Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 86/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-105

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana

a Petra Straku (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátskou kanceláriou

POTOMA & Co., s. r. o., Panenská 5, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ JUDr. Michal

Potoma, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa Listiny základných práv a slobôd,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 30. januára 2018 a takto

rozhodol:

1. Základné právo , na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a jeho právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -484

z 30. januára 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -484

z 30. januára 2018 sa z r u š u j e a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť ,

trovy konania v sume 533,88 € (slovom päťstotridsaťtri eur a osemdesiatosem centov)

na účet advokátskej kancelárie POTOMA & Co., s. r. o., Panenská 5, Bratislava, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. mája 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len ,,sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 14. marca 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. januára 2018

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je tvrdené porušenie práva

na spravodlivý súdny proces, ktorý prešiel všetkými súdnymi inštanciami všeobecného

súdnictva. Ide o pracovnoprávny spor sťažovateľa (zamestnanca) proti svojmu bývalému

zamestnávateľovi o neplatné skončenie pracovného pomeru.

3. Na základe pracovnej zmluvy z 19. marca 2012 (ďalej len „pracovná zmluva“)

sťažovateľ vykonával pre spoločnosť

(ďalej len „žalovaný“), v pracovnoprávnom pomere uzatvorenom

na dobu neurčitú prácu na pozícii „Director Security Operations“.

4. Dňa 17. septembra 2014 na osobnom stretnutí v sídle žalovaného bol

sťažovateľovi predložený na nahliadnutie a na podpis návrh dohody o skončení pracovného

pomeru, ktorý sťažovateľ neakceptoval. Následne na tom istom stretnutí (s ohľadom

na neakceptovanie návrhu dohody o skončení pracovného pomeru) zástupcovia žalovaného:

a) ústne oznámili sťažovateľovi jednostranné skončenie pracovného pomeru s ním

z dôvodu organizačnej zmeny;

b) podmienili doručenie, resp. odovzdanie dokumentov týkajúcich sa skončenia

pracovného pomeru so sťažovateľom podpísaním týchto dokumentov, a to bez akéhokoľvek

racionálneho zdôvodnenia; a zároveň

c) žiadny z dokumentov týkajúcich sa skončenia pracovného pomeru

so sťažovateľom (t. j. ani návrh dohody, ani výpoveď a ani žiadne iné dokumenty) neboli

sťažovateľovi napriek jeho výslovnej žiadosti riadne odovzdané, resp. doručené;

d) s okamžitou účinnosťou odňali sťažovateľovi prístup do systémov a priestorov

žalovaného.

5. Listom z 24. septembra 2014 sťažovateľ vyzval zamestnávateľa na riadne

prideľovanie práce podľa platnej pracovnej zmluvy a poukázal na dôvody, pre ktoré

považuje organizačnú zmenu, ktorá mala byť dôvodom rozviazania pracovného pomeru,

za ničotnú, minimálne zákon obchádzajúci právny úkon.

6. Sťažovateľ podal 11. novembra 2014 na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len

„okresný súd“) žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou

a o náhradu mzdy (ďalej len „žaloba“). V žalobe namietal neplatnosť skončenia pracovného

pomeru najmä z dôvodu:

a) porušenia zákona pri doručovaní výpovede sťažovateľovi (keď preukázateľne

nedošlo k právne perfektnému doručeniu písomnej výpovede „do vlastných rúk“),

b) nesplnenia ponukovej povinnosti žalovaného voči sťažovateľovi (a to aj napriek

preukázateľnej existencii inej vhodnej práce pre sťažovateľa),

c) formálne deklarovanej, resp. predstieranej (nie uskutočnenej) organizačnej zmeny

(skutočným dôvodom jednostranného skončenia pracovného pomeru so sťažovateľom boli

vyostrené vzájomné vzťahy medzi sťažovateľom a priamym nadriadeným sťažovateľa),

d) absencie skutočného rozhodnutia o organizačnej zmene žalovaného (uskutočnená

organizačná zmena sa netýkala pozície, na ktorej sťažovateľ v skutočnosti pracoval).

7. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 2. mája 2016 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) žalobu zamietol v plnom rozsahu a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov

konania vo výške 12 307,17 €. Proti rozsudku okresného súdu sa sťažovateľ odvolal.

Podľa sťažovateľa krajský súd (rovnako ako okresný súd) úplne ignoroval viaceré dôkazy,

na ktoré sťažovateľ opakovane poukazoval v priebehu celého konania a s ktorými sa

(rovnako ako okresný súd) vôbec nevysporiadal (iba poukázal na dôvody,

resp. odôvodnenie rozsudku okresného súdu) alebo dôkazy účelovo opomínal,

resp. zľahčoval. Rozsudkom krajského súdu bol rozsudok okresného súdu potvrdený

a sťažovateľ bol zaviazaný na náhradu trov konania vo výške 17 200,51 €. Dovolanie

podané z dôvodov podľa § 420 písm. f) a podľa § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového

poriadku (ďalej aj ,,CSP“) bolo uznesením najvyššieho súdu odmietnuté z dôvodu,

že smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, a z dôvodu, že nebolo

odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi (žalovanému bol zároveň priznaný nárok

na náhradu trov dovolacieho konania).

8. Podľa tvrdení sťažovateľa v spore bolo svedeckým dokazovaním nepochybne

preukázané, že sťažovateľ fakticky od úplného začiatku výkonu práce vykonával prácu

„Director Application and Data Protection“, a nie „Director Security Operations“, ako bolo

pôvodne dohodnuté v pracovnej zmluve.

9. Sťažovateľ tiež tvrdí prísnu účelovosť v konaní zamestnávateľa sledujúcu jeho

odchod z pracovnej pozície a aj zamestnania ako takého poukázaním na to, že žalovaný

nielenže mal vhodné pracovné miesta pre sťažovateľa (napr. „Java developer“; „Security

Engineer“ atď.), ale súčasne sa v konaní nepochybne preukázalo aj to, že inzercia voľnej

pracovnej pozície „Security Engineer“ s č. 35276BR bola podľa predloženej internej

komunikácie (ešte pred začatím plynutia výpovednej doby sťažovateľa) medzi

zamestnancom personálneho oddelenia žalovaného a iným zamestnancom žalovaného

dočasne zakázaná priamo riaditeľom personálneho oddelenia „... kvôli ...“

(sťažovateľovi, pozn.), pretože ak by sa sťažovateľ rozhodol robiť problémy, mohol by sa

na túto pozíciu prihlásiť a my (žalovaný, pozn.) by sme ju museli ponúknuť a komplikácia

by bola na svete, pričom táto „by mohla byť“ vhodnou prácou pre sťažovateľa.

10. Sťažovateľ tiež namietal, že miera nesprávnych procesných postupov zo strany

dovolacieho súdu, odvolacieho súdu a tiež súdu prvej inštancie, aj pokiaľ ide o pripustenie

a hodnotenie obrovského množstva listinných dôkazov v inom ako štátnom jazyku

(t. j. v anglickom jazyku), bez prekladov týchto listinných dôkazov v konaní pred súdom

napriek tomu, že existovali a existujú opodstatnené a dôvodné pochybnosti o tom, či súd

prvej inštancie, resp. odvolací súd rozumel obsahu týchto listinných dôkazov,

takisto zakladajú porušenie sťažovateľom označených práv.

11. S ohľadom na uvedené zásahy do základných práv sťažovateľ navrhol,

aby ústavný súd rozhodol, že základné právo na súdnu ochranu podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. marca 2019 a rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 30. januára 2018 porušené boli, aby predmetné

rozhodnutia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby solidárne zaviazal

najvyšší súd a krajský súd nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.

12. Ústavný súd uznesením sp. zn. z 10. marca 2020 prijal sťažnosť

na ďalšie konanie v rozsahu, v ktorom sťažovateľ namietal postup a rozhodnutie krajského

súdu (bod 23 predmetného uznesenia). Vo zvyšnej časti návrh odmietol.

II.

Vyjadrenia krajského súdu, sťažovateľa a zúčastnenej osoby

13. Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. z 2. júna 2020

vyjadril k ústavnej sťažnosti sťažovateľa predseda krajského súdu. Po rekapitulácii priebehu

konania vo vzťahu k tvrdenej nerovnosti krajský súd upriamil pozornosť na skutočnosť,

že sťažovateľ bol v priebehu konania kvalifikovane zastúpený, nenamietal porušenie

rovnosti zo strany súdu, predkladal a navrhoval dôkazy a plne využíval svoje procesné

práva. Ak sa aj dôkaz nedal predložiť, sťažovateľ o jeho vykonanie požiadal súd, ktorý mu

vyhovel (in concreto mailovú komunikáciu medzi zamestnancami zamestnávateľa).

Navyše, v čase rozhodovania prvostupňového súdu právna úprava Civilného sporového

poriadku ešte nebola účinná a konanie o neplatné skončenie pracovného pomeru sa riadilo

prejednacou zásadou, ktorú krajský súd aj abstraktne charakterizoval. Krajský súd napokon

zaujal názor, že sťažnosť je nedôvodná, pretože bolo vykonané pomerne rozsiahle

dokazovanie a nie sú známe žiadne pochybenia, ktorých sa mali dopustiť všeobecné súdy

(vrátane nerovnosti medzi sťažovateľom a jeho zamestnávateľom).

14. Na vyjadrenie krajského súdu zareagoval aj sťažovateľ vyjadrením

z 24. júna 2020. V ňom však len zopakoval informácie už známe z ústavnej sťažnosti.

15. Uznesenie o prijatí ústavnej sťažnosti bolo v zmysle

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (ďalej „“) odoslané na vyjadrenie

aj zúčastnenej osobe ( ), ktorá aj napriek prebratiu zásielky

22. mája 2020 na výzvu ústavného súdu nereagovala.

16. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa

s ústavnou sťažnosťou, vyjadrením krajského súdu a sťažovateľa usúdil, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Relevantná právna úprava

17. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Podľa a listiny sa každý môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spravodlivosti.

19.1 Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Rovnako aj obsah základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny má v zásade totožný obsah

ako základné právo podľa .

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

20. Ústavný súd vychádza pri posudzovaní postupu a rozhodnutí všeobecných súdov

tradične tak, že ich hodnotí spoločne, pretože konanie pred prvostupňovým, ako aj krajským

súdom vytvára jeden celok (napr. , bod 14). Preto pod pojmom všeobecný

súd treba v ďalších riadkoch rozumieť okresný súd, ako aj krajský súd.

21. Ústavný súd neustále pripomína, že nie je štvrtou inštanciou vo vzťahu

ku všeobecným súdom, a preto nie je povolaný preskúmavať správnosť aplikácie

podústavného práva. Ústavný súd je súdny orgán kontroly ústavnosti a ako taký vykonáva

kontrolu výkladu a aplikácie podústavného práva všeobecnými súdmi v tých situáciách,

ak tie zasahujú svojimi rozhodnutiami do zaručených práv a slobôd. ,

ako aj základné práva v nej obsiahnuté determinujú výklad a aplikáciu podústavného práva

z titulu právnej sily. Preto výklad a používanie podústavného práva musí byť v súlade

s . Konkrétne to znamená, že výklad urobený všeobecnými súdmi nemôže byť

arbitrárny a musí byť náležite zdôvodnený (por. , atď.).

22. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

23. Z pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna

aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných

práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých

nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto

práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža

kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej

aplikácie jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady,

keď všeobecný súd urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore

s právom na súdnu ochranu a princípom spravodlivosti alebo ho urobí v inom než zákonom

ustanovenom a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií. Porušenie niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku

svojvôle alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extenzívnom rozpore s princípmi

spravodlivosti, je spôsobilé zasiahnuť do označených práv sťažovateľa

(m. m. , ).

24. Sťažovateľ namieta vo svojej ústavnej sťažnosti porušenie práva na spravodlivý

súdny proces podľa , ako aj podľa dohovoru, resp. listiny. Do práva na spravodlivý

súdny proces tradične patrí právo na dostatočné zistenie skutkového stavu zo strany

konajúcich orgánov verejnej moci, vyvodenie správnych skutkových záverov a ich

podradenie pod relevantnú právnu normu (napr. ). Okrem toho do práva

na spravodlivý súdny proces sa zaraďuje aj právo na racionálne a presvedčivé odôvodnenie

rozhodnutia (por. ). Aj v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktorú ústavný súd nasleduje (napr. , bod 20), nie je síce potrebné

odpovedať na každý jednotlivý argument procesnej strany, ale procesná strana musí dostať

konkrétnu a podrobnú odpoveď na rozhodujúce otázky pre prebiehajúci spor (por. medzi

inými rozsudok Uche c. Švajčiarsko, sťažnosť č. 12211/09, bod 37 a tam cit. case-law).

Odôvodnenie musí v skratke dostatočne objasňovať skutkový, ako aj právny základ

pre vydanie rozhodnutia ().

25. Vo svetle týchto prístupov podrobil ústavný súd postup aj závery všeobecných

súdov. Pre lepší prehľad sa v prvej časti zameral na skutkové zistenia všeobecných súdov

a v druhej časti na ich právne posúdenie predmetnej veci.

IV.1

Skutkové závery všeobecných súdov

26. Prvý problém, na ktorý sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje, sa dotýka

(ne)doručenia výpovede, ktorou bol s ním ukončení pracovný pomer. Sťažovateľ pri tom

rozlišuje medzi odmietnutím prevziať výpoveď a odmietnutím podpísania (a prevzatia)

akéhokoľvek dokumentu. Z toho dôvodí, že kým s prvým súhlasil, s druhým nie, keďže

nevedel, čo je vo výpovedi uvedené. Následne uvádza, že pretože neprišlo k perfektnému

doručeniu výpovede, ani pracovný pomer s ním nemohol byť platne ukončený.

27. V tomto prípade sa ústavný súd so sťažovateľom nestotožňuje a prikláňa sa

k záveru všeobecných súdov. Ústavný súd dáva sťažovateľovi do pozornosti, že sťažovateľ

sa pri svojej argumentácii snaží jednu právnu udalosť (doručenie písomnosti – výpovede)

umelo rozdeliť na dve situácie, čo je nesprávne. Na účinnosť výpovede ako jednostranného

právneho úkonu sa podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len ,,“) vyžaduje doručenie (a písomná forma,

ktorá však nie je v tomto prípade sporná). Dokonca v in fine

predpokladá aj fikciu doručenia písomnosti pre prípad, že by si ju adresát odmietol prevziať.

A to sa stalo aj v tomto prípade. Adresát jednostranného právneho úkonu nemôže

spochybňovať obsah tohto úkonu (výpovede). V konkrétnych okolnostiach bráni tomu

aj istý druh dôvery medzi zamestnávateľom a zamestnancom.

28. V okolnostiach prípadu tak problematický zostáva len priebeh stretnutia medzi

sťažovateľom a zástupcami zamestnávateľa (a zároveň svedkami) a konkrétne, že po tom,

čo si sťažovateľ urobil poznámky z predmetnej výpovede, tak mu ju zástupcovia

zamestnávateľa odmietli dať. Avšak uvedené nemá právnu relevanciu, pretože pre ústavný

súd je dôležitá skutočnosť, že sťažovateľ výpoveď odmietol prevziať; nie je pri tom

podstatný dôvod neprevzatia, pretože fikcia doručenia v so žiadnym

dôvodom nepracuje (pretože je fikcia). Okrem toho argumentácia sťažovateľa o rozdieloch

medzi odmietnutím prevzatia výpovede a odmietnutím prevzatia akéhokoľvek dokumentu

stráca význam, ak sa písomnosť doručuje prostredníctvom poštového podniku

(ani tu zamestnanec nevie, aký dokument, pokiaľ ide o obsah, preberá, resp. odmietne

prebrať). V tejto časti tak ústavný súd považuje vykonané skutkové dokazovanie, ako aj

jeho právnu subsumpciu zo strany všeobecných súdov za súladnú s .

29. Uvedené sa však už nedá povedať o ďalších námietkach sťažovateľa

predostretých v ústavnej sťažnosti. Konkrétne ústavný súd má výhrady k tomu, akým

spôsobom všeobecné súdy zisťovali reálne pracovné zaradenie sťažovateľa. Skúmanie

reálneho pracovného miesta sťažovateľa nemá v kontexte pracovnoprávneho sporu len

akademický význam. Má úzky vzťah k organizačnej zmene, ktorú vykonal zamestnávateľ

v roku 2014, podľa ktorej formálne zastávaná funkcia sťažovateľa (Director Security

Operation) zanikla. Na základe tejto zmeny zamestnávateľ následne pristúpil k výpovedi

pre sťažovateľa.

30. Pri zisťovaní pracovnej funkcie a činnosti sťažovateľa sa všeobecné súdy

spoľahli najmä na svedecké výpovede. Prakticky všetci svedkovia boli zamestnancami

zamestnávateľa, proti ktorému smerovala žaloba o neplatnosť skončenia pracovného

pomeru. Teda boli vo vzťahu k podriadenosti a lojalite voči jednej procesnej strane,

čo znižuje ich dôveryhodnosť. Osobitne sú stratou dôveryhodnosti dotknutí svedkovia,

ktorí pracovali na vedúcich pozíciách u žalovaného zamestnávateľa. Mnohé skutkové

závery všeobecných súdov sú urobené na základe ich výpovede – v tomto prípade,

akú funkciu sťažovateľ reálne vykonával. Z ústavnoprávneho hľadiska je problematické,

že všeobecné súdy aj napriek konfliktujúcim výpovediam svedkov o tom, akú

funkciu sťažovateľ reálne (nie formálne) vykonával, nejasnosť vyložili v prospech

zamestnávateľa – silnejšej strany (a contrario por. aj body 41 a 44 tohto nálezu).

31. Minimálne štyria svedkovia ( , , a )

tvrdili, že sťažovateľ de facto vykonával funkciu ISCD (Information, Security and Cyber

Defense), resp. funkciu ADP (Director Application and Data Protection), pričom funkciu,

ktorú mal vykonávať sťažovateľ (Director Security Operations), reálne vykonával p. .

Verziu o tom, že sťažovateľ aj reálne vykonával funkciu Director Security Operation (ktorú

vykonával „na papieri“), potvrdili len dvaja svedkovia – vedúci zamestnanci

zamestnávateľa ( a ), ku ktorých výpovedi sa priklonili aj všeobecné

súdy: „Ostatní vypočutí svedkovia síce hovorili o inom názve funkcie, no zrejme vychádzali

z toho, ako to označoval sám navrhovateľ. Z dokazovania vyplynulo, že funkcia ADP

v rámci organizačnej štruktúry nikdy nebola vytvorená, čo potvrdil...“

32. Osobitne v situácii, keď stojí proti sebe „tvrdenie a tvrdenie“, je potrebné

na všeobecné súdy klásť zvýšené nároky, a to v súvislosti s vyvodením záverov, ktoré

v skutočnosti považovali za preukázané a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadili.

Aj keď ústavný súd neprehodnocuje dôkazy vykonané všeobecnými súdmi, vo svojej

judikatúre už pristúpil k zrušeniu tých rozhodnutí, v ktorých zistil pochybenie

pri vykonávaní dôkazov zo strany všeobecných súdov (napr. ,

, ). Všeobecné súdy navyše nikde nevysvetlili, prečo

dôverovali práve dvom svedkov (riadiacim pracovníkom) a neverili svedeckým výpovediam

ďalších štyroch svedkov.

33. Z uvedeného vyplýva, že aj napriek ústavnej zásade voľného hodnotenia dôkazov

nemôže všeobecný súd „uveriť“ a stotožniť sa s jedným dôkazom (konkrétnymi svedeckými

výpoveďami) a bez ďalšieho „neuveriť“ a odmietnuť iné dôkazy (iné svedecké výpovede).

Všeobecný súd je povinný zistiť procesnú pravdu v konaní, k čomu má slúžiť práve

dokazovanie. Z uvedeného podľa názoru ústavného súdu všeobecné súdy zrezignovali.

34. Posúdenie a charakterizovanie skutočnej pracovnej pozície, ktorú vykonával

sťažovateľ, má ešte jeden dopad na predmetný pracovnoprávny spor. Je determinujúce

pre splnenie si ponukovej povinnosti zamestnávateľa v prípade výpovedného dôvodu

podľa v spojení s ustanovením .

Vykonané skutkové zistenia všeobecných súdov na účely zistenia, či v čase výpovede

existovalo vhodné pracovné miesto pre sťažovateľa, sa opierajú o dve svedecké výpovede,

ktoré potvrdzovali názor, že taká pozícia pre sťažovateľa nebola. Na druhej strane

všeobecné súdy sa v odôvodnení riadne nevysporiadali s navrhnutými dôkazmi, ktoré

sťažovateľ všeobecným súdom predložil (napr. interná komunikácia medzi zamestnancami

zamestnávateľa z 25. septembra 2014 a 30. septembra 2014) a ktoré kontrastovali

so svedeckými výpoveďami. Podobne je možné hodnotiť aj postup, keď dokumenty

z anglického jazyka predložené sťažovateľom všeobecné súdy prehliadli (tu by mal byť

sťažovateľ všeobecným súdom nápomocný a uviesť podstatný obsah týchto dokumentov

v slovenskom jazyku).

35. Z ústavnoprávneho hľadiska a kvality odôvodnenia je rovnako chybné,

ak všeobecné súdy podrobnejšie neskúmali a nehodnotili faktickú zmenu obsahu pracovnej

zmluvy a osobitne tvrdenú zmenu druhu práce zo strany sťažovateľa. Zvlášť je toto

hodnotenie dôležité, keď aj okresný súd uviedol, že: „podľa tejto pracovnej náplne

(uvedenej v pracovnej zmluve, pozn. ústavný súd) možno charakterizovať každú pracovnú

pozíciu v manažérskej pozícii.“ Teda zamestnávateľ veľmi široko formuloval druh práce,

ktorú mal uňho vykonávať sťažovateľ. Je pre to namieste podrobne preskúmať pracovnú

náplň sťažovateľa, ako sa vyvíjala v čase a osobitne ju charakterizovať pred tým, ako dostal

výpoveď.

36. Uvedené konštatovanie okresného súdu o všeobecnej charakteristike druhu práce

paradoxne kontrastuje s jeho tvrdením, že „Názov pracovnej pozície navrhovateľ nikdy

nenamietal, neinicoval zmenu a ak navrhovateľ začal označovať svoju pracovnú pozíciu

inak, ako je to uvedené v pracovnej zmluve to ešte neznamená, že došlo k zmene obsahu

pracovnej zmluvy.“. Z právnej stránky je nepochybne dôležité uviesť, že pracovnú zmluvu

je možné meniť aj konkludentne.

37. Zo skutkového hodnotenia postupu a záverov všeobecných súdov chce ústavný

súd obrátiť pozornosť na faktickú zmenu pracovnej zmluvy, ktorá môže byť vykonaná

aj konkludentne. Práve skúmanie prípadnej zmeny druhu práce ako podstatnej náležitosti

pracovnej zmluvy bude pre ďalší priebeh konania dôležité. Pri tom by všeobecné súdy

nemali stratiť zo zreteľa, že umožňuje zmenu pracovnej zmluvy

aj konkludentným spôsobom bez toho, aby takúto zmenu sankcionoval neplatnosťou, pokiaľ

nie sú vylúčené pochybnosti o tom, že taká vôľa existuje (por. aj uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. ).

38. Na tomto mieste ústavný súd len pripomína, že podľa je to

zamestnávateľ (a nie zamestnanec), koho zaťažuje povinnosť zmenu pracovnej pozície

písomne vykonať. Preto je akceptovateľné, že sťažovateľ mohol vykonávať reálne inú prácu

ako tú, ktorú mal napísanú v pracovnej zmluve, bez toho, aby sám iniciatívne žiadal zmenu

druhu práce. Aj z ľudského hľadiska možno (pasívne) konanie sťažovateľa chápať, keď

vykonáva prácu, resp. pracovné úlohy, ktoré od zamestnávateľa dostane, a nežiada

po každej vykonanej pracovnej úlohe formálnu zmenu pracovnej zmluvy. Osobitne

v prípade, keď sťažovateľ mohol u zamestnávateľa vykonávať akúkoľvek manažérsku

pozíciu v zmysle pracovnej zmluvy.

39. Z uvedeného hodnotenia ústavného súdu vyplýva, že všeobecné súdy porušili

, keď nedostatočným spôsobom zistili skutkový stav, resp. neodvodili

zo zisteného skutkového stavu správne závery (výrok jedna). Správne zistenie skutkových

okolností prípadu má pritom kľúčový význam pre aplikáciu práva, pretože právo vychádza

z faktov (ex facto ius oritur), resp. vo vulgárnejšej verzii „daj mi skutkové okolnosti a ja ti

dám právo“ (da mihi factum, dabo tibi ius).

40. Ústavný súd následne prejde k právnej analýze veci, kde tiež zistil pochybenie

zo strany všeobecných súdov, pretože dostatočne nezohľadnili ústavnoprávnu stránku veci

pri prejednávaní pracovnoprávneho sporu.

IV.2

Právne závery všeobecných súdov

41. Ako ústavný súd podotkol v úvode, spor sa týka neplatného skončenia

pracovného pomeru. Je nepochybné, že pojem slabšej strany vystupuje v pracovnom práve,

resp. pracovnoprávnych vzťahoch (por. aj , bod 29). Pracovné právo má

chrániť zamestnanca pred svojvoľným postupom zamestnávateľa. Jednou z hlavných

funkcií je aj v doktríne akcentovaná ochranná funkcia pracovného práva, pričom predmetom

ochrany je predovšetkým zamestnanec (por. BARANCOVÁ, H. Ochranná funkcia

pracovného práva a aktuálne problémy vzťahu zamestnanca a zamestnávateľa. In: Societas

et Iurisprudentia, roč. 8. č. 1, 2020, s. 47an.; KURIL, M. Funkcie pracovného práva.

In: Michal Kuril (ed.): Teoretické otázky pracovného práva a práva sociálneho

zabezpečenia. Bratislava : Merkury. 2013, s. 57 ‒ 58). To, že zamestnanec je slabšou

stranou v spore a vyžaduje zvýšenú ochranu zo strany súdov, je akceptované

aj v komparatívnom ústavnom práve (por. nález Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. , body 50 a 54).

42. Ochrana zamestnancov má navyše aj svoju ústavnoprávnu dimenziu v čl. 36

písm. b) a konkrétne ochranu proti svojvoľnému prepúšťania zo zamestnania.

Základné práva a slobody sa pritom neuplatňujú len voči štátnym orgánom, ale aj

v horizontálnych vzťahoch, keď pôsobia sprostredkovane prostredníctvom podústavného

práva, ktoré prežarujú (por. aj , bod 6). Všeobecné súdy majú povinnosť toto

prežarovania brať pri svojom rozhodovaní do úvahy tak, aby základné práva a slobody

pri výklade a aplikácii práva chránili.

43. V okolnostiach sporu o neplatné skončenie pracovného pomeru má čl. 36

písm. b) viesť všeobecné súdy ku skutkovým zisteniam, či zamestnávateľ pri

prepúšťaní sťažovateľa nepostupoval svojvoľne výlučne s cieľom ukončiť s ním pracovný

pomer a či zamestnávateľom vytvorené formálne predpoklady (výpovedný dôvod

nadväzujúci na organizačnú zmenu či adekvátna pracovná ponuka pre sťažovateľa) nerobia

len kulisu pre inak svojvoľný postup a majú za cieľ navonok racionalizovať

a objektivizovať tento postup. Povedané inak, zamestnávateľ pri prepúšťaní musí

postupovať objektívne a racionálne – ním uvádzané dôvody musia obstáť v skutkovom

a právnom prieskume. Len taký postup je súladný s ochranou zamestnanca podľa čl. 36

písm. b) .

44. Napokon, aj podústavné právo, v tomto prípade ,

vo viacerých ustanoveniach vyžaduje osobitný prístup v situácii, keď existuje faktická

nerovnosť medzi procesnými stranami (čl. 6 ods. 1, § 319 v spojení s § 316). Je na pleciach

všeobecných súdov, aby konkrétnymi krokmi túto nerovnosť dorovnali, a tak zabezpečili

funkčnú rovnosť procesných strán (por. m. m. aj , bod 40). Uvedené

konštatovanie je namieste aj napriek tomu, že v čase rozhodovania okresného súdu

ešte nebol účinný. Na druhej strane procesný kódex už bol účinný

v čase rozhodovania krajského súdu, a preto tento súd mal vec preskúmať tak, aby učinil

zadosť ochrane slabšieho v pracovnoprávnom spore (v tomto prípade sťažovateľa), čo však

neurobil. Ustanovenie mu ponúkalo pritom veľa možností.

45. Ústavný súd uvádza, že aj pri právnom posúdení veci prišlo zo strany

všeobecných súdov k porušeniu , pretože nevzali do úvahy

ústavnoprávny rozmer prípadu a osobitne princípy, ktoré sú naň aplikovateľné (zamestnanec

ako slabšia strana, jeho ochrana pred svojvoľným prepustením, objektívny a racionálny

postup zamestnávateľa). Predmetný spor vyžaduje od všeobecných súdov, aby starostlivo

zistili skutkový stav, vyvodili z neho správne skutkové závery a tie následne podradili

pod správnu právnu normu aj v súvislosti s tu predostretými ústavnoprávnymi úvahami.

46. Úlohou ústavného súdu ako ochrancu ústavnosti nie je skutkové a právne

objasnenie veci, to zostáva na pleciach všeobecných súdov, aby podľa už uvedených

ústavnoprávnych princípov a judikatúry zistili skutkový stav veci a aby presvedčivo

odôvodnili svoje právne závery o platnosti alebo neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

Ústavný súd preto zrušil rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie

(druhý výrok).

V.

Náhrada trov konania

47. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti požiadal ústavný súd o priznanie náhrady trov

konania.

48. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

49. V zmysle návrhu formulovaného v ústavnej sťažnosti ústavný súd priznal

sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 533,88 €. Pri výpočte trov konania ústavný

súd vychádzal z ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za tri úkony právnej

služby (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, návrh podaný

ústavnému súdu, ako aj vyjadrenie k stanovisku krajského súdu) podľa § 13a ods. 1 písm. a)

a c) vyhlášky. Dva úkony boli vykonané v roku 2019 a jeden vykonaný v roku 2020.

50. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon

právnej služby vykonaný v roku 2019 v sume 163,33 € (1/6 výpočtového základu podľa

§ 11 ods. 3 vyhlášky, ktorým je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva

Slovenskej republiky za prvý polrok 2018, ktorá bola vo výške 980 €). Sadzba za náhradu

hotových výdavkov (režijný paušál) za každý priznaný úkon právnej služby vykonaný

v roku 2019 je v sume 9,80 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky),

čo je spolu 173,13 € za jeden úkon. Keďže úkony boli v roku 2019 dva, suma trov konania

je 346,26 €.

51. Ústavný súd pri výpočte tretieho úkonu vychádzal zo základnej sadzby tarifnej

odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2020 v sume 177 € (1/6 výpočtového základu

podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a paušálnej náhrady niektorých hotových výdavkov (režijný

paušál) za každý úkon právnej služby v sume 10,62 € (1/100 výpočtového základu

podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo je spolu 187,62 €.

52. Celková suma priznaných trov konania tak predstavuje sumu 533,88 €.

53. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2020

Martin Vernarský predseda senátu