Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)III. ÚS 507/2017
PDF · 154.38 KB
No categories available
III. ÚS 507/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2017
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Sabóom,
Obchodná 187/6, Sečovce, pre namietané porušenie jeho základného práva na spravodlivý
proces a prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva
podľa čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 11 S 202/2016-39 zo 4. mája 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2017
doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na spravodlivé súdne konanie a prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa čl. 36 ods. 2 Listiny
základných práv slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 S 202/2016-39 zo 4. mája 2017 (ďalej len „uznesenie
krajského súdu“).
Sťažovateľ v podanej sťažnosti uviedol, že žalobou doručenou krajskému súdu sa
ako opomenutý účastník domáhal zaviazať Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav
na výkon väzby Ilava doručiť mu rozhodnutie o jeho ponechaní v oddiele s bezpečnostným
režimom.
Krajský súd namietaným uznesením rozhodol tak, že konanie zastavil a vec postúpil
Krajskej prokuratúre v Trenčíne.
Namietaným uznesením mal byť sťažovateľovi odopretý prístup k súdu a došlo
k vyčleneniu skupiny osôb – odsúdených zo základného práva na súdnu ochranu
a spravodlivý proces. Sťažovateľ ďalej uvádza, že krajský súd arbitrárne konštatoval,
že Zbor väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „ZVJS“) nie je orgánom verejnej moci,
a ignoroval pritom fakt, že rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb a tieto
rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné (v podstate poprel definíciu orgánov verejnej
moci I. ÚS 191/92), ignoroval, že ZVJS nerozhoduje ako orgán činný v trestnom konaní,
a tak nepodlieha kontrole trestných súdov, ktorých právomoc je stanovená taxatívne,
ignoroval zásadu, že kde je právo, tam musí byť jeho súdna ochrana, zásadu zákazu výkladu
ústavného poriadku bottom – up (ústavné práva nemožno vykladať z podústavného práva,
postup musí byť opačný), zásadu výkladu v prospech realizácie základných práv a slobôd.
Krajský súd neprípustne ignoroval celú právnu argumentáciu sťažovateľa.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 11S 202/2016-39 zo dňa 4.5.2017,
bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces a na prístup k súdu podľa
čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 11S 202/2016-39 zo dňa 4.5.2017,
sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné
zadosťučinenie peňažnú sumu 2300 €, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v Trenčíne
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy konania...“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 2 listiny uznesením krajského súdu
Článok 46 ods. 2 ústavy zakotvuje inštitút súdneho preskúmania ako pravidla vtedy,
ak niekto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy.
Každý, kto sa cíti byť ukrátený na svojich právach takýmto rozhodnutím, má možnosť
obrátiť sa na (nezávislý a nestranný) súd a vyvolať tak konanie, v ktorom správny orgán
bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, kto žalobu podal.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že za porušovateľa je v zmysle petitu označený krajský
súd, preto je čl. 46 ods. 2 ústavy a obdobne aj čl. 36 ods. 2 listiny na uznesenie krajského
súdu zjavne neaplikovateľný. Z toho dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú, a to pre neexistenciu priamej súvislosti medzi namietanými
skutočnosťami a základným právom, porušenie ktorého sťažovateľ namietal
(napr. I. ÚS 44/03, IV. ÚS 172/05, IV. ÚS 88/08).
2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu
V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd považuje za potrebné poukázať
na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Podľa názoru ústavného súdu je právny názor krajského súdu zdôvodnený riadne
a dostačujúcim spôsobom, a preto aj ústavný súd ho považuje za dostačujúci, ale aj ústavne
relevantný.
Krajský súd považoval za rozhodujúcu okolnosť, že príslušníci ÚVTOS postupovali
v danej veci podľa zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 475/2005 Z. z.“), ktorý je jedným
z prameňov trestného práva procesného, keďže vykonávacie konanie je posledným štádiom
trestného konania, ktoré je rámcovo upravené v štvrtej časti Trestného poriadku, a zákon
č. 475/2005 Z. z. je osobitným vykonávacím predpisom k Trestnému poriadku.
Dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave na výkon trestu odňatia slobody
vykonáva prokurátor. V tejto súvislosti poukázal krajský súd na ustanovenie § 96
zákona č. 475/2005 Z. z. a § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre
v znení neskorších predpisov.
Podľa ustanovenia § 96 zákona č. 475/2005 Z. z. dozor nad zachovávaním
zákonnosti v ústave vykonáva prokurátor podľa osobitného predpisu.
Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení
neskorších predpisov pôsobnosť prokuratúry vykonávajú prokurátori dozorom nad
zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody
alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená na základe rozhodnutia súdu alebo
iného oprávneného štátneho orgánu.
Krajský súd konštatoval, že prokurátor dozerá na to, aby sa vo výkone trestu odňatia
slobody dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy. Zároveň
pri skúmaní podmienok konania zistil krajský súd neodstrániteľný nedostatok podmienky
konania, a to nedostatok právomoci v zmysle § 18 ods. 1 Správneho súdneho poriadku
vzhľadom na to, že sťažovateľ ako žalobca namietal konanie žalovaného, ktorý postupoval
podľa zákona č. 475/2005 Z. z., pričom tento predpis trestného práva ustanovuje vlastný
spôsob dozoru a kontroly výkonu trestu.
Zároveň krajský súd v namietanom uznesení uviedol: „Zbor väzenskej a justičnej
stráže je ozbrojený bezpečnostný zbor, výkonu trestu odňatia slobody a v rámci svojej
pôsobnosti zabezpečuje výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody. Pri zabezpečovaní
výkonu trestu odňatia slobody zbor nie je orgánom verejnej správy (orgánom verejnej
moci), pretože nerozhoduje v oblasti verejnej správy, ale zabezpečuje výkon trestu
uloženého v trestnom konaní, a preto nemožno pri tejto jeho činnosti vidieť zásah správneho
orgánu, ktorý by bolo možné preskúmavať v správnom súdnictve.“
Krajský súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil, z akých dôvodov konanie zastavil a vec
postúpil Krajskej prokuratúre v Trenčíne, pričom jeho právne závery možno z ústavného
hľadiska považovať za akceptovateľné a ústavne udržateľné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa
s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku
ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov všeobecného
súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecného súdu je
opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetná
interpretácia týchto právnych predpisov krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
namietaným porušením označeného práva a uznesením krajského súdu.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2017