Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 83/2020
PDF · 211.68 KB
No categories available
I. ÚS 83/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľov
, , , a
, , , zastúpených
v mene ktorej koná advokátka
, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 11 Co 141/2017 z 18. apríla 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2018
doručená ústavná sťažnosť sťažovateľov ,
, , a , ,
(ďalej len ,,sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len ,,ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn. 11 Co 141/2017
z 18. apríla 2018 (ďalej len ,,napadnutý rozsudok krajského súdu“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľov je vedená pod sp. zn. Rvp 1524/2018 a bola
pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné
obdobie. Do 16. februára 2019 nebola ústavná sťažnosť sťažovateľov prerokovaná, preto
bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného
16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom pomocou technických a programových
prostriedkov a pridelená 17. októbra 2019 sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi
a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola predbežne prejednaná v prvom
senáte ústavného súdu v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu) a sudcovia Rastislav
Kaššák a Miloš Maďar.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia
sú spoluvlastníkmi nehnuteľností v katastrálnom území obce na ako parcely
zastavané plochy a nádvoria s výmerou , parcely – záhrady
s výmerou , stavby so súpisným na parcele – chata a podielovými
spoluvlastníkmi nehnuteľnosti vedenej na v katastrálnom území obce
pod parcelným číslom – záhrady s výmerou . V konaní pred krajským
súdom, ktorého výsledkom bolo vydanie napadnutého rozsudku krajského súdu,
sťažovatelia vystupovali ako žalobcovia proti žalovaným a
(ďalej len ,,žalovaní 1 a 2“), ktorí sa na základe kúpnej zmluvy z roku 2001 stali
novými vlastníkmi susediacich nehnuteľností, a proti žalovanému
(ďalej len ,,žalovaný 3“). Sťažovatelia
sa domáhali proti žalovaným 1 a 2 a proti žalovanému 3 o vyslovenie neplatnosti kúpnej
zmluvy uzavretej 26. novembra 2007 medzi žalovaným 3 ako predávajúcim na jednej strane
a žalovanými 1 a 2 ako kupujúcimi na strane druhej a o určenie vecného bremena – práva
prechodu, pričom krajský súd napadnutým rozsudkom krajského súdu potvrdil
prvoinštančný rozsudok Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len ,,okresný súd“) č. k.
15 C 263/2010-464 z 30. júna 2016 (ďalej len ,,rozsudok okresného súdu“), ktorým bol
návrh zamietnutý.
4. Sťažovatelia v podanej ústavnej sťažnosti pomerne podrobným spôsobom opísali
skutkový stav a zosumarizovali predchádzajúce konanie aj pred okresným súdom.
Z uvedeného okrem iného vyplynulo, že v čase podania žaloby bola vlastníčkou
nehnuteľností ich dcéra, pričom sťažovatelia vstúpili do konania ako žalobcovia na základe
návrhu ich dcéry na zámenu účastníkov, ktorú okresný súd pripustil uznesením č. k.
15 C 263/2010-111 z 5. decembra 2012. Výsledkom konania pred prvoinštančným súdom
bolo vydanie rozsudku okresného súdu, proti ktorému podali sťažovatelia 3. októbra 2016
odvolanie. Na základe podaného odvolania vo veci rozhodol krajský súd vydaním
potvrdzujúceho napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým uviedol, že nie sú dôvodné
odvolacie dôvody uvedené sťažovateľmi. Následne sťažovatelia v ústavnej sťažnosti
uvádzajú argumenty krajského súdu uvedené v napadnutom rozsudku krajského súdu.
5. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovatelia uviedli, že napadnutým rozsudkom
krajského súdu došlo k porušeniu ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
v dôsledku interpretácie a aplikácie práv krajským súdom. K tomu dodali:
«... sa v odvolacom konaní nevenoval skutočnosti, ktorú uviedli a doložili aj v konaní pred
súdom prvého stupňa, že žalovaní 1/ a 2/ nadobudli p. č. kúpnou zmluvou
z 28.11.2007, pričom bol porušený zákon č. 92/1991 Zb. o prevode majetku štátu na iné
osoby v platnom znení, pretože k prevodu majetku podľa ust. § 45a možno
pristúpiť ,,V odôvodnených prípadoch“... Špecifikácia týchto ,,odôvodnených prípadov“ je
upravená Pokynom MŽP SR č. 3/2003-8 z niekoľkých aspektov, pričom zohľadňuje
špecifiká a osobitosti vo vodnom hospodárstve... Splnená nebola ani ďalšia podmienka
súvisiaca s posúdením prevodu p.č. a to Čl. 5, ods. 4, písm. g/ nakoľko prístup
správcu na túto parcelu nebol a nie je iba cez pozemok vo výlučnom vlastníctve žalovaných
1/ a 2/ ako záujemcov, podľa p.č. , nakoľko sú len jeho spoluvlastníkmi.».
Dodali, že týmito ich námietkami sa okresný súd, ako ani krajský súd nezaoberali aj napriek
tomu, že súd má povinnosť ex offo prihliadať na absolútnu neplatnosť právneho úkonu.
Tiež uviedli, že sa stotožňujú s tým, že naliehavý právny záujem je predovšetkým daný tam,
kde by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené, alebo by sa stalo právne postavenie
žalobcu neistým. Zároveň jeho existencia môže byť daná aj vtedy, ak určenie existencie
práva alebo právneho vzťahu, o ktoré v konaní ide, priaznivo alebo nepriaznivo ovplyvní
právne postavenie žalobcu voči žalovanému. K tomu dodali, že napadnutým rozsudkom
krajského súdu však krajský súd poskytol ochranu v rozpore s čl. 20 ods. 1 ústavy.
6. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
sťažovatelia uviedli, že krajský súd ho porušil tým, že sa v dostatočnej miere nezaoberal ich
námietkami a argumentmi, ktoré uvádzali. Zároveň porušenie uvedeného základného práva
podľa ústavy vidia aj v tom, že sa v napadnutom rozsudku krajského súdu krajský súd
nezaoberal otázkou, ktorú mal prioritne riešiť, teda otázkou naliehavého právneho záujmu
sťažovateľov a jej splnením. K tomu dodali: ,,Uspokojil sa s konštatovaním porušenia tejto
povinnosti súdom prvej inštancie, pričom napriek tomu hodnotí jeho rozhodnutie ako
správne a sám sa s ním stotožňuje. Preto rozhodnutie... postráda akékoľvek zásady logiky,
keďže konštatuje porušenie povinnosti súdom prvej inštancie na druhej strane sa stotožní
s jeho rozhodnutím... Rovnako tak... sa vôbec nezaoberal ani porušením zákona 92/1991 Zb.
v platnom znení o podmienkach pristúpenia k prevodu majetku podľa ust. § 45a
charakterizovaných odôvodnenými prípadmi... Z tohto pohľadu sa rovnako nezaoberal či...
zmluva je platná, aj keď má túto povinnosť ex offo.“ V závere teda sťažovatelia dospeli
k názoru, že sa krajský súd v napadnutom rozsudku krajského súdu nezaoberal otázkami
týkajúcimi sa neplatnosti kúpnej zmluvy, existencie naliehavého právneho záujmu, ako ani
podmienkami nakladania s majetkom štátu. Namietajú, že tieto rozhodujúce skutočnosti
krajský súd vyhodnotil nesprávne, resp. že sa s nimi zaoberal len formálne, a to odcitovaním
záverov, ku ktorým dospel okresný súd v rozsudku okresného súdu.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné ľudské práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR bolo napadnutým rozsudkom porušené.
2. Napadnutým rozsudkom bolo porušené právo sťažovateľov vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1/ Ústavy SR a žalovaným 1/ a 2/ poskytnutá ochrana majetku, ktorý nadobudli
v rozpore s právnym poriadkom v rozpore s čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.
3. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18. apríla 2018 sp.zn.
11Co/141/2017 sa zrušuje a vec vracia na Krajský súd v Košiciach na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Košiciach je povinný v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu
nahradiť sťažovateľom a ich právnej zástupkyni náhradu trov konania a trov právneho
zastúpenia na Ústavnom súde.“
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje...
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
15. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľov spočíva v namietanom porušení
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu.
III.1 K námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu
16. Ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti a ďalšieho na vec sa vzťahujúceho
spisového materiálu zistil, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť
1. júna 2018 a dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mohli a mali
sťažovatelia v danom prípade proti napadnutému rozsudku krajského súdu ako proti
rozsudku odvolacieho súdu využiť, nepodali. Vychádzajúc z princípu subsidiarity,
právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona o ústavnom súde
a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich
systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany
poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.
Toto ,,poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho,
že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni
jeho právomocí... Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne
prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody
a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva
alebo slobody ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu (m. m. III. ÚS 210/2018).
17. Z § 55 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva,
že ústavná sťažnosť je neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré
mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.
18. Preto ústavný súd v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľov primárne odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako neprípustnú.
19. Zároveň ústavný súd považuje za nevyhnutné po dôslednom oboznámení
sa s obsahom podanej ústavnej sťažnosti upozorniť na to, že napriek skutočnosti riadneho
právneho zastúpenia sťažovateľov advokátom v nej absentujú náležitosti nevyhnutné pre jej
riadne a relevantné ústavnoprávne odôvodnenie a vykazuje znaky, ako keby bola poňatá len
ako opravný prostriedok proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Napokon je potrebné
dodať, že zmyslom čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť to, aby sa ústavný súd stal bežnou
prieskumnou inštanciou proti rozhodnutiam všeobecných súdov. V danej veci však
sťažovatelia dôsledne nerešpektujú postavenie ústavného súdu ako ochrany ústavnosti,
keď vzhľadom na obsah ústavnej sťažnosti ústavný súd stavajú do pozície prieskumnej
inštancie všeobecného súdu. Už v minulosti ústavný súd judikoval (napr. aj v rozhodnutí
pod sp. zn. I. ÚS 471/2019), že za závažný nedostatok ústavnej sťažnosti pokladá absenciu
ústavnoprávne relevantného odôvodnenia, teda logického, kompaktného a dostatočne
určitého odôvodnenia vo vzťahu k namietaným základným právam podľa ústavy, porušenia
ktorých sa v petite ústavnej sťažnosti sťažovatelia domáhali. Inak povedané, ústavná
sťažnosť sa vyznačuje aj absenciou jednoznačne ústavnoprávne relevantného odôvodnenia
opierajúceho sa o ústavnoprávne relevantné súvislosti.
20. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že v zmysle § 123 ods. 1 písm. d)
zákona o ústavnom súde musí ústavná sťažnosť okrem iného obsahovať konkrétne skutkové
a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľov dôjsť k porušeniu nimi namietaných
základných práv podľa ústavy. Vyššie uvedené preto zakladá ďalší dôvod na odmietnutie
ústavnej sťažnosti, a to podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nesplnenie
zákonom ustanovených náležitostí.
21. Napriek už uvedeným záverom ústavný súd v záujme zachovania materiálnej
ochrany základných práv sťažovateľov ústavnú sťažnosť posúdil aj s ohľadom na nimi
prednesené argumenty. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôrazňuje,
že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým
súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou
ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci
a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
22. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (III. ÚS 210/2018).
23. Po dôslednom oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského
súdu ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku pomerne
obšírne a podrobne v bodoch 26 až 38 vysporiadal s námietkami sťažovateľov. Reagoval
na nich spôsobom, ktorý by ústavnému súdu ani pri splnení ďalších podmienok konania
neumožnil vysloviť záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy. Pokiaľ krajský súd dôvodil tým, že sťažovatelia neuniesli dôkazné bremeno,
ako v prípade preukázania naliehavého právneho záujmu v danej veci, tak ani v prípade
preukázania dobrej viery, čo sa týka právneho dôvodu, z ktorého malo vzniknúť právo
zodpovedajúce vecnému bremenu a že vzhľadom na nepreukázanie naliehavého právneho
záujmu zo strany sťažovateľov ani neposudzoval vecnú stránku žaloby a otázku neplatnosti
kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanými 1 a 2 na strane jednej a žalovaným 3 na strane
druhej, jeho odôvodnenie nie je možné považovať za svojvoľné či arbitrárne.
24. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozsudku krajského súdu. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(napr. I. ÚS 114/09, I. ÚS 604/2017) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok (m. m. III. ÚS 439/2018).
25. Vzhľadom na uvedené boli dané dôvody na odmietnutie ústavnej sťažnosti
sťažovateľov aj podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
III.2 K námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu
26. „Článkom 20 ods. 1 ústavy sa vlastníkovi priznáva len ochrana majetku, ktorý
nadobudol v súlade s platným právnym poriadkom.“ (PL. ÚS 33/95) „Tento článok ústavy
nevyhlasuje za základné ľudské právo vlastníctvo samotné, ale právo byť vlastníkom, t. j.
právo nadobúdať vlastníctvo. Vzťahuje sa na štátnych občanov Slovenskej republiky,
cudzincov, právnické osoby slovenské i zahraničné a aj štát. Výklad tohto ustanovenia však
neznamená, že každý má právo vlastniť akýkoľvek majetok... Uvedené ustanovenie ústavy
treba vykladať tak, že každý má právo vlastniť majetok, ktorý ústavou alebo zákonom
Slovenskej republiky nie je z tohto vlastníctva vylúčený.“ (PL. ÚS 38/95).
27. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že z napadnutého
rozsudku krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť
k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, preto ústavný súd odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.
28. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu