Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/56/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne : RNDr. K. F., CSc.,

bývajúca v T., občianka S. R., proti žalovanej : P. A. S. A.. B. L., T., v dovolacom konaní

zastúpená JUDr. Š. L., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v B., o určenie

neplatnosti výpovede a iné, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Trnava pod sp.zn.

, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 20. septembra

2006 sp.zn. , takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 20. septembra 2006 sp.zn.

z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Žalobou podanou na súde 27. novembra 1998 sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil,

že je neplatná výpoveď z pracovného pomeru, ktorú jej dala predchodkyňa žalovanej D. O. Š.

B. L. v T. listom z 29. októbra 1998. Tvrdila, že sa nedopustila porušení pracovnej disciplíny

a žalovaná ju bezdôvodne upozorňovala na sústavné menej závažné porušenia pracovnej

disciplíny. Žalobou sa domáhala aj určenia neplatnosti jej prevedenia na inú prácu a náhrady

mzdy.

Okresný súd Trnava (súd prvého stupňa) rozsudkom z 28. novembra 2003 č.k.

-185 žalobu v častiach, ktorými sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti

výpovede, určenia neplatnosti „preradenia“ na inú prácu a v časti o náhradu mzdy, zamietol

a konanie o žalobe v časti týkajúcej sa náhrady mzdy za november a december 1998 zastavil.

Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v sume 14 813,40 Sk.

Výsledkami vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobkyňa sa opakovane

dopúšťala menej závažných porušení pracovnej disciplíny. Keďže v období troch mesiacov sa

žalobkyňa preukázateľne dopustila najmenej troch porušení pracovnej disciplíny, „došlo u nej

k porušeniu pracovnej disciplíny v počte potrebnom na naplnenie znaku sústavnosti

v primeranej časovej súvislosti.“ Zastavenie časti konania súd odôvodnil späťvzatím žaloby.

Krajský súd v Trnave (odvolací súd), konajúci o odvolaní žalobkyne proti výroku

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba zamietnutá, rozsudkom z 20. septembra

2006 sp.zn. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa

neplatnosti výpovede tak, že určil, že „výpoveď daná žalovanou žalobkyni podľa § 46 ods. 1

písm. f/ v znení neskorších doplnení dňa 29. októbra 1998 je

neplatná“. Rozsudok súdu prvého stupňa v ostatných napadnutých častiach vo veci samej

a v časti o trovách konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd zmenil

napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa neplatnosti výpovede majúc za to, že súd prvého

stupňa nesprávne posúdil „v podstate dostatočne zistený“ skutkový stav. Na rozdiel od súdu

prvého stupňa dospel k záveru, že výpoveď je neplatná, pretože dôvod výpovede nie je v nej

vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Podľa odvolacieho súdu

splnenie zákonnej požiadavky ustanovenej v § 44 ods. 2, časti vety za bodkočiarkou

vyžaduje, aby dôvod vedúci ku skončeniu pracovného pomeru zo strany

zamestnávateľa bol priamo vo výpovedi konkretizovaný uvedením presného opisu

skutkových okolností, v ktorých sa vidí naplnenie použitého výpovedného dôvodu. Tejto

zákonnej požiadavke nevyhovuje sporná výpoveď z pracovného pomeru, pretože výpovedný

dôvod, s odkazom na ustanovenie

Zb., vymedzuje len tak, že ním sú: „hrubé porušenia pracovnej disciplíny uvedené

v upozorneniach č. 1 zo dňa 28.8.1998, č. 2 zo dňa 28.9.1998, č. 5, 6 a 7 zo dňa 19.10.1998

a nesplnenie príkazov riaditeľky školy č. 3 zo dňa 29.9.1998 a č. 4 zo dňa 19.10.1998“. Medzi

účastníkmi pritom nebolo sporné, že celá výpoveď pozostávala z jediného listu papiera

obsahujúceho uvedený výpovedný dôvod. Podľa odvolacieho súdu „z hľadiska formy

písomnej výpovede opierajúcej sa o obsah skôr písomne vytýkaných porušení pracovnej

disciplíny pritom nie je rozhodujúce, či 1/ sa vymedzenie skôr vytýkaných porušení prevezme

priamo do textu listiny označenej ako výpoveď alebo 2/ zamestnávateľ spolu s výpoveďou

zamestnancovi opätovne zašle i listiny obsahujúce skutkové vymedzenie použitého

výpovedného dôvodu a do znenia písomnej výpovede pojme formuláciu, podľa ktorej tieto

listiny tvoria neoddeliteľnú súčasť textu výpovede. Z už uvedeného je však zrejmé, že

zákonnej požiadavke na riadne skutkové vymedzenie použitého výpovedného dôvodu

vo výpovedi danej zamestnávateľom v žiadnom prípade nezodpovedá púhy odkaz

vo výpovedi na obsah iných listín bez toho, aby zamestnávateľ aj obsah takých listín urobil

súčasťou výpovede.“ Podľa odvolacieho súdu už tento záver postačoval k tomu, aby súd určil

neplatnosť výpovede z 29. októbra 1998. V odôvodnení svojho rozhodnutia tiež uviedol, že

naostatok nie je správna ani argumentácia súdu nižšieho stupňa týkajúca sa „vecnej

opodstatnenosti“ výpovede. K tomu uviedol, že ustanovenie § 46 ods. 1 písm. f/ Zákonníka

práce č. obsahuje tri skutkové podstaty odôvodňujúce skončenie pracovného

pomeru výpoveďou. Z formulácie „hrubé porušenia pracovnej disciplíny“ použitej

v predmetnej výpovedi nebolo zrejmé, či malo ísť o porušenie pracovnej disciplíny zvlášť

hrubým spôsobom alebo o závažné porušenie pracovnej disciplíny. Podľa odvolacieho súdu

„z obsahu výpovede naopak bolo možno vylúčiť, že by malo ísť o výpoveď pre sústavné

menej závažné porušenia pracovnej disciplíny“. „Pri takomto vymedzení dôvodov výpovede

žalovanou a pri nemožnosti neskorších zmien výpovedného dôvodu potom samozrejme

nemohlo obstáť ani konštatovanie súdu prvého stupňa o sústavnom menej závažnom

porušovaní pracovnej disciplíny žalobkyňou, pretože takýto výpovedný dôvod pri žiadnom

možnom výklade z textu písomnej výpovede nebolo možno vyvodiť.“ Podľa odvolacieho

súdu z výsledkov dokazovania nebolo napokon možné vyvodiť ani spoľahlivý záver o takej

povahe a intenzite žalobkyni vytýkaných porušení pracovnej disciplíny, ktoré by

odôvodňovali skončenie pracovného pomeru výpoveďou.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie. Navrhla napadnuté

rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu, že spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa ).

Uviedla, že dôvody skončenia pracovného pomeru uvedené vo výpovedi z 29. októbra 1998,

resp. „odkaz na písomné prejavy vo výpovedi“, v spojení s ostatným textom výpovede,

zodpovedá zákonnej požiadavke ustanovenia

na skutkové vymedzenie dôvodu výpovede tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným

dôvodom, pričom nebolo potrebné, aby vymedzenie skôr vytýkaných porušení pracovnej

disciplíny bolo v plnom rozsahu prevzaté do výpovede, resp. aby spolu s výpoveďou boli

žalobkyni opätovne doručené i listiny obsahujúce skutkové vymedzenie použitého

výpovedného dôvodu spolu s formuláciou, že tieto listiny tvoria neoddeliteľnú časť textu

výpovede. Dodala, že tento záver je v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 28. apríla 2000 sp.zn. , zaoberajúcim sa obdobným prípadom.

Žalovaná v dovolaní prejavila aj nesúhlas so záverom odvolacieho súdu, že z výsledkov

vykonaného dokazovania nebolo možné prijať ani spoľahlivý záver o takej povahe a intenzite

žalobkyni vytýkaných porušení pracovnej disciplíny, ktoré by mohli mať za následok

skončenie pracovného pomeru výpoveďou.

Žalobkyňa sa k dovolaniu žalovanej nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), postupujúc

podľa predpisov účinných od 15. októbra 2008 (prechodné ustanovenie

k úpravám účinným od 15. októbra 2008 na základe ), po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená advokátom (

ods. 1 ) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (

ods. 1 ), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že

dovolanie je opodstatnené.

Prejednávanú vec, s prihliadnutím na to, že žalovaná dala žalobkyni výpoveď

z pracovného pomeru listom z 29. októbra 1998, ktorý bol žalobkyni doručený v ten istý deň,

bolo potrebné posúdiť podľa č. 65/1065 Zb. v znení účinnom do 31. marca

2002 (ďalej iba „“).

Z odôvodnenia dovolaním napadnutého dovolania vyplýva, že odvolací súd založil

svoje závery o opodstatnenosti žaloby o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru

v podstate na troch záveroch (i samostatne odôvodňujúcich záver o neplatnosti výpovede):

1/ výpoveď z 29. októbra 1998 nemá zákonom požadované formálne náležitosti, pretože

výpovedný dôvod skutkovo riadne nevymedzuje, 2/ výpoveď „nie je vecne opodstatnená“

a 3/ nebolo preukázané, aby sa žalobkyňa dopustila porušení pracovnej disciplíny takej

povahy a intenzity, že by to odôvodňovalo skončenie pracovného pomeru výpoveďou, resp.

konanie žalobkyne nemá znaky porušenia pracovných povinností.

Dovolací súd tieto závery odvolacieho súdu nepovažuje za správne. Zachovávajúc ich

vyššie uvedené členenie, dospel vo vzťahu k nim k týmto záverom:

Ad 1/ Podľa zamestnávateľ môže dať zamestnancovi

výpoveď iba z dôvodov výslovne ustanovených v § 46 ods. 1; dôvod výpovede sa musí

vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je

výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.

Zmyslom a účelom citovaného ustanovenia je, aby zamestnanec bol voči výpovedi

z pracovného pomeru náležite chránený, hlavne aby sa mohol brániť, že uplatnený výpovedný

dôvod nie je daný. Je preto nevyhnutné, aby vo výpovedi bolo jednoznačne uvedené,

z ktorého zákonného dôvodu je dávaná. Keďže výpovedným dôvodom je určitá skutočnosť

vykazujúca znaky zákonného výpovedného dôvodu, treba, aby dôvod v písomnej výpovedi

bol skutkovo uvedený. Zákon nestanovuje, akým spôsobom má byť dôvod vo výpovedi

uvedený, takže spôsob jeho uvedenia je otázkou výkladu, či už zo strany účastníkov

pracovnoprávneho vzťahu alebo súdu v prípadnom súdnom spore. Podľa povahy toho-ktorého

výpovedného dôvodu bude miera jeho skutkového vymedzenia rôzna; niekedy sa bude kryť

so skutkovou podstatou uvedenou v zákone (napr. , ),

niekedy postačí jeho stručné skutkové ozrejmenie (napr. pri výpovedi podľa § 46 ods. 1

písm. f/, prvá alternatíva, , bude stačiť odkaz na právoplatný trestný

rozsudok), inokedy si vyžaduje bližšiu skutkovú konkretizáciu, aby nevznikali pochybnosti,

ktorý výpovedný dôvod sa vo výpovedi uplatňuje (napr. § 46 ods. 1 písm. f/, za bodkočiarkou

). Zo zrušovacieho prejavu zamestnávateľa totiž musí byť so zreteľom

na všetky okolnosti prípadu ( ) dostatočne zrejmé, ktorý

z výpovedných dôvodov zamestnávateľ vo výpovedi uplatnil a z čoho vyvodzuje, že tu tento

zákonný dôvod je a čo bude teda predmetom dokazovania v prípadnom spore o neplatnosť

výpovede. V tomto smere treba rozlišovať medzi skutočnosťami uvedenými v písomnej

výpovedi zamestnávateľom a ich preukázaním (dokázaním) v prípadnom súdnom spore

z hľadiska jej platnosti a účinnosti pre účastníkov pracovnoprávneho vzťahu.

Ako už bolo uvedené vyššie, na splnenie požiadavky písomnej formy výpovede,

v ktorej musí byť dôvod výpovede uvedený, stačí niekedy stručné skutkové uvedenie dôvodu.

Ak so zreteľom na to, čo výpovedi predchádzalo, je medzi účastníkmi skutkovo nepochybné,

čo je dôvodom výpovede, stačí aj citácia zákona. Preto ak dôvod vo výpovedi je uvedený

nejakým spôsobom, môže súd vyhlásiť výpoveď za neplatnú pre neuvedenie dôvodu len

vtedy, ak na základe vykonaného dokazovania a za použitia výkladu podľa ustanovenia § 240

ods. 3 zistí, že uvedený výpovedný dôvod je medzi účastníkmi sporný. Inak

výpoveď spĺňa náležitosti ustanovenia .

Hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede pre sústavné menej závažné porušenie

pracovnej disciplíny (, veta za bodkočiarkou, ) je preto

splnená aj vtedy, ak zamestnávateľ vo výpovedi, okrem skutkového vymedzenia ostatného

porušenia pracovnej disciplíny, iba odkázal na svoje písomné prejavy, v ktorých zamestnanca

upozornil na možnosť výpovede v súvislosti s predchádzajúcimi porušeniami pracovnej

disciplíny (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. apríla 2000 sp.zn.

a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.1.1999 sp.zn.

).

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd sa nestotožňuje so záverom odvolacieho súdu,

že zákonnej požiadavke na riadne skutkové vymedzenie použitého výpovedného dôvodu

vo výpovedi danej žalovanou nezodpovedal samotný odkaz na obsah iných listín (ktorými

bola žalobkyňa v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornená

na možnosť výpovede) bez toho, aby žalovaná obsah takých listín neurobila súčasťou

výpovede.

Ad 2/ Za náležitý nemožno považovať ani záver odvolacieho súdu, že nie je správna

ani argumentácia súdu nižšieho stupňa týkajúca sa „vecnej opodstatnenosti“ výpovede, ktorý

odvolací súd vyvodil z toho, že z formulácie „hrubé porušenia pracovnej disciplíny“ použitej

v predmetnej výpovedi nebolo zrejmé, či malo ísť o porušenie pracovnej disciplíny zvlášť

hrubým spôsobom alebo o závažné porušenie pracovnej disciplíny a že „z obsahu výpovede

naopak bolo možno vylúčiť, že by malo ísť o výpoveď pre sústavné menej závažné porušenia

pracovnej disciplíny.“

Podľa zamestnávateľ môže dať zamestnancovi

výpoveď iba z dôvodu, ak sú u zamestnanca dané dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ

mohol okamžite zrušiť pracovný pomer, alebo pre závažné porušenie pracovnej disciplíny;

pre sústavné menej závažné porušovanie pracovnej disciplíny možno dať zamestnancovi

výpoveď, ak bol v dobe posledných šiestich mesiacov v súvislosti s porušením pracovnej

disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede.

rozlišuje medzi sústavným menej závažným porušením pracovnej

disciplíny, závažným porušením pracovnej disciplíny a porušením pracovnej disciplíny zvlášť

hrubým spôsobom. Porušenie pracovnej disciplíny najväčšej intenzity (zvlášť hrubým

spôsobom) je, ako vyplýva z ustanovenia § 53 ods. 1 písm. b/ a § 46 ods. 1 písm. f/ časť vety

pred bodkočiarkou , dôvodom na okamžité zrušenie pracovného pomeru

alebo na výpoveď z pracovného pomeru; je vecou zamestnávateľa, či v prípade, že

zamestnanec porušil pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom, skončí s ním pracovný

pomer okamžite podľa , alebo mu dá „len“ výpoveď

podľa . Za predpokladu, že zamestnanec bol v dobe

posledných šiestich mesiacov v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne

upozornený na možnosť výpovede je dôvodom výpovede z pracovného pomeru i sústavné

menej závažné porušovanie pracovnej disciplíny. Vychádzajúc z argumentov právnej logiky

argumentum a majore ad minus (dôkaz od väčšieho k menšiemu) je nesporné, že

zamestnávateľ môže dať výpoveď aj za sústavné závažné (v spornej výpovedi uvedené

„hrubé“) porušovanie pracovnej disciplíny zamestnancom. Tak ako pod bodom 1/ treba znovu

pripomenúť, že ak dôvod skončenia pracovného pomeru je vo výpovedi nejakým spôsobom

uvedený, môže súd vyhlásiť výpoveď za neplatnú pre neuvedenie dôvodu len vtedy, ak

na základe vykonaného dokazovania a za použitia výkladu podľa ustanovenia § 240 ods. 3

zistí, že uvedený výpovedný dôvod je medzi účastníkmi sporný. Inak

výpoveď spĺňa náležitosti ustanovenia .

Ustanovenie patrí k právnym normám s relatívne

neurčitou (abstraktnou) hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená

priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia

v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred

neobmedzeného okruhu okolností. Na posúdenie, či zamestnanec porušil pracovnú disciplínu

menej závažne, závažne alebo obzvlášť hrubým spôsobom, zákon neustanovuje, z akých

hľadísk má súd vychádzať. V ani v ostatných pracovnoprávnych predpisoch

nie sú pojmy „menej závažné porušenie pracovnej disciplíny“, „závažné porušenie pracovnej

disciplíny“ a „porušenie pracovnej disciplíny obzvlášť hrubým spôsobom“ definované,

pričom na ich vymedzení závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca za porušenie

pracovného poriadku. Vymedzenie hypotézy právnej normy teda závisí v každom konkrétnom

prípade na úvahe súdu; súd môže prihliadnuť pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej

disciplíny na osobu zamestnanca, na funkciu, ktorú zastáva, na jeho doterajší postoj k plneniu

pracovných úloh, na čas a situáciu, v ktorých došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, na mieru

zavinenia zamestnanca, na spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností zamestnanca,

na dôsledky porušenia pracovnej disciplíny a pod.

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd nepovažuje za náležitý ani záver odvolacieho

súdu o nedostatku „vecnej opodstatnenosti“ výpovede.

Ad 3/ Podľa odvolacieho súdu z výsledkov dokazovania nebolo napokon možné

vyvodiť ani spoľahlivý záver o takej povahe a intenzite žalobkyni vytýkaných porušení

pracovnej disciplíny, ktoré by odôvodňovali skončenie pracovného pomeru výpoveďou.

Na odôvodnenie tohto svojho záveru uviedol, že „v prípade porušenia povinnosti spočívajúcej

v neúčasti žalobkyne na zasadnutí predmetovej komisie pre prírodné predmety 14. októbra

1998 sama predsedníčka tejto komisie, vypočutá pred súdom prvého stupňa na pojednávaní

25. júna 2003 ako svedkyňa uviedla, že nevie žiadnym bezpečným spôsobom potvrdiť

okolnosť pozvania i žalobkyne na uvedené zasadnutie a i preukázané nedostavenie sa

žalobkyne naň tak za tejto dôkaznej situácie (pri ktorej dôkazné bremeno na preukázanie

existencie výpovedného dôvodu ležalo na žalovanej) nemohlo naplniť intenzitu porušenia

pracovnej disciplíny. Napokon neprítomnosť žalobkyne na pracovisku počas časti pracovného

dňa 27. augusta 1998 bola podľa výsledkov vykonaného dokazovania preukázateľne

zapríčinená prítomnosťou žalobkyne v tom čase u zriaďovateľa žalovanej (na arcibiskupskom

úrade) a vzhľadom na nespochybnený príchod žalobkyne na pracovisko v neskoršom čase

a splnenie účelu požadovanej prítomnosti žalobkyne na pracovisku (otvorenie miestnosti

s inventarizačnými pomôckami) i v takomto čase (potvrdené novou riaditeľkou žalovanej

na pojednávaní 30. apríla 2003) ani v tomto prípade nebolo možno mať za to, žeby táto

okolnosť mala byť objektívne dôvodom pre ukončenie pracovnému pomeru žalobkyne

výpoveďou.“

K týmto záverom odvolací súd dospel na základe vadného konania.

Podľa , ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie

na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Podľa súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli

splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Z ustanovenia vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy

a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch

účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

Podľa dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo v konaní najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Z ustanovenia vyplýva, že odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého

stupňa, ak nie sú splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 219), ani jeho zrušenie (§ 221

ods. 1).

Podľa v znení do 15. októbra 2008 odvolací súd je viazaný

skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými

v odsekoch 2 a. 4.

Podľa v znení do 15. októbra 2008, ak má odvolací súd za to, že

súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd

mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie

dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia

v takomto prípade je teda skutočnosť, že odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu

dokazovanie, na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu

zisteného prvostupňovým súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci.

Ak sa odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa

na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213

ods. 2 sám v potrebnom rozsahu opakovať (vrátane dokazovania výsluchom účastníkov

a svedkov, na výpovede ktorých sa v svojom rozhodnutí odvoláva) a zadovážiť si tak

rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle Len takýto postup

je v súlade so zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania, ktoré zásady zostali

zachované aj po účinnosti novely Je

neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k záveru

o opodstatnenosti žaloby, dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom

prvého stupňa.

Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom z 20. septembra 2006 (č.l.

217 a 218 spisu), na ktorom bolo aj meritórne rozhodnuté, vyplýva, že krajský súd na tomto

pojednávaní žiadne dokazovanie nevykonal.

Odvolací súd si tak nezadovážil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné

hodnotenie dôkazov v zmysle , a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce

právne závery zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania

oprávnenie na ich hodnotenie.

Z uvedeného vyplýva, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté aj inou vadou, vadou

majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). K takejto

vade bol dovolací súd povinný prihliadnuť, i keď nebola uplatnená ako dôvod prípustného

dovolania ( druhá veta ).

Podľa dovolacieho súdu odvolací súd naostatok pochybil ak ustálil, že „treba

prisvedčiť námietke žalobkyne, podľa ktorej i zistené porušenia povinností na úseku

odovzdávania tzv. agendy školy žalobkyňou (ako bývalou riaditeľkou žalovanej školy) novej

riaditeľke žalovanej nešla na základe výsledkov vykonaného dokazovania podriadiť

pod porušenie žiadnej z pracovných povinností žalobkyne pôsobiacej po výmene na poste

riaditeľky školy u žalovanej v pozícii radovej učiteľky“.

Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam

zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (porovnaj § 35 ods. 1 písm. b/ Zákonník

práce) a spočíva v plnení povinností, ktoré ustanovené právnymi predpismi (najmä

ustanoveniami , a ), pracovným poriadkom, pracovnou

zmluvou alebo pokynmi nadriadeného vedúceho zamestnanca. O porušení pracovnej

disciplíny nesplnením pokynu nadriadeného možno hovoriť vtedy, ak išlo o nesplnenie

pokynu, k udeleniu ktorého bol nadriadený oprávnený (R 80/1968). Pokyny musia byť

predovšetkým vydané v medziach kompetencie oprávneného vedúceho zamestnanca. Vecný

rozsah práva vydávať pokyny na konkretizáciu pracovných povinností zamestnanca je priamo

determinovaný rozsahom dispozičného oprávnenia zamestnávateľa, ktoré je zásadne určené

druhom a miestom výkonu práce podľa uzavretej pracovnej zmluvy.

Dovolací súd sa nestotožňuje so záverom odvolacieho súdu, že porušenie povinností

pri odovzdávaní agendy súvisiacej s riadením chodu školy nemožno podriadiť pod porušenie

žiadnej z pracovných povinností. Vydávanie pokynov pre bývalú riaditeľku školy v záujme

zabezpečenia riadneho prevzatia príslušnej agendy a zabezpečenia riadneho a plynulého

chodu školy nepochybne patrí do kompetencie novej riaditeľky školy a plnenie takých

pokynov je plnením pracovných povinností v zmysle ustanovenia § 35 ods. 1 písm. b/

.

Keďže v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci (bod 1/ a 2/ a sčasti aj bod 3/)

odvolací súd nedostatočne zistil skutkový stav a jeho konanie je postihnuté aj vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (bod 3/), dovolací súd uznesením zrušil jeho

dovolaním žalovanej dôvodne napadnutý rozsudok vo veci samej (§ 243b ods. 2, prvá veta

v znení ) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (

v znení ). Zrušil aj od zrušovanej časti rozhodnutia závislé

rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa vo zvyšnej napadnutej časti vo veci

samej a v časti o trovách konania zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie (§ 242 ods. 2

písm. b/ ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. februára 2009

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková