Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2CdoPr/6/2025

Identifikačné číslo spisu: 1214220821 Dátum vydania rozhodnutia: 25.06.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Mária Trubanová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:1214220821.1

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a členov senátu JUDr. Jozefa Zlochu a JUDr. Viery Nevedelovej, v spore žalobkyne: U. T., nar. V., bytom E., zast. advokátkou Mgr. Elenou Szabóovou, so sídlom Hurbanovo, Komárňanská 100, proti žalovanému: SLOVNAFT, a. s., so sídlom Bratislava, Vlčie hrdlo 1, IČO: 31 322 832, zast. RUŽIČKA AND PARTNERS s. r. o., so sídlom Bratislava, Vysoká 2/B, IČO: 36 863 360, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV (pôvodne Okresný súd Bratislava II) pod sp. zn. , o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. novembra 2024 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Žalovaný m á proti žalobkyni n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Bratislava II, po zmene súdnej mapy Mestský súd Bratislava IV, (ďalej len „okresný s úd“ alebo „s úd prvej inštancie“) rozsudkom z 2 8 . apríla 2022 č. k. -880 (ďalej len „rozhodnutie okresného súdu“ alebo „rozsudok okresného súdu“) žalobu žalobkyne zamietol (I. výrok); rozhodol, že žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (II. výrok).

1.1. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že žalobkyňa s a žalobou domáhala určenia, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou danou žalobkyni listom žalovaného z 12. marca 2014 je neplatné; žiadala, aby súd žalovanému uložil povinnosť nahradiť čistú mzdu za obdobie od 1. júla 2014 až do právoplatného rozhodnutia súdu vo výške 1.642,90 Eur a náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia.

1.1.1. Žalobu odôvodnila v podstate tým, že jej 12. marca 2014 bolo doručené formou prípisu skončenie pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu organizačných zmien podľa § 63 ods. 1 písm. b) zákona č.

(ďalej len „“ alebo „“). Dôvodom neplatnosti výpovede mala byť skutočnosť, že žalovaný v postavení zamestnávateľa si nesplnil ponukovú povinnosť podľa 3 ods. 2 písm. a) ; namietala neúčinnosť organizačno-riadiaceho aktu č. 03/2014 z 11. marca 2014, v dôsledku ktorej došlo aj ku zrušeniu pracovnej pozície žalobkyne s účinnosťou od 31. marca 2014. Tvrdila, že žalovaný mal v čase dania výpovede k dispozícii voľné pracovné miesto a nepreukázal, že by ho obsadil, resp. že by žalobkyňa nespĺňala kvalifikačné predpoklady; išlo vo vzťahu k žalobkyni o účelové zrušenie pracovného miesta. Taktiež namietala, že výpoveď z pracovného pomeru bola dôsledkom diskriminačného správania sa žalovaného.

1.2. Žalovaný sa v konaní bránil tým, že žalobkyňa nepreukázala, že by žalovaný v čase doručenia výpovede disponoval voľným pracovným miestom vhodným pre žalobkyňu; pracovné miesta, na ktoré žalobkyňa poukazovala buď neexistovali, boli obsadené inými zamestnancami alebo neboli vhodné pre žalobkyňu vzhľadom n a kvalifikačné a odborné predpoklady, či požiadavky vyžadované pre danú pozíciu. Tvrdil, že ako zamestnávateľ má právo na slobodný výber zamestnancov v potrebnom počte a štruktúre a právo určovať podmienky a spôsob uplatnenia tohto práva. Poukázal na rozhodnutie generálneho riaditeľa (žalovaného) č. 03/2014 z 11. marca 2014, ktorým rozhodol okrem iných organizačných zmien aj o zrušení pracovnej pozície „Špecialista - interný audit v HAY 16“ na útvare Interný audit; organizačná zmena bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov; organizačnou zmenou došlo k zrušeniu jednej pozície na útvare, na ktorom pracovala žalobkyňa, a to z pôvodného počtu sedem zamestnancov na šesť zamestnancov. Nešlo o účelové zrušenie pracovného miesta. Žalovaný napokon poprel tvrdenie žalobkyne, že k výpovedi došlo v dôsledku diskriminácie žalobkyne.

1.3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa , , , , - 3, , , , , , , , . Vykonal rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého po právnom posúdení zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

1.4. Okresný súd považoval žalobu za podanú v zákonnej dvojmesačnej lehote v zmysle . Ustálil, že výpoveď z pracovného pomeru spĺňala všetky formálne náležitosti výpovede ako jednostranného právneho úkonu; bola dodržaná písomná forma výpovede; výpoveď bola doručená žalobkyni do vlastných rúk dňa 12. marca 2014 na pracovisku; výpoveď tak bola žalobkyni riadne doručená. Rovnako bol riadne skutkovo vymedzený výpovedný dôvod, pre ktorý došlo k skončeniu pracovného pomeru, a to na základe rozhodnutia generálneho riaditeľa č. 03/2014 v dôsledku racionalizačných opatrení a zrušenia pracovnej pozície žalobkyne. Žalobkyňa s a tak stala nadbytočnou; takto vymedzený výpovedný dôvod zodpovedá dôvodu vymedzenému v Rovnako mal okresný súd za preukázané, že výpoveď z pracovného pomeru žalovaný vopred prerokoval so zástupcami zamestnancov v zmysle .

1.5. Posudzujúc materiálne náležitosti výpovede konštatoval, že pre uplatnený výpovedný dôvod je charakteristické, že zamestnávateľ môže zamestnancovi prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy, ak táto práca nie je pre zamestnávateľa v ďalšom období potrebná, lebo sa zamestnanec stal nadbytočný; zákon zamestnávateľovi umožňuje, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, aké zodpovedá jeho potrebám; tu okresný súd poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. septembra 2010 sp. zn. . Aby mohol zamestnávateľ uplatniť výpovedný dôvod nadbytočnosti zamestnanca, musia byť splnené predpoklady, ktorými sú: a) zamestnávateľ musí prijať písomné rozhodnutie o organizačnej zmene (rozhodnutie o zmene úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách), b ) musí byť daná nadbytočnosť zamestnanca a c) musí byť daná príčinná súvislosť medzi rozhodnutím o organizačnej zmene a nadbytočnosťou zamestnanca.

1.5.1. S poukazom n a závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho s údu Slovenskej republiky z 1. septembra 2010 sp. zn. súd prvej inštancie konštatoval, že zamestnanec nemusí byť pre zamestnávateľa nadbytočným už v dobe podania výpovede; rozhodnutie o organizačnej zmene však

musí byť prijaté pred podaním výpovede; zamestnávateľ musí dať výpoveď v takom okamihu, aby pracovný pomer skončil na základe takejto výpovede najskôr v pracovný deň predchádzajúci dňu, v ktorom nastáva účinnosť prijatých organizačných mien.

1.5.2. Splnený bol a j hmotnoprávny predpoklad spočívajúci v písomnom rozhodnutí zamestnávateľa; podstatné tiež je, aby rozhodnutie zamestnávateľa sledovalo zníženie stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce. Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene sa nepovažuje za právny úkon, ale iba za skutočnosť (faktický úkon) v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 2 9 . januára 2009 sp. zn. . Súd teda môže skúmať len to, či bolo rozhodnutie (o organizačnej zmene) skutočne prijaté, a či ho prijal oprávnený subjekt. Výber nadbytočného zamestnanca pritom prináleží zamestnávateľovi; súd neskúma výber nadbytočného zamestnanca; skúma len, či existovala organizačná zmena, a či v jej dôsledku sa stal zamestnanec nadbytočným.

1.5.3. Vychádzajúc z uvedeného okresný súd uzavrel, že namietaná výpoveď z pracovného pomeru spĺňa okrem formálnych, aj všetky materiálne predpoklady vyžadované . Žalobkyňa ako zamestnankyňa bola o výpovednom dôvode informovaná v písomnej výpovedi a s dôvodmi výpovede ju oboznámil aj priamy nadriadený a manažérka ľudských zdrojov. Ak bolo spochybňované, či bolo žalobkyni predložené aj rozhodnutie o organizačnej zmene, uvedené zamestnávateľovi neukladá; postačuje, ak je zamestnanec s dôvodom výpovede oboznámený najneskôr pri doručení výpovede, čo v prejednávanej veci bolo splnené.

1.5.4. Okresný súd zistil aj skutočný dôvod prijatej organizačnej zmeny, čím bolo zníženie počtu zamestnancov na oddelení Interný audit s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce; v tomto smere súd prvej inštancie poukázal na výsledky dokazovania, týkajúce sa návrhu organizačnej zmeny a vyplývajúce z výpovede svedkov U. a Z. . Ustálil, že žalovaný najmenej po dobu štyroch rokov od dania výpovede žalobkyni zamestnával na oddelení Interný audit práve šesť zamestnancov a počas tohto obdobia znovu neobnovil zrušené pracovné miesto.

1.5.5. Taktiež súd prvej inštancie zdôraznil, že výber nadbytočného zamestnanca prináleží zamestnávateľovi; bolo na rozhodnutí zamestnávateľa, ktorého zo štyroch zamestnancov na pracovnej pozícii „Špecialista - interný audit v kategórii HAY 16“ na útvare Interný audit, prepustí. Boli stanovené aj kritériá pre výber zamestnanca, s ktorým má byť skončený pracovný pomer; mali byť zohľadnené pracovné kritériá, rozvojový potenciál a kritériá uchovania kľúčových spôsobilostí spoločnosti. Pri výbere žalobkyne ako zamestnankyne, s ktorou bude skončený pracovný pomer, boli dôvodom jej nedostatočné pracovné výsledky. V tomto smere okresný súd poukázal za skutkové zistenia z výpovedí svedkov (D. a I.) a dospel k záveru, že žalovaný skončením pracovného pomeru so žalobkyňou legitímnym spôsobom realizoval svoje autonómne právo zamestnávateľa na slobodný výber zamestnancov v potrebnom počte a štruktúre v zmysle , do ktorého súd zasiahnuť nemôže a v prejednávanej veci k takémuto zásahu ani dôvod nemá.

1.6. Súd prvej inštancie poukázal na výnimku zo zásady, že súd nepreskúmava okolnosti výberu nadbytočného zamestnanca, pri posudzovaní zásady rovnakého zaobchádzania, resp. zákazu diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch. Mal za to, že iba subjektívny názor žalobkyne o diskriminácii jej osoby, nebol dostatočným pre konštatovanie, že vo vzťahu k nej došlo k diskriminačnému postupu. Vysporiadaval sa s tým, že prvá výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni bola súdom určená ako neplatná; ak žalobkyňa argumentovala skutočnosťami, ktoré sa mali odohrať pred prvou výpoveďou, tieto neboli pre súd relevantné, nakoľko sa týkali iného obdobia a iného okruhu ľudí (nadriadených žalobkyne). Neskorší nadriadení žalobkyne (v čase namietanej výpovede) vylúčili, že by vo vzťahu k žalobkyni postupovali diskriminačne. Žalovaný racionálne objasnil, z akých dôvodov podal trestné oznámenie v súvislosti s opakovanými práceneschopnosťami žalobkyne.

1.6.1. Okresný súd sa nestotožnil s tým, že rozhodnutie o organizačnej zmene malo byť prijaté účelovo s cieľom zbaviť sa žalobkyne a žalovaný v roku 2013 prijal na oddelenie interného auditu dvoch zamestnancov - audítorov. Uviedol, že rozhodnutie o organizačnej zmene sa začalo pripravovať v roku

2013, a teda dávno pred tým, ako sa žalobkyňa vrátila z dlhodobej práceneschopnosti. Ak žalovaný prijal dvoch audítorov, urobil tak v dôsledku skončenia pracovného pomeru iných dvoch audítorov; postup žalovaného tak nebolo možné vyhodnotiť za účelový.

1.7. Posudzujúc vyššie uvedené okresný súd uzavrel, že boli naplnené všetky predpoklady výpovede z organizačných dôvodov podľa .

1.8. Súd prvej inštancie sa taktiež zaoberal otázkou ponukovej povinnosti zamestnávateľa; zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer výpoveďou z organizačných dôvodov iba v prípade, ak nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. V tejto otázke vychádzal aj zo záverov judikatúry; konkrétne poukázal na závery vyplývajúce z R 54/1998 a rozsudku najvyššieho súdu z 30. júna 2009 sp. zn. .

1.8.1. Z vykonaného dokazovania, samotnej výpovede z pracovného pomeru pre okresný súd vyplynulo, že zamestnávateľ nemal možnosť ponúknuť žalobkyni inú vhodnú prácu; v takomto prípade by žalovanému ponuková povinnosť nevznikla. Žalobkyňa namietala, že žalovaný iné vhodné pracovné pozície mal a neponúkol jej ich, čím porušil svoju povinnosť podľa . Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalovaný žalobkyni v čase plynutia výpovednej doby ponúkol dve vhodné pracovné pozície, ktoré žalobkyňa neprijala. Tieto pracovné pozície vznikli až po dni výpovede. Ak žalobkyňa na ponuku inej vhodnej práce nereflektovala, nemôže sa úspešne domáhať neplatného skončenia pracovného pomeru.

1.8.2. Uvedené súd prvej inštancie vyvodil zo záveru, že pri neplatnom skončení pracovného pomeru ide o relatívnu neplatnosť právneho úkonu; žalovaný dodatočným ponúknutím iného voľného miesta zhojil prípadnú vadu právneho úkonu (výpovede).

1.8.3. Okresný súd sa zaoberal aj pracovnými pozíciami, na ktoré poukazovala žalobkyňa a uviedol, že pracovné pozície, na ktoré poukazovala, boli obsadené pred tým, ako bola žalobkyni daná výpoveď z pracovného pomeru; na ostatné pracovné pozície žalobkyňa nespĺňala kvalifikačné predpoklady. Bolo povinnosťou žalobkyne tvrdiť a preukázať, na ktorú konkrétnu pracovnú pozíciu spĺňala kvalifikačné predpoklady, v priebehu konania tak neurobila.

1.9. Súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie; poukázal ale aj na skutočnosť, že žalobkyňa v konaní predložila množstvo listín, ktoré s prejednávanou vecou nesúviseli. Súd vykonal dôkazy, ktoré považoval za podstatné pre rozhodnutie vo veci; nevykonanie ostatných dôkazov v rozsudku odôvodnil.

1.10. Okresný súd uzavrel, že výpoveď z pracovného pomeru z 12. marca 2014 je platným právnym úkonom; žalovaný splnil hmotnoprávne, aj procesnoprávne podmienky skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa . Z uvedeného dôvodu žalobu zamietol. O podmienenom návrhu žalovaného na rozhodnutie podľa a už nerozhodoval.

1.11. Pri rozhodovaní o trovách konania okresný súd aplikoval , nárok na náhradu trov konania priznal plne úspešnému žalovanému, dôvody pre aplikáciu nezistil.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) rozsudkom z 27. novembra 2024 č. k. -948 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „napadnutý rozsudok“) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (I. výrok); žalovanému proti žalobkyni priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania (II. výrok).

2.1. Odvolací súd, konajúc o odvolaní žalobkyne, rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania; rozsudok okresného súdu potvrdil postupom podľa .

2.2. Krajský súd posudzujúc dôvodnosť odvolania žalobkyne konštatoval správnosť záverov súdu prvej

inštancie, a k konštatoval, ž e výpoveď z pracovného pomeru spĺňala všetky formálne a obsahové náležitosti v zmysle ustanovení . Stotožnil sa so záverom okresného súdu, ak vyvodil, že dôvodom prijatej organizačnej zmeny bolo zníženie počtu zamestnancov na oddelení Interný audit s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce; týmto rozhodnutím zamestnávateľ reguloval počet zamestnancov na oddelení Interného auditu tak, aby zamestnával iba taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktorý zodpovedal jeho skutočným potrebám. Žalovaný pritom po dobu minimálne štyroch rokov od namietanej výpovede znovu neotvoril zrušené pracovné miesto.

2.3. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa v odvolaní úplne ignorovala záver súdu prvej inštancie, že mechanizmus výpočtu ukazovateľov FTE, od ktorých sa odvíjala organizačná zmena, nebol pre rozhodnutie podstatný, nakoľko spôsob určenia potrebného počtu a štruktúry zamestnancov je výlučne záležitosťou zamestnávateľa. Pre rozhodnutie bolo podstatné, či reálne došlo k zníženiu stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce; cieľ organizačnej zmeny bol v danom prípade splnený; zamestnávateľ znížil počet zamestnancov na oddelení Interného auditu zo sedem na šesť a tento počet bol na oddelení dlhodobo zachovaný. Okresný súd dostatočne vysvetlil, že pokiaľ pred organizačnou zmenou boli na oddelenie Interný audit prijatí dvaja zamestnanci, bola to reakcia na skončenie pracovného pomeru dvoch iných audítorov. Organizačná zmena kopírovala reálny stav pracovnej zaťaženosti na oddelení, keď zamestnanci v skutočnom výkone práce (v počte šesť) boli schopní zvládnuť celý objem prác na danom oddelení. Žalovaný tak skončením pracovného pomeru so žalobkyňou výpoveďou legitímnym spôsobom realizoval svoje autonómne právo zamestnávateľa na slobodný výber zamestnancov v potrebnom počte a štruktúre v zmysle . Ak žalobkyňa namietala, že účelom organizačnej zmeny bola „racionalizácia“ a nie „rozhodnutie zamestnávateľa o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo zníženie stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce“ odvolací súd konštatoval, že spôsob označenia úkonu zmluvnou stranou nie je pre posúdenie jeho obsahu podstatný, keď zo všetkých okolností bolo zrejmé, čo bolo cieľom organizačnej zmeny.

2.4. Vo vzťahu k namietanému diskriminačnému konaniu žalovaného odvolací súd v plnom rozsahu poukázal na závery súdu prvej inštancie; vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania nedošlo a konanie žalovaného nemožno hodnotiť ako výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa v odvolaní namietala jednotlivé konania žalovaného (jeho zamestnancov a súčasne nadriadených žalobkyni), nezohľadnila však skutočnosti, ktoré v priebehu konania vyšli najavo, a to na základe predložených listinných dôkazov a tvrdení žalovaného, ktorými preukazoval neopodstatnenosť sťažností žalobkyne na postup žalovaného pri plnení pracovných úloh. Z predložených listinných dôkazov a j p r e odvolací s ú d vyplynulo, ž e jednotlivé sťažnosti a ponosy žalobkyne boli nielenže neopodstatnené, ale a j to, že nadriadení pri komunikácii so žalobkyňou jej opakovane vysvetľovali pracovné postupy, ktoré majú byť z jej strany dodržané, aby mohla úspešne splniť zadané úlohy. Z dokazovania pritom vyplynulo, že žalobkyňa zadané úlohy nevykonávala v potrebnej kvalite a v stanovenom čase. Tvrdenia žalobkyne o diskriminačnom konaní žalovaného boli vyvrátené. Ak sa vyskytli drobné nezrovnalosti pri zabezpečení plnenia pracovných úloh, tieto boli zo strany žalovaného vysvetlené a obratom odstránené a nemožno ich považovať za diskriminačné konanie proti žalobkyni. Tvrdenia žalobkyne o jej permanentnom šikanovaní na pracovisku boli pre odvolací súd nepravdepodobné; za jej pôsobenia sa v postavení jej nadriadeného vystriedali tri osoby. V konaní pritom žalobkyňa menila svoju argumentáciu, pôvodne tvrdila, že je diskriminovaná z dôvodu uplatnenia svojich práv proti zamestnávateľovi a neskôr poukazovala na možnú diskrimináciu z dôvodu jej zdravotného stavu.

2.5. Pokiaľ žalobkyňa namietala porušenie ponukovej povinnosti žalovaného (pri daní výpovede z organizačných dôvodov) odvolací súd nesúhlasil s o záverom okresného súdu o dodatočnej konvalidácii vady relatívne neplatného právneho úkonu výpovede. S týmto záverom by bolo možné súhlasiť iba v prípade, ak by zamestnávateľ žalobkyni ponúkol práve tie voľné pracovné miesta, ktoré opomenul zamestnancovi ponúknuť v čase dania výpovede. Krajský súd však súhlasil so záverom, že žalovaný v čase dania výpovede žalobkyni žiadnou inou vhodnou prácou pre žalobkyňu nedisponoval. Uvedené vyplynulo z obsahu samotnej výpovede z pracovného pomeru, ako a j z výpovede svedkyne, ktorá v

rozhodnom čase u žalovaného pracovala ako manažérka ľudských zdrojov.

2.6. Odvolací s ú d v tomto smere poukázal n a závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. septembra 2013 sp. zn. .

2.7. Podľa záverov odvolacieho súdu žalobkyňa v žalobe neoznačila ani jedno pracovné miesto, ktoré bolo ku dňu výpovede v mieste výkonu jej práce voľné, a to ani po tom, ako súd prvej inštancie obstaral zo Sociálnej poisťovne zoznam prijatých zamestnancov v období od 31. októbra 2013 do 31. mája 2014, riadne neoznačila pracovné miesto, ktoré by bolo pre ňu vhodné a zároveň jej nebolo ponúknuté. Žalovaného obrana spočívala v tvrdení, že pracovné miesta, obsadené inými zamestnancami v období po daní výpovede žalobkyni, neboli pre ňu vhodné, nakoľko nespĺňala kvalifikačné kritériá vyžadované pre dané pracovné pozície. Žalobkyňa ani netvrdila, že spĺňa kvalifikačné predpoklady pre uvedené pracovné miesta, ale zvolila argumentáciu, že ani novoprijatí zamestnanci na tieto pracovné miesta nespĺňali požadovanú kvalifikáciu. Bolo však predovšetkým povinnosťou žalobkyne tvrdiť a preukázať, n a ktorú konkrétnu pracovnú pozíciu spĺňa kvalifikačné predpoklady a až následne by súd pristúpil k skúmaniu toho, či žalobkyňa na konkrétnu pracovnú pozíciu spĺňa kvalifikačné predpoklady alebo nie. Ak žalobkyňa navrhovala vykonať dokazovanie predložením pracovných zmlúv a pracovných náplní, vrátane kategórie HAY (a to an bloc všetkých pracovných pozícií obsadených v období od 31. októbra 2013 do 31. mája 2014) bez toho, aby označila konkrétne pracovné miesta, ktoré boli pre ňu vhodné, súd prvej inštancie správne jej dôkazné návrhy zamietol. Odvolací súd vyjadril názor, že procesná ochrana zamestnanca ako slabšej strany sporu nemôže byť bezbrehá a absolútna; aj od tejto strany sporu je potrebné vyžadovať splnenie aspoň minimálnych požiadaviek na kvalitu jej skutkových tvrdení, najmä ak je kvalifikovane zastupovaná. Ani otázka splnenia kvalifikačných predpokladov novoprijatých zamestnancov nebola pre rozhodnutie súdu podstatná z dôvodu, že žalobkyňa ani netvrdila, že sama tieto kvalifikačné predpoklady spĺňa. Ak žalobkyňa argumentovala, že voľným pracovným miestom je aj také, ktoré vyžaduje prípravu zamestnanca na inú prácu, nemožno za predchádzajúcu prípravu zamestnanca na výkon práce považovať takú prípravu, ktorá by bola neúmerne časovo náročná alebo nákladná.

2.8. Odvolací s ú d konštatoval, ž e v konaní pr ed s údom pr vej inštanc ie nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by žalobkyni znemožnil uplatňovať jej patriace procesná práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a konanie tiež nemá inú vadu, ktorá by mala za následok nesprávne právne posúdenie veci. Pokiaľ ide o namietanú včasnosť uplatnenia prostriedkov procesnej obrany, žalovaný v zásade len procesne reagoval na postup žalobkyne a jej jednotlivé dôkazy; nemožno tak dôvodne tvrdiť, že prostriedky procesnej obrany neuplatňoval včas.

2.9. Napokon odvolací súd vyjadril súhlas s argumentáciou súdu prvej inštancie, že súd v odôvodnení rozhodnutia nemusí dať absolútne vyčerpávajúcu odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dodatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

2.10. Za vecne správny považoval aj výrok rozsudku okresného súdu o nároku na náhradu trov konania; dôvody pre aplikáciu žalobkyňa nepreukázala.

2.11. Odvolací súd pri rozhodovaní o trovách konania aplikoval v spojení s a nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznal v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktorého prípustnosť odvodila z a . Navrhla, aby dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 27. novembra 2014 sp. zn. zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na nové konanie a rozhodnutie s vyslovením právneho názoru, ktorým bude odvolací (dovolateľka uviedla „súd prvej inštancie“) súd viazaný.

3.1. Dovolateľka poukázala na výroky rozhodnutia súdu prvej inštancie, obsah svojho odvolania a závery

odvolacieho súdu.

3.2. V dovolaní tvrdila, že okrem pracovných miest, ktoré boli podľa záverov odvolacieho súdu obsadené, namietala aj pracovné miesta customer exellence specialist (v predloženej tabuľke pozícia 6), retail area manager (v tabuľke pozícia 5), fuel category manager (v tabuľke pozícia 4), brigádnik (v tabuľke pozícia 13). K pozícii 6 uviedla, že za obsadenie pracovného miesta nie je možné považovať akceptačný list, ako to urobil žalovaný, s čím sa okresný súd stotožnil; uvedené miesto nie je uvedené v tabuľke a bolo obsadené až 1. apríla 2014. Ak jej odvolací súd vytkol, že nešpecifikovala dostatočne jasne voľné pracovné miesta, v konaní pred súdom opakovane žiadala, aby aj žalovaný označil voľné pracovné miesta menami, aby bolo možné verifikovať zhodu medzi zamestnancami, ktorí boli uvedení v zozname Sociálnej poisťovne so zamestnancami, ktorí obsadili žalovaným vykazované pracovné miesta.

3.3. Ak jej odvolací súd vytkol, že neoznačila voľné pracovné miesta v čase výpovede, tieto pracovné miesta označila v tabuľke (na č. l. 679 spisu) plus voľné miesto po pani E. s uvedením vlastných kvalifikačných predpokladov. Ak sa žalobkyni vytýka, že nepreukázala svoju kvalifikáciu, táto vyplýva z ňou predložených pracovných zmlúv a popisu praxe u žalovaného.

3.3.1. Dovolateľka tvrdila, že v konaní pred súdom prvej inštancie žiadala predloženie pracovnej náplne a zaradenie zamestnancov do kategórie HAY s odôvodnením, že kvalifikačné predpoklady pre zaraďovanie do pracovných kategórií vyplývajú z charakteristík žalovaného pre zaraďovanie do tzv. tried HAY, a teda, že ak boli voľné miesta v kategórii HAY 16 a nižšie, spĺňala kvalifikačné predpoklady. Súd na jednej strane odmietol zabezpečiť dôkazný prostriedok a n a strane druhej p r e žalobkyňu vyvodil negatívnu konzekvenciu nepreukázania tvrdenia. Následne súd vychádzal len z tvrdení žalovaného, ktoré žalobkyňa poprela s tým, že bez predloženia pracovnej náplne a bez zaradenia kategórie HAY nie je možné tieto pracovné miesta posúdiť. Uvedené podľa jej názoru zodpovedalo situácii, ktorou sa ústavný súd zaoberal v náleze z 8. septembra 2020 sp. zn. .

3.4. Dovolateľka tvrdila, že odvolací súd jej nedal odpoveď na podstatnú argumentáciu týkajúcu sa cieľa (účelu) organizačnej zmeny. Tvrdila, že dôvodom pre organizačnú zmenu bola potreba „zbaviť sa“ jej v dôsledku, že po vyhratom súdnom spore nastúpila do zamestnania; žalovaný jej vytváral výrazne odlišné pracovné podmienky a dal jej negatívne pracovné hodnotenie; v konaní napokon prezentoval, ž e výber žalobkyne b o l podmienený jej negatívnymi pracovnými výsledkami. Napokon výber žalobkyne ako nadbytočnej bol podmienený aj jej častou práceneschopnosťou. Tvrdila, že nenašla v odôvodnení rozhodnutí súdov nižších inštancií posúdenie, že aj samotná organizačná zmena nesledovala účel zníženia stavu zamestnancov, ale účelom bolo zbaviť sa žalobkyne.

3.5. O účelovosti organizačnej zmeny podľa žalobkyne svedčí formulácia rušiaca jedno pracovné miesto v kategórii H AY 1 6 , avš ak i b a krátko p o t o m , a k o b o la d o kategórie HAY 16 preradená iná zamestnankyňa. Ak by preradená nebola, rušilo by sa miesto v nižšej kvalifikačnej kategórii a žalobkyňa by nebola nadbytočná. Tiež mala za to, že žalovaný v novembri 2013 účelovo vytvoril nadstav na oddelení, aby následne inicioval organizačnú zmenu. Žalovaný účelovo prijal dvoch nových zamestnancov namiesto jedného odchádzajúceho s dôsledkom, že následne inicioval organizačnú zmenu, ktorá je tvrdeným dôvodom výpovede. V rámci poukazu na účelovosť organizačnej zmeny žalobkyňa poukázala aj na obvinenie svedka Kostelného, že žalobkyňa vedie so žalovaným súdny spor.

3.5.1. Vo vzťahu k tvrdenému diskriminačnému konaniu žalovaného žalobkyňa v dovolaní poukázala na skutočnosti, ktoré pomenovala už v odvolaní; uvedenými tvrdeniami sa odvolací súd nezaoberal do tej miery, aby ustálil, či bremeno tvrdení prešlo na žalovaného, keďže označila konkrétne konania, ktoré považovala za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Z uvedeného vyvodila, že výpoveď je zástupná; žalovaný odôvodňuje výpoveď raz zlými pracovnými výsledkami žalobkyne, ku ktorým sám prispel, inokedy zdravotnými dôvodmi. V konaní pr ed s údom prvej inštanc ie a v odvolaní proti prvoinštančnému rozsudku poukazovala na zreťazenie udalostí po jej nástupe po rozhodnutí o neplatnosti predchádzajúcej výpovede. Tento postup považovala za diskriminačný.

3.6. Dovolateľka tiež poukázala na to, že žalovaný vo výpovedi sám tvrdil, že nemá možnosť ponúknuť žalobkyni vhodné voľné miesto; netvrdil, že nemá voľné žiadne pracovné miesto, a teda aj na kratší pracovný čas, vyžadujúce prípravu a pod. Vhodnosť pracovného miesta tak žalovaný posudzoval sám a nešlo o nemožnosť zamestnať žalobkyňu, ktorá by bola objektívna.

3.7. V konaní pred súdmi nižších inštancií žiadala posúdiť vzťah medzi stranami sporu a j v zmysle súladu s dobrými mravmi poukazujúc na chronológiu organizačnej zmeny, nerovnaké zaobchádzanie so žalobkyňou v porovnaní s ostatnými zamestnancami, maskovanie dôvodov, ktoré žalovaný uvádzal ako skutočné dôvody na skončenie pracovného pomeru. V tomto smere poukázala na závery vyplývajúce z rozhodnutia R 28/2009 a nález ústavného súdu .

3.8. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolateľka tvrdila existenciu dovolacích dôvodov v zmysle spočívajúcich v tom, že a) súd nevykonal ňou navrhované dokazovanie - pracovné náplne, popis práce, pracovné zmluvy, zaradenie do HAY kategórií pri voľných pracovných miestach, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, hoci išlo o dôkazy, ktoré žalobkyňa predložiť nemohla, a ktoré sú základom pre posúdenie, či žalobkyňa spĺňala kvalifikačné predpoklady na ňou definované pracovné miesta, ktoré boli v čase výpovede voľné; b) súd neposkytol odpoveď na špecifické odvolacie argumenty žalobkyne, najmä na maskovanie skutočného výpovedného dôvodu iným dôvodom, súladu výpovede a postupu, ktorý mu predchádzal s dobrými mravmi, dodatočné „vyrábanie“ príloh na základe pracovného predpisu, ktorý v čase výpovede neexistoval, odpovede na konkrétne vymenovania diskriminačného charakteru bez prenesenia dôkazného bremena na žalovaného, na chronológiu organizačnej zmeny, nerovnaké zaobchádzanie so žalobkyňou v porovnaní s ostatnými zamestnancami, maskovanie dôvodov, ktoré žalovaný uvádzal ako skutočné dôvody na skončenie pracovného pomeru organizačnou zmenou namiesto výpovede ním uvádzaných dôvodov, ale aj prijímanie nových zamestnancov na voľné pracovné pozície, keď noví zamestnanci boli prijímaní do pracovného pomeru pár dní pred výpoveďou danou žalobkyni; c) súdy sa nezaoberali platnosťou výpovede a organizačnej zmeny z hľadiska obchádzania zákona; d) súdy neposkytli ochranu žalobkyni ako slabšej strane sporu a e) so slabšou stranou konali v rozpore s a , keď nevykonali ani tie dôkazy, ktoré navrhovala žalobkyňa a odvolací súd poprel všetky námietky žalobkyne týkajúce sa jej postavenia ako slabšej strany sporu a námietky týkajúce sa nevyhodnotenia diskriminácie a prenesenia dôkazného bremena.

3.9. Pokiaľ dovolateľka uplatnila dovolací dôvod podľa mala za to, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a konal v rozpore s nálezom Ústavného s ú d u Slovenskej republiky I I I . Ú S 86/2020 v o vzťahu k povinnosti s ú d u poskytnúť zamestnancovi ako slabšej strane sporu ochranu a ako aj k nevyhodnoteniu nepopretých dôkazov a navrhovaných dôkazov, ktorých vykonanie súd odmietol.

3.9.1. Rovnako v otázke povinnosti súdu poskytnúť špecifickú odpoveď na odvolací argument konal v rozpore s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , nakoľko neodpovedal na mnohé z jej konkrétnych odvolacích argumentov.

3.9.2. Námietku nesprávneho právneho posúdenia uplatnila dovolateľka rovnako vo vzťahu k povinnosti hodnotiť právny úkon v pracovnoprávnych vzťahoch aj z hľadiska dobrých mravov, k čomu odvolací súd nepristúpil, a to ani v časti diskriminácie, skončenia pracovného pomeru a organizačnej zmeny (tu poukázala dovolateľka na rozhodnutia najvyššieho s údu sp. zn. a ) a nevyhodnotil nevykonanie dôkazov z hľadiska kritérií uvedených v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , a .

3.9.3. Napokon namietajúc nesprávne právne posúdenie poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. vo vzťahu k porušeniu práva na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia.

4 . Žalovaný svoju argumentáciu v písomnom vyjadrení sumarizoval tvrdením, že ako zamestnávateľ rozhodol o organizačných zmenách písomne v zmysle a týmto rozhodnutím sa zamestnankyňa stala nadbytočnou. Zároveň ako zamestnávateľ rozhodol n a základe slobodného výberu, s ktorým zamestnancom skončí pracovný pomer z dôvodu nadbytočnosti a v zmysle judikatúry súdov, ktoré v zásade nie sú oprávnené preskúmavať takýto výber. Výpoveď bola vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov; výpoveď bola žalobkyni riadne doručená s uvedením výpovedného dôvodu. Žalovaný pritom nepostupoval voči zamestnankyni diskriminačne a ani v rozpore s dobrými mravmi a a n i v rozpore s o zákonom. Preukázal, ž e v č a s e doruč ovania výpovede nedisponoval inou vhodnou pracovnou pozíciou, ktorú by mohol žalobkyni ponúknuť v čase doručenia výpovede, čo uviedol v samotnej výpovedi. Všetky pracovné miesta boli už obsadené iným zamestnancom alebo žalobkyňa nespĺňala potrebné kvalifikačné predpoklady a odborné požiadavky a skúsenosti n a výkon prác e predmetnej pracovnej pozície. Ponuková povinnosť nie je chápaná ako absolútna a zamestnávateľ nemá povinnosť vytvárať vhodné pracovné miesto a ponukovú povinnosť nemožno interpretovať tak široko, aby zamestnávateľ musel ponúknuť akúkoľvek prácu bez ohľadu na špecializáciu, či získané skúsenosti zamestnanca.

4.1. Žalovaný navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol, alternatívne zamietol a priznal mu nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote ( ) strana sporu zastúpená v súlade so zákonom ( ), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané ( ), bez nariadenia pojednávania ( ) a preskúmaní napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu dospel k záveru, že dovolanie ako celok treba zamietnuť. Odôvodnenie uvedeného záveru je uvedené v nasledujúcich bodoch.

6. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom. Dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmavať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu a to z akýchkoľvek hľadísk (viď napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , , ). O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (porovnaj sp. zn. , , , ).

7. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (napr. sp. zn. , , , ).

8. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach a .

9. Žalobkyňa uplatnila dovolací dôvod s poukazom na .

10. Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

10.1. Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, ž e došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

10.2. Vo vzťahu k (ako v prípade ďalších vád zmätočnosti uvedených v ) platí, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil namietanej vady zmätočnosti; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , , , ). Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle je a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný potup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

10.3. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup s údu spočívajúci predovšetkým v zjavnom poruš ení kogentnýc h procesných ustanovení, ktorý sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodenie rozhodnutia, n a predvídateľnosť rozhodnutia, n a zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

10.4. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , , , a ).

11. Pokiaľ dovolateľka uplatnila dovolací dôvod podľa , z obsahu dovolania možno vyvodiť, že namietala vady v procese dokazovania spočívajúce v nevykonaní ňou navrhovaného dôkazu (dôkazov), vadu nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu spočívajúcu v absencii odpovedí na žalobkyňou nas tolené špec ific ké o t ázk y a absenciou vysporiadania sa platnosťou výpovede a organizačnej zmeny z hľadiska obchádzania zákona. Rovnako cez tvrdenie zmätočnosti namietala porušenie procesných ustanovení týkajúcich sa ochrany zamestnanca ako slabšej strany sporu v individuálnych pracovnoprávnych sporoch ( a nasl. ).

12. V súvislosti s vyjadrenou nespokojnosťou žalobkyne s postupom súdov pri vykonanom dokazovaní, dovolací súd pripomína, že dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorého si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej s a týka žaloba, v sebe

obsahuje i právomoc posúdiť to, č i a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné, a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (). Súd nie je v civilnom sporovom konaní viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky nimi navrhované dôkazy. Súdy nižšej inštancie neboli povinné vykonať všetky navrhnuté dôkazy, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie stranám ( ). Ak sa súd rozhodne, že určité dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú podľa jeho názoru pre vec nevýznamné alebo nadbytočné) alebo vykoná iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať za vadu zmätočnosti (viď R 125/1999). Procesnému právu strany sporu navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo a z akých dôvodov tak neurobil, čo v prejednávanej veci odvolací súd a aj súd prvej inštancie dodržal.

12.1. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. vyplýva, že aj keď má strana sporu procesné oprávnenie navrhovať dôkazy, súd nemusí vykonať každý ňou navrhnutý dôkaz, musí však v rozhodnutí vysvetliť, prečo ho nevykonal. Súd môže vyhovieť návrhu strany na vykonanie dokazovania len z dôvodu, že navrhnutý dôkaz: a) sa týka skutočnosti, ktorá je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, b) nie je spôsobilý overiť alebo vyvrátiť tvrdenú skutočnosť a c) je vzhľadom na nepochybné výsledky dokazovania vykonaného inými dôkazmi nadbytočný. Pokiaľ tieto dôvody nie sú dané, súd nevyhovením návrhu na vykonanie dokazovania koná spôsobom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle .

12.2. Ani skutočnosť, že vo veci ide o individuálny pracovný spor, nemá za následok, že vyššie uvedené závery nie sú v prejednávanej veci aplikovateľné.

12.3. Ustanovenie predstavuje odklon od všeobecného procesného postupu iba v tom, že v individuálnych pracovnoprávnych sporoch pripúšťa a umožňuje využitie vyšetrovacieho princípu v dokazovaní (na rozdiel v civilnom sporovom konaní prevládajúcej zásady kontradiktórnosti). Takýto postup je ale odôvodnený v prípadoch, keď takýto vyšetrovací postup je nevyhnutný pre vydanie spravodlivého rozhodnutia vo veci samej.

12.4. Ustanovenie § 320 CS P upravuje odklon o d sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania, v individuálnych pracovnoprávnych sporoch prelamuje princíp hospodárnosti konania; zamestnanec môže dôkazy označiť alebo predložiť najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej na rozdiel od „bežných sporov“, kde možnosť uplatňovať prostriedky procesnej obrany a procesného útoku môže byť časovo limitovaná.

13. Dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkových zistení; dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len z toho dôvodu, ž e nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v odvolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd ( ). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj ). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, č i konanie n ie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle .

14. Dovolací súd tiež zdôrazňuje, že k náprave pochybení v konaní pred súdom prvej inštancie slúži

predovšetkým odvolacie konanie; dovolanie je opravným prostriedkom proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu; bol to odvolací súd, ktorý posudzoval prípadné pochybenia súdu prvej inštancie (aj) vo vzťahu k vadám v procese dokazovania.

15. Dovolateľka namietala vady v dokazovaní pred súdom prvej inštancie; výslovne namietala, že súd nevykonal ňou navrhované dokazovanie, a to pracovné náplne, popis práce, pracovné zmluvy, zaradenie do HAY kategórií pri voľných pracovných miestach, hoc išlo o dôkazy, ktoré žalobkyňa predložiť nemohla, a ktoré boli základom pre posúdenie, či žalobkyňa spĺňala kvalifikačné predpoklady na ňou definované pracovné miesta, ktoré boli v čase výpovede voľné.

15.1. Súd prvej inštancie sa otázkou voľných pracovných miest v čase dania výpovede zaoberal, keď ustálil, že žalovaný v čase dania výpovede inou vhodnou prácou pre žalobkyňu nedisponoval, č o malo vyplynúť z o samotnej výpovede danej žalobkyni a z výpovede svedkyne, vedúcej útvaru ľudských zdrojov. Po daní výpovede, v čase plynutia výpovednej doby sa uvoľnili dve pracovné miesta, ktoré boli žalobkyni ponúknuté; tieto miesta žalobkyňa neprijala. Okresný súd vyhodnotil informáciu získanú zo Sociálnej poisťovne (zoznam prijatých zamestnancov v období od 12. marca 2014 (dátum výpovede) do 31. mája 2014 (uplynutie výpovednej doby); u niektorých pracovných miest konštatoval, že boli obsadené pred tým, ako bola žalobkyni daná výpoveď a u ostatných vychádzal z toho, že na tieto pracovné pozície nespĺňala kvalifikačné predpoklady a nešlo t ak o prác u vhodnú pre žalobkyňu. K uvedenému výslovne uviedol, že bolo povinnosťou žalobkyne tvrdiť a preukázať, na ktorú pracovnú pozíciu spĺňa kvalifikačné predpoklady, čo však žalobkyňa v priebehu konania neurobila; až následne by súd pristúpil k skúmaniu toho, či žalobkyňa na konkrétnu pracovnú pozíciu kvalifikačné predpoklady spĺňa alebo nie.

15.1.1. Následne okresný súd vyhodnotil návrh žalobkyne, aby súd uložil žalovanému povinnosť predložiť náplne všetkých sporných pozícií vrátane kategórie HAY, resp. aby predložil pracovné zmluvy k týmto pracovným pozíciám tak, že vykonanie takéhoto dokazovania nepovažoval za potrebné, keďže na základe už vykonaného dokazovania mal dostatočne zistený skutkový stav potrebný na to, aby vo veci rozhodol.

15.2. Uvedené v odvolaní žalobkyňa namietala v zás ade i b a oznámením priebehu dokazovania odvolaciemu súdu tvrdením, že opakovane žiadala o predloženie pracovných zmlúv, zaradenia do kategórie HAY a pracovných náplní, resp. popisu pracovných pozícií, ktoré by umožnili porovnať pracovné miesto žalobkyne s voľnými pracovnými miestami. Žalobkyňa tieto dôkazné prostriedky označila, návrh na vykonanie dôkazu odôvodnila a rozhodnutie súdu, že ich nezabezpečí a nevykoná, ani rozhodnutie žalovaného, že ich predkladať nebude, nemožno pričítať na ťarchu žalobkyne a ani z toho vyvodzovať neunesenie bremena tvrdenia alebo inú nevýhodu pre zamestnanca ako slabšiu stranu sporu. Inú argumentáciu proti nevykonaniu dôkazov nemala, iba odvolanie uzavrela, (aj) špecifikáciu odvolacieho dôvodu v zmysle námietkou, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy navrhnuté žalobkyňou (pracovné náplne, popis práce, pracovná zmluva, zaradenie do HAY kategórií pri voľných pracovných miestach, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností).

15.3. Odvolací súd sa s uvedenou odvolacou argumentáciou vysporiadal konštatovaním, že žalobkyňa ani netvrdila, že spĺňa kvalifikačné predpoklady na uvedené voľné pracovné miesta, ale zvolila argumentáciu, že ani novoprijatí zamestnanci na tieto pracovné pozície nespĺňali požadovanú kvalifikáciu. Tento postup žalobkyne odvolací súd nepovažoval za účinný, keď dodal, že v prvom rade bolo povinnosťou žalobkyne tvrdiť a preukázať, na ktorú konkrétnu pracovnú pozíciu spĺňa kvalifikačné predpoklady a až následne by súd pristúpil k skúmaniu toho, či žalobkyňa na konkrétnu pracovnú pozíciu spĺňa kvalifikačné predpoklady alebo nie. Ak žalobkyňa navrhovala vykonať dokazovanie predložením pracovných zmlúv a pracovných náplní vrátane kategórie HAY b ez toho, ab y označila konkrétne pracovné miesta, ktoré boli pre ňu vhodné, súd prvej inštancie správne návrh na vykonanie dôkazu zamietol.

15.4. Je tak zrejmé, že súd prvej inštancie nevykonanie dôkazu vyhodnotil a odvolací súd sa touto

odvolacou argumentáciou v rozsahu odvolacích dôvodov zaoberal a postup súdu prvej inštancie nepovažoval za porušujúci právo žalobkyne na spravodlivý proces.

15.5. Tu dovolací súd dodáva, že žalovaný sa k uvedeným pracovným pozíciám vyjadril, keď v prílohe písomného vyjadrenia z 29. júla 2021 (v súdnom spise na č. l. 676 a nasl.) k pozícii pod bodom 4 a 9 uviedol, že táto pozícia v čase dania výpovede už nebola voľná a na žiadnu z pozícií (pod bodmi 4, 5, 6, 9 a 1 2 ) žalobkyňa nespĺňala kvalifikačné predpoklady s uvedením kvalifikačných predpokladov, odborných požiadaviek a stručného popisu práce. Žalobkyňa v stanovisku k tabuľke (č. l. 750) viac spochybňovala kvalifikáciu iných zamestnancov ako by uvádzala, vo vzťahu ku ktorej pracovnej pozícii kvalifikačné predpoklady spĺňa a s postupom žalovaného predkladajúceho (síce stručný) popis práce nesúhlasila. Za takýchto okolností, pokiaľ žalobkyňa neoznačila pracovnú pozíciu, ktorá podľa jej tvrdení bola voľná a netvrdila, na ktorú z týchto pracovných pozícií kvalifikačné predpoklady spĺňa a na pojednávaní dňa 10. februára 2023 zotrvala na návrhu predloženia konkrétnych pracovných zmlúv (z ktorých vyplýva meno a pracovná náplň zamestnancov), považuje dovolací s ú d vysporiadanie s a s odvolacou argumentáciou krajským súdom za dostatočné.

1 6 . Dovolateľka namietla, že odvolací súd (dovolanie smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu) jej neposkytol ochranu ako slabšej strane sporu a so slabšou stranou sporu konal v rozpore s a , keď nevykonal ani tie dôkazy, ktoré navrhovala a odvolací súd poprel námietky žalobkyne týkajúce sa jej postavenia ako slabšej strany sporu a námietky týkajúce sa nevyhodnotenia diskriminácie a prenesenia dôkazného bremena. Namietala tak porušenie procesných ustanovení týkajúce sa sporu s ochranou slabšej strany.

16.1. K uvedenému dovolací súd uvádza, že v prípade individuálneho pracovnoprávneho sporu (o ktorý v konaní ide) procesné nástroje ochrany slabšej strany zahŕňajú najmä vyšetrovací princíp, prelomenie zásady koncentrácie konania, rozšírenú poučovaciu povinnosť súdu a možnosť zastúpenia slabšej strany.

16.2. Žalobkyňa bola v s por e kvalifikovane zastúpená a a n i netvrdí, ž e s ú d rozšírené poučenie nerealizoval. 16.3. Otázke vykonania dôkazu sa dovolací súd venoval v bode 15. - 15.5. tohto rozsudku.

16.4. Ak dovolateľka tvrdila, že odvolací súd poprel všetky jej námietky týkajúce sa jej postavenia ako slabš ej s trany s por u a zároveň námietky týkajúc e s a nevyhodnotenia diskriminácie a prenesenia dôkazného bremena, dovolací súd uvádza, že súdy nižších inštancií sa otázkou tvrdenej diskriminácie, ako aj dôkazným bremenom zaoberali. Iba skutočnosť, že nerozhodli v súlade so žalobnou argumentáciou a po vykonanom dokazovaní a právnom posúdení dospeli k záveru, že k diskriminačnému konaniu nedošlo, nemôže mať za následok konštatovanie o odmietnutí súdnej ochrany zamestnankyne ako slabšej strany sporu.

17. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že dovolateľka v rámci dovolacieho dôvodu podľa namietala aj nedostatok odôvodnenia rozsudkov súdov nižších inštancií z dôvodov podľa bodu 3.8. b) a c) tohto rozsudku.

18. K dovolacej argumentácii opierajúcej s a o v o vzťahu k nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho s údu dovolací s ú d uvádza, ž e z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (). Z uvedeného vyplýva, že k poruš eniu p r á v a na spravodlivý proces v zmysle môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porovnaj , , či sp. zn. , , ) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola strane odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie.

18.1. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), aj z rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že základné právo podľa (ďalej len „“) aj právo podľa Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

18.2. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa vyžaduje, aby sa súd jasným, pr ávne korektným a zrozumiteľným s pôs obom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej stránky rozhodnutia (napr. ). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných dôkazov nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s , resp. Dohovoru. Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale i laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (, , ).

18.3. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, ž e medzi práva strany civilného procesu n a zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov, patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať a j nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivý proces, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa .

18.4. V odôvodnení svojho rozhodnutia s a odvolací s úd musí vysporiadať s o všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený, nielen s poukazom n a všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal.

18.5. Pokiaľ dovolateľka namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd konštatuje, že v posudzovanom prípade obsah spisu a obsah napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle .

19. Je potrebné zdôrazniť, súd už súd prvej inštancie sa zaoberal splnením formálnych a materiálnych predpokladov platnosti výpovede danej podľa ; posudzoval otázku dôvodu prijatej organizačnej zmeny a prvotne vychádzal z predpokladu, že výber zamestnanca bolo autonómnym právom zamestnávateľa na slobodný výber zamestnancov v potrebnom počte a štruktúre.

Reagujúc na tvrdenia o porušení zásady rovnakého zaobchádzania sa zaoberal aj otázkou, či vo vzťahu k výberu zamestnanca, s ktorým žalovaný ak o zamestnávateľ skončil pracovný pomer posudzoval, či nedošlo k diskriminácii a ako podstatnú otázku tiež riešil otázku, či mal zamestnávateľ zamestnankyňu možnosť ďalej zamestnávať. Tým, že dospel k záveru o skutočnom dôvode prijatej organizačnej zmeny (zníženie počtu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť prác), logicky nezistil, že by organizačná zmena bola maskovaná. Zaoberal sa otázkou prijímania zamestnancov na oddelenie Interného auditu v období pred prijatím organizačnej zmeny a dôvodnosť týchto zmien medzi zamestnancami oddelenia vyhodnotil. Posudzoval aj otázku zaobchádzania žalovaného (nadriadených žalobkyne) k žalobkyni, neopomenul otázku žalobkyňou tvrdených dôvodov pre skončenie pracovného pomeru (zdravotný stav a pracovný výkon). Žiadny z postupov, ktorý žalobkyňa pomenovala, súd prvej inštancie neoznačil za taký, ktorý by bol v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a nediskriminácie.

19.1. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil postupom podľa ako vecne správny; nesúhlasil iba so záverom okresného súdu o dodatočnom zhojení prípadne neplatného právneho úkonu výpovede dodatočnou ponukou voľných pracovných miest, ktoré sa uvoľnili až po daní výpovede žalobkyni. Zaoberal sa otázkou formy organizačnej zmeny a žalobkyňou tvrdeného antidatovania keď uzavrel, že predchádzajúci interný dokument mohol formu rozhodnutia o organizačnej zmene upravovať rovnako a rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene bolo pripravované dlhšiu dobu.

19.2. Odvolací súd s a stotožnil s o záverom súdu prvej inštancie o tom, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, vyhodnocoval formu a obsah komunikácie žalobkyne s nadriadenými. K jednotlivým skutočnostiam (ktoré žalobkyňa považovala akoby za čiastkové útoky žalovaného na jej integritu) uviedol, že časť z nich bola dokazovaním vyvrátená a v prípade zistených drobných nezrovnalostí pri zabezpečení plnenia pracovných úloh, tieto boli zo strany žalovaného vysvetlené a obratom odstránené a nebolo ich možné považovať z a diskriminačné konanie z o strany žalovaného. Vyjadril s a v tomto smere aj k trestnému oznámeniu žalovaného (ktoré nepovažoval za šikanózne) a uzavrel, že tvrdenia žalobkyne o permanentnom šikanovaní na pracovisku sa javia ako nepravdepodobné.

19.3. Nedôvodné v tomto smere je aj tvrdenie ohľadne (ne)prenesenia dôkazného bremena na žalovaného; žalovaný s a k jednotlivým skutočnostiam, v ktorých videla žalobkyňa porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, vyjadroval (prostredníctvom zástupcu, listinami), k uvedeným tvrdeniam sa vyjadrili svedkovia; s úd prvej inštancie toto dokazovanie vyhodnotil a v jeho hodnotení odvolací súd nezistil skutkové a právne vady.

19.4. Iba skutočnosť, že žalobkyňou tvrdené skutočnosti súdy vyhodnotili inak ako si predstavovala dovolateľka, nemá za následok nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu.

19.5. Obdobné závery prijíma dovolací súd aj vo vzťahu k tvrdeniu, že súdy sa nezaoberali platnosťou výpovede a organizačnej zm en y z hľadis ka obc hádzania zákona, č o v zásade odôvodnila len argumentom, že organizačná zmena je v súdnom spore obvykle obhájiteľná ľahšie ako individuálna výpoveď. Odvolací súd výslovne uviedol, že konanie žalovaného nemožno hodnotiť ako výkon práv v rozpore s dobrými mravmi a už súd prvej inštancie konštatoval platnosť právneho úkonu výpovede. Súdy nižších inštancií sa odpovedi na podstatné otázky nevyhli a tvrdenie dovolateľky o absencii relevantných odpovedí, a teda nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu, tak nemôže byť dôvodné.

20. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že nezistil, že by odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne, či arbitrárne (svojvoľne) odôvodnil, resp. vybočil z medzí ustanovenia a , čím by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle . Žalobkyňa tak neopodstatnene namietala, že odvolací súd jej procesným postupom neumožnil, aby uskutočňovala svoje procesné práva v takej miere, ž e došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolací súd tak uzatvára, že dovolanie žalobkyne namietajúce v a d u podľa C S P spoč ívajúc u v nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu je síce v tejto časti prípustné, ale nie je dôvodné.

21. Dovolateľka uplatnila i dovolací dôvod podľa namietajúc nesprávne právne posúdenie výslovne podľa ods. l písm. a) .

22. Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa , dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

23. Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

24. Právnym posúdením v e c i tr eba považovať č innos ť s ú d u spočívajúcu v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. S ú d p r i tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávne právne posúdenie veci nemožno preto vymedziť nesprávnym, či nedostatočným zistením skutkového stavu. Ani sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo jednoduché spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v .

25. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska môže byť len otázka právna (nie skutková), ktorá musí mať zreteľné charakteristické znaky. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napr. , , , Zákona o rodine), ako a j procesnoprávna (ktorej rieš enie závis elo n a aplikác ii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ís ť o otázku právnu, ktorú odvolací s ú d riešil a n a jej riešení založil rozhodnutie napadnuté odvolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle musí byť procesnou stranou nastolená jasným, zrozumiteľným a nepochybným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť) dovolania. V prípade absencie náležitého vymedzenia právnej otázky najvyšší súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili/neriešili okresný a odvolací súd. Preto dovolací súd je viazaný len tým, ako dovolateľ právnu otázku nastolí. P r eto v prípade dovolania podaného v zmys le tohto ustanovenia je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v až c) ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj napr. sp. zn. , , , , , , ).

26. Ak dovolací súd má riešiť právnu otázku, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu ( ), tak v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení je povinnosťou dovolateľa ako procesnej strany a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom, uviesť ako ju riešil odvolací súd, b) uviesť ako mala byť táto otázka správne riešená (viď uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 22. februára 2018), c) uviesť rozhodnutia dovolacieho súdu, od ktorých sa mal odvolací súd odkloniť.

27. Pred posúdením samotného „vyriešenia právnej otázky“ ( ) dovolací súd zdôrazňuje, že správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní podrobená meritórnemu prieskumu, keďže dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd ( ). Skutková otázka (resp. riešenie skutkovej otázky) preto z hľadiska nie je relevantná. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené so zisťovaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, jej aplikácie na podklade skutkových zistení (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , , , ).

28. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu pristúpil dovolací súd k preskúmaniu prípustnosti podaného dovolania z hľadiska jeho obsahu, vymedzeného dovolateľkou.

29. Z obsahu dovolania ( ) vyplýva, že dovolateľka formálne vymedzila prípustnosť dovolania podľa . V podanom dovolaní označila rozhodnutia dovolacieho súdu, prípadne ústavného súdu, od ktorých sa mal odvolací súd odkloniť (body 3.9. - 3.9.3. tohto rozsudku). V dovolaní však absentuje uvedenie právnej otázky, ktorú mal odvolací súd riešiť a na jej riešení mal založiť svoje rozhodnutie. Z popisu tvrdeného nesprávneho právneho posúdenia vyplýva, že rozpor (odklon) má spočívať v nerešpektovaní povinnosti poskytnutia ochrany slabšej strane sporu v procese dokazovania; nerešpektovaní povinnosti poskytnúť špecifickú odpoveď na odvolaciu argumentáciu, nerešpektovaní povinnosti hodnotiť právny úkon v pracovnoprávnych vzťahoch a j z hľadiska dobrých mravov, k čomu podľa dovolateľky odvolací súd nepristúpil ani v časti diskriminácie a ani v časti skončenia pracovného pomeru a organizačnej zmeny.

29.1. Uvedené tvrdenia nenastoľujú právnu otázku a v dôsledku jej prípadného nesprávneho riešenia vadu nesprávneho právneho posúdenia, ale zmätočnostnú vadu v zmysle . Odvolací súd neriešil právnu otázku týkajúcu sa dokazovania v pracovnoprávnych sporoch a neriešil ani otázku týkajúcu sa povinnosti zodpovedať strane sporu podstatné právne otázky a túto (neriešenú) otázku ani neriešil právne odlišne ako ich riešili súdy v žalobkyňou označených rozhodnutiach. Pokiaľ by konal v rozpore s procesnými predpismi v rámc i proc esu dokazovania (vykonávania dôkazov, hodnotenia dôkazov), prípadne by svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, jeho rozhodnutie by trpelo zmätočnostnou vadou podľa a nie vadou nesprávneho právneho posúdenia.

29.2. Dovolateľka sa tak nastolenými „právnymi“ otázkami pýta, či odvolací súd postupoval procesne správne, čo rovnako indikuje vady zmätočnosti a nie vadu nesprávneho právneho posúdenia.

29.3. Nejde tak o právne otázky, ktoré súdy nižších inštancií riešili a na ich riešení založili svoje rozhodnutie, ale o procesný postup odvolacieho súdu, ktorý môže zakladať existenciu vád zmätočnosti, ktorými s a dovolací s úd v tomto rozhodnutí zaoberal práve v časti uplatnenej dovolacej námietky v zmysle .

29.4. Dovolací súd tak v tejto časti uzatvára, že dovolací dôvod nebol vymedzený spôsobom uvedeným v .

30. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolanie žalobkyne v časti namietajúcej vadu zmätočnosti podľa týkajúce sa vád v procese dokazovania nie je prípustné, nakoľko dovolací súd namietanú vadu nezistil. Dovolanie v časti namietajúcej vadu zmätočnosti týkajúce sa tvrdenej nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu je síce prípustné, avšak nie je dôvodné. Pokiaľ ide o namietané nesprávne právne posúdenie veci podľa , dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nakoľko dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia nebol vymedzený spôsobom uvedeným v . Z uvedeného dôvodu dovolací súd dovolanie ako celok zamietol ( ).

31. Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd aplikoval § 453 ods. 1 v spojení s § 255

ods. 1 a podľa princípu úspechu v dovolacom konaní nárok na náhradu trov dovolacieho konania priznal v dovolacom konaní plne úspešnému žalovanému proti žalobkyni, ktorá podala dovolanie a v dovolacom konaní úspešná nebola.

32. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.