Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 472/2019
PDF · 195.16 KB
No categories available
I. ÚS 472/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
obchodnej spoločnosti SPP – distribúcia, a. s., Mlynské Nivy 44/b, Bratislava,
IČO 35910739, zastúpenej advokátskou kanceláriou SOUKENÍK – ŠTRPKA, s. r. o.,
Šoltésovej 14, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. David Soukeník,
LL.M., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trnava č. k. 11 C 406/2015-215
z 2. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti SPP – distribúcia, a. s., o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia sťažovateľky
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 18. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky obchodnej spoločnosti SPP -
distribúcia, a. s., Mlynské Nivy 44/b, Bratislava, IČO: 35910739 (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len
,,okresný súd“) č. k. 11 C 406/2015-215 z 2. januára 2019 (ďalej len ,,napadnuté uznesenie
okresného súdu“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľky je vedená pod sp. zn. Rvp 490/2019 a v súlade
s čl. X bodom 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 (ďalej len „rozvrh práce“)
bola náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov pridelená
17. októbra 2019 sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.
2.1 Podľa čl. II bodu 5 rozvrhu práce na konanie vo veciach patriacich do pôsobnosti
senátov ústavného súdu je v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát ústavného súdu,
ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená. V súlade s čl. II bodom 3
písm. a) rozvrhu práce pri predkladaní pridelených vecí do senátu sudcom spravodajcom
Rastislavom Kaššákom pracuje prvý senát ústavného súdu v zložení Jana Baricová,
predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar. Ústavnú sťažnosť sťažovateľky
preto predbežne prerokoval senát v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom
postavení žalobkyne sa na okresnom súde domáhala proti žalovanej zaplatenia sumy
vo výške 3 618,54 € s príslušenstvom. Okresný súd žalobu sťažovateľky rozsudkom
č. k. 11 C 406/2015-128 zo 14. júna 2016 zamietol a súčasne sťažovateľke uložil povinnosť
nahradiť trovy konania v prospech žalovanej v rozsahu 100 %. Následne okresný súd
uznesením č. k. 11 C 406/2015-137 z 30. mája 2017 uložil sťažovateľke povinnosť
zaplatiť žalovanej trovy konania vo veci samej vo výške 727,50 €. Proti uvedenému
uzneseniu sťažovateľka podala sťažnosť, o ktorej rozhodol okresný súd uznesením
č. k. 11 C 406/2015-178 z 15. januára 2018 tak, že sťažnosť sťažovateľky zamietol
a súčasne sťažovateľke uložil povinnosť nahradiť trovy konania o sťažnosti v prospech
žalovanej v rozsahu 100 %. Okresný súd následne uznesením č. k. 11 C 406/2015-193
z 31. augusta 2018 (ďalej len ,,uznesenie okresného súdu o trovách sťažnosti“) určil trovy
konania o sťažnosti vo výške 167,96 €, proti čomu podala sťažovateľka sťažnosť, o ktorej
okresný súd rozhodol napadnutým uznesením okresného súdu, a to tak, že výšku trov
konania o sťažnosti určil na sumu 89,29 € a súčasne žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok
na náhradu trov konania o sťažnosti.
4. Sťažovateľka ďalej uviedla, že podľa jej názoru k porušeniu ňou uvedených
základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru došlo tým, že okresný súd na jednej
strane uznesením okresného súdu o trovách sťažnosti zaviazal sťažovateľku k úhrade trov,
no na strane druhej v tom istom konaní napadnutým uznesením okresného súdu jej náhradu
trov konania bezdôvodne nepriznal aj napriek skutočnosti, že jej sťažnosť proti uzneseniu
okresného súdu o trovách sťažnosti bola úspešná. K tomu dodala: ,,Máme za to, že súd
pri rozhodovaní o sťažnosti voči trovám konania nepostupoval v súlade s relevantnou
procesnou úpravou, práve naopak na miesto toho svojvoľne a bez ďalšieho odôvodnenia
pristúpil k bezdôvodnému a arbitrárnemu analogickému výkladu procesnoprávnej zákonnej
úpravy, ktorú interpretoval a následne zreteľne aplikoval v neprospech sťažovateľa.“
Podľa názoru sťažovateľky okresný súd v rámci konania o sťažnosti nemal o trovách vôbec
rozhodovať, pretože nejde o konanie vo veci samej.
5. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému
uzneseniu okresného súdu namietla aj porušenie zásady rovnosti strán, k čomu uviedla:
,,Je neprípustné, aby ak súd zhodnotí sťažnosť... ako dôvodnú bol žalobca za podanie
sťažnosti sankcionovaný, tým že súd neprizná... nárok na trovy konania sťažnosti, najmä
v situácii kedy v tom istom konaní za rovnakej situácie trovy konania o sťažnosti priznal
protistrane... Ak súd priznal trovy konania sťažnosti žalovanému, napriek úspechu dôvodne
podanej sťažnosti žalobcu (sťažovateľa) pristúpil tak k odklonu, ktorý v rozhodovacej praxi
nemá doposiaľ miesto a tento odklon musí byť patrične odôvodnený prečo strane, ktorá
mala v konaní o sťažnosti úspech nepriznal trovy, a práve naopak ich priznal strane, ktorá
úspech v konaní o sťažnosti nemala, nakoľko prišlo k zmene rozhodnutia.“ Sťažovateľka
vyslovila názor, že okresný súd nemal pristúpiť k analógii zákonných ustanovení podľa
Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), ktoré sa vzťahujú na meritórne
rozhodnutie. K odôvodneniu napadnutého uznesenia okresného súdu namietla jeho
nedostatočnosť, nepresvedčivosť, ako aj tú skutočnosť, že v ňom nebolo zohľadnené,
že nešlo o konanie vo veci samej.
6. V závere sťažovateľka uviedla, že okresný súd v dôsledku nesprávneho
procesného postupu vydaným napadnutým uznesením okresného súdu porušil jej základné
práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa SPP Distribúcia a.s., so sídlom Mlynské Nivy 44/b,
825 11 Bratislava, Slovenská republika, IČO: 35910739, na súdnu a inú ochranu podľa
článku 46 ods. 1,2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného
súdu Trnava so sp.zn. 11C/406/2015-215, zo dňa 02.01.2019 porušené boli.
2. Ústavný súd uznesenie Okresného súdu Trnava so sp.zn. 11C/406/2015-215,
zo dňa 02.01.2019 zrušuje.
3. Okresný súd Trnava je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu za nezákonne
uloženú povinnosť nahradiť trovy konania o sťažnosti a to vo výške 89,29 €.“
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený...
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
16. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v namietanom porušení
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením okresného súdu.
17. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (III. ÚS 66/2018).
18. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo
slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (I. ÚS 358/2019).
III.1 K námietke porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
19. Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,
ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto
ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Podľa konštantnej
judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských
právach a základných slobodách (m. m. III. ÚS 480/2015).
20. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania
za integrálnu súčasť občianskeho súdneho procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu.
V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže
ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne,
a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom
z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie
z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda
i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu ústavnú sťažnosť. Inak povedané,
problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade
extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä
na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe
zahŕňala črty svojvôle (II. ÚS 681/2016).
21. Pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti ústavný súd nezistil v skutkových
a právnych záveroch napadnutého uznesenia okresného súdu nič ústavne nekonformné,
čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. V napadnutom
uznesení, ktorým okresný súd rozhodol o trovách strán sporu, ktoré im vznikli v konaní
o sťažnosti, okresný súd svoje rozhodnutie primerane odôvodnil a ústavne udržateľným
spôsobom aplikoval a interpretoval príslušné zákonné ustanovenia ( čl. 4 ods. 1, § 262
ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP), do interpretácie ktorých ústavný súd nie je zásadne oprávnený
vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery okresného súdu.
22. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom okresného súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého uznesenia okresného súdu. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(napr. I. ÚS 114/09, I. ÚS 604/2017) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok (m. m. III. ÚS 439/2018).
23. Ústavný súd pripomína, že v aktuálnej právnej úprave Civilného sporového
poriadku je v § 422 zavedené kritérium hodnoty sporu, tzv. bagateľný cenzus.
Táto skutočnosť predstavuje vo sfére všeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie
dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú
24. V danom prípade ústavný súd aj vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru
(napr. I. ÚS 135/2019) vyhodnotil predmet sporu tak, že ide o vec nižšieho významu
(o tzv. bagateľnú vec). Vychádzal z toho, že ak Civilný sporový poriadok vylučuje
u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi v mimoriadnom
opravnom konaní [podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku v prípade
bagateľných vecí je v zmysle § 422 ods. 1 písm. a) CSP neprípustné], bolo by proti logike
pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva.
Aj preto ústavný súd v prípadoch, ak ústavná sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu
verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu
sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak ústavná sťažnosť signalizuje,
že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu –
intenzite (m. m. I. ÚS 358/2019). V okolnostiach tejto preskúmavanej veci o takýto
výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu celkom zjavne nejde.
25. S poukazom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu pre namietané porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súlade s § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
III.2 K námietke porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy
napadnutým uznesením okresného súdu
26. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 2
ústavy ústavný súd uvádza, že uvedený článok ústavy upravuje právo na prístup k súdu,
a to ako lex specialis pre prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.
27. Sťažovateľka v danom prípade namieta porušenie svojho základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým okresný
súd rozhodol o trovách strán sporu v konaní o sťažnosti, ktorému vo vzťahu ku konaniu
o veci samej nepredchádzalo rozhodnutie orgánu verejnej správy, a teda namieta porušenie
tohto základného práva takým rozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa čl. 46 ods. 2
ústavy vecne nevzťahuje.
28. Vzhľadom na to, že neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým
uznesením okresného súdu a namietaným porušením označeného základného práva, ústavný
súd ústavnú sťažnosť v tejto časti v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
29. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. novembra 2019
Jana Baricová
predsedníčka senátu