Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 376/06
PDF · 163.57 KB
No categories available
III. ÚS 376/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2007 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a zo sudcu
Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti , ,
zastúpenej advokátom , , ktorou namietala
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Svidník v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 C 889/01, takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Svidník
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 889/01 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Svidník p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
5 C 889/01 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk
(slovom sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Svidník povinný
zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Svidník je povinný uhradiť trovy právneho
zastúpenia 6 825,40 Sk (slovom šesťtisícosemstodvadsaťpäť slovenských korún a štyridsať
halierov) na účet jej právneho zástupcu , ,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 376/06-10 z 30. novembra 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom ,
, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou okresnému súdu
23. októbra 2001 domáha zaplatenia sumy 800 000 Sk od pätnástich žalovaných z dôvodu
vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť žalovaným investíciami
sťažovateľky do domu v podielovom spoluvlastníctve žalovaných. Sťažovateľka uviedla, že
od podania žaloby do podania sťažnosti ústavnému súdu sa neuskutočnilo ani jedno
pojednávanie. Pojednávanie vo veci nariadené na 10. máj 2005 sa nekonalo z dôvodu
práceneschopnosti právneho zástupcu sťažovateľky. Zároveň sťažovateľka uviedla, že
listom okresného súdu z 5. januára 2006 bola vyzvaná oznámiť, či medzi účastníkmi došlo
k dohode a či trvá na žalobe, resp. oznámiť, aké dôkazy navrhuje vykonať. Na základe
výzvy cestou svojho právneho zástupcu listom z 19. januára 2006 upovedomila okresný súd,
že k dohode medzi účastníkmi nedošlo a trvá na podanej žalobe.
Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie
vo veci právoplatne skončené.
V sťažnosti sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy
rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a súčasne žiadala, aby jej ústavný
súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk.
Okresný súd sa k sťažnosti sťažovateľky vyjadril podaním doručeným ústavnému
súdu 15. januára 2007, v ktorom potvrdil, že v predmetnej veci došlo k prieťahu v konaní,
keďže prvé pojednávanie bolo nariadené až na 10. máj 2005, pričom žaloba bola
sťažovateľkou podaná okresnému súdu 23. októbra 2001. Okresný súd poukázal na doterajší
priebeh konania vo veci, dôvody zmien zákonných sudcov, ktorým bola vec pridelená,
dôvod odročenia prvého pojednávania vo veci konaného 10. mája 2005 bez prerokovania
veci, úmrtie dvoch žalovaných a potrebu zistenia ich právnych nástupcov. Okresný súd
uviedol, že ďalšie pojednávanie vo veci sa konalo 28. augusta 2006, na ktorom bola
prítomná len sťažovateľka a jej právny zástupca a nebol prítomný nikto zo žalovaných.
Ústavný súd sa oboznámil s obsahom celého spisového materiálu okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 889/01.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 30. novembra 2006 na ďalšie konanie III. senát
ústavného súdu. Dňa 22. januára 2007 skončilo funkčné obdobie sudcovi spravodajcovi,
ktorému bola vec na ústavnom súde pridelená. Po schválení Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na rok 2007 a prerozdelení vecí novovymenovaným sudcom sa
sudkyňou spravodajkyňou v tejto veci stala Marianna Mochnáčová, ktorá je členkou
IV. senátu. Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol IV. senát
ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.
II.
Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 889/01 ústavný
súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:
Sťažovateľka podala žalobu okresnému súdu 23. októbra 2001, ktorá smerovala proti
pätnástim žalovaným. Touto žalobou sa domáhala zaplatenia sumy 800 000 Sk z dôvodu
vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo žalovaným investíciami sťažovateľky do
nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve žalovaných.
Od podania žaloby 23. októbra 2001 do 14. februára 2002 okresný súd priebežne
vykonával procesné úkony smerujúce k príprave pojednávania. V uvedenom období došlo
15. januára 2002 k zmene zákonného sudcu. Okresný súd 15. januára 2002 vyzval
sťažovateľku, aby zaplatila súdny poplatok a žalovaných výzvou zo 14. februára 2002
požiadal, aby sa k žalobe vyjadrili v lehote 15 dní od jej doručenia. Vyjadrenia piatich
žalovaných boli okresnému súdu doručené v priebehu mesiaca február 2002 a ostatné
vyjadrenie bolo doručené až 29. mája 2002. Okresný súd zaslal právnemu zástupcovi
sťažovateľky len jedno z doručených vyjadrení.
V období od 14. februára 2002 do 29. októbra 2003 okresný súd nevykonal žiadny
procesný úkon, ktorý by smeroval k príprave pojednávania a meritórnemu prerokovaniu
veci.
Okresný súd listom z 29. októbra 2003 požiadal Okresný súd v Ostrave o oznámenie
okruhu dedičov, resp. právnych nástupcov zomrelého žalovaného v 8. rade. Po uplynutí
piatich mesiacov okresný súd urgoval odpoveď na túto žiadosť, ktorá mu bola napokon
doručená 13. mája 2004.
V období od 13. mája 2004, kedy okresnému súdu boli známi všetci účastníci
konania a ich právni nástupcovia, až do nariadenia pojednávania uznesením z 20. apríla
2005, resp. do pojednávania 10. mája 2005 okresný súd nevykonal žiadny procesný úkon,
ktorý by smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky.
Prvé pojednávanie vo veci konané 10. mája 2005 bolo odročené na neurčito pre
neprítomnosť účastníkov konania. Neúčasť na tomto pojednávaní ospravedlnil aj právny
zástupca sťažovateľky z dôvodu svojej práceneschopnosti a požiadal o jeho odročenie.
V období od prvého pojednávania 10. mája 2005 do nariadenia druhého
pojednávania 28. augusta 2006 okresný súd nevykonal žiadny úkon, ktorý by bolo možné
hodnotiť ako úkon smerujúci k zisteniu skutkového stavu veci. Okresný súd dvakrát vyzval
sťažovateľku, aby mu oznámila, či trvá na podanom návrhu, a to výzvou zo 14. júna 2005
a následne (po opätovnej zmene zákonného sudcu dňa 10. októbra 2005) výzvou
z 5. januára 2006. Sťažovateľka vo svojich odpovediach na tieto výzvy (doručených
22. júna 2005 a 19. januára 2006) okresnému súdu oznámila, že na podanej žalobe trvá
a neberie ju späť, zároveň uviedla, že ďalšie návrhy na dokazovanie nemá. K ďalšej zmene
zákonného sudcu došlo 20. júna 2006. Z úradného záznamu spísaného 2. augusta 2006
vyplýva, že v tento deň okresný súd zistil, že proti sťažovateľke je vedené trestné konanie
pred Okresným súdom Svidník pod sp. zn. 2 T 189/2002 pre trestný čin sprenevery.
Z obsahu spisu je zrejmé, že tento trestný spis nebol k spisu v tejto veci okresným súdom
pripojený.
Druhé pojednávanie vo veci konané 28. augusta 2006 bolo odročené na neurčito pre
neprítomnosť žalovaných, pričom prítomná sťažovateľka a jej právny zástupca navrhli
vypočutie žalovaných na súdoch príslušných podľa miesta bydliska a až následne nariadiť
pojednávanie.
Ostatným úkonom okresného súdu zo 4. septembra 2006 bola výzva Obvodnému
súdu Praha 4 v súvislosti so zisťovaním právnych nástupcov zomrelej žalovanej v 6. rade.
Od 15. januára 2007 sa spis okresného súdu nachádzal na ústavnom súde.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť
pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (m. m. III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri
základné kritériá, ktorými sú (1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,
pričom za súčasť tohto kritéria sa považuje aj povaha veci a o čo ide sťažovateľovi pri
uplatňovaní základného práva na súdnu ochranu, (2) správanie účastníka súdneho konania a
(3) postup samotného súdu.
1. Predmetom sporu je nárok sťažovateľky na vydanie bezdôvodného obohatenia,
ktoré malo vzniknúť žalovaným zhodnotením ich nehnuteľnosti investíciami na
rekonštrukciu nehnuteľnosti vynaloženými sťažovateľkou. Ide o vec, ktorá po právnej
stránke patrí k štandardnej agende všeobecných súdov. Väčší počet účastníkov konania na
strane žalovaných (15), ktorých súčinnosť musí okresný súd v predmetnom konaní
zabezpečiť, ovplyvňuje skutkovú zložitosť tejto veci. Podľa zistenia ústavného súdu však
vzhľadom na súčasný stav konania možno konštatovať, že jeho predĺženie nebolo
zapríčinené skutkovou alebo právnou zložitosťou veci.
2. Pri hodnotení správania sťažovateľky ako účastníčky tohto konania, ústavný súd
nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by jej mohli byť pričítané na ťarchu.
3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní
došlo k zbytočným prieťahom bol postup okresného súdu v predmetnej veci.
Ústavný súd v preskúmavanom konaní zistil viaceré obdobia nečinnosti okresného
súdu, ktoré mali výrazný vplyv na jeho predĺženie. Okresný súd v tomto konaní
nevykonával bez existencie zákonnej prekážky žiadne procesné úkony smerujúce
k prerokovaniu merita veci a odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v dvadsať
mesačnom období trvajúcom od 14. februára 2002 do 29. októbra 2003. Nečinnosťou bolo
poznačené aj obdobie trvajúce jedenásť mesiacov, a to od 13. mája 2004 do 20. apríla 2005
a aj obdobie od 10. mája 2005 do 2. augusta 2006 trvajúce pätnásť mesiacov. V tomto
konaní bol teda okresný súd nečinný 46 mesiacov, resp. 3 roky a 10 mesiacov.
Vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd dosiaľ v tomto konaní realizoval len
jednoduché procesné úkony, ktoré svojím charakterom patria do štádia prípravy prvého
pojednávania, celkovú dĺžku tohto konania nemožno považovať za ústavne akceptovateľnú
z hľadiska práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, v ktorej uviedol,
že závažnosť doby nečinnosti súdu sa zvyšuje, keď všeobecný súd vykonáva iba jednoduché
úkony, ktoré si nevyžadujú dlhodobé štúdium alebo inú prípravu (napr. m. m.
Okresný súd skutočnosť, že v predmetnom súdnom konaní došlo „k prieťahu“, vo
svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľky potvrdil.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preto dospel k záveru, že doterajším
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 889/2001 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
IV.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu,
aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľka ústavný súd požiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume
1 000 000 Sk z dôvodov uvedených v jej sťažnosti.
Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke finančné
zadosťučinenie v sume 70 000 Sk. Táto suma zohľadňuje stav konania, jeho doterajšiu
dĺžku i predmet, ako aj dĺžku zbytočných prieťahov spôsobených nečinnosťou okresného
súdu (46 mesiacov, resp. 3 roky a 10 mesiacov) a s tým spojenú ujmu sťažovateľky.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom
. Sťažovateľka ich požadovala uhradiť v sume 6 825,40 Sk
(slovom šesťtisícosemstodvadsaťpäť slovenských korún a štyridsať halierov). Vzhľadom na
to, že suma požadovaná sťažovateľkou neprekračovala sumu podľa vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd priznal úhradu
trov konania sťažovateľke v sume ňou požadovanej.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. apríla 2007