neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie takej osoby, na ktorú sa hľadí ako keby odsúdená
nebola.
Predpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je
existencia odsúdenia páchateľa.“
Na rozdiel od prezentovaného právneho záveru najvyššieho súdu je ústavný súd toho
názoru, že z hľadiska prípustnosti podania dovolania je bez významu, či sa v dôsledku
zahladenia odsúdenia hľadí na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola,
keďže z hľadiska prípustnosti podania dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce
rozhodnutie a či toto odsudzujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Tomuto záveru
plne korešponduje aj znenie citovaného ustanovenia § 165 ods. 1 Trestného poriadku, podľa
ktorého odsudzujúcim rozsudkom je rozsudok, ktorým súd obžalovaného uznal za vinného.
Inak povedané, podmienkou podania dovolania je existencia už samotného odsúdenia
páchateľa – podmienkou nie je absencia zahladenia odsúdenia spojená so zákonnou fikciou
neodsúdenia. Fikcia neodsúdenia sťažovateľa vyplýva z vykonania uloženého peňažného
trestu na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku, pričom odopretím práva podať
dovolanie proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu by nebolo možné naplniť deklarovaný
účel inštitútu dovolania, ktorým je odstrániť účinky založené nezákonným právoplatným
rozhodnutím.
Najvyšší súd ďalej v napadnutom uznesení uvádza:
„Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia znamená, okrem
iných dôsledkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby, že vo výpise z registra trestov sa
jej zahladené odsúdenie už neuvádza...
Zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže taká osoba preukazovať stav
svojej bezúhonnosti. Nie je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímaní
do zamestnania, pri žiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod. uvádzať odsúdenie,
ktoré bolo zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto osobe.
Odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo obnoveniu takých právnych
vzťahov, ktoré občan nemohol nadobudnúť, alebo sa ich nemohol dožadovať, pokým
existovala prekážka odsúdenia páchateľa.“
Ústavný súd na tomto mieste konštatuje, že sa nemôže bez výhrad stotožniť ani
s týmito prezentovanými závermi najvyššieho súdu, ktorý opomenul, že zahladenie
odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia nezakladá zánik všetkých
nepriaznivých účinkov spojených s odsúdením páchateľa, pretože tieto nemožno
obmedzovať výlučne na skutočnosť, že vo výpise z registra trestov sa páchateľovi zahladené
odsúdenia neuvádzajú, keďže účinky spojené s vykonaným a zahladeným trestom vo vzťahu
k odsúdeniu zostávajú zachované vo forme záznamu v odpise z registra trestov. Práve odpis
z registra trestov bez evidovaného odsúdenia páchateľa je zákonnou podmienkou
a predpokladom na plné uplatnenie subjektívnych práv páchateľa, napr. práva
na zamestnanie, a to práve v prípade v štátnej správe.
Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že so zahladením odsúdenia páchateľa
nezanikajú ani ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr.
strata vážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34
14
ods. 1 Trestného zákona okrem iného aj spoločenské odsúdenie páchateľa, ktorý je naplnený
už právoplatným uložením trestu, pričom jeho vykonaním a následným zahladením tieto
účinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované.
Ústavný súd poukazuje ďalej aj na to, že vykonaný a zahladený trest postihuje
páchateľa aj sekundárne, keď už samotné právoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľ
uznaný za vinného a bol mu uložený trest, zakladá pre poškodeného právny titul
na uplatnenie práva na náhradu škody v civilnom konaní (pokiaľ náhrada škody nebola
poškodenému priznaná už v trestnom konaní).
Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že so zahladením odsúdenia páchateľa
nezanikajú ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr. strata
vážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34 ods. 1
Trestného zákona okrem iného aj vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, ktorý
je naplnený už právoplatným uložením trestu, pričom jeho vykonaním a následným
zahladením tieto účinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované.
Osobitne je potrebné zdôrazniť, že aj v zmysle judikatúry samotných všeobecných
súdov zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba
skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný
čin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený,
nelikviduje samotný fakt spáchania činu, nebráni tomu, aby súd pri hodnotení osoby
páchateľa v neskoršom trestnom konaní pre iný trestný čin prizeral na skutočnosť,
že páchateľ spáchal trestný čin, a aby z toho vyvodil príslušné závery z hľadiska sklonu
páchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestným
zákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť tejto skutočnosti je však zásadne
menšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol odsúdený (R 10/1974).
Účinky spojené s uloženým a zahladeným trestom v dôsledku jeho vykonania
postihujú odsúdeného v možnosti uplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnych
vzťahov a možnosť podať dovolanie v danom prípade predstavuje výkon základného práva
na súdnu ochranu, pričom právnym poriadkom umelo konštruovaná skutočnosť – fikcia
neodsúdenia, nemôže uprieť či znemožniť odsúdenému prístup k mimoriadnemu opravnému
prostriedku, ktorého prípadné vyhodnotenie ako dôvodného a oprava vymedzených
procesných a hmotnoprávnych chýb môže následne v konečnom dôsledku vyústiť
do oslobodenia odsúdeného – tzn. preukázania nespáchania trestného činu.
Odopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho v dôsledku
vykonania mu uloženého peňažného trestu hľadí ako keby nebol odsúdený, neprimeraným
spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania obmedzuje prístup
odsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na
súdnu ochranu.
Zo všetkých týchto dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Tdo 66/2014 z 13. novembra 2014. V nadväznosti na to potom ústavný súd
v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde toto
uznesenie zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
III.
Ústavný súd v súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keď za dôvody hodné
osobitného zreteľa považoval už samo vyhovenie sťažnosti, zaviazal najvyšší súd na úhradu
trov konania úspešnému sťažovateľovi.
Určené trovy uhradí najvyšší súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu
na účet advokáta JUDr. Milana Slebodníka (§ 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde). Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu
16
právneho zastúpenia advokátom za dva účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie
a príprava zastúpenia z 19. februára 2015, spísanie sťažnosti z 20. februára 2015). Za dva
úkony vykonané v roku 2015 patrí odmena v sume dvakrát po 139,83 €, teda 279,66 €,
a dvakrát režijný paušál v sume po 8,39 €, teda 16,78 €, preto trovy právneho zastúpenia pre
sťažovateľa predstavujú sumu 296,44 € v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na to, že advokát sťažovateľa je
platcom DPH, trovy právneho zastúpenia predstavujú celkovú sumu 355,73 € s DPH.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľom
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
Ústavný súd tento nález prijal na neverejnom zasadnutí potom, čo so súhlasom oboch
účastníkov upustil od verejného ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné
očakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na uvedené dôvody rozhodol senát ústavného súdu tak, ako to je uvedené
vo výroku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2015