Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 506/2019
PDF · 498.37 KB
No categories available
I. ÚS 506/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
sťažovateľa , , ,
zastúpeného advokátskou kanceláriou Hronček & Partners, s. r. o., Kálov 1, Žilina, v mene
ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Róbert Hronček, pre namietané porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín zo 14. mája 2019 v konaní
vedenom pod sp. zn. 22 Cb 21/2019 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo 7. augusta
2019 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cob 35/2019 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Trenčín (ďalej len „okresný súd“) zo 14. mája 2019 v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Cb
21/2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ktorým okresný súd zamietol
návrh sťažovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia, a uznesením Krajského súdu v
Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) zo 7. augusta 2019 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cob
35/2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ktorým krajský súd ako
odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil a žalovaným priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
2. Z ústavnej sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa
v konaní pred okresným súdom podľa § 324 a nasl. zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) domáhal nariadenia
neodkladného opatrenia, ktorým by súd uložil žalovaným: 1) ,
, a 2) ,
, povinnosť zdržať sa úkonov, ktoré by smerovali k nakladaniu s časťou
obchodného podielu v obchodnej spoločnosti , vo výške 25 %, ktorý je
predmetom zmluvy o prevode obchodného podielu uzavretej medzi žalovanou
ako prevodkyňou a sťažovateľom ako nadobúdateľom 27.
októbra 2016, a to najmä: scudziť obchodný podiel, napr. prevodom na tretiu osobu na
základe akejkoľvek zmluvy o prevode obchodného podielu, predajom na dobrovoľnej
dražbe alebo obchodnou verejnou súťažou; zriadiť k obchodnému podielu právo tretej
osoby, ako napr. predkupné právo; zaťažiť obchodný podiel, napr. zriadením záložného
práva, zabezpečovacím prevodom práva alebo akoukoľvek inou ťarchou; ručiť obchodným
podielom alebo sa podieľať obchodným podielom na podnikaní inej osoby (najmä inej
obchodnej spoločnosti). Sťažovateľ ďalej navrhol, aby súd uložil žalovanej
povinnosť zdržať sa výkonu práv spoločníka s časťou obchodného podielu v
spoločnosti vo výške 25 %, a to najmä podieľať sa na zisku v spoločnosti
a likvidačnom zostatku a na výkone pôsobnosti valného zhromaždenia spoločnosti. Navrhol
tiež, aby súd uložil žalovanej obchodnej spoločnosti , povinnosť zdržať sa
konania, ktorým by došlo najmä k vzniku záväzkov spoločnosti, uznaniu záväzkov
spoločnosti, postúpeniu pohľadávok spoločnosti, zníženiu zabezpečenia pohľadávok
spoločnosti, zániku zabezpečenia spoločnosti, zmene v osobe veriteľov spoločnosti, k
prevodu podniku alebo jeho časti, ako aj úkonov s tým spojených alebo súvisiacich, a to
všetko do právoplatného skončenia konania na okresnom súde v právnej veci žalobcu
proti žalovanej o určenie neplatnosti
odstúpenia od zmluvy o prevode obchodného podielu.
3. Opodstatnenosť nariadenia neodkladného opatrenia sťažovateľ vidí v tom, že
v prípade, ak bude vyhovené jeho žalobe o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy a bude
vyslovený záver o neplatnosti odstúpenia od zmluvy o prevode obchodného podielu, pričom
súčasne by došlo k prevodu vlastníctva k tomuto obchodnému podielu na tretiu osobu,
k jeho zaťaženiu alebo inému nakladaniu s ním, prípadne zrušeniu spoločnosti, či už
s likvidáciou alebo bez likvidácie, môže vzniknúť zmätočný stav, ktorého navrátenie
do pôvodného a právne súladného stavu bude nemožné, a teda dôjde i k zmareniu výkonu
rozhodnutia vo veci samej – o predmetnej určovacej žalobe. Návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia sťažovateľ odôvodnil obavou z neoprávneného konania zo strany
žalovanej, ktorá mu doručila odstúpenie od zmluvy o prevode obchodného podielu
v obchodnej spoločnosti , ktoré sťažovateľ napadol žalobou na okresnom
súde.
4. Keďže okresný súd dospel k záveru, že dôvody bezodkladne upraviť pomery
medzi účastníkmi konania nie sú dané, resp. že sťažovateľ neosvedčil potrebu dočasnej
úpravy pomerov medzi účastníkmi konania, čo je zákonným predpokladom pre nariadenie
neodkladného opatrenia, návrh sťažovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia
sťažnosťou napadnutým uznesením zamietol. Proti ústavnou sťažnosťou napadnutému
uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie na krajskom súde, a to z dôvodu, že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnemu skutkovému
zisteniu a že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Sťažovateľ v odvolaní
navrhol, aby krajský súd ako odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie tak, že neodkladné opatrenie v zmysle jeho návrhu nariadi.
5. Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu
dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné, s odôvodnením napadnutého
uznesenia okresného súdu a závermi, ku ktorým okresný súd dospel, sa stotožnil, a preto
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP
potvrdil a žalovaným ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.
6. S právnym posúdením a odôvodnením sťažnosťou napadnutých uznesení
okresného a krajského súdu sa sťažovateľ nestotožňuje a považuje ich za nesprávne. Podľa
neho ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenia „... sú porušením ústavne
a medzinárodnoprávne garantovaných základných princípov (zásad) materiálneho
právneho štátu, najmä princípu materiálnej spravodlivosti a materiálnej ochrany zákonnosti
vrátane princípov riadneho a spravodlivého procesu, princípu právnej istoty a princípu
predvídateľnosti práva vrátane predvídateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci, ako aj
princípu ochrany legitímnych očakávaní“.
7. Podľa sťažovateľa „... sťažovateľ jednoznačne osvedčil potrebu bezodkladnej
úpravy pomerov medzi účastníkmi predmetného sporu. Nesprávnym právnym posúdením
veci tak došlo k omylu súdov pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.“. K namietanému
zásahu do práva na spravodlivý súdny proces došlo zo strany okresného súdu a krajského
súdu podľa jeho názoru tým, že „... súdy sa nedostatočne zaoberali právnou vecou
a nesprávne aplikovali a vykladali Civilný sporový poriadok“.
8. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že mu bola zo strany súdov „... odopretá
možnosť uplatniť svoj nárok na nariadenie neodkladného opatrenia“. Podľa neho sa
okresný a krajský súd „... dopustili denegatio iustitiae, t. j. odopretia spravodlivosti
a svojím postupom porušili právo sťažovateľa na spravodlivý proces tak, ako mu to
priznáva a garantuje právny poriadok Slovenskej republiky v spojení s medzinárodnými
dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná“. Je toho názoru, že „... postup a výklad
právnych predpisov porušovateľov nie je správny,“ a z dôvodu, že „... sa uchýlili k takejto
aplikácii a výkladu právnych noriem bolo zasiahnuté do práva na spravodlivý súdny
proces“. Podľa neho bolo konanie okresného súdu a krajského súdu „... protiprávne
a svojvoľné“. Sťažovateľ je toho názoru, že dôvody, na ktorých založil svoje odvolanie
proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, boli opodstatnené, a preto krajský súd
napadnutým uznesením nemal potvrdiť uznesenie okresného súdu. Podľa sťažovateľa
„Porušenie práva na spravodlivý proces... spočívalo v bezdôvodnom a arbitrárnom
odopretí spravodlivosti (denegatio iustitiae). V danom prípade bola sťažovateľovi
znemožnená a odopretá akákoľvek realizácia základných práv garantovaných Ústavou
Slovenskej republiky...“. Je presvedčený, že okresný súd tým, že „... návrh sťažovateľa na
nariadenie neodkladného opatrenia zamietol a to aj napriek tomu, že neboli na to dané
zákonné dôvody, odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, čím porušil jeho právo na
spravodlivý proces a tým zároveň právo uplatniť svoje práva patriace mu... v konaní
o určenie vlastníctva k obchodnému podielu“.
9. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd jeho
ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby v konaní vo veci samej rozhodol, že jeho
v záhlaví označené základné práva a slobody podľa ústavy a dohovoru napadnutými
uzneseniami okresného súdu a krajského súdu porušené boli, napadnuté uznesenia
okresného súdu a krajského súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie,
sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a priznal mu aj
náhradu trov konania pred ústavným súdom. Alternatívne sťažovateľ navrhuje, aby ústavný
súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie v konaní vo veci samej rozhodol, že jeho
v záhlaví označené základné práva a slobody podľa ústavy a dohovoru napadnutým
uznesením krajského súdu porušené boli, napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec
vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, sťažovateľovi priznal primerané finančné
zadosťučinenie v sume 5 000 € a priznal mu aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd (každý) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť
vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného
práva alebo slobody, ktoré v sťažnosti označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sťažovateľ
namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr. m. m. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05,
IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
16. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
17. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých
sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je
jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04, I. ÚS 74/05).
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
18. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že okresný súd a krajský súd
napadnutými uzneseniami, ktorými nebolo vyhovené jeho návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia, zasiahli do jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
19. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 (obdobne čl. 46 ods. 2) ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že
vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným
zákonom. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 (obdobne čl. 46 ods. 2) ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97), a preto ich
porušenie skúma spoločne. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 (obdobne čl. 46 ods. 2)
ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu
zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ale je implikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a to v čl. 46 ods. 1 (obdobne
čl. 46 ods. 2) ústavy (II. ÚS 71/97, III. ÚS 53/09-36). Z uvedeného dôvodu v týchto právach
nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
20. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu,
resp. práva na spravodlivý súdny proces zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá
povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (porov. I. ÚS 290/08, II. ÚS 88/01,
II. ÚS 145/08, III. ÚS 259/2010, IV. ÚS 159/07). Súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom
predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným
a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom
(porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
21. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
(obdobne aj podľa čl. 46 ods. 2) ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka konania na súdnu ochranu, resp. jeho právo
na spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 115/03).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
22. Sťažovateľ namieta porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
z dôvodu, že napadnuté uznesenie okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol jeho návrh
na nariadenie neodkladného opatrenia a napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým
krajský súd ako odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil, neobsahujú
riadne a presvedčivé odôvodnenie a uvedené súdy sa v nich dopustili nesprávneho právneho
posúdenia veci sťažovateľa a omylu pri výklade a aplikácii príslušných právnych noriem
Civilného sporového poriadku na skutkový stav sťažovateľa a tým svojvôle pri rozhodovaní
o veci sťažovateľa a arbitrárneho odopretia spravodlivosti sťažovateľovi. Sťažovateľ je toho
názoru, že v jeho veci boli splnené všetky zákonné podmienky pre nariadenie neodkladného
opatrenia, a preto okresný súd a krajský súd mali jeho návrhom vyhovieť.
23. Bez potreby obsiahlejších doktrinálnych záverov k označeným ústavným právam
sťažovateľa je potrebné vzhľadom na predmet sporu pred všeobecnými súdmi
v sťažovateľovej veci poukázať na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa neodkladných
opatrení (predtým „predbežných opatrení“ v zmysle Občianskeho súdneho poriadku).
Ústavný súd už vo veciach sp. zn. II. ÚS 741/2017, sp. zn. II. ÚS 447/2017, sp. zn.
II. ÚS 340/2015 (ako príklad ústavný súd poukázal len na najnovšie rozhodnutia) mutatis
mutandis uviedol, že rozhodovanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia možno
považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Posúdenie podmienok na nariadenie neodkladného opatrenia je predovšetkým vecou
všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Aj v konaniach, v rámci ktorých všeobecný súd
rozhoduje o neodkladných opatreniach, musia byť dodržané minimálne požiadavky, ktoré
tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý súdny
proces. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných
opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému
excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu. To znamená, že
takéto rozhodnutie musí obsahovať výrok, ktorý je koncentrovaným vyjadrením
odôvodnenia právneho názoru všeobecného súdu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie
neodkladného musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí
byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť
primeraným spôsobom odôvodnené. Všeobecný súd pri rozhodovaní o neodkladných
opatreniach je povinný poskytnúť ochranu nie len tomu, kto sa vydania takého
opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje
(m. m. IV. ÚS 257/2010).
24. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také
porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné následnou činnosťou všeobecného
súdu napr. v konaní o veci samej (porov. I. ÚS 46/00, III. ÚS 406/2013).
25. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa tak
nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o neodkladných opatreniach
v prípadoch, kde neodkladné opatrenia do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú
konečným spôsobom (porov. m. m. IV. ÚS 82/09), resp. kde s ohľadom na charakter
konkrétneho rozhodnutia o neodkladnom opatrení nemôže toto zasiahnuť do základných
práv alebo slobôd účastníkov konania, keďže nemusí zodpovedať konečnému meritórnemu
rozhodnutiu (porov. m. m. III. ÚS 309/2012).
26. Premietnutím opísaných východísk na vec sťažovateľa je potrebné upozorniť
na to, že okresný súd zatiaľ nerozhodol s konečnou platnosťou v právnej veci sťažovateľa
ako žalobcu proti žalovanej o určenie neplatnosti odstúpenia
od zmluvy o prevode obchodného podielu.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného
súdu
27. Ústavný súd pri posudzovaní splnenia podmienok konania pred ním o tej časti
ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie jeho v záhlaví označených
základných práv napadnutým uznesením okresného súdu, konštatuje, že vzhľadom
na princíp subsidiarity obsiahnutý v čl. 127 ods. 1 ústavy je vylúčená jeho právomoc
meritórne konať a rozhodovať o tejto časti sťažnosti sťažovateľa, pretože preskúmanie
postupu a napadnutého uznesenia okresného súdu vo veci sťažovateľa Civilný sporový
poriadok zveruje krajskému súdu ako súdu odvolaciemu. Ústavný súd preto ústavnú
sťažnosť v časti namietaného porušenia jeho v záhlaví označeného základného práva podľa
ústavy a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu podľa § 56 ods. 2
písm. a) zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského
súdu
28. Ústavný súd pri posudzovaní ústavnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému
uzneseniu krajského súdu zohľadnil osobitú povahu inštitútu neodkladného opatrenia
a tomu zodpovedajúci zjednodušený a zrýchlený procesný postup a rozhodovanie
všeobecných súdov. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa ústavný súd pripomína, že
dokazovanie má pri rozhodovaní o neodkladných opatreniach charakter osvedčovania, čo
znamená, že súd zisťuje na základe dostupných dôkazných prostriedkov najvýznamnejšie
relevantné skutočnosti bez toho, aby musel dodržiavať formalizovaný postup štandardného
procesného dokazovania. Osvedčené skutočnosti následne spĺňajú požiadavku vysokej
pravdepodobnosti, pričom súd z nich pri rozhodovaní vychádza. S poukazom
na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, osobitne v bodoch 13 až 18,
ústavný súd zastáva názor, že argumentácia krajského súdu (v spojení s rozhodnutím súdu
prvej inštancie) zodpovedá príslušným ustanoveniam Civilného sporového poriadku
týkajúcim sa predpokladov vydania neodkladného opatrenia, a teda jeho závery nepovažuje
za arbitrárne či svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
teda za také, ktoré by mali za následok porušenie sťažovateľovho základného práva
podľa ústavy a práva podľa dohovoru.
29. Je potrebné uviesť, že pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým
uznesením krajského súdu, ktorý vo veci rozhodoval ako odvolací súd, porušené základné
právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda
otázky, či uznesenie krajského súdu nie je zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, je
potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, ale aj
odvolaním sťažovateľa napadnuté uznesenie okresného súdu, s odôvodnením ktorého sa
krajský súd stotožnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že odôvodnenia
napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu sú vyčerpávajúce a bohaté
na zargumentované právne závery, ktoré netrpia vadou nelogickosti či arbitrability. Samotné
napadnuté uznesenia boli navyše výsledkom procesného postupu, ktorý bol zákonný
a procesnými právnymi normami predpokladaný pre túto formu rozhodovania všeobecných
súdov. Ani v tomto smere ústavný súd teda nenašiel pochybenia všeobecných súdov
spočívajúce v procesnom excese takej intenzity, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého procesu (porov. III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07) a ktorý by oprávňoval
ústavný súd zasiahnuť do napadnutého uznesenia krajského súdu o neodkladnom opatrení.
30. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu
v spojení s odôvodnením uznesenia okresného súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd
spolu s okresným súdom konali v medziach svojich právomocí, keď príslušné ustanovenia
právneho predpisu (Civilný sporový poriadok) podstatné pre posúdenie veci sťažovateľa
interpretovali a aplikovali ústavne súladným spôsobom, ich úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne akceptovateľné.
Krajský súd náležite a presvedčivo odôvodnil svoje uznesenie a spolu s okresným súdom
zodpovedali všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, ktorej sa sťažovateľ pred nimi domáhal, a preto ich závery v žiadnom prípade
nemožno považovať za neodôvodnené, arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.
31. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je primerané skutočnosti, že
ide o odôvodnenie rozhodnutia predbežnej povahy o neodkladnom opatrení, navyše je
vnútorne konzistentné a zrozumiteľné, pričom reaguje na všetky skutočnosti, ktoré sú
podstatné pre posúdenie splnenia zákonných predpokladov pre nariadenie neodkladného
opatrenia. Je vecou všeobecných súdov, aby vyhodnotili splnenie zákonných podmienok
pre nariadenie neodkladného opatrenia, pričom do vyhodnotenia dôvodnosti jeho
nariadenia, ktoré je založené primárne na skutkových otázkach, ústavný súd zásadne nie je
oprávnený zasahovať alebo právny názor všeobecného súdu nahrádzať svojím uvážením.
32. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu
svojím vlastným. Ustálená rozhodovacia prax ústavného súdu rešpektuje názor, podľa
ktorého základné právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie
nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 340/04, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07,
I. ÚS 232/08, I. ÚS 204/2010).
33. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým
uznesením krajského súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a právom sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohla
viesť k záveru o vyslovení porušenia uvedeného základného práva podľa ústavy a práva
podľa dohovoru, ústavnú sťažnosť sťažovateľa v uvedenej časti odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
III.3 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 2 ústavy napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu
34. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 2 ústavy, ústavný súd konštatuje, že ústava v čl. 46 ods. 2 osobitne upravuje
právo na prístup k súdu v prípade preskúmavania zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej
správy. Článok 46 ods. 2 ústavy je v podstate skôr kompetenčným ustanovením určujúcim,
kedy súdna moc preskúmava rozhodnutia orgánov verejnej správy (PL. ÚS 14/1998), ako
ustanovením priznávajúcim základné právo na súdnu ochranu. To je priznané už čl. 46 ods.
1 ústavy. Článok 46 ods. 2 ústavy zaručuje právo na prístup k súdu vo vzťahu
k preskúmaniu každého rozhodnutia každého orgánu verejnej správy, ak ide o rozhodnutie
týkajúce sa základného práva alebo slobody. Ústavná ochrana zaručená čl. 46 ods. 2 ústavy
sa pritom vzťahuje nie len na tie individuálne akty aplikácie práva orgánov verejnej správy,
ktoré majú formu rozhodnutia, ale zahŕňa aj ďalšie formy správania, konania, či nečinnosti,
ktorými orgán verejnej správy môže pôsobiť na právne postavenie fyzických
alebo právnických osôb (II. ÚS 6/03, I. ÚS 230/04). Článok 46 ods. 2 ústavy zakotvuje
inštitút súdneho preskúmania ako pravidla vtedy, ak niekto tvrdí, že bol na svojich právach
ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy. Každý, kto sa cíti byť ukrátený na svojich
právach takýmto rozhodnutím, má možnosť obrátiť sa na (nezávislý a nestranný) súd
a vyvolať tak konanie, v ktorom správny orgán bude účastníkom konania s rovnakými
právami ako ten, kto žalobu podal (III. ÚS 507/2017-19).
35. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených nevyplýva, že by sťažovateľovi
bolo napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu znemožnené obrátiť sa na
súd v záujme preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy. Okresný súd
a krajský súd v konaniach vo veci sťažovateľa nepreskúmavali zákonnosť rozhodnutia
orgánu verejnej správy. Ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy je preto na ústavnou sťažnosťou
napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu zjavne neaplikovateľné. Z toho
dôvodu bolo preto potrebné ústavnú sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú, a to pre neexistenciu priamej súvislosti medzi namietanými skutočnosťami
a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, porušenie ktorého
sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietal (napr. I. ÚS 44/03, IV. ÚS 172/05, IV. ÚS 88/08).
36. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže
rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody
podľa ústavy, alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej
medzinárodnej zmluvy, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. decembra 2019
Jana Baricová
predsedníčka senátu