Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 162/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku

(sudca spravodajca) a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Arendackým, Železničiarska 13, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a Listiny základných práv

a slobôd a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 47 Charty základných

práv Európskej únie rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 27. apríla 2016 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

15. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom

JUDr. Petrom Arendackým, Železničiarska 13, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

,,listina“) a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný opravný

prostriedok podľa čl. 13 dohovoru a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie

(ďalej len ,,charta“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len ,,krajský súd“)

sp. zn. z 27. apríla 2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“)

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn.

z 22. novembra 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala na krajskom súde

žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu Banská Bystrica, odboru

opravných prostriedkov č. OU-BB-OOP4-2014/043312-6 zo 7. marca 2014 (ďalej len

,,rozhodnutie okresného úradu“). Sťažovateľka sa ako žalobkyňa domáhala zrušenia

rozhodnutia okresného úradu, ale aj rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu

Žiar nad Hronom (ďalej len ,,obvodný úrad“) č. z 27. augusta 2012

(ďalej len ,,rozhodnutie obvodného úradu“).

Krajský súd napadnutým rozhodnutím krajského súdu rozhodol tak, že v prvom

výroku zastavil konanie v časti preskúmania zákonnosti rozhodnutia obvodného úradu

a v druhom výroku žalobu v časti preskúmania zákonnosti rozhodnutia okresného úradu

zamietol. Proti rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie.

O podanom odvolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd a v napadnutom rozhodnutí

najvyššieho súdu potvrdil napadnuté rozhodnutie krajského súdu.

2.1 Ústavný súd zistil, že na krajskom súde sa už viedlo konanie o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia obvodného úradu pod sp. zn. , ktoré bolo zastavené

z dôvodu, že sťažovateľka napadla žalobou rozhodnutie, ktoré nie je konečným

rozhodnutím vo veci, pretože proti nemu bolo možné podať opravný prostriedok.

Následne sťažovateľka podala odvolanie proti rozhodnutiu krajského súdu

sp. zn. z 11. októbra 2013 a najvyšší súd svojím uznesením sp. zn.

z 24. februára 2015 v znení jeho opravných uznesení z 2. októbra 2015

a 3. mája 2016 (ďalej len ,,predchádzajúce rozhodnutie najvyššieho súdu“) toto rozhodnutie

krajského súdu potvrdil.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že predchádzajúce rozhodnutie najvyššieho súdu

vyriešilo právoplatne otázku vecnej príslušnosti správneho orgánu pre konanie v predmetnej

veci a ,,Podľa v nich uvedeného právneho názoru Najvyššieho súdu SR správnou žalobou

napadnuté rozhodnutie je neexistentné (nulitné), pretože príslušným správnym orgánom

na vydanie napadnutého rozhodnutia je Správa katastra Žiar nad Hronom (a na jeho

preskúmanie Katastrálny úrad Banská Bystrica) a nie obvodný pozemkový úrad

Žiar nad Hronom (a na jeho preskúmanie nie žalovaný)...“. Sťažovateľka ďalej

z predchádzajúceho rozhodnutia najvyššieho súdu dôvodí, že obvodný úrad, ktorý vydal

prvostupňové správne rozhodnutie, nebol na jeho vydanie oprávnený. Najvyššiemu súdu

sťažovateľka vyčíta, že sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s predchádzajúcim

rozhodnutím najvyššieho súdu a ,,... opätovne posudzoval otázku vecnej príslušnosti

správneho orgánu dňa 22.11.2018 a v rozpore s predchádzajúcimi rozhodnutiami

Najvyššieho súdu SR (t. j. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. februára 2015 v znení jeho opravných uznesení z 2. októbra 2015 a 3. mája 2016,

pozn.) a jeho právnym názorom vyslovil, že vecne príslušným je Obvodný pozemkový úrad

Žiar nad Hronom.“ Sťažovateľka zastáva názor, že ,,... v tej istej veci sa už vo vzťahu

k rozhodujúcej právnej otázke právoplatne rozhodlo, pretože jednoduchou komparáciou

rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č.k. zo dňa 24.2.2015, zo dňa 2.10.2015

a zo dňa 3.5.2016 so sťažnosťou napadnutým rozhodnutím Najvyššieho súdu SR

č.k. zo dňa 22.11.2018 je nespochybniteľné, že rozhodnutie odvolacieho

súdu (a ani jemu predchádzajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie) nerešpektuje

právoplatné rozhodnutia Najvyššieho súdu SR “.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález:

,,... o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

v zmysle , článku 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd, práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva sťažovateľky na účinný

opravný prostriedok v zmysle článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a článku 47 Charty práv Európskej únie rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa

zo dňa 22.11.2018, sp. zn. 8Sžr/l 13/2016 ako aj rozsudkom Krajského súdu Banská

Bystrica zo dňa 27.4.2016, sp. zn. a aby uvedené rozsudky zrušil a vec vrátil

príslušnému všeobecnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ si uplatňuje nárok na náhradu trov konania v súlade so všeobecne

záväznými právnymi predpismi, ktoré v súčasnosti pozostávajú z trov za právne zastúpenie

advokátom vo výške 415,51 € (2 úkony á 163,33 € + 2 x paušál á 9,80 € + DPH20%).“

II.

Relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „“).

8. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

9. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania, na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc.

10. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

14. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

15. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú

porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok

nápravy pred súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať

možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.

III.

Právne hodnotenie ústavného súdu

16. Sťažovateľka je v konaní zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom

v zmysle .

17. Predmetom podanej ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že napadnutým

rozhodnutím krajského súdu a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu došlo

k porušeniu sťažovateľkou v petite sťažnosti uvedeného základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a podľa listiny a tiež práv podľa a dohovoru

a čl. 47 charty (bod 1 tohto uznesenia).

18. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť. Uvedené rovnako platí aj pre čl. 36 ods. 1 listiny

().

19. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo

slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu ().

K námietke porušenia základného práva podľa a

listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu

20. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc všeobecných súdov

je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

21. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. , ). Ak ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa ochrany svojich základných

práv alebo slobôd môže domôcť a aj domáhala využitím jej dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

22. V danom prípade tak mala sťažovateľka k dispozícii opravný prostriedok

poskytnutý jej zákonom na ochranu jej základných práv. Proti napadnutému rozhodnutiu

krajského súdu mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd

preto ústavnú sťažnosť smerujúcu proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu odmieta

podľa pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

K námietke porušenia základného práva podľa a

listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

23. Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto

ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Podľa konštantnej

judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách ().

24. K zákonnej povinnosti všeobecných súdov náležite a presvedčivo odôvodniť ich

rozhodnutia ústavný súd už v minulosti judikoval, že integrálnou súčasťou základného

práva na súdnu ochranu podľa je právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (). Splnenie

povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny

prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997)

().

25. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí podľa posúdenia ústavného súdu

primerane a jasne posúdil sťažovateľkou vytýkanú vecnú nepríslušnosť, keď uviedol:

,,V súvislosti s odvolacou námietkou žalobkyne ohľadom nerešpektovania právneho

názoru obsiahnutého v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp zn.

, podľa ktorej v prejednávanej veci mala v správnom konaní konať

a rozhodovať Správa katastra Žiar nad Hronom a nie Obvodný pozemkový úrad Žiar nad

Hronom, odvolací súd poukazuje na ustanovenie a

Z. z., podľa ktorého na účely konania sa katastrálne územia členia na katastrálne územia,

v ktorých: a/ operát pozemkového katastra sa zjednotil s operátom pozemkovej knihy,

b/ operát pozemkového katastra sa nezjednotil s operátom pozemkovej knihy, ale

údaje v nich uvedené možno identifikovať,

c/ operát pozemkového katastra sa nezjednotil s operátom pozemkovej knihy a údaje

v nich uvedené nemožno identifikovať,

d/ operát vyhotovený na základe komasácie nepotvrdil súd, ale účastníci

komasačného konania vstúpili do držby,

e/ operát pozemkovej knihy nie je k dispozícii.

Vecne príslušným správnym orgánom na konanie (ďalej len „správny orgán“)

v katastrálnych územiach:

a/ uvedených v odseku 1 písm. a/ a b/ je katastrálny úrad.

b/ uvedených v odseku 1 písm. c/ až e/je pozemkový úrad.

Z pripojeného administratívneho spisu vyplýva, že katastrálne územie

bolo pre účely registra obnovenej evidencie pozemkov zaradené pod „C“ podľa

ustanovenia , keď operát pozemkového katastra

sa nezjednotil s operátom pozemkovej knihy a údaje v nich uvedené nemožno identifikovať -

zákres nehnuteľností v pozemkovoknižných mapách sa nedá identifikovať so zákresom

nehnuteľností v mapách pozemkového katastra. Vzhľadom na uvedené preto správne vo veci

konal a rozhodoval v zmysle ustanovenia

v spojení s ustanovením ako príslušný správny

orgán Obvodný pozemkový úrad v Žiari nad Hronom. Neobstojí preto uvedená odvolacia

námietka žalobkyne.“

26. Najvyšší súd riadne preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu, oboznámil

s obsahom súdneho a administratívneho spisu a konštatoval, že ,,... argumentácia žalobkyne

nie je spôsobilá vyvrátiť dôvody, na základe ktorých krajský súd v časti zamietol jej žalobu

a v časti zastavil konanie. Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

podrobným spôsobom vysporiadal so všetkými relevantnými žalobnými námietkami,

a to citáciou dotknutých právnych noriem ako aj ich logickým výkladom a správnym

aplikovaním na prejednávaný prípad.“.

26.1 Ústavný súd preto poukazuje aj na názor krajského súdu v relevantných častiach

napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu

je zrejmé, že sťažovateľka podala obvodnému úradu námietky proti údajom registra

obnovenej evidencie pozemkov (celkovo išlo o sedemnásť odvolacích námietok, pozn.).

Sťažovateľka namietala okrem iného aj nedostatok vecnej príslušnosti obvodného úradu.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu uviedol: ,,Obvodný

pozemkový úrad Žiar nad Hronom k jednotlivým námietkam žalobkyne vo svojom

rozhodnutí uviedol, že v zmysle bol na základe uznesenia Vlády SR

č. 854 zo dňa 02.12.1998 schválený harmonogram, v zmysle ktorého bol orgánom

príslušným na konanie podľa orgán miestnej štátnej

správy na úseku pozemkových úprav, t.j. Okresný úrad, Odbor pozemkový,

poľnohospodárstva a lesného hospodárstva v Žiari nad Hronom, neskôr Obvodný

pozemkový úrad v Žiari nad Hronom.“ Obvodný úrad zamietol námietky sťažovateľky

a okresný úrad rozhodnutie obvodného úradu potvrdil. Krajský súd v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia ďalej dôvodí: ,,Žalovaný rozhodoval opakovane o odvolaní

žalobkyne proti rozhodnutiu, ktorým boli jej námietky zamietnuté. Žalovaný opakovane

rozhodoval o odvolaní na základe rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. -2017 zo dňa 06.02.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť

dňa 05.12.2013 a vykonateľnosť dňa 10.12.2013 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 17.9.2013. Až po právoplatnosti tohto

rozsudku mohol žalovaný opakovane začať konať o odvolaní podanom žalobkyňou.

Od právoplatnosti predmetného rozsudku do vydania žalobou napadnutého rozhodnutia

č. OU-BB-OOP4-2014/043312-6 zo dňa 7.3.2014 uplynula doba 3 mesiace, ktorú súd

považuje za primeranú na rozhodnutie o podanom odvolaní.“

Ústavný súd sa preto vlastnou činnosťou oboznámil aj s rozsudkom krajského súdu

sp. zn. zo 6. februára 2013, v ktorom: ,,Krajský súd si vyžiadal vo veci

námietky vecnej príslušnosti stanovisko Správy katastra v Žiari nad Hronom ohľadne

rozčlenenia kat. územia v zmysle Listom zo dňa

10.12.2012 (č.l. 98 spisu ) správa katastra oznámila súdu, že kat. územie

J. bolo pre účely konania ROEP zaradené podľa ,

t.j. že operát pozemkového katastra sa nezjednotil s operátom pozemkovej knihy a údaje

v nich uvedené nemožno identifikovať. Na základe uvedeného oznámenia s poukazom

aj na ustanovenie a je zrejmé,

že vecne príslušným správnym orgánom na dané konanie bol žalovaný II. ako príslušný

pozemkový úrad.“ V tomto konaní na strane žalovaného II vystupoval obvodný úrad.

Obdobne uzatvára aj najvyšší súd v rozsudku sp. zn. zo 17. septembra 2013

,,Obsah odvolania žalobkyne v obsiahlej forme s odkazom na judikatúru a skutkové

súvislosti, ktoré bezprostredne nie sú vo vzťahu k obsahu preskúmavacieho rozhodnutia

zodpovedá obsahu žaloby, s ktorou sa krajský súd vo vyššie citovaných dôvodoch svojho

rozsudku dostatočne vysporiadal. Je nepochybné, že podľa § 3 ods. 2 písm. b/ zák.

č. vecne príslušným správnym orgánom na konanie o obnove evidencie

niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim podľa a nasl. je

pozemkový úrad, tak ako to uviedol krajský súd.“.

26.2 Krajský súd v relevantných častiach napadnutého rozhodnutia krajského súdu

(str. 10 a 11 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu) predovšetkým uviedol:

«Žalobkyňa hlavne namieta: 1. Žalovaný rozhodol o jej námietkach dva roky

po schválení ROEP. 2. Nezákonnosť rozhodnutia z dôvodu, že žalovaný neakceptoval

námietky žalobkyne voči ZRPŠ, ktoré riadne nevybavil. 3. Bolo povinnosťou žalovaného

uznať jej vlastníctvo a nie jej námietky zamietnuť s poukazom na absenciu formálnej listiny

(prídelová listina). 4. Žalovaný vychádzal pri rozhodovaní z nedostatočne zisteného

skutkového stavu (konštatovanie o neexistencii prídelových listín).

Ad1. Táto námietka žalobkyne nie je dôvodná. Žalovaný rozhodoval opakovane

o odvolaní žalobkyne proti rozhodnutiu, ktorým boli jej námietky zamietnuté. Žalovaný

opakovane rozhodoval o odvolaní na základe rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. -2017 zo dňa 06.02.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť

dňa 05.12.2013 a vykonateľnosť dňa 10.12.2013 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 17.9.2013. Až po právoplatnosti tohto

rozsudku mohol žalovaný opakovane začať konať o odvolaní podanom žalobkyňou.

Od právoplatnosti predmetného rozsudku do vydania žalobou napadnutého rozhodnutia

č. OU-BB-OOP4-2014/043312-6 zo dňa 7.3.2014 uplynula doba 3 mesiace, ktorú súd

považuje za primeranú na rozhodnutie o podanom odvolaní.

Ad2. Ani táto námietka nie je dôvodná. Zjednodušený register pôvodného stavu

(ZRPŠ) bol zapísaný do katastra nehnuteľností a vydané rozhodnutie má právne

účinky. Naviac táto námietka nesúvisí nijako s preskúmavaným rozhodnutím žalovaného

č. OU-BB-OOP4-2014/043312-6 zo dňa 7.3.2014. Ak žalobkyňa nachádza vady konania

o ZRPŠ, tieto mohla uplatniť v inom konaní.

Ad3. Táto námietka takisto nie je dôvodná. V správnom spise sa nenachádza

prídelová listina, ani výmer na predmetné parcely, teda žiaden relevantný doklad

preukazujúci vlastníctvo prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam. Takúto listinu

nepredložila ani samotná žalobkyňa, čo v podstate potvrdzuje svojim tvrdením,

že „prídelové listiny sa našli na skrini v JRD“ resp., že „Štátny archív Kremnica svojim

listom č. N zn. 98/00412 zo dňa 02.10.1998 im túto zaslal, čo predo mnou sústavne

a vedome zatajujú a preto nemám možnosť im ju predložiť“.

Ad4. Taktiež táto námietka nie je dôvodná. Súd preskúmaním rozhodnutia a postupu

žalovaného ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu nezistil pochybenia

a nezákonnosti. Oba správne orgány jasným spôsobom v dôvodoch svojich rozhodnutí

reagovali na námietky žalobkyne. Žalobkyňa aj podľa názoru súdu spája zmätočne konanie

o ROEP s konaním o reštitúcii a už právoplatné konanie o ZRPŠ, čo ju vedie k nesprávnemu

konštatovaniu o nedostatočnom zistení skutkového stavu.»

26.3 Krajský súd v napadnutom rozhodnutí krajského súdu uzatvára, že námietky

vznesené sťažovateľkou nepovažoval za dôvodné a nezistil také vady v konaní, na ktoré by

musel prihliadnuť ex offo, preto žalobu v časti o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

okresného úradu ako nedôvodnú zamietol. V časti o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

obvodného úradu konanie zastavil z dôvodu prekážky res iudicata (bod 2.1 tohto

uznesenia).

26.4 Ústavný súd sa oboznámil aj s obsahom predchádzajúceho rozhodnutia

najvyššieho súdu, na ktoré sťažovateľka na viacerých miestach podanej ústavnej sťažnosti

poukazuje (bod 3 tohto uznesenia). V relevantnej časti odôvodnenia predchádzajúceho

rozhodnutia najvyššieho súdu je uvedené: ,,Preto Najvyšší súd musí konštatovať, že žalobou

napadnuté rozhodnutie, ktoré vydal Obvodný pozemkový úrad v Žiari nad Hronom,

nie je prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu, voči ktorému je prípustné odvolanie,

o ktorom rozhoduje katastrálny úrad ako správny orgán najbližšieho vyššieho stupňa

nadriadený správnemu orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 58 ods. 1 správneho

poriadku).“ Ďalej najvyšší súd argumentuje: ,,Toto rozhodnutie teda nie je preskúmateľné

v konaní podľa druhej hlavy piatej časti , pretože nespĺňa predpoklad uvedený

v ustanovení , teda že nejde o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych

opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Až

právoplatné rozhodnutie o odvolaní vydané katastrálnym úradom je preskúmateľné súdom

na základe žaloby.“

Sťažovateľka navrhla opravu predchádzajúceho rozhodnutia a okrem iného žiadala

,,aj doplnenie písmena, teda spresnenie označenia zákonného ustanovenia, pričom toto

spresnenie zohľadňuje miestnu príslušnosť správneho orgánu, no v opravnom uznesení toto

doplnené nebolo. Dôvodila, že uvedenú skutočnosť dnes zneužíva Okresný úrad Žiar nad

Hronom tvrdením, že operát pozemkového katastra sa nezjednotil s operátom pozemkovej

knihy a údaje v nich uvedené nemožno identifikovať.“. Námietke sťažovateľky nebolo

vyhovené z dôvodu, že ,,... v navrhovanej oprave nejde o opravu chyby v písaní a počítaní,

ani o inú zrejmú nesprávnosť. Doplnenie žiadané žalobkyňou nie je takouto chybou

a vyhovením návrhu by sa podstata uznesenia a jeho dôvody nijako nezmenili. Argumenty

správneho orgánu uvádzané žalobkyňou v návrhu, kvôli ktorým sa domáha opravy,

nemožno spájať s neuvedením konkrétneho písmena v inak správne označenom zákonnom

ustanovení.“.

27. Nad rámec už uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľka už z iných

konaní, ktoré iniciovala, mohla zistiť a overiť správnosť vecnej príslušnosti správneho

orgánu v predmetnej veci (bod 25, 26.1 tohto uznesenia). Sťažovateľka napriek jasne

určenej vecnej príslušnosti [aj subsumovaním veci pod konkrétne písmeno zákonného

ustanovenia

Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších

predpisov] iniciovala ďalšie konania, v ktorým namieta v podstate tú istú skutočnosť.

Vzhľadom na uvedené však nie je možné akceptovať tvrdenia sťažovateľky a neobstojí jej

argumentácia ani v konaní pred ústavným súdom.

28. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí

najvyššieho súdu nevzhliadol nedostatky, ktoré by ho oprávňovali na vyslovenie záveru

o porušení základného práva sťažovateľky podľa a listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

29. Ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší

súd ().

30. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné uvedenú časť ústavnej sťažnosti smerujúcu

proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g)

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K námietke porušenia práva podľa čl. 13 dohovoru a čl. 47 charty napadnutým

rozhodnutím krajského súdu a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

31. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 13 dohovoru

ústavný súd odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),

podľa ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať

na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného

dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu

z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa

jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv

garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok

z 27. 4. 1988, séria A, č. 131). Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva

zaručeného čl. 13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to,

že ústavný súd nedospel k záveru o možnom porušení práva sťažovateľky zaručeného

ustanoveniami dohovoru – osobitne práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohol dospieť

k záveru o porušení práva podľa čl. 13 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu

a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu (obdobne , ).

32. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 47 charty ústavný súd posudzoval

aplikovateľnosť charty na vec sťažovateľky.

33. Podľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady

subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry únie, a tiež pre členské štáty

výlučne vtedy, ak vykonávajú právo únie.

34. Podľa čl. 52 ods. 7 charty súdy únie a členských štátov náležite prihliadajú

na vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty.

35. Z citovaných článkov charty vyplýva, že čl. 47 charty je potrebné interpretovať

v súlade s čl. 51 ods. 1 charty s prihliadnutím na vysvetlivky k charte, ktoré boli

14. decembra 2007 publikované pod 2007/C303/02, ako aj na existujúcu judikatúru

Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ,,Súdny dvor“) (Wachauf, rozsudok z 13. 6. 1989,

C-5/88, Zb. 1989, s. 2609; rozsudok z 18. 6. 1991 vo veci ERT, Zb. 1991 s. I-2925;

rozsudok z 18. 12. 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493). Súdny dvor

potvrdil túto judikatúru týmto spôsobom: „Navyše, je potrebné si uvedomiť, že požiadavky

vyplývajúce z ochrany základných práv v právnom poriadku Spoločenstva sú rovnako

záväzné pre členské štáty, pokiaľ vykonávajú právne akty Spoločenstva...“ (Kjell Karlsson

a i., rozsudok z 13. 4. 2000, C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod 37).

36. Podľa názoru ústavného súdu, prihliadajúc na citované ustanovenia charty,

ako aj na vysvetlivky k charte ako nástroj výkladu, je aplikácia charty v posudzovanej veci

vylúčená. Z citovaných ustanovení charty totiž vyplýva, že charta sa v prvom rade vzťahuje

na inštitúcie a orgány únie. V prípade členských štátov, teda aj Slovenskej republiky,

je záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva únie (obdobne

, ).

37. Z uvedeného vyplýva, že v prípade sťažovateľky, ktorá sa obrátila na súd,

aby rozhodol o jej veci na základe vnútroštátneho práva, ktoré nepatrí do pôsobnosti práva

únie, teda nejde o žiaden z prípadov, v ktorých dochádza k implementácii právneho aktu

únie (rozsudok z 13. 7. 1989 vo veci Wachauf, Zb. 1989, s. 2609) alebo k tomu, že by sa

Slovenská republika chcela odchýliť od práva únie (rozsudok z 18. 6. 1991 vo veci ERT,

Zb. 1991 s. I-2925) alebo že by tu existovalo materiálne pravidlo práva únie, ktoré

by sa malo v posudzovanom prípade aplikovať (rozsudok z 25. 3. 2004, Karner, C-71/02,

Zb. s. I-3025).

38. Vzhľadom na už uvedené je potrebné aj v tejto časti ústavnú sťažnosť

sťažovateľky odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú v zmysle § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde.

39. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu sa ústavný súd

ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite ústavnej sťažnosti (bod 3 tohto

uznesenia) nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2020

Mojmír Mamojka

predseda senátu