Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 507/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. J. M., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v a

Listiny základných práv a slobôd, základného práva na rovnosť všetkých účastníkov

konania zaručeného v a Listiny

základných práv a slobôd, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

zaručeného v a Listiny základných

práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 12. augusta 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra

2009 doručená sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť všetkých účastníkov konania zaručeného

v a listiny, základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom zaručeného v a listiny a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 12. augusta 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola ako navrhovateľka

účastníčkou súdneho sporu proti S., B. (ďalej len „odporca“), o zaplatenie sumy 26 175

536,98 Sk spolu so 14 % úrokom z omeškania. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) rozsudkom č. k. -593 zo 14. mája 2007 zaviazal odporcu zaplatiť

sťažovateľkou požadovanú sumu spolu s príslušenstvom.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -652

z 28. novembra 2007 rozsudok okresného súdu č. k. -593 potvrdil.

Proti rozsudkom okresného súdu, ako aj krajského súdu podal generálny prokurátor

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) 21. októbra 2008 pod

č. k. -12 mimoriadne dovolanie. Generálny prokurátor na základe predmetného

mimoriadneho dovolania navrhol zrušiť súdne rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu

a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby najvyšší súd odložil

vykonateľnosť mimoriadnym dovolaním napadnutých rozhodnutí okresného súdu

a krajského súdu.

V súvislosti s podaným mimoriadnym dovolaním sťažovateľka v sťažnosti okrem

iného uviedla: „... vo vyjadreniach sme predovšetkým namietali, že mimoriadne dovolanie

bolo podané bez naplnenia zákonných podmienok na jeho podanie, čiastočne bolo podané

oneskorene, čiastočne nad rozsah podaného podnetu účastníka konania, ako aj to, že

inštitút mimoriadneho dovolania tak, ako je zakotvený v niektorých právnych poriadkoch

európskych krajín vrátane Slovenska, je v zmysle konštantnej judikatúry ESĽP v rozpore

s právom na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd...“ Sťažovateľka ďalej vo svojej sťažnosti uvádza: „Pripustením

mimoriadneho dovolania najvyšší súd (či už rumunský alebo slovenský) zneváži, resp. urobí

bezvýznamným celé predchádzajúce súdne konanie, ktoré riadne a v súlade s procesnými

predpismi vyústilo do konečného, t. j. právoplatného a vykonateľného rozhodnutia. Takýto

postup považuje ESĽP jednoznačne za porušenie práva na spravodlivý súdny proces... Na

základe vyššie uvedených skutočností tak možno v súlade s judikatúrou ESĽP konštatovať,

že súdne systémy vyznačujúce sa vyššie špecifikovaným typom mimoriadneho opravného

prostriedku (mimoriadneho dovolania) sú, ako také, nezlučiteľné s princípom právnej

istoty... a tým zároveň v rozpore s právom na spravodlivý proces.“

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 8. decembra 2008 odložil

vykonateľnosť rozsudku okresného súdu č. k. -593 v spojení s rozsudkom

krajského súdu č. k. -652 a následne uznesením sp. zn.

z 12. augusta 2009 zrušil rozsudky okresného súdu a krajského súdu a vrátil vec súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie.

Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľka okrem iného uvádza:

„Najvyšší súd SR zdôvodnil zrušenie mimoriadnym dovolaním napadnutých

rozhodnutí okolnosťami, ktoré de facto vedú k potrebe znovu-prejednania sporu

a vykonania ďalšieho dokazovania, nie však poukazom na závažné procesné vady.

... vyhovenie tomuto mimoriadnemu dovolaniu Najvyšším súdom SR

neakceptovateľne narušilo právnu istotu a stabilitu sťažovateľa bez toho, že by konečné

rozhodnutie v spore bolo vynesené s porušením rovnakého práva SRo.

Uznesenie NS SR je vzhľadom na absenciu zákonných náležitostí nepreskúmateľné,

čím takisto hrubo zasahuje do nášho práva na spravodlivý proces a ignorovanie nami

predložených argumentov zo strany NS SR zase porušuje zásadu rovnosti účastníkov

konania v zmysle SR a Listiny základných práv a slobôd,

ako aj právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom v zmysle SR a

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.“

Podľa sťažovateľky napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

2 M Obdo 5/2008 z 12. augusta 2009, ktorým došlo k zrušeniu rozsudku okresného súdu

č. k. -593 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. -652

a vráteniu veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, bolo porušené jej základné právo na

súdnu ochranu zaručené v a listiny, právo na spravodlivé

súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom zaručené v a listiny a právo na

rovnosť všetkých účastníkov konania zaručené v a listiny.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo P., spol. s r. o.,... domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde podľa , Listiny

základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva vyplývajúceho

z SR a Listiny základných práv a slobôd v spojení s

ods. 1, , a SR uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 12.8.2009 a postupom tohto súdu

v konaní sp. zn. 2 M Obdo 5/2008 porušené bolo.

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 12. 8. 2009.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia

sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta, že k porušeniu jej práv postupom a rozhodnutím najvyššieho

súdu malo dôjsť v dôsledku:

a) nesúladu zákonnej úpravy inštitútu mimoriadneho dovolania s

a čl. 6 ods. 1 dohovoru,

b) nesplnenia podmienok na podanie mimoriadneho dovolania generálnym

prokurátorom a

c) nesplnenia podmienok na to, aby najvyšší súd mimoriadnemu dovolaniu vyhovel

a ním napadnuté rozhodnutia zrušil.

Námietka nesúladu zákonnej úpravy inštitútu mimoriadneho dovolania s označenými

článkami a dohovoru je tak podľa znenia a zákona o ústavnom

súde, ako aj v zmysle ich ustáleného výkladu ústavným súdom nespôsobilá byť predmetom

konania o sťažnosti sťažovateľky.

Námietka smerujúca voči faktu, že generálny prokurátor podal v danej veci

mimoriadne dovolanie, by aj v prípade, ak by existovala akákoľvek vecná súvislosť medzi

využitím procesného oprávnenia generálneho prokurátora zákonom ustanoveným spôsobom

a v zákonom ustanovenom rozsahu na jednej strane a právom sťažovateľky na súdnu

ochranu na strane druhej, nebola spôsobilá byť predmetom tohto konania, keďže petit

sťažnosti smeruje výlučne voči napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu.

Pokiaľ ide o výhrady proti postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu, sťažovateľka

v súhrne namieta, že vyhovenie podanému mimoriadnemu dovolaniu zasiahlo do jej práv na

súdnu ochranu. Napriek rozsiahlemu popisu okolností, ktoré sa veci priamo či iba vzdialene

týkajú, a napriek rozsiahlemu exkurzu do viac alebo menej súvisiacej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva sťažovateľka vôbec neuvádza, v čom konkrétne sa

najvyšší súd vo svojom výklade príslušných hmotnoprávnych a/alebo procesno-právnych

ustanovení dopustil zjavnej svojvôle. Práve zjavná arbitrárnosť skutkových zistení a/alebo

právnych záverov, ktoré z takýchto zistení najvyšší súd odvodil, je však nevyhnutnou

podmienkou na to, aby ústavný súd mohol v merite veci vôbec uplatniť svoju

preskúmavaciu pôsobnosť.

Ústavný súd, ako to vyplýva z jeho ustálenej judikatúry, nie je zásadne oprávnený ani

povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov,

ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich

rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav (napríklad ). Ústavnému súdu preto

neprináleží rozhodovať o právach uplatňovaných prostredníctvom žalôb

v občianskoprávnych sporoch, resp. v konaní podľa posudzovať

správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných súdov týkajúcich sa sporných práv

a povinností účastníkov súkromnoprávnych vzťahov (). Vo všeobecnosti teda

platí, že úlohou ústavného súdu nie je pôsobiť ako tzv. štvrtá inštancia a poskytovať

účastníkom konania pred všeobecnými súdmi ochranu pred skutkovými a/alebo právnymi

omylmi týchto súdov.

Sťažovateľka sa v podaní sústreďuje na dôvody svojho vecného nesúhlasu s tým, že

(i) účastník konania pred všeobecným súdom využil svoje oprávnenie dať podnet na

generálnu prokuratúru, že (ii) generálny prokurátor dospel k právnemu názoru, že je

opodstatnené podať mimoriadne dovolanie, a že (iii) najvyšší súd dal generálnemu

prokurátorovi v tomto zmysle za pravdu. Predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu

môže byť zo zrejmých dôvodov výlučne postup a rozhodnutie najvyššieho súdu, tak sa toho

napokon v petite sťažnosti domáha aj sťažovateľka. Neuvádza však žiadne konkrétne

argumenty na potvrdenie tézy, že sa najvyšší súd postupom v súlade s príslušnými

ustanoveniami (ďalej len „OSP“) dopustil výkladovej

svojvôle. Práve naopak, sťažovateľka sama pripúšťa možnosť, že právne závery

generálneho prokurátora, ako aj najvyššieho súdu môžu byť vecne správne (bod IV, s. 11

sťažnosti), tvrdí však, že nejde o závery, ktoré by mohli odôvodniť prelomenie princípu

právnej istoty v konaní o opravnom prostriedku, akým je mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora.

Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza, že jej právo na spravodlivý proces (ktoré

namiesto správneho anglického označenia „due process of law“ nazýva „rule of law“, čo je

v skutočnosti termín označujúci právny štát, resp. panstvo práva) malo byť porušené tým, že

najvyšší súd vyhovel podanému mimoriadnemu dovolaniu „napriek tomu, že neboli splnené

procesné predpoklady na jeho podanie“ (bod V, s. 11 sťažnosti). Na podporu tejto námietky

sťažovateľka argumentuje výlučne postupom druhého účastníka konania v danom konaní,

teda okolnosťami, ktoré sú bez akéhokoľvek právneho významu pre splnenie procesných

podmienok na podanie mimoriadneho dovolania. Tento opravný prostriedok je

v dispozičnej sfére generálneho prokurátora ako najvyššieho predstaviteľa

ustanoveného orgánu ochrany zákonnosti.

Jadrom sťažovateľkinej argumentácie je celkom zjavný nesúhlas so skutočnosťou, že

generálny prokurátor našiel v postupe a rozhodnutiach všeobecných súdov (prvostupňového

a odvolacieho) dôvody na podanie mimoriadneho dovolania a že najvyšší súd dospel

k záveru o dôvodnosti tohto opravného prostriedku. Súčasťou práva na spravodlivý proces

však nie je právo sťažovateľky na konkrétny výsledok konania orgánov aplikácie práva

a bez označenia presvedčivých argumentov o zjavne svojvoľnom výklade a/alebo aplikácii

procesných či hmotnoprávnych noriem zo strany najvyššieho súdu jej sťažnosti zjavne

chýba ústavná opodstatnenosť.

Právne relevantné námietky, ktorých prípadná opodstatnenosť by mohla založiť

preskúmavaciu pôsobnosť ústavného súdu v merite veci, koncentruje sťažovateľka do tézy,

že mimoriadne dovolanie bolo v časti oneskorene podané a to na tom právnom základe, že

v časti, v ktorej druhý účastník konania rozhodnutie okresného súdu nenapádal, toto

nadobudlo právoplatnosť ešte pred odvolacím konaním. Opodstatnenosť tejto námietky

celkom priamo a jednoznačne vylučuje fakt, že predmetné prvostupňové rozhodnutie bolo

napadnuté ako celok a druhý účastník sa domáhal jeho zrušenia v celku, nie v časti.

Predmetom odvolacieho konania bolo prvostupňové rozhodnutie ako také a ani sama

sťažovateľka nijako neusilovala o jeho výkon v časti, v ktorej malo byť podľa jej tvrdení

právoplatným už v čase odvolacieho konania. Sťažovateľka v priebehu odvolacieho konania

nijako nenaznačila, že časť veci považuje za právoplatne rozhodnutú, a zo spisu

odvolacieho súdu je zrejmé, že tento konal o veci v celom jej skutkovom a právnom

komplexe, nie o nejakom jej výseku. Ani v tejto časti svojich námietok teda sťažovateľka

neuvádza nič, čo by ústavnému súdu umožňovalo uplatnenie jeho preskúmavacej

pôsobnosti bez toho, aby nepostupoval ako opravná inštancia voči najvyššiemu súdu.

Osobitnou námietkou sťažovateľky je porušenie jej práv v dôsledku údajne

nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. V tejto časti

sťažnosti však sťažovateľka skôr než absenciu dôvodov namieta obsah zdôvodnenia

právnych záverov dovolacieho súdu, čo je námietka, ktorú je nepochybne potrebné zaradiť

do rubriky vecného nesúhlasu s meritom napadnutého rozhodnutia, s ktorou už sa ústavný

súd vysporiadal ako s námietkou zjavne neopodstatnenou, neposkytujúcou ústavnému súdu

možnosť preskúmať vec v jej merite. Pokiaľ ide o absenciu dôvodov ako takú, sťažovateľka

namieta fakt, že najvyšší súd v odôvodnení opomína jej vlastné stanovisko predložené

v priebehu dovolacieho konania. Sama sťažovateľka však správne uvádza, že povinnosť

konajúceho súdu spočíva v povinnosti dať vo svojom rozhodnutí „odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany". Ústavná

povinnosť najvyššieho súdu uviesť dôvody svojho rozhodnutia jednoducho nie je

vymedzená ratione personae vo vzťahu k argumentom predloženým jednotlivými

účastníkmi konania, ale je vymedzená ratione materiae vo vzťahu ku všetkým právne

relevantným okolnostiam veci bez ohľadu na to, kto sa zohľadnenia týchto okolností

domáha a v akom rozsahu. Sťažovateľka neuvádza jedinú významnú, právne a skutkovo

relevantnú okolnosť, ktorou sa najvyšší súd opomenul zaoberať. Sťažovateľka uvádza, že

najvyšší súd sa nevysporiadal s jej argumentáciou, resp. že spôsob, akým sa s relevantnými

otázkami vysporiadal, nie je ústavne akceptovateľný, tieto výhrady sa však ústavnému súdu

vo svetle rozsahu a štruktúry odôvodnenia napadnutého uznesenia javia ako

neopodstatnené. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne podrobne rozoberá

dôvody, na základe ktorých dospel k záveru o potrebe kasácie prvostupňového, ako aj

odvolacieho rozhodnutia napadnutých generálnym prokurátorom a ku každému z týchto

dôvodov uvádza príslušný zákonný základ. Skutočnosť, že sťažovateľka má na dané

okolnosti iný názor, nijako neindikuje porušenie jej práva na súdnu ochranu v zmysle

nároku na také súdne rozhodnutie, v ktorom sú uvedené zrozumiteľné odpovede na kľúčové

skutkové a právne otázky.

Ústavný súd považuje v tejto veci za nie bezvýznamné, že napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu nie je rozhodnutím v merite veci, ktoré by túto definitívne uzatvorilo aj

z hľadiska dokazovania, aj z hľadiska výkladu relevantnej hmotnoprávnej úpravy, ale je

uznesením, v dôsledku ktorého sa vec vracia na konanie prvostupňovému súdu. Všetky

argumenty, ktorými sťažovateľka podporuje svoj nárok, bude môcť v plnom rozsahu

uplatniť v konaní, v ktorom sa o jej nároku meritórne rozhodne.

Ako už ústavný súd uviedol, nie je príslušný na preskúmavanie skutkových zistení

všeobecných súdov ani právnych záverov, ktoré z týchto zistení vyvodili. Jeho úlohou nie je

naprávať prípadné omyly všeobecných súdov vo výklade a aplikácii zákonov, ale

poskytovať ochranu pred ústavne neudržateľným spôsobom výkonu vecnej pôsobnosti

súdov. Kauzálna príslušnosť ústavného súdu je preto daná práve a len vtedy, ak sú skutkové

zistenia a/alebo právne závery všeobecného súdu postihnuté takou mierou svojvôle, aká

presahuje hranice bežných vecných, argumentačných sporov týkajúcich sa správnej

interpretácie a aplikácie platného práva. Žiadnu svojvôľu však ústavný súd v napadnutom

rozhodnutí nenachádza; naopak, podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd podrobnou

argumentáciou dospel k záverom, ktoré v ničom nejavia prekračovanie hranice jazykového,

systematického a logického výkladu zákona. Ústavný súd nenašiel ústavne relevantný

dôvod na to, aby spochybnil právne závery generálneho prokurátora a najvyššieho súdu,

odôvodňujúce vrátenie veci prvostupňovému súdu, a z tohto dôvodu rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výroku rozhodnutia.

Porušenie svojho práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka aj v tom, že jej

(resp. jej právnemu zástupcovi) podľa jej názoru bolo odňaté právo nazerať do súdneho

spisu a robiť si z neho výpisy, odpisy a fotokópie. Sťažovateľka v tejto súvislosti vo svojej

sťažnosti uviedla, že: „... Svoju sťažnosť telefonicky niekoľkokrát urgoval, avšak do spisu

mu nazrieť umožnené nebolo z dôvodu, že v ňom nič nové nie je. Skutočnosť, že si

sťažovateľ potreboval ozrejmiť niektoré skutočnosti z predchádzajúceho konania, ostala

nepovšimnutá.“

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky. Do obsahu tohto základného práva možno zaradiť aj

právo každého nazerať do súdneho spisu a robiť si z neho výpisy, odpisy a fotokópie alebo

požiadať súd o vyhotovenie fotokópií za úhradu vecných nákladov. To neplatí, ak ide

o zápisnicu o hlasovaní alebo listiny obsahujúce utajované skutočnosti, alebo chránené

údaje podľa osobitných predpisov ( ).

Podľa § 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že v rámci svojej

rozhodovacej činnosti už v minulosti vyslovil názor, že „Záležitosťou v zmysle tohto článku

dohovoru treba rozumieť vec samú alebo veci, ktoré s takou vecou priamo súvisia, napríklad

predbežné opatrenie. Takou záležitosťou nemôže byť jednotlivé, hocijako významné

procesné oprávnenie účastníka konania. Účastník sa na súd neobracia so žiadosťou

o ochranu jednotlivého procesného oprávnenia, ale vždy o ochranu svojho občianskeho

práva, ktoré musí mať materiálnu povahu alebo procesnú povahu s materiálnym dopadom

na právne postavenie účastníka, napríklad trovy konania, exekučné spory o prípustnosť

exekúcie a podobne.“ (napr. ).

V citovanom rozhodnutí ústavný súd vyjadril svoj názor, že „Stabilný a logický

výklad tohto ustanovenia vylučuje, aby účastníci a zástupcovia boli zásadným spôsobom

obmedzení v práve robiť si odpisy. Rovnako by však bolo nelogické a v rozpore s účelom

takého oprávnenia účastníka konania a jeho zástupcu, aby tak mohli urobiť bez súhlasu

predsedu senátu, ktorý jediný je oprávnený posúdiť, či niet zákonnej prekážky na to, aby sa

určitý odpis zo spisu urobil, napríklad či účastník a jeho zástupca nemienia urobiť odpis

z pripojeného spisu, v ktorom už účastník nie je účastníkom konania, z časti spisu, ktorá má

povahu utajovanej skutočnosti, a podobne. Napokon, iba predseda senátu je oprávnený

posúdiť aj to, či ide vôbec o účastníka, ak sa osoba odvoláva na svoje postavenie účastníka

podľa , pričom nebola ešte do konania pribraná uznesením súdu. Preto

ústavne súladným výkladom najmä so zreteľom na obsah základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa je taký výklad, podľa ktorého aj

účastník a jeho zástupca si môžu urobiť odpis zo spisu len na základe súhlasu predsedu

senátu, ktorý je vo veci zákonným sudcom.“.

Ústavný súd v predmetnej veci teda zastáva názor, že skutočnosť, že sťažovateľke

nebolo umožnené nazretie do spisu na najvyššom súde, je potrebné považovať za

jednorazové pochybenie, ktorému však nie je možné pripísať ústavný rozmer. Predmetné

pochybenie, resp. jeho prípadná neexistencia (a teda umožnenie nazretia do súdneho spisu)

podľa názoru ústavného súdu nebolo, aj vzhľadom na povahu mimoriadneho dovolania,

spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie najvyššieho súdu ani žiadnym relevantným spôsobom

porušiť práva, ktoré sťažovateľka namieta. Predmetné práva, ktorých porušenie

sťažovateľka namieta, tvoria súčasť široko chápaného práva na spravodlivý súdny proces,

ktorého rešpektovanie alebo porušenie možno v zásade posúdiť len vo vzťahu k celému

súdnemu konaniu.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti zastáva názor, že neumožnenie

nazretia do spisu by bolo spôsobilé porušiť práva sťažovateľky iba v prípade, ak by bolo

spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľku a zároveň by

sa tento negatívny dôsledok musel vzťahovať na výsledok konania. K uvedeným

skutočnostiam postupom najvyššieho súdu nedošlo.

Keďže ústavný súd v rámci tejto časti sťažnosti nezistil príčinnú súvislosť medzi

postupom najvyššieho súdu a sťažovateľku namietaným porušením základného práva na

spravodlivý proces, sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25

ods. 2 .

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010