Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7MCdo/12/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne O. V., bývajúcej v D.,

zastúpenej JUDr. T., advokátom so sídlom v P., proti žalovanej Obec Dolná Poruba,

IČO: 00 311 499, o zaplatenie 9 259,58 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Trenčín pod sp. zn. , o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora

Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 5. októbra 2010 sp. zn. 5

Co 256/2010 a rozsudku Okresného súdu Trenčín z 5. mája 2010 č.k. -202,

takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

z 5. októbra 2010 sp. zn. a rozsudok Okresného súdu Trenčín z 5. mája 2010

č.k. -202 a vec vracia Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Žalobou doručenou súdu 18. februára 2000 sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému

zaplatenia náhrady mzdy 9 259,58 € s príslušenstvom (za obdobie od 6. apríla 1997

až do nástupu do práce) v dôsledku neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru

zo 6. mája 1997 určeného rozsudkom Okresného súdu Trenčín z 9. októbra 1997 č.k.

-63 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trenčín z 24. februára 1999 sp. zn.

.

Okresný súd Trenčín rozsudkom (v poradí štvrtým) z 5. mája 2010 č.k.

-202 žalobu o náhradu mzdy zamietol a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť

žalovanému trovy konania v sume 5 400,40 € k rukám jeho právneho zástupcu

(JUDr. Kováčika) do 3 dní. Predbežne skúmal, či nedošlo ku skončeniu pracovného pomeru

2

pred dňom doručenia okamžitého zrušenia pracovného pomeru zo 6. mája 1997. Zistil, že

žalobkyňa z vlastnej iniciatívy predložila žalovanej „Potvrdenie o dĺžke zamestnania“

(tlačivo), v ktorom bol uvedený dôvod ukončenia pracovného pomeru dohodou k 5. aprílu

1997 a písacím strojom potvrdená dĺžka zamestnania žalobkyne u žalovanej s podpisom

starostu obce J.. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že pracovný pomer medzi

žalobkyňou ako zamestnankyňou a žalovanou ako zamestnávateľkou bol ukončený dohodou

k 5. aprílu 1997. Stanovisko žalobkyne a výpoveď svedka J., že podpísanie „Potvrdenia

o dĺžke zamestnania“ neznamenalo ukončenie pracovného pomeru, súd považoval za účelové.

Úmysel žalobkyne ukončiť pracovný pomer podľa názoru súdu vyplýva tiež z toho, že

žalobkyňa neprevzala výzvu žalovanej na nástup do zamestnania 24. apríla 1997. Súd

nemohol skúmať (ne)platnosť skončenia pracovného pomeru dohodou k 5. aprílu 1997

z dôvodu, že žalobkyňa v lehote vyplývajúcej z ustanovenia neplatnosť

tohto úkonu nenapadla na súde. Z dôvodu, že pracovný pomer skončil dohodou (k 5. aprílu

1997) súd žalobu o náhrady mzdy požadovanú na základe neplatného okamžitého skončenia

pracovného pomeru za obdobie od 6. mája 1997 do nástupu do práce zamietol. O trovách

konania rozhodol podľa

Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Trenčíne rozsudkom (v poradí štvrtým)

z 5. októbra 2010 sp. zn. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 1

) a žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania ( v spojení

s ). V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že podľa vysloveného právneho

názoru, ktorým sa správne riadil súd prvého stupňa v tejto veci (v rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. júna 2009) (v znení

účinnom do 31. marca 2002) umožňoval pracovný pomer skončiť dohodou, výpoveďou,

okamžitým zrušením a zrušením v skúšobnej dobe; t.j. právne predpisy nevylučovali

skončenie pracovného pomeru viacerými právnymi úkonmi. V takom prípade bolo potrebné

každý právny úkon posudzovať samostatne, pretože samostatne nastávali aj ich právne

účinky. Vzhľadom na námietky žalovanej, že pred okamžitým zrušením pracovného pomeru

došlo ku skončeniu pracovného pomeru dohodou k 5. aprílu 1997, bolo potrebné sa touto

skutočnosťou zaoberať v tomto konaní (o náhradu mzdy). Súd prvého stupňa postupoval

správne a v intenciách zrušujúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, keď

doplnil dokazovanie a vyhodnotil listinné dôkazy (najmä potvrdenie o dĺžke zamestnania,

žiadosť o sprostredkovanie zamestnania) a v spojení výpovede žalobkyne a svedka Jána

Bežáka, a dospel k záveru, že pred okamžitým zrušením pracovného pomeru bol tento skôr

3

ukončený dohodou, čo bolo dôvodom pre zamietnutie žaloby o náhradu mzdy. Odvolací súd

považoval za správny záver súdu prvého stupňa a uplatnený odvolací dôvod v zmysle § 205

ods. 2 písm. d/ (že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam) za nedôvodný.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky na základe podnetu žalobkyne podal proti

rozsudku súdu prvého stupňa a rozsudku odvolacieho súdu mimoriadne dovolanie. Navrhol

napadnuté rozsudky zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Súdy obidvoch stupňov

pri rozhodovaní vykladali prejav vôle žalobkyne ako aj bývalého starostu obecného úradu

v Dolnej Porube J. bez toho, aby prihliadli na skutočnosti, že žalobkyňa odpracovala na

obecnom úrade viac ako 28 rokov, nemala v zamestnaní žiadne pracovné problémy (tvrdenia

žalovaného o porušení pracovnej disciplíny sa ukázali v konaní o neplatnosť okamžitého

skončenia pracovného pomeru za nepodložené), pričom svojím mylným výkladom prejavu

vôle nahradili vôľu, ktorá v rozhodnom čase neexistovala. Podľa § 240 ods. 1 a § 3 zákona č.

(platného a účinného v tom čase), právny úkon je prejav vôle

smerujúcej k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinnosti, ktoré právne predpisy

s takýmto prejavom spájajú. Prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti,

za ktorých sa urobil, zodpovedá pravidlám slušnosti a občianskeho spolužitia. Výklad prejavu

vôle zo strany súdov nekorešponduje ani s vyjadreniami bývalého starostu J., ktorý vo svojej

výpovedi z 5. mája 2010 uviedol, že predmetné potvrdenie o zápočte rokov síce podpísal, ale

nedal výpoveď žalobkyni z pracovného pomeru, a ani ona nedala výpoveď a nedošlo ani

k ukončeniu pracovného pomeru dohodou slovne ani písomne. Súdy nesprávne právne

posúdili vec, keďže z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa vyplynul skutkový

záver, že žalobkyňa z vlastnej iniciatívy predložila úradu práce vyplnené tlačivo – potvrdenie

o dĺžke zamestnania k 5. aprílu 1997, ktoré podpísal bývalý starosta obce J.. Právny záver

o skončení pracovného pomeru dohodou je preto iba právnou domnienkou, nakoľko na

zistený skutkový stav nemožno aplikovať právnu úpravu o skončení

pracovného pomeru a na základe toho pochybenia súdy vyvodili nesprávny právny záver.

Žalovaná nevyužila právo vyjadriť sa k mimoriadnemu dovolaniu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní

( ) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas ( )

4

generálny prokurátor Slovenskej republiky ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( v spojení s ) preskúmal napadnuté

rozsudky súdov v rozsahu podľa v spojení s a dospel

k záveru, že mimoriadne dovolanie je opodstatnené.

V zmysle môže byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov,

že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania,

ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (

v spojení s ) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v

a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako boli v mimoriadnom dovolaní

označené, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

1. Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( v spojení s

druhá veta ) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , neobmedzil

sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na posúdenie dovolacích dôvodov uvedených

výslovne v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ale

sa zaoberal aj otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v O vadu tejto povahy ide vždy vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už

prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Vady uvedené v neboli generálnym prokurátorom tvrdené a ich existencia

v konaní o mimoriadnom dovolaní nevyšla najavo.

2. So zreteľom na zákonnú povinnosť ( v spojení s

druhá veta ) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom tzv. inou vadou konania, zaoberal sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

5

aj otázkou, či konanie v danej veci nie je postihnuté procesnou vadou takejto povahy. Inou

vadou konania ( ) je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád

taxatívne vymenovaných v , nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom

je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní

a dôsledkom vecná nesprávnosť rozhodnutia.

V mimoriadnom dovolaní sa neuvádza, že konanie v danej veci má byť postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a z obsahu spisu jej existencia

nevyplýva, preto ani dovolací dôvod v zmysle nie je daný.

3. K námietke v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky,

že rozsudky súdu prvého stupňa i súdu odvolacieho spočívajú na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ), treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť

súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri

aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery.

V mimoriadnom dovolaní sa v podstate uvádza, že súdy pri rozhodovaní o náhrade

mzdy riešiace ako predbežnú otázku skončenia pracovného pomeru neaplikovali správne

(rozhodnú) právnu normu tým, že mylným výkladom prejavu vôle v právnom úkone nahradili

vôľu jeho účastníkov, ktorá v rozhodnom čase neexistovala.

Z obsahu odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu i súdu

prvého stupňa súdu vyplýva, že tieto v prípade rozhodovania o náhrade mzdy vychádzali

z toho, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovanou bol ukončený dohodou k 5. aprílu

1997. Uvedené právne účinky súdy spájali s právnym úkonom – Potvrdením o dĺžke

zamestnania a o zápočte dôb zamestnania pre účely nemocenského poistenia z 2. apríla 1997

(viď č.l. 17, tiež č.l. 74 spisu).

Podľa ustanovenia a až 3 (zákon

č. ) pracovný pomer sa môže rozviazať dohodou. Ak sa zamestnávateľ

a zamestnanec dohodnú na rozviazaní pracovného pomeru, končí sa pracovný pomer

6

dojednaným dňom. Dohodu o rozviazaní pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec

uzavierajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody rozviazania pracovného pomeru,

ak to zamestnanec požaduje. Jedno vyhotovenie dohody o rozviazaní pracovného pomeru

vydá zamestnávateľ zamestnancovi.

Podľa ustanovenia až 3 () právny

úkon (pracovná zmluva, výpoveď, dohoda o náhrade škody a pod.) je prejav vôle smerujúci

k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takým

prejavom spájajú. Prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať

výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník

prejaviť. Pre písomné právne úkony tých, ktorí nemôžu písať alebo čítať, treba úradnú

zápisnicu alebo zápisnicu opatrenú potvrdením dvoch súčasne prítomných funkcionárov

príslušného odborového orgánu o tom, že právny úkon zodpovedá prejavenej vôle. Prejav

vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá

pravidlám slušnosti a občianskeho spolužitia.

Konštantná civilná judikatúra vychádza z názoru, že záver o obsahu a teda najmä

o (ne)určitosti alebo (ne)zrozumiteľnosti právneho úkonu musí predchádzať jeho výklad

za použitia interpretačných pravidiel podľa . Jazykové

vyjadrenie právneho úkonu možno síce vykladať z hľadiska možného významu jednotlivých

použitých pojmov, z hľadiska vzájomnej nadväznosti použitých pojmov, i z hľadiska

zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu, avšak interpretácia obsahu právneho

úkonu súdom podľa nemôže nahrádzať alebo meniť

prejavenú vôľu. Použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje vždy iba k tomu, aby

obsah právneho úkonu, ktorý účastník urobil, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý

existoval v čase, kedy bol úkon robený (viď Zo súdnej praxe č. 38/2009). Ak prejavená vôľa

chýba, nemožno ju interpretáciou nahradiť. Ak ide o právny úkon v písomnej forme spravidla

určitosť obsahu prejavu vôle vyplýva z textu listiny, na ktorej je prejav vôle zaznamenaný.

Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a preto obsah právneho úkonu

je zrejmý každému (i tretím osobám).

Dohoda o skončení pracovného pomeru je dvojstranný právny úkon, ktorým

na základe zhodného prejavu vôle zamestnanca a zamestnávateľa dochádza ku skončeniu

pracovného pomeru k určitému dňu. Proces vzniku dohody o skončení pracovného pomeru

7

možno posudzovať podľa ustanovení ( a nasl.). Návrh

na uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru ako jednostranný adresovaný právny

úkon má smerovať ku skončeniu pracovného pomeru k určitému dňu. Obsah dohody

o skončení pracovného pomeru nemusí byť na tej istej listine. Môže ísť o písomný návrh

a jeho písomné prijatie. Nedodržanie písomnej formy dohody o skončení pracovného pomeru

nespôsobuje jej neplatnosť ( ). Pokiaľ prejav vôle v tomto

dvojstrannom právnom úkone (bez ohľadu na jeho formu) nie je formulovaný výslovne (ale

iným spôsobom) nesmie vzbudzovať pochybnosti o tom, čo chceli účastníci prejaviť.

Danosť vôle je základným predpokladom každého právneho správania – tvorí

podstatnú, neopomenuteľnú a ničím nenahraditeľnú (výkladom neodstrániteľnú) náležitosť

právneho úkonu. Právny úkon je prejavom vôle, s ktorým právny poriadok spája vznik,

zmenu alebo zánik práv a povinností účastníkov právneho vzťahu. Podstatu právneho úkonu

tvorí prejav vôle. Vôľa je nenahraditeľným elementom (prvkom) prejavu vôle. Prejav

je odrazom (vyjadrením) psychického vnútra človeka rozpoznateľný v objektívnej realite.

Aby sa vôľa mohla v objektívnej realite (navonok) uplatniť, musí byť vyjadrená tak, aby bola

rozpoznateľná a uplatniteľná. Pokiaľ ide o prejav vôle výslovný (vyjadrený napríklad slovom,

písmom, kresbou a pod.) spravidla ľahšie možno v ňom identifikovať uvedené rozlišovacie

znaky charakterizujúce vôľu a jej obsahovú stránku. Zložitejšia situácia nastáva, ak je prejav

vôle uskutočnený mlčky (konkludentne), v týchto prípadoch sa uplatňuje pravidlo, ktoré

dovoľuje na ňu prihliadať, len pokiaľ (vzhľadom na všetky okolnosti) sú vylúčené akékoľvek

pochybnosti o tom, že tu vôľa je a tiež i to, aká je táto vôľa (porovnaj § 35 ods. 1, 2

).

Súd prvého stupňa v podstate vychádzal z toho, že pokiaľ žalovaný podpísal

žalobkyňou mu predložené „Potvrdenie o dĺžke zamestnania a o zápočte dôb zamestnania

pre účely nemocenského poistenia“ (tlačivo, v ktorom bol uvedený dôvod skončenia

pracovného pomeru: a dĺžka zamestnania: od 1. apríla 1990

do 5. apríla 1997), týmto malo dôjsť k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru

dohodou k 5. aprílu 1997 (porovnaj stranu 6 ods. 2 až 4 odôvodnenia rozsudku súdu prvého

stupňa).

Potvrdenie o dĺžke zamestnania a o zápočte dôb zamestnania pre účely nemocenského

poistenia (ďalej tiež potvrdenie) je výslovným (písomným) jednostranným právnym úkonom

žalovaného ako zamestnávateľa, i keď v tomto prípade na ňom mala participovať i žalovaná

8

tým, že ho žalobcovi predložila už čiastočne vyplnené. Z toho právneho úkonu však je prima

facie rozpoznateľná vôľa zamestnávateľa deklarovať dĺžku pracovného pomeru a dôb

zamestnania žalobkyne ako zamestnankyne pre účely nemocenského poistenia za vymedzenú

dobu trvania pracovného pomeru (t.j. od 1. apríla 1990 do 5. apríla 1997). Pokiaľ v obsahu

tohto potvrdenia je uvedený údaj o dôvode skončenia pracovného pomeru („ZP § 46

odst. c“), nič nenasvedčuje tomu, že pracovný pomer mal skončil dohodou v zmysle § 42

ods. 1 písm. a/ v spojení s , javí sa skôr, že by

mohlo ísť o označenie dôvodu skončenia pracovného pomeru výpoveďou z tzv. organizačných

dôvodov v zmysle , konkrétny

obsah výpovede však z potvrdenia nevyplýva.

Zo zistení súdov vyplýva i to, že najmä bývalý starosta žalovanej ako účastník

právneho úkonu vo svojej výpovedi nepotvrdil obojstrannú vôľu skončiť pracovný pomer,

a to ani dohodou k 5. aprílu 1997. Danosť vôle ukončiť pracovný pomer dohodou výslovne

nevyplýva z tohto písomného právneho úkonu. Hypotetická konštrukcia konkludentne

vyjadrenej vôle ukončiť pracovný pomer dohodou k uvedenému dňu by mohla byť

považovaná za danú, len pokiaľ vzhľadom na všetky okolnosti prípadu sú vylúčené

akékoľvek pochybnosti o tom, že tu takáto vôľa bola a že jej obsahom bolo skončenie

pracovného pomeru k určitému dňu dohodou, čo však nezodpovedá najmä stanoviskám

účastníkov, ktorí mohli vôľu uvedeného obsahu prejaviť. Pokiaľ súdy nižších stupňov

za tohto stavu po vyhodnotení jednotlivých dôkazov samostatne a vo vzájomnej súvislosti,

napriek tomu dospeli k záveru o danosti vôle účastníkov skončiť pracovný pomer dohodou

(keď výslovne prejavená vôľa v písomnom obsahu právneho úkonu smerovala k potvrdeniu

dĺžky zamestnania pre účely nemocenského poistenia), nesprávne aplikovali citované

ustanovenia o výklade právnych úkonov (viď vyššie) tým, že neprípustným výkladom

sa pokúsili nahradiť chýbajúci prejav vôle (ktorý nebol v právnom úkone prejavený),

čo nemožno považovať za správne.

Samotnému úkonu označenému ako „Potvrdenie o dĺžke zamestnania a o zápočte dôb

zamestnania pre účely nemocenského poistenia“ v danom prípade nemožno pričítať právne

účinky, ktoré nastávajú pri prejavoch v ktorých účastníci vyjadrujú zhodnú vôľu skončiť

pracovný pomer k určitému dňu dohodou.

9

Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ súdy pri rozhodovaní o náhrade mzdy vychádzali

z toho, že pracovný pomer skončil dohodou k 5. aprílu 1997 v dôsledku vydania „Potvrdenia

o dĺžke zamestnania a o zápočte dôb zamestnania pre účely nemocenského poistenia“

neaplikovali na doposiaľ zistený skutkový stav správne (rozhodné) ustanovenia zákona

č. ; ich rozhodnutia preto spočívajú na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ). Generálny prokurátor Slovenskej republiky

dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa v spojení s

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ,

zrušil rozsudok súdu prvého stupňa i potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu a vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, že právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí

je záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1

).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. júna 2012

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková