Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 31 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (39)445/386085.41b785.pdf
PDF · 165.33 KB
No categories available
4Cdo/160/2012
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Sakálovej a sudcov JUDr. Edity Bakošovej a JUDr. Ľubora Šeba, v právnej veci
ţalobkyne I. H., bývajúcej v B., proti ţalovanému S. so sídlom v B., o neplatnosť výpovede,
vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 7 C 83/2005, o dovolaní ţalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 3. novembra 2011 sp. zn. 3 Co 257/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava V v poradí druhým rozsudkom z 28. mája 2009, č.k.
7 C 83/2005-444 zamietol návrh, ktorým sa ţalobkyňa domáhala určenia neplatnosti
výpovede z 29. novembra 2004 danej jej podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce
a ţalovanému náhradu trov konania nepriznal. Na základe vykonaného dokazovania mal
preukázané, ţe výpoveď daná ţalobkyni je platná a spĺňa všetky náleţitosti príslušných
ustanovení ako po formálnej stránke, tak aj po stránke hmotnoprávnej. Ţalovaný postupoval
v intenciách ustanovenia § 61 ods. 1, 2 ako aj v zmysle § 63 ods. 5, § 74 ods. 1 Zákonníka
práce, preto súd dospel k záveru, ţe výpoveď je daná v súlade so zákonom. Výpoveď bola
ţalobkyni riadne doručená a jej dôvody boli riadne skutkovo vymedzené. Stotoţnil
sa s námietkou ţalobkyne v tom, ţe pokiaľ ide o skutok zo 16. septembra 2004, nebola
zachovaná 2-mesačná lehota podľa § 63 ods. 3 Zákonníka práce, pokiaľ však išlo o skutky
z 11. októbra 2004 a 10. novembra 2004 dospel k záveru, ţe zo strany ţalobkyne došlo
k viacerým porušeniam pracovnej disciplíny. Nestotoţnil sa však s názorom ţalobkyne, ţe
predmetnú výpoveď neprerokoval príslušný orgán odborovej organizácie. V zmysle Stanov
Odborovej organizácie p. B., príslušným orgánom na prerokovanie tejto výpovede bol jej
Výbor, ktorý 16. novembra 2004 po informácii zástupcu ţalovaného o dôvodoch predmetnej
výpovede dospel k záveru, ţe táto je dôvodná a v súlade so zákonom. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a poukazom na nedostatok vzniku trov konania na strane
ţalovaného.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 3. novembra 2011
sp. zn. 3 Co 257/2009 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a určil, ţe výpoveď
z 29. novembra 2011 je neplatná a ţalovanému uloţil povinnosť nahradiť ţalobkyni trovy
konania vo výške 777,40 Eur k rukám právneho zástupcu, keď po doplnení dokazovania
dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa nie je vecne správny. Odvolací súd
sa stotoţnil s odôvodnením súdu prvého stupňa pokiaľ išlo o konštatovanie, ţe výpoveď
prerokoval zodpovedajúci odborový orgán a tieţ s tým, ţe výpoveď za skutok, ktorého
sa mala dopustiť ţalobkyňa 16. septembra 2004 s prihliadnutím na § 63 ods. 3 Zákonníka
práce je daná oneskorene. Z listu, ktorým ţalovaný ţiadal odborovú organizáciu
o prerokovanie výpovede mal odvolací súd preukázané, ţe ţalovaný ţiadal prerokovanie
výpovede, ktorú dáva ţalobkyni podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce z dôvodu menej
závaţného porušovania pracovnej disciplíny, spočívajúce v nerešpektovaní príkazov
nadriadených, porušovania subordinácie, odmietanie spolupráce s kolegyňami na zariadení
v triede, opodstatnených sťaţnostiach rodičov na jej prácu a prístup k zvereným deťom,
porušovanie vyhlášky č. 353/1994 Z.z. v súvislosti s pedagogickou dokumentáciou a zákona
č. 482/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov. Z výpovede svedkyne PhDr. J. S. mal
preukázané, ţe ţiadosť neobsahovala dôvody výpovede a neboli v nej uvedené skutky. Na
základe doplneného dokazovania mal odvolací súd preukázané, ţe ţiadosť, ktorá bola
adresovaná odborovej organizácii nespĺňala predpoklady § 74 Zákonníka práce. Pri porovnaní
skutkov, pre ktoré dostala ţalobkyňa výpoveď z pracovného pomeru a ţiadosti je nesporné, ţe
ţiadosť neobsahuje opis skutkov tak, ako boli uvedené vo výpovedi. Ţiadosť síce obsahuje
niektoré čiastočné dôvody, pre ktoré bola daná ţalobkyni výpoveď, ale ani tieto dôvody
nespĺňajú predpoklady uvedené v § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Skutky, ktoré boli
prejednávané na zasadnutí odborovej organizácie boli prednesené ústne a z písomnej
dokumentácie nie je zrejmé ako boli prednesené. Na prvý skutok súd nemôţe prihliadať
z dôvodu, ţe sa stal viac ako dva mesiace pred tým ako došlo k výpovedi, pre druhý skutok
nemala odborová organizácia dostatočné podklady pre zaujatie stanoviska a tretí skutok nebol
dostatočne v ţiadosti špecifikovaný a ani z výpovede svedkyne nevyplýva ako bol uvedený
na zasadnutí odborovej organizácie. Na základe týchto zistení odvolací súd dospel k záveru,
ţe neboli splnené podmienky podľa § 74 Zákonníka práce, nedošlo k riadnemu prerokovaniu
výpovede, ktorá bola ţalobkyni daná ţalovaným, preto v zmysle § 17 ods. 2 Zákonníka práce
je výpoveď neplatná pre nesplnenie hmotno-právnych podmienok. Preto napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. zmenil. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil
ustanovením § 224, § 142 ods. 1 O.s.p. a úspechom ţalobkyne v konaní.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný s návrhom
na zmenu rozsudku odvolacieho súdu tak, ţe ţaloba ţalobkyne bude zamietnutá. Uviedol, ţe
splnil všetky zákonom stanovené podmienky tak, ako bolo v roku 2004 štandardné
a zástupcovia zamestnancov mali dostatočné informácie a podklady potrebné na riadne
prerokovanie výpovede. Platná legislatíva v roku 2004 vyţadovala na platnú výpoveď o.i.,
aby zamestnávateľ prerokoval výpoveď so zástupcami zamestnancov na základe písomnej
ţiadosti zamestnávateľa. Ustanovenie § 74 Zákonníka práce bliţšie neustanovuje náleţitosti
ţiadosti, ale len formu – písomnosť a čas, kedy má zamestnávateľ výpoveď s odborovou
organizáciou prerokovať – vopred, a nedodrţanie tohto ustanovenia malo dopad na platnosť
alebo neplatnosť výpovede. Vyslovil názor, ţe výpoveď v štádiu prerokovania odborovou
organizáciou nemôţe byť platná, ale len zamýšľané skončenie pracovného pomeru. Návrh
výpovede a dôvody, ktoré zamestnávateľa k tomu viedli sa prvýkrát zavádza aţ rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 47/2007 a neskôr 1 M Cdo 2/2008
a 5 Cdo 255/2008. K spochybňovanému prerokovaniu výpovede však došlo v roku 2004.
Podľa názoru dovolateľa, judikát by sa mal v záujme právnej istoty vzťahovať na podobné
veci len do budúcna. Aj zákonodarca mal na základe poznatkov vedomosť o problémoch pri
aplikácii ustanovenia § 74 Zákonníka práce, preto s účinnosťou od 1. septembra 2011
zákonom č. 257/2011 vyňal § 74 zo Zákonníka práce. Ţalovaný pri prerokovaní výpovede
postupoval spôsobom obvyklým, keď písomne poţiadal zástupcov zamestnancov
o prerokovanie výpovede, s prihliadnutím na náročnosť procesu skončenia pracovného
pomeru so ţalobkyňou sa zasadnutia Výboru odborovej organizácie osobne zúčastnil riaditeľ
a vysvetlil členom Výboru dôvody skončenia pracovného pomeru so ţalobkyňou, pričom
disponoval celým spisom týkajúcim sa veci. Dovolateľ zastáva názor, ţe splnil podmienku
stanovenú § 74 Zákonníka práce a odborový orgán bol dostatočne informovaný a disponoval
všetkými potrebnými dokumentmi na základe ktorých vedel o dôvodoch a spôsobe skončenia
pracovného pomeru so ţalobkyňou. Pokiaľ odvolací súd vychádzal z výpovede predsedníčky
odborov PhDr. J. S., tá si pamätala porušenia pracovnej disciplíny, s odstupom času si však uţ
presne nepamätala znenie porušení. Ţalovaný tak nepovaţuje názor odvolacieho súdu za
objektívny. Skutočnosť, ţe skúmanie procesného postupu zástupcov zamestnancov, pod
sankciou neplatnosti právneho úkonu zamestnávateľa nebolo skutočným zámerom
zákonodarcu potvrdzuje aj vypustenie § 74 zo Zákonníka práce. Dovolateľ zároveň poţiadal
o odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku.
Ţalobkyňa vo svojom vyjadrení uviedla, ţe názor dovolateľa, ţe judikatúra má pôsobiť
len do budúcna, je nepochopením ústavného princípu právnej istoty. Rozhodnutia súdov
uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí sú zdrojom interpretačnej praxe súdov niţších
stupňov, pričom určujúci je platný právny stav. Ustanovenie § 74 Zákonníka práce platilo
v čase dania výpovede a aj v čase prijatia judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloţenie
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel
k záveru, ţe dovolanie ţalovaného nie je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p., dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu
preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný
uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch
uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ aţ d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237
O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaţe tieto vady mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Uvedené zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému
rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,
je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/
tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci
právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom
konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolateľom namietaná a nebola ani
dovolacím súdom zistená.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak ju dovolateľ
nenamieta, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných procesných ustanovení
upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Iné vady, mimo vád uvedených
v § 237 O.s.p., sú spôsobilým dovolacím dôvodom len za predpokladu, ţe mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Procesné vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
dovolateľ nenamietal a ani nevyšli v dovolacom konaní najavo.
Z obsahu dovolania ţalovaného vyplýva, ţe ako dovolací dôvod uplatňuje ustanovenie
§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom.
Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd pouţil iný právny predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny
právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil.
Vzhľadom na uvedené bolo preto v prejednávanej veci potrebné predovšetkým
posúdiť správnosť záveru odvolacieho súdu o nesplnení hmotnoprávnej podmienky výpovede
uvedenej v ustanovení § 74 Zákonníka práce (v znení platnom v rozhodujúcom čase), keď
tento túto otázku posúdil rozdielne s prvostupňovým súdom.
V prejednávanej veci bolo vykonaným dokazovaním preukázané, ţe ţalovaný listom
zo 16. novembra 2004 (č.l. 422) poţiadal Odborovú organizáciu p. B. o prerokovanie
výpovede, dávanej ţalovanej podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce z dôvodu menej
závaţných porušovaní pracovnej disciplíny, spočívajúcich v nerešpektovaní príkazov
nadriadených, porušovania subordinácie, odmietanie spolupráce s kolegyňami na zariadení
v triede, opodstatnených sťaţnostiach rodičov na jej prácu a prístup k zvereným deťom,
porušovanie vyhlášky č. 353/1994 Z.z. v súvislosti s pedagogickou dokumentáciou, ktorú drţí
doma a aj zákona č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov.
Podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 v znení platnom
a účinnom ku dňu dania výpovede – ďalej len Zákonník práce) zamestnávateľ môţe dať
zamestnancovi výpoveď, ak sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ
mohol okamţite skončiť pracovný pomer, alebo pre menej závaţné porušenie pracovnej
disciplíny; pre menej závaţné porušenie pracovnej disciplíny moţno dať zamestnancovi
výpoveď, ak bol v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej
disciplíny písomne upozornený na moţnosť výpovede.
Podľa § 74 Zákonníka práce v znení platnom a účinnom v rovnakom čase, výpoveď
alebo okamţité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ
povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je neplatná. Zástupca
zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď alebo okamţité skončenie pracovného pomeru
zo strany zamestnávateľa do desiatich kalendárnych dní odo dňa doručenia písomnej ţiadosti
zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu, platí, ţe k prerokovaniu
došlo.
Napokon, podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce, právny úkon, na ktorý neudelili
predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný
so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto
zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.
Z článku 2 Zákonníka práce vyplýva, ţe výkon práv a povinností vyplývajúcich
z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva
a povinnosti zneuţívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo
spoluzamestnancov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ vo viacerých svojich rozhodnutiach
(1 Cdo 72/2006, 1 M Cdo 2/2008, 5 Cdo 255/2008, 5 Cdo 140/2010), od záverov ktorých nie
je dôvod sa odkloniť ani v prejednávanej veci, poukázal na to, ţe ustanovenie § 74 Zákonníka
práce určovalo povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať s príslušným odborovým
orgánom (ako zástupcom zamestnancov) výpoveď, ako hmotnoprávnu podmienku platnosti
takéhoto právneho úkonu zo strany zamestnávateľa a nesplnenie tejto podmienky spôsobovalo
v zmysle ustanovenia § 17 ods. 2 Zákonníka práce jeho neplatnosť. Účinky splnenia tejto
povinnosti zamestnávateľa nastali len vtedy, ak ţiadosť zamestnávateľa o prerokovanie
skončenia pracovného pomeru alebo priloţený návrh výpovede k ţiadosti o prerokovanie
adresovanej príslušnému odborovému orgánu obsahoval náleţitosti určené ustanovením § 61
ods. 2 Zákonníka práce, to znamená, ţe dôvod výpovede musel byť vymedzený tak, aby ho
nebolo možné zameniť s iným dôvodom, keďže tento nemožno dodatočne meniť.
Ustanovenie § 74 Zákonníka práce o účasti príslušného odborového orgánu pri
skončení pracovného pomeru, platného v čase doručenia výpovede ţalobkyni ţalovaným,
nemoţno vykladať izolovane, ale v nadväznosti na uvedené ustanovenie § 61 ods. 2
Zákonníka práce, pretoţe malo za úlohu ochranu zamestnanca, aby zamestnávateľ nezneuţil
svoje postavenie a nedôvodne prepúšťal zamestnancov z pracovného pomeru.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, ţe objektívne právo predpokladá, ţe výkon
subjektívneho práva smeruje k cieľu sledovanému právnou normou. Ak účastník právneho
vzťahu len formálne koná v medziach svojho práva, prostredníctvom jeho realizácie však
sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu, ide o chybný (zdanlivý) výkon práva.
Ak v prejednávanej veci ţalovaný predloţil odborovej organizácii ţiadosť
o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou obsahujúcu len súhrn všeobecne
opísaných skutkov (nerešpektovanie príkazov nadriadených, porušovanie subordinácie,
odmietanie spolupráce s kolegyňami, sťaţnosti rodičov, porušovanie vyhlášky č. 353/194 Z.z.
a zákona č. 428/2002 Z.z. – por. č.l. 422) a nie skutky konkrétne uvedené vo výpovedi
(neúčasť na porade 16. septembra 2004, nezabezpečenie rozdelenia detí do tried 11. októbra
2004, drţanie dokumentácie detí dňa 10. novembra 2004 doma – por. č.l. 10), je potrebné
prisvedčiť správnosti záveru odvolacieho súdu o nesplnení hmotnoprávnej podmienky
platnosti výpovede uvedenej v ustanovení § 74 Zákonníka práce, ktorá má za následok
neplatnosť právneho úkonu, a to s dôrazom na ustanovenie § 61 ods. 2 Zákonníka práce,
podľa ktorého dôvod výpovede musí byť vymedzený tak, aby ho nebolo moţné dodatočne
zameniť s iným dôvodom. Z obsahu ţiadosti o prerokovanie výpovede ţalovaného totiţ nie
je moţné zistiť konkrétne skutky, za ktoré ţalovaný dáva ţalobkyni výpoveď podľa § 63
ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce a tieto je moţné zistiť aţ zo samotnej výpovede. Odborová
organizácia tak nemala k dispozícii dostatočné informácie o tom, za ktoré skutky ţalovaný
dáva ţalobkyni výpoveď.
Opačný záver by viedol k tomu, ţe povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať
s príslušným odborovým orgánom výpoveď z pracovného pomeru, ktorej nesplnenie
zákonodarca sankcionoval neplatnosťou, by bola len formálna, bez reálnej moţnosti
odborového orgánu prerokovať so zamestnávateľom takúto výpoveď a vyjadriť sa k veci
s kompletnou znalosťou problemtiky.
Z uvedeného vyplýva, ţe dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nie
je daný a keďţe neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré by mali
za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však
náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, nakoľko nepodala návrh na ich priznanie
(§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. októbra 2012
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková