Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)a89/372897.da4392.pdf
PDF · 128.03 KB
No categories available
5Cdo/56/2008
Najvyšší súd 5 Cdo 56/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne : RNDr. K. F., CSc.,
bývajúca v T., občianka S. R., proti žalovanej : P. A. S. A.. B. L., T., v dovolacom konaní
zastúpená JUDr. Š. L., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v B., o určenie
neplatnosti výpovede a iné, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Trnava pod sp.zn.
14 C 240/98, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 20. septembra
2006 sp.zn. 11 Co 297/2005, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 20. septembra 2006 sp.zn. 11 Co 297/2005
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobou podanou na súde 27. novembra 1998 sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil,
že je neplatná výpoveď z pracovného pomeru, ktorú jej dala predchodkyňa žalovanej D. O. Š.
B. L. v T. listom z 29. októbra 1998. Tvrdila, že sa nedopustila porušení pracovnej disciplíny
a žalovaná ju bezdôvodne upozorňovala na sústavné menej závažné porušenia pracovnej
disciplíny. Žalobou sa domáhala aj určenia neplatnosti jej prevedenia na inú prácu a náhrady
mzdy.
Okresný súd Trnava (súd prvého stupňa) rozsudkom z 28. novembra 2003 č.k.
14 C 240/98-185 žalobu v častiach, ktorými sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti
výpovede, určenia neplatnosti „preradenia“ na inú prácu a v časti o náhradu mzdy, zamietol
a konanie o žalobe v časti týkajúcej sa náhrady mzdy za november a december 1998 zastavil.
Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v sume 14 813,40 Sk.
Výsledkami vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobkyňa sa opakovane
dopúšťala menej závažných porušení pracovnej disciplíny. Keďže v období troch mesiacov sa
žalobkyňa preukázateľne dopustila najmenej troch porušení pracovnej disciplíny, „došlo u nej
k porušeniu pracovnej disciplíny v počte potrebnom na naplnenie znaku sústavnosti
v primeranej časovej súvislosti.“ Zastavenie časti konania súd odôvodnil späťvzatím žaloby.
Krajský súd v Trnave (odvolací súd), konajúci o odvolaní žalobkyne proti výroku
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba zamietnutá, rozsudkom z 20. septembra
2006 sp.zn. 11 Co 297/2005 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa
neplatnosti výpovede tak, že určil, že „výpoveď daná žalovanou žalobkyni podľa § 46 ods. 1
písm. f/ Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. v znení neskorších doplnení dňa 29. októbra 1998 je
neplatná“. Rozsudok súdu prvého stupňa v ostatných napadnutých častiach vo veci samej
a v časti o trovách konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd zmenil
napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa neplatnosti výpovede majúc za to, že súd prvého
stupňa nesprávne posúdil „v podstate dostatočne zistený“ skutkový stav. Na rozdiel od súdu
prvého stupňa dospel k záveru, že výpoveď je neplatná, pretože dôvod výpovede nie je v nej
vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Podľa odvolacieho súdu
splnenie zákonnej požiadavky ustanovenej v § 44 ods. 2, časti vety za bodkočiarkou
Zákonníka práce vyžaduje, aby dôvod vedúci ku skončeniu pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa bol priamo vo výpovedi konkretizovaný uvedením presného opisu
skutkových okolností, v ktorých sa vidí naplnenie použitého výpovedného dôvodu. Tejto
zákonnej požiadavke nevyhovuje sporná výpoveď z pracovného pomeru, pretože výpovedný
dôvod, s odkazom na ustanovenie § 46 ods. 1 písm. f/ Zákonníka práce zákona č. 65/1965
Zb., vymedzuje len tak, že ním sú: „hrubé porušenia pracovnej disciplíny uvedené
v upozorneniach č. 1 zo dňa 28.8.1998, č. 2 zo dňa 28.9.1998, č. 5, 6 a 7 zo dňa 19.10.1998
a nesplnenie príkazov riaditeľky školy č. 3 zo dňa 29.9.1998 a č. 4 zo dňa 19.10.1998“. Medzi
účastníkmi pritom nebolo sporné, že celá výpoveď pozostávala z jediného listu papiera
obsahujúceho uvedený výpovedný dôvod. Podľa odvolacieho súdu „z hľadiska formy
písomnej výpovede opierajúcej sa o obsah skôr písomne vytýkaných porušení pracovnej
disciplíny pritom nie je rozhodujúce, či 1/ sa vymedzenie skôr vytýkaných porušení prevezme
priamo do textu listiny označenej ako výpoveď alebo 2/ zamestnávateľ spolu s výpoveďou
zamestnancovi opätovne zašle i listiny obsahujúce skutkové vymedzenie použitého
výpovedného dôvodu a do znenia písomnej výpovede pojme formuláciu, podľa ktorej tieto
listiny tvoria neoddeliteľnú súčasť textu výpovede. Z už uvedeného je však zrejmé, že
zákonnej požiadavke na riadne skutkové vymedzenie použitého výpovedného dôvodu
vo výpovedi danej zamestnávateľom v žiadnom prípade nezodpovedá púhy odkaz
vo výpovedi na obsah iných listín bez toho, aby zamestnávateľ aj obsah takých listín urobil
súčasťou výpovede.“ Podľa odvolacieho súdu už tento záver postačoval k tomu, aby súd určil
neplatnosť výpovede z 29. októbra 1998. V odôvodnení svojho rozhodnutia tiež uviedol, že
naostatok nie je správna ani argumentácia súdu nižšieho stupňa týkajúca sa „vecnej
opodstatnenosti“ výpovede. K tomu uviedol, že ustanovenie § 46 ods. 1 písm. f/ Zákonníka
práce č. 65/1965 Zb. obsahuje tri skutkové podstaty odôvodňujúce skončenie pracovného
pomeru výpoveďou. Z formulácie „hrubé porušenia pracovnej disciplíny“ použitej
v predmetnej výpovedi nebolo zrejmé, či malo ísť o porušenie pracovnej disciplíny zvlášť
hrubým spôsobom alebo o závažné porušenie pracovnej disciplíny. Podľa odvolacieho súdu
„z obsahu výpovede naopak bolo možno vylúčiť, že by malo ísť o výpoveď pre sústavné
menej závažné porušenia pracovnej disciplíny“. „Pri takomto vymedzení dôvodov výpovede
žalovanou a pri nemožnosti neskorších zmien výpovedného dôvodu potom samozrejme
nemohlo obstáť ani konštatovanie súdu prvého stupňa o sústavnom menej závažnom
porušovaní pracovnej disciplíny žalobkyňou, pretože takýto výpovedný dôvod pri žiadnom
možnom výklade z textu písomnej výpovede nebolo možno vyvodiť.“ Podľa odvolacieho
súdu z výsledkov dokazovania nebolo napokon možné vyvodiť ani spoľahlivý záver o takej
povahe a intenzite žalobkyni vytýkaných porušení pracovnej disciplíny, ktoré by
odôvodňovali skončenie pracovného pomeru výpoveďou.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie. Navrhla napadnuté
rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu, že spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Uviedla, že dôvody skončenia pracovného pomeru uvedené vo výpovedi z 29. októbra 1998,
resp. „odkaz na písomné prejavy vo výpovedi“, v spojení s ostatným textom výpovede,
zodpovedá zákonnej požiadavke ustanovenia § 44 ods. 2 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb.
na skutkové vymedzenie dôvodu výpovede tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným
dôvodom, pričom nebolo potrebné, aby vymedzenie skôr vytýkaných porušení pracovnej
disciplíny bolo v plnom rozsahu prevzaté do výpovede, resp. aby spolu s výpoveďou boli
žalobkyni opätovne doručené i listiny obsahujúce skutkové vymedzenie použitého
výpovedného dôvodu spolu s formuláciou, že tieto listiny tvoria neoddeliteľnú časť textu
výpovede. Dodala, že tento záver je v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 28. apríla 2000 sp.zn. 5 Cdo 155/99, zaoberajúcim sa obdobným prípadom.
Žalovaná v dovolaní prejavila aj nesúhlas so záverom odvolacieho súdu, že z výsledkov
vykonaného dokazovania nebolo možné prijať ani spoľahlivý záver o takej povahe a intenzite
žalobkyni vytýkaných porušení pracovnej disciplíny, ktoré by mohli mať za následok
skončenie pracovného pomeru výpoveďou.
Žalobkyňa sa k dovolaniu žalovanej nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), postupujúc
podľa predpisov účinných od 15. októbra 2008 (prechodné ustanovenie § 372p ods. 1 O.s.p.
k úpravám účinným od 15. októbra 2008 na základe zákona č. 384/2008 Z.z.), po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p.
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že
dovolanie je opodstatnené.
Prejednávanú vec, s prihliadnutím na to, že žalovaná dala žalobkyni výpoveď
z pracovného pomeru listom z 29. októbra 1998, ktorý bol žalobkyni doručený v ten istý deň,
bolo potrebné posúdiť podľa Zákonníka práce č. 65/1065 Zb. v znení účinnom do 31. marca
2002 (ďalej iba „Zákonník práce“).
Z odôvodnenia dovolaním napadnutého dovolania vyplýva, že odvolací súd založil
svoje závery o opodstatnenosti žaloby o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru
v podstate na troch záveroch (i samostatne odôvodňujúcich záver o neplatnosti výpovede):
1/ výpoveď z 29. októbra 1998 nemá zákonom požadované formálne náležitosti, pretože
výpovedný dôvod skutkovo riadne nevymedzuje, 2/ výpoveď „nie je vecne opodstatnená“
a 3/ nebolo preukázané, aby sa žalobkyňa dopustila porušení pracovnej disciplíny takej
povahy a intenzity, že by to odôvodňovalo skončenie pracovného pomeru výpoveďou, resp.
konanie žalobkyne nemá znaky porušenia pracovných povinností.
Dovolací súd tieto závery odvolacieho súdu nepovažuje za správne. Zachovávajúc ich
vyššie uvedené členenie, dospel vo vzťahu k nim k týmto záverom:
Ad 1/ Podľa § 44 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi
výpoveď iba z dôvodov výslovne ustanovených v § 46 ods. 1; dôvod výpovede sa musí
vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je
výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.
Zmyslom a účelom citovaného ustanovenia je, aby zamestnanec bol voči výpovedi
z pracovného pomeru náležite chránený, hlavne aby sa mohol brániť, že uplatnený výpovedný
dôvod nie je daný. Je preto nevyhnutné, aby vo výpovedi bolo jednoznačne uvedené,
z ktorého zákonného dôvodu je dávaná. Keďže výpovedným dôvodom je určitá skutočnosť
vykazujúca znaky zákonného výpovedného dôvodu, treba, aby dôvod v písomnej výpovedi
bol skutkovo uvedený. Zákon nestanovuje, akým spôsobom má byť dôvod vo výpovedi
uvedený, takže spôsob jeho uvedenia je otázkou výkladu, či už zo strany účastníkov
pracovnoprávneho vzťahu alebo súdu v prípadnom súdnom spore. Podľa povahy toho-ktorého
výpovedného dôvodu bude miera jeho skutkového vymedzenia rôzna; niekedy sa bude kryť
so skutkovou podstatou uvedenou v zákone (napr. § 46 ods. 1 písm. b/, d/ Zákonníka práce),
niekedy postačí jeho stručné skutkové ozrejmenie (napr. pri výpovedi podľa § 46 ods. 1
písm. f/, prvá alternatíva, Zákonníka práce, bude stačiť odkaz na právoplatný trestný
rozsudok), inokedy si vyžaduje bližšiu skutkovú konkretizáciu, aby nevznikali pochybnosti,
ktorý výpovedný dôvod sa vo výpovedi uplatňuje (napr. § 46 ods. 1 písm. f/, za bodkočiarkou
Zákonníka práce). Zo zrušovacieho prejavu zamestnávateľa totiž musí byť so zreteľom
na všetky okolnosti prípadu (§ 240 ods. 3 Zákonníka práce) dostatočne zrejmé, ktorý
z výpovedných dôvodov zamestnávateľ vo výpovedi uplatnil a z čoho vyvodzuje, že tu tento
zákonný dôvod je a čo bude teda predmetom dokazovania v prípadnom spore o neplatnosť
výpovede. V tomto smere treba rozlišovať medzi skutočnosťami uvedenými v písomnej
výpovedi zamestnávateľom a ich preukázaním (dokázaním) v prípadnom súdnom spore
z hľadiska jej platnosti a účinnosti pre účastníkov pracovnoprávneho vzťahu.
Ako už bolo uvedené vyššie, na splnenie požiadavky písomnej formy výpovede,
v ktorej musí byť dôvod výpovede uvedený, stačí niekedy stručné skutkové uvedenie dôvodu.
Ak so zreteľom na to, čo výpovedi predchádzalo, je medzi účastníkmi skutkovo nepochybné,
čo je dôvodom výpovede, stačí aj citácia zákona. Preto ak dôvod vo výpovedi je uvedený
nejakým spôsobom, môže súd vyhlásiť výpoveď za neplatnú pre neuvedenie dôvodu len
vtedy, ak na základe vykonaného dokazovania a za použitia výkladu podľa ustanovenia § 240
ods. 3 Zákonníka práce zistí, že uvedený výpovedný dôvod je medzi účastníkmi sporný. Inak
výpoveď spĺňa náležitosti ustanovenia § 44 ods. 2 Zákonníka práce.
Hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede pre sústavné menej závažné porušenie
pracovnej disciplíny (§ 46 ods. 1 písm. f/, veta za bodkočiarkou, Zákonníka práce) je preto
splnená aj vtedy, ak zamestnávateľ vo výpovedi, okrem skutkového vymedzenia ostatného
porušenia pracovnej disciplíny, iba odkázal na svoje písomné prejavy, v ktorých zamestnanca
upozornil na možnosť výpovede v súvislosti s predchádzajúcimi porušeniami pracovnej
disciplíny (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. apríla 2000 sp.zn.
5 Cdo 155/99 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.1.1999 sp.zn.
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd sa nestotožňuje so záverom odvolacieho súdu,
že zákonnej požiadavke na riadne skutkové vymedzenie použitého výpovedného dôvodu
vo výpovedi danej žalovanou nezodpovedal samotný odkaz na obsah iných listín (ktorými
bola žalobkyňa v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornená
na možnosť výpovede) bez toho, aby žalovaná obsah takých listín neurobila súčasťou
výpovede.
Ad 2/ Za náležitý nemožno považovať ani záver odvolacieho súdu, že nie je správna
ani argumentácia súdu nižšieho stupňa týkajúca sa „vecnej opodstatnenosti“ výpovede, ktorý
odvolací súd vyvodil z toho, že z formulácie „hrubé porušenia pracovnej disciplíny“ použitej
v predmetnej výpovedi nebolo zrejmé, či malo ísť o porušenie pracovnej disciplíny zvlášť
hrubým spôsobom alebo o závažné porušenie pracovnej disciplíny a že „z obsahu výpovede
naopak bolo možno vylúčiť, že by malo ísť o výpoveď pre sústavné menej závažné porušenia
pracovnej disciplíny.“
Podľa § 46 ods. 1 písm. f/ Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi
výpoveď iba z dôvodu, ak sú u zamestnanca dané dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ
mohol okamžite zrušiť pracovný pomer, alebo pre závažné porušenie pracovnej disciplíny;
pre sústavné menej závažné porušovanie pracovnej disciplíny možno dať zamestnancovi
výpoveď, ak bol v dobe posledných šiestich mesiacov v súvislosti s porušením pracovnej
disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede.
Zákonník práce rozlišuje medzi sústavným menej závažným porušením pracovnej
disciplíny, závažným porušením pracovnej disciplíny a porušením pracovnej disciplíny zvlášť
hrubým spôsobom. Porušenie pracovnej disciplíny najväčšej intenzity (zvlášť hrubým
spôsobom) je, ako vyplýva z ustanovenia § 53 ods. 1 písm. b/ a § 46 ods. 1 písm. f/ časť vety
pred bodkočiarkou Zákonníka práce, dôvodom na okamžité zrušenie pracovného pomeru
alebo na výpoveď z pracovného pomeru; je vecou zamestnávateľa, či v prípade, že
zamestnanec porušil pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom, skončí s ním pracovný
pomer okamžite podľa § 53 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, alebo mu dá „len“ výpoveď
podľa § 46 ods. 1 písm. f/ Zákonníka práce. Za predpokladu, že zamestnanec bol v dobe
posledných šiestich mesiacov v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne
upozornený na možnosť výpovede je dôvodom výpovede z pracovného pomeru i sústavné
menej závažné porušovanie pracovnej disciplíny. Vychádzajúc z argumentov právnej logiky
argumentum a majore ad minus (dôkaz od väčšieho k menšiemu) je nesporné, že
zamestnávateľ môže dať výpoveď aj za sústavné závažné (v spornej výpovedi uvedené
„hrubé“) porušovanie pracovnej disciplíny zamestnancom. Tak ako pod bodom 1/ treba znovu
pripomenúť, že ak dôvod skončenia pracovného pomeru je vo výpovedi nejakým spôsobom
uvedený, môže súd vyhlásiť výpoveď za neplatnú pre neuvedenie dôvodu len vtedy, ak
na základe vykonaného dokazovania a za použitia výkladu podľa ustanovenia § 240 ods. 3
Zákonníka práce zistí, že uvedený výpovedný dôvod je medzi účastníkmi sporný. Inak
výpoveď spĺňa náležitosti ustanovenia § 44 ods. 2 Zákonníka práce.
Ustanovenie § 46 ods. 1 písm. f/ Zákonníka práce patrí k právnym normám s relatívne
neurčitou (abstraktnou) hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená
priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia
v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred
neobmedzeného okruhu okolností. Na posúdenie, či zamestnanec porušil pracovnú disciplínu
menej závažne, závažne alebo obzvlášť hrubým spôsobom, zákon neustanovuje, z akých
hľadísk má súd vychádzať. V Zákonníku práce ani v ostatných pracovnoprávnych predpisoch
nie sú pojmy „menej závažné porušenie pracovnej disciplíny“, „závažné porušenie pracovnej
disciplíny“ a „porušenie pracovnej disciplíny obzvlášť hrubým spôsobom“ definované,
pričom na ich vymedzení závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca za porušenie
pracovného poriadku. Vymedzenie hypotézy právnej normy teda závisí v každom konkrétnom
prípade na úvahe súdu; súd môže prihliadnuť pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej
disciplíny na osobu zamestnanca, na funkciu, ktorú zastáva, na jeho doterajší postoj k plneniu
pracovných úloh, na čas a situáciu, v ktorých došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, na mieru
zavinenia zamestnanca, na spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností zamestnanca,
na dôsledky porušenia pracovnej disciplíny a pod.
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd nepovažuje za náležitý ani záver odvolacieho
súdu o nedostatku „vecnej opodstatnenosti“ výpovede.
Ad 3/ Podľa odvolacieho súdu z výsledkov dokazovania nebolo napokon možné
vyvodiť ani spoľahlivý záver o takej povahe a intenzite žalobkyni vytýkaných porušení
pracovnej disciplíny, ktoré by odôvodňovali skončenie pracovného pomeru výpoveďou.
Na odôvodnenie tohto svojho záveru uviedol, že „v prípade porušenia povinnosti spočívajúcej
v neúčasti žalobkyne na zasadnutí predmetovej komisie pre prírodné predmety 14. októbra
1998 sama predsedníčka tejto komisie, vypočutá pred súdom prvého stupňa na pojednávaní
25. júna 2003 ako svedkyňa uviedla, že nevie žiadnym bezpečným spôsobom potvrdiť
okolnosť pozvania i žalobkyne na uvedené zasadnutie a i preukázané nedostavenie sa
žalobkyne naň tak za tejto dôkaznej situácie (pri ktorej dôkazné bremeno na preukázanie
existencie výpovedného dôvodu ležalo na žalovanej) nemohlo naplniť intenzitu porušenia
pracovnej disciplíny. Napokon neprítomnosť žalobkyne na pracovisku počas časti pracovného
dňa 27. augusta 1998 bola podľa výsledkov vykonaného dokazovania preukázateľne
zapríčinená prítomnosťou žalobkyne v tom čase u zriaďovateľa žalovanej (na arcibiskupskom
úrade) a vzhľadom na nespochybnený príchod žalobkyne na pracovisko v neskoršom čase
a splnenie účelu požadovanej prítomnosti žalobkyne na pracovisku (otvorenie miestnosti
s inventarizačnými pomôckami) i v takomto čase (potvrdené novou riaditeľkou žalovanej
na pojednávaní 30. apríla 2003) ani v tomto prípade nebolo možno mať za to, žeby táto
okolnosť mala byť objektívne dôvodom pre ukončenie pracovnému pomeru žalobkyne
výpoveďou.“
K týmto záverom odvolací súd dospel na základe vadného konania.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p., ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie
na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Podľa § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli
splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
Z ustanovenia § 125 O.s.p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy
a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch
účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.
Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo v konaní najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Z ustanovenia § 220 O.s.p. vyplýva, že odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého
stupňa, ak nie sú splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 219), ani jeho zrušenie (§ 221
ods. 1).
Podľa § 213 ods. 1 O.s.p. v znení do 15. októbra 2008 odvolací súd je viazaný
skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými
v odsekoch 2 a. 4.
Podľa § 213 ods. 2 O.s.p. v znení do 15. októbra 2008, ak má odvolací súd za to, že
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd
mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie
dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia
v takomto prípade je teda skutočnosť, že odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu
dokazovanie, na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu
zisteného prvostupňovým súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci.
Ak sa odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa
na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213
ods. 2 O.s.p. sám v potrebnom rozsahu opakovať (vrátane dokazovania výsluchom účastníkov
a svedkov, na výpovede ktorých sa v svojom rozhodnutí odvoláva) a zadovážiť si tak
rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. Len takýto postup
je v súlade so zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania, ktoré zásady zostali
zachované aj po účinnosti novely Občianskeho súdneho poriadku zák.č. 341/2005 Z.z. Je
neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k záveru
o opodstatnenosti žaloby, dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom
prvého stupňa.
Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom z 20. septembra 2006 (č.l.
217 a 218 spisu), na ktorom bolo aj meritórne rozhodnuté, vyplýva, že krajský súd na tomto
pojednávaní žiadne dokazovanie nevykonal.
Odvolací súd si tak nezadovážil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné
hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p., a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce
právne závery zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania
oprávnenie na ich hodnotenie.
Z uvedeného vyplýva, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté aj inou vadou, vadou
majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). K takejto
vade bol dovolací súd povinný prihliadnuť, i keď nebola uplatnená ako dôvod prípustného
dovolania (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.).
Podľa dovolacieho súdu odvolací súd naostatok pochybil ak ustálil, že „treba
prisvedčiť námietke žalobkyne, podľa ktorej i zistené porušenia povinností na úseku
odovzdávania tzv. agendy školy žalobkyňou (ako bývalou riaditeľkou žalovanej školy) novej
riaditeľke žalovanej nešla na základe výsledkov vykonaného dokazovania podriadiť
pod porušenie žiadnej z pracovných povinností žalobkyne pôsobiacej po výmene na poste
riaditeľky školy u žalovanej v pozícii radovej učiteľky“.
Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam
zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (porovnaj § 35 ods. 1 písm. b/ Zákonník
práce) a spočíva v plnení povinností, ktoré ustanovené právnymi predpismi (najmä
ustanoveniami § 73, § 74 a § 75 Zákonníka práce), pracovným poriadkom, pracovnou
zmluvou alebo pokynmi nadriadeného vedúceho zamestnanca. O porušení pracovnej
disciplíny nesplnením pokynu nadriadeného možno hovoriť vtedy, ak išlo o nesplnenie
pokynu, k udeleniu ktorého bol nadriadený oprávnený (R 80/1968). Pokyny musia byť
predovšetkým vydané v medziach kompetencie oprávneného vedúceho zamestnanca. Vecný
rozsah práva vydávať pokyny na konkretizáciu pracovných povinností zamestnanca je priamo
determinovaný rozsahom dispozičného oprávnenia zamestnávateľa, ktoré je zásadne určené
druhom a miestom výkonu práce podľa uzavretej pracovnej zmluvy.
Dovolací súd sa nestotožňuje so záverom odvolacieho súdu, že porušenie povinností
pri odovzdávaní agendy súvisiacej s riadením chodu školy nemožno podriadiť pod porušenie
žiadnej z pracovných povinností. Vydávanie pokynov pre bývalú riaditeľku školy v záujme
zabezpečenia riadneho prevzatia príslušnej agendy a zabezpečenia riadneho a plynulého
chodu školy nepochybne patrí do kompetencie novej riaditeľky školy a plnenie takých
pokynov je plnením pracovných povinností v zmysle ustanovenia § 35 ods. 1 písm. b/
Keďže v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci (bod 1/ a 2/ a sčasti aj bod 3/)
odvolací súd nedostatočne zistil skutkový stav a jeho konanie je postihnuté aj vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (bod 3/), dovolací súd uznesením zrušil jeho
dovolaním žalovanej dôvodne napadnutý rozsudok vo veci samej (§ 243b ods. 2, prvá veta
O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3
O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z.). Zrušil aj od zrušovanej časti rozhodnutia závislé
rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa vo zvyšnej napadnutej časti vo veci
samej a v časti o trovách konania zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie (§ 242 ods. 2
písm. b/ O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. februára 2009
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková