Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 95/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2019

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti MURAT, s. r. o.,

Bratislavská 87, Pezinok, zastúpenej advokátom JUDr. Vojtechom Horváthom, advokátska

kancelária, Holubyho 35, Pezinok, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základného práva vlastniť majetok podľa , práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 22. septembra 2016 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 31. júla 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti MURAT, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. decembra 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MURAT, s. r. o., Bratislavská

87, Pezinok (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“),

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , práva na ochranu majetku podľa Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 22. septembra 2016 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. júla 2018.

2. Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručeným

Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 19. októbra 2010 sa sťažovateľka

domáhala vylúčenia istiny pôvodne v sume 531 645,16 € z konkurznej podstaty úpadcu

Telemont, a. s., Trnavská cesta 102, Bratislava, a náhrady trov konania.

3. Dôvodom podania predmetného návrhu bola skutočnosť, že medzi sťažovateľkou

ako predávajúcou a obchodnou spoločnosťou Telemont, a. s., ako kupujúcou bola 1. apríla

2006 uzavretá rámcová zmluva č. 0053/2006 (ďalej len „rámcová zmluva“), na základe

ktorej a v súlade s dodacími a obchodnými podmienkami sťažovateľky dodala sťažovateľka

obchodnej spoločnosti Telemont, a. s., káblový a elektroinštalačný tovar v celkovej hodnote

kúpnej ceny 531 645,16 €. Hoci obchodná spoločnosť Telemont, a. s., od sťažovateľky

tovar prevzala, kúpnu cenu zaň ani čiastočne neuhradila. Obchodná spoločnosť Telemont,

a. s., prevzatý materiál použila na akciu SLOVAKIA RING, s. r. o. V rámcovej zmluve

a v dodacích a obchodných podmienkach sťažovateľky bola dohodnutá výhrada

vlastníckeho práva. Z dôvodu dohodnutej a zmluvne zakotvenej výhrady vlastníckeho práva

a z dôvodu nezaplatenia kúpnej ceny zo strany kupujúcej predmetný tovar neprešiel

do vlastníctva obchodnej spoločnosti Telemont, a. s., ale zostal vo vlastníctve sťažovateľky.

4. Okresný súd uznesením sp. zn. z 28. júna 2010 zverejneným

v Obchodnom vestníku č. OV 2010/130 8. júla 2010 vyhlásil na majetok obchodnej

spoločnosti Telemont, a. s., konkurz a do funkcie správcu konkurznej podstaty ustanovil

JUDr. PaedDr. Jozefa Malicha. Správca predmetnú pohľadávku sťažovateľky týkajúcu sa

ceny tovaru poprel, a to z dôvodu, že predmetná pohľadávka sťažovateľky nepatrí

do konkurzu z dôvodu dohodnutej výhrady vlastníckeho práva, na základe ktorej na úpadcu

neprešlo vlastníctvo k veci.

5. Podľa sťažovateľky jej tovar a ani finančný výťažok zaň získaný jeho scudzením

na tretiu osobu neprešiel do vlastníctva obchodnej spoločnosti Telemont, a. s. z dôvodu

výhrady vlastníckeho práva, a preto tento tovar a ani finančný ekvivalent, náhrada zaň, ako

cudzia vec nepodlieha právnemu režimu o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“). Vlastnícke právo sťažovateľky

k predmetnému tovaru tak nemohlo prejsť na niekoho iného. Obchodná spoločnosť

Telemont, a. s., neskôr úpadca, scudzením predmetného tovaru na tretiu osobu previedol

viac práva než sám mal, čím podľa sťažovateľky došlo k porušeniu princípu ochrany

vlastníckeho práva.

6. Vzhľadom na skutočnosť, že obchodná spoločnosť Telemont, a. s., 7. marca 2011

vydala sťažovateľke časť tovaru nepatriaceho do konkurznej podstaty v hodnote 4 632,32 €,

sťažovateľka v časti uplatnenej istiny 4 632,32 € zobrala svoju žalobu podaním

zo 17. septembra 2012 späť a v tejto časti navrhla predmetné konanie zastaviť s tým, aby

súd vo veci konal len v časti istiny vo výške 527 012,84 € za dodaný tovar, za ktorý

obchodná spoločnosť Telemont, a. s., sťažovateľke nezaplatila.

7. Podľa sťažovateľky obchodná spoločnosť Telemont, a. s., priznáva, že tovar

sťažovateľky bol zabudovaný do stavby a že za tento tovar získala finančný výťažok

od konečného odberateľa. Podľa jej názoru predmetný tovar, resp. finančný výťažok z neho

nepatrí do konkurznej podstaty. Sťažovateľka tak žiada len peňažnú náhradu (finančný

ekvivalent) za svoj tovar, ktorý sa nikdy nestal súčasťou majetku úpadcu a súčasťou

majetku úpadcu sa preto nemohli stať ani finančné prostriedky získané za predmetný tovar.

Podľa sťažovateľky „... bolo by porušením zákona o konkurze a reštrukturalizácií, aby

z finančných prostriedkov získaných za cudziu vec, t. j. za vec, ktorá nepatrila úpadcovi,

došlo k zjavnému navýšeniu hodnoty konkurznej podstaty, z ktorej by sa následne

uspokojovali konkurzní veritelia, vrátane sťažovateľa (žalobcu), t.j. ostatní veritelia na úkor

skutočného vlastníka veci“.

8. Sťažovateľka sa preto domáhala ochrany svojho vlastníckeho práva

k predmetnému tovaru v konaní pred okresným súdom. Keďže podľa nej v danom prípade

navrátenie do predošlého stravu nie je možné a účelné, z dôvodu zabudovania veci

dlžníkom do akcie SLOVAKIA RING, s. r. o., v konaní pred okresným súdom sa domáhala

ochrany svojho práva na finančnú náhradu za svoj tovar, a to vo výške 531 645,16 €, neskôr

vo výške 527 012,84 €.

9. V sťažnosti uviedla, že okresný súd rozsudkom č. k. -186

z 9. októbra 2014 žalobe sťažovateľky vyhovel a určil, že žalovaný, správca konkurznej

podstaty úpadcu Telemont, a. s., je povinný vylúčiť z konkurznej podstaty úpadcu

Telemont, a. s., istinu vo výške 527 012,84 €. Podľa okresného súdu úpadca

spracoval/zabudoval tovar, ktorý podľa dohodnutej výhrady vlastníckeho práva bol

vo vlastníctve sťažovateľky. Úpadca sa mohol stať vlastníkom tovaru spracovaním tohto

tovaru na novú vec v prípade, že by pôvodnému vlastníkovi (sťažovateľke) zaplatil cenu

toho, o čo sa jeho (jej) majetok zmenšil, t. j. sumu 527 012,84 € ako peňažnú náhradu, ktorá

má byť z konkurznej podstaty vylúčená. Keďže žalovaný vedel, že vlastnícke právo k veci

prechádza na neho až zaplatením ceny za dodaný tovar, a za tovar nezaplatil, nemohlo

na neho prejsť vlastnícke právo. Sťažovateľke ako vlastníkovi veci patrí preto finančná

náhrada, keďže navrátenie veci do predošlého stavu nie je možné ani účelné. Sťažovateľka

sa so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu stotožnila. Je toho názoru, že

vychádza zo správnych skutkových zistení a zo správneho právneho posúdenia veci.

10. Ďalej sťažovateľka uvádza, že obchodná spoločnosť Telemont, a. s., podala

proti rozsudku okresného súdu odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Krajský súd rozsudkom č. k.

-262 z 22. septembra 2016 rozsudok okresného súdu č. k.

-186 z 9. októbra 2014 zmenil tak, že žalobu sťažovateľky zamietol.

11. Sťažovateľka poukazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, v ktorom

tento okrem iného uvádza, že sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou odvolateľa, že

právna úprava vyplývajúca z § 78 zákona o konkurze a reštrukturalizácii neumožňuje

veriteľovi, ktorého majetok nebol do súpisu majetku zapísaný, domáhať sa vylúčenia veci,

keďže neexistuje majetok, ktorý by sa mohol z konkurznej podstaty vylúčiť, a na druhej

strane, pokiaľ taký majetok neexistuje, tak nie je ani možné vylúčiť z konkurznej podstaty

úpadcu istinu v požadovanej výške 527 012,84 €. Odvolávajúc sa aj na rozsudok

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. z 29. augusta 2012, krajský

súd v odôvodnení svojho rozsudku uvádza, že vylučovacou žalobou je síce možné domáhať

sa vylúčenia náhradného peňažného plnenia získaného správcom za speňažený majetok

z konkurznej podstaty, to však platí len vtedy, ak ide o peňažné plnenie získané speňažením

veci spísanej predtým do konkurznej podstaty. Sťažovateľka sa s právnym názorom

krajského súdu nestotožňuje. Podľa sťažovateľky „... bol správca po obdŕžaní peňazí od

SLOVAKIA RING povinný bezodkladne vyčísliť sumu, ktorá zodpovedá/prislúcha hodnote

tovaru sťažovateľa /žalobcu/ podliehajúceho režimu výhrady vlastníckeho práva a túto

vydať sťažovateľovi /žalobcovi/ po schválení príslušným orgánom a zvyšok obdŕžanej sumy

by patril do konkurznej podstaty... K rozdeleniu medzi veriteľov však nemôže patriť suma

zodpovedajúca finančnej náhrade za sťažovateľom /žalobcom/ dodaný a úpadcom

nezaplatený tovar v režime výhrady vlastníckeho práva.“.

12. Sťažovateľka je toho názoru, že „... rozsudok odvolacieho súdu nerešpektoval

právo a nie je nástrojom spravodlivosti; odvolací súd právo aplikoval mechanicky

a formalisticky bez ohľadu na zmysel a účel toho-ktorého záujmu chráneného príslušnou

právnou normou. Odvolací súd nezvolil výklad, ktorý by bol v súlade so zmyslom a účelom

zákona, ktorý by bol racionálny a spravodlivý.“. Podľa sťažovateľky rozsudok krajského

súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Zastáva názor, že „... výklad zákona

zvolený odvolacím súdom vedie o. i. k narušeniu práva na spravodlivý proces

v nezanedbateľnej intenzite“.

13. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie na najvyššom

súde. V sťažnosti konštatuje, že rozsudok krajského súdu považuje za nezákonný. Považuje

ho za rozsudok „... ktorým došlo k popretiu zmyslu a účelu zákona a to takým rozsahom, že

došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa o., práva vlastniť majetok, práva na ochranu

majetku a práva majetok pokojne užívať“. Podľa jej názoru ňou uvádzané skutočnosti

obsiahnuté v dovolaní opodstatňujú dôvodnosť jej dovolania. Je presvedčená, že jej

dovolanie spĺňa zákonné kritériá dovolania podľa platnej právnej úpravy, sledujúc pritom

realizáciu jej práva na spravodlivé rozhodnutie a súdnu ochranu a na ochranu svojho

vlastníctva. Sťažovateľka je toho názoru, že jej dovolanie napĺňalo základné požiadavky

kladené na dovolanie. Podľa nej v jej veci konajúci krajský súd nevyhodnotil aktuálny stav

v súlade s príslušnou právnou úpravou a jeho rozhodnutie je nepresvedčivé a nespravodlivé.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 31. júla 2018 dovolanie sťažovateľky

odmietol. Sťažovateľka sa s týmto rozhodnutím najvyššieho súdu nestotožňuje. Je toho

názoru, že najvyšší súd, rovnako ako krajský súd „... porušil zásadným spôsobom zákon a to

tak, že došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa“.

14. Sťažovateľka je toho názoru, že v dôsledku sťažnosťou napadnutých rozhodnutí

krajského a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej v sťažnosti uvádzaných základných práv.

Podľa nej „Obidve rozhodnutia všeobecných súdov... vychádzajú z nesprávneho skutkového

zistenia veci a jej nesprávneho právneho posúdenia; všeobecné súdy sa nedostatočne

vysporiadali s vecnými a právnymi argumentmi sťažovateľa a nesprávne aplikovali právne

predpisy v takej intenzite, že došlo k porušeniu... základných práv sťažovateľa. Skutkové

a právne závery Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky môžu

byť predmetom kontroly zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky, keďže... sú názormi

neudržateľnými a ich dôsledkom je porušenie vyššie uvedených základných práv sťažovateľa

s negatívnym dopadom pre celú spoločnosť.“.

15. Podľa sťažovateľky „... nepriznaním [ňou] uplatneného práva proti žalovanému

pred všeobecnými súdmi na vylúčenie istiny z konkurznej podstaty, Krajský súd v Bratislave

a Najvyšší súd Slovenskej republiky zasiahli /popri iných základných práv/ do základného

práva sťažovateľa vlastniť majetok, do jeho práva na ochranu tohto majetku a do jeho

práva na pokojné užívanie svojho majetku a [zákon o konkurze a reštrukturalizácii,

pozn.] povýšili nad ústavné princípy...“.

16. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný

súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sťažnosti vyhovel a nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa, obchodnej spoločnosti MURAT, s.r.o., na súdnu

ochranu podľa , právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základné právo vlastniť majetok podľa , právo na

ochranu majetku podľa čl. 1 odsek 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.9.2016 sp. zn.:

a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

31.7.2018 sp. zn.: , porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.9.2016 sp. zn.:

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.7.2018 sp. zn.:

sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

17. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

18. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

19. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I. § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

20. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

21. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

22. Predmetom sťažnosti sťažovateľky je námietka porušenia jej základného práva

vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva na

ochranu majetku, resp. práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 22. septembra 2016, ktorým v konaní

o vylúčenie sumy 527 012,84 eur zo súpisu majetku o odvolaní žalovaného, obchodnej

spoločnosti Telemont, a. s., proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 9. októbra 2014 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu mení tak, že žalobu zamieta,

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. júla 2018 o dovolaní

sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 22. septembra 2016,

ktorým najvyšší súd rozhodol tak, že dovolanie sťažovateľky odmieta.

23. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

a podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv a slobôd je

založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o týchto porušeniach

rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak

by účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto

právomoci ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , , ,

, , ). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (mutatis mutandis , , ). Úlohou ústavného

súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné ().

24. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom

základného práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ), a preto ich porušenie

skúma spoločne. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. právo na

spravodlivý proces sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je implikované aj v siedmom

oddiele druhej hlavy , a to v (, ).

Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

25. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Vyjadruje to aj znenie

v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd

uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké

prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky

procesnej obrany použil, jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia

a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax

a dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a

právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces ().

26. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu

k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď

(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len

so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť

svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným, je

potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy, ako

aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,

právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz

Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd

neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore

s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo

strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to

explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R.

49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia

nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

27. Uvedené východiská boli povinné dodržať pri rozhodovaní o návrhoch

sťažovateľky aj krajský súd a najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci

predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

III.

K námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu

28. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok krajského

súdu za „nesprávne rozhodnutie“, ktoré je po skutkovej a právnej stránke nedostatočne

odôvodnené. Základom sťažnostnej argumentácie je nesúhlas sťažovateľky so skutkovými

a právnymi závermi, z ktorých vychádza napadnutý rozsudok krajského súdu.

Podľa sťažovateľky napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu „... vychádzajú z nesprávneho skutkového zistenia veci a jej nesprávneho

právneho posúdenia; všeobecné súdy sa nedostatočne vysporiadali s vecnými a právnymi

argumentmi sťažovateľa a nesprávne aplikovali právne predpisy v takej intenzite, že došlo

k porušeniu vyššie citovaných základných práv sťažovateľa“.

29. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné hmotnoprávne

aj procesnoprávne ustanovenia právnych predpisov podstatné pre posúdenie danej veci

interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Krajský súd v okolnostiach danej veci dostatočným spôsobom reagoval na sťažovateľkou

vznesené námietky a svoje rozhodnutie o zmene rozsudku okresného súdu č. k.

-186 z 9. októbra 2014 tak, že žalobu sťažovateľky zamieta, náležite

a presvedčivo odôvodnil v zmysle . Krajský súd zodpovedal všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka

pred ním domáhala, a preto jeho závery v žiadnom prípade nemožno považovať

za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

30. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

IV.

K námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

31. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd odmietol jej

dovolanie ako procesne neprípustné, keď nezistil dôvody prípustnosti dovolania podľa

a ani podľa .

32. Sťažovateľka odôvodňovala prípustnosť dovolania ustanovením § 420 písm. f)

, teda tým, že konajúce súdy nesprávnym procesným postupom znemožnili jej osobe,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces. Dôvodnosť dovolania vzhliadala v nesprávnom právnom posúdení

veci, tvrdiac, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je založené na rešpektovaní rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu. Podľa sťažovateľky odvolací súd nesprávne interpretoval právny

predpis, zo správnych skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery, svoje

iracionálne a nespravodlivé rozhodnutie založil na nesprávnom hodnotení dôkazov

a akceptoval nepresvedčivú obranu žalovaného. Podľa sťažovateľky dovolaním napadnuté

rozhodnutie krajského súdu okrem odcitovanej teórie neobsahuje aplikáciu relevantných

právnych noriem na konkrétny skutkový stav, ani vysvetlenie zásadných dôvodov

potrebných pre rozhodnutie. Sťažovateľka je tiež toho názoru, že ak sa odvolací súd

bez argumentačne akceptovateľného podrobnejšieho (bližšieho) odôvodnenia odkloní

od skôr prijatého právneho záveru, hrubo zasiahne do práv strán sporu, v dôsledku čoho je

jeho rozhodnutie prekvapivé, neodôvodnené a arbitrárne, a teda porušujúce právo

na spravodlivý proces a odnímajúce možnosť riadne konať pred súdom.

33. V odôvodnení uznesenia najvyšší súd uvádza, že pre naplnenie prípustnosti

dovolania podľa je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných

znakov, ktorými sú: 1) nesprávny procesný postup súdu, 2) tento nesprávny procesný postup

znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, súčasne 3) intenzita tohto

zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Pre prípustnosť dovolania v zmysle musí intenzita zásahu do procesných

práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu dosahovať mieru

porušenia práva na spravodlivý proces.

34. Najvyšší súd konštatoval, že preskúmavanie sťažovateľkou vymedzeného

dovolacieho dôvodu podľa je v zmysle kvalitatívnej stránky dovolania

možné v časti, v ktorej namieta nesplnenie požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia vo vzťahu k otázke posúdenia podmienok na podanie vylučovacej žaloby.

Najvyšší súd po preskúmaní sťažovateľkou namietaného zmeňujúceho rozsudku

odvolacieho súdu dospel k záveru, že napriek tvrdeniu sťažovateľky o prekvapivom,

neodôvodnenom a arbitrárnom rozhodnutí rozsudok krajského súdu kritériá kladené

pre odôvodňovanie súdnych rozhodnutí v zmysle spĺňa, a preto ho možno

považovať za preskúmateľný a ústavne akceptovateľný.

35. Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia tiež uvádza, že vzhľadom

na vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu sa predmetné konkurzné konanie spravuje

zákonom o konkurze a reštrukturalizácii ako špeciálnym právnym predpisom upravujúcim

vzťahy medzi stranami konkurzného konania, a nie , ktorým

nesprávne dôvodí sťažovateľka (obdobne na túto skutočnosť poukázal aj krajský súd

v odôvodnení svojho sťažovateľkou napadnutého rozsudku). Podľa § 78 ods. 3 zákona

o konkurze a reštrukturalizácii ten, kto uplatňuje právo vylučujúce zapísanie majetku

do súpisu, musí tak urobiť u správcu alebo na súde žalobou podanou proti správcovi

najneskôr do 30 dní od zverejnenia zápisu tohto majetku do súpisu v Obchodnom vestníku.

Neskôr môže právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu uplatniť u správcu alebo

na súde žalobou podanou proti správcovi len ten, koho majetok bol zapísaný do súpisu

s poznámkou v prospech iného alebo nikoho alebo bez poznámky, i keď mal byť zapísaný

s poznámkou v prospech neho. Ak sa právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu včas

neuplatní, zanikne; právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu zanikne najneskôr

rozvrhnutím výťažku zo speňaženia dotknutého majetku.

36. Podľa najvyššieho súdu krajský súd, aplikujúc právny režim v zmysle citovaného

ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii, vysvetlil vznik práva na podanie

vylučovacej žaloby, a to momentom zápisu sporného majetku do súpisu konkurznej

podstaty s tým, že práve tento zápis je tou právnou skutočnosťou, ktorá spôsobuje vznik

subjektívneho práva tretej osobe na podanie vylučovacej žaloby. Keďže sporný majetok

do súpisu zapísaný nebol, nemožno takýto neexistujúci majetok ani vylúčiť. V odôvodnení

svojho uznesenia najvyšší súd tiež uvádza, že odvolací súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia zdôraznil aj tú skutočnosť, že nemožno spájať finančné prostriedky získané

od dlžníka SLOVAKIA RING, s. r. o., s pohľadávkou žalobcu voči žalovanému, keďže ide

o iný záväzkový vzťah, naviac tieto finančné prostriedky nie sú reálne existujúce v podobe,

v akej boli prípadne vložené na účet žalovaného, a teda nie sú v tejto podobe ani súčasťou

konkurznej podstaty. Svoje závery odvolací súd zdôvodnil aj poukazom na judikatúru

Najvyššieho súdu Českej republiky a Krajského súdu v Bratislave, rovnako aj na odbornú

literatúru. Podľa najvyššieho súdu pokiaľ ide o rozhodnutia, ktorými dôvodila sťažovateľka,

krajský súd vysvetlil, z akého dôvodu na ne neprihliadol.

37. Najvyšší súd sa rovnako vysporiadal aj s tvrdením sťažovateľky, ktorým

namietala nesprávne hodnotenie dôkazov, tvrdiac, že krajský súd sa na jednej strane

nevysporiadal so všetkými ňou tvrdenými a preukazovanými skutočnosťami a na strane

druhej akceptoval nepresvedčivú obranu žalovaného, čo malo za následok iracionálne

a nespravodlivé rozhodnutie (v bodoch 60 – 64 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).

38. Ako už ústavný súd uviedol, podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu

(, , ) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na

súdnu a inú právnu ochranu podľa , ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v civilnom konaní. Takýmto

predpisom je aj .

39. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú

splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať

a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred civilným súdom vrátane

dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú a nasl. .

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú

upravené v až a v až . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti

dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v výslovne uvádza, že

dovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v až písm. f) .

Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 421

ods. 1 .

40. Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Ako už ústavný súd uviedol, ústavný súd nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

41. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým

odmietol dovolanie sťažovateľky, konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení

zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými dovolacími

dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol.

Podľa názoru ústavného súdu ani napadnuté uznesenie najvyššieho súdu prima facie

nemožno považovať za neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá

by signalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu (v medziach

posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone.

Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty

sťažovateľky. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka sťažovateľky o nezákonnosti,

arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

42. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu a najvyššieho

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti ich názorov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecných súdov svojím vlastným. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , , ) rešpektuje názor, podľa ktorého

právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

strán konania vrátane ich dôvodov a námietok.

43. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť ani medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

V.

K námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a práva na ochranu majetku, resp. práva pokojne užívať majetok podľa

ods. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

44. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky vlastniť

majetok podľa a práva na ochranu majetku, resp. práva pokojne užívať

majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, sťažovateľka je toho názoru, že k zásahu

do uvedených práv zo strany krajského súdu a najvyššieho súdu došlo tým, že jej nepriznali

ňou uplatnené právo proti žalovanému na vylúčenie istiny z konkurznej podstaty, čím mala

byť sťažovateľka zbavená vlastníckeho práva neprávom.

45. Ako už ústavný súd konštatoval, krajský súd sa v napadnutom rozsudku zaoberal

a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými tvrdeniami sťažovateľky,

týkajúcimi sa vylúčenia istiny z konkurznej podstaty, s ktorými sa nestotožnil, a preto

rozsudok okresného súdu, ktorým okresný súd rozhodol o vylúčení istiny z konkurznej

podstaty, zmenil tak, že žalobu zamietol. Rovnako aj najvyšší súd sa v napadnutom

uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými

tvrdeniami sťažovateľky, týkajúcimi sa prípustnosti dovolania, s ktorými sa nestotožnil,

a preto jej dovolanie odmietol. Preskúmaním sťažnosti ústavný súd nezistil nič, čo by

signalizovalo zásah do označených práv hmotno-právneho charakteru – základného práva

vlastniť majetok podľa a práva na ochranu majetku, resp. práva pokojne

užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, zo strany krajského súdu

alebo najvyššieho súdu. Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu

v sťažnosti označených práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, a preto sťažnosť

sťažovateľky aj v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

46. Keďže ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku, bolo

bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite

sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2019