Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 83/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľov

, , , a

, , , zastúpených

v mene ktorej koná advokátka

, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť

majetok podľa a základného práva na súdnu

ochranu podľa rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 18. apríla 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2018

doručená ústavná sťažnosť sťažovateľov ,

, , a , ,

(ďalej len ,,sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len ,,ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn.

z 18. apríla 2018 (ďalej len ,,napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľov je vedená pod sp. zn. a bola

pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné

obdobie. Do 16. februára 2019 nebola ústavná sťažnosť sťažovateľov prerokovaná, preto

bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného

16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom pomocou technických a programových

prostriedkov a pridelená 17. októbra 2019 sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi

a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola predbežne prejednaná v prvom

senáte ústavného súdu v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu) a sudcovia Rastislav

Kaššák a Miloš Maďar.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia

sú spoluvlastníkmi nehnuteľností v katastrálnom území obce na ako parcely

zastavané plochy a nádvoria s výmerou , parcely – záhrady

s výmerou , stavby so súpisným na parcele – chata a podielovými

spoluvlastníkmi nehnuteľnosti vedenej na v katastrálnom území obce

pod parcelným číslom – záhrady s výmerou . V konaní pred krajským

súdom, ktorého výsledkom bolo vydanie napadnutého rozsudku krajského súdu,

sťažovatelia vystupovali ako žalobcovia proti žalovaným a

(ďalej len ,,žalovaní 1 a 2“), ktorí sa na základe kúpnej zmluvy z roku 2001 stali

novými vlastníkmi susediacich nehnuteľností, a proti žalovanému

(ďalej len ,,žalovaný 3“). Sťažovatelia

sa domáhali proti žalovaným 1 a 2 a proti žalovanému 3 o vyslovenie neplatnosti kúpnej

zmluvy uzavretej 26. novembra 2007 medzi žalovaným 3 ako predávajúcim na jednej strane

a žalovanými 1 a 2 ako kupujúcimi na strane druhej a o určenie vecného bremena – práva

prechodu, pričom krajský súd napadnutým rozsudkom krajského súdu potvrdil

prvoinštančný rozsudok Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len ,,okresný súd“) č. k.

-464 z 30. júna 2016 (ďalej len ,,rozsudok okresného súdu“), ktorým bol

návrh zamietnutý.

4. Sťažovatelia v podanej ústavnej sťažnosti pomerne podrobným spôsobom opísali

skutkový stav a zosumarizovali predchádzajúce konanie aj pred okresným súdom.

Z uvedeného okrem iného vyplynulo, že v čase podania žaloby bola vlastníčkou

nehnuteľností ich dcéra, pričom sťažovatelia vstúpili do konania ako žalobcovia na základe

návrhu ich dcéry na zámenu účastníkov, ktorú okresný súd pripustil uznesením č. k.

-111 z 5. decembra 2012. Výsledkom konania pred prvoinštančným súdom

bolo vydanie rozsudku okresného súdu, proti ktorému podali sťažovatelia 3. októbra 2016

odvolanie. Na základe podaného odvolania vo veci rozhodol krajský súd vydaním

potvrdzujúceho napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým uviedol, že nie sú dôvodné

odvolacie dôvody uvedené sťažovateľmi. Následne sťažovatelia v ústavnej sťažnosti

uvádzajú argumenty krajského súdu uvedené v napadnutom rozsudku krajského súdu.

5. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovatelia uviedli, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu došlo k porušeniu ich základného práva podľa

v dôsledku interpretácie a aplikácie práv krajským súdom. K tomu dodali:

«... sa v odvolacom konaní nevenoval skutočnosti, ktorú uviedli a doložili aj v konaní pred

súdom prvého stupňa, že žalovaní 1/ a 2/ nadobudli p. č. kúpnou zmluvou

z 28.11.2007, pričom bol porušený o prevode majetku štátu na iné

osoby v platnom znení, pretože k prevodu majetku podľa ust. § 45a možno

pristúpiť ,,V odôvodnených prípadoch“... Špecifikácia týchto ,,odôvodnených prípadov“ je

upravená Pokynom MŽP SR č. 3/2003-8 z niekoľkých aspektov, pričom zohľadňuje

špecifiká a osobitosti vo vodnom hospodárstve... Splnená nebola ani ďalšia podmienka

súvisiaca s posúdením prevodu p.č. a to Čl. 5, ods. 4, písm. g/ nakoľko prístup

správcu na túto parcelu nebol a nie je iba cez pozemok vo výlučnom vlastníctve žalovaných

1/ a 2/ ako záujemcov, podľa p.č. , nakoľko sú len jeho spoluvlastníkmi.».

Dodali, že týmito ich námietkami sa okresný súd, ako ani krajský súd nezaoberali aj napriek

tomu, že súd má povinnosť ex offo prihliadať na absolútnu neplatnosť právneho úkonu.

Tiež uviedli, že sa stotožňujú s tým, že naliehavý právny záujem je predovšetkým daný tam,

kde by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené, alebo by sa stalo právne postavenie

žalobcu neistým. Zároveň jeho existencia môže byť daná aj vtedy, ak určenie existencie

práva alebo právneho vzťahu, o ktoré v konaní ide, priaznivo alebo nepriaznivo ovplyvní

právne postavenie žalobcu voči žalovanému. K tomu dodali, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu však krajský súd poskytol ochranu v rozpore s .

6. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

sťažovatelia uviedli, že krajský súd ho porušil tým, že sa v dostatočnej miere nezaoberal ich

námietkami a argumentmi, ktoré uvádzali. Zároveň porušenie uvedeného základného práva

podľa vidia aj v tom, že sa v napadnutom rozsudku krajského súdu krajský súd

nezaoberal otázkou, ktorú mal prioritne riešiť, teda otázkou naliehavého právneho záujmu

sťažovateľov a jej splnením. K tomu dodali: ,,Uspokojil sa s konštatovaním porušenia tejto

povinnosti súdom prvej inštancie, pričom napriek tomu hodnotí jeho rozhodnutie ako

správne a sám sa s ním stotožňuje. Preto rozhodnutie... postráda akékoľvek zásady logiky,

keďže konštatuje porušenie povinnosti súdom prvej inštancie na druhej strane sa stotožní

s jeho rozhodnutím... Rovnako tak... sa vôbec nezaoberal ani porušením zákona

v platnom znení o podmienkach pristúpenia k prevodu majetku podľa ust. § 45a

charakterizovaných odôvodnenými prípadmi... Z tohto pohľadu sa rovnako nezaoberal či...

zmluva je platná, aj keď má túto povinnosť ex offo.“ V závere teda sťažovatelia dospeli

k názoru, že sa krajský súd v napadnutom rozsudku krajského súdu nezaoberal otázkami

týkajúcimi sa neplatnosti kúpnej zmluvy, existencie naliehavého právneho záujmu, ako ani

podmienkami nakladania s majetkom štátu. Namietajú, že tieto rozhodujúce skutočnosti

krajský súd vyhodnotil nesprávne, resp. že sa s nimi zaoberal len formálne, a to odcitovaním

záverov, ku ktorým dospel okresný súd v rozsudku okresného súdu.

7. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné ľudské práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR bolo napadnutým rozsudkom porušené.

2. Napadnutým rozsudkom bolo porušené právo sťažovateľov vlastniť majetok podľa

/ SR a žalovaným 1/ a 2/ poskytnutá ochrana majetku, ktorý nadobudli

v rozpore s právnym poriadkom v rozpore s SR.

3. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18. apríla 2018 sp.zn.

sa zrušuje a vec vracia na Krajský súd v Košiciach na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu

nahradiť sťažovateľom a ich právnej zástupkyni náhradu trov konania a trov právneho

zastúpenia na Ústavnom súde.“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

11. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje...

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

15. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľov spočíva v namietanom porušení

základného práva vlastniť majetok podľa a základného práva na súdnu

ochranu podľa napadnutým rozsudkom krajského súdu.

III.1 K námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 napadnutým rozsudkom krajského súdu

16. Ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti a ďalšieho na vec sa vzťahujúceho

spisového materiálu zistil, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť

1. júna 2018 a dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mohli a mali

sťažovatelia v danom prípade proti napadnutému rozsudku krajského súdu ako proti

rozsudku odvolacieho súdu využiť, nepodali. Vychádzajúc z princípu subsidiarity,

právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia nemajú podľa ,

a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich

systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany

poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.

Toto ,,poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho,

že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni

jeho právomocí... Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne

prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody

a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva

alebo slobody ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu (m. m. ).

17. Z v spojení s vyplýva,

že ústavná sťažnosť je neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré

mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.

18. Preto ústavný súd v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľov primárne odmietol

podľa v spojení s

ako neprípustnú.

19. Zároveň ústavný súd považuje za nevyhnutné po dôslednom oboznámení

sa s obsahom podanej ústavnej sťažnosti upozorniť na to, že napriek skutočnosti riadneho

právneho zastúpenia sťažovateľov advokátom v nej absentujú náležitosti nevyhnutné pre jej

riadne a relevantné ústavnoprávne odôvodnenie a vykazuje znaky, ako keby bola poňatá len

ako opravný prostriedok proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Napokon je potrebné

dodať, že zmyslom nemôže byť to, aby sa ústavný súd stal bežnou

prieskumnou inštanciou proti rozhodnutiam všeobecných súdov. V danej veci však

sťažovatelia dôsledne nerešpektujú postavenie ústavného súdu ako ochrany ústavnosti,

keď vzhľadom na obsah ústavnej sťažnosti ústavný súd stavajú do pozície prieskumnej

inštancie všeobecného súdu. Už v minulosti ústavný súd judikoval (napr. aj v rozhodnutí

pod sp. zn. ), že za závažný nedostatok ústavnej sťažnosti pokladá absenciu

ústavnoprávne relevantného odôvodnenia, teda logického, kompaktného a dostatočne

určitého odôvodnenia vo vzťahu k namietaným základným právam podľa , porušenia

ktorých sa v petite ústavnej sťažnosti sťažovatelia domáhali. Inak povedané, ústavná

sťažnosť sa vyznačuje aj absenciou jednoznačne ústavnoprávne relevantného odôvodnenia

opierajúceho sa o ústavnoprávne relevantné súvislosti.

20. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že v zmysle § 123 ods. 1 písm. d)

musí ústavná sťažnosť okrem iného obsahovať konkrétne skutkové

a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľov dôjsť k porušeniu nimi namietaných

základných práv podľa . Vyššie uvedené preto zakladá ďalší dôvod na odmietnutie

ústavnej sťažnosti, a to podľa pre nesplnenie

zákonom ustanovených náležitostí.

21. Napriek už uvedeným záverom ústavný súd v záujme zachovania materiálnej

ochrany základných práv sťažovateľov ústavnú sťažnosť posúdil aj s ohľadom na nimi

prednesené argumenty. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôrazňuje,

že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou

ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci

a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

().

22. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody ().

23. Po dôslednom oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského

súdu ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku pomerne

obšírne a podrobne v bodoch 26 až 38 vysporiadal s námietkami sťažovateľov. Reagoval

na nich spôsobom, ktorý by ústavnému súdu ani pri splnení ďalších podmienok konania

neumožnil vysloviť záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

. Pokiaľ krajský súd dôvodil tým, že sťažovatelia neuniesli dôkazné bremeno,

ako v prípade preukázania naliehavého právneho záujmu v danej veci, tak ani v prípade

preukázania dobrej viery, čo sa týka právneho dôvodu, z ktorého malo vzniknúť právo

zodpovedajúce vecnému bremenu a že vzhľadom na nepreukázanie naliehavého právneho

záujmu zo strany sťažovateľov ani neposudzoval vecnú stránku žaloby a otázku neplatnosti

kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanými 1 a 2 na strane jednej a žalovaným 3 na strane

druhej, jeho odôvodnenie nie je možné považovať za svojvoľné či arbitrárne.

24. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozsudku krajského súdu. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(napr. , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok (m. m. ).

25. Vzhľadom na uvedené boli dané dôvody na odmietnutie ústavnej sťažnosti

sťažovateľov aj podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

III.2 K námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 napadnutým rozsudkom krajského súdu

26. „Článkom 20 ods. 1 sa vlastníkovi priznáva len ochrana majetku, ktorý

nadobudol v súlade s platným právnym poriadkom.“ () „Tento článok

nevyhlasuje za základné ľudské právo vlastníctvo samotné, ale právo byť vlastníkom, t. j.

právo nadobúdať vlastníctvo. Vzťahuje sa na štátnych občanov Slovenskej republiky,

cudzincov, právnické osoby slovenské i zahraničné a aj štát. Výklad tohto ustanovenia však

neznamená, že každý má právo vlastniť akýkoľvek majetok... Uvedené ustanovenie

treba vykladať tak, že každý má právo vlastniť majetok, ktorý alebo zákonom

Slovenskej republiky nie je z tohto vlastníctva vylúčený.“ ().

27. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že z napadnutého

rozsudku krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť

k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , preto ústavný súd odmietol podľa zákona o ústavnom

súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.

28. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu