Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 53/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2009

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť Ing. M. U., B., zastúpenej advokátom Mgr. V. C., B., vo veci

namietaného porušenia základných práv zaručených a

Slovenskej republiky a namietaného porušenia práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave

sp. zn. z 24. júna 2008 a takto

rozhodol:

Základné právo Ing. M. U. vlastniť majetok zaručené Slovenskej

republiky, základné právo na súdnu ochranu zaručené Slovenskej

republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 24. júna 2008

vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -16 zo 17. februára 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. M. U., B. (ďalej len „sťažovateľka“

alebo „odporkyňa“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok

zaručeného (ďalej len „“), základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -160 z 24. júna 2008.

Sťažovateľka vystupovala ako odporkyňa v konaní o zrušenie práva spoločného

nájmu k bytu a o určenie ďalšieho nájomcu bytu, ktoré bolo vedené pred Okresným súdom

Senica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Návrh okresnému súdu podal

bývalý manžel sťažovateľky (ďalej len „navrhovateľ“).

Okresný súd rozsudkom č. k. -109 z 28. januára 2008 návrhu

navrhovateľa vyhovel, zrušil právo spoločného nájmu účastníkov konania k družstevnému

bytu, za ďalšieho nájomníka a člena družstva určil navrhovateľa a sťažovateľke uložil

povinnosť vysťahovať sa z bytu bez uloženia povinnosti navrhovateľovi zabezpečiť

jej bytovú náhradu.

Z vykonaného dokazovania považoval okresný súd za preukázané, že sťažovateľka

ešte pred zánikom manželstva rozvodom opustila v januári 1987 spoločnú domácnosť,

odsťahovala sa spolu s deťmi k svojim rodičom, ktorí jej neskôr darovali starší rodinný

dom. Sťažovateľka po odsťahovaní „už neprispievala na platenie nájomného a ostatných

výdavkov spojených s užívaním bytu“, takže všetky uvedené výdavky uhrádzal navrhovateľ.

Okresný súd tiež zistil, že po zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov rozvodom

ich manželstva (2. júla 1988) „neprišlo k jeho vyporiadaniu súdom ani dohodou.“.

Okresný súd nevyhovel návrhu sťažovateľky „na doplnenie dokazovania znaleckým

posudkom za účelom ohodnotenia členského podielu účastníkov k predmetnému bytu

v bytovom družstve“, pretože podľa jeho názoru „vykonanie takéhoto dôkazu by bolo nad

rámec tohto konania, nakoľko v konaní o zrušenie práva spoločného nájmu bytu je úlohou

súdu skúmať, kedy účastníkom vzniklo právo spoločného nájmu k predmetnému

družstevnému bytu, či prišlo medzi účastníkmi k dohode o ďalšom nájme bytu po rozvode

ich manželstva, posúdiť dôvody rozvodu manželstva účastníkov, bytovú otázku účastníkov

a pomer účastníkov k spoločným deťom“. Podľa okresného súdu chcela sťažovateľka

navrhnutým znaleckým dokazovaním „dosiahnuť dodatočne vyporiadanie BSM účastníkov

vo vzťahu k členskému podielu účastníkov v bytovom družstve, nakoľko od zániku BSM

účastníkov uplynula doba viac ako tri roky, pričom vyporiadať BSM účastníkov súdom

je možné len v lehote troch rokov odo dňa zániku BSM účastníkov a táto účastníkom

už uplynula“.

Rozsudok okresného súdu napadla sťažovateľka odvolaním. V ňom poukázala

predovšetkým na skutočnosť, že okresný súd „rozhodoval o zrušení spoločného nájmu

družstevného bytu po zániku a následnom vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva.

Nezaoberal sa však analýzou právneho vzťahu navrhovateľa a odporkyne k členskému

podielu v družstve“. Keďže k zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov medzi

sťažovateľkou a navrhovateľom došlo zo zákona uplynutím troch rokov od zániku

ich manželstva, členský podiel v bytovom družstve sa stal predmetom podielového

spoluvlastníctva bývalých manželov. V dôsledku rozhodnutia okresného súdu sa preto

sťažovateľka „nebude môcť... voči navrhovateľovi účinne domáhať náhrady škody, nebude

mať možnosť žiadať vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ani sa nebude môcť

domáhať vydania bezdôvodného obohatenia“.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľky rozhodol tak, že napadnuté prvostupňové

rozhodnutie rozsudkom č. k. -160 z 24. júna 2008 potvrdil. Vychádzal

z viazanosti súdu návrhom na začatie konania v spojitosti so skutočnosťou, že navrhovateľ

žiadal len zrušenie práva spoločného nájmu a rozhodnutie o ďalšom nájme predmetného

bytu. V rámci dotknutého konania preto „niet priestoru na finančné vyrovnanie hodnoty

členského podielu družstevného bytu“.

Krajský súd tiež uviedol, že rozhodovanie „o ďalšom nájme družstevného bytu

nie je viazané na to, aby sa súčasne rozhodovalo o vyporiadaní bezpodielového

spoluvlastníctva. Tým, že sa určí, kto bude ako člen družstva byt ďalej užívať, sa rieši

aj otázka členského podielu v bytovom družstve, ktorý pri vyporiadaní bezpodielového

spoluvlastníctva musí pripadnúť tomu, kto sa stal nájomcom bytu ako člen družstva. Takto

možno postupovať, ak k zrušeniu spoločného nájmu bytu príde po rozvode spoločných

nájomcov a pred vyporiadaním bezpodielového spoluvlastníctva.

V skúmanom prípade účastníci konania po zániku bezpodielového spoluvlastníctva

nevyporiadali toto BSM, z toho dôvodu k vyporiadaniu členského podielu musí dôjsť iným

spôsobom.“.

V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľka v prvom rade argumentovala

tvrdením o pochybení okresného súdu, ktorý o predmete konania rozhodoval tak, akoby

bezpodielové spoluvlastníctvo manželov ešte nebolo vyporiadané, hoci v čase rozhodovania

už trojročná doba podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) uplynula a k vyporiadaniu

bezpodielového spoluvlastníctva nedošlo ani dohodou, ani rozhodnutím súdu.

Toto pochybenie v právnom posúdení veci nenapravil krajský súd v odvolacej fáze

konania, keď poukázal na súvisiace rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) vydané v konaní vedenom pod sp. zn. , ktoré však

podľa sťažovateľky „nezohľadňuje tú skutočnosť, že medzi účastníkmi sporu už došlo

k vyporiadaniu BSM ex lege... Uvedená skutočnosť je podstatná pre posúdenie veci, pričom

súd druhého stupňa na uvedené vôbec neprihliadal. Rovnako sa nevysporiadal s tými

dôvodmi v odvolaní, ktoré poukazujú de facto na nemožnosť neskoršieho uplatnenia

práva.“.

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu podľa sťažovateľky tiež vyplýva,

že neprihliadol na skutočnosť, „že v čase jeho rozhodnutia už nerozhodoval o tom komu

bude patriť členský podiel v družstve, nakoľko tento už mal svojich výlučných vlastníkov.

Nimi sa ex lege stali bývalí manželia“.

Sťažovateľka tvrdí, že „právoplatnosťou rozhodnutia súdu prvého stupňa

sa zamedzila akákoľvek možnosť vyporiadania vzájomných majetkových vzťahov

navrhovateľa a odporcu, čím došlo k poškodeniu odporkyne“. Podľa jej názoru totiž

„po právoplatnom rozhodnutí o zrušení spoločného nájmu bytu neexistuje možnosť,

ako by odporkyňa dosiahla od navrhovateľa náhradu za hodnotu členského podielu

v bytovom družstve, ktorý ona stratila v dôsledku právoplatného súdneho rozhodnutia

a ktorý z uvedeného titulu pripadol v prospech navrhovateľa“.

Svoju argumentáciu sťažovateľka zdôvodnila aj poukazom na rozhodnutie Krajského

súdu v Košiciach vo veci vedenej pod sp. zn. , podľa ktorého „v konaní,

v ktorom sa zrušuje spoločný nájom manželov k družstevnému bytu je súd povinný okrem

zrušenia spoločného nájmu bytu a určenia, kto bude byt ďalej ako člen družstva užívať...,

rozhodnúť aj o vyporiadaní hodnoty členského podielu a teda zaviazať manžela, ktorý

je určený jediným nájomcom bytu na finančné (alebo vecné) plnenie druhému manželovi

a to vždy, ak rozhoduje po uplynutí troch rokov od právoplatnosti rozvodového rozsudku

a bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov nebolo vyporiadané dohodou ani sa nevedie

o jeho vysporiadanie samostatné konanie začaté v zákonnej lehote, pričom tak je povinný

súd rozhodnúť aj bez návrhu niektorého z účastníkov konania na vyporiadanie hodnoty

členského podielu v bytovom družstve.“.

Napokon sťažovateľka vo svojej sťažnosti viackrát poukázala na skutočnosť, že ani

okresný súd, ani krajský súd „sa v odôvodnení rozhodnutia vôbec nevenuje vzájomnému

návrhu odporkyne, ktorým sa viackrát domáhala (podaním zo dňa 2. 10. 2007,

na pojednávaní dňa 3. 10. 2007) o vyporiadanie hodnoty členského podielu v bytovom

družstve“.

Už uvedenými pochybeniami oboch konajúcich súdov došlo podľa názoru

sťažovateľky k porušeniu jej označených základných práv.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 16. marca 2009 vyzval

predsedníčku krajského súdu na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti, na zaslanie

súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

V odpovedi doručenej ústavnému súdu 20. apríla 2009 predsedníčka krajského súdu

opätovne poukázala na skutočnosť, že predmetom súdenej veci bolo „zrušenie spoločného

nájmu bytu účastníkov a určenie ďalšieho nájomcu tohto bytu. Predmetom konania nebolo

vyporiadanie členského podielu k tomuto bytu, takýto návrh navrhovateľ nepodal,

odporkyňa nepodala protinávrh v tomto znení.“. Predsedníčka krajského súdu hodnotí

postup okresného súdu i krajského súdu ako správny, pričom vyjadrila názor,

že sťažovateľka podala sťažnosť podľa predčasne, „keďže nevyužila

všetky možnosti, ktoré jej zákon na uplatnenie jej práva poskytuje, doteraz nepodala žalobu

na vyporiadanie členského podielu“.

Predsedníčka krajského súdu súhlasila s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Vyjadrenie krajského súdu zaslal ústavný súd 23. apríla 2009 právnemu zástupcovi

sťažovateľky s možnosťou zaujať stanovisko. Právny zástupca sťažovateľky doručil

15. mája 2009 ústavnému súdu stanovisko, v ktorom vyjadril súhlas s upustením od ústneho

pojednávania vo veci a k názoru krajského súdu o možnosti podať žalobu o vyporiadanie

členského podielu zdôraznil, že „ide o nepochopenie celej veci, nakoľko máme za to,

že uvedenú žalobu nie je možné a ani potrebné podať z dôvodov, ktoré sme podrobne

rozanalyzovali v podanej sťažnosti“.

Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu zdôraznila, že krajský súd

„členský podiel síce správne charakterizuje ako majetkové právo oboch manželov, pričom

však pri jeho vysporiadaní aplikuje iný právny a ničím nepodložený režim ako

je to pri vysporiadaní hnuteľných vecí, resp. nehnuteľností, za použitia zákonnej 3-ročnej

domnienky pri veciach, ktoré manželia počas manželstva nadobudli.“. To narúša právnu

istotu účastníkov právnych vzťahov a je „v rozpore so zásadou spravodlivého usporiadania

práv medzi účastníkmi“.

Podaním doručeným ústavnému súdu 28. augusta 2009 sťažovateľka oznámila,

že odvolací rozsudok krajského súdu napadla dovolaním, o ktorom najvyšší súd 6. augusta

2009 v konaní vedenom pod sp. zn. rozhodol tak, že ho odmietol.

Z priloženého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľka v dovolaní

«namietala, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nezohľadnilo tú skutočnosť, že medzi

účastníkmi došlo pred podaním žaloby k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva

(uplynutím doby), v dôsledku ktorého každý z nich nadobudol výlučné vlastníctvo k polovici

spoločného členského podielu v bytovom družstve. „Prikázaním“ celého členského podielu

žalobcovi bez určenia náhrady pre žalovanú súd odňal žalovanej vlastnícke právo,

neposkytol jej vlastníctvu rovnakú ochranu ako žalobcovmu a tiež jej znemožnil domáhať

sa náhrady v budúcnosti. Tým zasiahol do ústavného práva žalovanej vlastniť majetok

a porušil zásadu rovnosti účastníkov v konaní. Vec teda nesprávne posúdil, čím zároveň

založil vadu konania v zmysle (odňatie možnosti konať pred súdom).

Vzájomný návrh žalovanej (na priznanie náhrady za svoju časť členského podielu,

resp. na rozhodnutie veci v jej prospech a priznanie takej náhrady žalobcovi) tiež posúdil

nesprávne len ako obranu; nevylúčil ho na samostatné konanie, ani o ňom nerozhodol.».

Sťažovateľka v dovolaní taktiež tvrdila arbitrárnosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho

súdu.

Najvyšší súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu v rozsahu sťažovateľkou

tvrdených dovolacích dôvodov uviedol, že podľa sťažovateľky mala byť zásada rovnosti

v konaní okresného súdu i krajského súdu „porušená tým, že súdy v dôsledku nesprávneho

právneho posúdenia veci neposkytli jej vlastníctvu rovnakú ochranu ako vlastníctvu

žalobcu. Ustanovenie ale dáva možnosť konať pred súdom

do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým

v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením súd nemôže účastníkovi odňať možnosť

konať pred súdom, lebo právnym posúdením sa mu neznemožňuje realizácia jeho

procesných práv. Nesprávne právne posúdenie veci, ako aj tzv. iné procesné vady konania

(ktorými dovolateľka prípustnosť dovolania tiež odôvodnila) sú síce relevantnými

dovolacími dôvodmi, sami osebe však prípustnosť dovolania nezakladajú.“.

Podľa názoru sťažovateľky sa najvyšší súd nevyjadril „k namietanému porušeniu

práva sťažovateľky na súdnu ochranu, keď súdy prvého aj druhého stupňa nerozhodli

o jej návrhu na rozhodnutie aj o výške finančného vyrovnania hodnoty členského podielu...

Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je zrejmé, že tento z

procesných dôvodov odmietol dovolanie bez toho aby vo veci rozhodol o tom, či

sťažovateľka má resp. nemá právo na náhradu za prikázanie majetkového práva – podielu v

bytovom družstve – z jej vlastníctva do vlastníctva inej osoby.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd konštatuje, že formuláciou uvedenou v ústavodarca

v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva

na súdnu ochranu (na spravodlivé súdne konanie) s právnym režimom súdnej ochrany podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1

dohovoru, ale je implikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy , a to v

().

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva podľa dohovoru dochádza vtedy,

ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe)

fyzickej osoby alebo právnickej osoby (m. m. , ). V prípade

sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu však nešlo o odmietnutie spravodlivosti

všeobecným súdom majúce za následok porušenie základného práva upraveného v čl. 46

ods. 1 a práva upraveného v dohovoru.

1. Zásadná sťažovateľkina námietka smerujúca proti rozhodnutiu krajského súdu

ako súdu odvolacieho sa odvíjala od tvrdenia, že rozsudkom krajského súdu (v spojení

s rozsudkom okresného súdu) bolo právoplatne rozhodnuté nielen o tom, kto bude

nájomcom družstevného bytu po zrušení spoločného nájmu navrhovateľa a sťažovateľky,

ale aj o tom, kto bude výlučným vlastníkom členského podielu v bytovom družstve,

s ktorým je spojené právo nájmu predmetného družstevného bytu, a to všetko za právneho

stavu charakterizovaného už vyporiadaným bezpodielovým spoluvlastníctvom navrhovateľa

a sťažovateľky (ktorého súčasťou bol i sporný členský podiel ako majetkové právo)

zo zákona podľa , a to tak, že obaja sa uplynutím

trojročnej doby od zániku manželstva stali podielovými spoluvlastníkmi členského podielu

v bytovom družstve. Preto rozsudkami oboch konajúcich súdov, ktorými sa nerozhodlo

o finančnom vyporiadaní členského podielu, sa do budúcnosti sťažovateľke podľa jej

názoru znemožnilo domáhať sa súdnou cestou získania jej polovice hodnoty predmetného

členského podielu. Tým malo dôjsť k porušeniu sťažovateľkiných označených základných

práv.

Predostretá sťažnostná námietka orientuje prieskumnú právomoc ústavného súdu

na zisťovanie ústavnej konformity interpretácie ustanovení , ktoré

vo svetle skutkových okolností predmetného prípadu prichádzajú do úvahy. Hoci totiž

ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, je oprávnený kontrolovať zlučiteľnosť účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(mutatis mutandis , , , ).

Podľa v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov

je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov

za trvania manželstva...

Podľa zánikom manželstva zanikne

i bezpodielové spoluvlastníctvo manželov.

Podľa ak do troch rokov od zániku

bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou alebo

ak bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo na návrh podaný do troch rokov od jeho

zániku vyporiadané rozhodnutím súdu, platí, pokiaľ ide o hnuteľné veci, že sa manželia

vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich veci z bezpodielového spoluvlastníctva

pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník užíva. O ostatných

hnuteľných veciach a o nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve

a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké. To isté platí primerane o ostatných

majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné.

Podľa pri družstevnom byte môže spoločný

nájom vzniknúť len medzi manželmi.

Podľa ak sa za trvania manželstva manželia

alebo jeden z nich stanú nájomcami bytu, vznikne spoločný nájom bytu manželmi.

Podľa ak vznikne len jednému z manželov

za trvania manželstva právo na uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu, vznikne

so spoločným nájmom bytu manželmi aj spoločné členstvo manželov v družstve; z tohto

členstva sú obaja manželia oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne.

Podľa ak nadobudol právo na uzavretie zmluvy

o nájme družstevného bytu jeden z rozvedených manželov pred uzavretím manželstva,

zanikne právo spoločného nájmu bytu rozvodom; právo užívať byt zostane tomu

z manželov, ktorý nadobudol právo na nájom bytu pred uzavretím manželstva. V ostatných

prípadoch spoločného nájmu družstevného bytu rozhodne súd, ak sa rozvedení manželia

nedohodnú, na návrh jedného z nich o zrušení tohto práva, ako aj o tom, kto z nich bude

ako člen družstva ďalej nájomcom bytu; tým zanikne aj spoločné členstvo rozvedených

manželov v družstve.

Z citovaných ustanovení vyplýva istý stupeň nerozlučnej

spätosti práva manžela, alebo oboch manželov, na uzavretie zmluvy o nájme družstevného

bytu na jednej strane a spoločného členstva manželov v bytovom družstve na strane druhej.

Majetková povaha spoločného členstva manželov v bytovom družstve je vyjadrená okrem

iného aj tým, že členský podiel ako majetkové právo tvorí súčasť bezpodielového

spoluvlastníctva manželov.

Ak ústavný súd hovorí len o „istom“ stupni spätosti oboch práv, mieni tým,

že po zániku manželstva rozvodom obe spoločné práva (nájomné právo a vlastnícke právo

k členskému podielu) podliehajú odlišným spôsobom vyporiadania. Kým nájomné právo

k družstevnému bytu sa vyporiadava podľa , členský

podiel ako majetkové právo je potrebné vyporiadať podľa zásad regulovaných ustanovením

.

Z naznačených úvah vychádzali podľa zistení ústavného súdu aj okresný súd

a krajský súd pri rozhodovaní v spore navrhovateľa a sťažovateľky. Zjavne pritom čerpali

i z ustálenej judikatúry všeobecných súdov analyzujúcej súdený problém. Podľa

nej rozhodnutím súdu o zrušení spoločného nájmu družstevného bytu nezaniká

iba spoločenstvo rozvedených manželov, ale aj členstvo jedného z nich. Členom družstva

zostáva už len jeden z rozvedených manželov, a to ten, ktorý je podľa rozhodnutia súdu

ako člen družstva naďalej nájomcom bytu. Predmetom rozhodnutia súdu v takýchto

prípadoch je zrušenie práva spoločného nájmu družstevného bytu bývalých manželov

a rozhodnutie o tom, kto z nich bude ako člen družstva byt ďalej užívať. Tým, že sa určí,

kto bude ako člen družstva ďalej nájomcom bytu, rieši sa aj otázka členského podielu,

ktorý pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov bude musieť pripadnúť

tomu, kto sa stal nájomcom bytu ako člen družstva (m. m. stanovisko najvyššieho súdu

sp. zn. z 15. júna 1977 publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk

pod č. R 14/1978).

Ústavný súd sa však stotožňuje s tvrdením sťažovateľky, že okresný súd i krajský súd

sa inšpirovali rozhodovacou praxou súdov riešiacou skutkový stav vyznačujúci sa tým,

že v čase rozhodovania súdu podľa druhej vety

ešte bezpodielové spoluvlastníctvo rozvedených manželov vyporiadané žiadnym spôsobom

regulovaným v nebolo. Skutkový stav sťažovateľkinho

prípadu bol pritom charakterizovaný už vyporiadaným bezpodielovým spoluvlastníctvom

navrhovateľa a sťažovateľky, a to bez akýchkoľvek pochybností tak, že členský podiel

v bytovom družstve tvoril v čase rozhodovania okresného súdu i krajského súdu predmet

podielového spoluvlastníctva bývalých manželov. Pre ústavný súd teda napokon ťažiskovou

pre meritórne rozhodnutie bola otázka, či aplikácia citovanej judikatúry okresným súdom

a krajským súdom na skutkovo odlišný prípad mala v okolnostiach sťažovateľkinej kauzy

ústavnoprávnu relevanciu.

Sťažovateľka tvrdila, že v dôsledku právoplatnosti rozsudku okresného súdu

v spojení s rozsudkom krajského súdu ako súdu odvolacieho nebude mať možnosť uplatniť

voči navrhovateľovi svoj nárok na finančnú náhradu za polovicu členského podielu, o ktorú

rozhodnutím oboch súdov prišla.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na názor krajského súdu obsiahnutý

vo vyjadrení jeho predsedníčky k prerokúvanej sťažnosti, podľa ktorého „predmetom

konania nebolo vyporiadanie členského podielu k tomuto bytu“. Ďalej krajský súd citujúc

rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. uviedol, že „rozhodnutím súdu

o zrušení práva spoločného nájmu a o zániku spoločného členstva v družstve, nedochádza

k... vyporiadaniu“ členského podielu. A napokon krajský súd uzavrel, že sťažovateľkino

základné právo na súdnu ochranu nebolo porušené, pretože „nevyužila všetky možnosti,

ktoré jej zákon dáva, teda nepodala žalobu na vyporiadanie členského podielu

k predmetnému bytu“.

Podľa názoru ústavného súdu takéto názory krajského súdu, z ktorých vychádzal

i jeho rozsudok napadnutý sťažnosťou, nevytvárajú pre sťažovateľku prekážku požadovať

osobitným návrhom adresovaným príslušnému prvostupňovému súdu vydanie rozsudku,

ktorým by bol navrhovateľ zaviazaný zaplatiť jej finančnú sumu vyjadrujúcu hodnotu

polovice členského podielu.

Je totiž nepochybné, že rozsudkom okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského

súdu bolo rozhodnuté nielen o zrušení spoločného nájmu navrhovateľa a sťažovateľky

a o určení ďalšieho nájomcu družstevného bytu, ale aj o tom, kto bude po právoplatnosti

oboch uvedených rozsudkov ďalej členom družstva, a tým aj výlučným vlastníkom

členského podielu, ktorý bol v podielovom spoluvlastníctve navrhovateľa a sťažovateľky.

Tento záver vyplýva jednoznačne z dikcie ustanovenia § 705 ods. 2 druhej vety

, podľa ktorej súd rozhodne „aj o tom, kto z nich bude ako člen

družstva ďalej nájomcom bytu“. Okresný súd i krajský súd teda určili za člena družstva

a výlučného vlastníka členského podielu navrhovateľa, čím zároveň rozhodli i o zrušení

podielového spoluvlastníctva navrhovateľa a sťažovateľky k členskému podielu v bytovom

družstve. Podľa názoru ústavného súdu však týmto rozhodnutím konajúce súdy neodňali

sťažovateľke právo domáhať sa v samostatnom súdnom konaní uloženia povinnosti

navrhovateľovi zaplatiť jej polovicu hodnoty predmetného členského podielu.

Podľa ak nedôjde k dohode, zruší

spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne

pritom na veľkosť podielov a na účelné využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre

možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom;

prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť a na násilné správanie podielového

spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov nechce,

súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov.

Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľky, že „sa nemôže voči

navrhovateľovi účinne domáhať ani vyporiadania podielového spoluvlastníctva členského

podielu súdom podľa . Dôvodom, prečo by takýto

návrh bol neúspešný, je nedostatok vecnej legitimácie pre uvedené konanie, ktorý je

paradoxne spôsobený konštitutívnymi účinkami právoplatného súdneho rozhodnutia o

zrušení spoločného nájmu bytu a o zániku členstva odporkyne v bytovom družstve.“. Tento

názor sa opiera o stabilizovanú judikatúru všeobecných súdov, podľa ktorej konanie o

zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva sú nerozlučne späté (napr. rozhodnutie

najvyššieho súdu z 28. februára 1969 vo veci sp. zn. uverejnené v Zbierke

súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. R 40/1970). V sťažovateľkinom prípade by ale práve

striktné rešpektovanie uvedenej judikatúry tak, ako to sťažovateľka predpokladá, znamenalo

formalistický prístup spätý s porušením jej základného práva na súdnu ochranu všeobecným

súdom, ktorý by jej návrh na uloženie povinnosti navrhovateľovi zaplatiť náhradu

za polovicu členského podielu zamietol.

Hľadisko rešpektovania základného práva na súdnu ochranu totiž neurčuje striktne,

či zrušenie podielového spoluvlastníctva s následným prikázaním vlastníckeho práva k veci

jednému zo spoluvlastníkov a finančné vyporiadanie zrušeného spoluvlastníctva sa realizuje

v jednom konaní alebo v dvoch na seba nadväzujúcich, procesne však samostatných

konaniach. To platí aj napriek tomu, že procesne efektívnejšou a pre dosiahnutie

definitívneho usporiadania vzájomných vzťahov medzi bývalými spoluvlastníkmi

najúčinnejšou je alternatíva rozhodovania o oboch veciach súčasne v jednom konaní,

čo odráža aj už spomínaná judikatúra a čo sa odzrkadlilo aj v rozhodnutí Krajského súdu

v Košiciach č. k. -81 zo 4. novembra 2005, ktorým sťažovateľka

argumentovala v prospech svojho právneho názoru. Ani jeden z uvedených proti sebe

stojacich právnych názorov všeobecných súdov podľa názoru ústavného súdu nesignalizuje

porušenie základného práva zaručeného a ústavnému súdu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje

najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc

zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov (mutatis mutandis , ).

Ústavný súd tak uzatvára, že aplikácia ustálenej judikatúry všeobecných súdov

týkajúcej sa vzťahu konania podľa druhej vety

a konania o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov na sťažovateľkin prípad

krajským súdom neznamenala porušenie jej základného práva na súdnu ochranu,

základného práva vlastniť majetok a práva na spravodlivé súdne konanie, pretože okresný

súd ani krajský súd jej svojimi právoplatnými rozsudkami neznemožnili domáhať sa na súde

práva na náhradu za polovicu členského podielu voči navrhovateľovi. To platí aj napriek

tomu, že odôvodnenia rozsudkov oboch vo veci konajúcich súdov boli do určitej miery

založené na mechanickom preberaní záverov ustálenej judikatúry bez podrobnejšieho

zdôvodnenia jej aplikácie na súdenú kauzu.

2. Druhá námietka sťažovateľky sa týkala posúdenia jej podania, ktoré podľa

jej názoru predstavovalo vzájomný návrh, okresným súdom a krajským súdom.

Už z odôvodnenia prvostupňového rozsudku okresného súdu vyplýva,

že sťažovateľka vo svojom vyjadrení s návrhom navrhovateľa nesúhlasila a „žiadala,

aby súd návrh navrhovateľa zamietol, rozhodol o zrušení práva spoločného nájmu

účastníkov k predmetnému bytu tým spôsobom, že za ďalšieho nájomcu a člena družstva

určí odporkyňu, ktorá navrhovateľovi vyplatí na vyrovnanie členských podielov trhovú

hodnotu vo výške jednej polovice členského podielu“.

Možno teda konštatovať, že sťažovateľka ako odporkyňa v konaní uplatnila svoje

právo vzájomným návrhom podľa Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa sa na vzájomný návrh primerane použijú ustanovenia

o návrhu na začatie konania, jeho zmene a späťvzatí.

Vzájomný návrh sa tak z pohľadu požiadavky rešpektovania základného práva

zaručeného dostáva do rovnakej pozície ako návrh na začatie konania

a povinnosťou konajúceho súdu je o ňom rozhodnúť. Ústavný súd poznamenáva,

že podstatou základného práva zaručeného je poskytnutie ochrany

hmotnému právu účastníka súdneho konania. Rešpektujúc túto podstatu z uvedeného

ústavného článku ústavný súd vyvodzuje prísny zákaz odmietnutia spravodlivosti

(denegationis iustitiae). Možno teda uzavrieť, že zákaz odmietnutia spravodlivosti v podobe

príkazu rozhodnúť o uplatnenom hmotnom práve účastníka súdneho konania má svoj základ

v požiadavke na poskytnutie účinnej ochrany uplatnenému právu.

Povinnosť „rozhodnúť“ znamená vo väčšine prípadov formulovať autoritatívnym

spôsobom záväzný názor konajúceho súdu o predmete konkrétneho konania, čo sa prejavuje

vo výroku súdneho rozhodnutia ako individuálneho právneho aktu. Rozhodnutie

o uplatnenom hmotnom práve však môže mať v určitých ojedinelých prípadoch aj podobu

rozhodnutia o inom súčasne uplatnenom práve. Je to tak vtedy, ak rozhodnutie o jednom

z nich je ex lege zároveň rozhodnutím o druhom (ide aj o súdený prípad sťažovateľky

a navrhovateľa, keď z ustanovenia druhej vety

vyplýva, že rozhodnutie o určení ďalšieho nájomcu družstevného bytu je zároveň

rozhodnutím o výlučnom vlastníkovi členského podielu v bytovom družstve), prípadne

ak obe uplatnené práva sú v takom vzťahu, že realizácia jedného z nich vylučuje realizáciu

druhého.

V oboch naznačených situáciách požiadavka na rešpektovanie základného práva

na súdnu ochranu nevyžaduje nevyhnutne existenciu súdneho rozhodnutia po formálnej

stránke. Inými slovami, konajúci súd v týchto prípadoch nemusí rozhodnúť samostatným

výrokom o jednom z dvoch uplatnených práv. To má význam práve pri posudzovaní

vzájomných návrhov podľa , resp. pri rozhodovaní o nich, a to vtedy,

ak sa pôvodným návrhom a vzájomným návrhom uplatňuje rovnaké hmotné právo k tomu

istému objektu práva.

Špecifikom rozhodovania všeobecných súdov o zrušení a následnom vyporiadaní

podielového spoluvlastníctva je okrem iného aj právny názor vytvorený súdnou praxou,

podľa ktorého v konaní podľa nie je návrh žalovaného

na iný spôsob vyporiadania, než aký požaduje žalobca, vzájomným návrhom v zmysle

, ale len súčasťou jeho procesnej obrany a jeho vylúčenie na samostatné

konanie neprichádza do úvahy (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

z 27. marca 2003).

Podľa názoru ústavného súdu citovaný právny názor nie je v rozpore s požiadavkami

vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu. Je zrejmé, že všeobecný súd

v konaní o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva toto nemôže súčasne

vyporiadať viacerými spôsobmi, pretože výsledkom takého postupu by bolo vnútorne

rozporné rozhodnutie, ktoré by bolo súčasne nevykonateľné. Všeobecné súdy sa preto

stavajú k obsahovej stránke vzájomných návrhov v konaniach podľa § 142 ods. 1

tak, že ich posudzujú iba ako procesnú obranu žalovanej strany.

Tým aj po formálnej stránke dosiahnu stav, keď nemusia o vzájomnom návrhu rozhodovať

samostatným výrokom. Uvedený postup by bol v rozpore so zákazom odmietnutia

spravodlivosti len v tom prípade, ak by rozhodnutie o návrhu žalobcu nebolo súčasne

rozhodnutím vylučujúcim akúkoľvek inú možnosť vyporiadania podielového

spoluvlastníctva. Navyše treba poznamenať, že všeobecný súd nie je v konaní o zrušení

a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva viazaný petitom návrhu na začatie konania,

a teda môže zrušené podielové spoluvlastníctvo vyporiadať aj inak, ako navrhuje žalobca.

Aplikujúc už uvedené závery ústavného súdu i všeobecných súdov možno uzavrieť,

že krajský súd ani okresný súd neporušili základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu,

ak o jej vzájomnom návrhu nerozhodli samostatným výrokom. Sťažovateľka totiž

navrhovala, aby okresný súd zrušil spoločný nájom družstevného bytu, určil ju za ďalšieho

nájomcu a následne jej uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu za polovicu

členského podielu, ktorú by rozhodnutím okresného súdu stratil. Ústavný súd konštatuje,

že okresný súd vyjadril svoj záväzný právny názor o vzájomnom návrhu sťažovateľky,

a to tým, že svojím rozsudkom vyhovel návrhu navrhovateľa. Zrušil totiž spoločný nájom

predmetného družstevného bytu a rozhodol, že ďalším nájomníkom bytu a členom družstva

bude navrhovateľ. Takýto výrok vylučuje možnosť vyhovenia vzájomnému návrhu

sťažovateľky, preto okresný súd a následne v odvolacom konaní ani krajský súd, neporušili

základné právo sťažovateľky, ak o jej vzájomnom návrhu formálne samostatným výrokom

nerozhodli. Ochrana hmotnému právu sťažovateľky totiž bola poskytnutá rozhodnutím

okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu, ktorým bolo vyhovené návrhu

navrhovateľa. Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že ochrana podľa

neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech účastníka konania (napríklad

).

Pre dosiahnutie úplnosti a presvedčivosti odôvodnenia svojho rozhodnutia ústavný

súd považuje za potrebné uviesť, že procesne celkom odlišná situácia by nastala,

ak by sťažovateľka vzájomným návrhom navrhla okresnému súdu, aby pre prípad

vyhovenia jej návrhu uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť sťažovateľke náhradu

za polovicu členského podielu v bytovom družstve. Išlo by o vzájomný návrh, ktorým

by bolo uplatnené odlišné právo, ako to, ktoré bolo predmetom návrhu navrhovateľa, a preto

požiadavka rešpektovania základného práva zaručeného a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, a v končenom dôsledku s ohľadom na skutkové okolnosti

prerokúvaného prípadu i základného práva zaručeného by vyžadovala

od konajúcich súdov rozhodnutie o sťažovateľkou uplatnenom práve samostatným výrokom

alebo vylúčenie vzájomného návrhu na samostatné konanie.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci

nezistil dôvody, pre ktoré by bolo potrebné vysloviť porušenie základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa ani práva na spravodlivé súdne

konanie čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Absencia porušenia ústavnoprocesných princípov v zásade vylučuje založenie

sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa

hmotnoprávneho charakteru ().

Zohľadňujúc túto skutočnosť ústavný súd uzavrel, že v označenom konaní nebolo

porušené ani základné právo sťažovateľky na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20

ods. 1 .

Všetky uvedené dôvody boli podkladom pre záver ústavného súdu, že označené

základné práva sťažovateľky zaručené a a jej právo

zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené neboli, tak ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

Keďže ústavný súd vyslovil, že v sťažnosti označené práva sťažovateľky porušené

neboli, ďalšími návrhmi sťažovateľky sa pri svojom rozhodovaní už nezaoberal.

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2009