Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 328/2019
PDF · 539.07 KB
No categories available
I. ÚS 328/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2019
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Mojmíra Mamojku
a Miroslava Duriša predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť správcu JUDr. Martina
Morochoviča, Hviezdoslavova 7, Košice, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom
Kasenčákom, Juraja Fándlyho 2163/7, Žilina, pre namietané porušenie základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 31 K 28/2017 z 28. marca 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť JUDr. Martina Morochoviča, správcu, o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2019
doručená ústavná sťažnosť správcu JUDr. Martina Morochoviča, Hviezdoslavova 7, Košice
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
31 K 28/2017 z 28. marca 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ktorým okresný súd
vo veci vyhláseného konkurzu na majetok úpadcu spoločnosti Rapid life životná poisťovňa,
a. s. v konkurze (ďalej len „úpadca“), o odvolaní správcu rozhodol tak, že správcu odvolal
a odvolanému správcovi uložil povinnosť, aby prezval a zabezpečil správcovský spis
a hnuteľné veci úpadcu od bývalej správkyne podstaty JUDr. Jany Závodskej a zároveň, aby
vykonával neodkladné úkony v predmetnom konkurznom konaní, a to až do ustanovenia
nového správcu podstaty.
2. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že do vydania sťažnosťou napadnutého uznesenia
okresného súdu v konkurznom konaní vedenom na majetok úpadcu nastal nasledujúci
skutkový stav: „Uznesením Okresného súdu Košice I, sp. zn. 31K/28/2017 zo dňa 5.3.2018
bola odvolaná z výkonu funkcie správcu JUDr. Dana Husťáková... a za správcu podstaty
bol ustanovený JUDr. Martin Morochovič...
Uznesením Okresného súdu Košice I, sp. zn. 31K/28/2017 zo dňa 2.5.2018 bol
odvolaný z výkonu JUDr. Martin Morochovič... a za správcu podstaty bola ustanovená
JUDr. Jana Závodská... Dôvodom na odvolanie správcu boli zdravotné dôvody.
Rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti SR č. 1407/2010/152 SKP zo dňa 2.5.2018
bol správca JUDr. Martin Morochovič, S1407 vyčiarknutý zo zoznamu správcov, predmetné
rozhodnutie sa stalo vykonateľným nasledujúcim dňom po jeho doručení, tzn. 3.5.2018,
nakoľko rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti SR bol vylúčený odkladný účinok včas
podaného rozkladu voči predmetnému rozhodnutiu.
Osvedčením Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 15.10.2018 bol JUDr. Martin
Morochovič opätovne zapísaný od 15.10.2018 do zoznamu správcov, a to v oddiele
správcov pre fyzické osoby, so sídlom kancelárie: Hviezdoslavova 7, 04001 Košice, pod
číslom S1910.
Ústavný súd Slovenskej republiky svojím Nálezom IV. ÚS 467/2018-75 zo dňa
29.11.2018 zrušil Uznesenie Okresného súdu Košice I, sp. zn. 31K/28/2017 zo dňa 2.5.2018
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Uznesením Okresného súdu Košice I, sp. zn. 31K/28/2017 zo dňa 21.5.2019 bol
v konkurznom konaní ustanovený nový správca podstaty: Ing. Jana Kollárová...“
3. Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje, že napadnutým uznesením okresného súdu
došlo k neprípustnému zásahu do jeho v záhlaví označených práv a slobôd podľa ústavy
a dohovoru, a to z dôvodu, že napadnuté uznesenie „Je arbitrárne a svojvoľné, nerešpektuje
zákonné ustanovenia na ustanovenie správcu, ktoré Okresný súd Košice I musí zohľadňovať
ex offo, nerešpektuje skorší nález ústavného súdu, ktorý bol vo vzťahu k predmetnému
konkurznému konaniu vydaný.“.
4. K porušeniu svojich ústavných práv sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že
„Okresný súd Košice I v odôvodnení napadnutého uznesenia vyslovil záver, že s „poukazom
na nález, ktorým došlo k zrušeniu uznesenia Okresného súdu Košice I zo dňa 2.5.2018,
sp. zn. 31K/28/2017-1928 (odvoláva JUDr. Martin Morochovič, S1407 a ustanovuje
JUDr. Jana Závodská, S737) sa konkurzné konanie dostalo do štádia, kedy je správcom
podstaty úpadcu JUDr. Martin Morochovič, S1407 (v súčasnosti pod zn. správcu: S1910).“.
5. Podľa sťažovateľa je takýto postup okresného súdu formalistický, „... nakoľko
Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom IV. ÚS 467/2018-75 zo dňa 29.11.2018 zrušil
Uznesenie Okresného súdu Košice I, sp. zn. 31K/28/2017 zo dňa 2.5.2018 a vec mu vrátil na
ďalšie konanie pre účely opätovného prerokovania a rozhodnutia...“. Sťažovateľ v priamej
súvislosti s napadnutým uznesením poukazuje na skutočnosť, že „okresný súd
v konkurznom konaní sp. zn. 31K/28/2017 v podstate odignoroval nález ústavného súdu,
ktorým mu bolo uložené vo veci ďalej konať a opätovne rozhodnúť, pričom pri rozhodovaní
mal byť Okresný súd Košice I viazaný právnym názorom ústavného súdu, ktorý bol
vyslovený v predmetnom náleze“.
6. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že „V náleze ústavný súd vyslovil právny
názor, že Okresný súd Košice I musí ex offo skúmať, či generátorom ustanovený správca
spĺňa zákonom požadované predpoklady na výkon správcovskej činnosti vo vzťahu
k úpadcovi, ktorým je poisťovňa, a to bez ambície uzavrieť, či dovtedajšia správkyňa
predmetné predpoklady spĺňa alebo nie. Okresný súd Košice I mal vo veci ďalej konať
a rozhodnúť, a to vo vzťahu k ustanoveniu JUDr. Jany Závodskej, S737 do funkcie správcu
úpadcu, či spĺňa alebo nespĺňa požiadavky na výkon funkcie správcu, ktorým je poisťovňa
a výsledkom predmetného konania, v prípade, že predmetné podmienky nespĺňa, malo byť
rozhodnutie o odvolaní JUDr. Jany Závodskej, S737 z funkcie správcu úpadcu.
Je potrebné poukázať, že ústavný súd sa v náleze nijako nezaoberal výrokom
uznesenia Okresného súdu Košice I zo dňa 2.5.2018, sp. zn. 31K/28/2017-1928, ktorým bol
sťažovateľ odvolaný z výkonu funkcie správcu úpadcu, čo je logické nakoľko predmetný
výrok, ani nijako nebol sťažovateľkou napádaný. Okresný súd Košice I v danom prípade
postupoval svojvoľne a svojím extenzívnym výkladom nálezu ústavného súdu konal ústavne
neprípustným spôsobom, a to vo vzťahu k sťažovateľovi.“.
7. Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že „Okresný súd Košice I v danom
prípade... postupoval neprípustným spôsobom, keď odignoroval nález ústavného súdu,
ktorým mu bolo uložené vo veci ďalej konať a rozhodnúť vo vzťahu k odvolaniu alebo
neodvolaniu správcu JUDr. Jana Závodská, S737 a pristúpil k rozhodovaniu o odvolaní
správcu JUDr. Martina Morochoviča, S1407, ktorý bol ku dňu 3.5.2018 zo zoznamu
správcov vyčiarknutý a k dnešnému dňu ide o subjekt, ktorý neexistuje, a ktorý nie je
oprávnený na výkon žiadnej správcovskej činnosti.
Okresný súd Košice I napadnutým uznesením uložil povinnosti vykonávať neodkladné
úkony v konkurznom konaní správcovi JUDr. Martinovi Morochovičovi, S1910, tzn.
správcovskému subjektu, ktorý vznikol až dňa 15.10.2018, nikdy nebol, ani nemohol byť
ustanovený do funkcie správcu v konkurznom konaní 31K/28/2017, nakoľko ide o konkurzné
konanie vedené voči právnickej osobe a správca JUDr. Martin Morochovič, S1910 je
zapísaný iba v oddiele konkurzných správcov pre fyzické osoby a čase vydania Uznesenia
Okresného súdu Košice I zo dňa 2.5.2018, sp. zn. 31K/28/2017-1928 ani neexistoval.“.
8. Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že § 20a zákona č. 8/2005 Z. z.
o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o správcoch“), ktorý uvádza pravidlá pre náhodný výber správcu, ak osobitný
predpis ustanovuje, že správcu súd ustanoví na základe náhodného výberu pomocou
technických a programových prostriedkov schválených ministerstvom, „... nie je
samoúčelný, ale dáva správcovi možnosť konaním s odbornou starostlivosťou zhodnotiť, či
je technicky, personálne, materiálne schopný zabezpečiť správcovskú činnosť aj
v náročnejších konkurzných konaniach vedených voči právnickým osobám. Napriek
skutočnosti, že správca sa z uvedených dôvodov dal zapísať len do oddielu konkurzných
správcov pre fyzické osoby bolo mu napadnutým uznesením uložená povinnosť vykonávať
neodkladné úkony v konkurznom konaní, nielen vo vzťahu k právnickým osobám, ale
vo vzťahu k osobitným subjektom podľa § 4 ods. 4 zákona o správcoch.“.
9. Podľa sťažovateľa o tom, že postup súdu v konkurznom konaní je ústavne
neudržateľný, svedčí aj skutočnosť, že „v danom konkurznom konaní bol správca
JUDr. Martin Morochovič odvolaný už 2 krát, a to Uznesením Okresného súdu Košice I
zo dňa 2.5.2018, zverejnené v Obchodnom vestníku č. 88/2018 zo dňa 9.5.2018 a následne
aj touto sťažnosťou napadnutým uznesením. JUDr. Jana Závodská, S737 bola ustanovená
Uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 2.5.2018 a v predmetnom konkurznom konaní
dodnes nebola z funkcie správcu odvolaná“.
10. Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že „Neudržateľnosť postupu Okresného súdu
Košice I potvrdzujú aj zápisy o správcovi v registri úpadcov, kde tento systém spravovaný
Ministerstvom spravodlivosti SR eviduje ako správcu v danom konkurznom konaní
JUDr. Janu Závodskú od 10.5.2018 do 27.5.2019 kedy nastali účinky Uznesenia Okresného
súdu Košice I, sp. zn. 31K/28/2017 zo dňa 21.5.2019, ktorým bol v konkurznom konaní
ustanovený nový správca podstaty: Ing. Jana Kollárová...“.
11. Podľa sťažovateľa už samotné výroky napadnutého uznesenia sú zmätočné
a nevykonateľné z nasledujúcich dôvodov: «Napadnutým uznesením Okresný súd Košice I
vytvoril dvojjedinosť správcu JUDr. Martina Morochoviča, ktorého odvoláva aj pod zn.
správcu S1407 a aj pod zn. správcu S1910, obdobne tomuto správcovi ukladá povinnosti,
Okresný súd Košice I zavádza nový pojem „bývalá správkyňa“, ktorá nie je
odvolaná, ale už nevykonáva funkciu správcu, takýto pojem ZKR (zákon č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, pozn.) nepozná,
Ukladá odvolanému správcovi prevziať správcovský spis a hnuteľné veci, pričom
logickým výkladom jednotlivých ustanovení ZKR sa odvolanému správcovi neukladá
povinnosť prevziať spis a hnuteľné veci, ale ich odovzdať,
Ukladá správcovi vykonávať neodkladné úkony, pričom ZKR takýto pojem nepozná,
podľa § 42 ods. 3 ZKR súd môže v uznesení o odvolaní správcu odvolanému správcovi určiť
rozsah činnosti a s tým súvisiace oprávnenia, ktoré bude odvolaný správca vykonávať až do
ustanovenia nového správcu,
Napadnutým uznesením súd správcovi určil vykonávať neodkladné úkony, pričom mu
neboli priznané žiadne súvisiace oprávnenia, ktoré by mu prislúchali.»
12. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že k podaniu ústavnej sťažnosti pristúpil aj
napriek skutočnosti, že „Uznesením Okresného súdu Košice I, sp. zn. 31K/28/2017 zo dňa
21.5.2019 bol ustanovený správca podstaty: Ing. Jana Kollárová... Predmetné uznesenie
bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 100/2019 zo dňa 27.5.2019, tzn. škodlivé následky
sťažnosťou napadnutého uznesenia zanikli dňa 28.5.2019, nakoľko povinnosť vykonávať
neodkladné úkony bola sťažovateľovi uložená do ustanovenia nového správcu podstaty.“.
13. Podľa sťažovateľa „V danom konkurznom konaní je zrejmé, a to aj s poukazom
na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 467/2018-75 zo dňa 29.11.2018, že
Okresný súd Košice I v celom jeho priebehu ustanovoval správcov, ktorý nespĺňali
podmienky § 4 ods. 4 Zákona o správcoch (poisťovňa), čo mal posudzovať ex offo. Aj
z uznesenia súdu, ktorým bola za správcu ustanovená Ing. Jana Kollárová je zrejmé, že
Okresný súd Košice I sa nevysporiadal náležite s odôvodnením jej ustanovenia za správcu,
tzn. v budúcnosti je pravdepodobné, že predmetné uznesenie môže byť napadnuté ústavnou
sťažnosťou a následne ústavným súdom zrušené...“.
14. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „... štátne orgány ignorovali právny názor
ústavného súdu o ich povinnosti vytvoriť efektívne organizačné – technické mechanizmy na
ustanovovanie správcov v súlade s platnými právnymi predpismi“.
15. K primeranému finančnému zadosťučineniu, ktoré sťažovateľ v petite sťažnosti
požaduje, uvádza: „Tým, že došlo k závažnému zásahu do práva sťažovateľa na spravodlivé
súdne konanie, a to ústavne neakceptovateľnými pochybeniami Okresného súdu Košice I,
nakoľko mu boli uložené povinnosti prevziať a zabezpečiť správcovský spis a hnuteľné veci
a zároveň uložená povinnosť vykonávať neodkladné úkony v konkurznom konaní vedenom
voči právnickej osobe, ktorá spĺňa podmienky podľa § 4 ods. 4 Zákona o správcoch
(poisťovňa), k čomu ako správca zapísaný do zoznamu správcov iba v oddiele pre fyzické
osoby nemá oprávnenie.
Po posúdení výšky primeraného finančného zadosťučinenia podľa názoru
sťažovateľa je potrebné vziať do úvahy aj skutočnosť, že Okresný súd Košice I uložil
sťažovateľovi povinnosti, pričom mal k dispozícii všetky informácie o skutočnosti, že ukladá
povinnosti správcovi, ktorý je zapísaný iba v oddiele správcov pre fyzické osoby
a správcovský subjekt vznikol až 15.10.2018 a bol si plne vedomý, že správca nie je
oprávnený na výkon činnosti v konkurzných konaniach vedených voči právnickým osobám,
a už vôbec nie voči osobitným subjektom podľa § 4 ods. 4 zákona o správcoch.
S ohľadom na uvedené si sťažovateľ uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie vo
výške 5.000 €, čo považuje za významné z pohľadu verejného záujmu, na riadny priebeh
dotknutého konkurzného konania, ako aj za spôsobenú ujmu, ktorá mu tým vznikla. Aj
s poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 467/2018-75 zo dňa
29.11.2018 je zrejmé, že Okresný súd Košice I v celom priebehu konkurzného konania
ustanovoval správcov, ktorý nespĺňali podmienky § 4 ods. 4 Zákona o správcoch
(poisťovňa), čo mal posudzovať ex offo.“
16. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky Uznesením Okresného súdu Košice I, sp. zn. 31K/28/2017 zo dňa
28.3.2019 porušené bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu Košice I, sp. zn. 31K/28/2017 zo dňa 28.3.2019 sa
zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Košice I je povinný do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky uhradiť sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 5.000 €.
4. Okresný súd Košice I je povinný do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky uhradiť trovy konania vo výške 346,26 € na účet
právneho zástupcu JUDr. Jána Kasenčáka...“
II.
17. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
18. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
19. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
20. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd (každý) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
21. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
22. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré v sťažnosti označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sťažovateľ namieta,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konania (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
23. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
24. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých
sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je
jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04, I. ÚS 74/05).
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
25. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo
prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa
nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je implikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy, a to v čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 71/97, III. ÚS 53/09-36). Z uvedeného dôvodu
v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
26. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Vyjadruje to aj znenie § 220 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd
uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky
procesnej obrany použil, jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia
a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax
a dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces
27. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo vzťahu
k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje
rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď
(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19.4.1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len
so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť
svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným, je
potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy, ako
aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,
právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz
Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd
neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore
s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo
strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to
explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R.
49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia
nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).
28. Sťažnosťou napadnutým uznesením okresný súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa
z funkcie správcu podstaty v konkurze na majetok úpadcu a uložil mu povinnosť, aby
prezval a zabezpečil správcovský spis a hnuteľné veci úpadcu od bývalej správkyne
podstaty a aby vykonával neodkladné úkony v predmetnom konkurznom konaní, a to až
do ustanovenia nového správcu podstaty.
29. Podľa sťažovateľa okresný súd napadnutým uznesením porušil jeho základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z dôvodu, že napadnuté uznesenie „je arbitrárne
a svojvoľné, nerešpektuje zákonné ustanovenia na ustanovenie správcu... a nerešpektuje
skorší nález ústavného súdu, ktorý bol vo vzťahu k predmetnému konkurznému konaniu
vydaný“.
30. Okresný súd v odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia odkazuje na nález
ústavného súdu č. k. IV. ÚS 467/2018-75 z 29. novembra 2018, ktorým ústavný súd
rozhodol, že základné právo JUDr. Jany Závodskej podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.
31 K 28/2017 z 2. mája 2018 a uznesením okresného súdu sp. zn. 31 K 28/2017
z 15. mája 2018 porušené boli, uvedené uznesenia zrušil a vec vrátil okresnému súdu na
ďalšie konanie. Ústavným súdom zrušeným uznesením okresného súdu sp. zn.
31 K 28/2017 z 2. mája 2018 okresný súd o návrhu sťažovateľa na jeho odvolanie z funkcie
správcu podstaty v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu rozhodol tak, že sťažovateľa
z funkcie správcu odvolal a za nového správcu podstaty ustanovil JUDr. Janu Závodskú.
31. Okresný súd v napadnutom uznesení uvádza, že „S poukazom na nález sa
konkurzné konanie dostalo do fázy rozhodovania o návrhu na odvolanie správcu podstaty:
JUDr. Martin Morochovič... preto súd výzvou zo dňa 07.02.2019 vyzval správcu podstaty:
JUDr. Martin Morochovič... na to, aby súdu predložil listinné dôkazy, a to či v súčasnosti
u neho pretrvávajú zdravotné dôvody, na základe ktorých požaduje návrhom zo dňa
24.03.2018, doručeným súdu dňa 25.03.2018 vrátane jeho doplnení, odvolanie z funkcie
správcu úpadcu - poisťovne; písomne sa vyjadril k obsahu podania JUDr. Jany Závodskej
zo dňa 01.02.2019 vrátane jeho prílohy, okrem iného písomne oznámil a listinnými dôkazmi
preukázal súdu skutočnosť, v ktorých oddieloch v zozname konkurzných správcov vedených
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky je v súčasnosti zapísaný; písomne
oznámil, odôvodnil a listinnými dôkazmi preukázal súdu, či podľa ust. § 4 ods. 4 zákona
č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov... v spojení s ust. § 148
ods. 3, 4 a 5 zákona č. 39/2015 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov spĺňa alebo nespĺňa zákonné požiadavky pre výkon funkcie správcu úpadcu -
poisťovne.“.
32. Okresný súd na základe odpovede sťažovateľa na uvedenú výzvu, v ktorej okrem
iného sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že nespĺňa zákonné požiadavky pre výkon
funkcie správcu úpadcu – poisťovne podľa § 4 ods. 4 zákona o správcoch v spojení s § 148
ods. 3, 4 a 5 zákona č. 39/2015 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poisťovníctve“), a predložených
listinných dôkazov považoval za preukázané, že sťažovateľovi ustanovenému do funkcie
správcu podstaty vo veci vyhláseného konkurzu na majetok úpadcu bráni v riadnom výkone
správcovskej činnosti zákonná prekážka, ktorá spočíva v skutočnosti, že nie je zapísaný
do oddielu správcov konkurznej podstaty pre právnické osoby, a keďže dospel k záveru, že
sťažovateľ nespĺňa zákonné predpoklady pre výkon správcovskej činnosti v predmetnom
konkurznom konaní, keďže toto je vedené na právnickú osobu, rozhodol tak, že sťažovateľa
z funkcie správcu podstaty vo veci vyhláseného konkurzu na majetok úpadcu odvolal.
33. V napadnutom uznesení okresný súd napokon uvádza, že „S poukazom na nález
(ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 467/2018 z 29. novembra 2018, pozn.), ktorým zároveň
došlo k zrušeniu uznesenia Okresného súdu Košice I zo dňa 02.05.2018, č. k. 31K/28/2017-
1928 (odvoláva JUDr. Martin Morochovič... a ustanovuje JUDr. Janu Závodskú...) sa
konkurzné konanie dostalo do štádia, kedy je správcom podstaty úpadcu JUDr. Martin
Morochovič... S ohľadom na daný skutkový stav v zmysle platnej právnej úpravy podľa ust.
§ 42 ods. 3 ZKR súd uložil odvolanému správcovi podstaty: JUDr. Martin Morochovič...
povinnosť prevziať správcovsky spis a hnuteľné veci úpadcu od bývalej správkyne podstaty
JUDr. Jany Závodskej... a vykonávať neodkladné úkony v predmetnom konkurznom konaní
a to až do ustanovenia nového správcu podstaty...“.
34. Okresný súd napadnutým uznesením vo veci sťažovateľa rozhodol na základe
na vec sťažovateľa aplikovateľnej právnej úpravy, a to ustanovení § 40 a § 42 zákona
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“)
upravujúcich ustanovenie a odvolanie správcu a ustanovení § 3 ods. 4, § 4 ods. 4 a § 20
ods. 2 a 3 zákona o správcoch, na ktoré v napadnutom uznesení odkazuje a cituje.
35. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru dochádza vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť
domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, resp. ak by súd odmietol konať
a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (m. m.
I. ÚS 35/98, II. ÚS 81/01, III. ÚS 53/09-36). Účelom práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť
všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Právo na súdnu ochranu
v zmysle dohovoru a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, chápané ako právo
na spravodlivý proces, je vykladané od prípadu Golder v. Spojené kráľovstvo (rozhodnutie
z 21. 2. 1975) ako právo na prístup k súdu, právo na súd určitej kvality so zárukami jeho
nezávislosti a nestrannosti a právo na spravodlivé súdne konanie. Základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu všeobecný
súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi
postupy v konaní. Takýmito predpismi sú aj zákon o konkurze a reštrukturalizácii a zákon
o správcoch.
36. Podľa ústavného súdu okresný súd napadnutým uznesením rešpektoval právne
relevantné požiadavky zákona o konkurze a reštrukturalizácii a zákona o správcoch
na ustanovenie a odvolanie správcu v konkurznom konaní. Okresný súd napadnutým
uznesením rovnako rešpektoval aj pre neho záväzný právny názor ústavného súdu
vyslovený v jeho náleze č. k. IV. ÚS 467/2018-75 z 29. novembra 2018, podľa ktorého má
príslušný konkurzný súd povinnosť v súčinnosti s ministerstvom spravodlivosti zabezpečiť
dodržiavanie právnej úpravy ustanovovania správcov v súlade so zákonom ustanovenými
odbornými predpokladmi. Plnením si práve tejto povinnosti okresný súd napadnutým
uznesením rozhodol o odvolaní sťažovateľa z funkcie správcu podstaty v konkurze
na majetok úpadcu.
37. Vzhľadom na požiadavky vyvoditeľné zo základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivé súdne konanie napadnuté uznesenie okresného súdu z ústavného
hľadiska obstojí. Keďže po zrušení uznesenia okresného súdu sp. zn. 31 K 28/2017
z 2. mája 2018, ktorým okresný súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa z funkcie správcu
podstaty v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu a za nového správcu podstaty ustanovil
JUDr. Janu Závodskú, nálezom ústavného súdu č. k. IV. ÚS 467/2018-75 z 29. novembra
2018 sa konkurzné konanie dostalo do štádia, keď bol správcom podstaty úpadcu
sťažovateľ, okresný súd postupoval ústavne konformne, keď preskúmal odborné
predpoklady sťažovateľa na výkon funkcie správcu podstaty v konkurze vyhlásenom
na majetok úpadcu a po tom, čo dospel k záveru, že sťažovateľ príslušné odborné
predpoklady nespĺňa, rozhodol o jeho odvolaní. Okresný súd v predmetnom konkurznom
konaní reflektoval skutočnosť, že úpadcom je subjekt – poisťovňa, a teda, že generovaný
a následne ustanovený správca musí spĺňať oproti tzv. „bežným konkurzom“ aj podmienku
definovanú v § 4 ods. 4 zákona o správcoch v spojení s § 148 ods. 3 až 5 zákona
o poisťovníctve. Pri odvolaní sťažovateľa z funkcie správcu podstaty v predmetnom
konkurznom konaní okresný súd rešpektoval požiadavku vyplývajúcu z § 4 ods. 4 zákona
o správcoch. Okresný súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa z funkcie správcu na základe
racionálneho odôvodnenia zodpovedajúceho označeným zákonným ustanoveniam.
38. Podstata sťažovateľom namietaného porušenia v záhlaví označených základných
práv a slobôd napadnutým uznesením okresného súdu však nespočíva v jeho odvolaní
z funkcie správcu podstaty v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu, ale v uložení mu
povinnosti, aby prezval a zabezpečil správcovský spis a hnuteľné veci úpadcu od bývalej
správkyne podstaty a zároveň, aby vykonával neodkladné úkony v predmetnom
konkurznom konaní, a to až do ustanovenia nového správcu podstaty. K uloženiu
uvedených povinností okresný súd pristúpil na základe výslovného znenia ustanovenia § 42
ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pričom rozsah činnosti, na ktoré okresný súd
napadnutým uznesením sťažovateľa zaviazal vykonávať až do ustanovenia nového správcu,
nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné pre zabezpečenie riadneho a efektívneho priebehu
konkurzu vyhláseného na majetok úpadcu, a preto ich uloženie je možné kvalifikovať ako
ústavne konformné.
39. Sťažovateľ v sťažnosti tiež namieta, že mu okresný súd napadnutým uznesením
nepriznal aj oprávnenia súvisiace s plnením uložených povinností, ktoré má vykonávať
do ustanovenia nového správcu. Aké oprávnenia mu mal v záujme plnenia uložených
povinností priznať a prečo ich nepriznaním by malo dôjsť k porušeniu jeho v záhlaví
označených práv a slobôd podľa ústavy a dohovoru, však sťažovateľ v sťažnosti
nekonkretizuje.
40. Za nového správcu podstaty okresný súd uznesením sp. zn. 31 K 28/2017
z 21. mája 2019 ustanovil Ing. Janu Kollárovú, ktorej uložil povinnosť vykonávať úkony
v zmysle zákona o konkurze a reštrukturalizácii a v lehote každých 30 kalendárnych dní
odo dňa ustanovenia do funkcie správcu podávať súdu podrobnú správu o stave
konkurzného konania, v ktorej bude súd priebežne informovať o všetkých skutočnostiach
týkajúcich sa predmetného konania, ktoré nastali od podania poslednej správy. Ustanovením
nového správcu podstaty došlo k zániku povinností sťažovateľa uložených mu napadnutým
uznesením. Obdobie, počas ktorého mal sťažovateľ plniť povinnosti uložené mu
napadnutým uznesením, je pomerne krátke, a okrem povinnosti prevziať a zabezpečiť
správcovský spis a hnuteľné veci úpadcu od bývalej správkyne podstaty mal uloženú
povinnosť vykonávať len neodkladné úkony v predmetnom konkurznom konaní, t. j. len
úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Za týchto okolností postup a napadnuté uznesenie
okresného súdu nemožno kvalifikovať ako ústavne neakceptovateľné. Sťažovateľ
v sťažnosti neuvádza žiadne negatívne dôsledky, resp. škodlivé následky uloženia mu
uvedených povinností a ani dôvody, prečo by ich uložením mal okresný súd porušiť jeho
v záhlaví označené základné práva a slobody podľa ústavy a dohovoru.
41. Podľa ústavného súdu sa okresný súd nedopustil ústavne nekonformnej
interpretácie a aplikácie právnej úpravy aplikovateľnej na vec sťažovateľa. Skutkové
a právne závery okresného súdu, ktoré ho viedli k vydaniu napadnutého uznesenia,
nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň za také, ktoré by mali za následok porušenie
v záhlaví označených základných práv a slobôd sťažovateľa. Závery okresného súdu sú
preskúmateľné, logické a vychádzajú z aplikácie príslušných zákonných ustanovení
a právnych záverov nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 467/2018-75 z 29. novembra 2018.
Okresný súd náležite a presvedčivo odôvodnil napadnuté uznesenia v zmysle § 220 ods. 2
CSP.
42. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením okresného súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
43. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. augusta 2019