Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14CoPr-9-2025.pdf
PDF · 196.36 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
B3-24Cpr/14/2021
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Krajčovej a členiek senátu JUDr. Natálie Kollárikovej a Mgr. Zuzany Gašpírovej, v spore žalobkyne: O.. I. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. T. XX, N., zastúpená: Advokátska kancelária CURAE, s.r.o., IČO: 51 144 450, so sídlom Horná 26A, Banská Bystrica, proti žalovanému: Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky, IČO: 00 164 381, so sídlom Černyševského 50, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B3-24Cpr/14/2021-268 zo dňa 31.01.2025, takto
r o z h o d o l :
Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B3-24Cpr/14/2021-268 zo dňa 31.01.2025 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č.k. B3-24Cpr/14/2021-268 zo dňa 31.01.2025 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol žalobu žalobkyne (výrok I.) a nepriznal žalovanému nárok na náhradu trov konania (výrok II.).
2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou zo dňa 30.04.2021, doplnenou dňa 17.09.2021 sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému určenia neplatnosti skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo strany žalovaného zo dňa 01.12.2020, náhrady mzdy a zaplatenia príspevkov na doplnkové dôchodkové sporenie vrátane mimoriadnych príspevkov.
3. Žalobu odôvodnila tým, že bola štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, vo funkcii generálny štátny radca- generálny riaditeľ osobného úradu, v odbore štátnej služby 1.01 riadenie štátnej služby v služobnom úrade žalovaného od 01.11.2018 a to na základe služobnej zmluvy zo dňa 25.10.2018. V dňoch od 28.11.2019 do 13.12.2019 a od 16.12.2019 do 30.11.2020 bola práceneschopná. Dňa 27.12.2019 jej bol doručený list označený ako oznam o zrušení štátnozamestnaneckého miesta, podpísaný generálnym tajomníkom služobného úradu. V ozname žalovaný uviedol, že dodatkom č. 44/2019 k organizačnému poriadku žalovaného sa menila a doplnila organizačná štruktúra žalovaného podľa § 24 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z.z. a dňom 31.01.2020 sa v dôsledku organizačnej zmeny zrušilo štátnozamestnanecké miesto vedúceho zamestnanca, na ktorom bola žalobkyňa zaradená. V ozname žalovaný konštatoval, že z dôvodu jej práceneschopnosti, bude zmena jej štátnozamestnaneckého pomeru prerokovaná po jej ukončení. Žalovaný priložil ako prílohu zoznam voľných štátnozamestnaneckých miest v stálej štátnej službe ku dňu 18.12.2019 a žiadal žalobkyňu, aby do 3 dní od doručenia oznamu uviedla, ktoré miesto si vyberie. V deň nastúpenia do práce (01.12.2020) ju priamy nadriadený oboznámil s organizačnou zmenou danou dodatkom č. 44/2019 zo dňa 28.11.2019. Organizačnú zmenu považovala žalobkyňa za nezákonnú, účelovú a v rozpore s dobrými mravmi, namierenú voči jej osobe, preto výslovne trvala na ďalšom svojom zamestnávaní na pozícii generálneho riaditeľa osobného úradu. K ponuke vhodných miest sa odmietla vyjadriť, keďže tento postup považovala za nezákonný a žiadala o zaradenie na štátnozamestnanecké
miesto generálneho riaditeľa osobného úradu. Žalobkyňa bola generálnym tajomníkom služobného úradu informovaná, že toto nie je možné, nakoľko dňom 31.01.2020 bolo štátnozamestnanecké miesto vedúceho zamestnanca - generálneho riaditeľa osobného úradu, na ktorom bola zaradená, zrušené a bolo vytvorené nové štátnozamestnanecké miesto vedúceho zamestnanca- generálneho riaditeľa osobného úradu s inou najnáročnejšou činnosťou, ďalšou činnosťou, bližšie určenou najnáročnejšou činnosťou alebo bližšie určenou ďalšou činnosťou z dôvodu doplnenia činnosti v opise štátnozamestnaneckého miesta generálneho riaditeľa osobného úradu o činnosti organizačného útvaru oddelenia projektového riadenia, ktorý bol presunutý z priamej riadiacej pôsobnosti generálneho tajomníka služobného úradu do priamej riadiacej pôsobnosti generálneho riaditeľa osobného úradu, pričom toto miesto bolo obsadené po výberovom konaní p. O. O.. Na tomto stretnutí jej bolo krátkou cestou doručené oznámenie zo dňa 28.11.2019 o zmene v systemizácii štátnozamestnaneckých miest a list zo dňa 26.11.2020 - skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou podľa § 75 ods. 1 písm. b) zákona č. 55/2017 Z.z.. Výpoveď bola odôvodnená tým, že na základe dodatku č. 44/2019 zo dňa 28.11.2019 k organizačnému poriadku žalovaného sa dňom 31.01.2020 zrušilo štátnozamestnanecké miesto vedúceho zamestnanca štátny radca - generálny riaditeľ osobného úradu, pričom žalobkyňa údajne nesúhlasila s preložením na iné vhodné štátnozamestnanecké miesto a so služobným úradom sa nedohodla inak. Vo výpovedi bolo tiež uvedené, že bola prerokovaná so zástupcami odborov. Žalobkyňa za dôvod neplatnosti považovala to, že žalovaný zrušenie miesta žalobkyne konštatoval už 18.12.2019, pričom právny stav mal nastať až 31.01.2020. V čase doručenia oznamu žalovaného o zrušení jej štátnozamestnaneckého miesta bola práceneschopná a nedisponovala relevantným informáciami týkajúcimi sa vykonanej organizačnej zmeny. Žalobkyňa ako generálna riaditeľka osobného úradu nebola o zámere organizačnej zmeny informovaná, k dodatku č. 44/2019 nebola realizovaná žiadna analýza, ktorá by potvrdzovala nevyhnutnosť predmetnej organizačnej zmeny za účelom zefektívnenia práce, či zníženia počtu zamestnancov. Objektívne nezanikla potreba vykonávať činnosti vedúceho zamestnanca - generálneho riaditeľa osobného úradu. Žalobkyňa namietala 3-dňovú lehotu na vyjadrenie k ponukovej povinnosti žalovaného, čo považovala za neetické a diskriminačné, nezohľadňujúce jej vtedajší zdravotný stav. Okrem toho ponuková povinnosť neobsahovala všetky voľné štátnozamestnanecké miesta, na ktoré boli dňa 19.12.2019 vyhlásené výberové konania, v zozname absentovalo miesto vedúceho zamestnanca - generálny štátny radca - generálny riaditeľ osobného úradu, vytvorené od 01.02.2020. Žalobkyňa tvrdila, že organizačná zmena nebola riadne prerokovaná žalovaným s odborovým orgánom, čím došlo k porušeniu § 169 a 171 zákona č. 55/2017 a § 237 ods. 1 a 3 Zákonníka práce. Neexistuje záznam z prerokovania, pričom žalovaný deklaroval prerokovanie len z popisu veci na doručovacom obale. Žalobkyňa namietala, že v zmysle § 24 ods. 2 zákona č. 55/2017 Z.z. bol služobný úrad povinný vykonať organizačnú zmenu tak, aby jej účinnosť nastala deň po predpokladanom uplynutí výpovednej doby štátneho zamestnanca, ktorému bola daná výpoveď, čo sa v jej prípade nestalo, keďže účinnosť nastala skôr, ako jej bola daná výpoveď a uplynula výpovedná doba. Podľa názoru žalobkyne žalovaný postupoval v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko navonok postupoval v medziach svojho práva, ale jeho realizáciou sledoval poškodenie žalobkyne. Organizačná zmena bola len účelová a nesmerovala k dosiahnutiu navonok tvrdeného cieľa. Aj po organizačnej zmene zostala funkcia vedúceho zamestnanca- generálneho riaditeľa osobného úradu zachovaná. Presun oddelenia projektového riadenia z pôsobnosti generálneho tajomníka služobného úradu do pôsobnosti generálneho riaditeľa osobného úradu spôsobil, že sa z jednostupňového riadenia stalo dvojstupňové, ktoré nesledovalo zefektívnenie práce, ale žalovaný rozhodnutie o organizačnej zmene len predstieral. Samotný dodatok 44/2019 bol dlhodobo plánovaný, avšak bez návrhu organizačnej zmeny, ktorou sa rušilo jej štátnozamestnanecké miesto. Ani dňa 17.11.2019 a 25.11.2019 sa v návrhoch tohto dodatku neuvažovalo o organizačnej zmene spočívajúcej v presunutí oddelenia projektového riadenia do pôsobnosti osobného úradu a o zrušení jej miesta. Žalobkyňa mala za to, že jedným z predpokladov skončenia štátnozamestnaneckého pomeru je, že zamestnanca, ktorému sa skončila funkcia vedúceho zamestnanca nemožno zaradiť na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu. Tento predpoklad nebol splnený nakoľko aj po organizačnej zmene mohla byť zaradená na pozíciu generálnej riaditeľky osobného úradu, lebo ju mal služobný úrad k dispozícii, aj keď podľa neho to malo vyzerať tak, že je to iné štátnozamestnanecké miesto. Stanovenie požiadavky ovládania anglického jazyka do opisu novovytvoreného štátnozamestnaneckého miesta vedúceho zamestnanca
- generálneho riaditeľa osobného úradu považovala za účelové, smerujúce voči jej osobe, aby zamestnávateľ mohol uplatniť výpovedný dôvod. Požiadavka anglického jazyka je pre plnenie činnosti,
ktoré osobný úrad zabezpečuje podľa § 19 ods. 1 zákona č. 55/2017 a čl. 3 ods. 6 Organizačného poriadku, irelevantná. V opise činností nedošlo k zmene ani rozšíreniu najnáročnejšej činnosti ale iba k rozšíreniu bližšie určenej najnáročnejšej činnosti súvisiacej s presunom oddelenia projektového riadenia do priamej riadiacej pôsobnosti generálneho riaditeľa osobného úradu. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na zjavnú diskrimináciu, nakoľko z popisu činností štátnozamestnaneckého miesta vedúceho štátneho zamestnanca - vedúceho oddelenia projektového riadenia nevyplýva požiadavka na ovládanie anglického jazyka. Žalobkyňa tiež tvrdila, že nemala možnosť sa oboznámiť s dodatkom č. 44/2019 po zverejnení na intranete, nakoľko bola v tom čase PN a nemala prístup k vnútornému intranetu z domáceho prostredia. Tiež jej bol zrušený prístup na jej konto a do pracovnej emailovej schránky. Žalovaný porušil § 73 ods. 4 zákona č. 55/2017 tým, že presunom oddelenia projektového riadenia pod generálneho riaditeľa osobného úradu sa snažil navodiť dojem, že ide o novovytvorené pracovné miesto. Žalovaný tiež porušil § 55 ods. 2 zákona č. 55/2017 Z.z. keďže išlo o zmenu štátnozamestnaneckého pomeru, ktorá sa mala vykonať dohodou medzi služobným úradom a štátnym zamestnancom o zmene štátnozamestnaneckého pomeru preložením na novovytvorené miesto. Organizačná zmena bola motivovaná negatívnym vzťahom k jej osobe zo strany ministersky a priameho nadriadeného L. z dôvodu, že trvala na dodržiavaní zákonných postupov pri svojvoľných rozhodnutiach, napr. keď ministerka trvala na daní výpovede p. C. počas jeho rodičovskej dovolenky.
4. Žalovaný potvrdil, že žalobkyni dal výpoveď. Túto považoval za platnú, nakoľko spĺňala požiadavku písomnej formy, bola žalobkyni riadne doručená dňa 01.12.2020, bol v nej konkretizovaný výpovedný dôvod podľa § 75 ods. 1 písm. b) zákona č. 55/2017 Z.z. s poukazom na organizačné zmeny vyplývajúce z dodatku č. 44/2019 zo dňa 28.11.2019. Žalovaný uviedol, že k prijatiu organizačných zmien na základe dodatku č. 44/2019 došlo s cieľom zabezpečiť efektívne fungovanie žalovaného a okrem iného aj komplexne zabezpečiť potrebný okruh činností príslušného útvaru (osobného úradu). Dodatok č. 44/2019 bol podpísaný osobou oprávnenou konať za žalovaného (O.. M. B., štátnym tajomníkom ministerstva pre šport na základe poverenia ministerky školstva zo dňa 22.11.2019), obsahoval dátum jeho prijatia 28.11.2019 a dátum účinnosti organizačných zmien. Dodatok č. 44/2019 (a teda aj organizačné zmeny) bol podľa § 169 ods. 1 zákona č. 55/2017 vopred prerokovaný s odborovou organizáciou Z. dňa 28.11.2019. Vo vzťahu k žalobkyni bola podstatná najmä zmena spočívajúca v presune oddelenia projektového riadenia do priamej riadiacej pôsobnosti generálneho riaditeľa osobného úradu. Týmto došlo nielen k zmene organizačnej štruktúry ale aj k zmene organizačného poriadku, konkrétne k zmene pôsobnosti (činností) osobného úradu (čl. 3 ods. 30 a 31 Dodatku č. 44/2019), čo malo za následok zrušenie štátnozamestnaneckého miesta generálneho riaditeľa osobného úradu s rozšírenou najnáročnejšou činnosťou a ďalšou inou bližšie neurčeniu najnáročnejšou činnosťou v súlade s § 24 ods. 1 písm. b) zákona č. 55/2017 Z.z. a to s účinnosťou do 31.1.2020, v opise ktorého už figurovali činnosti oddelenia projektového riadenia a požiadavky na riadenie oddelenia projektového riadenia na medzinárodnej úrovni celkom opodstatnene zahrňujúce aj požiadavku ovládania anglického jazyka na úrovni B1. Žalovaný uviedol, že rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách nie je právnym, ale faktickým úkonom a nepodlieha preskúmavaniu súdu. Namietal tvrdenie žalobkyne o účelovosti prijatia organizačnej zmeny. Organizačná zmena bola dlhodobo pripravovaná. Dôvod prijatia organizačných zmien bol priamo deklarovaný aj na doručovacom obale k návrhu dodatku č. 44/2019. Presun oddelenia projektového riadenia z priamej riadiacej pôsobnosti generálneho tajomníka služobného úradu do priamej riadiacej pôsobnosti generálneho riaditeľa osobného úradu bol potrebný ako opatrenie na odstránenie nedostatkov zistených kontrolou Najvyššieho kontrolného úradu SR vo vzťahu k nekoncepčnému nastaveniu rozpočtov priamo riadených organizácií (.. žalovaného. Žalovaný konkretizoval, že v rozpočtoch A. dochádzalo k masívnemu dofinancovaniu A. počas rozpočtového roka a preto žalovaný pristúpil k zriadeniu projektovej kancelárie- oddelenia projektového riadenia ( P.) s cieľom, okrem iného, nastaviť plány hlavných úloh pre A. a financovanie v kontraktoch tak, aby neboli potrebné zásadné navýšenia štátneho rozpočtu počas rozpočtového roka. Nepodarilo sa však dostatočne zladiť personálne náklady, ktoré neboli v plánoch hlavných úloh dostatočne kvantifikovateľné a priraditeľné k jednotlivým úlohám. Uvedené vyvolalo potrebu integrácie P. a osobného úradu s cieľom, okrem iného, lepšie identifikovať a kvantifikovať personálne náklady, ako aj koordinovať osobné náklady hradené zo štátneho rozpočtu a z medzinárodných projektov a projektov financovaných z európskych štrukturálnych a investičných fondov, ktoré A. implementujú. Nakoľko v dôsledku prijatej organizačnej zmeny boli do opisu štátnozamestnaneckého miesta generálneho riaditeľa osobného úradu pridané bližšie určené najnáročnejšie činnosti, bola odôvodnená aj požiadavka na ovládanie anglického jazyka v
opise štátnozamestnaneckého miesta generálneho riaditeľa osobného úradu (najmä vzhľadom na vznik kompetencií medzinárodného charakteru). Oznám o schválení dodatku č. 44/2019 zverejnil žalovaný na intranete dňa 28.11.2019 štandardným spôsobom. Prístup k informáciám na intranete majú všetci zamestnanci a to nielen na pracovisku ale aj formou vzdialeného prístupu. Žalovaný oznámil žalobkyni listom zo dňa 18.12.2019 prijaté organizačné zmeny a celé znenie dodatku č. 44/2019 jej bolo zasielané aj ako príloha listu zo dňa 27.01.2020. K otázke prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov žalovaný uviedol, že dňa 02.12.2019 bola predsedníčke odborovej organizácie Z. p. A. doručená žiadosť o prerokovanie skončenia štátnozamestnaneckého pomeru so žalobkyňou výpoveďou podľa § 75 ods. 1 písm. b) zákona č. 55/2017 Z.z.. Žiadosť bola prerokovaná odborovou organizáciou dňa 10.12.2019 s vyjadrením „beriem na vedomie“. Dňa 26.11.2020 zaslal predsedníčke odborovej organizácie Z. aj opätovnú, v poradí druhú žiadosť o prerokovanie skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou výpoveďou, ktorá opätovne bola prerokovaná dňa 26.11.2020 bez pripomienok. Došlo teda k riadnemu prerokovaniu výpovede. K otázke splnenia ponukovej povinnosti žalovaný uviedol, že z jeho strany bola riadne splnená a to dokonca trikrát. Listom zo dňa 18.12.2019, adresovaným žalobkyni, okrem oznámenia o organizačných zmenách, tejto predložil aj zoznam aktuálne vhodných štátnozamestnaneckých miest ku dňu 18.12.2019. Žalobkyňa sa k ponukám nevyjadrila. Následne žalovaný listom zo dňa 27.1.2020 ponúkol žalobkyni ďalšie voľné tri štátnozamestnanecké miesta ku dňu 27.01.2020, ktoré spĺňali kritérium vhodnosti podľa § 29 zákona č. 55/2017 Z.z. Žalobkyňa sa k týmto opätovne relevantne nevyjadrila. Vzhľadom na dlhodobú PN žalobkyne, jej boli na osobnom stretnutí dňa 01.12.2020 opätovne ponúknuté vhodné štátnozamestnanecké miesta u žalovaného, s ktorými sa žalobkyňa odmietla oboznámiť. Rovnako odmietla skončenie svojho štátnozamestnaneckého pomeru dohodou. Výsledkom tohto stretnutia teda bolo prevzatie výpovede žalobkyňou. S odkazom na ustanovenie § 29 zákona č. 55/2017 Z.z. musel žalovaný ponúknuť žalobkyni vhodné štátnozamestnanecké miesto, pričom muselo ísť o aktuálne voľné miesto v stálej štátnej službe, na ktoré žalobkyňa spĺňala všetky predpoklady podľa opisu štátnozamestnaneckého miesta. Žalobkyni bolo ponúknutých niekoľko voľných miest, hoci by stačilo, aby ponúkol len jedno. Žalobkyňa nespĺňala požiadavku ovládania anglického jazyka na úrovni B1, preto jej nemohol ponúknuť novovytvorené miesto generálny štátny radca - generálny riaditeľ osobného úradu. Ustanovenie § 55 ods. 1 písm. c) zákona č. 55/2017 Z.z. je možné aplikovať iba v prípade, ak štátny zamestnanec spĺňa predpoklady zmenenej najnáročnejšej činnosti, bližšie určenej najnáročnejšej činnosti alebo bližšie určenej ďalšej činnosti. Toto ustanovenie rozhodne nepredpokladá automaticky právny nárok na zmenu štátnozamestnaneckého pomeru. Táto zmena je postavená na princípe dvojstrannosti, t.j. vzájomnej dohody medzi štátnym zamestnancom a služobným úradom aj to iba za predpokladu, že sú u daného štátneho zamestnanca splnené všetky predpoklady na výkon danej práce.
5. Súd prvej inštancie ustálil skutkový stav, vychádzajúc z obsahu listinných dôkazov, predložených stranami sporu a z výsluchu svedkov O. A., L.. O. C. a O. Z.. Bolo nesporné, že žalobkyňa a žalovaný uzavreli dňa 25.10.2018 služobnú zmluvu, na základe ktorej bol založený štátnozamestnanecký pomer žalobkyne ako štátnej zamestnankyne u žalovaného ako služobného úradu so vznikom ku dňu 01.11.2018. Žalobkyňa vykonávala funkciu generálny štátny radca
- generálna riaditeľka osobného úradu - vedúci zamestnanec. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol opis štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne, pričom konštatoval, že na jeho výkon sa nevyžadovala znalosť cudzieho jazyka. Žalobkyni bol doručený prvotný návrh dodatku č. 44/2019 dňa 05.11.2019 a dňa 25.11.2019 jeho druhá verzia. Dňa 28.11.2019 žalovaný prijal dodatok č. 44/2019 k svojmu organizačnému poriadku, ktorým došlo k zmene organizačnej štruktúry spočívajúcej (okrem iného) v zrušení štátnozamestnaneckého miesta v osobnom úrade a to miesta vedúceho zamestnanca- generálneho riaditeľa osobného úradu (t.j. miesta žalobkyne), zároveň došlo k vytvoreniu systemizovaného miesta v osobnom úrade a to miesta vedúceho zamestnanca- generálneho riaditeľa osobného úradu, ako aj k presunu oddelenia projektového riadenia s celkovým počtom 3 systemizovaných miest z priamej riadiacej pôsobnosti generálneho tajomníka služobného úradu do priamej riadiacej pôsobnosti generálneho riaditeľa osobného úradu (v účinnosti od 01.02.2020). Porovnaním druhej verzie dodatku č. 44/2019, zaslanej žalobkyni dňa 25.11.2019 a jej prijatého znenia vyplýva, že prijatý dodatok bol doplnený nielen o zrušenie štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne a vytvorenie nového miesta generálneho riaditeľa osobného úradu a presun oddelenia projektového riadenia, ale aj o presun ďalších dvoch štátnozamestnaneckých miest. Oznámenie o prijatí dodatku č. 44/2019 bolo zverejnené na intranete dňa 28.11.2019. Z doručovacieho obalu vyplývalo, že návrh dodatku bol na podpis daný aj p. A. z odborovej
organizácie Z. ktorá sa s ním dňa 28.11.2019 oboznámila, čo potvrdila svojim podpisom. Taktiež z neho vyplývalo, že potreba integrácie oddelenia projektového riadenia a osobného úradu bola vyvolaná pre lepšie identifikovanie a kvantifikovanie personálnych nákladov, ako aj koordináciu osobných nákladov hradených zo štátneho rozpočtu. Súd prvej inštancie vychádzajúc z opisu najnáročnejších činnosti miesta v osobnom úrade- generálneho riaditeľa osobného úradu, konštatoval, že v rámci požiadaviek na výkon tohto miesta sa vyžadovala znalosť anglického jazyka na úrovni B1, pričom toto miesto bolo ku dňu 24.04.2020 obsadené p. O. O.. Žalobkyňa bola v období od 28.11.2019 do 13.12.2019 a následne od 16.12.2019 do 30.11.2020 práceneschopná. Žalovaný adresoval dňa 02.12.2019 predsedníčke odborovej organizácie Z. p. A. písomnú žiadosť o prerokovanie skončenia štátnozamestnaneckého pomeru so žalobkyňou výpoveďou z dôvodu organizačnej zmeny účinnej dňom 31.01.2020, ktorá spočívala v zrušení štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne - vedúceho zamestnanca, generálneho riaditeľa osobného úradu, a to v prípade, že by žalobkyňa nesúhlasila so zaradením na žiadne iné štátnozamestnanecké miesto, prípadne so skončením štátnozamestnaneckého pomeru dohodou. Samotné prerokovanie výpovede sa uskutočnilo 10.12.2019 za prítomnosti p. A., O.. O. A. (riaditeľka odboru personálneho a odmeňovania) a L.. M. N. (riaditeľka kancelárie B.), pričom odbory zobrali výpoveď žalobkyne na vedomie. Žalovaný oznámil listom zo dňa 18.12.2019 žalobkyni, že jej štátnozamestnanecké miesto zaniklo z dôvodu prijatia dodatku č. 44/2019, pričom jej predložil zoznam vhodných štátnozamestnaneckých miest, konkrétne v počte 8, z toho jedno v tom istom odbore. Žalovaná na tento list reagovala dňa 30.12.2019, kde uviedla, že nebola oboznámená s dodatkom č. 44/2019, v ponuke voľných miest absentovali voľné miesta, na ktoré boli dňa 19.12.2019 vyhlásené výberové konania ako aj novovytvorené miesto v osobnom úrade- vedúci zamestnanec, generálny riaditeľ osobného úradu. Žalovaný v liste zo dňa 27.01.2020 žalobkyni uviedol, že organizačná zmena bola schválená ministerkou v zastúpení štátneho tajomníka dňa 28.11.2019, bola prerokovaná odbormi a k zverejneniu dodatku č. 44/2019 došlo na intranete. Žalovaný, v tomto liste, upozornil žalobkyňu na to, že nespĺňa kvalifikačný predpoklad- požiadavku na ovládanie anglického jazyka vo vzťahu k novovytvorenému štátnozamestnaneckému miestu generálneho riaditeľa osobného úradu. Zaslal zároveň žalobkyni aktualizovaný zoznam voľných vhodných pracovných miest a to konkrétne 11, z toho jedno v tom istom odbore. Žalovaný dňa 26.11.2020 požiadal p. A. predsedníčku odborovej organizácie Z. o prerokovanie skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne výpoveďou, pričom predsedníčka túto prevzala toho istého dňa. Dňa 01.12.2020 sa uskutočnilo stretnutie žalobkyne, O.. L. X. (generálneho tajomníka služobného úradu) a M.. W. O. (riaditeľky odboru personálneho a odmeňovania), v rámci ktorého bola oboznámená s organizačnou zmenou v zmysle dodatku č. 44/2019. Žalobkyni bola doručená výpoveď v písomnej forme, ktorej prevzatie potvrdila svojim podpisom, a to z dôvodu, že na základe dodatku č. 44/2019 zo dňa 28.11.2019 k organizačnému poriadku došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne- vedúci zamestnanec, generálny štátny radca, generálny riaditeľ osobného úradu a žalobkyňa nesúhlasila s preložením na iné vhodné štátnozamestnanecké miesto a so žalovaným sa nedohodla inak. Zo záznamu o prerokovaní organizačnej zmeny a výpovede so žalobkyňou taktiež vyplývalo, že žalobkyňa sa k ponuke vhodných voľných miest odmietla vyjadriť, pričom žiadala, aby ju zaradili na miesto vedúceho zamestnanca- generálneho riaditeľa osobného úradu. Odmietla tiež možnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru dohodou. Z obsahu výpovede vyplýva, že dňa 26.11.2020 bola prerokovaná odborovou organizáciou Z. bez pripomienok a dňa 27.11.2020 aj odborovou organizáciou D. P..
6. Súd prvej inštancie aplikoval na zistený skutkový stav ustanovenia § 24, § 29, § 73 a nasl. zákona č. 55/2017 Z.z., ako aj ustanovenia § 74 a § 142 a nasl. Zákonníka práce. Bolo preukázané a nesporné, že výpoveď daná žalovaným žalobkyni dňa 01.12.2020 mala písomnú formu, bola žalobkyni riadne doručená a pred jej doručením riadne prerokovaná odborovou organizáciou Z. (dňa 10.12.2019 a 26.11.2020) a odborovou organizáciou D. (dňa 27.11.2020). Výpovedný dôvod bol riadne a nezameniteľne skutkovo vymedzený a to tak, že na základe dodatku č. 44/2019 k organizačnému poriadku žalovaného došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne
- vedúci zamestnanec- generálny radca- generálny riaditeľ osobného úradu s tým, že žalobkyňa nesúhlasila s preložením na iné vhodné štátnozamestnanecké miesto a so služobným úradom sa nedohodla inak. Znamenalo to, že materiálna stránka výpovede danej žalobkyni pramenila v § 75 ods. 1 písm. b) zákona č. 55/2017 Z.z.
Na to, aby žalovaným daná výpoveď žalobkyni aj nastolila žalovaným zamýšľaný právny následok - t.j. skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne, museli byť splnené kumulatívne nasledovné podmienky: 1. existencia organizačnej zmeny žalovaného, 2. zrušenie štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne, 3, príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou žalovaného a zrušením štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne a 4. nesúhlas žalobkyne s trvalým preložením na iné vhodné štátnozamestnanecké miesto (t.j. splnenie ponukovej povinnosti žalovaného, týkajúcej sa iného vhodného štátnozamestnaneckého miesta vo vzťahu k žalobkyni podľa § 29 ods. 1 zákona č. 50/2017 Z.z.). Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 24 zákona č. 55/2017, ktoré definuje štyri základné skutkové podstaty organizačných zmien, pričom jednou z nich je, že zrušenie štátnozamestnaneckého miesta je nasledované vytvorením nového (náhradného) miesta a to s inou, zmenenou alebo doplnenou pracovnou náplňou - konkrétne inou najnáročnejšou činnosťou, bližšie určenou najnáročnejšou činnosťou, ďalšou činnosťou alebo bližšie určenou ďalšou činnosťou. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný dňa 28.11.2019 rozhodol o organizačnej zmene, keď prijal dodatok č. 44/2019, ktorého podstata spočívala (okrem iného) v zrušení štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne, čo však bolo nasledované vytvorením nového štátnozamestnaneckého miesta vedúceho zamestnanca - generálneho riaditeľa osobného úradu, teda išlo o organizačnú zmenu, ktorá spočívala nielen v zrušení štátnozamestnaneckého miesta, ale aj vo vytvorení nového (náhradného). Hoci zrušené aj novovytvorené štátnozamestnanecké miesta mali rovnaké označenie, neboli totožné v rámci pracovnej náplne, resp. opisu štátnozamestnaneckého miesta. Odlišovali sa v rozsahu bližšie určených najnáročnejších činností, keďže novovytvorené štátnozamestnanecké miesto, okrem všetkých bližšie určených najnáročnejších činností zrušeného štátnozamestnaneckého miesta, obsahovalo aj ďalšie bližšie určené najnáročnejšie činnosti, nadväzujúce na podstatu a účel organizačnej zmeny, a to presunu oddelenia projektového riadenia z priamej pôsobnosti generálneho tajomníka služobného úradu do priamej riadiacej pôsobnosti generálneho riaditeľa osobného úradu, teda do priamej pôsobnosti novovytvoreného štátnozamestnaneckého miesta. Pridané ďalšie bližšie určené najnáročnejšie činnosti súviseli teda nielen s agendou presunutého oddelenia projektového riadenia ale aj s agendou medzinárodných projektov v oblasti ľudských zdrojov. Súd prvej inštancie ustálil, že novovytvorené štátnozamestnanecké miesto malo oproti tomu zrušenému inú (značne rozšírenú a doplnenú) bližšie určenú najnáročnejšiu činnosť. Súd prvej inštancie uzavrel, že organizačnú zmenu žalovaného vyplývajúceho z dodatku č. 44/2019 preto možno považovať za plne súladnú s ustanovením § 24 písm. b) zákona 55/2017 Z.z. Doplnil, že podstata zmeny pracovnej náplne novovytvoreného štátnozamestnaneckého miesta nie je výlučne viazaná len na zmenu najnáročnejšej činnosti ale môže sa týkať aj bližšie určenej najnáročnejšej činnosti alebo ďalšej činnosti alebo bližšie určenej ďalšej činnosti. Podľa názoru súdu prvej inštancie nebola dôvodná námietka žalobkyne, že potreba vykonávať činnosti generálneho riaditeľa osobného úradu nezanikla. Organizačná zmena totiž vychádzala z potreby doplniť k pôvodnej činnosti generálneho riaditeľa osobného úradu aj iné činnosti súvisiace s presunom oddelenia projektového riadenia do jeho priamej riadiacej činnosti. K otázke údajnej účelovosti organizačnej zmeny, ktorou podľa tvrdenia žalobkyne mal žalovaný sledovať jej poškodenie, súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že skutočnou vôľou žalovaného nebolo zmeniť organizačnú štruktúru, ale prostredníctvom nej poškodiť žalobkyňu a skončiť s ňou štátnozamestnanecký pomer. Táto skutočnosť nevyplynula ani z výsluchov svedkov, ani jednému neboli známe skutočnosti, ktoré by potvrdzovali alebo čo i len naznačovali, že išlo o účelovú zmenu, pričom zdôraznili, že predmetná zmena resp. ich postup pri jej realizácii sa nelíšil od iných vykonaných organizačných zmien. Podľa názoru súdu prvej inštancie išlo len o subjektívne pocity žalobkyne, nemajúce oporu v zistenom skutkovom stave. Samotná organizačná zmena sa netýkala len štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne, ale aj mnohých ďalších miest, teda ani v celkovom kontexte nemožno túto organizačnú zmenu považovať za účelovú , či fiktívnu. Ani v prípade vyextrahovania len tejto časti organizačnej zmeny, ktorá sa týkala žalobkyne, súd nemohol dospieť k záveru, že išlo o nelogickú organizačnú zmenu, ktorej jediným účelom bolo poškodiť žalobkyňu a ukončiť s ňou štátnozamestnanecký pomer. Danému záveru nenasvedčovalo ani následné konanie žalovaného, keď po prijatí organizačnej zmeny umožnil žalobkyni vybrať si iné voľné štátnozamestnanecké miesto (08.12.2019 a 27.01.2020). Túto svoju povinnosť realizoval vo veľmi širokom rámci a po prvotných námietkach žalobkyne ju dokonca korigoval, čím prejavil skutočnú vôľu pokračovať so žalobkyňou v štátnej službe. Neobstál ani argument žalobkyne, že žalovaný mal postupovať podľa § 55 ods. 1 písm. c) zákona č. 55/2017 Z.z., nakoľko nešlo o organizačnú zmenu, ale o zmenu obsahu štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne. Podľa názoru súdu prvej inštancie akákoľvek potreba zmeny alebo doplnenia bližšie
určených najnáročnejších činností alebo doplnenie požiadavky v rámci opisu štátnozamestnaneckého miesta predstavuje podklad na vykonanie organizačnej zmeny, teda zrušenie štátnozamestnaneckého miesta a vytvorenie nového s bližšie určenou najnáročnejšou činnosťou. Ak na výkon štátnej služby sa vyžaduje podľa § 38 ods. 2 písm. b) zákona č. 55/2017 Z.z. schopnosť ovládať cudzí jazyk na určitej úrovni, služobný úrad môže do takejto štátnej služby prijať len takého občana, ktorý túto požiadavku spĺňa. Čo sa týka neprerokovania organizačnej zmeny so zástupcami zamestnancov, súd prvej inštancie v prvom rade poukázal na to, že splnenie takejto povinnosti nie je podmienkou platnosti výpovede (aj keď služobnému úradu takáto povinnosť podľa § 169 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z.z. patrí). Okrem toho, z doručovacieho obalu jednoznačne vyplýva, že s návrhom dodatku č. 44/2019 bola dňa 28.11.2019 predsedníčka odborovej organizácie Z. oboznámená. Navyše nebola zo strany odborovej organizácie vyslovená akákoľvek pochybnosť ohľadom predmetnej organizačnej zmeny. Ani skutočnosť, že žalobkyňa nebola o zámere organizačnej zmeny informovaná, nebola spôsobilá mať za následok neplatnosť výpovede žalobkyne, nakoľko zákon č. 55/2017 Z.z. ani Zákonník práce neukladá služobnému úradu povinnosť vopred informovať dotknutého zamestnanca o chystanej organizačnej zmene a už vôbec nie pod následkom neplatnosti výpovede. Súd zdôraznil, že rozhodnutie o organizačnej zmene žalovaného je jeho faktickým úkonom, ktorý nepodlieha súdnemu prieskumu z hľadiska jeho platnosti alebo skutočnej efektívnosti, účelnosti či nevyhnutnosti. Je výlučným právom každého služobného úradu rozhodovať o svojej štruktúre, počte zamestnancov a podobne a prostredníctvom rozhodnutia o organizačnej zmene, toto svoje oprávnenie realizuje. Súd sa teda zaoberá len tým, či rozhodnutie o organizačnej zmene existovalo a nerieši to, či takáto zmena bola spôsobilá zefektívniť jeho činnosť alebo znížiť mzdové výdavky. Je logické, že služobný úrad by mal postupovať tak, aby organizačné zmeny priniesli len pozitívny vplyv na jeho činnosť, avšak nenaplnenie tohto predpokladu nemožno postihovať neplatnosťou právnych úkonov z neho vyplývajúcich. Stačí, že služobný úrad takýto účel pri organizačnej zmene sledoval. Argument žalobkyne, že predmetnej organizačnej zmene nepredchádzala žiadna analýza je preto neopodstatnený vo vzťahu k otázke platnosti jej výpovede. Rovnako tvrdenie žalobkyne, že žalovaný pri organizačnej zmene nekonal v súlade s § 24 ods. 2 zákona č. 55/2017 Z.z., teda že účinnosť organizačnej zmeny nastala deň po uplynutí výpovednej doby, nespôsobuje neplatnosť samotnej výpovede, ale len ten následok, že by na strane služobného úradu vznikla prekážka v práci, keďže nemohol štátnemu zamestnancovi prideľovať prácu z dôvodu zrušeného štátnozamestnaneckého miesta. Poslednou podmienkou, ktorú súd prvej inštancie skúmal podľa § 75 ods. 1 písm. b) zákona č. 55/2017 Z.z., bolo splnenie ponukovej povinnosti žalovaného voči žalobkyni, týkajúce sa iného vhodného štátnozamestnaneckého miesta podľa § 29 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z.z., t.j. existencia nesúhlasu žalobkyne s trvalým preložením na iné vhodné štátnozamestnanecké miesto. Iným vhodným štátnozamestnaneckým miestom sa myslí voľné štátnozamestnanecké miesto, ak na také štátny zamestnanec ( ktorého miesto sa z dôvodu organizačnej zmeny zrušuje) spĺňa všetky kvalifikačné predpoklady a požiadavky podľa opisu štátnozamestnaneckého miesta, pričom primárne ide o štátnu službu v tom istom odbore štátnej služby a v tej istej funkcii podľa § 53 zákona č. 55/2017 Z.z., následne v inom odbore, ale v tej istej funkcii, následne v tom istom odbore a v inej funkcii a následne v inom odbore a v inej funkcii. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že existenciu iného vhodného štátnozamestnaneckého miesta je povinný skúmať ku dňu dania výpovede, teda ku dňu jej účinného doručenia štátnemu zamestnancovi, keďže výlučne k tomuto momentu sa viaže ponuková povinnosť služobného úradu. Pre rozhodnutie súdu bolo nepodstatné, aby sa súd zaoberal ponukami iných vhodných štátnozamestnaneckých miest realizovaných žalovaných v dňoch 18.12.2019 a 27.01.2020. Podstatná bola len ponuka, ktorú žalovaný realizoval dňa 01.12.2020, teda v deň dania/doručenia výpovede. Bolo preukázané, že žalobkyňa neprijala žiadne z ponúknutých vhodných štátnozamestnaneckých miest žalovaným zo dňa 01.12.2020, vzhľadom k tomu, že sa k nim v čase vykonania ponuky odmietla vyjadriť. Žalobkyňa v konaní nenamietala tú skutočnosť, či ponúknuté iné štátnozamestnanecké miesta vôbec spĺňali predpoklady vhodnosti podľa § 29 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z.z., preto nebol daný dôvod, aby sa touto skutočnosťou súd vôbec zaoberal. Nosný argument žalobkyne spočíval len v tom, že jej mal žalovaný ponúknuť miesto generálneho riaditeľa osobného úradu. Požiadavkou na výkon tohto novovytvoreného štátnozamestnaneckého miesta bola znalosť anglického jazyka na úrovni B1. Žalobkyňa však v konaní nepreukázala (ani netvrdila), že túto požiadavku spĺňala, preto možno ustáliť, že nespĺňala požiadavky pre výkon tohto novovytvoreného miesta. Toto miesto nebolo možné kvalifikovať ako pre žalobkyňu vhodné štátnozamestnanecké miesto v rámci ponukovej povinnosti ku dňu 01.12.2020. Žalobkyňou tvrdená účelovosť tejto požiadavky nebola
osvedčená, nakoľko z opisu novovytvoreného štátnozamestnaneckého miesta a jeho bližšie určených najnáročnejších činností vyplývalo, že do pracovnej náplne patrilo aj vypracúvanie analýz, prehľadov a prepojení domácich a medzinárodných projektov v oblasti ľudských zdrojov, teda jej súčasťou bol aj medzinárodný prvok. Navyše toto miesto bolo obsadené inou osobou od 24.04.2020 a nespĺňalo kvalifikáciu voľnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie nepovažoval žalobu za dôvodnú a preto ju v celom rozsahu zamietol. Výpoveď žalobkyni spĺňala všetky požadované náležitosti a predpoklady. Vo vzťahu k žalobkyňou navrhnutým výpovediam svedkov súd uviedol, že vykonal, okrem výsluchu PhDr. O. C., výsluch všetkých žalobkyňou navrhnutých svedkov. Poukázal na to, že je účelné a hospodárne vykonať dokazovanie len v rozsahu potreby zistenia skutkového stavu, pričom k tomuto došlo už realizovanými výsluchmi svedkov. Súd nemusí dať odpoveď na všetky nastolené otázky, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s princípom úspechu v konaní a žalovanému ako úspešnej strane sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne nevznikli.
7. Proti rozsudku podala, v zákonnej lehote, odvolanie žalobkyňa z dôvodu, že súd prvej inštancie rozsudkom porušil jej právo na spravodlivý proces, keďže nerešpektoval právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia ( odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP) a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP). Odvolacie námietky žalobkyne smerovali najmä k tomu, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému záveru, kedy neustálil zrejmú účelovosť prijatej organizačnej zmeny a skutočný motív žalovaného, ktorým bolo ukončiť služobný pomer so žalobkyňou ako pomstu za to, že ministerku upozornila na protiprávny postup a to skončenie služobného pomeru iného štátneho zamestnanca O., kedy žalobkyňa odmietla aplikovať protiprávny postup v prípade skončenia služobného pomeru počas rodičovskej dovolenky. Na základe tohto konania sa vzťahy medzi žalobkyňou a ministerkou zásadne zhoršili a skončili neoprávneným prepustením žalobkyne. Možnosti preukázania tohto svojho tvrdenia žalobkyňou boli obmedzené, nakoľko v čase podania žaloby bola ministerka vážne chorá a následne zomrela. Preto žalobkyňa predložila súdu listinný dôkaz- svoje vyjadrenie ako svedka v súdnom konaní vedenom na Mestskom súde Bratislava IV sp. zn. 61Cpr/18/2019. Okrem toho navrhla vypočuť svedka p. O. Z., ktorý bol svedkom jej stretnutí s ministerskou a mohol tak potvrdiť napäté vzťahy medzi nimi a tiež skutočný motív organizačnej zmeny- osobnú snahu ministerky zbaviť sa žalobkyne. Svedok si na pojednávaní takmer nič nepamätal, o vzťahu ministerky a žalobkyne sa vyjadril, že si na to nespomína. Dôveryhodnosť jeho svedeckej výpovede bola narušená tým, že do jej priebehu zasahoval mimo zákonom dovoleného rámca právny zástupca žalovaného, ktorý túto výpoveď prerušoval svojimi poznámkami, ktoré následne svedok prebral za svoje vyjadrenia. Zákonný sudca správanie právneho zástupcu žalovaného nijako nekorigoval, čo je možné považovať za postup v rozpore s civilným sporovým poriadkom. Súd prvej inštancie sa tvrdením žalobkyne o napätých vzťahoch s ministerkou ako skutočným motívom organizačnej zmeny vôbec nezaoberal, vôbec neprihliadol na dôkaz- písomné vyjadrenie žalobkyne ako svedka v inom súdnom konaní. Nakoľko žalobkyňa bola v konaní limitovaná čo sa týka dôkaznej situácie a nemohla predložiť priame dôkazy o skutočnom motíve konania žalovaného v súvislosti s prijatím organizačnej zmeny, snažila sa jej účelovosť a snahu žalovaného o jej poškodenie preukázať inak, prostredníctvom nepriamych dôkazov. Poukazovala v prvom rade na značne neštandardný postup žalovaného týkajúci sa predmetnej organizačnej zmeny, pričom jednotlivé okolnosti zhrnula nasledovne:
- Organizačná zmena, jej nebola, ako generálnej riaditeľke osobného úradu vopred avizovaná. Žalobkyňa nevedela, že sa takáto organizačná zmena pripravuje a to napriek tomu, že všetky organizačné zmeny u žalovaného spadali pod gesciu osobného úradu a na ich príprave žalobkyňa vždy participovala. Žalovaný nepredložil súdu jediný dôkaz, ktorý by preukazoval, že organizačná zmena bola vyvolaná potrebou aplikovať zistenia NU a že to je skutočný motív prijatia organizačnej zmeny.
- Podľa svedeckých výpovedí bola organizačná zmena vykonaná de facto na konci pracovnej doby po odchode žalobkyne z práce dňa 27.11.2019 o 15.39 hod. a nasledujúci deň bola schválená a zverejnená na intranete, čo je vzhľadom k jej obsiahlosti, previazanosti s prípravou inej rozsiahlej dokumentácie a administratívy u žalovaného v obdobných prípadoch vysoko nepravdepodobné. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal tým, prečo mala časť organizačnej zmeny týkajúca sa zrušenia štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne takú prioritu, prečo ju bolo potrebné urobiť tak urgentne. Ak
žalovaný v priebehu konania tvrdil, že dôvodom organizačnej zmeny bola potreba aplikovať opatrenia na odstránenie nedostatkov zistených kontrolou D., išlo o logický rozpor, ktorým sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. Súd prvej inštancie si mohol vyžiadať ďalšie dôkazy- výpis dochádzky , emailovú dokumentáciu žalovaného k príprave organizačnej zmeny, čo neurobil. Súd prvej inštancie vôbec neskúmal z akých krokov proces smerujúci k organizačnej zmene u žalovaného štandardne pozostáva, kto na tomto participuje, nevyžiadal si interný dokument od žalovaného obsahujúci legislatívny postup pri príprave takýchto dokumentov. Skutkový stav bol teda zistený neúplne, najmä ak žalobkyňa celý proces prípravy organizačnej zmeny v priebehu súdneho konania konštantne spochybňovala.
- Žalobkyňa bola pri príprave organizačnej zmeny uvedená do omylu, kedy jej zamestnanec O. C. dňa 25.11.2019 poslal mail s Dodatkom č. 44/2019 s označením T.. Tento zaslaný Dodatok č. 44/2019 však bol bez vedomia žalobkyne doplnený tak, že malo byť zrušené jej štátnozamestnanecké miesto. Súd prvej inštancie sa nesnažil zistiť, preto tak p. O. C. postupoval a prečo žalobkyňu neinformoval o tejto zmene. Žalobkyňa tak nemala vôbec informáciu o tom, že takáto organizačná zmena bola pripravená až do dňa 27.12.2019, kedy ju informoval počas jej PN listom žalovaný.
- Žalobkyňa bola z procesu príprav a schválenia organizačnej zmeny celkom zjavne vylúčená, čo potvrdili aj svedkovia p. C. a p. A., keď uviedli, že táto úloha im bola pridelená priamo generálnym tajomníkom služobného úradu p. Z.. Tvrdenie svedkyne A., že žalobkyňa bola z procesu vylúčená, lebo v daný deň bola u lekára a následne vraj mala byť PN a tak ju zastúpila, pričom následne uviedla, že žalobkyňa bola z procesu vylúčená, lebo sa jej organizačná zmena týkala, je vyvrátené tým, že žalobkyňa bola dňa 27.11.2019 v práci, čo vyplýva z obsahu dochádzky a o tom, že nasledujúci deň bude PN nemohol nikto vedieť. Ak súd prvej inštancie v tejto súvislosti tvrdil, že postup pri realizácii organizačnej zmeny sa nelíšil od ostatných vykonaných organizačných zmien, odvolával sa na protiprávny postup, čo nemožno akceptovať.
- Organizačná zmena bola odôvodňovaná v priebehu konania rôzne. Žalovaný tvrdil, že dôvodom jej prijatia mali byť zistenia D. ale svedok Z. uviedol ako dôvod svoju zaneprázdnenosť, čo spôsobilo potrebu preradenia oddelenia projektového riadenia. Súd prvej inštancie tento rozpor neodstránil ani neuviedol, aký bol podľa neho skutočný dôvod uskutočnenia organizačnej zmeny. Okrem toho organizačnú zmenu nepodpisovala ministerka ale štátny tajomník na základe poverenia. Súd prvej inštancie mal posúdiť, či organizačná zmena bola prijatá oprávnenou osobou.
- Organizačná zmena bola prijatá v rozpore s právnymi predpismi, nakoľko nerešpektovala ust. § 24 ods. 2 zákona o štátnej službe. Touto námietkou sa súd prvej inštancie, v kontexte posúdenia účelovosti predmetnej organizačnej zmeny nezaoberal.
- Oddelenie projektového riadenia bolo po piatich mesiacoch od presunu žalovaným zrušené. Účelovosť organizačnej zmeny možno vyvodiť aj zabránením žalobkyni získať úplné a včasné informácie o obsahu uskutočnenej zmeny, napríklad zrušením jej prístupu k intranetu a do pracovného mailu a tiež zmenením kvalifikačných požiadaviek týkajúcich sa novovytvoreného štátnozamestnaneckého miesta, čo sledovalo jediný zámer, aby sa žalobkyňa o miesto nemohla uchádzať. Súd prvej inštancie sa však týmito faktami, v rámci odôvodnenia vo vzťahu k posúdeniu účelovosti organizačnej zmeny, vôbec nezaoberal. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal tvrdením žalobkyne, ktorá namietala neplatnosť výpovede pre jej rozpor s dobrými mravmi, kedy žalovaný síce mohol navonok vystupovať v medziach zákona a práva ale jeho realizáciou sledoval poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu. Poznanie skutočných dôvodov pre výpoveď žalobkyne mohlo byť podkladom pre záver o jej rozpore s dobrými mravmi, preto zistenie skutočného motívu organizačnej zmeny bolo dôležité. Ak by súd prvej inštancie postupoval správne musel by nevyhnutne dospieť k záveru, že organizačná zmena bola uskutočnená účelovo a nesmerovala k dosiahnutiu navonok proklamovaného cieľa. Súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s tvrdením žalobkyne, že žalovaný stanovil ovládanie anglického jazyka na úrovni B1 zámerne ako kvalifikačné kritérium pre novovytvorené miesto len preto, aby toto nemusel ponúknuť žalobkyni v rámci splnenia ponukovej povinnosti. Bolo to nelogické, nakoľko pre činnosť tých, ktorí rovnakú činnosť vykonávali na oddelení projektového riadenia dovtedy (vrátane vedúceho oddelenia projektového riadenia) a mali ju vykonávať aj následne, po organizačnej zmene (len pod priamou pôsobnosťou generálneho riaditeľa osobného úradu) nemuseli takéto jazykové kritérium splniť vôbec. Súd prvej inštancie vôbec neskúmal, či bola požiadavka na ovládanie anglického jazyka na novovytvorenom mieste dôvodná alebo účelová. Žalovaný nevyžadoval ovládanie anglického jazyka ani na funkcii vedúceho tohto oddelenia a ani na takej funkcii ako generálny riaditeľ sekcie vedy a techniky žalovaného, ktorému z opisu štátnozamestnaneckého miesta priamo vyplývalo, že bude riešiť rôzne medzinárodné projekty a zúčastňovať sa v mene žalovaného zahraničných stretnutí a účastí na konferenciách.
Celkovo mala žalobkyňa za to, že v priebehu súdneho konania sa vyskytlo viacero nezrovnalostí, vyžadujúcich si ďalšie zisťovanie, ako aj rozporov medzi jednotlivými dôkaznými prostriedkami, ktoré mali byť súdom prvej inštancie odstránené. Na tento účel mal konajúci súd položiť svedkom pár otázok naviac, resp. vyžiadať si od žalovaného príslušné písomnosti. Súd prvej inštancie sa však len nekriticky stotožnil s tvrdením žalovaného v otázke zisťovania motívu organizačnej zmeny. Povinnosť skúmať motív výpovede je pritom povinnosťou súdu aj podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/42/2010 zo dňa 09.06.2010. Ak žalovaný od počiatku sledoval iné ciele a len predstieral prijatie organizačnej zmeny so zámerom zastrieť svoj skutočný zámer, nebol naplnený prvý z predpokladov výpovedného dôvodu, čo môže mať dopad na platnosť výpovede z hľadiska rešpektovania právneho princípu o súlade tohto úkonu žalovaného s dobrými mravmi (R 28/2009). Práve v tomto prípade bolo potrebné veľmi starostlivo zvážiť všetky okolnosti, ktoré posudzované rozhodnutie sprevádzali, vrátane tých, ktoré mu predchádzali, a ktoré na toto rozhodnutie nadväzovali, teda na všetky okolnosti, za ktorých bolo rozhodnutie uskutočnené, ako aj to, akým spôsobom bolo následne rozhodnutie o organizačných zmenách realizované. Pre účely zistenia motívu organizačnej zmeny teda bolo potrebné posudzovať konanie žalovaného v jeho úplnosti a logickej nadväznosti, čo sa v tomto prípade nestalo. Žalobkyňa ako ďalší odvolací dôvod uviedla skutočnosť, že súd prvej inštancie ustálil nesprávny záver o splnení ponukovej povinnosti zo strany žalovaného, nakoľko tento nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní. Nesplnenie ponukovej povinnosti žalobkyňa riadne namietala v žalobe, kedy upozornila na to, že táto nebola zo strany žalovaného splnená. Pre splnenie ponukovej povinnosti musia byť splnené viaceré podmienky: 1. služobný úrad musí ponúknuť štátnemu zamestnancovi iné vhodné miesto spĺňajúce definíciu iného vhodného miesta podľa § 29 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z.z., 2. musí tak urobiť pred samotným prepustením, 3. zamestnancovi musí byť poskytnutý dostatočný čas na zváženie ponuky. V tomto prípade však súd prvej inštancie rezignoval na zisťovanie naplnenia týchto podmienok, kedy sa primárne odvolal len na to, že žalobkyňa sa odmietla k ponúkaným iným vhodným miestam vyjadriť. Súd prvej inštancie mal možnosť vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné na rozhodnutie vo veci. Práve v tomto prípade to nevyhnutné bolo, nakoľko vôbec nie je zrejmé kedy a aké iné vhodné miesta žalovaný žalobkyni ponúkol. Záznam o prerokovaní zo dňa 01.12.2020 len uvádza, že k ponuke vhodných pracovných miest sa žalobkyňa odmietla vyjadriť a požiadala o zaradenie na štátnozamestnanecké miesto vedúceho zamestnanca - generálneho riaditeľa osobného úradu. K záznamu o prerokovaní nebol priložený žiadny zoznam vhodných voľných štátnozamestnaneckých miest. Je preto zarážajúce, ak súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku konštatoval, že ponuková povinnosť žalovaného bola splnená. Nie je tu zmienka o tom, aké miesta žalovaný ponúkol žalobcovi a či teda išlo o vhodné štátnozamestnanecké miesta. Len to, že sa žalobkyňa odmietla vyjadriť neznamená, že sa jednalo o riadnu ponuku vhodných voľných štátnozamestnaneckých miest. Súd prvej inštancie pre daný záver nedisponoval dostatočnými dôkazmi a jeho povinnosťou bolo si ich z vlastnej iniciatívy od žalovaného obstarať, keďže preukázanie ponukovej povinnosti zaťažuje žalovaného ako zamestnávateľa. Ďalšie pochybenie súdu prvej inštancie žalobkyňa videla v tom, že nerešpektoval ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR pri právnom posúdení otázky prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 Zákonníka práce (s odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/158/2022 zo dňa 28.02.2023). V odôvodnení napadnutého rozsudku len stroho konštatoval, že výpoveď bola riadne prerokovaná odborovou organizáciou Z. a D. P.. Z uvedeného záveru nie je zrejmé, na základe akého dôkazného prostriedku k nemu dospel, v tejto časti je rozhodnutie súdu arbitrárne. Žalobkyňa poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/192/2007 zo dňa 28.02.2008, v ktorom sa uvádza, že hmotnoprávna podmienka v zmysle § 74 ods. 1 Zákonníka práce je splnená, ak odborový orgán prerokoval výpoveď pred tým, než zamestnávateľ voči zamestnancovi prejaví vôľu skončiť s ním pracovný pomer. Žalobkyňa mala za to, že výpoveď je potrebné prerokovať pred vykonaním konkrétneho úkonu, čo v tomto prípad nenastalo (výpoveď bola datovaná 26.11.2020, prerokovaná odborovou organizáciou Z. tiež dňa 26.11.2020 a D. P. dňa 27.11.2020). Podmienkou riadneho prerokovania výpovede je, aby zámer zamestnávateľa skončiť pracovný pomer so zamestnancom bol oznámený zástupcom zamestnancov a zároveň, aby im bola daná možnosť sa k tomuto zámeru vyjadriť (po vlastnom prerokovaní.). V tomto prípade z tvrdeného prerokovania výpovede neexistuje žiadna zápisnica, v ktorej by bol priebeh prerokovania zachytený. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/104/2022 zo dňa 29.09.2022 mala žalobkyňa za to, že keďže žalovaný nemal k dispozícii rozhodnutie (uznesenie) odborovej organizácie Z., ani D. P., prerokovanie skončenia pracovného pomeru so žalobcom nemožno hodnotiť ako platné. Podľa tohto uznesenia, cit.: „zamestnávateľ na platné prerokovanie skončenia pracovného pomeru v zmysle § 74 Zákonníka práce
musí disponovať uznesením výboru (nestačí len prerokovanie s predsedom základnej organizácie), že výbor na svojom zasadnutí prerokoval skončenie pracovného pomeru toho ktorého zamestnanca.“ Záverom žalobkyňa zdôraznila, že pracovné právo má chrániť zamestnanca pred svojvoľným postupom zamestnávateľa. Zamestnanec je v spore so zamestnávateľom slabšou stranou, a preto vyžaduje zo strany súdov zvýšenú ochranu (nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 615/17). Je povinnosťou súdu zisťovať, či zamestnávateľ pri prepúšťaní zamestnanca nepostupoval svojvoľne, výlučne s cieľom ukončiť pracovný pomer so žalobcom a či zamestnávateľom vytvorené formálne predpoklady nerobia len kulisu pre inak svojvoľný postup a majú za cieľ navonok racionalizovať a objektivizovať tento postup. Povedané inak, zamestnávateľ pri prepúšťaní musí postupovať objektívne a racionálne; ním uvádzané dôvody musia obstáť v skutkovom a právnom prieskume. Len taký postup je súladný s ochranou zamestnanca podľa čl. 36 písm. b) Ústavy (porovnaj nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 86/2020 zo dňa 08.09.2020). V tomto konaní súd prvej inštancie na ochranu žalobkyne ako slabšej strany zjavne rezignoval a nevzal do úvahy ústavnoprávny rozmer súdenej veci, čím došlo k porušeniu čl. 46 Ústavy. Na základe vyššie uvedeného žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
8. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
9. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, bol pri preskúmaní veci viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
10. Dôvodom zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie je skutočnosť, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci svojim nesprávnym procesným postupom, ktorý mohol ovplyvniť výsledok sporu, porušil procesné práva žalobkyne v takej miere, že zasiahol do jej práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v odvolacom konaní, nakoľko rozhodnutie vo veci samej odvolacím súdom by za tohto stavu nahrádzalo prvoinštančné rozhodnutie, čím by bolo stranám odopreté právo namietať správnosť všetkých skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti nových skutkových a právnych záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel.
11. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil obsah výpovede, jej formu, ako aj otázku jej doručenia žalobkyni. Možno sa stotožniť s jeho prijatým záverom, že výpoveď daná žalovaným žalobkyni zo dňa 01.12.2020 mala požadovaná písomnú formu a bola žalobkyni riadne doručená. V jej obsahu bol výpovedný dôvod riadne a nezameniteľne skutkovo vymedzený. Tieto prijaté závery súdu prvej inštancie nenamietala ani žalobkyňa v odvolaní. Rovnako správny bol postup súdu prvej inštancie, ktorý vychádzajúc zo špecifikovaného výpovedného dôvodu (kedy na základe prijatého dodatku č. 44/2019 k organizačnému poriadku žalovaného došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne - vedúci zamestnanec- generálny radca- generálny riaditeľ osobného úradu s tým, že žalobkyňa nesúhlasila s preložením na iné vhodné štátnozamestnanecké miesto a so služobným úradom sa nedohodla inak) subsumoval skutkový stav pod ustanovenie § 75 ods. 1 písm. b) zákona č. 55/2017 Z.z., v zmysle ktorého služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak sa má zrušiť alebo sa zrušilo štátnozamestnanecké miesto v dôsledku organizačnej zmeny podľa § 24 a služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením na vhodné štátnozamestnanecké miesto a nedohodne sa so služobným úradom inak. Zo znenia citovaného právneho ustanovenia súd prvej inštancie správne vyvodil zákonné predpoklady skončenia pracovného pomeru: 1. existencia organizačnej zmeny, 2. zrušenie štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne, 3. príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a zrušením štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne, 4. splnenie ponukovej povinnosti žalovaného, týkajúcej sa iného vhodného štátnozamestnaneckého miesta vo vzťahu k žalobkyni podľa § 29 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z.z.). Úvahy súdu prvej inštancie správne smerovali aj k aplikácii § 24 písm. b) zákona č. 55/2017 Z.z., kedy vyhodnotil prijatú organizačnú zmenu žalovaného (podľa jej obsahu) ako takú, ktorou došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta a vytvoreniu nového štátnozamestnaneckého miesta s inou bližšie určenou najnáročnejšou činnosťou, kedy adekvátne vyhodnotil i námietku žalobkyne, že nie je
potrebné zmenu pracovnej náplne viazať len na zmenu najnáročnejšej činnosti (ale môže sa týkať aj bližšie určenej najnáročnejšej činnosti, ako v tomto prípade).
12. Krajský súd v Bratislave však, po preskúmaní odvolacích námietok žalobkyne, dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nespĺňal základnú požiadavku, kladenú na každé súdne rozhodnutie a to požiadavku dostatočného odôvodnenia. Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument strany sporu. Je však nevyhnutné zaoberať sa nosnými otázkami, ktoré pre ten ktorý spor predstavujú podstatnú okolnosť, predpoklad alebo požiadavku. Pri určení rozsahu skutočností, ktorými je povinný sa súd v tom-ktorom spore zaoberať a ktoré následne nevyhnutne vyhodnocuje, je potrebné vychádzať z obsahu právnych noriem, upravujúcich ten ktorý právny vzťah, ale aj z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Platí, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné atribúty spravodlivého súdneho procesu. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že na taký argument strany sporu, ktoré je pre rozhodnutie podstatný a rozhodujúci sa vždy vyžaduje špecifická odpoveď (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR ( IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04), súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany; t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s podstatným (a v tomto spore zo strany žalobkyne rozhodujúcim) argumentom, že konanie žalovaného smerujúce k prijatiu organizačnej zmeny a následnej výpovedi žalobkyni bolo účelové, ktorého jediným motívom bolo poškodenie žalobkyne a ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru s ňou. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo42/2010 zo dňa 09.06.2010 aj výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Neplatnou je preto aj výpoveď zamestnávateľa, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi predpokladá, že motívy výpovede nie sú v súlade so základnými zásadami právneho poriadku. Tu možno prisvedčiť argumentácii žalobkyne v odvolaní, že je úlohou súdu skúmať konkrétny motív konania žalovaného ako zamestnávateľa pri daní výpovede, ako aj pri predchádzajúcom postupe v súvislosti s prijatím organizačnej zmeny. Ak totiž žalovaný od počiatku sledoval iný cieľ alebo len predstieral prijatie organizačnej zmeny so zámerom zastrieť svoj skutočný zámer („ zbaviť sa“ žalobkyne), nie je splnený predpoklad výpovedného dôvodu, čo môže mať dopad na platnosť výpovede z hľadiska rešpektovania princípu o súlade tohto úkonu žalovaného s dobrými mravmi. V tejto súvislosti dáva odvolací súd súdu prvej inštancie do pozornosti aj skutočnosť, že prijatie organizačnej zmeny (spôsob jej realizácie, okolnosti ktoré jej predchádzali, ale aj tie ktoré nastali po jej prijatí) nemožno chápať a hodnotiť izolovane. Rozhodnutie o organizačnej zmene musí mať (resp. sledovať) konkrétny cieľ zamestnávateľa a to zlepšenie svojej organizácie a činnosti, či zefektívnenie štrukturálneho zloženia zamestnaneckej základne. Hoci súd prvej inštancie vychádzal zo správneho stanoviska, že rozhodnutie o organizačnej zmene žalovaného je jeho faktickým úkonom, ktorý nepodlieha súdnemu prieskumu z hľadiska platnosti a ani z hľadiska toho, či skutočne v reálnom výsledku spôsobil požadované zefektívnenie (teda naplnil požadovaný účel), nemožno vo vyššie naznačenom kontexte opomenúť zaoberať sa ustálením skutočnosti, čo bolo účelom a motívom prijatia organizačnej zmeny. Ak totiž účelom bolo výlučne zbavenie sa osoby žalobkyne, nemožno takémuto postupu poskytnúť právnu ochranu ani v prípade, že konanie žalovaného (pri realizácii a príjmaní organizačnej zmeny dodatkom č. 44/2019 a daní výpovede žalobkyni) po formálnej a obsahovej stránke spĺňalo všetky atribúty zákonom dovoleného postupu. Aj v zmysle vyššie spomenutej judikatúry je nutné takéto konanie vyhodnocovať ako konanie v rozpore s dobrými mravmi a následne z toho vyvodzovať dôsledok v podobe neplatnosti výpovede.
13. V zmysle vyššie naznačených východísk, odvolací súd vyhodnotil postup súdu prvej inštancie ako nedôsledný, kedy sa účelovosťou organizačnej zmeny v kontexte všetkých okolností, ktoré za konania vyšli najavo, zaoberal nedostatočne a najmä bez vyhodnotenia všetkých stranami uvádzaných skutočností. Súd prvej inštancie v podstate len konštatoval, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že skutočným motívom žalovaného bolo ju poškodiť, pričom odkázal na skutočnosť, že tento záver nevyplynul ani z výsluchov svedkov. Odvolací súd si vypočul nahrávku z pojednávania, konaného dňa 11.09.2024, kde súd prvej inštancie pristúpil k výsluchu prítomných svedkov a je pravdou, že títo tvrdenie žalobkyne
nepotvrdili a to najmä z dôvodu, že vzhľadom na časový odstup od rozhodných skutočností, ku ktorým sa mali vyjadriť, si tieto nepamätali vôbec alebo len sčasti. Ich výpovede obsahovali veľa domnienok, všeobecných tvrdení a nepriniesli rozhodujúce závery, z ktorých by bolo možné bez ďalšieho vychádzať. Súd prvej inštancie však nepreskúmal účelovosť konania žalovaného v kontexte všetkých okolností. Nehodnotil postup žalovaného, čo do spôsobu prijatia organizačnej zmeny, kedy je zrejmé, že dodatok č. 44/2019 (resp. jeho finálna verzia, ktorá ako jediná obsahovala zmeny, týkajúce sa pozície žalobkyne) bol naozaj prijatý bez vedomia žalobkyne a to vo veľmi krátkom časovom úseku, pričom nie je zrejmé, že by o tomto zámere bola žalobkyňa pred jeho prijatím akokoľvek informovaná. Hoci v tejto súvislosti možno prisvedčiť súdu prvej inštancie, že neinformovanie žalobkyne o zámere organizačnej zmeny a o jej realizácii, nespôsobuje samo o sebe neplatnosť výpovede, túto skutočnosť bolo treba vziať na zreteľ a vyhodnotiť aj v kontexte skúmania účelu prijatia organizačnej zmeny. Súd prvej inštancie teda nepristúpil k analýze postupu žalovaného pri prijatí organizačnej zmeny, čo do možnosti osvedčenia jej účelovosti. Treba zdôrazniť, že otázka osvedčenia žalovaným tvrdeného účelu prijatia organizačnej zmeny (zefektívnenie svojej činnosti a odstránenie nedostatkov zistených kontrolou Najvyššieho kontrolného úradu SR vo vzťahu k nekoncepčnému nastaveniu rozpočtov) zaťažuje v tomto prípade žalovaného. Súd prvej inštancie taktiež v odôvodnení napadnutého rozhodnutia úplne rezignoval na vyhodnotenie žalobkyňou tvrdenej skutočnosti, že mala narušené vzťahy so svojimi nadriadenými, čo spôsobilo vznik zámeru skončiť s ňou štátnozamestnanecký pomer výpoveďou v dôsledku naoko prijatej organizačnej zmeny. V súvislosti s touto otázkou súd prvej inštancie nevykonal hodnotenie predložených listinných dôkazov a vykonaných výsluchov svedkov, a neprijal k tejto skutkovej otázke stanovisko. Odvolací súd uvádza, že preukázanie alebo nepreukázanie narušených vzťahov na pracovisku žalobkyne, by mohol predstavovať jeden z indikátorov posudzovania účelovosti následného konania žalovaného, ktorého výsledkom bola výpoveď daná žalobkyni. Obdobne súd prvej inštancie nevyhodnotil, resp. sa vôbec nezaoberal skutočnosťou ( pri posudzovaní otázky účelu prijatia organizačnej zmeny), že žalobkyni boli zo strany žalovaného v krátkom časovom rámci zaslané dva dodatky č. 44/2019, dokonca jeden s označením „T., pričom ani jeden z týchto dodatkov neobsahoval zmeny, týkajúce sa jej pozície. Nesporne treba prijať stanovisko aj k tomu, prečo k takémuto konaniu došlo a aký zámer žalovaný týmto sledoval. V tejto súvislosti sa súd prvej inštancie nevyporiadal ani s tvrdeniami žalobkyne, že zamestnanci (a to dokonca ani vedúci zamestnanec) v oddelení projektového riadenia, ktoré organizačnou zmenou bolo presunuté pod priamu riadiacu pôsobnosť generálneho riaditeľa osobného úradu, nemali ako kvalifikačné kritérium požadované ovládanie anglického jazyka na úrovni B1. Aj táto skutočnosť musí byť súdom prvej inštancie pri preskúmavaní účelu organizačnej zmeny vzatá do úvahy a vyhodnotená v kontexte predložených a vykonaných dôkazov. Ak by totiž z vykonaného dokazovania vyšlo najavo, že zamestnanci tohto oddelenia nemali v popise štátnozamestnaneckého pomeru túto požiadavku zakotvenú, vzbudzuje následný postup žalovaného pri vznesení požiadavky ovládania anglického jazyka na pozíciu generálneho riaditeľa osobné úradu (pod ktorého gesciu sa oddelenie projektového riadenia dostalo) minimálne pochybnosť o účele vznesenia tejto požiadavky. Bude úlohou súdu prvej inštancie vziať na zreteľ aj túto skutkovú otázku a vyhodnotiť dôvodnosť vznesenej požiadavky na ovládanie anglického jazyka v tom smere, či táto nesledovala výlučne ten zámer, aby žalobkyňu na túto pozíciu diskvalifikovala a neumožnila jej ju ponúknuť ako inú vhodnú štátnozamestnaneckú pozíciu.
14. Na základe vyššie uvedeného možno prijať odôvodnený záver, že súd prvej inštancie síce vykonal dokazovanie a prijal záver o neexistencii účelového konania žalovaného (pri prijímaní organizačnej zmeny a daní výpovede žalobkyni), avšak tento nevychádzal z posúdenia všetkých relevantných skutočností. Bude preto zo strany súdu prvej inštancie opätovne potrebné vo vzťahu k žalobkyňou tvrdenej účelovosti organizačnej zmeny vykonať, prípadne doplniť dokazovanie a výsledky tohto dokazovania aj riadne vyhodnotiť za účelom zistenia, či postupom žalovaného nešlo o taký výkon práva, kedy síce ako účastník právneho vzťahu formálne konal v medziach zákona a svojho práva, avšak prostredníctvom jeho realizácie sledoval poškodenie žalobkyne ako druhého účastníka štátnozamestnaneckého pomeru a teda, či nejde len o zdanlivý výkon práva resp. o jeho zneužitie (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/160/2012). Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie (v otázke účelu prijatej organizačnej zmeny) nedostatočne ustálil skutkový stav významný pre rozhodnutie v spore.
15. Ďalšia odvolacia námietka žalobkyne smerovala k nesprávnemu záveru súdu prvej inštancie o splnení si jeho ponukovej povinnosti.
V zmysle § 75 ods. 1 písm. b) zákona č. 55/2017 Z.z. predpokladom platnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru je ponúknutie iného vhodného štátnozamestnaneckého miesta štátnemu zamestnancovi podľa § 29 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z.z. a následný nesúhlas štátneho zamestnanca s trvalým preložením na takto ponúknuté iné vhodné miesto. Súd prvej inštancie odkázal na vyššie uvedené ustanovenia zákona, pričom správne pristúpil aj k opisu resp. kvalifikácii iného vhodného štátnozamestnaneckého miesta. Rovnako možno prisvedčiť správnosti jeho právnej úvahy, kedy poukázal na to, že existenciu iného vhodného štátnozamestnaneckého miesta je súd povinný skúmať ku dňu dania výpovede, teda ku dňu jej účinného doručenia štátnemu zamestnancovi. Preto bol logický aj jeho záver, že nebolo podstatné zaoberať sa ponukami iných vhodných štátnozamestnaneckých miest žalovaným žalobkyni v dňoch 18.12.2019 a 27.1.2020, nakoľko tieto časovo nekorešpondovali s časovým vymedzením dania/ doručenia výpovede dňa 01.12.2020. Aj odvolací súd uvádza, že podstatným pre posúdenie splnenia ponukovej povinnosti, v rozsahu, v akom ju vymedzuje zákon, je skúmanie rozsahu ponúk iných vhodných štátnozamestnaneckých miest dňa 01.12.2020. Súd prvej inštancie vychádzal zjavne z obsahu predloženého listinného dôkazu - záznam o prerokovaní organizačnej zmeny a zmeny alebo skončenia štátnozamestnaneckého pomeru štátneho zamestnanca O.. I. Z. zo dňa 01.12.2020 (bolo podpísané O.. L. X. - generálnym tajomníkom služobného úradu, M.. W. O. -riaditeľkou odboru personálneho a odmeňovania ako aj žalobkyňou) a konštatoval, že žalobkyňa neprijala žiadne z ponúknutých vhodných štátnozamestnaneckých miest, vzhľadom k tomu, že sa k nim v čase vykonania ponuky odmietla vyjadriť. Jej požiadavku na ponúknutie miesta generálneho riaditeľa osobného úradu, vyhodnotil ako neadekvátnu, nakoľko žalobkyňa nespĺňala požiadavku na výkon tohto miesta a to znalosť anglického jazyka na požadovanej úrovni. Skutočnosť, že k predloženému záznamu o prerokovaní zo dňa 01.12.2020 nebol priložený žiadny zoznam voľných štátnozamestnaneckých miest (súd prvej inštancie nemohol posúdiť splnenie ponukovej povinnosti po obsahovej stránke, teda či žalobkyni boli ponúknuté vhodné štátnozamestnanecké miesta v zmysle zákonnej definície podľa § 29 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z.z.- pozn. odvolacieho súdu), súd prvej inštancie vyhodnotil tak, že sama žalobkyňa v konaní nenamietala tú skutočnosť, či ponúknuté miesta vôbec spĺňali predpoklady vhodnosti, a preto nebol dôvod, aby sa touto skutočnosťou zaoberal. Takýto postup súdu prvej inštancie však odvolací súd vyhodnocuje ako nedostatočný, nerešpektujúci charakter sporu (individuálny pracovnoprávny spor) podľa § 316 a nasl. CSP. Žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie ustálil predčasný skutkový záver o splnení ponukovej povinnosti zo strany žalovaného z dôvodu, že tento nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Po preskúmaní obsahu jednotlivých podaní žalobkyne, predkladaných v konaní súdu v rámci prvoinštančného konania, možno ustáliť, že jej skutková argumentácia ohľadne nesplnenia ponukovej povinnosti sa primárne viazala na ponuky realizované žalovaným v dňoch 18.12.2019 a 27.01.2020. To však neznamená, že splnenie ponukovej povinnosti, ako jedného z predpokladov platnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru, nie je nutné skúmať súdom komplexne, vychádzajúc z toho, že povinnosť tvrdenia i dôkazná povinnosť zaťažuje v tejto skutkovej otázke žalovaného. Ak žalobkyňa v konaní všeobecne namietala splnenie ponukovej povinnosti žalovaným, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie túto otázku preskúmať a zaoberať sa ňou aj za použitia ustanovenia § 319 CSP, ktoré mu umožňuje vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V individuálnom pracovnoprávnom spore je žiadúce, aby konajúci súd, ak je to nevyhnutné na ustálenie rozhodujúcej skutočnosti (čo otázka splnenia riadnej ponukovej povinnosti ako predpokladu platnosti výpovede nepochybne je), pristúpil aj k použitiu vyšetrovaciemu princípu. Postup súdu prvej inštancie, kedy stroho konštatoval splnenie ponukovej povinnosti žalovaného ku dňu 01.12.2020 len na základe neexistencie skutkových námietok žalobkyne, bez toho, aby mal skutočnú vedomosť o tom, aké konkrétne štátnozamestnanecké miesta boli v tento deň žalobkyni ponúknuté, rozhodne nezodpovedá možnostiam jeho protektívnej ingerencie v prospech zamestnanca ako slabšej strany sporu. Za účelom ustálenia konkrétneho rozsahu a obsahu vykonania ponukovej povinnosti bude preto potrebné vykonať dopyt na obe strany sporu, aby súdu uviedli o aké štátnozamestnanecké miesta sa jednalo, aký bol opis ich činnosti a aby o tejto skutočnosti predložili obsahovo relevantné dôkazy. Až na základe výsledkov tohto postupu bude môcť súd prvej inštancie prijať rozhodné stanovisko v otázke splnenia ponukovej povinnosti žalovaného voči žalobkyni.
16. Posledným odvolacím dôvodom žalobkyne bola údajná arbitrárnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, čo do odôvodnenia otázky prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov. Mala za to, že k riadnemu prerokovaniu výpovede nedošlo, nakoľko neboli splnené podmienky riadneho
prerokovania, kedy zámer zamestnávateľa skončiť pracovný pomer so zamestnancom nebol zástupcom zamestnancov oznámený a nebola im daná možnosť sa k tomuto zámeru vyjadriť po vlastnom prerokovaní. Z údajného prerokovania výpovede odborovými organizáciami neexistuje žiadna zápisnica. Odôvodnenie súdu prvej inštancie, ktorý sa obmedzil len na konštatovanie, že výpoveď bola riadne prerokovaná organizáciou Z. a D. P., pričom neuviedol z akého dôkazného prostriedku vychádzal a ako k prijatému záveru dospel, možno hodnotiť (podľa názoru žalobkyne) ako arbitrárne. K uvedenému dovolací súd uvádza, že je pravdou, že súd prvej inštancie v časti odôvodnenia len opísal obsah predložených listinných dôkazov, súvisiacich s prerokovávaním výpovede odborovými orgánmi (bez ich následného obsahového hodnotenia) a v rámci právneho odôvodnenia sa obmedzil na konštatáciu o prerokovaní výpovede odborovou organizáciou Z. dňa 10.12.2019 a 26.11.2020 a odborovou organizáciou D. ODBORY dňa 27.11.2020. Odvolací súd sa stotožňuje s odvolacou námietkou žalobkyne, že súd prvej inštancie nepristúpil k potrebnému zhodnoteniu tohto postupu žalovaného v kontexte splnenia rozhodných kritérií riadneho prerokovania výpovede v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR. Je nesporné, že účinky splnenia tejto povinnosti zamestnávateľa nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru alebo priložený návrh výpovede k žiadosti o prerokovanie adresovanej príslušnému odborovému orgánu obsahuje všetky náležitosti v zmysle § 73 a nasl. zákona č. 55/2017 Z.z., okrem iného aj to, že dôvod výpovede musí byť vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Až v okamihu kedy má odborová organizácii k dispozícii rozhodné skutočnosti a dôvody výpovede a kompletné podklady, môže pristúpiť k následnému prerokovaniu. V novom rozhodnutí preto súd prvej inštancie vykoná vyhodnotenie splnenia tejto povinnosti opätovne, v naznačenom smere tak, aby bolo zrejmé, ako vyhodnotil obsah predložených listinných dôkazov, a aké následné úvahy ho viedli k prijatiu rozhodného záveru.
17. Odvolací súd záverom dáva do pozornosti súdu prvej inštancie jeho zrejmú nesprávnosť v označení žalovaného v napadnutom rozsudku. S účinnosťou od dňa 01.02.2024 (v zmysle § 40ao ods. 1 a 4 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácií ústrednej štátnej správy) pôsobnosť Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky v oblasti športu podľa doterajších všeobecne záväzných právnych predpisov prešla na Ministerstvo cestovného ruchu a športu Slovenskej republiky. V súvislosti s prechodom kompetencie podľa odseku 1 prešli od 01.02.2024 práva a povinnosti vyplývajúce zo štátnozamestnaneckých vzťahov, z pracovnoprávnych vzťahov a iných právnych vzťahov zamestnancov zabezpečujúcich výkon tejto kompetencie, ako aj práva a povinnosti z iných právnych vzťahov z Ministerstva školstva, vedy výskumu a športu Slovenskej republiky na Ministerstvo cestovného ruchu a športu Slovenskej republiky. V zmysle kompetenčného zákona sa rovnako pôvodne označený žalovaný premenoval na Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky. Nakoľko v tomto prípade nedošlo k prechodu kompetencií (v súvislosti so štátnozamestnaneckým pomerom žalobkyne a s ním súvisiacim prebiehajúcim sporom) na novozriadené Ministerstvom cestovného ruchu a športu Slovenskej republiky, ako žalovaný naďalej vystupuje pôvodný (hoci premenovaný subjekt) ako Ministerstvo školstva, vedy, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky.
18. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní súd prvej inštancie (v zmysle vyššie podrobne uvedených záverov odvolacieho súdu a týmito v plnom rozsahu viazaný) opätovne vec prejedná, na základe vykonaných dôkazov nanovo ustáli skutkový stav potrebný pre rozhodnutie vo veci, pričom preskúma jednak už navrhnuté a predložené dôkazy, prípadne dokazovanie doplní ( a to aj bez návrhu ak budú splnené podmienky podľa § 319 CSP) . Hodnotenie dôkazov vykoná podľa ich obsahu jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach s prihliadnutím na preskúmanie splnenia základných predpokladov platnosti výpovede.
19. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).
20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).
(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).