Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8CdoPr/13/2025

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Z.. G. Z., narodenej XX. V. XXXX, U. N. XXX, zastúpenej JUDr. Ing. Michalom Plentom, advokátom so sídlom Vranov nad Topľou, Sídlisko Okulka 19/42, proti žalovanému Obec Uličské Krivé, Obecný úrad Uličské Krivé 46, IČO: 00 323 705, zastúpenému LAWCORP, s.r.o., Bratislava, Štúrova 11, IČO: 36 847 437, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru s príslušenstvom, pôvodne vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. (v súčasnosti pred Okresným súdom Prešov pod sp. zn. ), o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 27. februára 2025 sp. zn. , takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 27. februára 2025 sp. zn. a rozsudok Okresného súdu Poprad z 23. mája 2023 sp. zn. , zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.

Uznesenie Okresného súdu Prešov zo 16. júla 2025 č. k. - 873 z r u š u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. -728 z 23. mája 2023 určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 9.11.2020, ktoré bolo žalovaným žalobkyni doručené dňa 11.11.2020 je neplatné, pracovný pomer naďalej trvá (I. výrok) a súčasne priznal žalobkyni voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých súd rozhodne samostatným uznesením.

1.1. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa pracovala u žalovaného na základe pracovnej zmluvy a náplňou jej práce bolo okrem iného spracovanie účtovníctva žalovaného. Rovnako nebolo sporné, že dňa 11.11.2020 bolo žalobkyni doručené oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru. Žaloba o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru bola podaná na Okresnom súde Poprad dňa 5.1.2021, teda v zákonnej lehote. Spornou ostala skutočnosť, či žalovaným uvedené dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru existovali a aká je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobkyňou s odôvodnením, že kontrolou pokladničných blokov z prevádzky obecnej predajne boli zistené nezrovnalosti, ktoré žalobkyňa náležite neobjasnila, neobjasnila, prečo neboli riadne zaúčtované doklady a bola tiež zistená chýbajúca hotovosť v pokladni.

1.2. Následne dôvodil, že na základe vykonaného dokazovania zistil, že dňa 8.11.2018 bola žalobkyňa prijatá na dobu určitú počas pracovnej neschopnosti inej zamestnankyne, pričom druh práce dojednaný v pracovnej zmluve je spracovanie účtovníctva, spracovanie miezd, vedenie pošty, všetky administratívne úkony súvisiace s výkonom povolania administratívnej pracovníčky na obecnom úrade. Dňa 9.3.2019 bola vypracovaná nová pracovná zmluva, tiež na dobu určitú pričom druh práce sa nezmenil. Od 1.8.2019 žalovaný získal oprávnenie na: - Poskytovanie služieb rýchleho občerstvenia v spojení s

predajom na priamu konzumáciu a - Kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod), alebo iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod). Následne v mesiaci máj roku 2020 sa uskutočnila prvá inventúra a podľa vyjadrenia štatutárneho zástupcu žalovaného neboli zistené nedostatky. Dňa 1.10.2020 bola vykonaná druhá inventúra, kde už boli zistené nezrovnalosti a dňa 30.10.2020 podľa okamžitého skončenia pracovného pomeru malo dôjsť k prerokovaniu zistených nedostatkov so žalobkyňou. Žalobkyňa popiera, že by sa dňa 30.10.2020 prerokovanie konalo, nakoľko od 23.10.2020 do 31.10.2020 bola žalobkyňa práceneschopná a od 1.11.2020 do 10.11.2020 bola žalobkyňa v nariadenej domácej karanténe. Oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru bolo datované dňa 9.11.2020 a dňa 11.11.2020 bolo doručené žalobkyni pri nástupe do práce po ukončení nariadenej karantény v priestoroch obecného úradu. Konštatoval, že z textu oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru vyplýva, že súčasťou pracovnej náplne žalobkyne mala byť účtovná agenda prevádzky obchodu, avšak z predložených pracovných zmlúv táto skutočnosť nevyplýva. Rovnako z oznámenia nevyplýva, akého obdobia sa predmetná kontrola pokladničných blokov týka.

1.3. Súd prvej inštancie konštatoval, že z textu oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru vyplýva, že súčasťou pracovnej náplne žalobkyne mala byť účtovná agenda prevádzky obchodu, avšak z predložených pracovných zmlúv táto skutočnosť nevyplynula. Rovnako z oznámenia nevyplynulo, akého obdobia sa predmetná kontrola pokladničných blokov týkala. Poukázal na to, že v oznámení o okamžitom skončení pracovného pomeru je potrebné nielen citáciou právneho predpisu, ale aj skutkovo konkretizovať (vymedziť) dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru tak, aby nebol zameniteľný, inak je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru je skutkovo vymedzený nezameniteľným spôsobom vtedy, ak sú v oznámení okolnosti dôvodu uvedené tak, že opísaný skutok je nezameniteľný s inými skutkami. Súd pritom právnou kvalifikáciou, ktorú účastník vo výpovedi uvedie, nie je viazaný. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru je nutné uviesť nielen tak, aby bolo zrejmé, ktorý z dôvodov uvedených v bol uplatnený, ale súčasne takým spôsobom, aby bolo nepochybné, v čom (skutkovo) spočíva. Bez tejto konkretizácie použitého dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru zo skutkovej stránky nie je zabezpečené, že nevzniknú pochybnosti o tom, z akého dôvodu bol so zamestnancom pracovný pomer skončený, a že dôvod okamžitého skončenia nebude možné dodatočne meniť dopĺňaním skutkových údajov, ktoré oznámenie neobsahuje. Pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné, pokiaľ by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle ustáliť, prečo bolo zamestnancovi dané.

1.4. Uviedol, že žalovaný skončil pracovný pomer žalobkyne okamžitým skončením s odôvodnením, že kontrolou pokladničných blokov z prevádzky obecnej predajne boli zistené nezrovnalosti, ktoré žalobkyňa náležite neobjasnila, neobjasnila prečo neboli riadne zaúčtované doklady a bola tiež zistená chýbajúca hotovosť v pokladni. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zo žiadneho dôkazu nevyplynulo, či bolo náplňou práce žalobkyne vôbec účtovníctvo prevádzky obecnej predajne spracovávať, ani kto a ako mal žalobkyni podklady pre túto činnosť zabezpečovať. Z pracovných zmlúv vyplýva, že náplňou práce žalobkyne bolo u žalovaného spracovávať účtovníctvo, mzdy, viesť poštu, vykonávať administratívne úkony súvisiace s výkonom povolania administratívnej pracovníčky na obecnom úrade. Pracovný pomer žalobkyne pritom vznikol pred zriadením prevádzky obecnej predajne potravín a pokiaľ žalovaný chcel, aby žalobkyňa spracovávala aj takto rozšírenú agendu, bolo jeho povinnosťou predložiť žalobkyni dodatok pracovnej zmluvy, či zmluvu novú. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na ust. (ďalej aj „“), v zmysle ktorého odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy a súčasne zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy. Podľa dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť písomne a jedno vyhotovenie zmeny pracovnej zmluvy vydať zamestnancovi. V konaní nebolo preukázané, kedy a ako sa zmenila náplň práce žalobkyne, a teda bolo povinnosťou žalovaného túto zmenu preukázať a preukázať tiež, že zo strany žalovanej došlo k zavinenému porušeniu týchto pracovných povinností značnej intenzity. V tomto smere však žalovaný ostal pasívny. 1.4. Súd prvej inštancie zdôraznil, že bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho

- ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Od nikoho nemožno spravodlivo žiadať,

aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Napríklad od žalobkyne nemožno požadovať, aby preukazovala, že jej žalovaný nepredložil nový popis pracovnej náplne či zmenu pracovnej zmluvy. Naopak, je to žalovaný, kto musí rozsah pracovnej náplne a dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru vyplývajúce z tejto pracovnej náplne preukázať. Dokiaľ nedôjde k zmene pracovnej zmluvy, žalovaný - zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy a súčasne zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy. Pracovná náplň definovaná ako spracovávanie účtovníctva, miezd, vedenie pošty, vykonávanie administratívnych úkonov súvisiacich s výkonom povolania administratívnej pracovníčky na obecnom úrade neobsahuje povinnosti vedenia účtovníctva obecnej predajne potravín, ani žiadne iné povinnosti vyplývajúce z podnikateľských aktivít obce. Žiaden z dôvodov uvedených v oznámení o okamžitom skončení pracovného pomeru žalobkyne nesúvisí s jej pracovnou pozíciou administratívnej pracovníčky na obecnom úrade, ktorá má v pracovnej zmluve jasne a zrozumiteľne náplň práce definovanú. O trovách konania rozhodol podľa a .

2. Krajský súd v Prešove (ďalej „odvolací súd“) rozsudkom z 27. februára 2025 sp. zn. rozsudok potvrdil a žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2.1. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že súd prvej inštancie v predmetnej veci vykonal vyčerpávajúce dokazovanie a dospel k postačujúcim skutkových zisteniam. Uviedol, že žalovaný na pojednávaní dňa 01.04.2022 odôvodnil skutočnosti, ktoré ho vedú k tomu, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby naďalej žalobkyňu zamestnával v podstate tým, že stratil dôveru voči žalobkyni. Podľa odvolacieho súdu nie je možné za dôvod, pre ktorý nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, považovať dôvod, že došlo k narušeniu dôvery medzi žalobkyňou a žalovaným v dôsledku predmetného pracovnoprávneho súdneho sporu, ktorý dôvod by tak musel byť daný vždy, kedy by bola neplatnosť skončenia pracovného pomeru riešená súdnou cestou, čo je absurdné. Dôvody pre určenie súdom, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával uvádzané odvolateľom, odvolací súd považoval za nespôsobilé preukázať opodstatnenosť zákonnej výnimky v zmysle citovaného ustanovenia. V dôsledku toho bolo potom dôvodným, aby prvoinštančný súd v dotknutej časti žalobe vyhovel a určil, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným trvá. Ďalej konštatoval, že obsahu pracovnej zmluvy zo dňa 09.03.2019 (č.l. 8 spisu), konkrétne z jej článku 4 vyplýva, že pracovný pomer uzatvorila žalobkyňa so žalovaným na dobu určitú, a to počas materskej dovolenky p. Y. W.. Táto pracovná zmluva nadväzovala na pracovnú zmluvu zo dňa 08.11.2018 (č. l. 6 spisu). Individuálne dojednané podstatné náležitosti boli v tejto pracovnej zmluve vyznačené hrubými písmenami. Časť - čl. 4 pracovnej zmluvy s textom ,,(uvedie sa konkrétna doba trvania pracovného pomeru, max. 3 roky)“ však nemala povahu individuálneho dojednania. Ide o pomocný text pre vyhotoviteľa pracovnej zmluvy, ako postupovať pri stanovení dĺžky doby určitej. V danej súvislosti poukázal odvolací súd na . Vzhľadom na uvedené sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy zo dňa 09.03.2019 sa skončil najneskôr uplynutím troch rokov od jeho uzavretia. V konaní nebolo preukázané, že pani Y. W. nastúpila do práce po skončení materskej dovolenky. Teda ku dňu vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie pracovný pomer žalobkyne uzavretý síce na dobu určitú, ale do skončenia materskej dovolenky p. Y. W., podľa stále trval. Súd prvej inštancie preto vecne správne rozhodol vo výroku I., že pracovný pomer stále trvá.

2.2. Následne uviedol, že z obsahu spisu vyplynulo, že na pojednávaní dňa 02.05.2022 boli strany konania vyzvané v zmysle na záverečné reči, v rámci ktorých sa vyjadrili právni zástupcovia žalobkyne a žalovaného. Následne bolo pojednávanie odročené za účelom vyhlásenia rozsudku na deň 23.05.2023. Z písomného vyhotovenia zápisnice o pojednávaní zo dňa 23.05.2023 vyplýva, že rozsudok bol vyhlásený za prítomnosti žalobkyne a štatutárneho zástupcu žalovaného. Potvrdil, že z obsahu spisu vyplynulo, že na pojednávaní dňa 02.05.2023 nebolo vyhlásené uznesenie o skončení dokazovania.

2.3. S poukazom na odvolací súd považoval za dôvodnú námietku odvolateľa, že súd prvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom vôbec nevyriekol predbežný právny názor, čo vyplynulo zo spisu (zápisnice z pojednávaní konaných v dňoch 04.04.2023 a 02.05.2023). Súčasne vzhľadom na zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu zo 06.10.2022 v rámci ktorého odvolací

súd uzavrel, že závery, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, sú protirečivé, čo znamená, že skutkové zistenia, ku ktorým dospel a ich právne posúdenie nemajú oporu v postupe, ktorý realizoval, resp. mal realizovať, čo má za následok odňatie možnosti konať pred súdom, sa žalovaný nemohol spoliehať na právne posúdenie veci o nespornosti, že došlo k porušeniu pracovnej disciplíny na strane žalobkyne. Nie je tak dôvodné zo strany žalovaného jeho tvrdenie, že nemohol očakávať, že súd prvej inštancie dospeje k absolútne opačnému právnemu posúdeniu oproti prvému rozhodnutiu. Pokiaľ žalovaný nesúhlasil so žalobou v časti určenia, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného naďalej trvá, nič mu nebránilo predložiť dôkaz tykajúci sa skončenia materskej dovolenky pani Y. W.N.O.. Túto námietku považoval odvolací súd za nedôvodnú. Pokračoval, že za nedôvodnú námietku považuje aj to, že po vrátení veci odvolacím súdom sa súd prvej inštancie odchýlil od právneho názoru odvolacieho súdu a konanie po vrátení veci neviedol spôsobom, ktorý mu určil odvolací súd. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení zo dňa 06.10.2022 vyslovil právny názor na danú vec, keď okrem iného uviedol, že pre výsledok posúdenia sporu je potrebné vyhodnotiť, či má alebo nie význam tvrdenie žalobkyne k tomu, že k prevádzkovaniu maloobchodnej predajne žalovaným došlo až v období po vzniku jej pracovného pomeru k žalovanému v tom zmysle, či táto skutočnosť vo vzťahu k druhu pracovnej činnosti, ktorú mala vykonávať v čase vzniku pracovného pomeru, mala alebo nie význam pre posúdenie riadneho plnenia jej pracovných povinností. Súd prvej inštancie sa riadil usmernením uvedeným v tomto právnom názore odvolacieho súdu a postupoval v intenciách zrušujúceho uznesenia. Odvolací súd ďalšie odvolacie námietky (podľa , , nepovažoval za dôvodné.

2.4. Po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie bral do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191

- . Po vecnej stránke uviedol na skutkový záver súdu prvej inštancie, že pracovná náplň žalobkyne definovaná v pracovnej zmluve zo dňa 09.03.2019 ako spracovávanie účtovníctva, miezd, vedenie pošty, vykonávanie administratívnych úkonov súvisiacich s výkonom povolania administratívnej pracovníčky na obecnom úrade neobsahuje povinnosti vedenia účtovníctva obecnej predajne potravín, ani žiadne iné povinnosti vyplývajúce z podnikateľských aktivít obce, má oporu vo vykonanom dôkaze

- v pracovnej zmluve uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 09.03.2019. Zo žiadneho iného dôkazu predloženého žalovaným nebolo preukázané, že náplňou práce žalobkyne u žalovaného bolo aj vedenie účtovníctva obecných potravín, a to za situácie, ak žalovaný začal prevádzkovať obecné potraviny až po uzavretí predmetnej pracovnej zmluvy so žalobkyňou, t. j, až 01.08.2019, kedy mu vzniklo oprávnenie na poskytovanie služieb rýchleho občerstvenia v spojení s predajom na priamu konzumáciu a kúpu tovaru na účely predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod). V čase uzavretia pracovnej zmluvy 09.03.2019 žalovaný ako obec nevykonával podnikateľskú činnosť, iba samosprávnu činnosť a prenesený výkon štátnej správy. V rámci argumentácie žalovaného, ktorý poukazoval na skutočnosť, že žalobkyňa počas prvoinštančného konania preukázala, že by so spracovaním účtovnej agendy nesúhlasila, resp. resp. že by požadovala od žalovaného preškolenie na vedenie účtovnej agendy obecných potravín, odvolací súd odkazuje na záver súdu prvej inštancie v bode 56. odôvodnenia rozsudku, že od žalobkyne nemožno požadovať, aby preukázala, že jej žalobca nepredložil nový popis pracovnej náplne či zmenu pracovnej zmluvy. Správne v tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na negatívnu dôkaznú teóriu, podľa ktorej od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť - niečo čo sa nestalo, čo neexistuje). Preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné. Táto teória sa uplatní vtedy, keď nie je možné neexistenciu určitej skutočnosti dokázať prostredníctvom tvrdenia iných pozitívnych skutočností, ktoré v konečnom dôsledku vedú k záveru o tom, že určitá negatívna skutočnosť je daná. Ďalej odvolací súd konštatoval, že požiadavka žalovaného, aby žalobkyňa preukázala, že so spracovaním účtovnej agendy obecných potravín nesúhlasila, ako aj že nepožadovala preškolenie na vedenie tejto účtovnej agendy, je celkovo z povahy veci nesplniteľná, pretože nemožno preukázať negatívnu skutočnosť. Negatívna skutočnosť môže byť fakticky preukázaná jedine preukázaním komplementárnej pozitívnej skutočnosti, ktorá existenciu dokazovanej negatívnej skutočnosti vylučuje, a to v tomto prípade tým, že by žalovaný predložil dôkaz o tom, že navrhol zmenu jej pracovnej náplne, ktorá by obsahovala aj vedenie účtovnej agendy obecných potravín a žalovaná by s takouto zmenou nesúhlasila, resp. že by aj súhlasila s takouto

zmenou, ale následne by už nesúhlasila s preškolením na vedenie účtovnej agendy obecných potravín, ktoré by žalovaný od nej požadoval. Odvolací súd sa stotožnil so žalobkyňou, že tieto závery znalca neboli uvedené ako dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou. Žalovaný uviedol iné dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou vo svojom podaní zo dňa 09.11.2020, a to skutočnosť, že inventúrou vykonanou dňa 01.10.2020 žalovaný zistil, že v obecnej pokladni chýba hotovosť v celkovej sume 933,31 eur, pričom žalovaná napriek nezrovnalosti medzi počtom výberov podľa elektronickej pokladne a počtom dokladov o výberoch doložených do účtovníctva, neoznámila nadriadenému, že v pokladni chýba hotovosť, ani nedoplnila tento schodok. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 06.10.2022, upriamil pozornosť na skutočnosti, ktoré sú ako dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru uvedené v podaní žalovaného zo dňa 09.11.2020, a to či pre výsledok posúdenia sporu má alebo nie význam tvrdenie žalobkyne k tomu, že k prevádzkovaniu maloobchodnej predajne žalovaným došlo až v období po vzniku jej pracovného pomeru k žalovanému v tom zmysle, či táto skutočnosť vo vzťahu k druhu pracovnej činnosti, ktorú mala vykonávať v čase vzniku pracovného pomeru, mala alebo nie význam pre posúdenie riadneho plnenia jej pracovných povinností.

2.5. Následne odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru z 09.11.2020, ktoré bolo žalovaným žalobkyni doručené dňa 11.11.2020, je neplatné. Vychádzal pritom z právneho názoru, že nakoľko vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že nedošlo k zmene pracovnej zmluvy z 09.03.2019, žalovaný ako zamestnávateľ bol povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa tejto pracovnej zmluvy a súčasne žalobkyňa ako zamestnanec bola povinná podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy z 09.13.2019 v zmysle a . Žiaden z dôvodov uvedených v oznámení o okamžitom skončení pracovného pomeru žalobkyne nesúvisí s jej pracovnou pozíciou administratívnej pracovníčky na obecnom úrade, ktorá má v pracovnej zmluve jasne a zrozumiteľne náplň práce definovanú. Odvolací súd sa plne stotožnil s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie.

2.6. Poukázal na skutočnosť, že z listu žalovaného označeného ako „Okamžité skončenie pracovného pomeru“ z 09.11.2020 vyplýva popis činností zamestnávateľa prevádzkujúceho maloobchodnú činnosť, účtovná agenda ktorej mala byť súčasťou pracovnej náplne žalobkyne, informácia, že pri kontrole pokladničných dokladov boli zistené nezrovnalosti, 01.10.2020 bolo zistené chýbanie hotovosti v sume 933,31 eur, niektoré hotovostné výbery neboli zaúčtované, nezrovnalosti neboli oznámené nadriadenému, pričom za závažné porušenie pracovnej disciplíny sa považuje to, že žalobkyňa neobjasnila:

- prečo neboli bloky (potvrdenia) o výbere (kód pokladne 8882020794754001) riadne zaúčtované do účtovníctva zamestnávateľa napriek tomu, že medzi evidenciou pokladne a účtovnou evidenciou zamestnávateľa (ktorú mala viesť žalobkyňa) bol zrejmý aj evidentný rozpor;

- prečo nadriadeného neinformovala o vážnych pochybeniach pri nakladaní s hotovosťou v pokladni. Odvolací súd ďalej akcentoval, že povinnosťou súdu prvej inštancie bolo preskúmať len dôvody uvedené v liste žalovaného z 09.11.2020 - neobjasnenie chýbajúcej hotovosti v pokladni a neobjasnenie neinformovanosti nadriadeného o pochybeniach pri nakladaní s hotovosťou v pokladni. Len toto boli dôvody, u ktorých bolo relevantné posúdenie v tom zmysle, či sú dôvodmi pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Nedostatky vo vedení účtovníctva, ktoré boli uvedené v znaleckom posudku, neboli a nemohli byť dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, nakoľko neboli uvedené ako konkrétne dôvody, ktoré žalovaný uviedol v liste z 09.11.2020.

2.6. Záverom sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že na základe vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie nebolo preukázané, že by došlo k rozšíreniu obsahu pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou z 09.03.2019 zahrňujúceho spracovávanie účtovníctva, miezd, vedenie pošty, vykonávanie administratívnych úkonov súvisiacich s výkonom povolania žalobkyne ako administratívnej pracovníčky na obecnom úrade, aj o vedenie účtovnej agendy týkajúcej sa maloobchodnej predajne od 01.08.2019 v zmysle ustanovenia . Preto správne súd prvej inštancie vyvodil právny záver, že žalovaný bol povinný prideľovať žalobkyni prácu a žalobkyňa vykonávať prácu podľa pokynov žalovaného osobne len podľa obsahovej náplne pracovnej zmluvy zo dňa 09.03.2019 v zmysle . Keďže vedenie účtovnej agendy týkajúcej sa maloobchodnej predajne nebolo súčasťou obsahovej náplne pracovného pomeru žalobkyne založeného

pracovnou zmluvou zo dňa 09.03.2019, okamžité skončenie pracovného pomeru z 09.11.2020 nemalo súvis s dohodnutým plnením pracovných úloh žalobkyne a je tak neplatné, keďže nenadväzovalo na zavinené konanie zamestnanca. Pokiaľ teda v odvolaní žalovaný poukázal na správanie žalobkyne počas trvania pracovného pomeru, keď nenamietala a súhlasila so spracovaním účtovníctva obecných potravín a túto agendu aj reálne vyše roka vykonávala, a bez ohľadu na skutočnosť, či bol alebo nebol podpísaný akýkoľvek dodatok k pracovnej zmluve, rozsah jej povinností po zriadení obecných potravín bol tak upravený konkludentne, odvolací súd považuje túto odvolaciu námietku za nedôvodnú. síce zakotvuje písomnú formu zmeny pracovnej zmluvy, ale jej nedodržanie nespája so sankciou neplatnosti zmeny pracovnej zmluvy. Z toho dôvodu počíta aj so situáciami, že k zmene obsahu pracovnej zmluvy v aplikačnej praxi dôjde aj ústnou formou, resp. aj konkludentne. Uvedené prípady v súlade so smernicou č. 2019/1152/EÚ však právne pokrýva zakotvením povinnosti zamestnávateľa vydať zamestnancovi písomné oznámenie o zmene pracovnej zmluvy. V konaní žalovaný nepreukázal, že by takéto písomné oznámenie o zmene pracovnej zmluvy z 09.03.2019 vydal, ktoré by zahŕňalo aj vedenie účtovnej agendy týkajúcej sa maloobchodnej predajne obce.

3. Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“), prípustnosť ktorého vyvodil s poukazom na a podľa . V spojitosti s dovolacím dôvodom namietal záver, že žalobkyňa nemala povinnosť spracovávať účtovníctvo prevádzky obecnej predajne, ktorú prevádzkovala žalovaná obec, pretože takýto druh práce nebol medzi stranami dojednaný písomne. Pokiaľ žalovaná obec chcela, aby žalobkyňa spracovávala aj takto rozšírenú agendu, bolo jej povinnosťou predložiť dodatok pracovnej zmluvy alebo novú pracovnú zmluvu. Odvolací súd osobitne zdôraznil, že zmenu pracovného pomeru je zamestnávateľ povinný vyhotoviť písomne a jedno vyhotovenie zmeny pracovnej zmluvy vydať zamestnancovi. Vo vzťahu ku konkludentnému dojednaniu takejto zmeny súdy zdôraznili, že negatívnou skutočnosťou, ktorá sa nepreukazuje, má byť tvrdenie, že žalobkyňa nesúhlasila so spracovaním účtovnej agendy. Takéto tvrdenie sa preto nepreukazuje, ale dôkazné bremeno zaťažuje žalovanú obec. Povinnosť spracovávať účtovníctvo obecnej predajne pritom odvolací súd nepovažoval ani za významnú okolnosť, pretože dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru s vedením účtovníctva nemali súvisieť resp. boli mimo dojednaný druh práce. Za dôvody pre skončenie pracovného pomeru súdy pritom považovali len neobjasnenie chýbajúcej hotovosti v pokladni a neobjasnenie neinformovania nadriadeného o pochybeniach pri nakladaní s hotovosťou v pokladni. Odvolací súd napokon vo vzťahu k návrhu žalovanej obce, aby súd rozhodol, že pracovný pomer žalobkyne končí, uviedol, že dôvody, pre ktoré nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, musí preukazovať zamestnávateľ, pričom v danom prípade žalovaná obec mala odôvodniť tento svoj návrh iba tým, že stratila dôveru voči žalobkyni, čo nepovažoval za dostatočne relevantné pre takého rozhodnutie. Následne konštatoval, že odvolací súd vo viacerých prípadoch autenticky neporozumel úkonom žalovanej obce, keď ich vykladal príliš zužujúco, bez prihliadnutia na ostatné okolnosti - či už vykonaného právneho úkonu alebo sporu ako takého. Poukázal na nesprávny výklad právneho úkonu, keďže súdy nižších inštancii pre skončenie pracovného pomeru považovali len neobjasnenie chýbajúcej hotovosti v pokladni a neobjasnenie neinformovania nadriadeného o pochybeniach pri nakladaní s hotovosťou v pokladni (bod 45 rozsudku odvolacieho súdu), hoci listina okamžitého skončenia pracovného pomeru uvádzala aj to, že pri kontrole pokladničných dokladov boli zistené nezrovnalosti, zistil sa schodok na hotovosti 933,31 EUR, niektoré hotovostné výbery neboli zaúčtované, nezrovnalosti neboli oznámené nadriadenému. Súdy teda vykladali právny úkon okamžitého skončenia pracovného pomeru vyslovene zužujúco, bez prihliadnutia na všetko, čo v ňom bolo vyjadrené a na ostatné okolnosti prípadu. V danej súvislosti poukázal na . Dôvodil, že nemožno mať prehnané nároky na formuláciu príslušného jednostranného úkonu zamestnávateľa smerujúceho k skončeniu pracovného pomeru (a uviedol rozhodnutia sp. zn. V 2/1967, , , , ). Príliš zúžený pohľad odvolacieho súdu na to, čo bolo povinnosťou preskúmať ako dôvody pre skončenie pracovného pomeru (v bode 45 rozsudku odvolacieho súdu) je podľa jeho názoru nesprávnym právnym posúdením veci. Nesprávny procesný postup, ktorým mali byť porušené procesné práva videl dovolateľ v tom, že odvolací súd nijako nepreskúmal odvolaciu námietku smerujúcu k neporozumení dôvodov pre rozhodnutie o skončení pracovného pomeru súdom, keďže rozhodol o skončení pracovného pomeru i napriek stratenej dôvere žalovaného voči žalobkyni. Postup odvolacieho súdu označil za prílišný formalizmus, ktorý v podstate predstavuje popretie spravodlivosti. Pripomenul, že v spore preukazoval, že žalobkyňa porušovala svoje povinnosti viesť účtovníctvo riadne, preukazne, správne a adekvátne, čo preukázal znaleckým dokazovaním, ktoré špecifikovalo porušenie zákona na úseku vedenia účtovníctva, na ktoré sa však

neprihliadlo. Následne namietal, že pracovná zmluva bola medzi žalobkyňou a žalovanou uzatvorená na dobu určitú, preto podľa jeho názoru súdy bez relevantného dôvodu narušili zmluvnú voľnosť strán, kedy prikázali trvanie pracovného pomeru žalobkyne, ktorý sa preukázateľne skončil. Poukázal na skutočnosť, že v pracovnej zmluve je explicitne vyjadrené, že „pracovný pomer je dohodnutý na dobu určitú (uvedie sa konkrétna doba trvania pracovného pomeru, max. 3 roky): počas materskej dovolenky p. W. Y.“, z čoho je zrejmé, že ide o zrozumiteľný a jasný zmluvný prejav vôle, ktorý má povahu individuálneho dojednania. Z uvedeného považoval právne posúdenie odvolacieho súdu za nesprávne a protiprávne, pretože zasahuje do práv a právom chránených záujmov žalovaného. Určenie trvania pracovného pomeru, keďže je žalovaný malou obcou, zasahuje aj do ekonomických práv žalovaného. Dovolateľ následne namietal nezopakované dokazovanie, keďže v odvolaní žalovaný polemizoval so skutkovými závermi súdu prvej inštancie, pričom k uvedenému poukazoval na skutočnosti, ktoré neboli súdom prvej inštancie zohľadnené. Z uvedených skutočností bolo povinnosťou odvolacieho súdu skutkové zistenia súdu prvej inštancie preskúmať. Porušenie práva na spravodlivý proces videl práve v neopakovanom dokazovaní, nenariadení pojednávania, pričom poukázal na závery súdu prvej inštancie, ktoré vychádzali len z listinných dôkazov, keďže odvolací súd prieskum skutkových zistení vôbec nevykonal. Následne dovolateľ argumentoval, že zmenu pracovnej zmluvy možno platne dojednať aj inak než písomne, keďže v nespája ako následok neplatnosť takejto zmeny v zmysle . Podľa komentára k môže k dohode o zmene pracovnej zmluvy uzavrieť aj ústne či konkludentne. Akcentoval, že pre posúdenie konkludentnej zmeny pracovnej zmluvy je rozhodujúce faktické konanie účastníkov právneho vzťahu. Poukázal na skutočnosť, že od zriadenia obecnej predajne potravín k 1. augustu 2019 až do skončenia pracovného pomeru žalobkyne v novembri 2020, teda vyše roka žalobkyňa skutočne spracovávala aj účtovníctvo aj pre obecnú podnikovú predajňu potravín, pričom nikdy nebolo pochybností o tom, že aj táto činnosť patrí do jej pracovnej náplne. Uvedenú prácu vykonávala bez akýchkoľvek námietok. Ak by aj teda spracúvanie účtovníctva pre obecnú predajňu potravín prekračovalo druh prác pôvodne dojednaných v pracovnej zmluve, z faktického konania účastníkov právneho vzťahu zrejmé, že počnúc zriadením obecnej predajne potravín od 1. augusta 2019 došlo ku konkludentnej dohode o zmene pracovnej zmluvy žalobkyne v takom rozsahu, že žalobkyňa bude vykonávať pre zamestnávateľa aj spracúvanie účtovníctva pre obednú predajňu potravín. Následné námietky uplatnené prvý raz až v súdnom konaní, že takéto úlohy nepatria do jej pracovnej náplne považuje za bezpredmetné a aj účelové. Relevantnú právnu otázku formuloval tak, že či je možné za existujúcej právnej úpravy v , aby k uzavretiu dohody o zmene pracovnej zmluvy došlo aj ústnou alebo konkludentnou dohodou medzi zamestnávateľom a zamestnancom? Umožňuje zákon, aby takouto dohodou došlo i k rozšíreniu druhu práce, zmene druhu práce alebo inej podstatnej zmene pracovného pomeru založeného písomnou pracovnou zmluvou?“ Dovolateľ poukázal na skutočnosť, že odvolací súd v danej súvislosti zdôraznil, že síce došlo ku konkludentnej zmene obsahu pracovnej zmluvy, avšak zamestnávateľ má povinnosť vydať zamestnancovi písomné oznámenie o zmene pracovnej zmluvy, čo žalovaná obec nepreukázala (bod 51. rozsudku). S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. uviedol, že k platnej zmene pracovnej zmluvy dochádza aj inou ako písomnou dohodou a to aj v prípade, že zamestnávateľ prípadne poruší svoju povinnosť vydať jedno vyhotovenie zmeny pracovnej zmeny zamestnancovi. Okrem uvedeného dovolateľ namietal aj nesprávne rozloženie dôkazného bremena medzi strany, keďže preukazovanie nesúhlasu nie je preukazovaním negatívnej skutočnosti, ako to má na mysli teória negatívneho dôkazu. Žalobkyňa tvrdila, že nesúhlasila so spracovaním účtovnej agendy, o ktorej súčasne vo svojej výpovedi tvrdila, že ju vykonávala (čím bola konkludentná dohoda o zmene dojednaného druhu práce preukázaná). Za uvedenej situácie tak dôkazné bremeno zaťažovalo žalobkyňu a nie žalovanú obec. Uvedené závery odvolacieho súdu o tom, že žalovaný mal predložiť dôkaz o tom, že navrhol zmenu pracovnej náplne, ktorá by obsahovala aj vedenie účtovnej agendy obecných potravín a žalovaný by s touto zmenou nesúhlasil, tak sú vyslovene nesprávne. Akcentoval, že na zmenu pracovnej náplne postačuje (jednostranný) pokyn zamestnávateľa, ktorý nemusí mať písomnú formu nevyžaduje sa ani žiadne vydávanie písomného vyhotovenia zmeny, resp. doplnenia pracovnej náplne zamestnancovi. Záverom poukázal na skutočnosť, že odvolanie podával z dôvodov , , , , a , avšak podľa názoru dovolateľa sa odvolací súd s viacerými odvolacími dôvodmi vysporiadal len veľmi stroho, resp. sporadicky. Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a súčasne navrhol odklad vykonateľnosti rozsudku odvolacieho súdu. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s a .

4. Žalobkyňa sa k podanému dovolaniu nevyjadrila.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd") príslušný na rozhodnutie o dovolaní ( ) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote ( ) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané ( ), bez nariadenia pojednávania ( ) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti ( ) a či sú splnené podmienky podľa , v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je nielen prípustné, ale aj dôvodné. 6. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej . Z ustanovenia vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach a . To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.

7. Podľa je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Podľa je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

9. Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

10. Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný ( ). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj ). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa , je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod ( alebo v spojení s a ). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

Dovolanie podľa

12. V spojitosti s dovolacím dôvodom žalovaný namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, prílišný formalizmus v postupe odvolacieho súdu, nezopakovanie dokazovania a nevykonanie skutkových zistení odvolacím súdom, ako aj nesprávne prenesenia dôkazného bremena na žalovaného ohľadom preukazovania existencie konkludentnej dohody o zmene pracovnej zmluvy.

14. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v , sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci

procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

15. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

16. Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

17. Dovolací súd uvádza, že v posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle . Súdy oboch nižších inštancií v odôvodneniach svojich rozhodnutí podrobne popísali obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlili, ako ich skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdili, uviedli, z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich vyhodnotili, a zároveň citovali ustanovenia, ktoré aplikovali a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu, jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím prvoinštančného súdu, nemožno považovať za neodôvodnený. Podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu náležitosti v zmysle . Za procesnú vadu konania podľa nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv dovolateľa. Dovolateľ tak neopodstatnene namietala existenciu vady nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších inštancií.

18. Odvolací súd potom jasne uviedol, že „.....skutkový záver súdu prvej inštancie, že pracovná náplň žalobkyne definovaná v pracovnej zmluve zo dňa 09.03.2019 ako spracovávanie účtovníctva, miezd, vedenie pošty, vykonávanie administratívnych úkonov súvisiacich s výkonom povolania administratívnej pracovníčky na obecnom úrade neobsahuje povinnosti vedenia účtovníctva obecnej predajne potravín, ani žiadne iné povinnosti vyplývajúce z podnikateľských aktivít obce, má oporu vo vykonanom dôkaze

- v pracovnej zmluve uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 09.03.2019. Zo žiadneho iného dôkazu predloženého žalovaným nebolo preukázané, že náplňou práce žalobkyne u žalovaného bolo aj vedenie účtovníctva obecných potravín, a to za situácie, ak žalovaný začal prevádzkovať obecné potraviny až po uzavretí predmetnej pracovnej zmluvy so žalobkyňou, t. j, až 01.08.2019, kedy mu vzniklo oprávnenie na poskytovanie služieb rýchleho občerstvenia v spojení s predajom na priamu konzumáciu a kúpu tovaru na účely predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod). V čase uzavretia pracovnej zmluvy 09.03.2019 žalovaný ako obec nevykonával podnikateľskú činnosť, iba samosprávnu činnosť a prenesený výkon štátnej správy. K tvrdeniu žalovaného, že žalobkyňa počas prvoinštančného konania nepreukázala, že by so spracovaním účtovnej agendy (súvisiacej s prevádzkovaním obchodu) nesúhlasila, resp. resp. že by požadovala od žalovaného preškolenie na vedenie účtovnej agendy obecných potravín, odvolací súd odkázal na záver súdu prvej inštancie, že od žalobkyne nemožno požadovať, aby preukázala, že jej žalobca nepredložil nový popis pracovnej náplne, či zmenu pracovnej zmluvy. Odvolací súd bol potom (s odkazom na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu) názoru, že od žalobkyne nebolo možné spravodlivo požadovať, aby preukazovala reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť

- niečo čo sa nestalo, čo neexistuje). Ďalej odvolací súd konštatoval, že požiadavka žalovaného, aby

žalobkyňa preukázala, že so spracovaním účtovnej agendy obecných potravín nesúhlasila, ako aj že nepožadovala preškolenie na vedenie tejto účtovnej agendy, bola celkovo z povahy veci nesplniteľná, pretože nemožno preukázať negatívnu skutočnosť. Žalovaný potom nepredložil dôkaz o tom, že navrhol zmenu jej pracovnej náplne, ktorá by obsahovala aj vedenie účtovnej agendy obecných potravín a že by žalovaná s takouto zmenou nesúhlasila, resp. že by aj súhlasila s takouto zmenou, ale následne by už nesúhlasila s preškolením na vedenie účtovnej agendy obecných potravín, ktoré by žalovaný od nej požadoval. Odvolací súd sa stotožnil so žalobkyňou, že tieto závery znalca ani neboli uvedené ako dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou. Žalovaný uviedol iné dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou vo svojom podaní zo dňa 09.11.2020, a to skutočnosť, že inventúrou vykonanou dňa 01.10.2020 zistil, že v obecnej pokladni chýba hotovosť v celkovej sume 933,31 eur, pričom žalovaná napriek nezrovnalosti medzi počtom výberov podľa elektronickej pokladne a počtom dokladov o výberoch doložených do účtovníctva, neoznámila nadriadenému, že v pokladni chýba hotovosť, ani nedoplnila tento schodok. Odvolací súd už vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 06.10.2022, upriamil pozornosť na skutočnosti, ktoré sú ako dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru uvedené v podaní žalovaného zo dňa 09.11.2020, a to či pre výsledok posúdenia sporu má alebo nie význam tvrdenie žalobkyne k tomu, že k prevádzkovaniu maloobchodnej predajne žalovaným došlo až v období po vzniku jej pracovného pomeru k žalovanému v tom zmysle, či táto skutočnosť vo vzťahu k druhu pracovnej činnosti, ktorú mala vykonávať v čase vzniku pracovného pomeru, mala alebo nie význam pre posúdenie riadneho plnenia jej pracovných povinností. Odvolací súd poukázal na to, že súd prvej inštancie určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru z 09.11.2020, z toho dôvodu, že mal vykonaným dokazovaním preukázané, že u žalobkyne nedošlo k zmene pracovnej zmluvy z 09.03.2019, žalovaný ako zamestnávateľ bol povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa tejto pracovnej zmluvy a súčasne žalobkyňa ako zamestnanec bola povinná podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy z 09.13.2019 v zmysle a . Žiaden z dôvodov uvedených v oznámení o okamžitom skončení pracovného pomeru žalobkyne nesúvisel s jej pracovnou pozíciou administratívnej pracovníčky na obecnom úrade, ktorá mala v pracovnej zmluve jasne a zrozumiteľne náplň práce definovanú. S týmto záverom sa potom odvolací súd stotožnil. Odvolací súd zvýraznil, že z listu žalovaného označeného ako „Okamžité skončenie pracovného pomeru“ z 09.11.2020 vyplýval popis činností zamestnávateľa prevádzkujúceho maloobchodnú činnosť, účtovná agenda ktorej mala byť súčasťou pracovnej náplne žalobkyne, informácia, že pri kontrole pokladničných dokladov boli zistené nezrovnalosti, že dňa 1.10.2020 bolo zistené chýbanie hotovosti v sume 933,31 eur, niektoré hotovostné výbery neboli zaúčtované, nezrovnalosti neboli oznámené nadriadenému, pričom za závažné porušenie pracovnej disciplíny žalovaný označil to, že žalobkyňa neobjasnila:

- prečo neboli bloky (potvrdenia) o výbere (kód pokladne 8882020794754001) riadne zaúčtované do účtovníctva zamestnávateľa napriek tomu, že medzi evidenciou pokladne a účtovnou evidenciou zamestnávateľa (ktorú mala viesť žalobkyňa) bol zrejmý aj evidentný rozpor,

- prečo nadriadeného neinformovala o vážnych pochybeniach pri nakladaní s hotovosťou v pokladni. Odvolací súd ďalej akcentoval , že povinnosťou súdu prvej inštancie bolo preskúmať len dôvody uvedené v liste žalovaného z 09.11.2020 - neobjasnenie chýbajúcej hotovosti v pokladni a neobjasnenie neinformovanosti nadriadeného o pochybeniach pri nakladaní s hotovosťou v pokladni.

Len toto boli dôvody, u ktorých bolo relevantné posúdenie v tom zmysle, či sú dôvodmi pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Nedostatky vo vedení účtovníctva, ktoré boli uvedené v znaleckom posudku, neboli a nemohli byť dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, nakoľko neboli uvedené ako konkrétne dôvody, ktoré žalovaný uviedol v liste z 09.11.2020. Záverom sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že na základe vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie nebolo preukázané, že by došlo k rozšíreniu obsahu pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou z 09.03.2019 zahrňujúceho spracovávanie účtovníctva, miezd, vedenie pošty, vykonávanie administratívnych úkonov súvisiacich s výkonom povolania žalobkyne ako administratívnej pracovníčky na obecnom úrade, aj o vedenie účtovnej agendy týkajúcej sa maloobchodnej predajne od 01.08.2019 v zmysle ustanovenia . Preto správne súd prvej inštancie vyvodil právny záver, že žalovaný bol povinný prideľovať žalobkyni prácu a žalobkyňa vykonávať prácu podľa pokynov žalovaného osobne len podľa obsahovej náplne pracovnej zmluvy zo dňa 09.03.2019 v zmysle . Keďže vedenie účtovnej agendy týkajúcej sa maloobchodnej predajne nebolo súčasťou obsahovej náplne pracovného pomeru žalobkyne založeného pracovnou zmluvou zo

dňa 09.03.2019, okamžité skončenie pracovného pomeru z 09.11.2020 nemalo súvis s dohodnutým plnením pracovných úloh žalobkyne a je tak neplatné, keďže nenadväzovalo na zavinené konanie zamestnanca. Pokiaľ žalovaný poukazoval na správanie žalobkyne počas trvania pracovného pomeru, keď nenamietala a súhlasila so spracovaním účtovníctva obecných potravín a túto agendu aj reálne vyše roka vykonávala, a bez ohľadu na skutočnosť, či bol alebo nebol podpísaný akýkoľvek dodatok k pracovnej zmluve, rozsah jej povinností po zriadení obecných potravín bol tak upravený konkludentne, odvolací súd považoval túto odvolaciu námietku za nedôvodnú. Uviedol, že síce zakotvuje písomnú formu zmeny pracovnej zmluvy, ale jej nedodržanie nespája so sankciou neplatnosti zmeny pracovnej zmluvy. Z toho dôvodu počíta aj so situáciami, že k zmene obsahu pracovnej zmluvy v aplikačnej praxi dôjde aj ústnou formou, resp. aj konkludentne. Uvedené prípady v súlade so smernicou č. 2019/1152/EÚ však právne pokrýva zakotvením povinnosti zamestnávateľa vydať zamestnancovi písomné oznámenie o zmene pracovnej zmluvy. V konaní žalovaný nepreukázal, že by takéto písomné oznámenie o zmene pracovnej zmluvy z 09.03.2019 vydal, ktoré by zahŕňalo aj vedenie účtovnej agendy týkajúcej sa maloobchodnej predajne obce“. Inak povedané, odvolací súd bol so súdom prvej inštancie zhodne názoru, že vedenie účtovnej agendy týkajúcej sa maloobchodnej predajne žalovaného nebolo súčasťou obsahovej náplne pracovného pomeru žalobkyne založeného pracovnou zmluvou zo dňa 09.03.2019, a keďže okamžité skončenie pracovného pomeru z 09.11.2020 nemalo súvis s dohodnutým plnením pracovných úloh žalobkyne, je neplatné (nenadväzovalo na zavinené konanie zamestnanca). Zároveň odvolací súd vychádzal z názoru, že hoci zakotvuje písomnú formu zmeny pracovnej zmluvy, ale jej nedodržanie nespája so sankciou neplatnosti takejto zmeny pracovnej zmluvy (teda umožňuje aj konkludentnú zmenu pracovnej zmluvy), bol žalovaný povinný v takomto prípade aspoň vydať zamestnancovi písomné oznámenie o zmene pracovnej zmluvy (k čomu v danom prípade nedošlo). Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je teda zrejmé, z akých dôvodov súd žalobe vyhovel, pričom jeho rozhodnutie nemožno v tomto smere považovať za nepreskúmateľné.

19. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie ( ), pričom svoje právne závery nezaložil na odlišnom skutkovom stave, než ho zistil súd prvej inštancie a preto nemal dôvod zopakovať alebo dopĺňať dokazovanie ( ). Odvolací súd nekonštatoval, že by súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (práve naopak).

20. Z týchto dôvodov dovolací súd pristúpil k skúmaniu, či sa súdy nižšej inštancie nedopustili pochybení v procese dokazovania, pri konštatovaní skutkového záveru o nepreukázaní zmeny pracovnej zmluvy, ktorá by bola vykonaná v konkludentnej forme.

21. Dovolací súd potom uvádza, že nesprávne hodnotenie dôkazov je možné vytknúť len v prípade, ak by súdy nižšej inštancie vzali do úvahy také skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor a pod..

21.1. O vadách v procese dokazovania možno hovoriť vtedy, ak súd vychádzal pri rozhodnutí zo skutočnosti, pre ktorú nie je z vykonaných dôkazov podklad, alebo ak považoval určitú skutočnosť za základ svojho rozhodnutia úplne inak, ako vyplýva z vykonaného dokazovania, prípadne ak nezistil určitú podstatnú skutočnosť, ktorá bez ďalšieho z vykonaného dokazovania vyplýva.

21.2. Dokazovanie je časť civilného súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (). V dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie skutkových poznatkov (poznatkov o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú prejednávaný nárok). Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď ), a nie strán sporu.

21.3. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, majúcej základ v ústavnom princípe nezávislosti súdov. Táto zásada, vyplývajúca

z základných princípov , normatívne rozvinutá v znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (v podrobnostiach pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. . Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729).

21.4. Na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), hodnotenie dôkazov z iných, než z vyššie uvedených dôvodov, nie je možné preskúmavať dovolacím súdom.

22. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súdy po vykonaní všetkých rozhodných dôkazov a ich vyhodnotení zistia riadne skutkový stav a po správnom výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že by boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a tým aj podstatu práva na spravodlivý proces ().

23. K porušeniu tohto práva tak môže dôjsť aj tým, že zistenie skutkového stavu je prima facie natoľko chybné (svojvoľné), že by k nemu súd pri rešpektovaní základných zásad hodnotenia vykonaných dôkazov nemohol nikdy dospieť - ide o tzv. extrémny rozpor medzi vykonanými dôkazmi a skutkovými zisteniami (porov. ), alebo tým, že prijaté právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami resp. že z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú (porov. ), alebo ak je výklad a použitie príslušných zákonných ustanovení v rozpore s princípmi ústavnosti a spravodlivosti.

24. V takýchto prípadoch podstatou dovolacieho prieskumu nie je prehodnocovanie skutkového stavu dovolacím súdom, ale kontrola postupu súdov oboch nižších inštancií pri procese jeho zisťovania a vyhodnocovania. Otázka, či súd pri zisťovaní a vyhodnocovaní skutkového stavu rešpektoval ústavno- procesné zásady, je otázkou procesnoprávnou, ktorá ako taká môže byť prezentovaná dovolaciemu súdu v podanom dovolaní ako prípustný a dovolený dovolací dôvod podľa . Zároveň je potrebné dodať, že nesprávne zistenie skutkového stavu veci má totiž, ak súd aplikuje dôkladne hmotné právo, vždy vplyv na nesprávne právne posúdenie skutku, a preto takéto rozhodnutie súdu súčasne spočíva aj v nesprávnom právnom posúdení veci (porov. , ).

25. Najvyšší súd pripomína, že jedným zo základných atribútov právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neodmysliteľne princíp právnej istoty [ (ďalej len „“)], ktorej neopomenuteľnou súčasťou je aj dôvera jednotlivca v rozhodovaciu činnosť súdov.

26. V posudzovanej veci potom dovolateľ opodstatnene namietal, že skutkové závery súdov nižších inštancií ohľadne neexistencie dohody o zmene pracovnej zmluvy vykonanej v konkludentnej forme, možno označiť za predčasné ().

26.1. Dovolateľ namietal, že odvolací súd v danej súvislosti uviedol, že zmena pracovnej zmluvy môže byť platne urobená aj konkludentne, avšak zamestnávateľ mal potom povinnosť vydať zamestnancovi písomné oznámenie o zmene pracovnej zmluvy, ktorej splnenie žalovaný nepreukázal (odvolací súd v danej veci teda nemal za preukázané ani konkludentné uzavretie dohody o zmene pracovnej zmluvy). Dovolateľ mal za to, že sa odvolací súd pri riešení tejto otázky nielenže odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (čím mal byť naplnený dovolací dôvod podľa ), pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z ktorých má vyplývať, že k platnej zmene pracovnej zmluvy dochádza aj inou ako písomnou dohodou a to aj v prípade, že zamestnávateľ poruší svoju povinnosť vydať jedno vyhotovenie zmeny pracovnej zmeny zamestnancovi, ale predovšetkým namietal samotný skutkový záver súdov, že v danej veci k uzavretiu konkludentnej dohody o zmene pracovnej zmluvy nedošlo. K tomuto skutkovému záveru, podľa dovolateľa súdy dospeli na základe nesprávne vyhodnoteného dokazovania, kedy nezohľadnili rozhodujúcu skutočnosť, ktorou bolo to, že žalobkyňa

vedenie účtovníctva obecných potravín vykonávala viac ako rok, bez tohto, aby s tým nesúhlasila, resp. bez toho, aby sa vykonávaniu tejto pracovnej náplne bránila. Žalobkyňa síce tvrdila, že nesúhlasila so spracovaním účtovnej agendy obchodu (teda so zmenou jej pracovnej náplne), avšak súčasne vo svojej výpovedi potvrdila, že ju vykonávala. Dovolateľ mal za to, že faktické dlhodobé vykonávanie pracovných úloh vyplývajúcich zo zmenenej pracovnej náplne je potom samo o sebe dôkazom o uzavretí konkludentnej dohody o zmene dojednaného druhu práce. Dovolateľ mal za to, že ho súdy v preukazovaní tejto skutočnosti nesprávne zaťažili dôkazným bremenom v tom smere, že mal de facto dôkazom vyvrátiť existenciu nesúhlasu žalobkyne so zmenou pracovnej zmluvy. Namietal postup odvolacieho súdu, ktorý od neho požadoval preukázanie toho, že „ žalobkyni navrhol zmenu jej pracovnej náplne, ktorá by obsahovala aj vedenie účtovnej agendy obecných potravín a že by žalovaná s takouto zmenou nesúhlasila, resp. že by aj súhlasila s takouto zmenou, ale následne by už nesúhlasila s preškolením na vedenie účtovnej agendy obecných potravín, ktoré by žalovaný od nej požadoval“. Jeho tvrdenie o tom, že „ žalobkyňa počas prvoinštančného konania nepreukázala, že by so spracovaním účtovnej agendy (súvisiacej s prevádzkovaním obchodu) nesúhlasila, resp. že by požadovala od žalovaného preškolenie na vedenie účtovnej agendy obecných potravín“, odvolací súd odmietol s tým, že „od žalobkyne nemožno požadovať, aby preukázala, že jej žalobca nepredložil nový popis pracovnej náplne, či zmenu pracovnej zmluvy (v zmysle tzv. negatívnej dôkaznej teórie)“. Odvolací súd zaujal názor, že od žalobkyne nebolo možné spravodlivo požadovať, aby preukazovala reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť - niečo čo sa nestalo, čo neexistuje). Ďalej odvolací súd konštatoval, že požiadavka žalovaného, aby žalobkyňa preukázala, že so spracovaním účtovnej agendy obecných potravín nesúhlasila, ako aj že nepožadovala preškolenie na vedenie tejto účtovnej agendy, bola celkovo z povahy veci nesplniteľná, pretože nemožno preukázať negatívnu skutočnosť. Odvolací súd preto uzavrel, že žalovaný nepredložil dôkaz o tom, že navrhol zmenu jej pracovnej náplne, ktorá by obsahovala aj vedenie účtovnej agendy obecných potravín a že by žalovaná s takouto zmenou nesúhlasila, resp. že by aj súhlasila s takouto zmenou, ale následne by už nesúhlasila s preškolením na vedenie účtovnej agendy obecných potravín, ktoré by žalovaný od nej požadoval.

27. K tomuto dovolací súd úvodom uvádza, že už Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. vyslovil záver, že „ umožňuje zmenu pracovnej zmluvy ohľadne druhu práce aj konkludentným spôsobom“. Ústavný súd uviedol, že umožňuje zmenu pracovnej zmluvy aj konkludentným spôsobom bez toho, aby takúto zmenu sankcionoval neplatnosťou, pokiaľ nie sú vylúčené pochybnosti o tom, že taká vôľa existuje (por. aj uzn. NS SR sp. zn. ). Ústavný súd takisto pripomenul, že podľa je to zamestnávateľ (a nie zamestnanec), koho zaťažuje povinnosť zmenu pracovnej pozície písomne vykonať. Je preto akceptovateľné, že sťažovateľ mohol vykonávať reálne inú prácu ako tú, ktorú mal napísanú v pracovnej zmluve, bez toho, aby sám iniciatívne žiadal zmenu druhu práce. Aj z ľudského hľadiska možno (pasívne) konaniu sťažovateľa rozumieť, keď vykonáva prácu, resp. pracovné úlohy, ktoré od zamestnávateľa dostane, a nežiada po každej vykonanej pracovnej úlohe formálnu zmenu pracovnej zmluvy, osobitne v prípade, keď sťažovateľ mohol u zamestnávateľa vykonávať akúkoľvek manažérsku pozíciu v zmysle pracovnej zmluvy“.

28. Prípustnosť konkludentnej dohody o zmene pracovnej zmluvy potom pripustil aj Najvyšší správny súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. , v ktorom uviedol, že „v prípade formy pracovnej zmluvy a tiež formy jej následných možných zmien ( <https://aipravnik.sk/ legislatura/zakonnik-prace>) <https://aipravnik.sk/legislatura/zakonnik-prace> požaduje ich písomnú formu, avšak v prípade absencie písomnej formy „nesankcionuje“ tento formálny nedostatok neplatnosťou. Totiž podľa <https://aipravnik.sk/legislatura/zakonnik- prace> platí pravidlo, podľa ktorého „právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.“ Na rozdiel od <https://aipravnik.sk/legislatura/obciansky-zakonnik> (porovnaj , <https://aipravnik.sk/legislatura/zakonnik-prace>, veta tretia <https://aipravnik.sk/legislatura/ obciansky-zakonnik>) rieši <https://aipravnik.sk/legislatura/zakonnik-prace> neplatnosť právneho úkonu pre nedodržanie predpísanej písomnej formy tak, že za neplatné považuje len tie právne úkony, pri ktorých to sám explicitne ustanoví v príslušných ustanoveniach tzv. doložkami neplatnosti vo forme dodatku v znení „inak je právny úkon neplatný.“ (pozri napríklad <https://aipravnik.sk/legislatura/zakonnik-prace>, <https://aipravnik.sk/legislatura/zakonnik- prace>, <https://aipravnik.sk/legislatura/zakonnik-prace>, <https://aipravnik.sk/ legislatura/zakonnik-prace>, prípadne <https://aipravnik.sk/legislatura/ zakonnik-prace>). Pracovnú zmluvu je potom možné uzavrieť aj ústne aj konkludentne a prirodzene to

platí rovnako aj pre prípad zmeny pracovnej zmluvy podľa <https://aipravnik.sk/ legislatura/zakonnik-prace>. V predmetnom konaní nebolo preukázané uzavretie sporného dodatku ako dvojstranného právneho úkonu v písomnej forme, avšak aj s ohľadom na vyššie uvedené východiská do úvahy prichádzalo uzavretie príslušnej dohody v ústnej forme, obsahom ktorej bolo zníženie v pracovnej zmluve dohodnutej mzdy na mzdu rovnajúcu sa minimálnej mzde, keďže zamestnankyňa takúto zníženú mzdu poberala a túto skutočnosť nijakým spôsobom nenamietala, respektíve táto skutočnosť nevyplývala z obsahu administratívneho spisu, ktorého súčasťou bol aj podnet podaný dotknutou zamestnankyňou. Pokiaľ sa preukáže, že v rozhodnej dobe (t .j. počnúc marcom 2020) dotknutá zamestnankyňa vyplatenie minimálnej mzdy nerozporovala, bude potrebné jej správanie po vyplatení minimálnej mzdy považovať za konkludentnú akceptáciu. Totiž, inak než dohodou medzi žalobkyňou a dotknutou zamestnankyňou si nemožno vysvetliť to, že táto zamestnankyňa nenamietala zníženie mzdy, mala právo žiadať žalobkyňu o vysvetlenie, respektíve o doplatenie mzdy, vyjadriť nesúhlas. S ohľadom na to, že mzda z ekonomického a tiež spoločenského aspektu z pohľadu zamestnanca predstavuje jednu z najpodstatnejších náležitostí a ktorá je (vo väčšine prípadov) zdrojom obživy zamestnanca, preto je rozumné predpokladať, že každý zamestnanec si zvlášť citlivo sleduje, aká mzda je mu vyplácaná a v prípade nezrovnalostí, či nesúhlasu ohľadne vyplatenej mzdy najmä v značne nižšej výške než za predchádzajúci mesiac, či iných údajov na „výplatnej páske“ oslovuje zamestnávateľa hneď, ako je to možné“.

29. Dovolací súd bol zhodne s dovolateľom názoru, že v procese dokazovania pred súdmi nižšej inštancie v procese došlo takým vadám, ktoré viedli k porušenia práva žalovaného na spravodlivý proces. V danej veci žalovaný poukazoval na to, že medzi žalobkyňou a žalovaným došlo ku konkludentnej dohode o zmene pracovnej zmluvy (zmene pracovnej náplne), ktorá zahŕňala vedenie účtovníctva obecných potravín, a že v rámci jej výkonu žalobkyňa porušila svoje pracovné povinnosti spôsobom, ktorý zakladal dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Naopak súdy nižšej inštancie nemali túto dohodu za preukázanú z dôvodu, že „ žalovaný žiadnym dôkazom nevyvrátil tvrdenie žalobkyne o jej nesúhlase so zmenou pracovnej zmluvy“, ako aj tým, že „tvrdenie žalovaného o tom, že žalobkyňa počas prvoinštančného konania nepreukázala, že by so spracovaním účtovnej agendy (súvisiacej s prevádzkovaním obchodu) nesúhlasila, resp. resp. že by požadovala od žalovaného preškolenie na vedenie účtovnej agendy obecných potravín“, by bolo v rozpore s tzv. negatívnou dôkaznou teóriou, nakoľko „od žalobkyne nemožno požadovať, aby preukázala, že jej žalobca nepredložil nový popis pracovnej náplne, či zmenu pracovnej zmluvy“. Odvolací súd v tomto smere uviedol, že „požiadavka žalovaného, aby žalobkyňa preukázala, že so spracovaním účtovnej agendy obecných potravín nesúhlasila, ako aj že nepožadovala preškolenie na vedenie tejto účtovnej agendy, bola celkovo z povahy veci nesplniteľná, pretože nemožno preukázať negatívnu skutočnosť. Odvolací súd preto uzavrel, že „žalovaný nepredložil dôkaz o tom, že navrhol zmenu jej pracovnej náplne, ktorá by obsahovala aj vedenie účtovnej agendy obecných potravín a že by žalovaná s takouto zmenou nesúhlasila, resp. že by aj súhlasila s takouto zmenou, ale následne by už nesúhlasila s preškolením na vedenie účtovnej agendy obecných potravín, ktoré by žalovaný od nej požadoval“. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že „žalovaný bol ako zamestnávateľ povinný vydať žalobkyni ako zamestnancovi písomné oznámenie o zmene pracovnej zmluvy, čo však nepreukázal“.

30. Odvolací súd si však neuvedomil, že žalovaný od počiatku tvrdil, že k zmene pracovnej zmluvy došlo konkludentne, a že i odvolací súd pripustil záver, že samotné nedodržanie písomnej formy nespôsobovalo neplatnosť dohody o zmene pracovnej zmluvy (a naviac jej neplatnosť nespôsobovalo ani nesplnenie povinnosti zamestnávateľa vydať zamestnancovi písomné oznámenie o zmene pracovnej zmluvy). Ak potom odvolací súd požadoval od žalovaného preukázanie zmeny pracovnej zmluvy v písomnej forme (príp. preukázanie vydania takéhoto písomného oznámenia) a pri nesplnení tejto dôkaznej povinnosti vyvodil neexistenciu zmeny pracovnej zmluvy, sám tým poprel svoj záver o platnom vykonaní takejto zmeny konkludentnou formou. Ak totiž žalovaný od počiatku tvrdil, že k zmene pracovnej zmluvy došlo konkludentne (a teda nemá k tomu žiaden písomný dôkaz), nemohol splniť požiadavku odvolacieho súdu na predloženie dohody o zmene pracovnej zmluvy v písomnej forme, príp. v tomto smere predložiť písomné oznámenie o tejto zmene. Žalovaný pritom konkludentnosť tejto dohody preukazoval práve tým, že žalobkyňa túto novú (zmenenú) pracovnú náplň vykonávala bez výhrad viac ako rok s tým, že nikdy v tomto smere neprejavila nesúhlas so zmenenou pracovnou náplňou (teda jej faktickým konaním). Ak v priebehu konania začala žalobkyňa tvrdiť, že so zmenenou pracovnou náplňou nikdy nesúhlasila, ona bola povinná túto skutočnosť preukázať. Dovolací súd sa s týmto stotožňuje pričom dodáva, že v zmysle dôkaznej teórie platí, že „Dôkazné bremeno týkajúce

sa relevantných skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o tú stranu sporu, ktorá existenciu takýchto skutočností tvrdí (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 21. januára 2015, sp. zn. ). Obvykle teda platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo tvrdenie okolností toto právo vylučujúce je povinnosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2010, sp. zn. )“.

30.1. Ak teda žalobkyňa v priebehu konania tvrdila, že od počiatku nesúhlasila so zmenenou pracovnou náplňou, bola povinná túto skutočnosť preukázať (keďže z tejto skutočnosti vyvodzovala pre seba priaznivý následok; ak ju takisto nemohla dokázať napr. písomnou formou v podobe listu, mohla ju preukázať napr. odmietaním vykonávania novej pracovnej náplne). Žalovaný bol povinný preukazovať len existenciu samotnej dohody o zmene pracovnej zmluvy, ktorú v danom prípade preukazoval faktickým správaním žalobkyne a to tým, že táto novú (zmenenú) pracovnú náplň vykonávala bez výhrad viac ako rok s tým, že nikdy v tomto smere neprejavila nesúhlas so zmenenou pracovnou náplňou. Práve naopak, bol to žalovaný, kto nemohol preukazovať neexistenciu tohto nesúhlasu, teda neexistujúcu skutočnosť (v zmysle označenej negatívnej dôkaznej teórie), ale svoj prejavený nesúhlas s touto zmenou mala preukazovať práve žalobkyňa (tým, že žalobkyňa zmenenú pracovnú náplň vykonávala rok, správne žalovaný argumentoval, že to nasvedčuje existencii jej súhlasu s touto zmenou - práve týmto žalovaný potom vyvracal tvrdenie žalobkyne o jej nesúhlase so zmenou pracovnej náplne - pozn.).

31. Z uvedeného potom vyplýva, že odvolací súd svoj záver o neexistencii dohody o zmene pracovnej zmluvy vyvodil z takého dokazovania, ktoré bolo postihnuté vadami (najmä nesprávnym prenesením dôkazného bremena), čím považoval určité skutočnosti za základ svojho rozhodnutia úplne inak, ako vyplývali z vykonaného dokazovania. Toto nesprávne zistenie skutkového stavu veci malo potom za následok aj to, že rozhodnutie súdu súčasne spočíva aj v nesprávnom právnom posúdení veci (porov. , ). Závery súdov nižšej inštancie o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z dôvodu neexistencie zmeny pracovnej zmluvy, ktoré potom viedlo k tomu, že dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru sa mali týkať inej náplne práce, než tej, ktorá mala žalobkyni vyplývať z uzavretej pracovnej zmluvy, možno preto označiť za predčasné.

32. V ďalšom preto dovolací súd uvádza, že nakoľko zamestnávateľ a zamestnanec môžu dohodou zmeniť len tie pracovné podmienky, ktoré si dohodli v pracovnej zmluve alebo inej dohode, ktorú uzatvorili počas trvania pracovného pomeru, alebo ktoré vyplývajú z dispozitívnych ustanovení alebo pracovnoprávnych predpisov, otázka zmeny pracovnej náplne (jej prípadné rozšírenie, zúženie, alebo zmena) môže byť predmetom takejto dohody. Dohodou o zmene pracovných podmienok nie je možné meniť len tie práva a povinnosti, ktoré vyplývajú z kogentných ustanovení alebo iných pracovnoprávnych predpisov. Možno teda uzavrieť, že v danej veci by dohoda o zmene pracovnej náplne (zmene pracovnej zmluvy) nebola neplatnou len pre nedodržanie písomnej formy a predmetom takejto dohody mohla byť aj zmena pracovnej náplne žalobkyne. Rozhodujúcim potom nebola skutočnosť, či táto dohoda bola platným právnym úkonom, hoci nebola urobená v písomnej forme, ale rozhodujúcim bolo, či bola skutočne (konkludentne) uzavretá. Takýto záver však možno prijať po náležitom zistení skutkového stavu (a pri dodržaní zásad dokazovania) a teda sa súdy nižšej inštancie musia v prvom rade vysporiadať s tvrdením žalovaného, že žalobkyňa túto zmenenú pracovnú náplň (v podobe vedenia účtovníctva obecných potravín) viac ako rok reálne pre žalovaného vykonávala (a v tomto smere počas tejto doby nič nenamietala). V tomto smere nestačí obrana žalobkyne, že zmenu pracovnej náplne neschválila, ak v tomto smere nepodnikla žiadne kroky (a práve naopak túto prácu bez ďalšieho rok vykonávala a teda jej vykonávanie akceptovala). Inak povedané, odvolací súd neexistenciu dohody o zmene pracovnej zmluvy vyvodil len z toho, že táto nebola predložená v písomnej forme (a tým nebola preukázaná) a že žalovaný súčasne dôkazom nevyvrátil nesúhlas žalobkyne s touto zmenou (hoci preukazovanie tohto nesúhlasu malo dôkazne zaťažovať práve žalobkyňu). Hoci otázka samotnej existencie/neexistencie dohody o zmene pracovnej zmluvy je otázkou skutkovou (v danom prípade však tento skutkový záver súdov bol prijatý v procese dokazovania postihnutého neprípustnými deficitmi), a preto ho možno považovať za predčasný, a zároveň vedúci aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci

odvolacím súdom v otázke platnosti/neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru (skutkový záver o neexistencii dohody o zmene pracovnej zmluvy odvolací súd totiž prijal výlučne z dôvodu, že uzavretie tejto dohody nebolo preukázané v písomnej forme a teda vychádzal z právneho záveru, že nedodržanie písomnej formy právneho úkonu predstavuje neexistenciu samotného právneho úkonu). Ak potom odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku pripustil konkludentnú formu tohto úkonu, nemohol súčasne prijať záver o neexistencii tejto dohody len z dôvodu nedodržania jeho písomnej formy a bol povinný sa vysporiadať aj s tým, či jej konkludentné uzavretie nepredstavovalo práve to, že žalobkyňa túto „zmenenú“ pracovnú náplň reálne vykonávala viac ako rok, bez toho, aby voči tomu vzniesla akékoľvek výhrady. Právny záver odvolacieho súdu o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z dôvodu neexistencie dohody o zmeny pracovnej zmluvy a teda z dôvodu, že v okamžitom skončení označené porušenia pracovných povinností žalobkyňou nemajú súvis s pracovnou náplňou vyplývajúcou z uzavretej pracovnej zmluvy, je preto predčasný. Preto bude úlohou súdov nižšej inštancie opätovne vykonaným dokazovaním (procesne prípustným spôsobom) taký ustáliť taký skutkový záver, z ktorého bude možné prijať právny záver o platnosti/neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. V prvom rade bude úlohou súdov nanovo posúdiť, či medzi stranami došlo/ nedošlo ku konkludentnému uzavretiu dohody o zmene pracovnej zmluvy (s prihliadnutím na jej faktické vykonávanie žalobkyňou a s ohľadom na unesenie/neunesenie dôkazného bremena o nesúhlase so takouto zmenou, ktoré zaťažuje žalobkyňu), a až potom posúdiť, či dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru vecne súviseli s riadne zmenenou pracovnou náplňou a áno, či intenzitou porušenia (vrátane ich skutkového vymedzenia) mohli byť dôvodom pre takýto spôsob skončenia pracovného pomeru. 33. Vady v procese dokazovania a z toho vyplývajúce chybné skutkové závery, ktoré v danej veci nastali, boli porušením procesných práv dovolateľa v takej miere, že možno konštatovať, že nesprávnym procesným postupom súdov nižšej inštancie došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,Dohovor“) v spojení a 2 Základných princípov . Dovolanie žalovaného za takejto situácie bolo teda nielen procesne prípustné ( ), ale tiež dôvodné ( ), lebo v ňom bolo opodstatnene namietané, že súdy nižšej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnili strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vzhľadom na takto zistenú vadu zmätočnosti sa už dovolací súd nemal možnosť zaoberať ďalšími dovolacími námietkami. Najvyšší súd postupoval v súlade s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, ktorá sa ustálila na názore, že v prípade dôvodne namietanej vady zmätočnosti ide o procesnú nesprávnosť, pri ktorej je predčasné podrobiť napadnuté rozhodnutie meritórnemu dovolaciemu prieskumu (, , , , , ). Z dôvodu, že konanie bolo zaťažené vadou podľa , pre ktorú bolo potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu zrušiť, dovolací súd sa v ďalšom už nezaoberal žalovaným namietanou prípustnosťou dovolania podľa . Napriek tomu dovolací súd dodáva, že platnosti dohody o zmene pracovnej zmluvy nebráni, ak táto bola uzavretá ústne alebo konkludentne (resp. jej uzavretie v ústnej alebo konkludentnej forme nespôsobuje jej neplatnosť). Podstatným je, aby tu neexistovali pochybnosti o tom, že taká vôľa existuje. Naviac, aj podľa (, ) nedodržanie účastníkmi dohodnutej formy právneho úkonu spôsobuje len jeho relatívnu neplatnosť, ktorej sa treba dovolať. Ak by aj v danom prípade potom žalobkyňa odkazovala na čl. 9 pracovnej zmluvy (podľa ktorého „ obsah tejto zmluvy môže byť zmenený len vtedy, ak sa na jeho zmene dohodnú obaja účastníci písomne, formou dohody o zmene pracovných podmienok“), jeho nedodržanie by mohlo nanajvýš viesť k relatívnej neplatnosti tohto úkonu, ktorej sa žalobkyňa nedovolávala.

34. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší ( ). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí ( ). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami zrušil rozhodnutie prvoinštančného (nakoľko trpelo rovnakými vadami) aj odvolacieho súdu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie ( ).

35. Dovolací súd zrušil nielen rozsudok odvolacieho a prvoinštančného súdu, ale aj súvisiace uznesenie súdu prvej inštancie zo 16. júla 2025 č.k. -873 o určení výšky náhrady trov konania, ktoré izolovane existujúce (bez právoplatného rozhodnutia vo veci samej a bez právoplatného rozhodnutia o náhrade trov konania) neobstojí. Dovolací súd je totiž podľa §

439 písm. a) viazaný rozsahom dovolania okrem prípadov, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý dovolaním nebol dotknutý. Výrokom závislým od rozhodnutia o napadnutom výroku je taký výrok, ktorého obsah je viazaný na iný výrok s tým, že sám osebe neobstojí, pokiaľ by tento iný výrok odpadol alebo bol zmenený. O samotnej výške náhrady trov konania bude preto v posudzovanej veci znova rozhodnuté v ďalšom konaní, a to po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí ( ).

36. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.