Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 22 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (27)III. ÚS 86/2020
PDF · 518.48 KB
No categories available
III. ÚS 86/2020
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 86/2020-105
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana
a Petra Straku (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátskou kanceláriou
POTOMA & Co., s. r. o., Panenská 5, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ JUDr. Michal
Potoma, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 CoPr 10/2016
z 30. januára 2018 a takto
rozhodol:
1. Základné právo , na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a jeho právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 CoPr 10/2016-484
z 30. januára 2018 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 CoPR 10/2016-484
z 30. januára 2018 sa z r u š u j e a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť ,
trovy konania v sume 533,88 € (slovom päťstotridsaťtri eur a osemdesiatosem centov)
na účet advokátskej kancelárie POTOMA & Co., s. r. o., Panenská 5, Bratislava, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
25. mája 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len ,,sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 132/2018
zo 14. marca 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 CoPr 10/2016 z 30. januára 2018
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
2. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je tvrdené porušenie práva
na spravodlivý súdny proces, ktorý prešiel všetkými súdnymi inštanciami všeobecného
súdnictva. Ide o pracovnoprávny spor sťažovateľa (zamestnanca) proti svojmu bývalému
zamestnávateľovi o neplatné skončenie pracovného pomeru.
3. Na základe pracovnej zmluvy z 19. marca 2012 (ďalej len „pracovná zmluva“)
sťažovateľ vykonával pre spoločnosť
(ďalej len „žalovaný“), v pracovnoprávnom pomere uzatvorenom
na dobu neurčitú prácu na pozícii „Director Security Operations“.
4. Dňa 17. septembra 2014 na osobnom stretnutí v sídle žalovaného bol
sťažovateľovi predložený na nahliadnutie a na podpis návrh dohody o skončení pracovného
pomeru, ktorý sťažovateľ neakceptoval. Následne na tom istom stretnutí (s ohľadom
na neakceptovanie návrhu dohody o skončení pracovného pomeru) zástupcovia žalovaného:
a) ústne oznámili sťažovateľovi jednostranné skončenie pracovného pomeru s ním
z dôvodu organizačnej zmeny;
b) podmienili doručenie, resp. odovzdanie dokumentov týkajúcich sa skončenia
pracovného pomeru so sťažovateľom podpísaním týchto dokumentov, a to bez akéhokoľvek
racionálneho zdôvodnenia; a zároveň
c) žiadny z dokumentov týkajúcich sa skončenia pracovného pomeru
so sťažovateľom (t. j. ani návrh dohody, ani výpoveď a ani žiadne iné dokumenty) neboli
sťažovateľovi napriek jeho výslovnej žiadosti riadne odovzdané, resp. doručené;
d) s okamžitou účinnosťou odňali sťažovateľovi prístup do systémov a priestorov
žalovaného.
5. Listom z 24. septembra 2014 sťažovateľ vyzval zamestnávateľa na riadne
prideľovanie práce podľa platnej pracovnej zmluvy a poukázal na dôvody, pre ktoré
považuje organizačnú zmenu, ktorá mala byť dôvodom rozviazania pracovného pomeru,
za ničotnú, minimálne zákon obchádzajúci právny úkon.
6. Sťažovateľ podal 11. novembra 2014 na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len
„okresný súd“) žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou
a o náhradu mzdy (ďalej len „žaloba“). V žalobe namietal neplatnosť skončenia pracovného
pomeru najmä z dôvodu:
a) porušenia zákona pri doručovaní výpovede sťažovateľovi (keď preukázateľne
nedošlo k právne perfektnému doručeniu písomnej výpovede „do vlastných rúk“),
b) nesplnenia ponukovej povinnosti žalovaného voči sťažovateľovi (a to aj napriek
preukázateľnej existencii inej vhodnej práce pre sťažovateľa),
c) formálne deklarovanej, resp. predstieranej (nie uskutočnenej) organizačnej zmeny
(skutočným dôvodom jednostranného skončenia pracovného pomeru so sťažovateľom boli
vyostrené vzájomné vzťahy medzi sťažovateľom a priamym nadriadeným sťažovateľa),
d) absencie skutočného rozhodnutia o organizačnej zmene žalovaného (uskutočnená
organizačná zmena sa netýkala pozície, na ktorej sťažovateľ v skutočnosti pracoval).
7. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 47 Cpr/2014 z 2. mája 2016 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) žalobu zamietol v plnom rozsahu a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov
konania vo výške 12 307,17 €. Proti rozsudku okresného súdu sa sťažovateľ odvolal.
Podľa sťažovateľa krajský súd (rovnako ako okresný súd) úplne ignoroval viaceré dôkazy,
na ktoré sťažovateľ opakovane poukazoval v priebehu celého konania a s ktorými sa
(rovnako ako okresný súd) vôbec nevysporiadal (iba poukázal na dôvody,
resp. odôvodnenie rozsudku okresného súdu) alebo dôkazy účelovo opomínal,
resp. zľahčoval. Rozsudkom krajského súdu bol rozsudok okresného súdu potvrdený
a sťažovateľ bol zaviazaný na náhradu trov konania vo výške 17 200,51 €. Dovolanie
podané z dôvodov podľa § 420 písm. f) a podľa § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového
poriadku (ďalej aj ,,CSP“) bolo uznesením najvyššieho súdu odmietnuté z dôvodu,
že smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, a z dôvodu, že nebolo
odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi (žalovanému bol zároveň priznaný nárok
na náhradu trov dovolacieho konania).
8. Podľa tvrdení sťažovateľa v spore bolo svedeckým dokazovaním nepochybne
preukázané, že sťažovateľ fakticky od úplného začiatku výkonu práce vykonával prácu
„Director Application and Data Protection“, a nie „Director Security Operations“, ako bolo
pôvodne dohodnuté v pracovnej zmluve.
9. Sťažovateľ tiež tvrdí prísnu účelovosť v konaní zamestnávateľa sledujúcu jeho
odchod z pracovnej pozície a aj zamestnania ako takého poukázaním na to, že žalovaný
nielenže mal vhodné pracovné miesta pre sťažovateľa (napr. „Java developer“; „Security
Engineer“ atď.), ale súčasne sa v konaní nepochybne preukázalo aj to, že inzercia voľnej
pracovnej pozície „Security Engineer“ s č. 35276BR bola podľa predloženej internej
komunikácie (ešte pred začatím plynutia výpovednej doby sťažovateľa) medzi
zamestnancom personálneho oddelenia žalovaného a iným zamestnancom žalovaného
dočasne zakázaná priamo riaditeľom personálneho oddelenia „... kvôli ...“
(sťažovateľovi, pozn.), pretože ak by sa sťažovateľ rozhodol robiť problémy, mohol by sa
na túto pozíciu prihlásiť a my (žalovaný, pozn.) by sme ju museli ponúknuť a komplikácia
by bola na svete, pričom táto „by mohla byť“ vhodnou prácou pre sťažovateľa.
10. Sťažovateľ tiež namietal, že miera nesprávnych procesných postupov zo strany
dovolacieho súdu, odvolacieho súdu a tiež súdu prvej inštancie, aj pokiaľ ide o pripustenie
a hodnotenie obrovského množstva listinných dôkazov v inom ako štátnom jazyku
(t. j. v anglickom jazyku), bez prekladov týchto listinných dôkazov v konaní pred súdom
napriek tomu, že existovali a existujú opodstatnené a dôvodné pochybnosti o tom, či súd
prvej inštancie, resp. odvolací súd rozumel obsahu týchto listinných dôkazov,
takisto zakladajú porušenie sťažovateľom označených práv.
11. S ohľadom na uvedené zásahy do základných práv sťažovateľ navrhol,
aby ústavný súd rozhodol, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 132/2018 zo 14. marca 2019 a rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 14 CoPr 10/2016 z 30. januára 2018 porušené boli, aby predmetné
rozhodnutia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby solidárne zaviazal
najvyšší súd a krajský súd nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.
12. Ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 86/2020 z 10. marca 2020 prijal sťažnosť
na ďalšie konanie v rozsahu, v ktorom sťažovateľ namietal postup a rozhodnutie krajského
súdu (bod 23 predmetného uznesenia). Vo zvyšnej časti návrh odmietol.
II.
Vyjadrenia krajského súdu, sťažovateľa a zúčastnenej osoby
13. Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. l SprV 215/2020 z 2. júna 2020
vyjadril k ústavnej sťažnosti sťažovateľa predseda krajského súdu. Po rekapitulácii priebehu
konania vo vzťahu k tvrdenej nerovnosti krajský súd upriamil pozornosť na skutočnosť,
že sťažovateľ bol v priebehu konania kvalifikovane zastúpený, nenamietal porušenie
rovnosti zo strany súdu, predkladal a navrhoval dôkazy a plne využíval svoje procesné
práva. Ak sa aj dôkaz nedal predložiť, sťažovateľ o jeho vykonanie požiadal súd, ktorý mu
vyhovel (in concreto mailovú komunikáciu medzi zamestnancami zamestnávateľa).
Navyše, v čase rozhodovania prvostupňového súdu právna úprava Civilného sporového
poriadku ešte nebola účinná a konanie o neplatné skončenie pracovného pomeru sa riadilo
prejednacou zásadou, ktorú krajský súd aj abstraktne charakterizoval. Krajský súd napokon
zaujal názor, že sťažnosť je nedôvodná, pretože bolo vykonané pomerne rozsiahle
dokazovanie a nie sú známe žiadne pochybenia, ktorých sa mali dopustiť všeobecné súdy
(vrátane nerovnosti medzi sťažovateľom a jeho zamestnávateľom).
14. Na vyjadrenie krajského súdu zareagoval aj sťažovateľ vyjadrením
z 24. júna 2020. V ňom však len zopakoval informácie už známe z ústavnej sťažnosti.
15. Uznesenie o prijatí ústavnej sťažnosti bolo v zmysle § 126 zákona č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej „zákon o ústavnom súde“) odoslané na vyjadrenie
aj zúčastnenej osobe ( ), ktorá aj napriek prebratiu zásielky
22. mája 2020 na výzvu ústavného súdu nereagovala.
16. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa
s ústavnou sťažnosťou, vyjadrením krajského súdu a sťažovateľa usúdil, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Relevantná právna úprava
17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny sa každý môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spravodlivosti.
19.1 Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Rovnako aj obsah základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny má v zásade totožný obsah
ako základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
20. Ústavný súd vychádza pri posudzovaní postupu a rozhodnutí všeobecných súdov
tradične tak, že ich hodnotí spoločne, pretože konanie pred prvostupňovým, ako aj krajským
súdom vytvára jeden celok (napr. II. ÚS 102/2018, bod 14). Preto pod pojmom všeobecný
súd treba v ďalších riadkoch rozumieť okresný súd, ako aj krajský súd.
21. Ústavný súd neustále pripomína, že nie je štvrtou inštanciou vo vzťahu
ku všeobecným súdom, a preto nie je povolaný preskúmavať správnosť aplikácie
podústavného práva. Ústavný súd je súdny orgán kontroly ústavnosti a ako taký vykonáva
kontrolu výkladu a aplikácie podústavného práva všeobecnými súdmi v tých situáciách,
ak tie zasahujú svojimi rozhodnutiami do ústavou zaručených práv a slobôd. Ústava,
ako aj základné práva v nej obsiahnuté determinujú výklad a aplikáciu podústavného práva
z titulu právnej sily. Preto výklad a používanie podústavného práva musí byť v súlade
s ústavou. Konkrétne to znamená, že výklad urobený všeobecnými súdmi nemôže byť
arbitrárny a musí byť náležite zdôvodnený (por. I. ÚS 161/2017, II. ÚS 507/2010 atď.).
22. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
23. Z pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna
aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných
práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých
nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto
práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža
kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej
aplikácie jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady,
keď všeobecný súd urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore
s právom na súdnu ochranu a princípom spravodlivosti alebo ho urobí v inom než zákonom
ustanovenom a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií. Porušenie niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku
svojvôle alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extenzívnom rozpore s princípmi
spravodlivosti, je spôsobilé zasiahnuť do označených práv sťažovateľa
(m. m. I. ÚS 223/2013, I. ÚS 553/2016).
24. Sťažovateľ namieta vo svojej ústavnej sťažnosti porušenie práva na spravodlivý
súdny proces podľa ústavy, ako aj podľa dohovoru, resp. listiny. Do práva na spravodlivý
súdny proces tradične patrí právo na dostatočné zistenie skutkového stavu zo strany
konajúcich orgánov verejnej moci, vyvodenie správnych skutkových záverov a ich
podradenie pod relevantnú právnu normu (napr. III. ÚS 36/2010). Okrem toho do práva
na spravodlivý súdny proces sa zaraďuje aj právo na racionálne a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia (por. III. ÚS 420/2016). Aj v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorú ústavný súd nasleduje (napr. III. ÚS 314/2018, bod 20), nie je síce potrebné
odpovedať na každý jednotlivý argument procesnej strany, ale procesná strana musí dostať
konkrétnu a podrobnú odpoveď na rozhodujúce otázky pre prebiehajúci spor (por. medzi
inými rozsudok Uche c. Švajčiarsko, sťažnosť č. 12211/09, bod 37 a tam cit. case-law).
Odôvodnenie musí v skratke dostatočne objasňovať skutkový, ako aj právny základ
pre vydanie rozhodnutia (I. ÚS 243/07).
25. Vo svetle týchto prístupov podrobil ústavný súd postup aj závery všeobecných
súdov. Pre lepší prehľad sa v prvej časti zameral na skutkové zistenia všeobecných súdov
a v druhej časti na ich právne posúdenie predmetnej veci.
IV.1
Skutkové závery všeobecných súdov
26. Prvý problém, na ktorý sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje, sa dotýka
(ne)doručenia výpovede, ktorou bol s ním ukončení pracovný pomer. Sťažovateľ pri tom
rozlišuje medzi odmietnutím prevziať výpoveď a odmietnutím podpísania (a prevzatia)
akéhokoľvek dokumentu. Z toho dôvodí, že kým s prvým súhlasil, s druhým nie, keďže
nevedel, čo je vo výpovedi uvedené. Následne uvádza, že pretože neprišlo k perfektnému
doručeniu výpovede, ani pracovný pomer s ním nemohol byť platne ukončený.
27. V tomto prípade sa ústavný súd so sťažovateľom nestotožňuje a prikláňa sa
k záveru všeobecných súdov. Ústavný súd dáva sťažovateľovi do pozornosti, že sťažovateľ
sa pri svojej argumentácii snaží jednu právnu udalosť (doručenie písomnosti – výpovede)
umelo rozdeliť na dve situácie, čo je nesprávne. Na účinnosť výpovede ako jednostranného
právneho úkonu sa podľa § 61 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení
neskorších predpisov (ďalej len ,,Zákonník práce“) vyžaduje doručenie (a písomná forma,
ktorá však nie je v tomto prípade sporná). Dokonca Zákonník práce v § 38 ods. 4 in fine
predpokladá aj fikciu doručenia písomnosti pre prípad, že by si ju adresát odmietol prevziať.
A to sa stalo aj v tomto prípade. Adresát jednostranného právneho úkonu nemôže
spochybňovať obsah tohto úkonu (výpovede). V konkrétnych okolnostiach bráni tomu
aj istý druh dôvery medzi zamestnávateľom a zamestnancom.
28. V okolnostiach prípadu tak problematický zostáva len priebeh stretnutia medzi
sťažovateľom a zástupcami zamestnávateľa (a zároveň svedkami) a konkrétne, že po tom,
čo si sťažovateľ urobil poznámky z predmetnej výpovede, tak mu ju zástupcovia
zamestnávateľa odmietli dať. Avšak uvedené nemá právnu relevanciu, pretože pre ústavný
súd je dôležitá skutočnosť, že sťažovateľ výpoveď odmietol prevziať; nie je pri tom
podstatný dôvod neprevzatia, pretože fikcia doručenia v Zákonníku práce so žiadnym
dôvodom nepracuje (pretože je fikcia). Okrem toho argumentácia sťažovateľa o rozdieloch
medzi odmietnutím prevzatia výpovede a odmietnutím prevzatia akéhokoľvek dokumentu
stráca význam, ak sa písomnosť doručuje prostredníctvom poštového podniku
(ani tu zamestnanec nevie, aký dokument, pokiaľ ide o obsah, preberá, resp. odmietne
prebrať). V tejto časti tak ústavný súd považuje vykonané skutkové dokazovanie, ako aj
jeho právnu subsumpciu zo strany všeobecných súdov za súladnú s ústavou.
29. Uvedené sa však už nedá povedať o ďalších námietkach sťažovateľa
predostretých v ústavnej sťažnosti. Konkrétne ústavný súd má výhrady k tomu, akým
spôsobom všeobecné súdy zisťovali reálne pracovné zaradenie sťažovateľa. Skúmanie
reálneho pracovného miesta sťažovateľa nemá v kontexte pracovnoprávneho sporu len
akademický význam. Má úzky vzťah k organizačnej zmene, ktorú vykonal zamestnávateľ
v roku 2014, podľa ktorej formálne zastávaná funkcia sťažovateľa (Director Security
Operation) zanikla. Na základe tejto zmeny zamestnávateľ následne pristúpil k výpovedi
pre sťažovateľa.
30. Pri zisťovaní pracovnej funkcie a činnosti sťažovateľa sa všeobecné súdy
spoľahli najmä na svedecké výpovede. Prakticky všetci svedkovia boli zamestnancami
zamestnávateľa, proti ktorému smerovala žaloba o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru. Teda boli vo vzťahu k podriadenosti a lojalite voči jednej procesnej strane,
čo znižuje ich dôveryhodnosť. Osobitne sú stratou dôveryhodnosti dotknutí svedkovia,
ktorí pracovali na vedúcich pozíciách u žalovaného zamestnávateľa. Mnohé skutkové
závery všeobecných súdov sú urobené na základe ich výpovede – v tomto prípade,
akú funkciu sťažovateľ reálne vykonával. Z ústavnoprávneho hľadiska je problematické,
že všeobecné súdy aj napriek konfliktujúcim výpovediam svedkov o tom, akú
funkciu sťažovateľ reálne (nie formálne) vykonával, nejasnosť vyložili v prospech
zamestnávateľa – silnejšej strany (a contrario por. aj body 41 a 44 tohto nálezu).
31. Minimálne štyria svedkovia ( , , a )
tvrdili, že sťažovateľ de facto vykonával funkciu ISCD (Information, Security and Cyber
Defense), resp. funkciu ADP (Director Application and Data Protection), pričom funkciu,
ktorú mal vykonávať sťažovateľ (Director Security Operations), reálne vykonával p. .
Verziu o tom, že sťažovateľ aj reálne vykonával funkciu Director Security Operation (ktorú
vykonával „na papieri“), potvrdili len dvaja svedkovia – vedúci zamestnanci
zamestnávateľa ( a ), ku ktorých výpovedi sa priklonili aj všeobecné
súdy: „Ostatní vypočutí svedkovia síce hovorili o inom názve funkcie, no zrejme vychádzali
z toho, ako to označoval sám navrhovateľ. Z dokazovania vyplynulo, že funkcia ADP
v rámci organizačnej štruktúry nikdy nebola vytvorená, čo potvrdil...“
32. Osobitne v situácii, keď stojí proti sebe „tvrdenie a tvrdenie“, je potrebné
na všeobecné súdy klásť zvýšené nároky, a to v súvislosti s vyvodením záverov, ktoré
v skutočnosti považovali za preukázané a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadili.
Aj keď ústavný súd neprehodnocuje dôkazy vykonané všeobecnými súdmi, vo svojej
judikatúre už pristúpil k zrušeniu tých rozhodnutí, v ktorých zistil pochybenie
pri vykonávaní dôkazov zo strany všeobecných súdov (napr. II. ÚS 285/2017,
II. ÚS 499/2012, II. ÚS 777/2014). Všeobecné súdy navyše nikde nevysvetlili, prečo
dôverovali práve dvom svedkov (riadiacim pracovníkom) a neverili svedeckým výpovediam
ďalších štyroch svedkov.
33. Z uvedeného vyplýva, že aj napriek ústavnej zásade voľného hodnotenia dôkazov
nemôže všeobecný súd „uveriť“ a stotožniť sa s jedným dôkazom (konkrétnymi svedeckými
výpoveďami) a bez ďalšieho „neuveriť“ a odmietnuť iné dôkazy (iné svedecké výpovede).
Všeobecný súd je povinný zistiť procesnú pravdu v konaní, k čomu má slúžiť práve
dokazovanie. Z uvedeného podľa názoru ústavného súdu všeobecné súdy zrezignovali.
34. Posúdenie a charakterizovanie skutočnej pracovnej pozície, ktorú vykonával
sťažovateľ, má ešte jeden dopad na predmetný pracovnoprávny spor. Je determinujúce
pre splnenie si ponukovej povinnosti zamestnávateľa v prípade výpovedného dôvodu
podľa § 63 ods. 1 písm. b) v spojení s ustanovením § 63 ods. 2 Zákonníka práce.
Vykonané skutkové zistenia všeobecných súdov na účely zistenia, či v čase výpovede
existovalo vhodné pracovné miesto pre sťažovateľa, sa opierajú o dve svedecké výpovede,
ktoré potvrdzovali názor, že taká pozícia pre sťažovateľa nebola. Na druhej strane
všeobecné súdy sa v odôvodnení riadne nevysporiadali s navrhnutými dôkazmi, ktoré
sťažovateľ všeobecným súdom predložil (napr. interná komunikácia medzi zamestnancami
zamestnávateľa z 25. septembra 2014 a 30. septembra 2014) a ktoré kontrastovali
so svedeckými výpoveďami. Podobne je možné hodnotiť aj postup, keď dokumenty
z anglického jazyka predložené sťažovateľom všeobecné súdy prehliadli (tu by mal byť
sťažovateľ všeobecným súdom nápomocný a uviesť podstatný obsah týchto dokumentov
v slovenskom jazyku).
35. Z ústavnoprávneho hľadiska a kvality odôvodnenia je rovnako chybné,
ak všeobecné súdy podrobnejšie neskúmali a nehodnotili faktickú zmenu obsahu pracovnej
zmluvy a osobitne tvrdenú zmenu druhu práce zo strany sťažovateľa. Zvlášť je toto
hodnotenie dôležité, keď aj okresný súd uviedol, že: „podľa tejto pracovnej náplne
(uvedenej v pracovnej zmluve, pozn. ústavný súd) možno charakterizovať každú pracovnú
pozíciu v manažérskej pozícii.“ Teda zamestnávateľ veľmi široko formuloval druh práce,
ktorú mal uňho vykonávať sťažovateľ. Je pre to namieste podrobne preskúmať pracovnú
náplň sťažovateľa, ako sa vyvíjala v čase a osobitne ju charakterizovať pred tým, ako dostal
výpoveď.
36. Uvedené konštatovanie okresného súdu o všeobecnej charakteristike druhu práce
paradoxne kontrastuje s jeho tvrdením, že „Názov pracovnej pozície navrhovateľ nikdy
nenamietal, neinicoval zmenu a ak navrhovateľ začal označovať svoju pracovnú pozíciu
inak, ako je to uvedené v pracovnej zmluve to ešte neznamená, že došlo k zmene obsahu
pracovnej zmluvy.“. Z právnej stránky je nepochybne dôležité uviesť, že pracovnú zmluvu
je možné meniť aj konkludentne.
37. Zo skutkového hodnotenia postupu a záverov všeobecných súdov chce ústavný
súd obrátiť pozornosť na faktickú zmenu pracovnej zmluvy, ktorá môže byť vykonaná
aj konkludentne. Práve skúmanie prípadnej zmeny druhu práce ako podstatnej náležitosti
pracovnej zmluvy bude pre ďalší priebeh konania dôležité. Pri tom by všeobecné súdy
nemali stratiť zo zreteľa, že Zákonník práce umožňuje zmenu pracovnej zmluvy
aj konkludentným spôsobom bez toho, aby takúto zmenu sankcionoval neplatnosťou, pokiaľ
nie sú vylúčené pochybnosti o tom, že taká vôľa existuje (por. aj uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 7 M Cdo 12/2011).
38. Na tomto mieste ústavný súd len pripomína, že podľa § 54 Zákonníka práce je to
zamestnávateľ (a nie zamestnanec), koho zaťažuje povinnosť zmenu pracovnej pozície
písomne vykonať. Preto je akceptovateľné, že sťažovateľ mohol vykonávať reálne inú prácu
ako tú, ktorú mal napísanú v pracovnej zmluve, bez toho, aby sám iniciatívne žiadal zmenu
druhu práce. Aj z ľudského hľadiska možno (pasívne) konanie sťažovateľa chápať, keď
vykonáva prácu, resp. pracovné úlohy, ktoré od zamestnávateľa dostane, a nežiada
po každej vykonanej pracovnej úlohe formálnu zmenu pracovnej zmluvy. Osobitne
v prípade, keď sťažovateľ mohol u zamestnávateľa vykonávať akúkoľvek manažérsku
pozíciu v zmysle pracovnej zmluvy.
39. Z uvedeného hodnotenia ústavného súdu vyplýva, že všeobecné súdy porušili
čl. 46 ods. 1 ústavy, keď nedostatočným spôsobom zistili skutkový stav, resp. neodvodili
zo zisteného skutkového stavu správne závery (výrok jedna). Správne zistenie skutkových
okolností prípadu má pritom kľúčový význam pre aplikáciu práva, pretože právo vychádza
z faktov (ex facto ius oritur), resp. vo vulgárnejšej verzii „daj mi skutkové okolnosti a ja ti
dám právo“ (da mihi factum, dabo tibi ius).
40. Ústavný súd následne prejde k právnej analýze veci, kde tiež zistil pochybenie
zo strany všeobecných súdov, pretože dostatočne nezohľadnili ústavnoprávnu stránku veci
pri prejednávaní pracovnoprávneho sporu.
IV.2
Právne závery všeobecných súdov
41. Ako ústavný súd podotkol v úvode, spor sa týka neplatného skončenia
pracovného pomeru. Je nepochybné, že pojem slabšej strany vystupuje v pracovnom práve,
resp. pracovnoprávnych vzťahoch (por. aj II. ÚS 332/2018, bod 29). Pracovné právo má
chrániť zamestnanca pred svojvoľným postupom zamestnávateľa. Jednou z hlavných
funkcií je aj v doktríne akcentovaná ochranná funkcia pracovného práva, pričom predmetom
ochrany je predovšetkým zamestnanec (por. BARANCOVÁ, H. Ochranná funkcia
pracovného práva a aktuálne problémy vzťahu zamestnanca a zamestnávateľa. In: Societas
et Iurisprudentia, roč. 8. č. 1, 2020, s. 47an.; KURIL, M. Funkcie pracovného práva.
In: Michal Kuril (ed.): Teoretické otázky pracovného práva a práva sociálneho
zabezpečenia. Bratislava : Merkury. 2013, s. 57 ‒ 58). To, že zamestnanec je slabšou
stranou v spore a vyžaduje zvýšenú ochranu zo strany súdov, je akceptované
aj v komparatívnom ústavnom práve (por. nález Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. I. ÚS 615/17, body 50 a 54).
42. Ochrana zamestnancov má navyše aj svoju ústavnoprávnu dimenziu v čl. 36
písm. b) ústavy a konkrétne ochranu proti svojvoľnému prepúšťania zo zamestnania.
Základné práva a slobody sa pritom neuplatňujú len voči štátnym orgánom, ale aj
v horizontálnych vzťahoch, keď pôsobia sprostredkovane prostredníctvom podústavného
práva, ktoré prežarujú (por. aj I. ÚS 106/2016, bod 6). Všeobecné súdy majú povinnosť toto
prežarovania brať pri svojom rozhodovaní do úvahy tak, aby základné práva a slobody
pri výklade a aplikácii práva chránili.
43. V okolnostiach sporu o neplatné skončenie pracovného pomeru má čl. 36
písm. b) ústavy viesť všeobecné súdy ku skutkovým zisteniam, či zamestnávateľ pri
prepúšťaní sťažovateľa nepostupoval svojvoľne výlučne s cieľom ukončiť s ním pracovný
pomer a či zamestnávateľom vytvorené formálne predpoklady (výpovedný dôvod
nadväzujúci na organizačnú zmenu či adekvátna pracovná ponuka pre sťažovateľa) nerobia
len kulisu pre inak svojvoľný postup a majú za cieľ navonok racionalizovať
a objektivizovať tento postup. Povedané inak, zamestnávateľ pri prepúšťaní musí
postupovať objektívne a racionálne – ním uvádzané dôvody musia obstáť v skutkovom
a právnom prieskume. Len taký postup je súladný s ochranou zamestnanca podľa čl. 36
písm. b) ústavy.
44. Napokon, aj podústavné právo, v tomto prípade Civilný sporový poriadok,
vo viacerých ustanoveniach vyžaduje osobitný prístup v situácii, keď existuje faktická
nerovnosť medzi procesnými stranami (čl. 6 ods. 1, § 319 v spojení s § 316). Je na pleciach
všeobecných súdov, aby konkrétnymi krokmi túto nerovnosť dorovnali, a tak zabezpečili
funkčnú rovnosť procesných strán (por. m. m. aj PL. ÚS 11/2016, bod 40). Uvedené
konštatovanie je namieste aj napriek tomu, že v čase rozhodovania okresného súdu
Civilný sporový poriadok ešte nebol účinný. Na druhej strane procesný kódex už bol účinný
v čase rozhodovania krajského súdu, a preto tento súd mal vec preskúmať tak, aby učinil
zadosť ochrane slabšieho v pracovnoprávnom spore (v tomto prípade sťažovateľa), čo však
neurobil. Ustanovenie § 384 CSP mu ponúkalo pritom veľa možností.
45. Ústavný súd uvádza, že aj pri právnom posúdení veci prišlo zo strany
všeobecných súdov k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože nevzali do úvahy
ústavnoprávny rozmer prípadu a osobitne princípy, ktoré sú naň aplikovateľné (zamestnanec
ako slabšia strana, jeho ochrana pred svojvoľným prepustením, objektívny a racionálny
postup zamestnávateľa). Predmetný spor vyžaduje od všeobecných súdov, aby starostlivo
zistili skutkový stav, vyvodili z neho správne skutkové závery a tie následne podradili
pod správnu právnu normu aj v súvislosti s tu predostretými ústavnoprávnymi úvahami.
46. Úlohou ústavného súdu ako ochrancu ústavnosti nie je skutkové a právne
objasnenie veci, to zostáva na pleciach všeobecných súdov, aby podľa už uvedených
ústavnoprávnych princípov a judikatúry zistili skutkový stav veci a aby presvedčivo
odôvodnili svoje právne závery o platnosti alebo neplatnosti skončenia pracovného pomeru.
Ústavný súd preto zrušil rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie
(druhý výrok).
V.
Náhrada trov konania
47. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti požiadal ústavný súd o priznanie náhrady trov
konania.
48. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
49. V zmysle návrhu formulovaného v ústavnej sťažnosti ústavný súd priznal
sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 533,88 €. Pri výpočte trov konania ústavný
súd vychádzal z ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za tri úkony právnej
služby (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, návrh podaný
ústavnému súdu, ako aj vyjadrenie k stanovisku krajského súdu) podľa § 13a ods. 1 písm. a)
a c) vyhlášky. Dva úkony boli vykonané v roku 2019 a jeden vykonaný v roku 2020.
50. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby vykonaný v roku 2019 v sume 163,33 € (1/6 výpočtového základu podľa
§ 11 ods. 3 vyhlášky, ktorým je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva
Slovenskej republiky za prvý polrok 2018, ktorá bola vo výške 980 €). Sadzba za náhradu
hotových výdavkov (režijný paušál) za každý priznaný úkon právnej služby vykonaný
v roku 2019 je v sume 9,80 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky),
čo je spolu 173,13 € za jeden úkon. Keďže úkony boli v roku 2019 dva, suma trov konania
je 346,26 €.
51. Ústavný súd pri výpočte tretieho úkonu vychádzal zo základnej sadzby tarifnej
odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2020 v sume 177 € (1/6 výpočtového základu
podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a paušálnej náhrady niektorých hotových výdavkov (režijný
paušál) za každý úkon právnej služby v sume 10,62 € (1/100 výpočtového základu
podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo je spolu 187,62 €.
52. Celková suma priznaných trov konania tak predstavuje sumu 533,88 €.
53. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2020
Martin Vernarský predseda senátu