Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PN-4Cpr/5/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX. XXXXXXXX XXXX, trvalo bytom D. XXXX/XX, C. E., zastúpeného splnomocnenkyňou: LEGARTUM s.r.o., Hrachová 16B, 821 05 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 47 252 332, proti žalovanému: Mesto Veľký Meder, Komárňanská 207/9, 932 01 Veľký Meder, IČO: 00 305 332, zastúpenému splnomocnenkyňou: Nagy & Nagy s.r.o., Kukučínova 8, 940 02 Nové Zámky, IČO: 53 582 268, o neplatné skončenie pracovného pomeru, náhradu mzdy a iné, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 17. júna 2024 č. k. -259, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. výroku p o t v r d z u j e a v napadnutom III. a IV. výroku ho r u š í a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. určil, že výpoveď zo dňa 31.01.2022 z pracovného pomeru, ktorá bola daná žalobcovi, je neplatná; ďalej rozhodol, že II. pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným, ktorý bol založený písomnou pracovnou zmluvou zo dňa 10.12.2018, ďalej netrvá; III. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 2.310,50 EUR mesačne za kalendárne obdobie od 25.05.2022 do skončenia pracovného pomeru spolu s úrokom z omeškania v príslušnej percentuálnej výške podľa Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia , a to za každý kalendárny mesiac omeškania žalovaného so zaplatením náhrady mzdy žalobcovi od 01.07.2022 do skončenia pracovného pomeru; IV. žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100,00 %. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. , , , , , , v znení neskorších predpisov (ďalej len „“); , , /, / a písm. d/ bod 2., , v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZP“ alebo „“); / zákona o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o výkone práce vo verejnom záujme“); , o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len „zákon o odmeňovaní zamestnancov“); v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.z.“ alebo „“) a poukazom na Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „“) sp. zn. z 3.7.2003, sp. zn. z 23.7.2004, sp. zn. z 8.9.2020, jeho uznesenie zo 4.7.2017 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. . Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou z 27.5.2022, doručenou Okresnému súdu Trnava (predtým Okresný súd Piešťany) dňa 31.5.2022, doplnenou podaním zo 17.6.2022 domáhal určenia neplatnosti

skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy. Žalobu zdôvodnil tým, že dňa 10.12.2018 uzavrel žalobca ako zamestnanec so žalovaným ako zamestnávateľom pracovnú zmluvu na dobu neurčitú na pracovnú pozíciu prednostu Mestského úradu vo Veľkom Mederi, a to na základe menovacieho dekrétu z 10.12.2018. Dňa 31.1.2022 bola žalobcovi doručená výpoveď s dvojmesačnou výpovednou dobou. Vo výpovedi žalovaný uviedol, že zamestnávateľovi (poznámka odvolacieho súdu – správne zamestnancovi) dáva výpoveď z dôvodov v zmysle / bod 2. z dôvodu, že žalovaný (správne žalobca) prestal spĺňať požiadavky podľa v súbehu s / zákona o výkone práce vo verejnom záujme a v zmysle / , t. j. z dôvodu, že žalobca nebol ochotný prejsť na inú vhodnú prácu, ktorá bola žalobcovi ponúknutá. Žalovaný vo výpovedi uviedol, že je naplnený výpovedný dôvod, nakoľko bol žalobca odvolaný na základe odvolania zo 14.12.2020 z funkcie prednostu a teda prestal spĺňať požiadavky v zmysle . Za zmätočné považuje skutočnosť, že žalovaný odôvodňuje výpoveď žalobcu vo výpovedi s poukazom na / zákona o výkone práce vo verejnom záujme, v zmysle ktorého zamestnancom podľa tohto zákona sa môže stať fyzická osoba, ktorá bola zvolená alebo vymenovaná, ak tento zákon alebo osobitný predpis voľbu alebo vymenovanie ustanovuje ako predpoklad vykonávania práce vo verejnom záujme. Naopak v odvolaní zo 14.12.2020 žalovaný poukazuje na / zákona o výkone práce vo verejnom záujme, v zmysle ktorého zamestnancom podľa tohto zákona sa môže stať fyzická osoba, ktorá je bezúhonná. Na základe uvedeného považuje žalobca výpovedný dôvod za sporný, nakoľko je preukázateľné, že žalovaný výpoveď žalobcu vo výpovedi opiera o iný skutkový a právny stav, ktorý nekorešponduje so skutočným stavom a ani právnym stavom uvedeným v odvolaní. Z dikcie ust. vyplýva, že na to aby bola výpoveď platná musia byť dodržané všetky podmienky upravené v , t. j. výpoveď musí byť písomná, doručená druhému účastníkovi a vo výpovedi zamestnávateľa musí byť skutkovo vymedzený dôvod skončenia (t. j. dôvod výpovede je potrebné opísať, výpovedný dôvod nemožno dodatočne meniť). V zmysle uvedeného vyplýva, že ak vo výpovedi nie je jasne a zrozumiteľne skutkovo vymedzený dôvod skončenia pracovného pomeru, výpoveď je neplatným právnym úkonom. Žalovaný vo výpovedi ďalej poukazuje na / . Žalovaný vo výpovedi uvádza, že dňa 16.12.2020 vykonal so žalovaným (správne so žalobcom) rozhovor, na ktorom primátor pán F. G. uviedol, že má záujem naďalej žalobcu zamestnávať a údajne žalobcovi ponúkol zaradenie na pracovnú pozíciu referent - špecialista stratégie rozvoja mesta, plánovania a investovania, pričom žalobca (podľa tvrdenia žalovaného) s ponukou nesúhlasil. Žalobca uvedené tvrdenia o údajnej ponukovej povinnosti popiera, nakoľko žalovaný žalobcovi predmetnú pracovnú ponuku neponúkol a z tohto dôvodu žalobca ani ponuku nemohol prijať. V danej súvislosti poukazuje na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej zamestnávateľ musí vedieť preukázať to, že zamestnancovi ponúkol inú pre zamestnanca vhodnú prácu a zamestnanec túto prácu neprijal. Z uvedeného vyplýva, že dôkazné bremeno preukázania splnenia ponukovej povinnosti nesie výlučne zamestnávateľ, v tomto prípade žalovaný, ktorý existenciu ponukovej povinnosti opiera výlučne o svoje tvrdenia. Z daného dôvodu považuje ponukovú povinnosť žalovaného za nesplnenú a výpoveď za neplatný právny úkon. Na základe uvedeného má za to, že výpoveď je neplatným právnym úkonom, nakoľko a) výpovedný dôvod skončenia pracovného pomeru uvedený vo výpovedi (prihliadnuc na odvolanie žalobcu) je nejasný a vo výpovedi nesprávne skutkovo vymedzený, b) ponuková povinnosť v zmysle / nebola žalovaným splnená. Žalobca pre doplnenie uviedol, že po odvolaní žalobcu z funkcie prednostu (dňa 14.12.2020) až do skončenia výpovednej doby, t. j. cca rok a 4 mesiace vykonával žalobca i napriek odvolaniu pre žalovaného prácu s náplňou práce zodpovedajúcou pozícii prednostu (okrem podpisovania dokumentácie). Žalobca zaslal žalovanému oznámenie v zmysle , na základe ktorého žalovanému oznámil, že trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával, nakoľko má za to, že výpoveď je neplatná (oznámenie bolo doručené žalovanému dňa 25.5.2022). Žalovaný na uvedené reagoval vyjadrením k oznámeniu zo dňa 26.5.2022, na základe ktorého žalobcovi oznámil, že neakceptuje oznámenie žalobcu a trvá na skončení pracovného pomeru. Z uvedeného dôvodu bol žalobca nútený iniciovať túto žalobu o určenie neplatnosti pracovného pomeru a náhradu mzdy. Žiadal, aby súd vydal nasledovný rozsudok: I. Skončenie pracovného pomeru žalobcu u žalovaného výpoveďou žalovaného zo dňa 31.1.2022 je neplatné; II. Pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá; III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume 2 310,50 eur mesačne odo dňa 25.5.2022 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z požadovanej sumy do času, keď žalobca umožní žalovanému pokračovať v práci (poznámka odvolacieho súdu – v znení doplnenia žaloby zo 17.6.2022 správne: keď žalovaný umožní žalobcovi pokračovať v práci). IV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania. Žalobca k žalobe priložil pracovnú zmluvu z 10.12.2018, menovací dekrét z 10.12.2018, výpoveď z 31.1.2018, odvolanie zo 14.12.2020, oznámenie z 24.5.2022, vyjadrenie žalovaného z 26.5.2022,

oznámenie o plate z 8.1.2020, výplatné pásky 1-3/2022, odoslanie oznámenia žalobcu, potvrdenie o odoslaní oznámenia 25.5.2022, doručenka o prijatí oznámenia z 25.5.2022. Žalovaný sa k žalobe žalobcu vyjadril tak, že so žalobným nárokom nesúhlasí, uplatnený nárok žalobcu (t. j. o neplatnosť skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného ako aj náhrady mzdy) v celom rozsahu neuznáva a žalobu považuje za nedôvodnú. Je nesporné, že žalobca uzavrel so žalovaným pracovnú zmluvu na pracovnú pozíciu - prednosta mestského úradu žalovaného, a to na základe menovacieho dekrétu z 10.12.2018. Rovnako je nesporné, že pracovný pomer žalobcu trval u žalovaného od 10.12.2018 do 31.3.2022, že žalobca bol odvolaný z funkcie prednostu mestského úradu žalovaného na základe rozhodnutia žalovaného zo 14.12.2020 ku dňu 15.12.2020. Je nesporné, že žalobcovi dňa 31.1.2022 bola doručená výpoveď podľa / bod 2 a / , pričom nakoľko žalobca odmietol podpísať jej prevzatie, bola mu táto doručená pred svedkami. Je rovnako nesporné, že žalobca doručil žalovanému dňa 25.5.2022 oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní a tiež, že žalovaný listom zo dňa 26.5.2022 oznámil právnemu zástupcovi žalobcu, že trvá na skončení pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 31.1.2022. Žalobca odôvodnil žalobu (v časti o neplatnosť skončenia pracovného pomeru) (i) nejasnosťou výpovedného dôvodu, nakoľko podľa neho vo výpovedi absentuje skutkovo vymedzený dôvod skončenia, t. j. nie je jasne a zrozumiteľne skutkovo vymedzený dôvod skončenia pracovného pomeru a (ii) nesplnením ponukovej povinnosti žalovaným, nakoľko podľa neho, žalovaný neponúkol žalobcovi predmetnú pracovnú ponuku, a preto ju ani žalobca nemohol prijať. K nejasnosti výpovedného dôvodu uviedol, že tvrdenie žalobcu je nie len nepravdivé, ale priamo ním predloženými dôkazmi popreté, resp. v určitej časti zamlčujúce úplné a pravdivé opísanie skutkových okolností. Žalovaný vo výpovedi uviedol, že dôvod výpovede spočíva v odvolaní žalobcu z funkcie prednostu mestského úradu žalovaného, t. j. ide o výpoveď podľa / bod 2 , pričom žalovaný vyslovene poukázal, že žalobca po odvolaní z funkcie prednostu mestského úradu žalovaného prestal spĺňať požiadavky na výkon práce podľa pracovnej zmluvy dané právnymi predpismi. Žalovaný vyslovene vo výpovedi uviedol, že prednostu mestského úradu žalovaného vymenúva a odvoláva primátor, pričom žalobca bol vymenovaný do funkcie prednostu mestského úradu žalovaného odo dňa 10.12.2018 a bol odvolaný z funkcie prednostu mestského úradu žalovaného ku dňu 15.12.2020. Žalobca síce poukazuje na rozpor v samotnom znení odvolacieho dekrétu žalobcu, ktorý predložil k žalobe, ktorý vznikol chybou v písaní v časti odvolacieho dekrétu o spĺňaní predpokladov na výkon práce vo verejnom záujme. Ide však o chybu, ktorá nemôže mať žiaden vplyv na samotný odvolací dekrét, keďže (i) išlo o chybu bez akejkoľvek relevancie k platnosti/neplatnosti výpovede. Strany sporu sa spravovali podľa odvolacieho dekrétu od daného dňa, t. j. žalobca nekonal ako prednosta mestského úradu (t.j. žalobca nepravdivo tvrdil, že vykonával prácu prednostu, nakoľko neriadil zamestnancov, nepodpisoval rozhodnutia v právomoci prednostu mestského úradu, nekonal ako prednosta mestského úradu, atď.) a ani žalobca nenapadol platnosť/neplatnosť tohto odvolacieho dekrétu. Navyše (ii) išlo len o chybu v písaní na odvolacom dekréte, ktorú žalovaný hneď v deň vydania odvolacieho dekrétu opravil a rovnako doručil žalobcovi (ten túto skutočnosť však pochopiteľne zamlčiava). Právne predpisy viažu platnosť výpovede na nezameniteľnosť výpovedného dôvodu uvedeného vo výpovedi a nie na prípadnú chybu v odvolacom dekréte, preto má za to, že žalovaný jednoznačne, jasne a určito vymedzil výpovedný dôvod pracovného pomeru žalobcu vo výpovedi a preto výpoveď daná žalobcovi nemôže byť neplatná, resp. nemôže trpieť vadou nejasnosti výpovedného dôvodu. K nesplneniu ponukovej povinnosti uviedol, že aj toto tvrdenie žalobcu je rovnako nepravdivé, keďže žalovaný prostredníctvom svojho primátora mu nie len dňa 16.12.2020, ale aj následne a to aj pred svedkami opakovane ponúkal voľné pracovné miesto u žalovaného, pričom žalobca toto pracovné miesto neprijal, t. j. túto ponuku odmietol. Uvedené vyplýva aj zo skutočnosti, že napriek tomu, že k odvolaniu žalobcu z funkcie prednostu mestského úradu žalovaného došlo už 15.12.2020, žalobca vykonával pre žalovaného prácu ďalší rok a to práve z dôvodu záujmu žalovaného o jeho prácu (avšak na inej pracovnej pozícii ako prednosta mestského úradu). Žalobca však odmietol akceptovať žalovaným ponúknutú pracovnú pozíciu, čím žalovaný musel pristúpiť k ukončeniu pracovného pomeru. Uvedené skutočnosti žalovaný priamo podchytil aj do výpovede pracovného pomeru, pričom do oznámenia zamestnanca v zmysle žalobca žiadnym spôsobom nepopieral túto ponuku od žalovaného, preto je žalovaný zásadne prekvapený zo správania žalobcu a z jeho nepravdivých tvrdení. Na základe uvedenej skúsenosti s nepravdivými tvrdeniami zo strany žalobcu, týmto žalovaný (napriek tomu, že to žalobca nenamietol) predkladá súdu aj súhlasné stanovisko zástupcov zamestnancov k udeleniu výpovede žalobcovi, o ktoré prerokovanie žalovaný pred udelením výpovede požiadal a ktoré obdržal od zástupcov zamestnancov pred udelením výpovede žalobcovi. K uplatnenému nároku na náhradu mzdy uviedol, že tento nárok môže žalobcovi ako zamestnancovi vzniknúť výlučne za kumulatívneho splnenia dvoch podmienok a to, ak mu dal zamestnávateľ neplatnú výpoveď a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom,

aby ho ďalej zamestnával. Uvedené teda vyžaduje nie len oznámiť žalovanému ako zamestnávateľovi, aby ho ďalej zamestnával, ale najmä by musel súd rozhodnúť o neplatnom daní výpovede, ktorá skutočnosť podľa jeho názoru nenastala. Z uvedeného dôvodu sa len krátko vyjadroval k finančným nárokom žalobcu, ktorých uplatnenie považuje rovnako za sporné, nakoľko žalobca vykonával prácu u žalovaného podľa o výkone práce vo verejnom záujme, pričom odmeňovanie zamestnancov vykonávajúcich prácu vo verejnom záujme nie je predmetom dohody, ale je určené právnymi predpismi, konkrétne podľa o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Z uvedeného dôvodu musí rozporovať platnosť žalobcom predloženého platového výmeru (oznámenia o plate z 8.1.2020 platného od 1.1.2020), ktoré preukázateľne stratilo platnosť odvolaním žalobcu z funkcie prednostu mestského úradu žalovaného, pričom poukazuje napríklad na platový výmer žalovaného z 26.1.2021 platný od 1.1.2021, podľa ktorého bol žalobca zaradený do 4. platovej triedy a 8. platového stupňa. Vzhľadom na dovolenkové obdobie u žalovaného ako aj organizovanie rôznych folklórnych a iných spoločenských a športových podujatí, nevie žalovaný potvrdiť, či uvedený platový výmer je posledným výmerom žalobcu, ktorú skutočnosť však po dohľadaní príslušnými zamestnancami predloží súdu, prípadne doplní ďalšie skutočnosti potrebné pre toto konanie. Bez ohľadu na uvedené je zrejmé, že žalobcovi (aj v prípade úspechu) nemôže patriť uplatnená náhrada mzdy ako si ju uplatnil v žalobe. Žalobca si uplatnil k nej prislúchajúci nárok na úroky z omeškania bez opory v právnych predpisoch. V je zakotvená subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej časti O.z. vo vzťahu k prvej časti , pričom ale úroky z omeškania nie sú upravené vo všeobecnej časti O.z., keďže sú upravené v jeho ôsmej časti. Napriek povahe náhrady mzdy ako sankcie a satisfakcie ako ju pozná právna teória ako aj súdna prax, je priznanie úrokov z omeškania k náhrade mzdy (napriek tomu ako bežné môže byť) bez právneho základu, nakoľko absentuje v pracovnoprávnych predpisoch, preto aplikácia občiansko- právnej úpravy by mala byť možná len výlučne podľa . Z vyššie uvedeného vyplýva, že k náhrade mzdy by nemala byť priznaná povinnosť platiť aj úroky z omeškania, keďže úroky z omeškania nie sú upravené vo všeobecnej časti O.z. Uvedenú nesprávnosť priznávať k náhrade mzdy aj úroky z omeškania potvrdil v rozhodnutí aj Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. . Na základe uvedeného žalovaný navrhol súdu, aby po nariadenom pojednávaní a vykonaní dokazovania žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a zároveň navrhol výsluch zamestnanca žalovaného (A. H. H.), priložil stanovisko zástupcov zamestnancov žalovaného a oznámenie o plate zo dňa 26.1.2021 platné od 1.1.2021. Žalobca v replike zo dňa 7.9.2022 uviedol, že žalobca má za to, že jeden z dôvodov neplatnosti výpovede predstavuje nesplnenie ponukovej povinnosti v zmysle / zo strany žalovaného ako zamestnávateľa. Vzhľadom na skutočnosť, že ponuková povinnosť predstavuje hmotnoprávnu podmienku platnosti výpovede, jej absencia v danom prípade, podľa názoru žalobcu, spôsobila, že výpoveď je neplatným právnym úkonom. Žalovaný v súvislosti s ponukovou povinnosťou vo vyjadrení uviedol: „K nesplneniu ponukovej povinnosti si dovoľujeme uviesť, že aj toto tvrdenie je rovnako nepravdivé, keďže žalovaný prostredníctvom svojho primátora mu nie len dňa 16.12.2020, ale aj následne a to aj pred svedkami ponúkal voľné pracovné miesto u žalovaného, pričom žalobca toto pracovné miesto neprijal, t. j túto ponuku odmietol.“ V prvom rade má žalobca za to, že slovné spojenie „nie len“ je zavádzajúce a účelové, nakoľko sám žalovaný vo výpovedi priamo uvádza, že keďže žalobca na ponuku zo 16.12.2020 nereagoval, bol „nútený predpokladať“, že žalobca ponuku práce neprijal. Vo výpovedi v danej súvislosti žalovaný uvádza: „Dňa 16.12.2020 som s Vami vykonal pracovný pohovor, na ktorom som deklaroval, že mám záujem naďalej Vás zamestnávať a využiť Vaše pracovné skúsenosti. Ponúkol som Vám zaradenie na pracovnú pozíciu „referent - špecialista stratégie rozvoja mesta, plánovania a investovania", KZAM: 2422001. Na moju ponuku ste však doteraz nereagoval a preto som nútený predpokladať, že ste moju ponuku odmietol.“ V zmysle ustálenej judikatúry a komentovaného znenia príslušných ustanovení je zrejmé, že ponuka inej vhodnej práce je hmotnoprávnou podmienkou výpovede zo strany zamestnávateľa, pričom jej nesplnenie spôsobuje neplatnosť výpovede. Na to, aby bola splnená ponuková povinnosť, je zamestnávateľ povinný preukázať skutočnosť, že zamestnancovi ponúkol inú, pre neho vhodnú prácu a zamestnanec danú prácu odmietol. I napriek uvedenému tvrdeniu žalovaného, že k odmietnutiu ponuky došlo údajným mlčaním žalobcu navrhuje žalovaný predvolať svedka - zamestnanca žalovaného pána A. H. H., ktorý má potvrdiť tvrdenia žalovaného v súvislosti s ponukovou povinnosťou. Uvádza, že svedok ani daný deň nebol prítomný na stretnutí medzi žalobcom a žalovaným. Zároveň má za to, že aj v prípade, ak by svedok potvrdil, že došlo k ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa, čo žalobca odmieta, svedok nemôže potvrdiť tvrdenia žalovaného, že došlo zo strany žalobcu k odmietnutiu danej ponuky, nakoľko sám žalovaný vo výpovedi jednoznačne uvádza, že žalobca na údajnú ponuku „nereagoval“. Nesplnenie ponukovej povinnosti ďalej potvrdzuje skutočnosť,

že ponuková povinnosť nie je evidovaná v osobnom spise žalobcu, nie je spomenutá v zápisnici zo stretnutia z 10.2.2021 a bola údajne vykonaná dňa 16.12.2020, pričom výpoveď bola žalobcovi daná až dňa 31.1.2022. Ako je uvedené vo výpovedi, žalovaný dal žalobcovi výpoveď z dôvodov v zmysle / bod 2. , a to, že žalovaný prestal spĺňať požiadavky podľa v súbehu s / zákona o výkone práce vo verejnom záujme. V prípade, ak by súd dospel k rozhodnutiu, že ponuková povinnosť bola zo strany zamestnávateľa splnená (čo žalobca v celkom rozsahu popiera) je potrebné zohľadniť tvrdenia žalovaného uvedené v bode 10 vyjadrenia, kde uvádza, že žalobca vykonával pre žalovaného ďalší rok (t. j. od 16.12.2020) prácu, avšak na inej pracovnej pozícií ako prednosta mestského úradu. Ak teda žalovaný tvrdí, že žalobca vykonával pre žalovaného od 16.12.2020 prácu na inej pozícií ako prednosta mestského úradu, v danom prípade tak žalobca na výkon tejto inej práce už viac nemusel spĺňať požiadavky v zmysle , a teda neboli naplnené výpovedné dôvody v zmysle / bod 2 , o ktoré opiera žalovaný výpoveď. Nie je možné totiž skončiť pracovný pomer ohľadom inej pracovnej pozície z dôvodu v zmysle , ak sa na výkon tejto inej pracovnej pozície nevyžaduje menovanie. Na základe vyššie uvedeného má za to, že výpoveď je neplatným právnym úkonom nakoľko: a) ponuková povinnosť v súvislosti s výpoveďou nebola riadne splnená, b) žalobca údajnú ponuku neodmietol, čo potvrdzuje aj tvrdenia žalovaného vo výpovedi kde sám výslovne uvádza, že žalobca na ponuku nereagoval, c) žalovaný naďalej vykonával inú prácu ako prácu prednostu mestského úradu, na ktorú nebolo potrebné menovanie a teda ani nemohol byť z takejto pozície odvolaný, d) v prípade ak by súd vyhodnotil, že žalovaný vykonával inú prácu ako prácu prednostu, nemohli tak byť naplnené výpovedné dôvody viažuce sa k pracovnému pomeru prednostu. Žalovaný v duplike zo dňa 14.10.2022 uviedol, že má za to, že vyjadrenie žalobcu neobsahuje žiadne tvrdenia, podľa ktorých by bolo možné považovať výpoveď danú žalovaným žalobcovi za neplatnú. Ďalej má za to, že žalobca rozširuje dôvody žaloby o neplatnosť výpovede, avšak po lehote stanovenej . Navyše aj bez skutočnej relevancie k prejednávanej veci vzhľadom na rozpor s ust. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len: „zákon o obecnom zriadení“). V prvom rade reaguje na tvrdenie žalobcu, ktorý označil jeho tvrdenie o opakovanom ponúknutí práce žalobcovi za zavádzajúce a účelové v snahe tvrdiť, že aj z výpovede žalovaného vyplýva, že žalobcovi bola ponúknutá práca len jedenkrát a to dňa 16.12.2020. Uvedené tvrdenie žalobcu je zavádzajúce a dokonca v rozpore so samotným znením výpovede, kde výpoveď síce obsahuje tvrdenie žalovaného, že dňa 16.12.2020 bol so žalobcom vykonaný pohovor, na ktorom mu bola ponúknutá iná vhodná práca, avšak zároveň táto veta vyslovene uvádza, že na túto ponuku žalobca „napriek viacerým mojim ústnym urgenciám o vyjadrenie sa“ nereagoval. Je zvláštne a zarážajúce, že žalobca vo svojom vyjadrení v bode 5 práve uvedenú časť tejto vety „úmyselne“ vypustil, pričom sa odvoláva na znenie, ktoré je vyslovene v rozpore s ním samotným predloženým dôkazom. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že táto iná vhodná práca bola žalobcovi ponúknutá (od zrušenia jeho pozície do dania výpovede) opakovane a niekoľkokrát, pričom žalovaný správne identifikoval prvé ponúknutie dňa 16.12.2020 ako to základné, pričom následné opakované rozhovory medzi žalobcom a žalovaným, v ktorých riešili práve túto ponuku inej vhodnej práce spomenul žalobca už len ako „urgencie“. Rovnako teda žalovaný netvrdí, že svedok - A. H. H. bol prítomný na stretnutí so žalovaným dňa 16.12.2020 (k tejto skutočnosti sa môže vyjadriť priamo len tento svedok), avšak tvrdí, že bol prítomný pri ponúknutí inej vhodnej práce, ktorá sa opakovala niekoľkokrát v období od zrušenia jeho pozície do dania výpovede (čo vyplýva aj z trvania času medzi týmito úkonmi). Je pochopiteľné, že nie všetky skutočnosti sú detailne zachytené vo výpovedi, avšak je zrejmé, že pokiaľ žalobca ako zamestnanec bol odvolaný z funkcie prednostu mestského úradu a žalovaný mal záujem na jeho zamestnávaní, avšak na inej pozícii, bolo aj v záujme žalovaného presvedčiť žalobcu, aby túto ponúknutú prácu prijal. Vzhľadom na uvedené, žalovaný dlhodobo urgoval žalobcu o prijatie tejto inej ponuky a to aj pred svedkami, pričom skutočnosť, že žalovaný túto ponuku neprijal ani po vyše roku, môže objektívne vyhodnotiť ako neprijatie tejto ponuky zo strany žalobcu. Z uvedeného dôvodu musí rozporovať tvrdenie žalobcu uvedené v jeho vyjadrení o potrebe výslovného odmietnutia ponúknutej práce, nakoľko ustanovenie / vyslovene uvádza, že „zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu,...“. Z uvedeného vyplýva, že zamestnanec nemusí výslovne odmietnuť túto ponuku, ale stačí, že nie je ochotný prejsť na inú vhodnú prácu. Túto skutočnosť už dostatočne potvrdila aj ustálená súdna prax. V opačnom prípade by sa nenaplnil účel a duch zákona a úmyslu zákonodarcu k uvedenému ustanoveniu, nakoľko samotné nevyjadrenie sa zamestnanca k ponuke práce (t. j. ani kladné ani záporné) by v takom prípade predstavovalo prekážku dania výpovede. Už z doby trvania medzi odvolaním žalobcu ako prednostu mestského úradu žalovaného a daním výpovede vyplýva, že žalobca nebol ochotný prejsť na inú vhodnú prácu. Uvedené nepriamo vyplýva aj zo stanoviska zástupcov zamestnancov, ktorí k ukončeniu pracovného pomeru žalobcu výpoveďou

nemali žiadne námietky. Žalobca tak vo svojom liste z 24.5.2022 adresovanom žalovanému ako aj vo svojej žalobe opieral svoj nárok v tomto konaní (i) o nejasnosť výpovedného dôvodu, nakoľko podľa neho vo výpovedi absentuje skutkovo vymedzený dôvod skončenia, t. j. nie je jasne a zrozumiteľne skutkovo vymedzený dôvod skončenia pracovného pomeru a (ii) o nesplnenie ponukovej povinnosti žalovaným, nakoľko podľa neho, žalovaný neponúkol žalobcovi predmetnú pracovnú ponuku a preto ju ani žalobca nemohol prijať. Podaním zo 7.9.2022, t. j. viac ako 5 mesiacov po skončení pracovného pomeru, uvádza žalobca (v bode 12 vyjadrenia) ďalší dôvod pre vznik svojho nároku a to skutočnosť, že ak teda žalobca vykonával prácu na inej pozícii ako prednosta už nemusel podľa žalobcu spĺňať požiadavky podľa , a teda neboli na výpoveď naplnené dôvody, čím by šlo o danie výpovede bez dôvodu. Napriek skutočnosti, že považuje uvedené tvrdenie za zmenu žaloby podľa , a teda o uplatnenie práva po uplynutí lehoty stanovenej , reaguje aj na túto skutočnosť, aby vysvetlil nesprávnosť právneho posúdenia ako aj nepravdivosť skutkových tvrdení žalobcom. Ako vyplýva z predložených dôkazov, žalobca vykonával u žalovaného prácu prednostu, a to na základe vymenovania do funkcie prednostu a uzavretia pracovnej zmluvy z 10.12.2018, ktorú v konaní aj predložil. Druh práce žalobcu je v pracovnej zmluve vymedzený ako „prednosta mestského úradu“. Uvedené jednoznačne preukazuje na akú pracovnú pozíciu mal žalobca uzavretú so žalovaným pracovnú zmluvu. Podľa posledná veta zákona o obecnom zriadení prednostu vymenúva a odvoláva starosta. Uvedené ustanovenie jednoznačne preukazuje podmienku vymenovania pre výkon práce prednostu, resp. možnosť postupu podľa / bod 2 v prípade odvolania zamestnanca z funkcie prednostu. Aj keď mal žalovaný záujem zamestnávať ďalej žalobcu na inej pozícii, ktorú pozíciu mu opakovane ponúkol, nedošlo medzi stranami sporu podľa k dohode o zmene pracovnej pozície (z dôvodu, že túto žalobca neprijal) a teda k prijatiu ponúknutej práce. Z uvedeného dôvodu, žalovaný nemohol už ďalej zamestnávať žalobcu na pozícii, pre ktorú prestal spĺňať požiadavky a kvôli tomu, že nedospeli k dohode o zmene pracovných podmienok, musel pristúpiť k skončeniu pracovného pomeru so žalobcom výpoveďou. Z uvedeného dôvodu neobstojí tvrdenie žalobcu, že neboli u žalobcu dané výpovedné dôvody. Práve uvedené konanie žalovaného potvrdzuje, že žalovaný ponúkol žalobcovi inú vhodnú prácu, keďže reálne mal záujem o jeho prácu, avšak neprijatie ponúknutej práce žalobcom a teda jeho neochota prejsť na inú voľnú pozíciu, ho prinútilo ukončiť jeho pracovný pomer. Vzhľadom na predchádzajúce tvrdenie žalobcu o vykonávaní práce prednostu aj po svojom odvolaní, sa žalovaný snaží zosumarizovať dôkazy o charaktere vykonávania práce žalobcom v období od odvolania z funkcie prednostu do skončenia pracovného pomeru. Nakoľko však žalobca už uvedené teraz netvrdí, tak žalovaný nateraz tieto dôkazy nepredkladá z dôvodu, že by musel prácne zabezpečiť ich preklad z maďarského do slovenského jazyka. V prípade, ak by žalobca opätovne začal tvrdiť, že aj po odvolaní vykonával teda prácu prednostu, tak je žalovaný pripravený tieto dôkazy preložiť do slovenského jazyka a predložiť súdu. Aj keď žalobca nijako nereagoval na tvrdenie žalovaného o nesprávnosti uplatnených finančných nárokov, žalovaný zistil, že k predchádzajúcemu vyjadreniu omylom nedoložil platový výmer žalobcu z 26.1.2022 s účinnosťou od 1.1.2022, ktorý dokladá k tomuto vyjadreniu. Zároveň z dôvodu opatrnosti navyše poukazuje na ust. , ktorý považuje v prípade odmeňovania zamestnancov vykonávajúcich práce vo verejnom záujme, t. j. vrátane žalobcu, o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) za lex specialis, čím sa vzťah medzi žalobcom a žalovaným vo veciach jeho mzdových nárokov spravuje zákonom o odmeňovaní. Podľa zákona o odmeňovaní sa za priemerný zárobok zamestnanca považuje jeho funkčný plat, ktorý mu bol zamestnávateľom priznaný v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie, t. j. ak bol funkčný plat žalobcu v rozhodnom čase vo výške 806 eur mesačne, považuje sa tento za jeho priemerný zárobok, resp. podľa zákona o odmeňovaní sa za priemerný čistý zárobok bude považovať funkčný plat po odpočítaní súm poistného na zdravotné poistenie, nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie, príspevku na poistenie v nezamestnanosti, príspevku na doplnkové dôchodkové poistenie a preddavku na daň z príjmov fyzických osôb vypočítaných podľa podmienok a sadzieb platných pre zamestnanca v mesiaci, za ktorý sa tento čistý funkčný plat zisťuje, čím je zrejmé, že žalobcovi nemohol vzniknúť nárok na náhradu mzdy vo výške, ako si ju uplatnil v doplnení žaloby. Na základe vyššie uvedeného navrhol súdu, aby po nariadenom pojednávaní a vykonaní dokazovania v zmysle žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými žalobcom a žalovaným, pričom si z vykonaného dokazovania ustálil nasledovný skutkový stav: Žalobca ako zamestnanec so žalovaným ako zamestnávateľom uzatvoril dňa 10.12.2018 pracovnú zmluvu na dobu neurčitú na pracovnú pozíciu - prednostu Mestského úradu vo Veľkom Mederi, a to na základe menovacieho dekrétu

z 10.12.2018. Uvedené mal súd za preukázané z predloženej pracovnej zmluvy a menovacieho dekrétu, čo napokon medzi stranami sporu nebolo sporné. Dňa 31.1.2022 bola žalobcovi doručená výpoveď s dvojmesačnou výpovednou dobou. Vo výpovedi žalovaný uviedol, že zamestnávateľovi (poznámka odvolacieho súdu – správne zamestnancovi) dáva výpoveď z dôvodov v zmysle / bod 2. z dôvodu, že žalovaný prestal spĺňať požiadavky podľa v súbehu s / zákona o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a v zmysle / , t. j. z dôvodu, že žalobca nebol ochotný prejsť na inú vhodnú prácu, ktorá bola žalobcovi ponúknutá. Uvedenú skutočnosť mal súd za preukázanú na základe predloženej písomnej výpovede, čo rovnako tak nebolo medzi stranami sporu sporné. Súd daný spor medzi žalobcom a žalovaným posúdil po právnej stránke ako pracovnoprávny spor vyplývajúci z uzavretej pracovnej zmluvy, predmetom ktorého bolo skúmanie, či výpoveď daná žalobcovi podľa / bod 2 bola v súlade so . Predmetom právneho posúdenia zo strany súdu bola výška náhrady mzdy v zmysle spolu s nárokom žalobcu na úroky z omeškania v pracovnoprávnych vzťahoch, čo má svoj základe v ust. O.z. Súčasne súd žiadosť žalovaného o určenie, aby súd rozhodol, že od zamestnávateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával, posudzoval v zmysle prvá veta . Žiadosť žalovaného, aby súd primerane znížil nárok na náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov, posudzoval v zmysle . Medzi stranami sporu bolo ďalej sporné to, či výpovedný dôvod uvedený v písomnej výpovedi je totožný so skutkovým a právnym stavom a s právnym stavom uvedeným v odvolaní, či si žalovaný splnil svoju ponukovú povinnosť v zmysle / , výška mzdy žalobcu, na základe ktorej odvodzuje svoj nárok na náhradu mzdy v prípade vyhovenia žalobe žalobcu, ako aj nárok žalobcu požadovať úroky z omeškania v pracovnoprávnych vzťahoch. Súčasne žalovaný namietal vo svojom podaní zo 14.10.2022, že zo strany žalobcu došlo jeho podaním zo 7.9.2022 k zmene žaloby. V intenciách kladených na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle vyššie citovaných nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky súd v ďalšej časti tohto odôvodnenia pristúpil k objasneniu skutkových a právnych skutočností, ktoré tvoria skutkový a právny základ rozhodnutia a mali v spore medzi žalobcom a žalovaným podstatný význam pre výrokovú časť súdneho rozhodnutia. Súd preskúmal podanie žalobcu zo 7.9.2022 a dospel k záveru, že jeho podanie nie je zmenou žaloby v zmysle alebo . Žalobca v tomto konaní neuplatňuje iné právo než to, ktoré mu vyplýva z a ktoré si uplatnil svojou žalobou na súde. Súčasne z obsahu jeho vyjadrenia nevyplýva, že by žalobca začal tvrdiť v tomto písomnom podaní také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by z hľadiska ich obsahu bolo možné považovať za ich podstatnú zmenu alebo ich doplnenie. Doplnenie podstatných skutočností tvrdených v žalobe žalobca realizoval procesným úkonom zo dňa 17.6.2022 s názvom doplnenie žaloby. Nakoľko žalobca vo svojej žalobe primárne poukazoval na to, že dôvod výpovede nie je v súlade so skutkovým a právnym stavom, súd svoju pozornosť na úvod zameral na skutočnosť, či daná výpoveď žalovaného bola skutočne plne v súlade so zisteným skutkovým a právnym stavom, resp. či medzičasom od odvolania z funkcie prednostu Mestského úradu vo Veľkom Mederi zo 14.12.2020 ku dňu udelenia výpovede podľa / zo dňa 31.1.2022 nedošlo k takej zmene skutočností, ktoré by robili písomnú výpoveď žalovaného neplatnú pre rozpor skutkového stavu a vymedzenia výpovedného dôvodu. O tejto skutočnosti boli strany sporu vopred informované v rámci predbežného právneho posúdenia na pojednávaní konanom dňa 8.4.2024, aby sa prípadné rozhodnutie nepovažovalo za prekvapivé. Citoval z nálezu sp. zn.: z 8.9.2020: „zo skutkového hodnotenia postupu a záverov všeobecných súdov chce ústavný súd obrátiť pozornosť na faktickú zmenu pracovnej zmluvy, ktorá môže byť vykonaná aj konkludentne. Práve skúmanie prípadnej zmeny druhu práce ako podstatnej náležitosti pracovnej zmluvy bude pre ďalší priebeh konania dôležité. Pri tom by všeobecné súdy nemali stratiť zo zreteľa, že umožňuje zmenu pracovnej zmluvy aj konkludentným spôsobom bez toho, aby takúto zmenu sankcionoval neplatnosťou, pokiaľ nie sú vylúčené pochybnosti o tom, že taká vôľa existuje (por. aj uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. ). Na tomto mieste ústavný súd len pripomína, že podľa je to zamestnávateľ (a nie zamestnanec), koho zaťažuje povinnosť zmenu pracovnej pozície písomne vykonať. Preto je akceptovateľné, že sťažovateľ mohol vykonávať reálne inú prácu ako tú, ktorú mal napísanú v pracovnej zmluve, bez toho, aby sám iniciatívne žiadal zmenu druhu práce. Aj z ľudského hľadiska možno (pasívne) konanie sťažovateľa chápať, keď vykonáva prácu, resp. pracovné úlohy, ktoré od zamestnávateľa dostane, a nežiada po každej vykonanej pracovnej úlohe formálnu zmenu pracovnej zmluvy.“

Z vykonaného dokazovania výsluchom strany sporu - žalobcu v zmysle jednoznačne vyplynulo, že po odvolaní z funkcie na základe odvolania prednostu Mestského úradu vo Veľkom Mederi zo 14.12.2020 žalobca ešte u žalovaného vykonával prácu. Žalobca u žalovaného ďalej vykonával závislú prácu v zmysle . Táto práca mala veľmi podobnú obsahovú náplň, ako práca prednostu Mestského úradu mesta Veľký Meder, ale nebolo s touto prácou plne totožná. Odlišnosťou napríklad bola skutočnosť, že žalobca už nemohol podpisovať za žalovaného písomné dokumenty, pretože už de iure nebol prednostom Mestského úradu mesta Veľký Meder. Túto závislú prácu vykonával žalobca až do momentu, kým mu neuplynula výpovedná doba. Z uvedeného skutkového stavu vyplýva, že žalobca po odvolaní z funkcie prednostu Mestského úradu mesta Veľký Meder zo 14.12.2020 po uplynutie výpovednej doby plynúcej z výpovede podľa / bodu 2 z 31.1.2022 ešte u žalovaného vykonával závislú prácu v rámci pracovného pomeru z 10.12.2018. Súd uvedený skutkový stav v rámci predmetu sporu medzi žalobcom a žalovaným posúdil po právnej stránke tak, že medzi žalobcom a žalovaným došlo po jeho odvolaní z funkcie prednostu Mestského úradu mesta Veľký Meder zo 14.12.2020 v zmysle k zmene pracovnej zmluvy v časti druhu práce podľa / tým, že po jeho odvolaní vykonával pre žalovaného závislú prácu, ale s inými pracovnými kompetenciami. Tým, že žalovaný, resp. žalobca tento skutkový a právny stav akceptoval, došlo medzi žalobcom a žalovaným k faktickej akceptácii zmeny pracovnej zmluvy v zmysle bez písomného vyhotovenia zmeny pracovnej zmluvy. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 8.9.2020 vyplýva, že tento právny stav medzi žalobcom a žalovaným mohol nastať aj konkludentne a skutočnosť, že žalovaný ako zamestnávateľ nevyhotovil písomnú zmenu pracovnej zmluvy a porušil tým ustanovenie , nemôže byť v neprospech zamestnanca. Skutočnosť, že došlo k zmene pracovnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, potvrdzuje aj výpoveď svedka pána H. H. na pojednávaní konanom dňa 13.5.2024, z ktorej jednoznačne vyplynulo, že: „nakoľko primátor predpokladám, že zmenil pracovnú zmluvu pánovi prednostovi, čo však urobil jednostranne“. Uvedená skutočnosť je obsahom zápisnice z pojednávania z 13.5.2024 na strane 2. Z uvedeného dôvodu súd dospel k čiastočnému záveru, že medzi žalobcom a žalovaným došlo po jeho odvolaní z funkcie prednostu Mestského úradu mesta Veľký Meder zo dňa 14.12.2020 k zmene pracovnej zmluvy podľa tým, že ďalej pre žalovaného vykonával závislú prácu s inými kompetenciami. Uvedená skutočnosť má veľmi dôležité právne následky. Právnym následkom tejto skutočnosti je, že výpoveď daná žalobcovi podľa / zo dňa 31.1.2022 je neplatná. Potom, ako bol žalobca zo svojej funkcie písomne odvolaný, vykonával pre žalovaného inú závislú prácu ako pôvodnú prácu prednostu Mestského úradu mesta Veľký Meder, na ktorú nebolo potrebné vymenovanie. Tento záver vyplýva celkom z logických dôvodov zo zisteného skutkového stavu. Keby bolo aj pri výkone závislej práce pre žalovaného na presne nešpecifikovanej pracovnej pozícii potrebné vymenovanie v zmysle , tak bez vymenovania by žalobca u zamestnávateľa túto závislú prácu nemohol vykonávať. Keďže však žalobca po jeho odvolaní z funkcie prednostu Mestského úradu mesta Veľký Meder závislú prácu pre žalovaného na presne nešpecifikovanej pracovnej pozícii bez vymenovania vykonával, súd dospel k záveru, že na presne nešpecifikovanej pracovnej pozícii nebolo potrebné vymenovanie žalobcu ako hmotnoprávny predpoklad pre vznik pracovného pomeru v zmysle . Absolútne logickým na to nadväzujúcim záverom je, že na tejto pracovnej pozícii sa nevyžadovalo ani jeho odvolanie (keďže sa nevyžadovalo jeho vymenovanie). Právnym následkom takto zisteného skutkového stavu je, že výpoveď daná žalobcovi podľa / bod 2 zo dňa 31.1.2022 je neplatná, pretože v čase jej udelenia sa na pracovnom mieste vykonávajúcom žalobcom nevyžadovalo jeho vymenovanie, resp. odvolanie. Z uvedeného dôvodu sa súd plne stotožnil s právnou argumentáciou žalobcu v jeho žalobe, že výpoveď daná žalobcovi podľa / je v rozpore so skutkovým a právnym stavom medzi žalobcom a žalovaným v čase jej udelenia. Žalovaný v rámci svojich písomných vyjadrení uviedol, že zrejmá nesprávnosť v odvolacom dekréte nemohla mať za následok neplatnosť výpovede. Nakoľko súd neposúdil predmetnú výpoveď ako neplatnú z toho dôvodu, nepovažuje za potrebné sa vyjadriť k obsahu tohto argumentu žalovaného. Súd neakceptoval argumenty žalovaného uvedené v jeho podaní zo 14.10.2022, v zmysle ktorých tým, že žalobca a žalovaný nedospeli spoločne k zmene pracovných podmienok, bol žalovaný nútený pristúpiť ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou. Súd tieto argumenty neakceptoval, pretože žalobca pre žalovaného reálne po jeho odvolaní vykonával závislú prácu a v tom čase konkludentne došlo k zmene pracovných podmienok v zmysle . Skutočnosť, že žalobca a žalovaný nedospeli spoločne k zmene pracovných podmienok v zmysle po udelení výpovede, nie je právne relevantná. Medzi žalobcom a žalovaným bol okrem vyššie uvedeného dôvodu neplatnosti výpovede z pracovného pomeru spor aj v tom, či si žalovaný ako zamestnávateľ splnil svoju ponukovú povinnosť ponúknuť v

čase udelenia výpovede žalobcovi inú vhodnú prácu v súlade s / . Kľúčovú úlohu v tomto smere mal mať aj svedok pán H. H., ktorého žalovaný navrhol ako svedka v zmysle . Z uznesenia NS SR sp. zn. z 12.9.2013 vyplýva, že: „z hľadiska povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti pri dokazovaní splnenia ponukovej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia platí, že splnenie ponukovej povinnosti musí zásadne tvrdiť a preukázať zamestnávateľ. To znamená, že zamestnávateľ musí tvrdiť a dokázať, že zamestnancovi pred daním výpovede ponúkol inú pre neho vhodnú prácu v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesta výkonu práce.“ Súd vykonal výsluch svedka pána H. H. na pojednávaní dňa 13.5.2024, pričom z jeho výsluchu vyplynulo, že: „bol som zamestnaný na meste Veľký Meder od 11.12.2018 na pozícii ako asistent prednostu. Od apríla 2024 je žalovaný jeho bývalý zamestnávateľ. Nebol osobne prítomný pri takých rozhovoroch, kde by bol prítomný pán primátor so žalobcom, kde by odzneli nejaké ponuky práce voči pánovi prednostovi/ žalobcovi. Pamätá si na jedno pracovné stretnutie, kt. inicioval žalobca a bol som tam prizvaný ako zapisovateľ, aby obe strany mali svedka, o čom sa rozprávali. Skôr žalobca, ako som sa následne dozvedel, predmetom stretnutia bolo vyjasnenie si pozícií, nakoľko primátor predpokladám, že zmenil pracovnú zmluvu pánovi prednostovi, čo však urobil jednostranne, nakoľko tá zmena nebol zo strany prednostu podpísaná a ak si dobre pamätám v tejto súvislosti mal aj znížený plat. V podstate žalobca vytýkal žalovanému, že tento akt je protiprávny. Neviem či ho požiadal aby zjednal nápravu. Ja som sa vyjadril v tom duchu na tomto stretnutí, že je to nešťastne zvolené riešenie, že to bol jednostranný akt zo strany primátora mesta.“ Z výpovede svedka pána H. H. nemal súd za preukázané, že by žalovaný ponúkol inú vhodnú prácu žalobcovi v čase udelenia výpovede z pracovného pomeru. Zamestnávateľ ako žalovaný mal takúto povinnosť ku dňu udelenia písomnej výpovede žalobcovi. Ponuková povinnosť nie je evidovaná v osobnom spise žalobcu a nie je spomenutá ani v zápisnici zo stretnutia z 10.2.2021. Ponuku inej vhodnej práce musí zamestnávateľ uskutočniť ku dňu udelenia výpovede. Dohoda o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 27.5.2021 sa nemohla týkať ponukovej povinnosti zamestnávateľa, pretože výpoveď z pracovného pomeru bola udelená až 31.1.2022. Z uvedeného dôvodu Dohoda o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 27.5.2021 sa nemohla týkať ponukovej povinnosti zamestnávateľa v zmysle /o dôvodu súd dospel k právnemu záveru, že žalovaný ako zamestnávateľ v civilnom sporovom konaní neuniesol dôkazné bremeno o tom, že ku dňu udelenia výpovede žalobcovi si žalovaný splnil svoju ponukovú povinnosť vyplývajúcu z /sledkom neunesenia dôkazného bremena o tom, že ku dňu udelenia výpovede žalobcovi si žalovaný splnil svoju ponukovú povinnosť vyplývajúcu z /veď daná žalobcovi podľa / zo dňa 31.1.2022 je neplatná. Pretože súd v rámci civilného sporového konania zistil až dva dôvody neplatnosti udelenej výpovede podľa / zo dňa 31.01.2022, pričom každý jeden právny dôvod predstavuje sám o sebe právny dôvod spôsobujúci neplatnosť danej výpovede nezávisle a samostatne od druhého zisteného dôvodu, súd žalobe žalobcu ohľadom neplatnosti výpovede vyhovel, o čom rozhodol vo výroku č. I tohto rozsudku. Nakoľko žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní a uvedené požadoval uviesť aj vo výrokovej časti súdneho rozhodnutia, súd rozhodoval o tom, či pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným aj naďalej trvá. Žalovaný využil svoje zákonné oprávnenie vyplývajúce z vo svojom podaní na pojednávaní konanom dňa 13.5.2024 požiadal súd, aby určil, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným naďalej netrvá. Svoju žiadosť odôvodnil tým, že Mestský úrad Veľký Meder funguje od 1.5.2024 bez prednostu, nie je vypísané žiadne výberové konanie na túto pracovnú pozíciu, pretože žalovaný nemá peniaze na prevádzkovanie tohto pracovného miesta. Žalovaný poukázal na spôsob prevádzkovania mestskej samosprávy, na proces organizačných zmien v rámci mestskej samosprávy. Na preukázanie svojich tvrdení doložil do spisového materiálu uznesenie Mestského zastupiteľstva vo Veľkom Mederi č. z 18.3.2024, z ktorého vyplývajú organizačné zmeny v rámci štruktúry žalovaného. Na základe Rozhodnutia zamestnávateľa ako žalovaného z 21.5.2024 došlo následne k zrušeniu pracovnej pozície prednostu mestského úradu. Uvedené rozhodnutie o organizačnej zmene je rovnako tak súčasťou spisového materiálu. Žalobca k tejto problematike uviedol, že podľa jeho právneho názoru nemožno na uvedenú situáciu v danom spore a za daných okolností uplatniť uvedenú výnimku. Táto legislatívna výnimka sa skôr aplikuje na prípady porušenia pracovnej disciplíny zo strany zamestnanca, nie v prípade organizačných zmien. Súd prvej inštancie uviedol, že neustanovuje dôvody, pre ktoré nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Tieto dôvody nie sú stanovené ani demonštratívne v . Jednotlivé dôvody, pre ktoré nemožno od

zamestnávateľa požadovať, aby ďalej nemohol zamestnávať zamestnanca, možno nájsť v judikatúre najvyšších súdnych autorít. Medzi takého dôvody patrí napríklad závažné porušenie pracovnej disciplíny v podobe krádeží na pracovisku alebo porušovania bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo síce z dôvodu menej závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorá sa však často opakuje, resp. z dôvodov uvedených v / bod 1. . Organizačná zmena zamestnávateľa nebola dokonca uvedená ani v odborných publikáciách (bližšie pozri napríklad: ŠVEC, J., TOMAN, J., a kol.: . Zákon o kolektívnom vyjednávaní. 2. doplnené a prepracované vydanie. I. zväzok. Bratislava: Wolters Kluwer s.r.o., 2023, ISBN: 978-80-571-0584-8.). Z uvedeného dôvodu súd zvážil vyjadrenia žalobcu a vyjadrenia žalovaného a po dôkladnom zvážení okolností tohto sporu medzi žalobcom a žalovaným dospel k právnemu záveru, že v tomto konkrétnom prípade sú naplnené dôvody pre aplikáciu a z uvedeného dôvodu žiadosti žalovaného ako zamestnávateľovi vyhovel. V tejto časti odôvodnenia sa súd ďalej zameral na objasnenie dôvodov, ktoré ho viedli k záveru, že v tomto konkrétnom prípade bolo možné žalovanému vyhovieť. Ako prvé uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným došlo konkludentným spôsobom k akceptácii nového bližšie nešpecifikovaného pracovného miesta s bližšie nešpecifikovanou mzdou. V dôsledku takejto faktickej zmeny pracovnej zmluvy v zmysle súd mal zo spisového materiálu preukázané, že medzi stranami sporu je okrem výšky mzdy sporná aj pracovná pozícia, ktorá vlastne ku dňu vyhlásenia rozsudku ani nebola objasnená v štruktúre zamestnávateľa. To znamená, že medzi stranami sporu boli sporné dve podstatné náležitosti pracovnej zmluvy v zmysle / druh práce a jeho stručná charakteristika a v zmysle / mzdové podmienky, ktoré súhrnne tvoria podstatné esenciálne náležitosti pracovnej zmluvy. Strany sporu si v tejto súvislosti musia uvedomiť najmä to, že súd výrokom určujúcim trvanie pracovného pomeru neurčuje, že zamestnanec má právo vykonávať prácu za pôvodných mzdových podmienok a rovnaký druh práce, ktorý vlastne po zmene pracovnej zmluvy ani nebol súdu ani stranám sporu stopercentne známy. Súd takýmto výrokom len určuje, že pracovný pomer medzi zamestnancom a zamestnávateľom trvá. V situácii, kedy nie je medzi stranami sporu sporné, aká bola dohodnutá mzda a aká bola pracovná náplň zamestnanca, je to v podstate jasné, že zamestnanec pokračuje na pôvodnej pracovnej pozícií s pôvodnými pracovnými a mzdovými podmienkami. V situácií vo veci samej, že v čase vyhlásenia rozsudku už pôvodné pracovné miesto prednostu Mestského úradu mesta Veľký Meder neexistovalo, posledné pracovné miesto žalobcu v štruktúre zamestnávateľa vôbec nie je presne zadefinované, strany sporu majú medzi spor ohľadne poslednej výšky mzdy žalobcu v dôsledku plurality platobných dekrétov a oznámení o výške funkčných platov, to vôbec nie je jasné. Skutočnosť, že súd vo výroku č. III uviedol sumu náhrady mzdy, ktorú je žalovaný povinný žalobcovi vyplatiť, automaticky bez ďalšieho neznamená, že pracovný pomer žalobcu a žalovaného by trval za takých istých mzdových podmienok. Výrok súdu sa vzťahuje na náhradu mzdy, nie na mzdu v prípade trvania pracovného pomeru. Jedná sa o dve nezávislé právne skutočnosti. Súd poukázal napríklad na ust. je jasne zadefinované právo zamestnanca na tzv. tú istú stoličku za tých istých podmienok pri návrate z materskej alebo rodičovskej dovolenke. Pri nárokoch z neplatného skončenia pracovného pomeru v zmysle a nasl. takéto ustanovenie nikde nie je upravené. Je to práve z toho dôvodu, že posledné pôvodné pracovné miesto môže zamestnávateľ medzičasom zrušiť, prípadne sa zlúčiť s iným pracovným miestom a zamestnanec a zamestnávateľ musia pristúpiť k dohode o zmene pracovnej zmeny v zmysle . V situácií, keď sú medzi stranami sporné dve podstatné náležitosti z pracovnej zmluvy v zmysle / že medzi stranami sporu nastal stav právnej neistoty. V situácii, kedy by súd rozhodol, že pracovný pomer aj naďalej trvá, strany sporu by nemali inú možnosť, ako na základe súdneho rozhodnutia ďalej medzi sebou rokovať, na akej pracovnej pozícii by žalobcu žalovaný ďalej zamestnal, keďže pôvodné pracovné miesto prednostu Mestského úradu Veľký Meder je z organizačných dôvodov zrušené a súčasne pracovné miesto po zmene pracovnej zmluvy v zmysle nebolo z pohľadu názvu ustálené a neboli ustálené ani jeho mzdové podmienky. Pri takejto situácii by sa mohlo kľudne stať, že strany sporu by medzi sebou k vzájomnej dohode nedospeli, čím by nastal ešte väčší stav právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ako keby súd rozhodol, že v danom spore za daných zistených skutkových a právnych okolností by pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným naďalej netrval. Z uvedeného dôvodu sa súd po dôkladnom zvážení všetkých vyššie uvedených skutočností rozhodol pre aplikáciu ust. a rozhodol vo výroku č. II tohto rozsudku, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným ďalej netrvá. Čo sa ďalej týka výšky nároku na náhradu mzdy, žalovaný poukázal na to, že žalobca do konania predložil platobný dekrét s tarifným platom vo výške 2.310,50 eur, pričom žalovaný do konania predložil platobný dekrét s oznámením o plate z 26.1.2021, ktorý považuje za aktuálny a z ktorého vyplýva, že

funkčný plat žalobcu bol vo výške 806 eur. Žalobcom určený tarifný plat nezodpovedá ani jeho výplatným páskam, kde je uvedený plat 1.060,00 eur. Žalobca svoj nárok týkajúci sa výšky náhrady mzdy bližšie zadefinoval vo svojom vyjadrení zo 17.6.2022, pričom pri jeho výpočte vychádzal z pravdepodobného priemerného zárobku. Súčasne vo svojich vyjadreniach poukázal na to, že oznámenie je datované na 26.1.2021 s účinnosťou 1.1.2021, nie ako nesprávne uvádza žalovaný (26.1.2022 s účinnosťou od 1.1.2022), žalobcovi nebolo dané oznámenie o plate z 26.1.2021 nikdy doručené, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že na predloženom oznámení nie je v kolónke „prevzal“ (vľavo dole) podpis žalobcu, pričom v predchádzajúcich oznámeniach podpis žalobcu figuruje. V oznámení z 26.1.2021 je žalobca zaradený do 4. platovej triedy, pričom v zmysle § 5 ods. 4 zákona o odmeňovaní zamestnancov: „ak zamestnanec má vykonávať pracovné činnosti remeselné, manuálne alebo manipulačné s prevahou fyzickej práce, zaradí ho zamestnávateľ do niektorej z platových tried 1 až 4.“ Žalobca však nikdy pre žalovaného nevykonával činnosti „remeselné, manuálne alebo manipulačné s prevahou fyzickej práce“. Oznámenie z 26.1.2021 netvorí súčasť osobného spisu žalobcu. Posledným oznámením v osobnom spise žalobcu je oznámenie z 8.1.2020 s funkčným platom 2.310,50 eur. Oznámenie tvorí súčasť spisu, nakoľko na základe daného oznámenia si žalobca uplatňuje nárok. Žalobcovi bolo doručené oznámenie o vysporiadaní záväzkov z 22.4.2021, z ktorého jednoznačne vyplýva, že k danému dňu má žalovaný voči žalobcovi záväzky v sume 6.018 eur, ktoré boli žalobcovi doplatené, t. j. reálny plat nepredstavoval 806 eur ako účelovo uvádza žalovaný, nakoľko v samotnom oznámení žalovaný akceptuje nárok žalobcu na plat v zmysle posledného oznámenia o plate z 8.1.2020. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k právnemu záveru, že pri stanovení výšky náhrady mzdy bude vychádzať zo sumy 2.310,50 eur. Je tomu tak preto, že z nálezu sp. zn.: z 8.9.2020 vyplýva, že v zmysle je to zamestnávateľ (a nie zamestnanec) koho zaťažuje povinnosť zmenu pracovnej pozície písomne vykonať spolu s príslušnou zmluvnou dokumentáciou, týkajúcou sa aj výšky platu. Akýkoľvek stav právnej neistoty nemôže ísť v dôsledku porušenia zákonnej povinnosti uvedenej v v dôsledku ochrannej funkcie pracovného práva na vrub zamestnanca. Pokiaľ sa žalovaný ako zamestnávateľ domáhal výpočtu náhrady mzdy na základe oznámenia o plate z 26.1.2021, kde bol funkčný plat žalobcu vo výške 806 eur, musel tieto tvrdenia náležite preukázať. Súd tvrdenia žalovaného neakceptoval a priklonil sa k právnemu názoru žalobcu, pretože jeho argumenty týkajúce sa tejto časti sporu boli silnejšie a podstatným spôsobom vylučovali právnu argumentáciu žalovaného. Je tomu tak preto, že oznámenie o výške platu uvádzané žalovaným je datované na 26.1.2021 s účinnosťou 1.1.2021, nie ako nesprávne uvádza žalovaný 26.1.2022 s účinnosťou od 1.1.2022. Súčasne toto oznámenie o plate z 26.1.2021 nebolo žalobcom podpísané a nebolo mu nikdy doručené. Toto oznámenie o plate z 26.1.2021 nebolo súčasťou osobného spisu žalobcu. Naopak súčasťou osobného spisu žalobcu bolo oznámenie o plate vo výške 2.310,50 eur, od ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok čo sa týka výšky náhrady mzdy. V oznámení z 26.1.2021 je žalobca zaradený do 4. platovej triedy, pričom žalobca nikdy nevykonával činnosti remeselné, manuálne alebo manipulačné s prevahou fyzickej práce. Uvedené vyplýva aj z výsluchu žalobcu, na ktorom súdu uviedol, že vykonával prácu totožnú s pôvodnou prácou, ale nepodpisoval už dokumenty. Z uvedeného dôvodu súd vychádzal pri stanovení výšky nároku na náhradu mzdy vo výške 2.350 eur mesačne. V prípade, ak súd rozhodne v zmysle , že pracovný pomer ďalej netrvá, v tomto prípade sa pracovný pomer končí dňom právoplatnosti rozhodnutia súdu. O skončení pracovného pomeru nemožno rozhodnúť spätne, napríklad ku dňu účinnosti výpovede (presnú citáciu bližšie pozri: ŠVEC, J., TOMAN, J., a kol.: . Zákon o kolektívnom vyjednávaní. 2. doplnené a prepracované vydanie. I. zväzok. Bratislava: Wolters Kluwer s.r.o., 2023, str. 814, ISBN: 978-80-571-0584-8.). Z uvedeného dôvodu vyplýva, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným sa skončí dňom nadobudnutia právoplatnosti výroku č. II tohto rozsudku, nárok na náhradu mzdy žalobcovi mohol vzniknúť len do skončenia pracovného pomeru. Keďže nárok na náhradu mzdy vzniká žalobcovi odo dňa, kedy žalobca oznámil žalovanému ako zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, súd v rámci výroku č. III. tohto rozsudku stanovil začiatok nároku na náhradu mzdy žalobcovi od 25.5.2022. Keďže súd vo výroku č. II tohto rozsudku určil, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným ďalej netrvá a skončenie pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným je naviazané na moment právoplatnosti výroku č. II tohto rozsudku, súd v rámci výroku č. III. tohto rozsudku stanovil koniec nároku na náhradu mzdy žalobcovi do momentu skončenia pracovného pomeru, t. j. nadobudnutia právoplatnosti výroku č. II tohto rozsudku. Žalovaný požiadal súd s poukazom na , aby súd nárok žalobcu zaplatiť náhradu mzdy prevyšujúcu 12 mesiacov žalobcovi nepriznal. Svoju žiadosť odôvodnil tým, že je v nepriaznivej finančnej situácii. Žalobca mal počas rozhodného obdobia príjem, pričom je jediným spoločníkom a štatutárom obchodných spoločností Quality Logistic, s.r.o., IČO: 36 241 482, so sídlom Mliečany 49, 929 01

Dunajská Streda, s tržbami za rok 2023 132.365 eur a CGN INNOVATION s.r.o., IČO: 36 533 777, so sídlom Nám. Priateľstva 2172/32, 929 01 Dunajská Streda s tržbami za rok 2023 vo výške 36.672 eur. Žalobca teda nie je odkázaný na náhradu mzdy prevyšujúcu 12 mesiacov, pričom žalovaný bol z dôvodu dosiahnutia vyrovnaného rozpočtu nútený pristúpiť k zrušeniu pracovných miest. Žalobca vo svojich písomných vyjadreniach uviedol, že nesúhlasí s aplikáciou , pretože dôvody uvádzané žalovaným nie sú právne relevantné. Súd po vyjadrení strán sporu dospel k právnemu záveru, že pre aplikáciu ust. nebol naplnený zákonný dôvod. Žalovaný náležite súdu nepreukázal, prečo by mal súd vo výrokovej časti svojho rozsudku nepriznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania (poznámka odvolacieho súdu - správne mzdy). Žalovaný poukázal na to, že žalobca je spoločník a konateľ vo vyššie uvedených obchodných spoločnostiach, netvrdil však ani súdu následne nepreukázal, že by z titulu svojich funkcií štatutárneho orgánu mal dostávať nejakú odmenu. Z tržieb týchto dvoch obchodných spoločností nemožno automaticky dovodiť právny záver, že sa jedná o zisk týchto obchodných spoločností a že tento zisk patrí žalobcovi ako fyzickej osobe z titulu postavenia spoločníka alebo konateľa obchodnej spoločnosti. Z uvedeného dôvodu súd argumenty žalovaného pri jeho žiadosti o aplikáciu ust. vyhodnotil ako právne nedôvodné. Čo sa týka úrokov z omeškania v pracovnoprávnych vzťahoch, žalobca poukázal na nález sp. zn. zo 4.7.2017. Žalovaný vo svojich vyjadreniach poukázal na to, že keďže úroky z omeškania sú ako občianskoprávny inštitút upravené v a keďže sa v zmysle na subsidiárne vzťahujú len všeobecné ustanovenia , ich aplikácia na pracovnoprávne vzťahy je vylúčená. Z uznesenie sp. zn. zo 4.7.2017 vyplýva, že: „zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi, je povinný platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa a nariadenia vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia v znení neskorších predpisov; ustanovenie nemožno vykladať tak, že by tomuto záveru bránilo. Zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy.“ Vo vzťahu k problematike úrokov z omeškania v pracovnoprávnych vzťahoch si bol súd vedomý všetkých právnych problémov aktuálnej právnej úpravy s tým spojených. Na jednej strane stojí odborná a vedecká spisba v podobe rôznych vedeckých publikácií od významným profesorov a docentov z oblasti pracovného práva, ktorí v zásade jednotne hovoria vo svojich publikáciách, že úroky z omeškania nie je možné priznať práve z toho dôvodu, o ktorý sa opiera žalovaný. Na druhej strane je prítomná rozhodovacia činnosť najvyšších súdnych autorít v podobe vyššie citovaného nálezu sp. zn. zo 4.7.2017, na ktorý poukázal žalobca, že úroky z omeškania v pracovnoprávnych vzťahoch možno priznať. Súd sa pri rozhodnutí o tom, či prizná alebo neprizná žalobcovi spolu s náhradou mzdy aj zákonný úrok z omeškania, riadil článkom 2 ods. 2 , podľa ktorého má strana sporu, t. j. žalobca právo, aby bol jeho spor rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít. Súd je v tomto prípade toho názoru, že nepriznaním úroku z omeškania v prípade prítomnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky v tejto otázke by došlo k porušeniu práva žalobcu na rozhodnutie sporu v súlade s ustálenou rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít v zmysle článku 2 ods. 2 . Z uvedeného dôvodu súd žalobcovi zákonný úrok z omeškania priznal. Súd pre strany sporu uviedol, že vo výrokovej časti rozsudku použil zvolenú opisnú formuláciu úroku z omeškania práve z toho dôvodu, že pokiaľ by v čase od vyhlásenia rozsudku do nadobudnutia právoplatnosti výroku č. II tohto rozsudku došlo k zákonnej zmene úrokovej sadzby úroku z omeškania, táto zmena by nebola zachytená vo výrokovej časti jeho rozsudku. Pokiaľ si žalobca uplatnil zákonný úrok z omeškania v rôznej výške za každý jeden kalendárny mesiac, je takéto vyčíslenie právne v poriadku, avšak súd z dôvodu vhodnosti použil formuláciu, aby pokrývala viaceré právne situácie. Takto použitá formulácia úrokov z omeškania je dostatočne jasná a určitá. V záverečnej časti sa súd zameral na rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. , l z rozhodnutia NS SR sp. zn. z 11.10.2012: „v prípade, ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, považuje sa pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania každá z týchto vecí za samostatnú. V takom prípade treba samostatne posúdiť mieru úspechu a neúspechu účastníkov, ďalej zvážiť, či neúspech nebol len v nepatrnej časti alebo či rozhodnutie o výške

plnenia nezáviselo od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to samostatne vo vzťahu ku každej z týchto vecí. Uvedené konania o čiastkových nárokoch majú totiž spoločné iba to, že sa o nich rozhoduje v jednom konaní.“ Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania sa súd v zásade rozhodoval medzi tým, či žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalovanému a neúspech žalobcu v rámci výroku č. II vyhodnotí ako neúspech v nepatrnej časti, alebo výrok č. II tohto rozsudku vyhodnotí v neprospech žalobcu so zníženou mierou hrubého úspechu žalobcu približne 66,66%, čo by v konečnom dôsledku znamenalo čistý úspech žalobcu voči žalovanému približne 33,33%. Súd rozhodovanie samostatnými výrokmi o nároku na náhradu trov konania nezvažoval, pretože sa jedná o výroky majúce jeden skutkový a v zásade aj právny základ vyplývajúci z nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru podľa a nasl. . Súd sa po dôkladnom zvážení osobitosti celého civilného sporového konania priklonil k záveru, že bolo by za danej situácie extrémne nespravodlivé, aby žalobca ako zamestnanec nemal priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalovanému. Súd dospel k uvedenému záveru z nasledovných dôvodov. Súd uplatňovanie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany žalobcu počas celého civilného sporového konania vyhodnotil ako správne, majúce za následok úspešné uplatňovanie jeho práva na súde. V priebehu súdneho sporu krátko pred vyhlásením samotného rozsudku došlo k zmene skutkových okolností, ktoré žalobca nemohol v žiadnom prípade predpokladať v čase začatia súdneho sporu a v žiadnom prípade ovplyvniť. Došlo totiž k zrušeniu pracovného miesta prednostu Mestského úradu Veľký Meder na základe organizačných zmien, v dôsledku čoho žalovaný požiadal súd v súlade s , aby rozhodol, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným ďalej netrvá. Táto skutočnosť je absolútne nezávislá od uplatnenia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany žalobcu. Samotný žalovaný súdu preukázal skutočnosti, že došlo ku skutočnej organizačnej zmene z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie v meste Veľký Meder, a to formou Rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene z 21.5.2024, ktoré do konania žalovaný doložil až dňa 22.5.2024. Až v tomto momente sa žiadosťou žalovaného začal súd relevantne zaoberať, pretože dovtedy nebola ničím preukázaná, resp. bola neodôvodnená. V tomto prípade pred všeobecným súdom stála právna otázka či v prípade, keď žalovaný ako zamestnávateľ krátko pred vyhlásením rozsudku doloží konajúcemu súdu Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene, že pôvodné pracovné miesto sa zrušuje a požiada súd, aby uplatnil ustanovenie a určil, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným ďalej netrvá a súd jeho žiadosti vo výroku rozsudku vyhovie, aký to bude mať priamy vplyv na výrok súdu o trovách konania ?“ Súd prvej inštancie uviedol, že podľa jeho právneho názoru je potrebné v každom jednom prípade skúmať okolnosti, za ktorých došlo k určeniu, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným ďalej netrvá. Iná situácia napríklad bude, keď táto skutočnosť nastane v priebehu civilného procesu a žalobca by sa rozhodol zobrať žalobu v tejto časti späť, iná situácia bude, keď ku skončeniu pracovného pomeru dôjde na základe závažného porušovania pracovnej disciplíny zamestnancom alebo v dôsledku iných ďalších skutočností. Každý jeden prípad je potrebné v nadväznosti na väzbu o trovách konania posudzovať samostatne. V opačnom prípade by sme mohli dospieť k právnemu záveru ad absurdum, že zamestnávateľovi ako žalovanému v spore o neplatné skončenie pracovného pomeru a o nároku na náhradu mzdy by po zvážení procesnej situácie v spore prijať pred posledným pojednávaním rozhodnutie o organizačnej zmene a zrušiť pôvodné pracovné miesto s tým, že ak súd jeho návrhu vyhovie, že automaticky dosiahne vo veci hrubý úspech v spore približne 33 %. Ďalej súd poukázal na charakter žaloby o neplatné skončenie pracovného pomeru v zmysle a nasl. . Vo väčšine prípadov sa jedná o žalobu o neplatné skončenie pracovného pomeru a o náhradu mzdy. Tak tomu bolo aj v tomto prípade. Výrok súdu o tom, či pracovný pomer ďalej trvá, nie je pri žalobe o neplatné skončenie pracovného pomeru obligatórny a závisí od toho, či zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, resp. že uvedenú skutočnosť aj následne požaduje súdom určiť v rámci svojho žalobného návrhu. Po zvážení všetkých vyššie uvedených skutkových okolností daného prípadu súd dospel k záveru, že žalobca nemohol ovplyvniť ani predpokladať skutočnosť, že žalovaný pristúpi k zrušeniu pracovného miesta prednostu Mestského úradu mesta Veľký Meder, resp. iných miest krátko pred vyhlásením rozsudku, počas celého civilného sporového konania predkladal súdu správne prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany a v tomto prípade by bolo extrémne nespravodlivé, aby súd jeho neúspech neposúdil len ako nepatrný neúspech v spore. Z uvedeného dôvodu súd priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd v tejto súvislosti na úplný záver stranám sporu pripomenul, že v dôsledku výroku č. II tohto rozsudku došlo dokonca „de facto“, nie „de iure“ k nepriamemu čiastočnému vyhoveniu žiadosti žalovaného, aby súd nárok na náhradu mzdy žalobcovi nepriznal v časti presahujúcej 12 mesiacov práve tým, že súd určil, že pracovný

pomer ďalej netrvá. Z uvedeného dôvodu súd po zohľadnení nárokov žalobcu a nárokov žalovaného je toho názoru, že tento rozsudok je spravodlivý pre žalobcu ako aj žalovanému, pretože v rozumnej miere reflektuje na oprávnené záujmy žalobcu a oprávnené záujmy žalovaného v tomto konaní. Súd žalobcovi vyhovel v tom, že skončenie pracovného pomeru je neplatné a tým, že mu priznal nárok na náhradu mzdy v stanovenej výške spolu s úrokmi z omeškania ako aj s náhradou trov konania v rozsahu 100 %. Súd žalovanému vyhovel tým, že určil, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným naďalej netrvá, čím de facto došlo k nepriamemu čiastočnému vyhoveniu jeho žiadosti, aby súd nárok na náhradu mzdy žalobcovi nepriznal v časti presahujúcej 12 mesiacov. Prostredníctvom výroku č. II došlo k nastoleniu stavu právnej istoty medzi žalobcom a žalovaným tým, že pracovný pomer s bližšie neurčenou náplňou práce a sporným odmeňovaním končí, pričom stranám sporu po skončení konania nič nebráni v tom, aby začali nové rokovania ohľadom uzatvorenia pracovného pomeru s vopred jasnými náležitosťami pracovnej zmluvy, pokiaľ prejavia o to záujem. Z uvedeného dôvodu podľa názoru súdu uvedený rozsudok vyjadruje spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi žalobcom a žalovaným v danom spore.

2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho I., III. a IV. výroku podal včas odvolanie žalovaný, s návrhom na jeho zmenu v napadnutej časti zamietnutím žaloby, alternatívne na jeho zrušenie v napadnutej časti a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil si trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%. Uviedol odvolacie dôvody podľa /e rozsudok v napadnutej časti je arbitrárny a jeho odôvodnenie nepresvedčivé, nakoľko vykonaným dokazovaním bola preukázaná nedôvodnosť žaloby. V prípade určenia neplatnosti výpovede (výrok I. rozsudku), súd prvej inštancie aplikoval ust. , nakoľko z vykonaného dokazovania mal preukázané, že po odvolaní žalobcu z funkcie prednostu Mestského úradu mesta Veľký Meder zo 14.12.2020, medzi žalobcom a žalovaným došlo v zmysle ku konkludentnej zmene pracovnej zmluvy v časti druhu práce podľa /ZP tým, že po jeho odvolaní vykonával pre žalovaného závislú prácu, ale s inými pracovnými kompetenciami (bod 25 odôvodnenia). K akej zmene druhu práce malo dôjsť však konajúci súd žiadnym spôsobom neurčil, resp. počas dokazovania žiadna zmena druhu práce preukázaná nebola. Žalovaný v tomto smere poukazuje na výsluch účastníka konania – žalobcu z 8.4.2024 (strana 6 zápisnice), v rámci ktorého: Na otázku právneho zástupcu žalobcu: „Od daného dňa ste vykonávali alebo nevykonávali nejakú inú pracovnú pozíciu pre žalovaného?”, odpovedal žalobca nasledovne: „Vykonával som prácu podľa pracovnej zmluvy.” Na doplňujúcu otázku súdu: „Na akej pracovnej pozícii ste pôsobili po odvolaní? Čo bolo náplňou tejto práce?”, odpovedal žalobca nasledovne: „Vykonával som rovnakú pracovnú náplň ako prednosta, ale zmluvy som nepodpisoval.” Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že sám žalobca vo svojej výpovedi nevyvrátiteľne potvrdil, že nedošlo k zmene pracovnej zmluvy, nakoľko vykonával prácu naďalej podľa pracovnej zmluvy s rovnakou pracovnou náplňou ako prednosta. Súd prvej inštancie však pri hodnotení dôkazov neprihliadol na výpoveď žalobcu, avšak prihliadol na svedeckú výpoveď svedka H. H., ktorý „predpokladal”, že primátor zmenil pracovnú zmluvu. Citovaná výpoveď svedka: „nakoľko primátor predpokladám, že zmenil pracovnú zmluvu pánovi prednostovi, čo však urobil jednostranne“ (bod 26. odôvodnenia), je vytrhnutá z kontextu, nakoľko svedok sa vyjadroval k stretnutiu z 10.2.2021, ktoré sa uskutočnilo na mestskom úrade medzi stranami sporu za účasti pána H. (svedka). O tejto skutočnosti svedčí zápisnica z uvedeného stretnutia, ktorá je súčasťou súdneho spisu. Na tomto stretnutí bola žalobcovi ponúknutá nová pracovná pozícia, a to prostredníctvom predpripravenej pracovnej zmluvy, ktorú však žalobca odmietol podpísať. Týmto však došlo k splneniu tzv. ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa, keď preukázateľne bola žalobcovi ponúknutá iná vhodná pracovná pozícia. Za týmto účelom bola vypracovaná pracovná zmluva, na ktorú svedok poukazoval a predpokladal, že ju vypracoval primátor mesta. Okrem uvedenej ponuky na stretnutí dňa 10.2.2021 bola žalobcovi viackrát ponúkaná zo strany primátora iná vhodná práca, avšak bezvýsledne. Túto skutočnosť žalovaný uviedol priamo v znení písomnej výpovede, ktorá bola žalobcovi doručená. Túto skutočnosť potvrdil aj svedok H. H., ktorý v súvislosti s tzv. ponukovou povinnosťou vypovedal, že si myslí, že žalobcovi bola ponúknutá iná pracovná pozícia, nakoľko mu to primátor viackrát povedal. Toto vyjadrenie však súd prvej inštancie vyhodnotil ako domnienku a tým pádom nedošlo k jej zaprotokolovaniu, avšak na zvukovom zázname z pojednávania z 13.5.2024 by táto časť výpovede mala byť zaznamenaná. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na skutočnosť, že domnienku svedka, v zmysle ktorej predpokladal vypracovanie zmeny pracovnej zmluvy súd prvej inštancie akceptoval, zaprotokoloval a založil na nej svoje skutkové závery. Žalovaný má za to, že týmto konaním súd porušil zásadu rovnosti strán sporu, t. j. došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a

nesprávne vec právne posúdil. Sám žalobca totiž potvrdil, že k zmene pracovnej zmluvy nedošlo a vykonával tú istú pracovnú náplň, resp. zo strany žalovaného bola splnená aj tzv. ponuková povinnosť. Tým pádom výpoveď daná žalobcovi podľa / zo dňa 31.1.2022 je platná. Z uvedeného vyplýva, že žalobcovi nevznikol ani nárok na zaplatenie náhrady mzdy. Čo sa týka súdnom určenej výšky náhrady mzdy vo výške 2.310,50 eur mesačne žalovaný počas konania namietal uvedenú výšku funkčného platu. Žalovaný má za to, že žalobca účelovo poukazuje na neaktuálne a neplatné oznámenie o plate vo výške 2.310,50 eur. Žalovaný počas konania predložil oznámenie o plate zo dňa 26.1.2021, ktoré považuje za aktuálne a z ktorého vyplýva, že funkčný plat žalobcu predstavoval sumu 806 eur. Uvedené oznámenie je v súlade s ust. , nakoľko citované ust. platnosť oznámenie neviaže na jeho podpísania zamestnancom. Žalobcom určený tarifný plat vo výške 2.310,50 eur ďalej nezodpovedá ani tarifnému platu uvádzanému na výplatných páskach, ktoré žalobca a žalovaný v rámci konania predložili. Na týchto je totiž uvedený ako tarifný plat 1.060 eur. Na túto skutočnosť však súd prvej inštancie neprihliadol. Okrem uvedeného žalovaný má za to, že pri uplatnení nároku na náhradu mzdy, tá má byť určená a vyčíslená ako čistá (netto) mzda. Pričom z podania žalobcu je zrejmé, že si uplatňuje hrubý príjem. Žalovaný namieta takýto účelový a zároveň zavádzajúci spôsob vyčíslenia náhrady mzdy. Žalobca teda do dnešného dňa za účelom stanovenia náhrady mzdy riadne nevyčíslil svoj priemerný zárobok v súlade s ust. , avšak účelovo aplikoval inštitút pravdepodobného zárobku, pričom mu nič nebránilo v tom, aby svoj priemerný zárobok vypočítal. V rámci konania bolo ďalej výplatnými páskami preukázané, že tarifný plat žalobcu v rozhodnom období predstavoval 1.060 eur mesačne, t. j. jeho priemerný ani pravdepodobný zárobok za rozhodné obdobie sa nemôže rovnať sume 2.310,50 eur. Žalovaný počas konania uplatnil svoje právo vyplývajúce z ust. , a požiadal súd, aby nárok žalobcu zaplatiť náhradu mzdy prevyšujúcu 12 mesiacov žalobcovi nepriznal, jeho uplatnenie zdôvodnil tým, že žalobca je podľa jeho vlastných slov odborným garantom pre viaceré spoločnosti, z ktorej činnosti má, a počas rozhodného obdobia mal príjem. Ďalej žalobca je jediným spoločníkom a štatutárnym orgánom nasledovných obchodných spoločností: Quality Logistic, s.r.o., so sídlom: Mliečany 49, Dunajská Streda 929 01, IČO: 36 241 482, pričom tržby spoločnosti za rok 2023 predstavujú: 132.365 eur, CGC INNOVATION s.r.o., so sídlom: Nám. priateľstva 2172/32, Dunajská Streda 929 01, IČO: 36 533 777, pričom tržby spoločnosti za rok 2023 predstavujú: 36.672 eur, spolu 169.037 eur. Súd prvej inštancie vyhodnotil argumentáciu žalovaného spolu s predloženými dôkazmi tak, že z tržieb týchto dvoch obchodných spoločností nemožno automaticky dovodiť právny záver, že sa jedná o zisk týchto obchodných spoločností, a že tento zisk patrí žalobcovi ako fyzickej osobe z titulu postavenia spoločníka alebo konateľa obchodnej spoločnosti. Z uvedeného dôvodu súd argumenty žalovaného pri jeho žiadosti o aplikáciu ustanovenia vyhodnotil ako právne nedôvodné. (bod 58. odôvodnenia) Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že z predložených listinných dôkazov (výpisy z finstatu) je okrem výšky tržieb zrejmé aj to, že spoločnosť Quality Logistic, s.r.o. hospodárila v roku 2023 so ziskom 4.839 eur a spoločnosť CGC INNOVATION s.r.o. so ziskom 25.494 eur, t. j. spolu: 30.333 eur. Žalovaný citoval a a poukázal na skutočnosť, že v prípade uvedených obchodných spoločností je jediným spoločníkom a konateľom týchto spoločností žalobca, teda žalobca mohol disponovať s celým ziskom spoločností vo výške 30.333 eur. Tento zisk mohol žalobca ako konateľ navrhnúť rozdeliť spoločníkovi a ako jediný spoločník mohol takéto uznesenie schváliť. Ak tak neučinil, tak pravdepodobne nebol odkázaný na zisk zo svojich spoločností. V oboch prípadoch má žalovaný za to, že táto skutočnosť preukazuje dôvodnosť a oprávnenosť aplikácie ust. , nakoľko žalobca mal k dispozícii zisk vo výške 30.333 eur, pričom bolo jeho slobodným a výlučným rozhodnutím, ako s ním naloží. Žalovaný podporne uviedol, že v prípade žalovaného sa jedná o miestnu samosprávu – mesto, t. j. nie je podnikateľským subjektom, ktorý by svojich zamestnancov vyplácal z podnikateľského zisku. Žalovaný je v tomto aspekte špeciálnym zamestnávateľom, ktorý hospodári s verejnými financiami, pričom gro jeho príjmu je tvorené z daní a poplatkov obyvateľov mesta. S prihliadnutím na túto skutočnosť je priam neetické a v rozpore s dobrými mravmi, aby žalovaný z daní a poplatkov obyvateľov mesta uhrádzal náhradu mzdy (prevyšujúcu obdobie 12 mesiacov) žalobcovi – podnikateľovi, ktorý preukázateľne na túto kompenzáciu odkázaný nie je. Nakoľko uvedené má vplyv aj na rozhodnutie o trovách konania, odvolanie žalovaného smeruje aj proti výroku č. IV. rozsudku.

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril tak, že navrhol rozsudok v napadnutej časti z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť a uplatnil si nárok na náhradu trov odvolacieho konania. S obsahom odvolania a odvolacími dôvodmi sa nestotožnil, nakoľko má za to, že súd sa v súlade s príslušnými ustanoveniami správne vysporiadal so skutkovým a právnym stavom a vyčerpávajúco odôvodnil v rozsudku svoje právne závery, jasne a výstižne vysvetlil (na 26 stranách) ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a

právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil. Zároveň súd rozsiahlo uviedol aké úvahy ho viedli k jednotlivým, aj čiastkovým právnym záverom. Tvrdenie žalovaného v odvolaní nie je pravdivé, nakoľko svedok H. H. na pojednávaní uviedol, že: „K predmetu sporu viem povedať toľko, že pán primátor odvolal prednostu/žalobcu z tejto pozície. Neviem už k akému dátumu to bolo, nejak v decembri, rok neviem, bolo covidové obdobie. Ja osobne som nebol prítomný pri takých rozhovoroch, kde by bol prítomný pán primátor so žalobcom, kde by odzneli nejaké ponuky práce voči pánovi prednostovi/žalobcovi... Pamätám si na 1 prac. stretnutie kt. inicioval žalobca a bol som tam prizvaný ako zapisovateľ, aby obe strany mali svedka o čom sa rozprávali. Skôr žalobca, ako som sa následne dozvedel, predmetom stretnutia bolo vyjasnenie si pozícií, nakoľko primátor predpokladám, že zmenil pracovnú zmluvu pánovi prednostovi, čo však urobil jednostranne, nakoľko tá zmena nebol zo str. prednostu podpísaná a ak si dobre pamätám“. Tvrdenie žalovaného v odvolaní je tak zavádzajúce, nakoľko súd v rozsudku vyhodnocoval, všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom v rozsudku iba poukázal na výpoveď svedka, ktorá je len jedným z množstva dôkazov. Zároveň uvedené znenie výpovede svedka uvádza, aj súd v rozsudku (bod 32). Poukázal na skutočnosť, že v zmysle ustálenej judikatúry, všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Súd teda nie je povinný sa v rozhodnutí venovať každej vyslovenej vete svedkov, či účastníkov konania, nakoľko súd posudzuje jednotlivé dôkazy v ich vzájomných súvislostiach. Ohľadom splnenia ponukovej povinnosti, na jej splnenie je zamestnávateľ povinný preukázať nielen skutočnosť, že zamestnancovi ponúkol inú, pre neho vhodnú prácu, ale že aj zamestnanec danú prácu odmietol. Zo skutkového stavu je jednoznačné, že žalovaný priamo vo výpovedi uviedol, že bol nútený predpokladať, že žalobca ponuku práce odmietol. Splnenie ponukovej ponuky vníma žalobca iba jedným z dôvodov neplatnosti, nakoľko druhým dôvodom je či došlo medzi žalobcom a žalovaným k faktickej akceptácii zmeny pracovnej zmluvy v zmysle (bez písomného vyhotovenia zmeny pracovnej zmluvy). Až po zodpovedaní uvedenej otázky bolo možné pomenovať právny následok takejto zmeny, t. j. či je výpoveď daná žalobcovi podľa / z 31.1.2022 neplatná. Nemožno sa stotožniť s vyjadrením žalovaného, keď v odvolaní uvádza, že a) žalobca potvrdil splnenie ponukovej povinnosti, b) aj z výpovede žalobcu jednoznačne vyplýva, že nedošlo k zmene pracovnej zmluvy, nakoľko žalobca potvrdil, že vykonával prácu naďalej podľa pracovnej zmluvy s rovnakou pracovnou náplňou ako prednosta. Ohľadom výroku podľa písm. a) žalobca od počiatku konania uviedol, že ponuková povinnosť pri výpovedi žalobcovi daná nebola. S uvedenou otázkou sa súd v rozsudku vysporiadal v bode 33, kde zohľadnil všetky predložené dôkazy. Ohľadom výroku podľa písm. b) dal žalobca do pozornosti, že v zmysle zamestnávateľa zaťažuje povinnosť zmenu pracovnej pozície vykonať písomne. Z daného dôvodu je akceptovateľné, že žalobca mohol vykonávať reálne inú prácu ako tú, ktorú mal napísanú v pracovnej zmluve, bez toho, aby sám iniciatívne žiadal o zmenu druhu práce. Aj z ľudského hľadiska možno (pasívne) konanie žalobcu chápať, keď vykonáva prácu, resp. pracovné úlohy, ktoré od zamestnávateľa dostal, a nežiadal formálnu zmenu pracovnej zmluvy. Žalovaný poukazuje na výpoveď žalobcu kde žalobca uviedol, že vykonával rovnakú pracovnú náplň práce. Uvedené však neznamená, že nedošlo k zmene pracovnej zmluvy. Súd sa s uvedenou otázkou správne vysporiadal a dospel tak na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam. Súd vychádza zo správneho právneho posúdenia veci keď v rozsudku uvádza, že je potrebné posúdiť či medzičasom od odvolania z funkcie prednostu Mestského úradu vo Veľkom Mederi zo 14.12.2020 (odovzdanú 16.12.2020) ku dňu udelenia výpovede podľa / z 31.1.2022 nedošlo k takej zmene skutočností, ktoré by robili písomnú výpoveď žalovaného neplatnú pre rozpor skutkového stavu a vymedzenia výpovedného dôvodu. Pre prehľadnosť na časovej osi uviedol ako boli vykonávané jednotlivé úkony zo strany žalovaného, pričom jednoznačne vyplýva, že od odvolania žalobcu z funkcie prednostu (vyznačené ružovou) tento naďalej vykonával prácu pre žalobcu, avšak už nie na pozícii prednostu. Považuje za právne irelevantné, že súd v rozsudku nepomenoval presnú pracovnú pozíciu ako namieta žalovaný. Časová os: uzatvorenie pracovnej zmluvy na pozíciu prednostu 10.12.2018, menovací dekrét na pozíciu prednostu 10.12.2018, odvolanie z funkcie prednostu, t. j. žalobca prestal spĺňať požiadavky v zmysle 14.12.2020, odovzdané odvolanie žalobcovi, údajne ponúknutá práca žalobcovi 16.12.2020, žalobcovi bola doručená výpoveď z dôvodu, že prestal spĺňať podmienky podľa dňa 31.1.2022, koniec výpovednej doby 31.3.2022, žalobca zaslal žalovanému oznámenie , na základe ktorého oznámil, že trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával 24.5.2022.

Ako žalobca v konaní uvádzal, oznámenie o plate zo dňa 26.1.2021 nikdy nebolo žalobcovi doručené, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že na predloženom oznámení nie je v kolónke „prevzal“ (vľavo dole) podpis žalobcu, pričom v predchádzajúcich oznámeniach podpis žalobcu figuruje. Oznámenie zo dňa 26.1.2021 zároveň netvorí súčasť osobného spisu žalobcu, pričom posledným oznámením v osobnom spise žalobcu je oznámenie zo dňa 8.1.2020 s funkčným platom 2.310,50 eur. Súd sa v rozsudku zároveň správne vysporiadal aj s otázkou uplatňovanej výšky nároku, nakoľko vo viacerých bodoch odôvodnenia poukazuje na predložené dôkazy s poukazom na príslušné právne ustanovenia, či ustálenú judikatúru. Skutočnosť, či je žalobca spoločníkom aj v iných spoločnostiach považuje žalobca za právne irelevantnú. Na základe uvedeného má za to, že súd sa precízne zodpovedal všetky nastolené otázky.

4. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu uviedol, že žalobca v rámci svojej argumentácie v podstate len sumarizoval odôvodnenie súdu a neuviedol žiadne nové skutočnosti, resp. argumenty. Žalovaný naďalej považuje žalobu za nedôvodnú, a v plnom rozsahu sa pridržiava svojej doterajšej argumentácie a svojho odvolania. Žalobca vlastnými slovami počas pojednávania potvrdil skutočnosť, že k zmene pracovnej náplne (pracovnej zmluvy) nedošlo, keď v rámci jeho výsluchu uviedol, že po odvolaní z funkcie naďalej vykonával prácu podľa pracovnej zmluvy a vykonával rovnakú pracovnú náplň ako prednosta. Žalobca uvedené tvrdenie vo svojom vyjadrení nepoprel. Čo sa týka tzv. ponukovej povinnosti, žalovaný poukazuje na vykonané dokazovanie a svedeckú výpoveď pána H., ktorým bolo preukázané, že k splneniu tejto podmienky došlo. Tým pádom výpoveď daná žalobcovi podľa / z 31.1.2022 je platná. Žalovaný naďalej namieta súdom určenú výšku náhrady mzdy, čo do dôvodu a výšky. V prvom rade má žalovaný za to, že sa jedná o neexistujúci nárok, nakoľko výpoveď daná žalobcovi je platná. Žalobca sa v tejto súvislosti vyjadril len k rozporu medzi výškami funkčného platu, ktoré prezentovali strany sporu počas konania. V tejto súvislosti žalovaný má naďalej za to, že ním predložené oznámenie z 26.1.2021 je aktuálne a relevantné. Uvedené oznámenie je v súlade s ust. , nakoľko citované ustanovenie platnosť oznámenia neviaže na jeho podpísanie zamestnancom. Funkčný plat žalobcu predstavoval sumu 806 eur. Žalobca sa však nevyjadril k ďalším námietkam žalovaného v súvislosti s určením výšky náhrady mzdy, a to:

- rozdiel medzi tarifným platom a mzdou uvedenou na výplatných páskach. Žalobcom určený tarifný plat vo výške 2.310,50 eur nezodpovedá tarifnému platu uvádzanému na výplatných páskach, ktoré žalobca a žalovaný v rámci konania predložili. Na týchto je totiž uvedená ako tarifný plat suma 1.060 eur. Na túto skutočnosť však súd prvej inštancie neprihliadol.

- nesprávne vyčíslenie nároku spôsobujúce bezdôvodné obohatenie na strane žalobcu. Pri uplatnení nároku na náhradu mzdy, tá má byť určená a vyčíslená ako čistá (netto) mzda. Ak totiž zamestnávateľ zúčtoval náhradu mzdy, ktorá je predmetom dane a nie je od dane oslobodená, v období trvania pracovnoprávneho vzťahu, je takto poskytnuté plnenie vymeriavacím základom zamestnanca v rozhodujúcom období kalendárneho mesiaca, v ktorom bola náhrada mzdy zúčtovaná, a zamestnanec a zamestnávateľ sú povinní z nej platiť poistné na jednotlivé druhy sociálneho poistenia s prihliadnutím na maximálny mesačný vymeriavací základ. Z uvedeného vyplýva, že ak by žalovaný na základe rozhodnutia súdu zaplatil žalobcovi náhradu mzdy “v hrubom”, takto určená suma by bola vymeriavacím základom, s čím by došlo na strane žalobcu k bezdôvodnému obohateniu.

- vyčíslenie nároku v rozpore s ust. žalobca do dnešného dňa za účelom stanovenia náhrady mzdy riadne nevyčíslil svoj priemerný zárobok v súlade s ust. , avšak účelovo aplikoval inštitút pravdepodobného zárobku, pričom mu nič nebránilo v tom, aby svoj priemerný zárobok vypočítal.

- uplatnenie práva v zmysle ust. . Žalovaný počas konania poukázal na skutočnosť, že v rozhodnom období žalobca mal k dispozícii zisk vo výške 30.333 eur, z podnikateľskej činnosti obchodných spoločností, v ktorých je jediným spoločníkom a konateľom. Uvedená skutočnosť bola preukázaná aj listinnými dôkazmi.

5. Ďalšie podania strán už neboli v odvolacom konaní doručené.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (/ rozhodnutie v napadnutej časti (I., III. a IV. výrok) v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie ( ), postupom bez nariadenia

odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. výroku je vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť a v napadnutých výrokoch III. a IV. je tu dôvod pre jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bol rozsudok súdu prvej inštancie iba v jeho I., III. a IV. výroku, keďže II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie nebol odvolaním napadnutý.

8. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho I. výroku a prislúchajúce odôvodnenie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle . Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu vo vzťahu k I. výroku jeho rozsudku (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. ), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní ( veta druhá ) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa ( in fine) nasledovné:

9. Odvolateľ dôvodil, že rozsudok v napadnutej časti je arbitrárny a jeho odôvodnenie nepresvedčivé, nakoľko vykonaným dokazovaním bola preukázaná nedôvodnosť žaloby. Namietal, že vo vzťahu k určeniu neplatnosti výpovede (výrok I. rozsudku), súd prvej inštancie aplikoval ust. , nakoľko z vykonaného dokazovania mal preukázané, že po odvolaní žalobcu z funkcie prednostu Mestského úradu mesta Veľký Meder zo 14.12.2020, medzi žalobcom a žalovaným došlo v zmysle ku konkludentnej zmene pracovnej zmluvy v časti druhu práce podľa / tým, že po jeho odvolaní vykonával pre žalovaného závislú prácu, ale s inými pracovnými kompetenciami. K akej zmene druhu práce malo dôjsť však konajúci súd žiadnym spôsobom neurčil, resp. počas dokazovania žiadna zmena druhu práce preukázaná nebola. Odvolateľ poukázal na výsluch žalobcu z 8.4.2024, v rámci ktorého na otázku právneho zástupcu žalobcu: „Od daného dňa ste vykonávali alebo nevykonávali nejakú inú pracovnú pozíciu pre žalovaného?”, odpovedal žalobca: „Vykonával som prácu podľa pracovnej zmluvy.” Na doplňujúcu otázku súdu: „Na akej pracovnej pozícii ste pôsobili po odvolaní? Čo bolo náplňou tejto práce?”, odpovedal žalobca: „Vykonával som rovnakú pracovnú náplň ako prednosta, ale zmluvy som nepodpisoval.” Z uvedeného podľa odvolateľa jednoznačne vyplýva, že sám žalobca vo svojej výpovedi nevyvrátiteľne potvrdil, že nedošlo k zmene pracovnej zmluvy, nakoľko vykonával prácu naďalej podľa pracovnej zmluvy s rovnakou pracovnou náplňou ako prednosta. Súd prvej inštancie však pri hodnotení dôkazov neprihliadol na výpoveď žalobcu, avšak prihliadol na svedeckú výpoveď svedka H. H., ktorý „predpokladal”, že primátor zmenil pracovnú zmluvu. Citovaná výpoveď svedka: „nakoľko primátor predpokladám, že zmenil pracovnú zmluvu pánovi prednostovi, čo však urobil jednostranne“, je vytrhnutá z kontextu, nakoľko svedok sa vyjadroval k stretnutiu z 10.2.2021, ktoré sa uskutočnilo na mestskom úrade medzi stranami sporu za účasti pána H., o čom svedčí zápisnica z uvedeného stretnutia, ktorá je súčasťou súdneho spisu. Na tomto stretnutí bola žalobcovi ponúknutá nová pracovná pozícia, a to prostredníctvom predpripravenej pracovnej zmluvy, ktorú však žalobca odmietol podpísať, čim však došlo k splneniu tzv. ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa, keď preukázateľne bola žalobcovi ponúknutá iná vhodná pracovná pozícia. Za týmto účelom bola vypracovaná pracovná zmluva, na ktorú svedok poukazoval a predpokladal, že ju vypracoval primátor mesta. Okrem uvedenej ponuky na stretnutí dňa 10.2.2021 bola žalobcovi viackrát ponúkaná zo strany primátora iná vhodná práca, avšak bezvýsledne, ktorú skutočnosť žalovaný uviedol priamo v znení písomnej výpovede, ktorá bola žalobcovi doručená, a ktorú potvrdil aj svedok H. H., ktorý v súvislosti s tzv. ponukovou povinnosťou vypovedal, že si myslí, že žalobcovi bola ponúknutá iná pracovná pozícia, nakoľko mu to primátor

viackrát povedal, ktoré vyjadrenie však súd prvej inštancie vyhodnotil ako domnienku a tým pádom nedošlo k jej zaprotokolovaniu, avšak na zvukovom zázname z pojednávania z 13.5.2024 by táto časť výpovede mala byť zaznamenaná. Domnienku svedka, v zmysle ktorej predpokladal vypracovanie zmeny pracovnej zmluvy súd prvej inštancie akceptoval, zaprotokoloval a založil na nej svoje skutkové závery. Žalovaný má za to, že týmto konaním súd porušil zásadu rovnosti strán sporu, t. j. došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne vec právne posúdil. Sám žalobca totiž potvrdil, že k zmene pracovnej zmluvy nedošlo a vykonával tú istú pracovnú náplň, resp. zo strany žalovaného bola splnená aj tzv. ponuková povinnosť. Tým pádom výpoveď daná žalobcovi podľa / zo dňa 31.1.2022 je platná. Odvolací súd k týmto námietkam odvolateľa uvádza nasledovné: Odvolací súd je názoru, že súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania správne ustálil skutkový stav, podľa ktorého žalobca ako zamestnanec so žalovaným ako zamestnávateľom uzatvoril dňa 10.12.2018 pracovnú zmluvu na dobu neurčitú na pracovnú pozíciu - prednostu Mestského úradu vo Veľkom Mederi, a to na základe menovacieho dekrétu z 10.12.2018, uvedené mal za preukázané z predloženej pracovnej zmluvy a menovacieho dekrétu, čo napokon medzi stranami sporu nebolo sporné. Dňa 31.1.2022 bola žalobcovi doručená výpoveď s dvojmesačnou výpovednou dobou. Vo výpovedi žalovaný uviedol, že zamestnancovi dáva výpoveď z dôvodov v zmysle / bod 2. z dôvodu, že žalobca prestal spĺňať požiadavky podľa v súbehu s / a v zmysle / , t. j. z dôvodu, že žalobca nebol ochotný prejsť na inú vhodnú prácu, ktorá bola žalobcovi ponúknutá. Uvedenú skutočnosť mal za preukázanú na základe predloženej písomnej výpovede, čo rovnako tak nebolo medzi stranami sporu sporné. Súd prvej inštancie správne daný spor medzi žalobcom a žalovaným posúdil po právnej stránke ako pracovnoprávny spor vyplývajúci z uzavretej pracovnej zmluvy, predmetom ktorého bolo skúmanie, či výpoveď daná žalobcovi podľa / bod 2 bola v súlade so , či výpovedný dôvod uvedený v písomnej výpovedi je totožný so skutkovým a právnym stavom a s právnym stavom uvedeným v odvolaní, či si žalovaný splnil svoju ponukovú povinnosť v zmysle / . Nakoľko žalobca v žalobe primárne poukazoval na to, že dôvod výpovede nie je v súlade so skutkovým a právnym stavom, súd prvej inštancie správne svoju pozornosť na úvod zameral na skutočnosť, či daná výpoveď žalovaného bola skutočne plne v súlade so zisteným skutkovým a právnym stavom, resp. či medzičasom od odvolania z funkcie prednostu Mestského úradu vo Veľkom Mederi zo 14.12.2020 ku dňu udelenia výpovede podľa / zo dňa 31.1.2022 nedošlo k takej zmene skutočností, ktoré by robili písomnú výpoveď žalovaného neplatnú pre rozpor skutkového stavu a vymedzenia výpovedného dôvodu. Odvolací sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že z výsluchu žalobcu jednoznačne vyplynulo, že po odvolaní z funkcie na základe odvolania prednostu Mestského úradu vo Veľkom Mederi zo 14.12.2020 žalobca ešte u žalovaného vykonával prácu, a to závislú prácu v zmysle , ktorá mala veľmi podobnú obsahovú náplň ako práca prednostu Mestského úradu mesta Veľký Meder, ale nebola s touto prácou plne totožná, odlišnosťou bola napríklad skutočnosť, že žalobca už nemohol podpisovať za žalovaného písomné dokumenty, pretože už de iure nebol prednostom Mestského úradu mesta Veľký Meder, túto závislú prácu vykonával žalobca až do momentu, kým mu neuplynula výpovedná doba, čo súd prvej inštancie po právnej stránke správne posúdil tak, že medzi žalobcom a žalovaným došlo po odvolaní žalobcu z funkcie prednostu Mestského úradu mesta Veľký Meder zo 14.12.2020 v zmysle k zmene pracovnej zmluvy v časti druhu práce podľa / tým, že po jeho odvolaní vykonával pre žalovaného závislú prácu, ale s inými pracovnými kompetenciami. Tým, že žalovaný, resp. žalobca tento skutkový a právny stav akceptoval, došlo medzi žalobcom a žalovaným k faktickej akceptácii zmeny pracovnej zmluvy v zmysle bez písomného vyhotovenia zmeny pracovnej zmluvy. Súd prvej inštancie správne aplikoval aj závery (nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 8.9.2020), že tento právny stav medzi žalobcom a žalovaným mohol nastať aj konkludentne a skutočnosť, že žalovaný ako zamestnávateľ nevyhotovil písomnú zmenu pracovnej zmluvy a porušil tým ustanovenie , nemôže byť v neprospech zamestnanca. Skutočnosť, že došlo k zmene pracovnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, potvrdzuje aj výpoveď svedka pána H. H. na pojednávaní konanom dňa 13.5.2024, z ktorej jednoznačne vyplynulo, že: „nakoľko primátor predpokladám, že zmenil pracovnú zmluvu pánovi prednostovi, čo však urobil jednostranne“. Nebolo možné sa zo strany odvolacieho súdu stotožniť s názorom odvolateľa, že súdom citovaná časť výpovede svedka H. bola vytrhnutá z kontextu, nakoľko svedok sa vyjadroval k stretnutiu z 10.2.2021, ktoré sa uskutočnilo na mestskom úrade medzi stranami sporu za účasti pána H., o čom svedčí zápisnica z uvedeného stretnutia, ktorá je súčasťou súdneho spisu. Svedok totiž uviedol: „...Pamätám si na 1

pracovné stretnutie, ktoré inicioval žalobca a bol som tam prizvaný ako zapisovateľ, aby obe strany mali svedka o čom sa rozprávali, skôr žalobca, ako som sa následne dozvedel. Predmetom stretnutia bolo vyjasnenie si pozícií, nakoľko primátor predpokladám, že zmenil pracovnú zmluvu pánovi prednostovi, čo však urobil jednostranne, nakoľko tá zmena nebola zo strany prednostu podpísaná a ak si dobre pamätám v tejto súvislosti mal aj znížený plat. V podstate žalobca vytýkal žalovanému, že tento ak je protiprávny. Neviem či ho požiadal aby zjednal nápravu. Ja som sa vyjadril v tom duchu na tomto stretnutí, že je to nešťastne zvolené riešenie, že to bol jednostranný akt zo strany primátora mesta. To je asi všetko, lebo celé stretnutie sa nieslo len v tomto duchu. Ja som nebol svedkom, že by primátor ponúkal nejakú prácu prednostovi/žalobcovi.“, z ktorej citácie je zrejmé, že časť jeho výpovede nebola vytrhnutá z kontextu. Nebolo možné sa zo strany odvolacieho súdu stotožniť ani s názorom odvolateľa, že žalobca vo svojej výpovedi nevyvrátiteľne potvrdil, že nedošlo k zmene pracovnej zmluvy, nakoľko vykonával prácu naďalej podľa pracovnej zmluvy s rovnakou pracovnou náplňou ako prednosta, keďže sám odvolateľ poukázal na časť výpovede žalobcu („Vykonával som rovnakú pracovnú náplň ako prednosta, ale zmluvy som nepodpisoval.”) a nebolo možné považovať za rovnakú pracovnú náplň náplň s kompetenciou podpisovať za žalovaného písomné dokumenty a náplň bez takejto kompetencie. Z rovnakého dôvodu tak nemohla byť dôvodnou ani námietka, že počas dokazovania žiadna zmena druhu práce preukázaná nebola, naopak bola preukázaná významná zmena spočívajúca v strate kompetencie podpisovať za žalovaného písomné dokumenty, keď stratu kompetencie žalobcu podpisovať za žalovaného žalovaný nepoprel. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe sám uviedol, že žalobca po odvolaní z funkcie ani neriadil zamestnancov, ani nepodpisoval rozhodnutia v právomoci prednostu mestského úradu, ani nekonal ako prednosta mestského úradu. Nedôvodnou bola aj námietka, že súd pri hodnotení dôkazov neprihliadol na výpoveď žalobcu, nakoľko opak vyplýva z už uvedeného a najmä 24. a 25. bodu odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie dospel k čiastočnému záveru, že medzi žalobcom a žalovaným došlo po jeho odvolaní z funkcie prednostu Mestského úradu mesta Veľký Meder zo dňa 14.12.2020 k zmene pracovnej zmluvy podľa tým, že ďalej pre žalovaného vykonával závislú prácu s inými kompetenciami, dôležitým právnym následkom tejto skutočnosti je, že výpoveď daná žalobcovi podľa / zo dňa 31.1.2022 je neplatná. Potom, ako bol žalobca zo svojej funkcie písomne odvolaný, vykonával pre žalovaného inú závislú prácu ako pôvodnú prácu prednostu Mestského úradu mesta Veľký Meder, na ktorú nebolo potrebné vymenovanie. Tento záver vyplýva celkom z logických dôvodov zo zisteného skutkového stavu. Keby bolo potrebné aj pri výkone závislej práce pre žalovaného na presne nešpecifikovanej pracovnej pozícii potrebné vymenovanie v zmysle , tak bez vymenovania by žalobca u zamestnávateľa túto závislú prácu nemohol vykonávať. Keďže však žalobca po jeho odvolaní z funkcie prednostu Mestského úradu mesta Veľký Meder závislú prácu pre žalovaného na presne nešpecifikovanej pracovnej pozícii bez vymenovania vykonával, súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že na presne nešpecifikovanej pracovnej pozícii nebolo potrebné vymenovanie žalobcu ako hmotnoprávny predpoklad pre vznik pracovného pomeru v zmysle . Absolútne logickým na to nadväzujúcim záverom je, že na tejto pracovnej pozícii sa nevyžadovalo ani jeho odvolanie (keďže sa nevyžadovalo jeho vymenovanie). Právnym následkom takto zisteného skutkového stavu je, že výpoveď daná žalobcovi podľa / bod 2 zo dňa 31.1.2022 je neplatná, pretože v čase jej udelenia sa na pracovnom mieste vykonávanom žalobcom nevyžadovalo jeho vymenovanie, resp. odvolanie. Z uvedeného dôvodu sa súd prvej inštancie plne stotožnil s právnou argumentáciou žalobcu v jeho žalobe, že výpoveď daná žalobcovi podľa / je v rozpore so skutkovým a právnym stavom medzi žalobcom a žalovaným v čase jej udelenia. Súd prvej inštancie neakceptoval argumenty žalovaného uvedené v jeho podaní zo 14.10.2022, v zmysle ktorých tým, že žalobca a žalovaný nedospeli spoločne k zmene pracovných podmienok, bol žalovaný nútený pristúpiť ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou. Súd tieto argumenty neakceptoval, pretože žalobca pre žalovaného reálne po jeho odvolaní z funkcie prednostu vykonával závislú prácu a v tom čase konkludentne došlo k zmene pracovných podmienok v zmysle . S uvedenými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že medzi žalobcom a žalovaným bol okrem vyššie uvedeného dôvodu neplatnosti výpovede z pracovného pomeru spor aj v tom, či si žalovaný ako zamestnávateľ splnil svoju ponukovú povinnosť ponúknuť v čase udelenia výpovede žalobcovi inú vhodnú prácu v súlade s / . Kľúčovú úlohu v tomto smere mal mať aj svedok pán H. H., ktorého žalovaný navrhol ako svedka v zmysle . Poukázal na to, že z uznesenia NS SR sp. zn. z 12.9.2013 vyplýva, že: „z hľadiska povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti pri dokazovaní splnenia ponukovej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia

platí, že splnenie ponukovej povinnosti musí zásadne tvrdiť a preukázať zamestnávateľ. To znamená, že zamestnávateľ musí tvrdiť a dokázať, že zamestnancovi pred daním výpovede ponúkol inú pre neho vhodnú prácu v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesta výkonu práce.“ Uviedol, že vykonal výsluch svedka pána H. H. na pojednávaní dňa 13.5.2024, pričom z jeho výsluchu vyplynulo, že: „bol som zamestnaný na meste Veľký Meder od 11.12.2018 na pozícii ako asistent prednostu. Od apríla 2024 je žalovaný jeho bývalý zamestnávateľ. Nebol osobne prítomný pri takých rozhovoroch, kde by bol prítomný pán primátor so žalobcom, kde by odzneli nejaké ponuky práce voči pánovi prednostovi/ žalobcovi. Pamätá si na jedno pracovné stretnutie, ktoré inicioval žalobca a bol som tam prizvaný ako zapisovateľ, aby obe strany mali svedka, o čom sa rozprávali. Skôr žalobca, ako som sa následne dozvedel, predmetom stretnutia bolo vyjasnenie si pozícií, nakoľko primátor predpokladám, že zmenil pracovnú zmluvu pánovi prednostovi, čo však urobil jednostranne, nakoľko tá zmena nebola zo strany prednostu podpísaná a ak si dobre pamätá v tejto súvislosti mal aj znížený plat. V podstate žalobca vytýkal žalovanému, že tento akt je protiprávny. Neviem či ho požiadal aby zjednal nápravu. Ja som sa vyjadril v tom duchu na tomto stretnutí, že je to nešťastne zvolené riešenie, že to bol jednostranný akt zo strany primátora mesta.“ Z výpovede svedka pána H. H. nemal súd prvej inštancie za preukázané, že by žalovaný ponúkol inú vhodnú prácu žalobcovi v čase udelenia výpovede z pracovného pomeru. Žalovaný ako zamestnávateľ mal takúto povinnosť ku dňu udelenia písomnej výpovede žalobcovi. Ponuková povinnosť nie je evidovaná v osobnom spise žalobcu a nie je spomenutá ani v zápisnici zo stretnutia z 10.2.2021. Ponuku inej vhodnej práce musí zamestnávateľ uskutočniť ku dňu udelenia výpovede. Dohoda o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 27.5.2021 sa nemohla týkať ponukovej povinnosti zamestnávateľa, pretože výpoveď z pracovného pomeru bola udelená až 31.1.2022. Z uvedeného dôvodu Dohoda o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 27.5.2021 sa nemohla týkať ponukovej povinnosti zamestnávateľa v zmysle /o dôvodu súd prvej inštancie dospel k právnemu záveru, že žalovaný ako zamestnávateľ v civilnom sporovom konaní neuniesol dôkazné bremeno o tom, že ku dňu udelenia výpovede žalobcovi si žalovaný splnil svoju ponukovú povinnosť vyplývajúcu z /sledkom neunesenia dôkazného bremena o tom, že ku dňu udelenia výpovede žalobcovi si žalovaný splnil svoju ponukovú povinnosť vyplývajúcu z /veď daná žalobcovi podľa / zo dňa 31.1.2022 je neplatná. V rámci civilného sporového konania teda súd prvej inštancie zistil až dva dôvody neplatnosti udelenej výpovede podľa / zo dňa 31.1.2022, pričom každý jeden právny dôvod predstavuje sám o sebe právny dôvod spôsobujúci neplatnosť danej výpovede nezávisle a samostatne od druhého zisteného dôvodu, súd prvej inštancie preto žalobe žalobcu ohľadom neplatnosti výpovede vyhovel, o čom rozhodol vo výroku č. I jeho rozsudku. Odvolací súd sa s uvedenými závermi súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožňuje. Nedôvodnými boli námietky odvolateľa, že na stretnutí 10.2.2021 bola žalobcovi ponúknutá nová pracovná pozícia, a to prostredníctvom predpripravenej pracovnej zmluvy, ktorú však žalobca odmietol podpísať, čím však došlo k splneniu tzv. ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa, keď preukázateľne bola žalobcovi ponúknutá iná vhodná pracovná pozícia, že za týmto účelom bola vypracovaná pracovná zmluva, na ktorú svedok poukazoval a predpokladal, že ju vypracoval primátor mesta; ďalej, že okrem uvedenej ponuky na stretnutí dňa 10.2.2021 bola žalobcovi viackrát ponúkaná zo strany primátora iná vhodná práca, avšak bezvýsledne, ktorú skutočnosť žalovaný uviedol priamo v znení písomnej výpovede, ktorá bola žalobcovi doručená, a ktorú potvrdil aj svedok H. H., ktorý v súvislosti s tzv. ponukovou povinnosťou vypovedal, že si myslí, že žalobcovi bola ponúknutá iná pracovná pozícia, nakoľko mu to primátor viackrát povedal, ktoré vyjadrenie však súd prvej inštancie vyhodnotil ako domnienku a tým pádom nedošlo k jej zaprotokolovaniu (na rozdiel od domnienky svedka, v zmysle ktorej predpokladal vypracovanie zmeny pracovnej zmluvy, ktorú súd prvej inštancie akceptoval, zaprotokoloval a založil na nej svoje skutkové závery), v čom vidí odvolateľ porušenie zásady rovnosti strán sporu, t. j. podľa neho došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nedôvodnými boli preto, že tieto tvrdenia žalovaný nepreukázal, neuniesol v tomto smere dôkazné bremeno, keďže tvrdenie splnenia ponukovej povinnosti uvedené žalovaným vo výpovedi bolo účinne popreté žalobcom už v žalobe, splnenie ponukovej povinnosti na stretnutí 10.2.2021 svedok H. nepotvrdil, naopak výslovne uviedol: „ja som už nebol svedkom, že by primátor ponúkal nejakú prácu prednostovi/žalobcovi“ a nevyplýva ani zo zápisnice z daného stretnutia. Ak by aj svedok H. skutočne uviedol vo výpovedi, že si myslí, že žalobcovi bola ponúknutá iná pracovná pozícia, nakoľko mu to primátor viackrát povedal, nebolo by to relevantné, nakoľko by iba sprostredkoval tvrdenie primátora a sám nebol svedkom toho, že by primátor ponúkal nejakú prácu prednostovi/žalobcovi. Odvolací súd naviac uvádza, že ponuková povinnosť musí byť splnená v čase udelenia výpovede z pracovného pomeru, nie sú relevantné ponuky staré rok a viac pred udelením výpovede. V prípade ponuky inej práce

podľa / ide o hmotnoprávnu podmienku výpovede zo strany zamestnávateľa, pričom jej nesplnenie spôsobuje neplatnosť výpovede. Na základe všetkého vyššie uvedeného tak nebolo možné považovať za dôvodnú námietku odvolateľa, že súd prvej inštancie (vo vzťahu k I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie) dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne vec právne posúdil. Skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto I. výrok rozsudku súdu prvej inštancie podľa vodu jeho vecnej správnosti potvrdil.

10. Vo vzťahu k II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie nebolo podané odvolanie, je však nutné pripomenúť, že žalobca žiadal určiť, že trvá pracovný pomer a žalovaný, že pracovný pomer netrvá, z II. výroku rozsudku však vyplýva, že súd prvej inštancie rozhodol iba o nároku žalovaného, o nároku žalobcu nerozhodol, a to ani procesne ani meritórne, nerozhodol teda o celom žalobnom návrhu, čo je potrebné napraviť. Vzhľadom na právoplatnosť II. výroku rozsudku však už prichádza do úvahy iba jedno možné rozhodnutie, samozrejme pokiaľ bude žalobca v tejto časti (o určenie trvania pracovného pomeru) trvať na žalobe.

11. Odvolateľ namietal, že žalobcovi vzhľadom na platnosť výpovede nevznikol nárok na zaplatenie náhrady mzdy. Táto námietka nebola s poukazom na závery uvedené v 9. bode tohto rozsudku odvolacieho súdu dôvodná, keďže výpoveď bola určená za neplatnú a žalobca ako zamestnanec oznámil žalovanému ako zamestnávateľovi, že trvá na tom aby ho naďalej zamestnával, z ktorého dôvodu žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy odo dňa keď oznámil, že trvá zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru ( ), o čom súd rozhodol v II. výroku jeho rozsudku, ktorým určil, že pracovný pomer medzi stranami ďalej netrvá. Ďalej odvolateľ namietal, že vo vzťahu k súdom určenej výške náhrady mzdy vo výške 2.310,50 eur mesačne žalovaný počas konania namietal uvedenú výšku funkčného platu. Žalovaný má za to, že žalobca účelovo poukazuje na neaktuálne a neplatné oznámenie o plate vo výške 2.310,50 eur. Žalovaný počas konania predložil oznámenie o plate zo dňa 26.1.2021, ktoré považuje za aktuálne a z ktorého vyplýva, že funkčný plat žalobcu predstavoval sumu 806 eur. Uvedené oznámenie je v súlade s ust. , nakoľko citované ust. platnosť oznámenie neviaže na jeho podpísania zamestnancom. Žalobcom určený tarifný plat vo výške 2.310,50 eur ďalej nezodpovedá ani tarifnému platu uvádzanému na výplatných páskach, ktoré žalobca a žalovaný v rámci konania predložili. Na týchto je totiž uvedený ako tarifný plat 1.060 eur. Na túto skutočnosť však súd prvej inštancie neprihliadol. Okrem uvedeného žalovaný má za to, že pri uplatnení nároku na náhradu mzdy, tá má byť určená a vyčíslená ako čistá (netto) mzda. Pričom z podania žalobcu je zrejmé, že si uplatňuje hrubý príjem. Žalovaný namieta takýto účelový a zároveň zavádzajúci spôsob vyčíslenia náhrady mzdy. Žalobca teda do dnešného dňa za účelom stanovenia náhrady mzdy riadne nevyčíslil svoj priemerný zárobok v súlade s ust. , avšak účelovo aplikoval inštitút pravdepodobného zárobku, pričom mu nič nebránilo v tom, aby svoj priemerný zárobok vypočítal. V rámci konania bolo ďalej výplatnými páskami preukázané, že tarifný plat žalobcu v rozhodnom období predstavoval 1.060 eur mesačne, t. j. jeho priemerný ani pravdepodobný zárobok za rozhodné obdobie sa nemôže rovnať sume 2.310,50 eur. Odvolací súd k uvedenej námietke uvádza nasledovné: Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Účastník konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto útoku. V prípade ak účastník konania vyžaduje, aby sa vec posudzovala podľa konkrétnych výkladových metód relevantných zákonných ustanovení, súd je povinný zaoberať sa nimi a vyložiť, prečo posúdenie veci v zmysle návrhov účastníka nie je po právnej stránke správne (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 2M ).

O nepreskúmateľný rozsudok ide i vtedy, ak z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (ako tomu bolo v danom prípade vo vzťahu k náhrade mzdy). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má obsahovať, aké zistenia z konkrétnych dôkazov boli vyvodené a aký majú význam z hľadiska hmotného práva. V odôvodnení rozhodnutia má súd náležite vysvetliť, ako sa vysporiadal s rozhodujúcimi a zistenými skutočnosťami a na akom základe prijal právne závery. Preto ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol, prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strán sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu sa odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu. Znemožnením strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v kvalifikovanej miere, dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces (porov. uznesenie NS SR sp. zn. ). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa (ústavný v znení neskorších ústavných zákonov), Listiny základných práv a slobôd (ústavný ), Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. ) je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (napríklad sp. zn. , , ). Iba takéto rozhodnutie je preskúmateľné a stranám umožňuje poznať postup súdu. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby strana sporu nemusela hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad sp. zn. ) pokiaľ súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 (ústavný v znení neskorších ústavných zákonov) a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. ). Vo vzťahu k náhrade mzdy (o ktorej rozhodol v napadnutom III. výroku jeho rozsudku) sa súd prvej inštancie v 49. až 52. bode odôvodnenia jeho rozsudku zaoberal iba otázkou platových dekrétov a funkčného platu žalobcu u žalovaného, so záverom, že pri stanovení výšky náhrady mzdy bude vychádzať zo sumy 2.310,50 eur (vychádzajúc z platového dekrétu z 8.1.2020). Uviedol tiež, že v prípade, ak súd rozhodne v zmysle , že pracovný pomer ďalej netrvá, v tomto prípade sa pracovný pomer skončí dňom právoplatnosti rozhodnutia súdu, teda v predmetnej veci dňom právoplatnosti II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie. Keďže nárok na náhradu mzdy vzniká žalobcovi odo dňa, kedy žalobca oznámil žalovanému ako zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, v rámci III. výroku jeho rozsudku stanovil začiatok nároku na náhradu mzdy žalobcovi od 25.5.2022 a koniec nároku na náhradu mzdy žalobcovi do momentu skončenia pracovného pomeru, t. j. nadobudnutia právoplatnosti II. výroku jeho rozsudku. Odvolací súd však musel vytknúť súdu prvej inštancie, že síce citoval ust. vety druhej , avšak toto ustanovenie nevyložil, nevysvetlil prečo a ako ho v predmetnej veci aplikoval, neuviedol (v časti o náhrade mzdy) ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán (žalobca bol s poukazom na až 3 názoru, že nakoľko žalobca podľa ním predložených výplatných pások za mesiace 1-3/2022 neodpracoval v rozhodujúcom období aspoň 21 dní alebo 168 hodín, má sa namiesto priemerného zárobku použiť pravdepodobný zárobok podľa , žalovaný bol názoru, že by sa malo vychádzať z priemerného zárobku, nakoľko žalobca v rozhodnom období odpracoval aspoň 21 dní, poukazoval tiež na skutočnosť, že žalobcom uvádzaný tarifný plat nezodpovedá tarifnému platu uvádzanému na výplatných páskach, priložil výplatné pásky za obdobie mesiacov 10/2021-01/2022, a bol tiež názoru, že náhrada mzdy má byť určená ako čistá /netto/ mzda s poukazom na o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov), a ako vec právne posúdil. Nie je zrejmé či vychádzal z priemerného alebo pravdepodobného zárobku žalobcu a hlavne ako ho /podľa ktorého ustanovenia ktorého predpisu/ vypočítal resp. určil (spôsob výpočtu neuviedol ani žalobca), ktoré

obdobie považoval za rozhodné pre jeho výpočet a či náhradu mzdy určil netto alebo brutto. Rozsudok je z uvedených dôvodov v časti o náhrade mzdy nepreskúmateľný. Žalovaný ďalej v odvolaní namietal, že počas konania uplatnil svoje právo vyplývajúce z ust. , a požiadal súd, aby nárok žalobcu zaplatiť náhradu mzdy prevyšujúcu 12 mesiacov žalobcovi nepriznal, jeho uplatnenie zdôvodnil tým, že žalobca je podľa jeho vlastných slov odborným garantom pre viaceré spoločnosti, z ktorej činnosti má, a počas rozhodného obdobia mal príjem. Ďalej žalobca je jediným spoločníkom a štatutárnym orgánom nasledovných obchodných spoločností: Quality Logistic, s.r.o., so sídlom: Mliečany 49, Dunajská Streda 929 01, IČO: 36 241 482, pričom tržby spoločnosti za rok 2023 predstavujú: 132 365 eur, CGC INNOVATION s.r.o., so sídlom: Nám. priateľstva 2172/32, Dunajská Streda 929 01, IČO: 36 533 777, pričom tržby spoločnosti za rok 2023 predstavujú: 36 672 eur, spolu 169.037 eur. Súd prvej inštancie vyhodnotil argumentáciu žalovaného spolu s predloženými dôkazmi tak, že z tržieb týchto dvoch obchodných spoločností nemožno automaticky dovodiť právny záver, že sa jedná o zisk týchto obchodných spoločností, a že tento zisk patrí žalobcovi ako fyzickej osobe z titulu postavenia spoločníka alebo konateľa obchodnej spoločnosti. Z uvedeného dôvodu súd argumenty žalovaného pri jeho žiadosti o aplikáciu ustanovenia vyhodnotil ako právne nedôvodné. (bod 58. odôvodnenia) Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že z predložených listinných dôkazov (výpisy z finstatu) je okrem výšky tržieb zrejmé aj to, že spoločnosť Quality Logistic, s.r.o. hospodárila v roku 2023 so ziskom 4.839 eur a spoločnosť CGC INNOVATION s.r.o. so ziskom 25.494 eur, t. j. spolu: 30.333 eur. Žalovaný citoval a a poukázal na skutočnosť, že v prípade uvedených obchodných spoločností je jediným spoločníkom a konateľom týchto spoločností žalobca, teda žalobca mohol disponovať s celým ziskom spoločností vo výške 30.333 eur. Tento zisk mohol žalobca ako konateľ navrhnúť rozdeliť spoločníkovi a ako jediný spoločník mohol takéto uznesenie schváliť. Ak tak neučinil, tak pravdepodobne nebol odkázaný na zisk zo svojich spoločností. V oboch prípadoch má žalovaný za to, že táto skutočnosť preukazuje dôvodnosť a oprávnenosť aplikácie ust. , nakoľko žalobca mal k dispozícii zisk vo výške 30.333 eur, pričom bolo jeho slobodným a výlučným rozhodnutím, ako s ním naloží. Žalovaný podporne uviedol, že v prípade žalovaného sa jedná o miestnu samosprávu – mesto, t. j. nie je podnikateľským subjektom, ktorý by svojich zamestnancov vyplácal z podnikateľského zisku. Žalovaný je v tomto aspekte špeciálnym zamestnávateľom, ktorý hospodári s verejnými financiami, pričom gro jeho príjmu je tvorené z daní a poplatkov obyvateľov mesta. S prihliadnutím na túto skutočnosť je priam neetické a v rozpore s dobrými mravmi, aby žalovaný z daní a poplatkov obyvateľov mesta uhrádzal náhradu mzdy (prevyšujúcu obdobie 12 mesiacov) žalobcovi – podnikateľovi, ktorý preukázateľne na túto kompenzáciu odkázaný nie je. Nakoľko uvedené má vplyv aj na rozhodnutie o trovách konania, odvolanie žalovaného smeruje aj proti výroku č. IV. rozsudku. Súd prvej inštancie v 55. až 58. bode odôvodnenia uviedol, že žalovaný požiadal súd s poukazom na , aby súd nárok žalobcu zaplatiť náhradu mzdy prevyšujúcu 12 mesiacov žalobcovi nepriznal. Svoju žiadosť odôvodnil tým, že je v nepriaznivej finančnej situácii. Žalobca mal počas rozhodného obdobia príjem, pričom je jediným spoločníkom a štatutárom obchodných spoločností Quality Logistic, s.r.o., IČO: 36 241 482, so sídlom Mliečany 49, 929 01 Dunajská Streda, s tržbami za rok 2023 132.365 eur a CGN INNOVATION s.r.o., IČO: 36 533 777, so sídlom Nám. Priateľstva 2172/32, 929 01 Dunajská Streda s tržbami za rok 2023 vo výške 36.672 eur. Žalobca teda nie je odkázaný na náhradu mzdy prevyšujúcu 12 mesiacov, pričom žalovaný bol z dôvodu dosiahnutia vyrovnaného rozpočtu nútený pristúpiť k zrušeniu pracovných miest. Žalobca vo svojich písomných vyjadreniach uviedol, že nesúhlasí s aplikáciou , pretože dôvody uvádzané žalovaným nie sú právne relevantné. Súd po vyjadrení strán sporu dospel k právnemu záveru, že pre aplikáciu ust. nebol naplnený zákonný dôvod. Žalovaný náležite súdu nepreukázal, prečo by mal súd vo výrokovej časti svojho rozsudku nepriznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania (poznámka odvolacieho súdu

- správne mzdy). Žalovaný poukázal na to, že žalobca je spoločník a konateľ vo vyššie uvedených obchodných spoločnostiach, netvrdil však ani súdu následne nepreukázal, že by z titulu svojich funkcií štatutárneho orgánu mal dostávať nejakú odmenu. Z tržieb týchto dvoch obchodných spoločností nemožno automaticky dovodiť právny záver, že sa jedná o zisk týchto obchodných spoločností a že tento zisk patrí žalobcovi ako fyzickej osobe z titulu postavenia spoločníka alebo konateľa obchodnej spoločnosti. Z uvedeného dôvodu súd argumenty žalovaného pri jeho žiadosti o aplikáciu ust. vyhodnotil ako právne nedôvodné. Odvolací súd k tejto ostatnej odvolacej námietke uvádza nasledovné: Podľa ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.

Odhliadnuc od skutočnosti, že tvrdenia žalovaného v odvolaní, že žalobca mohol disponovať s celým ziskom 2 obchodných spoločností, ktorých je spoločníkom a konateľom vo výške 30.333 eur a že žalovaný je špeciálnym zamestnávateľom, ktorý hospodári s verejnými financiami, pričom gro jeho príjmu je tvorené z daní a poplatkov obyvateľov mesta, s prihliadnutím na ktorú skutočnosť je priam neetické a v rozpore s dobrými mravmi, aby žalovaný z daní a poplatkov obyvateľov mesta uhrádzal náhradu mzdy (prevyšujúcu obdobie 12 mesiacov) žalobcovi – podnikateľovi, ktorý preukázateľne na túto kompenzáciu odkázaný nie je; boli neprípustnými novotami ( ), odvolací súd poukazuje na to, že náhrada mzdy má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne skončil pracovný pomer so zamestnancom (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 23. mája 2019). nezakotvuje dôvody, pre ktoré by zamestnávateľ mohol podať návrh na zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy. Satisfakcia by preto mala byť primeraná vo vzťahu ku konaniu zamestnávateľa a závažnosti jeho konania (t. j. či dôvodom neplatnosti skončenia pracovného pomeru boli len formálne nedostatky, napr. vada doručenia alebo išlo o nesprávne uplatnený dôvod skončenia pracovného pomeru, prípadne konanie s jasným cieľom prepustiť zamestnanca bez adekvátneho dôvodu). V súvislosti so sankciou pre zamestnávateľa moderácia často smeruje i ku konaniu zamestnanca (v prípade existencie tzv. „poľahčujúcich“ okolnosti, pre ktoré by zamestnanec mal dostať menej, ako je možná plná náhrada mzdy, napr. situácia, v ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru, doterajší postoj k plneniu pracovných úlohy, miera zavinenia zamestnanca, dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa a pod.). Podľa rozhodnutia najvyššieho súdu (sp. zn. ) pri náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov nastupuje aj jej sociálna funkcia. Otázka určenia primeranej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov je vždy výsledkom posúdenia individuálnych skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. V záveroch rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19.11.2019 boli zhrnuté právne názory dovolacieho súdu v rozhodnutí sp. zn. , prípadne sp. zn. , konfrontované v rámci ústavného prieskumu. Ústavný súd konštatoval, že v ustanovení je obsiahnuté tzv. moderačné oprávnenie súdu, ktoré umožňuje v konkrétnom prípade znížiť náhradu mzdy tak, aby bola primeraná, avšak bez bližšej úpravy kritérií, podľa ktorých možno pristúpiť k zníženiu, resp. nepriznaniu tejto náhrady mzdy, pričom priznaná môže byť maximálne za zákonom limitované obdobie 36 mesiacov. Predchádzajúce znenie ust. , resp. obsahovalo aj „návod“ ako pristupovať k zníženiu, resp. nepriznaniu náhrady mzdy (súdy mali pri svojom rozhodovaní prihliadať najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný i u iného zamestnávateľa, akú prácu vykonával, aký zárobok dosiahol, prípadne z akého dôvodu sa do práce nezapojil). V dôsledku systémových spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989 je však potrebné nároky z neplatne skončeného pracovného pomeru posudzovať iným spôsobom, zdôrazňujúc ústavnú zásadu, že právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Z nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu normatívneho textu (právneho pravidla) obsiahnutého v , ktoré treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať, len výnimočne, a to v prípadoch, ak by výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru (zaručeného ustanovením ) bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle . Takýto výklad by bol ústavne súladný z dôvodu, že chráni hodnotu slobody, ale aj rešpektuje najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu, a to hodnotu spravodlivosti. To súčasne znamená, že nemôže byť aplikovaný spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z a aby sa vyplatilo konať protiprávne. Ústavný súd uzavrel, že pri takomto rozhodovaní treba vychádzať z konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v až d) a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci potom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a súčasne mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca. Takto však súd prvej inštancie nepostupoval a vec uvedeným spôsobom neposúdil. Na rozdiel od názoru súdu prvej inštancie bol odvolací súd názoru, že súdom prvej inštancie zvolená opisná formulácia úroku z omeškania v III. výroku rozsudku súdu prvej inštancie nie je dostatočne jasná a určitá, v danom znení nie je výrok o úrokoch z omeškania vykonateľný, je naviac v rozpore s návrhom

žalobcu (v podaní z 2.11.2023 č. l. 160 rub upraveného v záverečnej reči z 29.5.2024 č.l. 255) v ostatnom znení i so zaužívanou súdnou praxou. Podľa Nariadenia vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia , výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Ustanovenie Nariadenia vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia , neumožňuje meniť výšku úrokov z omeškania v súvislosti so zmenami v určení základnej úrokovej sadzby (predtým diskontnej sadzby), ku ktorým došlo po prvom dni omeškania s plnením peňažného dlhu. V zmysle Nariadenia vlády SR č. sa totiž výška úrokov z omeškania stanovuje v závislosti od diskontnej sadzby (od 1. januára 2003 od základnej úrokovej sadzby) určenej Národnou bankou Slovenska k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. To znamená, že po celú ďalšiu dobu omeškania zostáva nemenná. (rozsudok NS SR z 29.9.2005 sp. zn. ) Nesprávnym procesným postupom súd prvej inštancie znemožnil stranám konania, aby uskutočnili ich procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (rozsudok súdu prvej inštancie v časti o náhrade mzdy bol nepreskúmateľný, nakoľko neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu o náhrade mzdy a príslušenstve pohľadávky), ktorý nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, ktoré nenahrádza prvoinštančné konanie, odvolací súd preto podľa / rozsudok súdu prvej inštancie v jeho III. výroku zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní (o zostávajúcej časti – o žalobnom návrhu žalobcu na určenie, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá, o náhrade mzdy, jej príslušenstve a trovách konania) bude postupovať v intenciách vyššie uvedených pokynov odvolacieho súdu. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie postupovať pri posudzovaní predmetu sporu a rozhodovaní o uplatňovanom nároku žalobcu v súlade s prejednacou zásadou civilného sporového konania, v ktorom je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu. Skutkové tvrdenia žalujúcej strany sú prostriedkami procesného útoku a skutkové tvrdenia žalovanej strany sú prostriedkami procesnej obrany ( ). Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia zodpovedá procesná povinnosť protistrany poprieť tvrdené skutočnosti, pričom z ustanovenia vyplýva procesná sankcia za nesplnenie procesnej povinnosti. Súd prvej inštancie na základe vyhodnotenia splnenia procesnej povinnosti strán konania, podľa a , posúdi spornosť skutkových tvrdení strán, s vyvodením dôsledkov nesplnenia procesnej povinnosti. Ak súd prvej inštancie dospeje k záveru o potrebe korekcie následku nesplnenia procesnej povinnosti (CSP upravuje civilný proces v materiálnom poňatí, teda v zmysle zásady spravodlivej a účinnej ochrany práv podľa ), svoj postup odôvodní v uvedenom smere. Pri vykonávaní dokazovania bude súd prvej inštancie okrem prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti konania, aplikovať i zásadu predvídateľnosti postupu súdu. Posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, sa odvíja od hmotného práva. Klasifikácia sporných a nesporných skutkových tvrdení súdom má zodpovedať procesnej aktivite strán sporu. Hodnotenie dôkazov má potom vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci, pričom z hľadiska prisudzovania hodnoty pravdivosti konkrétnemu dôkazu, je potrebné takýto dôkaz posúdiť najskôr izolovane a následne vo vzájomných súvislostiach všetkých dôkazov. Hodnotenie dokazovania zahŕňa v sebe i vyhodnotenie unesenia dôkazného bremena každej zo strán (ohľadom tvrdení, ktoré každá strana podľa hmotného práva má preukázať). Na takto preukázaný skutkový stav na základe vykonaných dôkazov (v prípade nevykonania navrhnutých dôkazov je potrebné uviesť dôvody), súd prvej inštancie aplikuje relevantnú právnu normu, ktorej aplikáciu vysvetlí.. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol. Svoj právny záver zdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania, musí dať odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. , ). Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka (strany) na dostatočné

a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán sporu.

13. Podľa ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. V novom rozhodnutí o veci (v zostávajúcej časti) rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania. Vzhľadom k tomu, že súdy rozhodovali o žalobe i o vzájomnej žalobe, bude namieste rozhodnúť o trovách konania samostatne vo vzťahu k žalobe a samostatne vo vzťahu k vzájomnej žalobe (o určenie, že pracovný pomer medzi stranami sporu netrvá) a zaoberať sa otázkou prípadnej aplikácie ust. .

14. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( ) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. ( ) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. ( ) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa / až n/. ( ) Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. ( ) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( ) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( ) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. ( ) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa . ( ) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. ( ) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. ( ) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( ) Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci. ( ) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. ( ) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( ) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.( ) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. ( ) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. ( ) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. ( ) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. ( ) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. ( ) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( ) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. ( )