Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 19/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , , zastúpeného

advokátskou kanceláriou Hronček & Partners, s. r. o., Kálov 1, Žilina, v mene ktorej koná

konateľ a advokát JUDr. Róbert Hronček, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa a 2 a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. -323

z 15. mája 2019 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -391

zo 4. júla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnou sťažnosťou podľa (ďalej len

„ústava“) doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

30. septembra 2019 sa , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie jeho v záhlaví označených základných práv a slobôd podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -323 z 15. mája 2019

a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

391 zo 4. júla 2019 a ktorým by napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil okresnému súdu,

resp. krajskému súdu na ďalšie konanie.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní

o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy vedenom okresným súdom pod sp. zn.

domáhal nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým by okresný súd uložil

obchodnej spoločnosti (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), nenakladať

s časťou obchodného podielu v obchodnej spoločnosti , (ďalej aj

„žalovaný v 2. rade“) o veľkosti 25 %, ktorý je predmetom zmluvy o prevode obchodného

podielu uzatvorenej medzi sťažovateľom a žalovaným v 1. rade, a zdržať sa výkonu práv

spoločníka súvisiacich s časťou obchodného podielu. Týmto návrhom sa sťažovateľ zároveň

domáhal uloženia povinnosti obchodnej spoločnosti , a to zdržať

sa nakladania s nehnuteľnosťami bližšie špecifikovanými v návrhu, ako aj zdržať sa

nakladania s jeho právami vyplývajúcimi z lízingovej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou

, ako aj zdržať sa konania, ktorým by došlo k vzniku či uznaniu

záväzkov spoločnosti, postúpeniu pohľadávok, zníženiu, resp. zániku zabezpečenia

pohľadávok spoločnosti, k zmene v osobe veriteľov spoločnosti k prevodu podniku alebo

jeho časti, a to všetko do právoplatného skončenia konania vo veci samej.

3. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia odôvodňoval sťažovateľ tvrdením, že

odstúpenie žalovaného v 1. rade od zmluvy o prevode obchodného podielu je neplatným

právnym úkonom, ktorý napadol určovacou žalobou na okresnom súde. Potrebu dočasnej

úpravy vzťahov medzi ním a žalovanými odôvodnil existenciou reálnej obavy, že žalovaný

v 1. rade bude nakladať s obchodným podielom sťažovateľa v spoločnosti žalovaného

v 2. rade a bude vykonávať práva spoločníka v spoločnosti žalovaného v 2. rade spojené s

týmto obchodným podielom. Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade odôvodnil sťažovateľ

potrebu úpravy reálnou obavou, že žalovaný v 2. rade bude nakladať so svojím majetkom,

čím bude sťažovateľovi ako spoločníkovi žalovaného v 2. rade spôsobená značná škoda.

Svoju obavu odôvodňoval osobou , ktorý je jediným konateľom v

žalovaných spoločnostiach a ktorý zaslal sťažovateľovi obálky bez obsahu a vykonal

niekoľko podozrivých transakcií. Podľa názoru sťažovateľa je jeho vlastníctvo obchodného

podielu v spoločnosti ohrozené neoprávneným konaním žalovaného v 1. rade spočívajúcim

v doručení odstúpenia od zmluvy o prevode obchodného podielu. Napokon sťažovateľ

odôvodňoval svoj návrh aj zmarením výkonu rozhodnutia vo veci samej. Argumentoval, že

v prípade vyslovenia záveru o neplatnosti odstúpenia od zmluvy o prevode obchodného

podielu, pričom medzitým by došlo k prevodu vlastníctva k tomuto obchodnému podielu na

tretiu osobu, k jeho zaťaženiu alebo inému nakladaniu s ním, prípadne zrušeniu spoločnosti,

či už s likvidáciou alebo bez likvidácie, mohol by vzniknúť zmätočný stav, ktorého

navrátenie do pôvodného a právne súladného stavu by nebolo možné.

4. Okresný súd uznesením č. k. -323 z 15. mája 2019 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu“) návrh sťažovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia

zamietol, pretože bol toho názoru, že sťažovateľ neosvedčil základné predpoklady pre

vydanie ním navrhovaného neodkladného opatrenia. V prvom rade ozrejmil, že prvotne

porušil povinnosť sťažovateľ, ktorý ani do odstúpenia od zmluvy o prevode obchodného

podielu neuhradil dojednanú odplatu za tento prevod vo výške 6 250 €. Ďalej uviedol, že

sťažovateľ ním všeobecne vyslovenú obavu nezreálnil, pretože neuviedol, ktoré konkrétne

skutočnosti alebo úkony žalovaného v 1. rade viedli sťažovateľa k záveru o takom nakladaní

s obchodným podielom, vecami alebo právami, ktoré by mu spôsobilo škodu. Sťažovateľ

podľa jeho názoru neosvedčil ani také faktické alebo právne úkony žalovaného v 2. rade

alebo hrozbu takých úkonov, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako konanie, s cieľom

spôsobiť sťažovateľovi škodu. Tieto úvahy dovysvetlil, tvrdiac, že k tomu, aby mohol

obmedziť dispozíciu žalovaného s jeho majetkom, musí pristúpiť ďalšia skutočnosť, a to

také úkony, z ktorých by bolo možné dovodiť zmenšovanie alebo zaťažovanie jeho majetku,

resp. ktoré by obavu z takéhoto nakladania s majetkom alebo jeho zaťažovania zreálnili.

Sťažovateľ však podľa názoru okresného súdu neposkytol v tomto smere žiadne tvrdenia

a z prípadného nepodloženého podozrenia z budúcej bližšie nešpecifikovanej dispozície

s majetkom žalovaného, ktoré nedosahuje kvalitu osvedčenej obavy, nemožno dospieť

k záveru o dôvodnosti neodkladného opatrenia. Okrem toho uviedol, že nariadením

neodkladného opatrenia v rozsahu návrhu sťažovateľa by prišlo k zásahu do práv

žalovaného v 2. rade nad nevyhnutnú mieru. Napokon, okresný súd dodal, že vo vzťahu

k sťažovateľom uplatnenému určeniu neplatnosti odstúpenia od zmluvy o prevode

obchodného podielu neexistuje žiadna hrozba zmarenia exekúcie. Je to vylúčené z povahy

veci samej, keď takáto hrozba prichádza do úvahy len v prípade pohľadávok žalobcu.

5. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd

rozhodol uznesením č. k. -391 zo 4. júla 2019 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu“) tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Stotožnil sa s názorom

okresného súdu o tom, že sťažovateľ neosvedčil potrebu bezodkladnej úpravy pomerov

medzi stranami sporu, i tom, že neexistuje žiadna hrozba zmarenia exekúcie.

6. Sťažovateľ vidí v rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu zásah do svojich

práv, pretože označené súdy sa nedostatočne zaoberali právnou vecou, nesprávne aplikovali

a vykladali ustanovenia v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), a teda ich závery uvedené v odôvodnení

napadnutých rozhodnutí považuje za nesprávne. Ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenia

sú podľa názoru sťažovateľa: „... porušením ústavne a medzinárodnoprávne garantovaných

základných princípov (zásad) materiálneho právneho štátu, najmä princípu materiálnej

spravodlivosti a materiálnej ochrany zákonnosti vrátane princípov riadneho a

spravodlivého procesu, princípu právnej istoty a princípu predvídateľnosti práva vrátane

predvídateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci, ako aj princípu ochrany legitímnych

očakávaní“. Sťažovateľ je presvedčený, že „... osvedčil potrebu bezodkladnej úpravy

pomerov medzi účastníkmi predmetného sporu. Nesprávnym právnym posúdením veci tak

došlo k omylu súdov pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.“.

7. Podľa názoru sťažovateľa sa okresný súd a krajský súd dopustili denegatio

iustitiae, t. j. odopretia spravodlivosti, a svojím postupom porušili právo sťažovateľa na

spravodlivý proces tak, ako mu to priznáva a garantuje právny poriadok Slovenskej

republiky v spojení s medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná.

V dôsledku toho, že návrh sťažovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia okresný súd

zamietol aj napriek tomu, že neboli na to dané zákonné dôvody, bola sťažovateľovi odňatá

možnosť konať pred súdom a porušené jeho právo na spravodlivý proces. Zároveň mu bola

odopretá možnosť uplatniť svoje práva patriace mu v konaní o určenie vlastníctva k

obchodnému podielu. Sťažovateľ je tiež presvedčený, že dôvody, na ktorých založil svoje

odvolanie proti uzneseniu okresného súdu, boli opodstatnené, a preto ho krajský súd nemal

napadnutým uznesením potvrdiť. Porušenie práva na spravodlivý proces teda spočíva v

bezdôvodnom a arbitrárnom odopretí spravodlivosti.

8. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd jeho

ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby v konaní vo veci samej rozhodol, že jeho v

záhlaví označené základné práva a slobody podľa a dohovoru napadnutými

uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené, tieto rozhodnutia zrušil a vec

vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, alternatívne, aby ústavný súd rozhodol o porušení

jeho práv napadnutým uznesením krajského súdu, toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň sťažovateľ navrhuje, aby mu ústavný súd

priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“), ktorý s účinnosťou od 1. marca 2019

upravuje konanie pred ústavným súdom.

12. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

13. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. O zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti ide vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno považovať aj tú ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

18. Vo vzťahu k už ústavný súd v minulosti judikoval, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (). Z uvedeného dôvodu v

obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (), a ich namietané

porušenie možno preskúmavať spoločne.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu a uznesením krajského

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu

sťažovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

okresného súdu

20. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a

slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

21. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu bol prípustný opravný prostriedok,

ktorý sťažovateľ aj využil a o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu. Ústavný preto túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. a) pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu

22. Podstatou ústavnej sťažnosti v tejto časti sú výhrady sťažovateľa proti uzneseniu

krajského súdu, ktorým ako odvolací súd potvrdil uznesenie okresného súdu o zamietnutí

jeho návrhu na vydanie neodkladného opatrenia.

23. Z hľadiska sťažovateľom uplatnenej argumentácie ústavný súd považuje za

potrebné zdôrazniť, že posudzovanie podmienok na vydanie či zrušenie neodkladného

opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov ( ). Ústavný súd ako

nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) pristupuje k preskúmavaniu

ústavných sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv neodkladným

opatrením zdržanlivo, vychádzajúc z právneho názoru, podľa ktorého zásadne nie je

oprávnený zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú či zrušujú

neodkladné opatrenia, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy

všeobecných súdov, ale aj preto, že ide o také súdne rozhodnutia, ktorými sa do práv a

povinností účastníkov konania (spravidla) nezasahuje konečným spôsobom. Ústavný súd

meritórne posudzuje neodkladné opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu

napadnutého rozhodnutia o vydaní neodkladného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na

jeho vydanie, resp. zrušenie pristupuje len za celkom výnimočných okolností, tak ako to

bolo zaužívané judikatúrou v súvislosti s posudzovaním predbežných opatrení podľa

. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných

súdov o neodkladných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného

súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého

procesu.

24. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní o

návrhu na vydanie či zrušenie neodkladného opatrenia musia byť rešpektované minimálne

požiadavky, ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na

spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie o návrhu na vydanie či zrušenie neodkladného

opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť

vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným

spôsobom odôvodnené.

25. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského

súdu známky zjavnej svojvôle nenesie. Pri posudzovaní ústavnej sťažnosti ústavný súd

zohľadnil osobitú povahu inštitútu neodkladného opatrenia a tomu zodpovedajúci

zjednodušený a zrýchlený procesný postup a rozhodovanie všeobecných súdov. Krajským

súdom prijaté závery v napadnutom uznesení vychádzajú z logickej úvahy súladnej so

zmyslom a účelom neodkladného opatrenia, opierajúcej sa o primerané odôvodnenie

nadväzujúce na závery okresného súdu. To v plnej miere zodpovedá skutočnosti, že ide o

odôvodnenie rozhodnutia predbežnej povahy o neodkladnom opatrení, navyše je vnútorne

konzistentné a zrozumiteľné, pričom reaguje na skutočnosti, ktoré sú podstatné pre

posúdenie splnenia zákonných predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia, resp.

jeho nenariadenie. Je vecou všeobecných súdov, aby vyhodnotili splnenie zákonných

podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia, pričom do vyhodnotenia dôvodnosti

jeho nariadenia, ktoré je založené primárne na skutkových otázkach, ústavný súd zásadne

nie je oprávnený zasahovať alebo právny názor všeobecného súdu nahrádzať svojím

uvážením. Samotné napadnuté uznesenia boli navyše výsledkom procesného postupu, ktorý

bol zákonný a procesnými právnymi normami predpokladaný pre túto formu rozhodovania

všeobecných súdov. Ani v tomto smere teda ústavný súd nenašiel pochybenia všeobecných

súdov spočívajúce v procesnom excese takej intenzity, ktorý by zakladal zjavný rozpor s

princípmi spravodlivého procesu (porov. , ).

26. S poukazom na uvedené zastáva ústavný súd názor, že argumentácia krajského

súdu (nadväzujúca na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie) zodpovedá príslušným

ustanoveniam týkajúcim sa predpokladov (ne)vydania

neodkladného opatrenia, a teda jeho závery nemožno považovať za arbitrárne či svojvoľné,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, teda za také, ktoré by mali za

následok porušenie práv sťažovateľa. Okrem toho je z neho zjavné, že krajský súd

rešpektoval pri rozhodovaní o neodkladných opatreniach povinnosť poskytnúť ochranu

nielen tomu, kto sa vydania takého opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež

tomu, proti komu návrh smeruje.

27. Bez významu nie je tiež skutočnosť, že o žalobe sťažovateľa o určenie neplatnosti

odstúpenia od zmluvy o prevode obchodného podielu okresný súd dosiaľ nerozhodol.

Z toho vyplýva, že hoci nebolo vyhovené návrhu sťažovateľa na nariadenie neodkladného

opatrenia, je mu ako strane sporu zaručené právo na konečnú, definitívnu ochranu

poskytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej. Ochranu sťažovateľom označených práv

poskytuje a civilný súd v dotknutom konaní jednak vo veci samej

a jednak možnosťou návrh na neodkladné opatrenie za splnenia zákonných podmienok

podať znova, a to i po skončení konania ( ).

28. K obdobným právnym záverom dospel ústavný súd aj pri rozhodovaní o inej veci

sťažovateľa vedenej pod sp. zn. , od ktorých sa v danom prípade vzhľadom

na totožnosť skutkových okolností a sťažovateľom predostretú argumentáciu nemá dôvod

odchýliť.

29. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

, ústavný súd konštatuje, že v osobitne upravuje

právo na prístup k súdu v prípade preskúmavania zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej

správy. Článok 46 ods. 2 je v podstate skôr kompetenčným ustanovením určujúcim,

keď súdna moc preskúmava rozhodnutia orgánov verejnej správy (), ako

ustanovením priznávajúcim základné právo na súdnu ochranu. To je priznané už čl. 46

ods. 1 . Článok 46 ods. 2 zaručuje právo na prístup k súdu vo vzťahu k

preskúmaniu každého rozhodnutia každého orgánu verejnej správy, ak ide o rozhodnutie

týkajúce sa základného práva alebo slobody. Ústavná ochrana zaručená

sa pritom vzťahuje nie len na tie individuálne akty aplikácie práva orgánov verejnej správy,

ktoré majú formu rozhodnutia, ale zahŕňa aj ďalšie formy správania, konania, či nečinnosti,

ktorými orgán verejnej správy môže pôsobiť na právne postavenie fyzických alebo

právnických osôb (, ). Článok 46 ods. 2 zakotvuje inštitút

súdneho preskúmania ako pravidla vtedy, ak niekto tvrdí, že bol na svojich právach

ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy. Každý, kto sa cíti byť ukrátený na svojich

právach takýmto rozhodnutím, má možnosť obrátiť sa na (nezávislý a nestranný) súd a

vyvolať tak konanie, v ktorom správny orgán bude účastníkom konania s rovnakými

právami ako ten, kto žalobu podal ().

30. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených nevyplýva, že by sťažovateľovi

bolo napadnutým uznesením krajského súdu (ale ani napadnutým uznesením okresného

súdu, pozn.) znemožnené obrátiť sa na súd v záujme preskúmania zákonnosti rozhodnutia

orgánu verejnej správy. Všeobecné súdy vo veci sťažovateľa nepreskúmavali zákonnosť

rozhodnutia orgánu verejnej správy. Ustanovenie je preto na ústavnou

sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu zjavne neaplikovateľné. Z toho dôvodu

bolo potrebné ústavnú sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú, a to

pre neexistenciu priamej súvislosti medzi namietanými skutočnosťami a základným právom

na súdnu ochranu podľa , porušenie ktorého sťažovateľ v ústavnej

sťažnosti namietal (napr. , , ).

31. Na tomto základe ústavný súd sumarizuje, že neexistuje ústavne relevantný

dôvod na to, aby do napadnutého uznesenia krajského súdu zasahoval, pretože

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla

zakladať dôvod na vyslovenie porušenia sťažovateľom označených práv napadnutým

uznesením krajského súdu po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.

Z tohto dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

32. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

sa ďalšími návrhmi obsiahnutými v jej petite už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu